Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31Cob/59/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Lucia Mizerová sudcov: JUDr. Erika Tischlerová a JUDr. Peter Duman, v právnej veci žalobcu: Ing. Viktor Blažek, s miestom podnikania 906 04 Rohov 69, IČO: 37 173 430, zastúpeného splnomocnencom: A. B. C., nar. X.XX.XXXX, adresa B. X, D., proti žalovanému: OMS, a. s., so sídlom 906 02 Dojč 419, IČO: 34 132 333, zastúpenému splnomocnencom: A|K|K|L advokáti s.r.o., so sídlom Grösslingova 50, Bratislava, IČO: 50 666 622, o zaplatenie 4.200,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Senica č. k. -141 zo dňa 28.1.2020, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Senica č. k. -194 zo dňa 16.9.2021, t a k t o

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.200,- eur spolu s úrokom vo výške 8,05 % ročne zo sumy 4.200,- eur od 16.12.2014 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a výrokom II. priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 % s tým, že o trovách konania súd prvej inštancie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. , , (ďalej len „“), ust. (ďalej len „“) a ust. nariadenia vlády SR č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia .

Vecne súd argumentoval tým, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol na základe Zmluvy o poskytnutí služieb zo dňa 1.1.2010 zmluvný vzťah, na základe ktorého sa žalobca zaviazal pre žalovaného vykonávať prípravu reklamných a propagačných materiálov pre partnerov, funkciu hovorcu spoločností OMS Arena, a.s. a FK Senica, spolupracovať pri organizovaní športových, spoločenských a kultúrnych podujatí a komunikovať s partnermi a klientmi žalovaného pričom v súlade s Dodatkom č. 2 zo dňa 29.4.2011 bola dohodnutá mesačná odmena za poskytovanie prác a služieb vo výške 3.500,- eur bez DPH. Obrana žalovaného v spore spočívala v tom, že faktúra č. 32/14 zo dňa 30.11.2014 mu nebola doručená, že žalobca neposkytol v mesiaci november 2014 žalovanému činnosti (plnenia), ktoré

sa zaviazal poskytnúť podľa článku I. Zmluvy, že Zmluvu zo dňa 1.1.2010 a jej Dodatok č. 2 zo dňa 29.4.2011 vyhotovil sám žalobca, že predmetná Zmluva je neplatný právny úkon, pretože ukladá povinnosť žalovanému plniť bez ohľadu na skutočnosť, či žalobca poskytol žalovanému práce a služby, že predmetná Zmluva o poskytovaní služieb je simulovaný právny úkon. Súd však mal vykonaným dokazovaním (výsluchom žalobcu a listinnými dôkazmi - Zápisnicou z 25. zasadnutia Prezídia Únie ligových klubov zo dňa 5.11.2014 /č.l. 112 spisu/ a Správou delegáta zo stretnutia ÚLK medzi FK Senica a ŠK Slovan Bratislava zo dňa 9.11.2014 /č.l. 115 spisu/) preukázané, že žalobca aj v mesiaci november 2014 aktívne plnil úlohy vyplývajúce mu zo Zmluvy, a preto mu prináleží dohodnutá odmena za vykonanú prácu aj za mesiac november 2014. Žalovaný tvrdený opak nepreukázal. Žalobca predmetné listinné dôkazy predložil na pojednávaní dňa 17.12.2019 a v rámci svojho výsluchu uviedol, čo je obsahom týchto dôkazov. Súd poukázal na to, že prítomný právny zástupca žalovaného nenamietal tento spôsob oboznámenia predložených dôkazov, nepožiadal súd o ich doslovné prečítanie. Súd mal za to, že tieto dôkazy zaregistroval, preto tvrdenie, že nebol oboznámený s dôkazom, súd vyhodnotil ako účelové a obštrukčné. Súd uviedol, že neuveril žalovanému, že mu nebola doručená faktúra č. 32/14 zo dňa 30.11.2014, nakoľko jednak na preukázanie tohto tvrdenia súdu neponúkol žiaden relevantný dôkaz, pričom súd vyhodnotil výpoveď žalobcu k tejto okolnosti ako hodnovernú a preukázanú, keď uviedol, že faktúry bežne žalovanému posielal e-mailom. Aj faktúra za december 2014, rovnako ako predchádzajúce faktúry, bola posielaná e-mailom. Všetky faktúry mu žalovaný uhradil okrem spornej faktúry za november 2014. Žalovaný ho nevyzýval a ani neupozornil, že by mu faktúru za november 2014 nedoručil, spornú faktúru už žalobca nemôže predložiť, lebo ju už nemôže dohľadať, pretože bola posielaná cez účet FK Senica, ktorý bol zrušený. Súd tiež poukázal na to, že žalobca odviedol štátu DPH, čo by zrejme nerobil, ak by spornú faktúru nevystavil a žalovanému ju nedoručil. Pritom od 1.1.2013 má elektronická forma faktúry rovnaké postavenie ako papierová faktúra (§ 71 zákona o DPH). Súd mal za to, že nakoľko žalovaný uhradil žalobcovi všetky ostatné faktúry za ostatné mesiace poskytovania služieb, je naplnená zákonná podstatná skutočnosť pri elektronickej faktúre, a to, že elektronickú faktúru je možné vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby. Súhlas na vydanie elektronickej faktúry môže byť vyjadrený písomne, v zmluve, e-mailom, alebo aj samotným spracovaním faktúry zo strany zákazníka alebo úhradou. Žalovaný tvrdil a nepreukázal, že žalobca sám napísal Zmluvu o poskytnutí služieb z 1.1.2010 (č.l. 5 spisu) a Dodatok č. 2 k Zmluve o poskytnutí služieb z 29.4.2011 (č.l. 7 spisu). Žalobca toto tvrdenie žalovaného vyvrátil tým, že nemá právnické vzdelanie, a preto takú zmluvu by nedokázal ani napísať. Keďže Zmluva o poskytnutí služieb z 1.1.2010 a Dodatok č. 2 k Zmluve o poskytnutí služieb z 29.4.2011 majú náležitosti dvojstranného právneho úkonu, súd uzavrel, že sú platné, a preto je žalovaný povinný z nich plniť. Žalovaný si teda riadne a včas nesplnil svoju povinnosť uhradiť faktúru č. 32/14, čím mu voči žalobcovi vznikol dlh vo výške 4.200,- eur vrátane DPH, preto súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi celkovú sumu 4.200,- eur spolu s úrokom z omeškania, a to v zákonom stanovenej výške v zmysle ust. , v znení účinnom do 31.1.2013, úrok z omeškania vo výške 8, % ročne zo sumy 4.200,- eur od 16.12.2014 do zaplatenia, t. j. odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti faktúry.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa (ďalej len „“) a v spore úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania.

Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, a to v celom jeho rozsahu z dôvodov podľa , , , a , teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Dôvodil, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil okrem iného aj na listinných dôkazoch a to konkrétne Zápisnica z 25. zasadnutia Prezídia Únie ligových klubov zo dňa 5.11.2014 (č.l. 112 spisu) a Správa delegáta zo stretnutia ÚLK medzi FK Senica a ŠK Slovan Bratislava zo dňa 9.11.2014 (č.l. 115 spisu), ktoré založil do súdneho spisu žalobca priamo na pojednávaní dňa 17.12.2019 v jednom rovnopise. Dokazovanie týmito listinami nevykonal zákonným spôsobom ( , ), pričom však rozsudok odôvodnil práve týmito listinami. Súd však listinu a ani jej časť na pojednávaní neprečítal, ani neoznámil ich obsah, nedoručil fotokópiu týchto listín žalovanému a tieto listiny sa nenachádzajú ani v elektronickom

súdnom spise. Aj z bodu 14. napádaného rozsudku je zrejmé, že súd postupoval pri vykonávaní dôkazu nezákonne, nakoľko predmetnú listinu mal prečítať alebo mal oznámiť jej obsah, resp. mal žalovanému doručiť odpis tejto listiny. Žalobca na pojednávaní obsah týchto listín neuviedol. Súd tak nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému resp. jeho právnemu zástupcovi, oboznámiť sa zákonne konformným spôsobom s týmto dôkazom a vyjadriť sa k nemu.

Ďalej žalovaný dôvodil, že súd neurčil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci, čím súd porušil ustanovenie . Žalovaný tak nemohol právne argumentovať a navrhnúť prípadne aj ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd tiež rozdielne uplatňoval zásadu koncentrácie konania ( ) pri žalobcovi a pri žalovanom, čím okrem iného porušil aj princíp právnej istoty a zásadu rovnosti strán v konaní. Napriek skutočnosti, že voči žalovanému túto zásadu koncentrácie konania uplatňoval aj v prípade, keď to nebolo namieste, ako to konštatoval aj odvolací súd v uznesení sp. zn. zo dňa 29.5.2019, keď zrušil rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 15.6.2017, voči žalobcovi túto zásadu vôbec neuplatňoval, hoci na to boli výslovne splnené zákonné podmienky, keď súd prvej inštancie pripustil návrh na výsluch žalobcu, ktorý návrh bol urobený zástupcom žalobcu až dňa 15.10.2019, pričom z tohto dôvodu súd dokonca musel odročiť aj pojednávanie. Súd pritom napádaný rozsudok založil práve na tvrdeniach žalobcu, hoci nijak nepreukázaných žiadnymi dôkazmi. Žalovaný poukazoval na a uviedol, že súd pri výsluchu žalobcu na pojednávaní dňa 17.12.2019 pripustil klásť žalobcovi jeho zástupcom aj sugestívne a kapciózne otázky, pričom ak takéto otázky právny zástupca žalovaného namietal, súd právnemu zástupcovi žalovaného neumožnil tieto sugestívne a kapciózne otázky namietať, a to dokonca pod následkom uloženia poriadkovej pokuty. Zástupca žalobcu kládol nielenže sugestívne otázky, ale aj zmätočné, kedy sa napríklad pýtal na „prvú zmluvu“ so žalovaným, dokonca uvádzal jej údajný obsah, avšak táto „prvá zmluva“ so žalovaným nebola v súdnom konaní nikdy predložená, pričom súd prvej inštancie bol pri týchto otázkach pasívny. Súd dokonca protokoloval obsah výpovede žalobcu v rozpore s tým ako sa vyjadroval žalobca a odmietal resp. bol neochotný zaprotokolovať opravu resp. podstatný obsah výpovede žalobcu, a to napríklad aké konkrétne činnosti vykonával žalobca pre žalovaného, pričom práve táto časť výpovede žalobcu preukazovala tú skutočnosť, že žalobca nevykonával činnosti pre žalovaného, ale pre spoločnosť FK Senica, a.s. Súd dokonca ani neoboznámil obsah spisu, najmä predmetné listiny, a to Zápisnicu z 25. zasadnutia Prezídia Únie ligových klubov zo dňa 5.11.2014 (č.l. 112 spisu) a Správu delegáta zo stretnutia ÚLK medzi FK Senica a ŠK Slovan Bratislava zo dňa 9.11.2014 (č.l. 115 spisu), ktoré súd pri dokazovaní ani nevykonal zákonne konformným spôsobom. Porušil tým obsah práva žalovaného na spravodlivý súdny proces, ktoré nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení, ale obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ( ).

Žalovaný ďalej uvádzal, že až počas súdneho konania zistil, že syn sudkyne JUDr. Viery Slávikovej je zamestnancom žalovaného, a je možné sa tak domnievať, že odtiaľ pramení aj zrejmá zaujatosť sudkyne voči žalovanému, ktorá sa navonok prejavila pri sústavnom znemožňovaní uplatnenia procesných práv žalovanému. Vylúčenie z prejednávania a rozhodovania tohto sporu so zreteľom na pomer k strane konania, mala sama sudkyňa oznámiť predsedovi súdu, nakoľko možno mať odôvodnené pochybnosti o jej nezaujatosti ( ). Preto je daný aj odvolací dôvod podľa , kedy rozhodoval vylúčený sudca.

Podľa žalovaného dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Dôvodil, že súd zaťažil dôkazným bremenom iba žalovaného, od ktorého dokonca žiadal preukazovať neexistenciu skutočností, pričom podľa odôvodnenia napádaného rozhodnutia súd prvej inštancie nepožadoval od žalobcu, aby preukázal svoje tvrdenia, a to ani tie, ktoré žalovaný výslovne namietal, napríklad, že žalobca vykonával v mesiaci november 2014 práce pre žalovaného a že doručil žalovanému faktúru za mesiac november 2014. Dôkazné bremeno, že žalobca v mesiaci november 2014 vykonával práce pre žalovaného zaťažuje žalobcu a nie žalovaného, ako sa mylne domnieval súd prvej inštancie, a to aj s poukazom na to, že neexistencia skutočnosti sa nedokazuje. Výsluch žalobcu nie je dôkazom o tvrdených skutočnostiach, ale iba opätovným zopakovaním tvrdení žalobcu,

a nemôže tak preukázať tvrdenia žalobcu, pričom vzhľadom na koncentráciu konania, tento dôkaz ani nemal byť vykonaný. Naviac ani predmetné listiny nepreukazujú, že žalovaný na zasadnutí Prezídia Únie ligových klubov a na stretnutí ÚLK medzi FK Senica a ŠK Slovan Bratislava zastupoval žalovaného, t.j. spoločnosť OMS, a.s. Z uvedených listín môže tak nanajvýš vyplývať, že žalobca zastupoval spoločnosť FK Senica, a.s., ktorá nie je ani dcérskou spoločnosťou OMS, a.s. Tieto listiny ani neboli vykonané zákonne konformným spôsobom a žalovaný sa k nim nemohol vyjadriť.

