Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13S/292/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Juraja Floroviča v právnej veci žalobcu S.. S. U., bytom K., I. XX/X proti žalovanému Slovenská advokátska komora, so sídlom Bratislava, Kolárska 4, IČO: 30 795 141, právne zastúpenému JUDr. Evou Bušovou, advokátkou, so sídlom Bratislava, Tobrucká 6, o preskúmanie zákonnosti uznesenia žalovaného číslo 37/7/2014 zo dňa 12. septembra 2014, jednomyseľne takto

rozhodol:

Krajský súd žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Žalobca včas podanou žalobou napadol v záhlaví uvedené rozhodnutie predsedníctva žalovaného č. zo dňa 12.9.2014 o nezapísaní žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného žalovaným. Žalovaný po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 62 ods. 1 a § 3 ods. 4 zákona o advokácii, keď na základe skutkového zistenia, že žalobca bol rozsudkom Okresného Prievidza zo dňa 10.9.2003, č.k. -104 uznaný za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona a bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní dva roky, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov uzavrel, že žalobca nespĺňa podmienku spravodlivosti podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii.

Uvedené rozhodnutie napadol žalobca včas podanou žalobou. Poukázal na znenie § 3 ods. 4 zákona o advokácii a uviedol, že žalovaný má pochybnosti o jeho spoľahlivosti len na základe jeho odsúdenia, ktoré bolo neskôr zahladené. Žalovaný podľa neho teda spochybňuje fikciu zahladenia odsúdenia a v podstate zastáva názor, že inštitút trestného práva, a to zahladenie odsúdenia v trestnom konaní nemá vôbec žiaden vplyv na preukázanie spoľahlivosti žalobcu. Taktiež namietal, že žalovaný neúplne zistil skutkový stav a zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisu. Poukázal na to, že žalovaný vo svojom rozhodnutí odkázal na spôsob akým bola trestná činnosť vykonaná, pričom však nemal k dispozícii celý spisový materiál vedený v predmetnej trestnej veci. Oboznámenie sa s obsahom spisu má podľa neho pre rozhodnutie o veci podstatný význam. Z preštudovania celého spisového materiálu by totiž žalovaný zistil, že skutková podstata trestného činu bola vyvodzovaná len z jedného dôkazu a tým je výpoveď poškodeného.

Žalobca taktiež uviedol, že čin, ktorého sa v minulosti dopustil bol, len prejavom mladíckej a študentskej ľahkomyseľnosti, ojedinelý exces, ktorý sa už nikdy nezopakoval. Poukázal na časový odstup od spáchania trestného činu (12 rokov), ako aj na skutočnosti, že v čase jeho spáchania mal 18 rokov a bol študentom gymnázia. Mal za to, že jeho doterajší život osvedčuje jeho spoľahlivosť. V roku 2004 začal externe študovať právo, pracoval ako asistent súdneho exekútora, pričom jeho zamestnávatelia

ho hodnotili ako bezkonfliktného a priateľského človeka. Taktiež sa nedopustil žiadnych priestupkov, správnych deliktov, nie je dlžníkom na daniach, verejnom zdravotnom poistení, sociálnom poistení, podieľa sa na verejnom a kultúrnom spoločenskom živote. V konečnom dôsledku namietal aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Žalobca k podanej žalobe pripojil vyjadrenia svojich bývalých zamestnávateľov, súdnych exekútorov, ktoré majú osvedčovať jeho spoľahlivosť.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, keď napadnuté rozhodnutie je vecne správne a zákonné. Poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach. Uviedol, že pri rozhodovaní o zápise žalobcu do zoznamu advokátskych koncipientov je jeho povinnosťou skúmať podmienku bezúhonnosti a spoľahlivosti osôb, ktoré majú byť zapísané do zoznamu koncipientov. Takto zistil, že žalobca bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu za konanie, ktoré spočívalo podľa výroku rozsudku Okresného súdu Prievidza v tom, že dňa 16.4.2003 o 22.00 hod., po predchádzajúcej vzájomnej dohode s inou osobou spoločne na O. ulici v K., pred vchodom do rodinného domu č. XXX/X, najskôr zozadu rukami pod krk chytili poškodeného, následne ho sotili na zem a pýtali od neho mobilný telefón. Keď im ho nechcel dať, tak sa mu vyhrážali, že mu rozbijú hubu, pričom ho niekoľkokrát udreli do oblasti nosa a úst. Počas tohto útoku mu vzali peňaženku s hotovosťou 111 Sk. Poškodenému spôsobili pomliaždenie nosa, ľahké pomliaždenie dolnej pery, viaceré oderky na tvári a väčšiu exkoráciu na ľavej strane hrudníka s dobou liečenia päť dní. Na základe tohto zistenia dospel k záveru, že takýmto činom, okolnosťami a spôsobom za ktorých bol tento čin spáchaný, tu existuje dôvodná pochybnosť o žalobcovej spoľahlivosti a o tom, že bude v budúcnosti čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta.

