Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6C-207-2014.pdf
PDF · 97.85 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
BR-6C/207/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd v Brezne, samosudcom JUDr. Tiborom Gálom, v právnej veci žalobkyne U. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XXX/XX, P., proti žalovanému PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto
rozhodol:
I. Súd z r u š u j e rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu zriadeného spoločnosťou Slovak arbitration court, s. r .o., Križná 56, Bratislava, rozhodcom L.. I. F., zo dňa XX.XX.XXXX, pod sp. zn. XX/XX/XX.
II. V zostávajúcej časti súd žalobu z a m i e t a .
III. Účastníci n e m a j ú právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa vo veci domáhala toho, aby súd zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, a to Slovenského arbitrážneho súdu zriadeného spoločnosťou Slovak arbitration court, s. r. o., M. 56, V., zo dňa XX.XX.XXXX, pod sp. zn. XX/XX/XX, na základe toho, že žalobkyňa uzavrela so žalovaným dňa XX.XX.XXXX zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, ktorý mala splatiť v 42 mesačných splátkach po 51,44 Eur. V rovnaký deň bola uzavretá aj rozhodcovská zmluva medzi týmito účastníkmi, pri oboch zmluvách však ide o neplatné právne úkony z dôvodu neprijateľných zmluvných podmienok. Poskytnutie úveru bolo podmienené podpísaním rozhodcovskej zmluvy, ktorú bolo možné odmietnuť len ako celok spolu s úverovou zmluvou, táto bola dojednaná už pri vzniku právneho vzťahu, nie neskôr pri vzniku sporu, pričom veriteľ sám vyberal rozhodcov, ktorí budú prípadné spory rozhodovať. Navrhovateľka si rozhodcovskú zmluvu osobitne nevyjednala a nemohla ovplyvniť jej obsah. V prípade, že rozhodcovské konanie vyvolá dodávateľ služby, tak sa už spotrebiteľ musí nezvratne podrobiť takémuto postupu a riešiť spor pred rozhodcom, v ktorom má pochybnosti z hľadiska objektívnosti a nestrannosti. Navrhovateľka zároveň poukázala na rozhodnutia iných súdov SR vo veciach rozhodcovských zmlúv, resp. rozhodcovských doložiek v spotrebiteľských zmluvách. Navrhovateľka pre finančné problémy, do ktorých sa dostala, nebola ďalej schopná riadne splácať poskytnutý úver, žalovaný následne navyšoval jej dlh rôznymi poplatkami, napr. za odklad splátok, ako aj vyčísľovaním zmluvných pokút. Následne jej bol doručený rozhodcovský rozsudok Slovenského arbitrážneho súdu, v ktorom bola poučená o povinnosti podať žalobnú odpoveď do 15 dní od doručenia žalobného návrhu, ako aj o možnosti podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku na všeobecný súd. Žalobkyňa sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku z dvoch dôvodov, prvým z nich je popretie platnosti rozhodcovskej zmluvy a druhým skutočnosť, že pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa a rozhodcovská doložka je
neprijateľná zmluvná podmienka. Žalobkyňa sa zároveň domáhala priznania finančného zadosťučinenia vo výške 100,- Eur za vzniknutý stres a za hrubé porušenie práv spotrebiteľa konaním žalovaného.