Pokiaľ ide o doručenie faktúry č. 32/14 zo dňa 30.11.2014 žalovanému, súd opäť nezákonne preniesol dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý mal podľa vyjadrenia súdu preukázať, že mu nebola doručená faktúra žalobcu. Doručenie faktúry je pritom dôkaznou povinnosťou strany, ktorá faktúru zasiela a túto skutočnosť tvrdí, v tomto prípade ide o dôkaznú povinnosť žalobcu. Súd však požadoval preukázať neexistenciu skutočnosti, a to nedoručenie faktúry, od žalovaného. Nie je zrejmé, prečo by mal žalovaný sám vyzývať žalobcu, aby mu vystavil faktúru za mesiac november 2014, ako nelogicky argumentuje súd prvej inštancie, keď žalobca pre žalovaného v danom mesiaci nevykonával žiadnu činnosť. Súd odôvodňuje napadnuté rozhodnutie vlastnými úvahami o odvedení DPH žalobcom, pričom túto skutočnosť žalobca nijak nepreukázal a úvahami o elektronickej faktúre, pričom žalobca opäť nepreukázal, že túto faktúru odoslal žalovanému mailom. Neexistencia skutočnosti a teda nedoručenie faktúry sa nedokazuje, nakoľko sa ani objektívne dokázať nedá. Súd opäť nezákonne uložil žalovanému procesnú povinnosť preukazovať neexistenciu skutočnosti, resp. skutočnosti, ktorú mal preukázať žalobca, čím nielenže porušil všeobecne platné zásady dokazovania, ale opäť porušil aj zákonnú rovnosť strán sporu.

Žalovaný uviedol, že od začiatku sporu tvrdil, že predmetnú Zmluvu o poskytnutí služieb z 1.1.2010 a Dodatok č. 2 k Zmluve o poskytnutí služieb z 29.4.2011 vyhotovil žalobca (vo vyjadreniach žalovaného zo dňa 1.7.2017, 5.3.2018, v odvolaní zo dňa 31.7.2019 a niekoľkokrát to žalovaný uviedol aj na pojednávaní dňa 15.06.2017 a dňa 15.10.2019), pričom žalobca uvedené tvrdenia žalovaného účinne nepoprel; dokonca ani na výslovnú otázku sudkyne na pojednávaní dňa 15.10.2019 žalobca túto skutočnosť účinne nepoprel. Až potom, ako žalobca z argumentácie žalovaného pochopil, aké právne následky môže mať táto skutočnosť, účelovo žalobca sám vypovedal, že on by zmluvu nevedel vyhotoviť, že sa v takýchto veciach nevyzná a že vlastne ledva ovláda počítač. Uvedené tvrdenia žalobcu sú nielenže účelové, ale aj nehodnoverné vzhľadom na mailovú komunikáciu žalobcu, založenú žalovaným na pojednávaní dňa 28.1.2020, z ktorej vyplýva, že žalobca dokonca pripomienkoval právne dokumenty. Žalobca účinne nepoprel tvrdenia žalovaného, že predmetnú zmluvu vyhotovil žalobca, a teda prípadnú nejasnosť a neurčitosť ustanovenia zmluvy, napríklad o vzniku nároku na odmenu, je potrebné vykladať na ťarchu žalobcu a nie žalovaného. Tu žalovaný poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. z 1.9.2008, v zmysle ktorého „ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala“. Žalovaný v konaní tvrdil, že návrh žalobcu je v celom rozsahu nepreukázaný a nedôvodný a žalobca nemá nárok na uhradenie akejkoľvek pohľadávky voči žalovanému. Žalobca nepreukázal ani skutočnosť či bola predmetná faktúra žalobcovi doručená a ak áno tak kedy, pričom z tejto podstatnej skutočnosti sa odvodzuje prípadný začiatok omeškania žalovaného. Žalovaný tvrdí, že žalobca v mesiaci november 2014 neposkytoval žalovanému činnosti (plnenie), ktoré sa zaviazal poskytovať podľa článku I. Zmluvy, a teda žalobcovi nemohol vzniknúť a ani nevznikol voči žalovanému nárok na uhradenie odmeny za poskytovanie prác a služieb, nakoľko odmena bola podmienená vykonaním prác a služieb uvedených v článku I. zmluvy, inak by prišlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu. Žalobca opakovane pri svojom výsluchu uviedol, že pracoval ako prezident futbalového klubu FK Senica, a.s. Vyplýva to aj z mailovej komunikácie žalobcu, ktorú do spisu založil žalovaný na pojednávaní dňa 28.1.2020. Naviac aj z výpovede žalobcu na otázku, aké činnosti zabezpečoval zo svojej pozície pre žalovaného odpovedal, že zabezpečoval televízny prenos, konkrétne zabezpečoval elektrické prípojky a svetlá pre televízny prenos ... sústredenia hráčov, príchody a odchody hráčov, výšku odmien hráčov a podobne ... (pojednávanie 17.12.2019). Žalobca ďalej uviedol, že ako prezident klubu FK Senica bol zástupcom tohto klubu a zodpovedal za všetko, čo sa v klube deje, za personálnu politiku, za filozofiu klubu a za prezentovanie partnerov (pojednávanie 17.12.2019), resp. že zabezpečoval chod klubu FK Senica, a.s. vo vzťahu k futbalovým štruktúram (pojednávanie dňa 28.1.2020). Žalobca pri svojom výsluchu neuviedol žiadnu činnosť, ktorú by vykonával pre žalovaného, resp. ktorá by bola predmetom Zmluvy o poskytnutí služieb zo dňa 1.1.2010, a uviedol iba činnosti, ktoré vykonával ako prezident futbalového

klubu FK Senica, a.s., čo ostatne potvrdzujú aj listiny Zápisnica z 25. zasadnutia Prezídia Únie ligových klubov zo dňa 5.11.2014 a Správa delegáta zo stretnutia ÚLK medzi FK Senica a ŠK Slovan Bratislava zo dňa 9.11.2014. Z výpovede žalobcu vyplýva, že žalobca nevykonával činnosti uvedené v Zmluve o poskytnutí služieb uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 1.1.2010 a že nevykonával činnosti pre žalovaného, ale pre spoločnosť FK Senica, a.s. Žalovaný aj v záverečnej reči poukázal na skutočnosť, že dokazovanie preukázalo, že žalobca vykonával činnosti ako prezident futbalového klubu FK Senica, a.s., a teda existoval zmluvný vzťah medzi žalobcom a FK Senica, a.s., a teda odmenu za tieto činnosti si musí uplatniť voči FK Senica, a.s., pre ktorú tieto činnosti vykonával, pričom tieto činnosti ani nie sú predmetom Zmluvy o poskytnutí služieb uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 1.1.2010.