Krajský súd v Trenčíne ako orgán, v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napádaného rozhodnutia (§ 7 ods. 2 O.s.p.), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie (§ 246 ods. 1 O.s.p., § 246a ods. 1 veta druhá O.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 247 ods. 1 O.s.p., v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 250j ods. 3 O.s.p. argumentum a contrario). Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 250 ods. 2 O.s.p.), v zákonnej lehote (§ 250b ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť premetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. (§ 247 ods. 2, § 248 O.s.p.), Krajský súd v Trenčíne vec prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250g ods. 1 O.s.p.) a po oboznámení sa s vyjadreniami žalobcu, ako aj s obsahom administratívneho spisu dospel jednohlasne k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovanej v medziach žaloby sú v súlade so zákonom (keď Krajský súd v Trenčíne v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia podľa ust. § 250j ods. 3 O.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a preto rozsudkom vyslovil, že sa žaloba zamieta (§ 250j ods. 1 O.s.p.).

Predmetom konania v danej veci je preskúmanie rozhodnutia predsedníctva žalovaného číslo: zo dňa 12.9.2014, ktorým bolo podľa § 71 ods. 2 písm. b), § 62 ods. 1 písm. c) a § 3 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii, ktorým bolo rozhodnuté o tom, že žalobca sa nezapisuje do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného Slovenskou advokátkou komorou. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný konštatoval, že zamestnávateľ žalobcu navrhol dňa 11.6.2014 komore zápis S.. S. U. do zoznamu advokátskych koncipientov vedeného komorou. Prílohu tejto žiadosti tvorili pracovná zmluva, osvedčená fotokópia diplomu preukazujúca získanie vysokoškolského vzdelania druhého stupňa v odbore právo, diplom o štátnej záverečnej skúške, platový výmer, čestné vyhlásenie žalobcu, údaje potrebné k vyžiadaniu odpisu z registra trestov a oznámenie o jazykových znalostiach. Na základe uvedeného si komora vyžiadala odpis z registra trestov žalobcu, z ktorého zistila, že žalobca v ňom má záznam, a to rozsudok Okresného súdu Prievidza zo dňa 10.9.2003, č.k. -104, ktorý bol zahladený uznesením Okresného súdu Prievidza č.k. -162 zo dňa 23.6.2008.

Z predmetného rozsudku Okresného súdu Prievidza žalovaný zistil, že žalobca bol uznaný za vinného, že dňa 16.4.2003 o 22.00 hod., po predchádzajúcej vzájomnej dohode s inou osobou spoločne na O. ulici, pred vchodom do rodinného domu č. XXX/X v K., najskôr zozadu rukami pod krk chytili poškodeného, následne ho sotili na zem a pýtali od neho mobilný telefón. Keď im ho nechcel dať, tak sa mu vyhrážali, že mu rozbijú hubu, pričom ho niekoľkokrát udreli do oblasti nosa a úst. Počas tohto útoku mu vzali peňaženku s hotovosťou 111 Sk. Poškodenému spôsobili pomliaždenie nosa, ľahké