Žalovaný sa k veci vyjadril tak, že žiadal žalobu zamietnuť, v prvom rade z dôvodu, že žaloba nebola podaná na súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku (doručený dňa XX.XX.XXXX, žaloba na súd podaná až dňa XX.XX.XXXX osobne, teda XX. deň lehoty). Čo sa týka spôsobu vedenia rozhodcovského konania, toto sa riadilo rokovacím poriadkom predmetného rozhodcovského súdu, išlo o zrýchlené konanie v zmysle čl. 15 ods. 1 Rokovacieho poriadku, čo je zákonom dovolený postup, keďže samotné procesné predpisy každého rozhodcovského súdu sú ponechané na vnútornú úpravu v takomto rokovacom poriadku. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodcovská zmluva bola individuálnym právnym úkonom, ktorý bol urobený v súvislosti so zmluvným vzťahom zo zmluvy o revolvingovom úvere, ale nešlo o predpoklad alebo o podmienku vzniku úverového vzťahu, čo vyplýva nielen z bodu 2. rozhodcovskej zmluvy, ale aj z právnych dôsledkov a účinkov jej bodu 7. V tejto zmluve bol zároveň spotrebiteľ poučený o možnosti, ale nie povinnosti zmluvu uzavrieť, bez následkov ohľadne vzniku úverovej zmluvy, aj o dôsledkoch a význame rozhodcovského konania a o možnosti jednostranne rozhodcovskú zmluvu ukončiť. Keďže rozhodcovské konanie je zo zákona v zásade písomné, avšak stále ide o sporové konanie, v ktorom sa ako spotrebiteľovi poskytuje minimálne rovnaký a v niektorých smeroch oveľa širší rozsah ochrany a možnosti uplatnenia práv, ako je tomu pri konaní pred súdom. Písomná forma konania neznamená žiadny zásah do práv jeho účastníka, keďže svoje argumenty môže vždy uplatniť písomne. K výberu rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, či všeobecného súdu, na ktorom sa bude spor riešiť dochádza až pri podaní žaloby a tento výber robí strana podávajúca žalobu. Zo žaloby nevyplýva aký konkrétny predpis týkajúci sa spotrebiteľského práva bol porušený alebo nesprávne aplikovaný, pričom rozhodcovský súd sa predmetným nárokom z úverovej zmluvy zaoberal najmä z pohľadu predpisov na ochranu spotrebiteľa podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, či Zákona č. 129/2010 Z.z.
Súd vykonal vo veci dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchom žalobkyne, z ktorých zistil nasledovné:
Dňa XX.XX.XXXX bola medzi účastníkmi uzavretá zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mali byť navrhovateľke poskytnuté úverové prostriedky v rozsahu XXX,- Eur, úver mal byť splácaný 42-mi splátkami po 51,44 Eur, pričom celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť je 2 160,48 Eur. Predpokladaná RPMN za úver bola stanovená na 70,02 %, priemerná RPMN za úvery bola konštatovaná v rozsahu 45,66 %. Ďalej bola stanovená možnosť revolvingu v sume 506,17 Eur s povinnosťou zaplatiť 1 234,56 Eur s predpokladanou RPMN 63,32 % a s ročnou úrokovou sadzbou revolvingu 76,21 %. Účelom čerpania úveru malo byť zariadenie domácnosti. V rovnaký deň bola uzavretá medzi účastníkmi aj rozhodcovská zmluva vedená pod rovnakým číslom ako úverová, v ktorej je dohodnuté, že akékoľvek spory, nezrovnalosti alebo nároky medzi zmluvnými stranami vyplývajúce alebo súvisiace s ustanoveniami zmluvy o revolvingovom úvere, s porušením, ukončením, či neplatnosťou zmluvy o revolvingovom úvere budú riešené cestou príslušného súdu v súdnom konaní alebo v rozhodcovskom konaní pod niektorým z nasledujúcich stálych rozhodcovských súdov podľa rokovacieho poriadku týchto stálych rozhodcovských súdov: F. arbitrážny súd zriadený F. arbitration court, s. r. o., M. XX, V., X. rozhodcovský súd v V. V. zriadený pri X. G. arbiter, s. r. o., K. cesta XX, V. V.. Výber rozhodcovského súdu, ktorý bude oprávnený vec prejednať a rozhodnúť, spočíva na zmluvnej strane podávajúcej žalobný návrh. V závere zmluvy bolo uvedené, že dlžník je oprávnený od tejto zmluvy odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu do 14 kalendárnych dní od uzavretia tejto zmluvy. Oznámenie o odstúpení od zmluvy je dlžník povinný vykonať v písomnej forme. Lehota na odstúpenie od zmluvy sa považuje za dodržanú, ak je oznámenie o odstúpení od zmluvy zaslané na adresu sídla veriteľa najneskôr v posledný deň lehoty.