Žalovaný dôvodil, že predmetná zmluva je synalagmatický právny vzťah, a teda žalovaný bol povinný zaplatiť odmenu „za poskytovanie prác a služieb“ uvedených v článku I. zmluvy. Ak žalobca v danom mesiaci žiadne plnenie neposkytol, nemohol mu vzniknúť nárok na odmenu, inak by sa bezdôvodne obohatil na úkor žalovaného. Vyplatenie odmeny bolo podmienené poskytovaním prác a služieb uvedených v článku I. zmluvy. Žalobca v konaní nepreukázal žiadnu činnosť vykonávanú pre žalovaného. Predmetnú zmluvu vyhotovil žalobca, a teda prípadnú nejasnosť a neurčitosť ustanovenia o vzniku nároku na odmenu je potrebné vykladať na ťarchu žalobcu a nie žalovaného. Žalovaný navyše založil do súdneho spisu na pojednávaní dňa 28.1.2020 právne dokumenty vyhotovované žalovaným, a to nielen všeobecné zmluvy, ale aj zmluvu pre individuálny obchodný prípad, ktoré vyhotovil v danom období žalovaný a ktoré sú vyhotovené úplne iným štýlom a v inej právnej kvalite ako predmetná Zmluva o poskytnutí služieb zo dňa 1.1.2010. Ak by zmluva vyhotovená žalobcom ukladala povinnosť žalovanému plniť bez ohľadu na skutočnosť, či žalobca poskytoval žalovanému práce a služby, takýto právny úkon by bol neplatným právnym úkonom pre jeho rozpor s dobrými mravmi v zmysle a naviac v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu ( ). Takáto zmluva by pre žalovaného nemala žiaden hospodársky význam, nakoľko by musel plniť bez obdržania akejkoľvek protihodnoty. Žalobca pripravil takú zmluvu, ktorej ustanovenie o odmene by in eventum pripúšťalo rôzny výklad a umožnilo tak z dôvodu jeho neurčitosti požadovať od žalovaného odmenu bez protiplnenia, t.j. bez ohľadu na to, či žalobca pre žalovaného vykonal nejaké práce a služby. Takéto ustanovenie zmluvy je absolútne neplatné z dôvodu rozporu s dobrými mravmi a naviac aj v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu. Súd mal preto aplikovať ustanovenie v spojení s .

Žalovaný mal za to, že ustanovenie o odmene je neurčité. V zmysle ustanovenia článku II. zmluvy sa zmluvné strany dohodli na odmene za poskytovanie prác a služieb podľa článku I. zmluvy. Ak by sa zmluvné strany chceli dohodnúť na fixnej či paušálnej odmene uviedli by to jednoznačne slovami fixná odmena, paušálna odmena alebo by inak uviedli, že žalobca má nárok na odmenu aj v prípade, ak v danom mesiaci práce a služby neposkytoval; takéto ustanovenie však v predmetnej zmluve uvedené nie je. Ak však predmetné ustanovenie pripúšťa rôzny výklad, a teda aj výklad o „paušálnej“ odmene bez ohľadu na poskytovanie prác a služieb, takéto ustanovenie zmluvy je potom neplatné z dôvodu jeho neurčitosti, ktorú neurčitosť spôsobil sám žalobca, ktorý zmluvu vyhotovil. Súd mal preto aplikovať ustanovenie . Prípadnú nejasnosť a neurčitosť ustanovenia o nároku na odmenu je potrebné vykladať na ťarchu žalobcu a nie žalovaného.

Zároveň sa podľa žalovaného jedná o simulovaný právny úkon, keď žalobca tvrdil, že zastupoval spoločnosť FK Senica, a.s. a vykonával funkciu prezidenta futbalového klubu FK Senica a.s.. Preto by zmluva mala byť posúdená ako neplatný právny úkon z dôvodu, že išlo o simulovaný právny úkon. Ak bola zmluva urobená len „naoko“ a mal tak byť zastretý iný právny úkon, a to zmluva žalobcu s FK Senica a.s. na funkciu prezidenta futbalového klubu FK Senica, je predmetná zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, ako simulovaný právny úkon, neplatným právnym úkonom. Súd mal preto aplikovať ustanovenie . Týmito tvrdeniami žalovaného sa súd prvej inštancie nezaoberal, hoci na absolútnu neplatnosť právneho úkonu bol povinný prihliadať ex officio, a nijak sa s nimi argumentačne nevysporiadal a odmietol skúmať platnosť právneho úkonu a platnosť disimulovaného právneho úkonu a z toho vyplývajúce otázky právneho titulu údajného nároku žalobcu, ako aj pasívnu legitimáciu, čím porušil práva žalovaného na riadne a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia a zákonný súdny proces, pričom uvedené tiež robí napadnuté rozhodnutie súdu nepreskúmateľným. Súd mal aplikovať

ustanovenie v spojení s (neurčitosť ustanovenia o odmene), v spojení s (neplatnosť z dôvodu rozporu so zákonom a dobrými mravmi) a (neplatnosť simulovaného právneho úkonu). Zámer sledovaný žalobcom pri vypracovaní zmluvy teda bol možnosť požadovať plnenie od žalovaného bez ohľadu na poskytovanie prác a služieb, t.j. požadovať plnenie od žalovaného bez poskytnutia protihodnoty, pričom to bol práve žalobca, ktorý vyhotovil predmetnú zmluvu s neurčitým ustanovením prípadne pripúšťajúcim rôzny výklad, takéto konanie žalobcu už per se nie je spôsobilé žiadne legitímne očakávania ani dobrú vieru založiť, pričom akékoľvek pochybnosti v tomto smere rozptyľuje konanie samotného žalobcu, ktorý napriek skutočnosti, že neposkytol žalovanému plnenie, požaduje od žalovaného nie malú „odmenu“ za „neposkytnutie plnenia“; preto sankcii v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu nestojí v ceste potreba ochrany žiadneho subjektívneho práva, právneho princípu ani právom chránenej hodnoty. Naviac nič nebráni žalobcovi, aby si odmenu za práce a služby poskytované spoločnosti FK Senica, a.s. uplatňoval od tejto spoločnosti titulom bezdôvodného obohatenia. Absolútna neplatnosť (negotium nullum) nastala bez ďalšieho ex lege; na zmluvu sa preto hľadí, ako by ani nebola uzavretá; žalobcovi nárok na odmenu aj z tohto dôvodu nevznikol. Súd prvej inštancie tak dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Procesný postup súdu a napádané rozhodnutie nenapĺňa ústavné požiadavky na spravodlivý a najmä zákonný súdny proces a presvedčivosť odôvodnenia súdnych rozhodnutí a zakladá znaky arbitrárnosti rozhodovania. Z uvedeného dôvodu je napádaný rozsudok nezákonný a arbitrárny. Žalovaný preto navrhoval, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a žalovanému prizná náhradu trov konania.