pomliaždenie dolnej pery, viaceré oderky na tvári a väčšiu exkoráciu na ľavej strane hrudníka s dobou liečenia päť dní. Uvedeným konaním spáchal žalobca trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona za čo bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní dva roky, ktorý mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 18 mesiacov. Z obsahu administratívneho spisu bolo zistené, že proti tomuto rozsudku sa žalobca spolu s ďalším obžalovaným odvolali. Ich odvolania boli uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. -136 zamietnuté. Uznesením Okresného súdu Prievidza č.k. -162 zo dňa 23.6.2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.7.2008 bolo vyslovené, že žalobca odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dva roky, výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 18 mesiacov sa v tejto skúšobnej dobe osvedčil a hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený.

V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný konštatoval, že nespochybňuje skutočnosť, že odsúdenie žalobcu bolo zahladené a hľadí sa na neho akoby nebol odsúdený. Dospel však k záveru, že ust. § 3 ods. 4 zákona o advokácii nemožno vykladať zúžene. Vzhľadom na povinnosť komory vyžiadať si v prípade návrhu na zápis fyzickej osoby do zoznamu vedeného komorou odpis z registra trestov, je možné hľadieť aj na záznamy, ktoré boli už zahladené. Konštatoval, že charakter trestnej činnosti a spôsob ako bola vykonaná odôvodňujú záver o pochybnostiach, či bude žalobca v budúcnosti čestne a svedomito vykonávať povolanie advokáta, na ktorého výkon je prax advokátskeho koncipienta prípravou. Vzhľadom na uvedené žalovaný nepovažoval žalobcu za spoľahlivého podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii, čím nebola splnená jedna z obligatórnych podmienok pre zápis do zoznamu advokátskych koncipientov, a preto žalovaný rozhodol o jeho nezapísaní do zoznamu advokátskych koncipientov.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. v znení platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia, komora zapíše do zoznamu advokátskych koncipientov na návrh advokáta, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti, spoločnosti s ručením obmedzeným, usadeného euroadvokáta alebo organizačnej zložky zahraničného združenia, ktorí sú zapísaní v príslušnom zozname vedenom komorou najmenej tri roky do 15 dní toho, kto a) je plne spôsobilý na právne úkony, b) získal vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa v študijnom odbore právo na právnickej fakulte vysokej školy v Slovenskej republike 4) alebo má uznaný doklad o právnickom vzdelaní druhého stupňa vydaný zahraničnou vysokou školou, c) je bezúhonný a spoľahlivý, d) je v pracovnom pomere s advokátom, verejnou obchodnou spoločnosťou, komanditnou spoločnosťou alebo so spoločnosťou s ručením obmedzeným, pričom nie je súčasne v pracovnom pomere alebo obdobnom pracovnoprávnom vzťahu s iným zamestnávateľom okrem pedagogickej, publikačnej, literárnej, vedeckej alebo umeleckej činnosti alebo činnosti, ktorá nie je v rozpore s povahou a etickými princípmi výkonu praxe advokátskeho koncipienta; o rozpore pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu s povahou a etickými princípmi výkonu praxe advokátskeho koncipienta rozhoduje komora.

Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 586/2003 Z.z. za bezúhonného sa na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, a ak ide o obzvlášť závažný zločin, trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestný čin prijímania úplatku, trestný čin podplácania a trestný čin nepriamej korupcie, ani ten, komu bolo odsúdenie za taký trestný čin zahladené alebo na ktorého sa hľadí, ako keby nebol za taký trestný čin odsúdený podľa osobitného predpisu.

Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z.z. spoľahlivým na účely tohto zákona nie je ten, u koho je preukázateľne spochybnené, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta.

Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z.z. bezúhonnosť sa preukazuje odpisom registra trestov nie starším ako tri mesiace.

Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, skutočnosťou, ktorú žalovaný vyhodnotil ako nezlučiteľnú s požiadavkou spoľahlivosti podľa § 3 ods. 4 v spojení s ust. § 62 ods. písm. c) zákona č. 586/2003 Z.z. (ďalej len zákon o advokácii) je spáchanie trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, za ktorý čin bol žalobca odsúdený rozsudkom

Okresného súdu Prievidza č.k. zo dňa -104 zo dňa 10.9.2003, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.5.2006. Toto odsúdenie bolo zahladené.

Súd konštatuje, že povinnosti advokáta vyplývajúce z výkonu tohto povolania sa neobmedzujú len na povinnosti upravené zákonom o advokácii, keď s výkonom tohto povolania sú spojené etické povinnosti voči klientom, súdom a orgánom, pred ktorými advokát koná a presadzuje záujmy svojho klienta alebo koná v jeho mene. Takéto etické požiadavky je potom rozumné vzťahovať aj na advokátskych koncipientov, ako osoby, ktoré sa pripravujú na výkon advokácie. Súčasne súd poukazuje na to, že výkon advokátskeho povolania, nie je právne nárokovateľný a je teda legitímne, aby podmienky prístupu k tomuto povolaniu určil štát vo forme zákona.

Podľa § 62 ods. 1 písm. c) zákona o advokácii komora vykoná zápis do zoznamu koncipientov fyzickú osobu po tom ako je zistené, že táto je bezúhonná a spoľahlivá. Požiadavka bezúhonnosti a spoľahlivosti je teda jednou z podmienok tohto zápisu a komora je povinná jej splnenie pred rozhodnutím o podanom návrhu na zápis skúmať.

Komora má právo a povinnosť skúmať bezúhonnosť žiadateľa na základe odpisu z registra trestov, ktorý si je povinná vyžiadať podľa § 3 ods. 5 zákona o advokácii. Zisťuje pritom či zapisovaná osoba nebola právoplatne odsúdená za úmyselný trestný čin, resp. či bolo takéto odsúdenie zahladené s výnimkou uvedenou v ust. § 3 ods. 3 zákona o advokácii.

Rovnako je jej povinnosťou skúmať aj spoľahlivosť tejto osoby podľa § 3 ods. 4 zákona o advokácii.

Spoľahlivosť, ktorá je jednou z podmienok zápisu do zoznamu advokátov a advokátskych koncipientov bola v rámci rozhodovacej činnosti súdov do 31.12.2012 označovaná ako tzv. spoločenská bezúhonnosť.

V zmysle rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spoľahlivosť v zmysle ust. § 3 ods. 4 zákona o advokácii predstavuje požiadavku, aby správanie zapisovanej osoby nezakladalo pochybnosť o tom, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. V rámci tejto činnosti komora prihliada na úmyselné aj nedbanlivostné trestné činy, priestupky, delikty a ďalšie aspekty správania žiadateľa. Berie pritom do úvahy všetky okolnosti týchto posudzovaných skutkov, vrátane povahy trestnej činnosti, právnej kvalifikácie skutku, času a spôsobu spáchania skutku, uloženého trestu atď. Stačí pritom, aby správanie posudzovanej osoby zakladalo pochybnosť o tom, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokáta. Pri posudzovaní spoľahlivosti osoby môže komora prihliadať aj na jej trestnú činnosť, ktorá bola zahladená a na skutok, ktorý nemožno z tohto dôvodu posudzovať podľa § 3 ods. 3 zákona o advokácii.