K súdnemu spisu bol pripojený aj rozhodcovský spis F. arbitrážneho súdu, zriadeného spoločnosťou F. arbitration court, s.r.o., M. XX, V., sp. zn. XX/XX/XX, z ktorého vyplýva, že dňa XX.XX.XXXX bola podaná žaloba spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, s. r. o. voči U. B. (žalobkyne v tomto konaní), kde sa žalujúca strana domáhala zaplatenia 1 233,87 Eur, ako aj zmluvnej pokuty vo výške 0,04 % denne a úrokov z omeškania vo výške 1,15 % ročne z jednotlivých dlžných súm, ako aj náhrady trov rozhodcovského konania. K žalobe bola pripojená zmluva o revolvingovom úvere zo dňa 16.01.2012 a rozhodcovská zmluva z rovnakého dňa, obe citované vyššie. Rozhodcovským súdom, rozhodcom
L.. I. F., bol dňa XX.XX.XXXX vydaný rozhodcovský rozsudok pod sp. zn. XX/XX/XX, ktorým bolo uložené žalovanej strane zaplatiť 1 233,87 Eur, spolu so zmluvnou pokutou vo výške 0,04 % denne a s úrokom z omeškania vo výške 1,15 % ročne zo stanovených dlžných súm s tým, že tento úrok z omeškania a zmluvná pokuta spolu neprevýšia sumu 960,- Eur a odo dňa nasledujúceho po dni, v ktorom celková suma úroku z omeškania alebo zmluvnej pokuty dosiahne sumu 960,- Eur, len 5,25 %-ný ročný úrok z omeškania zo sumy 1 233,87 Eur až do zaplatenia, ďalej trovy rozhodcovského konania vo výške poplatku za rozhodcovské konanie 32,40 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 250,02 Eur. Lehota plnenia bola stanovená na 3 dni od právoplatnosti tohto rozhodnutia, právoplatnosť rozhodcovský rozsudok nadobudol dňa 22.08.2014.
Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že konajúci rozhodca aplikoval pri svojej činnosti ustanovenia Občianskeho zákonníka, Zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, Obchodný zákonník a napokon aj Nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z. Do úvahy bral aj spotrebiteľské právo obsiahnuté v smernici č. 2008/48/ES. Konštatoval, že žaloba je dôvodná, pretože bolo preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu platnej zmluvy o revolvingovom úvere, ktorá spĺňa všetky zákonné náležitosti podľa Zákona č. 129/2010 Z.z., na jej základe bol poskytnutý spotrebiteľský úver vo výške 960,- Eur, pričom táto zmluva bola vyhodnotená ako platná a keďže výška RPMN úveru bola 69,43 %, jej výška podstatne neprevýšila obvyklú odplatu požadovanú na finančnom trhu, keďže neprekročila dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN platnej ku dňu podpísania zmluvy o revolvingovom úvere, ktorá bola 45,66 %.
Z výsluchu navrhovateľky vyplynulo, že okrem tohto úveru si u rovnakej spoločnosti brala aj ďalší úver a podpísala teda aj ďalšiu úverovú zmluvu, čo bolo potvrdené listinami v súdnom spise. Zmluva bola uzavretá dňa XX.XX.XXXX, taktiež spolu s rozhodcovskou zmluvou, jej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 1 500,- Eur. Čo sa týka predmetného úveru a rozhodcovského rozsudku, žalobkyňa zotrvala na svojich tvrdeniach, aj argumentácii a žiadala žalobe vyhovieť.
V zmysle § 372w O.s.p. súd aplikoval vo veci ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z o rozhodcovskom konaní v znení platnom do 31.12.2014. Podľa jeho § 40 ods. 1 písm. c) a j) účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo ak pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.