Žalobca samostatný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že dňa 1.1.2010 žalobca a žalovaný spolu uzatvorili Zmluvu o poskytovaní služieb, ktorej trvanie bolo medzi stranami dohodnuté na dobu neurčitú. Išlo o nepomenovaný typ zmluvy uzatvorený medzi dvoma podnikateľmi podľa . Žalobca si voči žalovanému vždy riadnym spôsobom plnil všetky povinnosti mu zo Zmluvy vyplývajúce. Žalovaný bol so službami žalobcu po celú dobu trvania ich zmluvného vzťahu spokojný, o čom svedčí aj skutočnosť, že mu s výnimkou poslednej faktúry, vždy riadne za poskytnuté služby zaplatil, a to na základe faktúr vystavovaných žalobcom na mesačnej báze a doručovaných elektronickou formou prostredníctvom e-mailu. Žalovaný služby, ktoré v jeho prospech žalobca vykonával, spôsob výkonu týchto služieb, ani ich kvalitu nikdy v priebehu trvania zmluvy nespochybnil, práve naopak, so službami žalobcu bol vždy nadmieru spokojný, o čom svedčí aj dĺžka trvania ich zmluvného vzťahu. Rovnako o tejto skutočnosti svedčí aj fakt, že ku skončeniu Zmluvy došlo vzájomnou dohodou a nie výpoveďou, ktorú mohla v zmysle čl. IV. ods. 1 Zmluvy podať každá zo zmluvných strán, a to aj bez udania dôvodu. V súlade s čl. II. Zmluvy bol žalovaný povinný platiť žalobcovi za poskytovanie prác a služieb podľa č. I. Zmluvy mesačnú odmenu vo výške 3.500,- eur, a to v zmysle čl. II. vždy do 15. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Nakoľko je žalobca platcom DPH, žalovaný bol povinný žalobcovi uhrádzať okrem mesačnej odmeny aj tomu prislúchajúcu DPH v zákonom stanovenej výške. Žalovaný žalobcovi vždy s dohodnutou odmenou uhradil aj tomu prislúchajúcu DPH. Odmena bola medzi zmluvnými stranami dohodnutá ako paušálna odmena. Žalovaný po celú dobu trvania Zmluvy ani raz nespochybnil nárok žalobcu na zaplatenie odmeny. Rovnako žalobca počas celého trvania Zmluvy nikdy nespochybnil výšku odmeny, ktorú mu na mesačnej báze fakturoval žalobca, a to ani s prihliadnutím na skutočnosť, že objem prác vykonávaných žalobcom na základe Zmluvy sa v priebehu jednotlivých mesiacov líšil. To, že odmena bola dohodnutá ako paušálna je zrejmé aj zo skutočnosti, že v Zmysle zmluvy, nebol žalobca povinný žalovanému na mesačnej báze (ani inej) akýmkoľvek spôsobom preukazovať výkon dohodnutých služieb, a to ani s prihliadnutím na skutočnosť, že zmluvné strany si už pri uzatváraní zmluvy boli vedomé, že objem výkonu dohodnutých služieb sa v rámci jednotlivých mesiacov bude líšiť. Z následného správania sa zmluvných strán je tiež zrejmé, že žalovaný od žalobcu takéto dokladovanie vykonaných služieb nikdy nepožadoval a vždy mu odmenu v celej výške uhradil, a to po celú dobu trvania ich zmluvného vzťahu s výnimkou poslednej faktúry, ktorú žalovaný tiež niekoľkokrát ústne prisľúbil žalobcovi v celej výške uhradiť. Svoje stanovisko ohľadne úhrady poslednej dlžnej odmeny žalovaný zmenil až po tom, ako žalobca podal žalobu, ktorou sa domáhal úhrady tejto faktúry, keďže žalovaný si svoj záväzok ani po niekoľkých posledných výzvach zo strany žalobcu nesplnil. Súd správne posúdil charakter odmeny ako paušálny. Žalobca faktúru č. 32/2014, splatnú dňa 15.12.2014 žalovanému riadne doručil dňa 30.11.2014, o čom svedčí aj fakt, že žalovaný doručenie predmetnej faktúry nikdy nepopieral, naopak si bol jej doručenia plne vedomý, keďže niekoľkokrát žalobcovi úhradu predmetnej faktúry prisľúbil.

Žalobca uviedol, že nie je pravdou tvrdenie žalovaného, že postupom súdu došlo k porušeniu jeho procesných páv. Právny zástupca žalovaného sa v priebehu celého prvostupňového konania snažil súd vmanévrovať do rôznych situácií/údajných procesných porušení, kedy predkladal rôzne neodôvodnené procesné návrhy, pričom ich zamietnutie zo strany súdu následne považoval za porušenie procesných práv žalovaného. Zo správania právneho zástupcu je zrejmé, že z jeho strany ide o taktiku, ktorej cieľom je pripraviť si pôdu pre prípadné odvolanie na základe vykonštruovaných procesných pochybení súdu.