Súd má vzhľadom na vyššie uvedené za to, že žalovaný postupoval správne, ak sa v rámci zisťovania osobnostných predpokladov pre výkon povolania advokáta zaoberal aj zahladeným skutkom žalobcu. V tomto smere sa žalovaný oboznámil s obsahom právoplatného rozhodnutia Okresného súdu Prievidza, č.k. -104 zo dňa 10.9.2003, ktorým bol žalobca odsúdený za lúpež podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona. Nebolo pritom potrebné, aby sa oboznámil s celým spisovým materiálom vedeným v tejto trestnej veci, keď žalovaný nemôže pri posudzovaní tohto skutku skúmať na podklade koľkých dôkazov bola ustálená vina žalobcu. Žalobcove tvrdenie, že jeho uznanie za vinného stálo iba na jednej svedeckej výpovedi, nemá pre hodnotenie jeho spoľahlivosti podľa zákona o advokácii žiaden význam. Vyhodnotenie viny žalobcu a jednotlivých dôkazov bolo vecou súdu v trestnom konaní. Žalovaný nemá opätovne skutok „skúmať“ v rozsahu právomocí orgánov činných v trestnom konaní, ale z hľadísk potrebných pre riadne posúdenie osobných predpokladov žalobcu pre výkon advokácie. Z obsahu rozhodnutia Okresného súdu Prievidza č.k. -104 zo dňa 10.9.2003, tak mohol žalovaný zistiť všetky relevantné skutočnosti pre svoje rozhodnutie a to jednak povahu trestnej činnosti, právnu kvalifikáciu skutku, trest, aj podstatné skutkové okolnosti, ktoré boli v priebehu trestného konania preukázané a bola na ich základe uznaná vina žalobcu.

Súd v tejto veci konštatuje, že správanie žalobcu, ktoré zadalo príčinu negatívneho rozhodnutia komory o žiadosti o jeho zápis do zoznamu koncipientov, vykazuje vysoký stupeň závažnosti a nebezpečnosti. Trestný čin lúpeže je v zmysle štruktúry trestného zákona trestným činom proti slobode a ľudskej

dôstojnosti. Ide o úmyselný trestný čin, pri ktorom žalobca spolu so s ďalšou osobou použili násilie, keď poškodeného chytili zozadu pod krk následne ho sotili na zem a vyhrážali sa mu „rozbitím huby“, pričom mu spôsobili zranenia, z ktorých sa poškodený liečil 5 dní. Pri tomto čine sa súčasne zmocnili peňaženky poškodeného s hotovosťou a jeho dokladmi. Takýto čin vykazuje vysokú spoločenskú nebezpečnosť a je možné hodnotiť ako správanie nezlučiteľné s výkonom advokácie, a to aj v pozícii advokátskeho koncipienta. Vzhľadom na vyššie uvedený charakter trestnej činnosti nie je pre posúdenie veci podstatné, aká dlhá doba od jeho spáchania uplynula a či v tomto období žalobca nespáchal iný trestný čin, priestupok, resp. delikt. Rovnako súd nepovažoval vzhľadom na závažnosť spáchané trestného činu za podstatné, že v čase jeho spáchania mal žalobca 18 rokov.

Ako už bolo konštatované aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.6.2014, vzhľadom na postavenie a rolu advokáta v právnom systéme Slovenskej republiky, t.j. ako profesie, ktorej úlohou je pomáhať uplatňovať ústavné právo fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických a právnických osôb v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi, sa prísne požiadavky nielen na odbornosť, ale aj požiadavka určitých osobnostných a morálnych vlastností javí ako logická. Vzhľadom na uvedené už adept na povolanie advokáta nesmie vo svojej minulosti vykazovať také správanie, ktoré preukázateľne spochybňuje, že bude čestne a svedomito plniť povinnosti advokátskeho koncipienta a neskôr advokáta. Nesplnenie tejto požiadavky, bez ohľadu na trestnoprávne či administratívne následky, so sebou nesie aj istú spoločenskú sankciu vo forme diskvalifikácie z výkonu určitých povolaní vyžadujúcich tzv. vyššiu úroveň spoločenskej bezúhonnosti.

Súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je vecne správne. Žalovaný vo veci riadne zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil správne skutkové závery a o veci v súlade so zákonom rozhodol. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, v jeho úvahách súd nezistil právne pochybenia, logické nesprávnosti, a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené súd podľa § 250j ods. 1 žalobu zamietol, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Žalobca v konaní nebol úspešný, preto mu súd nepriznal právo na náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, písomne, cestou tunajšieho krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Podľa § 42 ods. 3 a § 205 ods. 1 O.s.p., pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.