V prvom rade súd konštatoval včasnosť podanej žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, keď citovaný zákon určuje lehotu v trvaní 30 dní od jeho doručenia tomu účastníkovi, ktorý žalobu podáva (§ 41 ods. 1). Žalobkyni bolo predmetné rozhodnutie doručené dňa 22. augusta 2014, tridsiaty deň lehoty pripadol na nedeľu 21. Septembra 2014, posledným dňom lehoty sa tak stal pondelok 22. Septembra 2014, keď aj bola žaloba podaná (§ 122 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Následne súd posudzoval platnosť uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ako je citovaná vyššie. Táto je samostatným dokumentom, svedčiacim o samostatnom právnom úkone, ktorý bol urobený síce v súvislosti s uzavretou úverovou zmluvou z rovnakého dňa, avšak svojím obsahom nepodmieňoval vznik právneho vzťahu zo zmluvy o úvere. Z dokazovania v súdnom konaní ani nevyplynulo, že by žalobkyňa bola nejakým spôsobom na podpísanie rozhodcovskej zmluvy navedená, prinútená, príp., že by poskytnutie úveru bolo podmieňované uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Samotná rozhodcovská zmluva potom neobsahuje žiadne ustanovenia, ktoré by sami osebe spôsobovali jej neplatnosť z dôvodu značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán. Aj v prípade, že by si žalobkyňa pri jej podpísaní neuvedomovala dôsledky, ktoré budú zmluvou vyvolané, mala možnosť (bez psychologického efektu ekonomickej núdze, prípadného nátlaku či navádzania) odstúpiť od zmluvy v lehote, ktorá bola určená v zmluve samotnej, a to bez toho, aby tým zároveň odstúpila od zmluvy o úvere. Súd z uvedeného dôvodu neuznal prezentovaný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v zmysle citovaného § 40 ods. 1 písm. c) Zákona č. 244/2002 Z.z.
Naopak druhý dôvod, teda porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, súd zhodnotil ako dôvodný, a to najmä s ohľadom na obsah úverovej zmluvy, úverové podmienky, ako aj absenciu skutočnej aplikácie všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa rozhodcovským súdom. O spotrebiteľskom postavení žalobkyne nemá pochybnosti všeobecný súd, rovnako ako rozhodcovský súd. Ten síce svojím rozhodcom L.. I. F. rozhodoval o predmetnom úvere v zmysle hore citovaných právnych predpisov, a teda formálne sa zaoberal uplatneným nárokom aj z pohľadu ochrany práv spotrebiteľa, avšak pri konštatovaní ročného úroku z poskytnutého úveru a hodnoty RPMN dospel k záveru, že tieto neprekračujú podstatným spôsobom priemernú hodnotu RPMN a úrokových sadzieb, pretože „...jej výška podstatne neprevýšila obvyklú odplatu požadovanú na finančnom trhu, keďže neprekročila dvojnásobok priemernej hodnoty RPMN platnej ku dňu podpísania zmluvy...“ . Tu konajúci rozhodca nepostupoval zjavne správne, keď výšku úrokovej sadzby, resp. RPMN poskytnutého úveru posudzoval z hľadiska staršej právnej úpravy, zákona č. 258/2001 Z.z., podľa ktorého (v zmysle vykonávacieho predpisu) rozhodujúcim limitom bol dvojnásobok priemernej RPMN v zmysle zistených štatistických údajov. Buď pozornosti rozhodcovského súdu unikla skutočnosť, že dňom 02.04.2010 bol tento zákon, aj vykonávací predpis (nar. vlády č. 238/2008 Z.z.), ktoré výšku odplaty dovtedy regulovali, zrušený zákonom č. 129/2010 Z.z., alebo len jednoducho nedopatrením použil v odôvodnení staršiu argumentáciu, napriek predtým deklarovanej aplikácii nového právneho predpisu.
Každopádne od 02.04.2010 až do 31.5.2014 odplatu za poskytnutý spotrebiteľský úver reguloval Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 6, v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutie peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Rozhodcovský súd vo svojom rozsudku nijako nešpecifikoval, aká bola v čase uzavretia predmetnej zmluvy situácia na finančnom trhu, tj. aké boli úrokové sadzby úverov, poskytovaných spotrebiteľom za obdobných podmienok ako u navrhovateľky. Celkom zrejme tak neaplikoval správne kritériá pre posúdenie toho, či odplata za poskytnutý úver je primeraná, príp. či podstatnou mierou prevyšuje obvyklú hladinu úrokovej miery za obdobné úvery. Zo štatistických údajov Národnej banky Slovenska napr. vyplýva, že úroky za úvery bánk, poskytnuté v januári 2012 ako spotrebiteľské, na obdobie od 1 do 5 rokov, boli v hodnote 12,11%, všeobecný údaj o takýchto úveroch (tj. nie len bankových) vedie NBS v hodnote 15,49%. V samotnej úverovej zmluve je priemerná RPMN uvedená v hodnote 45,66 % (súhlasí s údajmi, zverejnenými Ministerstvom financií SR za 3. štvrťrok 2011).