Žalobca odmietol argumenty žalovaného o neplatnosti Zmluvy s tým, že ide o účelovú a vykonštruovanú argumentáciu s cieľom vyhnúť sa plateniu a poškodiť žalobcu. Žalovaný nikdy predtým nenamietal neplatnosť Zmluvy, naopak, s jej znením bol úplne spokojný, keďže nikdy nenavrhoval žiadnu zmenu alebo doplnenie znenia Zmluvy, ktorých cieľom by bolo upresnenie niektorých jej ustanovení alebo odstránenie akýchkoľvek jej eventuálnych nedostatkov. Po celú dobu trvania Zmluvy si žalobca i žalovaný riadne plnili všetky povinnosti zo Zmluvy vyplývajúce a nikdy žiadna zo zmluvných strán nevyjadrila akúkoľvek nespokojnosť s jej znením. Zmluva v znení, v akom bola uzatvorená netrpí žiadnymi vadami vôle, pretože tento právny úkon bol urobený slobodne a vážne a rovnako netrpí ani žiadnymi vadami prejavu vôle, pretože znenie zmluvy je určité a zrozumiteľné, o čom svedčí aj skutočnosť, že počas trvania Zmluvy si obe strany boli vedomé svojich zmluvných povinností, ktoré si po celý čas obe riadne plnili. Simulovaný je právny úkon predstieraný. Ide o taký prejav, ktorý má pôsobiť ako úkon vážny, ale v skutočnosti nie je vážne mienený, pretože nevyjadruje vôľu spôsobiť právne následky, teda založiť zmluvný vzťah, na základe ktorého bude žalobca v prospech žalovaného vykonávať určitý rozsah činností, za ktoré bude žalovaný platiť žalobcovi dohodnutú paušálnu mesačnú odmenu, čo aj po celú dobu trvania Zmluvy zmluvné strany robili. Pri výklade vôle je treba vziať náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s jej prejavom, tiež to, ako prebiehali rokovania o uzavretí zmluvy a pre jej objasnenie je významné i následné správanie zmluvných strán. Žalobca predmetnú Zmluvu so žalobcom uzatvoril v dobrej viere, v dobrej viere si plnil všetky svoje povinnosti zo zmluvy vyplývajúce a z tohto titulu musí požívať právnu ochranu ako jej dobromyseľný účastník. Pokiaľ ide o námietky žalovaného o neurčitosti ustanovenia čl. II. Zmluvy týkajúceho sa charakteru odmeny, túto je bez problémov možné odstrániť výkladom, najmä z pohľadu správania sa zmluvných strán počas trvania zmluvy. Zmluvné strany si odmenu už pri rokovaní o obsahu Zmluvy dohodli ako paušálnu, čoho si boli obe strany vedomé a v súlade s čím sa počas celého trvania Zmluvy aj správali. Žalovaný nikdy nenamietal výšku odmeny žalobcu a všetky faktúry mu riadne uhradil. Rovnako nikdy nežiadal od žalobcu preukazovanie vykonaných činností za jednotlivé mesiace, o čom svedčia aj faktúry vystavené žalobcom, v ktorých nikdy špecifikáciu prác neuvádzal, s čím žalovaný nikdy v priebehu trvania zmluvy nemal žiadny problém. Rovnako nemožno Zmluvu považovať za v rozpore s dobrými mravmi, pretože obsah Zmluvy žiadnym spôsobom nie je v rozpore so všeobecne uznávanou mienkou, ktorá vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi určuje, aký má byť obsah ich správania, aby bolo v súlade so základnými zásadami mravného poriadku demokratickej spoločnosti. Obrana žalovaného je absolútne účelová a vykonštruovaná takým spôsobom, aby žalobcovi neuhradenú odmenu nemusel uhradiť a tým poškodil žalobcu, nakoľko v priebehu času došlo k zhoršeniu vzájomných vzťahov medzi žalobcom a vtedajším väčšinovým vlastníkom žalovaného. Žalobca preto žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu potvrdil.

Žalovaný podal k vyjadreniu žalobcu písomné vyjadrenie, v ktorom uviedol, že žalobca nikdy nevykonával práce pre žalovaného, ale pre spoločnosť FK Senica, a.s., čo potvrdzuje aj vyjadrenie žalobcu o pracovnom zaradení ako prezident klubu FK Senica, a.s. Uvedené vyplýva aj z mailovej komunikácie žalobcu, ktorú do spisu založil žalovaný na pojednávaní dňa 28.1.2020, z ktorej je zrejmé, že žalobca bol „prezident FK Senica, a.s.“ Naviac aj z výpovede žalobcu na otázku, aké činnosti zabezpečoval zo svojej pozície pre žalovaného odpovedal, že zabezpečoval televízny prenos, konkrétne zabezpečoval elektrické prípojky a svetlá pre televízny prenos ... sústredenia hráčov, príchody a odchody hráčov, výšku odmien hráčov a podobne ... (pojednávanie 17.12.2019). Žalobca ďalej uviedol, že ako prezident klubu FK Senica bol zástupcom tohto klubu a zodpovedal za všetko, čo sa v klube deje, za personálnu politiku, za filozofiu klubu a za prezentovanie partnerov (pojednávanie 17.12.2019), resp. že zabezpečoval chod klubu FK Senica, a.s. vo vzťahu k futbalovým štruktúram (pojednávanie dňa 28.1.2020). Žalobca pri svojom výsluchu neuviedol žiadnu činnosť, ktorú by vykonával pre žalovaného,

resp. ktorá by bola predmetom Zmluvy o poskytnutí služieb zo dňa 1.1.2010, a uviedol iba činnosti, ktoré vykonával ako prezident futbalového klubu FK Senica, a.s., čo ostatne potvrdzujú aj listiny Zápisnica z 25. zasadnutia Prezídia Únie ligových klubov zo dňa 5.11.2014 (č.l. 112 spisu) a Správa delegáta zo stretnutia ÚLK medzi FK Senica a ŠK Slovan Bratislava zo dňa 9.11.2014 (č.l. 115 spisu). Z výpovede žalobcu vyplýva, že žalobca nevykonával činnosti uvedené v Zmluve o poskytnutí služieb uzavretej medzi žalobcom a žalovaným dňa 1.1.2010 a že nevykonával činnosti pre žalovaného, ale pre spoločnosť FK Senica, a.s. Ak teda žalobca požaduje odmenu za tieto činnosti, musí ich žiadať od spoločnosti FK Senica, a.s. a nie od žalovaného, ktorý tak nie je pasívne vecne legitimovaný v tomto konaní. Tvrdenia žalobcu, že žalovaný bol s jeho prácou spokojný, sú preto nielen subjektívnym pocitom žalobcu, ale vo veci irelevantné, nepravdivé ale aj logicky nezmyselné, nakoľko žalobca pre žalovaného žiadnu činnosť nevykonával (sám žalobca neuviedol žiadnu činnosť, ktorú by vykonával pre žalovaného). Rovnako tak tvrdenia žalobcu o tom, že žalovaný prisľúbil úhradu tejto faktúry, nakoľko ak by tak tomu bolo, žalovaný by uhradil žalovanú faktúru za mesiac 11/2014. Žalovaný zotrval tiež na tvrdeniach o porušení jeho procesných práv, a teda, že súd nevykonal dokazovanie listinami v zmysle , tieto listiny neprečítal, neoboznámil ich obsah, žalovanému ich ani nedoručil a ani žalobca tieto listiny neprečítal a neoboznámil ich obsah. Týmto konaním súd odňal procesné práva žalovanému argumentovať k obsahu týchto listín prípadne navrhnúť iné dôkazy. Súd porušil ust. , poukázal na spôsob výsluchu žalobcu (sugestívne a kapciózne otázky), nesprávnu protokoláciu výpovede žalobcu, odmietnutie opravy protokolácie výpovede žalobcu na námietku právneho zástupcu žalovaného, a pod. Poukázal na skutočnosť, že súd tiež nezákonne preniesol dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý mal podľa súdu preukázať, že mu nebola doručená faktúra žalobcu. Doručenie faktúry je dôkaznou povinnosťou strany, ktorá faktúru zasiela a túto skutočnosť tvrdí, v tomto prípade ide o dôkaznú povinnosť žalobcu. Ak žalobca doručoval faktúry mailom, mal predložiť mail, ktorým žalovanému poslal predmetnú faktúru. Žalovaný zotrval na tvrdení, že predmetnú zmluvu vyhotovil žalobca, čo žalobca ani vo svojom podaní zo dňa 19.6.2020 nespochybňuje a nenamieta. Z ustanovení predmetnej zmluvy pritom nevyplýva, že ide o paušálnu odmenu a žalobca má nárok na úhradu predmetnej sumy bez ohľadu na to, či v danom mesiaci služby poskytoval alebo nie. Naviac prípadnú nejednoznačnosť ustanovení o odmene spôsobil sám žalobca, ktorý zmluvu pripravil. Žalovaný od začiatku sporu tvrdil, že predmetnú Zmluvu o poskytnutí služieb z 1.1.2010 a Dodatok č. 2 k Zmluve o poskytnutí služieb z 29.4.2011 vyhotovil žalobca, žalobca túto skutočnosť účinne nepoprel. Žalobca neposkytoval žalovanému činnosti (plnenie), ktoré sa zaviazal poskytovať podľa článku I. zmluvy, a teda žalobcovi nemohol vzniknúť a ani nevznikol voči žalovanému nárok na uhradenie odmeny za poskytovanie prác a služieb, nakoľko odmena bola podmienená vykonaním prác a služieb uvedených v článku I. zmluvy, inak by prišlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobcu. Ak by zmluva vyhotovená žalobcom ukladala povinnosť žalovanému plniť bez ohľadu na skutočnosť, či žalobca poskytoval žalovanému práce a služby, takýto právny úkon by bol neplatným právnym úkonom pre jeho rozpor s dobrými mravmi rezultujúci z ustanovenia a naviac v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu ( ). Takáto zmluva by pre žalovaného nemala žiaden hospodársky význam, nakoľko by musel plniť bez obdržania akejkoľvek protihodnoty. Predmetné ustanovenie o odmene je neurčité, pričom ak by sa zmluvné strany chceli dohodnúť na fixnej či paušálnej odmene, uviedli by to jednoznačne slovami fixná odmena, paušálna odmena alebo by inak uviedli, že žalobca má nárok na odmenu aj v prípade, ak v danom mesiaci práce a služby neposkytoval; takéto ustanovenie však v predmetnej zmluve uvedené nie je. Ak však predmetné ustanovenie pripúšťa rôzny výklad, a teda aj výklad o „paušálnej“ odmene bez ohľadu na poskytovanie prác a služieb, takéto ustanovenie zmluvy je potom neplatné z dôvodu jeho neurčitosti, ktorú neurčitosť spôsobil sám žalobca, ktorý zmluvu vyhotovil. Súd mal preto aplikovať ustanovenie . Predmetný právny úkon je naviac aj simulovaným právnym úkonom, a teda neplatným. Zmluva bola urobená len „naoko“ a mal tak byť zastretý iný právny úkon, a to zmluva žalobcu s FK Senica a.s. na funkciu prezidenta futbalového klubu FK Senica. Súd mal preto aplikovať ustanovenie . Žalovaný preto navrhoval, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania.

Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.

Opravným uznesením č. k. -194 zo dňa 16.9.2021, právoplatným dňa 14.10.2021, opravil súd prvej inštancie uvedenie právnej formy obchodnej spoločnosti žalovaného v záhlaví napadnutého rozsudku, a to na akciovú spoločnosť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (, , , a ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle .

Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie na základe ním vykonaného dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci, rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu vyhovel dôvodiac, že medzi stranami bola platne uzavretá Zmluva o spolupráci zo dňa 1.1.2010 v znení jej Dodatku č. 2 zo dňa 29.4.2011, na základe ktorej sa žalobca zaviazal vykonávať pre žalovaného dohodnuté služby a žalovaný sa zaviazal mu za to platiť mesačnú odmenu vo výške 3.500,- eur bez DPH, pričom však odmenu za mesiac november 2014 žalovaný žalobcovi nezaplatil napriek tomu, že žalobca aj v mesiaci november 2014 aktívne plnil úlohy vyplývajúce mu zo zmluvy, pričom obranu žalovaného o nedoručení mu faktúry č. 32/14 zo dňa 30.11.2014 vyhodnotil súd ako účelovú.

Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že jednak súd prvej inštancie porušil viaceré procesné ustanovenia, a to najmä neoboznámil žalobcom predložené listiny Zápisnica z 25. zasadnutia prezídia Únie ligových klubov zo dňa 5.11.2014 a Správa delegáta zo stretnutia ÚLK medzi FK Senica a ŠK Slovan Bratislava zo dňa 9.11.2014 v súlade s ust. ; porušil ust. keď neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia považuje za sporné, ktoré za nesporné, ktoré dôkazy ne/vykoná a neuviedol svoje predbežné právne posúdenie veci; pri sporových stranách rozdielne uplatňoval zásadu koncentrácie konania; na pojednávaní dňa 17.12.2019 umožnil klásť žalobcovi jeho zástupcom sugestívne a kapciózne otázky, protokoloval obsah výpovede žalobcu v rozpore s tým, ako vypovedal, dokonca ani neoboznámil obsah spisu; vec rozhodla zaujatá sudkyňa, nakoľko jej syn je zamestnancom žalovaného; súd nesprávne zaťažil dôkazným bremenom iba žalovaného ohľadom preukázania výkonu prác žalobcom v mesiaci november 2014, ohľadom doručenia faktúry č. 32/14 žalovanému a ohľadom skutočnosti, že Zmluva bola vyhotovená žalobcom. Ďalej dôvodil, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď tvrdil, že žalobca pre žalovaného v mesiaci november 2014 nevykonal žiadne práce, ale tento pracoval ako prezident FK Senica, a.s. Zmluva zo dňa 1.1.2010 je absolútne neplatným právnym úkonom, a to jednak pre jej rozpor s dobrými mravmi a zásadami poctivého obchodného styku ( , ), ak by ukladala žalovanému povinnosť plniť bez ohľadu na to, či žalobca poskytoval žalovanému dohodnuté práce a služby, teda by absentovala v danom vzťahu synalagma; ďalej z dôvodu neurčitosti ustanovenia o odmene ( ) a takisto z dôvodu, že ide o simulovaný právny úkon ( ), nakoľko touto zmluvou mal byť zastretý iný právny úkon, a to zmluva žalobcu s FK Senica a.s. na funkciu prezidenta futbalového klubu.