Nie je teda zrejmé, akou úvahou došiel rozhodcovský súd k záveru, že úroková sadzba 69,43 % ročne, príp. RPMN v rovnakej úrokovej sadzbe sú primeranými. Pre rozhodovanie o predmetnom rozhodcovskom rozsudku dospel súd k názoru, že rozhodcovský súd síce aplikoval aj spotrebiteľské právo, avšak čisto formalisticky, bez toho, aby skutočne bola poskytnutá ochrana slabšiemu subjektu v spore, naopak zaťažila tento subjekt neprimeranou sumou, priradenej k úverovej istine o úrok aj zmluvnú pokutu, ktorých výška sa odvíjala od zostatkov nesplatenej istiny, ktorá však takisto bola vyčísľovaná vždy s ohľadom na vykonané plnenie, priratúvané k neprimerane vysokému príslušenstvu úverovej istiny. Z tohto pohľadu súdu nezostávalo než konštatovať, že rozhodcovský súd neaplikoval správne predpisy spotrebiteľského práva a je tu daný dôvod na zrušenie jeho rozhodcovského rozsudku. V tejto časti preto návrhu vyhovel a predmetný rozhodcovský rozsudok zrušil.
Za nedôvodnú považoval súd tú časť žalobného návrhu, ktorou sa žalobkyňa domáhala poskytnutia primeraného zadosťučinenia vo výške 100,- Eur, v zmysle § 3 ods. 5 Zákona o ochrane spotrebiteľa, tu však bolo nutné konštatovať, že takéto zadosťučinenie možno priznávať vždy len s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Žalobkyňa po tom, ako uzavrela úverovú zmluvu, spolu s tou rozhodcovskou, mala možnosť aj v prípade, že si ich obsah riadne neprečítala, či neuvedomila v čase podpisu, tieto si riadne preštudovať a prípadne sa aj dodatočne poradiť a požiadať o právnu radu, následne mala možnosť do 14-tich kalendárnych dní od uzavretia rozhodcovskej zmluvy od tejto odstúpiť. Napriek týmto možnostiam tak neurobila, naopak o 4 mesiace neskôr uzavrela znovu rovnakú zmluvu o revolvingovom úvere na ešte vyššiu sumu (1 500,- Eur), s rovnako nevýhodnými úverovými podmienkami a aj s paralelne uzavretou rozhodcovskou zmluvou. Stres a nepríjemnosti, ktoré teda vyplývali z
takto uzavretých zmlúv a z rozhodcovských konaní, tak možno pripisovať aj na vrub nedôslednosti a nedostatku záujmu o riziká zmluvného vzťahu, do ktorého žalobkyňa vstupovala. Je zrejmé, že ju nemožno považovať (aj keď je slabšou zmluvnou stranou), za právne nespôsobilú osobu, ktorá by absolútne nevedela posúdiť žiadnu zo zmluvných podmienok uzavretej zmluvy. Čo i len minimálna opatrnosť a starostlivosť o vlastné záväzky v čase, ktorý nasledoval po uzavretí predmetných zmlúv, mohla zabrániť stresom a rozhodcovskému konaniu, ktoré vo svojom žalobnom návrhu uvádzala. V tejto časti preto súd návrhu nevyhovel a priznanie finančného zadosťučinenia zamietol.
O trovách konania súd rozhodoval podľa § 142 ods. 2 O.s.p., keď bol konštatovaný len pomerný úspech na oboch stranách sporu, súd preto uzavrel, že žiadna zo sporových strán nemá právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu j e m o ž n é podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne v dvoch vyhotoveniach, prostredníctvom podpísaného súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1 O.s.p., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené, alebo že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.