V predmetnej právnej veci bolo vzhľadom na predmet žaloby prvoradé ustáliť, akým spôsobom bola medzi zmluvnými stranami Zmluvy o poskytnutí služieb zo dňa 1.1.2010 v znení jej Dodatku č. 2 zo dňa 29.4.2011, dohodnutá odmena za predmet činnosti dodávateľa. Podľa čl. I. Zmluvy sa dodávateľ

(žalobca) zaviazal vykonávať pre odberateľa (žalovaného) ako predmet zmluvy: 1. prípravu reklamných a propagačných materiálov pre partnerov, 2. hovorcu spoločností OMS Arena, a.s. a FK Senica, 3. spoluprácu pri organizovaní športových, spoločenských a kultúrnych podujatí a 4. komunikáciu s partnermi a klientmi odberateľa. V čl. II. Zmluvy je uvedené, že zmluvné strany sa dohodli na mesačnej odmene za poskytovanie prác a služieb podľa čl. I. tejto zmluvy vo výške 3.500,- eur, ktoré bude odberateľ, na základe vopred vystavenej faktúry, vyplácať vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. Podľa čl. IV. bod 1, bola Zmluva uzavretá na dobu neurčitú. Podľa Dodatku č. 2 k Zmluve o poskytnutí služieb zo dňa 29.4.2011, zmluvné strany sa dohodli na mesačnej odmene za poskytovanie prác a služieb podľa čl. I. tejto zmluvy vo výške 3.500,- eur bez DPH, ktoré bude odberateľ, na základe vopred vystavenej faktúry, vyplácať vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. Medzi stranami ďalej nebolo sporné, že počas celého obdobia platnosti zmluvy od 1.1.2010 do 31.12.2014 bola žalovanému odmena v dohodnutej plnej výške poskytnutá každý jeden mesiac okrem práve novembra 2014 a že žalobca počas obdobia platnosti zmluvy nikdy žalovanému nepreukazoval konkrétny vykonaný rozsah prác za daný mesiac. Sporné však medzi nimi bolo, či mal žalobca nárok na dohodnutú mesačnú odmenu aj v prípade, ak v danom mesiaci práce a služby žalovanému neposkytoval, teda, že by malo ísť o paušálnu, resp. fixnú odmenu, alebo mu nárok na odmenu vznikol len v prípade ak žalobca dohodnutý predmet činnosti v daný mesiac vykonal. Žalobca tvrdil, že odmena bola dohodnutá ako paušálna, bez ohľadu na objem vykonaných prác, keďže počas celej doby spolupráce neprišlo ani jedenkrát k zníženiu odmeny, teda ak by v mesiaci poskytol čo i len jednu službu, mal by nárok na odmenu, ako bola dohodnutá, dôvodil tiež, že služby v mesiaci november 2014 poskytoval rovnako, ako vo všetkých ostatných mesiacoch. Žalovaný sa naopak bránil tým, že vzhľadom na to, že išlo o synalagmatický právny úkon, nárok na odmenu žalobcovi vznikol, len ak dohodnuté práce a služby v daný mesiac vykonal, pričom v mesiaci november 2014 nevykonal žiadne práce, v opačnom prípade (ak by nárok na odmenu žalobca mal bez ohľadu vykonané práce) išlo by o absolútne neplatný právny úkon pre rozpor s dobrými mravmi, resp. tiež že predmetný právny úkon je pre neurčitosť dojednania o odmene absolútne neplatným podľa .

V danom prípade uzavreli zmluvné strany inominátnu zmluvu v zmysle ust. . Právna úprava obchodných záväzkových vzťahov v pritom poskytuje ich účastníkom širokú zmluvnú voľnosť. Zákon v rámci uplatnenia princípu bezformálnosti umožňuje uzavierať aj zmluvy nepomenované, t. j. zmluvy, ktoré nezodpovedajú jednotlivým typom zmlúv upravených . Inominátna zmluva je uzavretá vtedy, ak strany dostatočne určia predmet svojho záväzku, vyžaduje sa teda, aby právny úkon bol dostatočne určitý. Predmetom zmluvy bol pritom záväzok žalobcu vykonávať za odmenu pre žalovaného práce a činnosti uvedené v čl. I. Zmluvy. Odvolací súd má rovnako ako súd prvej inštancie za to, že zmluvné strany v danom prípade dostatočne presne vymedzili predmet svojho záväzku, keď v čl. I. presne opísali činnosti, ktoré sa žalobca zaviazal pre žalovaného vykonávať a v čl. II. vymedzili tiež nárok žalobcu na odmenu, pričom zmluvu podľa čl. IV. uzavreli na dobu neurčitú. Pokiaľ ide o výklad čl. II. Zmluvy, teda aký charakter mala dohodnutá odmena, odvolací súd má za to, že je v danom prípade potrebné použiť logický výklad spolu s výkladom v zmysle , teda pri výklade vôle zmluvných strán zohľadniť všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, a to najmä s ohľadom na následné správanie sa strán po uzavretí predmetnej zmluvy. obsahuje v ust. osobitné (lex specialis) interpretačné pravidlá pre obchodné záväzkové vzťahy, pričom (na rozdiel od ) akcentuje význam vôle zmluvných strán pred jazykovým výkladom. Pri výklade vôle (úmyslu konajúceho) pritom v odseku 3 zavádza interpretačné pravidlá, ktoré umožňujú čo najpresnejšie rozšifrovať úmysel strán pri robení právneho úkonu, a to výslovne tri skutočnosti 1. rokovanie o uzavretí zmluvy, 2. prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli, 3. následné správanie strán. Hoci v predmetnej veci chýbajú skutkové tvrdenia strán súvisiace s uzavretím zmluvy (okrem rozporných tvrdení medzi žalobcom a žalovaným o tom, kto vypracoval návrh danej Zmluvy), resp. týkajúce sa obchodnej praxe strán, bolo možné a zároveň nevyhnutné prihliadnuť na následné správanie sa strán po uzavretí danej zmluvy, teda ako prebiehalo jej samotné plnenie počas platnosti zmluvy. Správanie strán, ktoré nasleduje po uzavretí zmluvy môže totiž objasniť skutočný zámer strán pri vzniku zmluvy, prípadne jej obsah spätne kvalifikovať. Ak strany určitý čas plnili povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a niektorá zo strán neskôr začne namietať neplatnosť zmluvy, takéto následné správanie strán je významnou skutočnosťou objasňujúcou úmysel strán. Ako bolo uvedené vyššie, predmetná Zmluva bola uzavretá medzi stranami na dobu neurčitú, k jej ukončeniu došlo dohodou strán k 31.12.2014. Počas obdobia platnosti zmluvy (od 1.1.2010 do 31.12.2014) žalovaný zaplatil žalobcovi odmenu každý mesiac (aj za posledný mesiac december 2014) okrem mesiaca novembra 2014 (ktorá odmena je predmetom tohto sporu), a to bez ohľadu na to, aký bol skutočný objem poskytnutých prác

žalobcom. Z toho možno vyvodiť, že úmyslom strán pri uzatváraní zmluvy, bolo dohodnúť odmenu v čl. II. ako odmenu paušálnu, tzn. bez ohľadu na rozsah činností, ktoré v tom – ktorom mesiaci žalobca pre žalovaného vykonal. Žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že vyžadoval od žalobcu určitý minimálny rozsah konkrétnych prác a služieb, ktorými by podmieňoval vyplatenie odmeny v tom – ktorom mesiaci, a to za celé obdobe 4 rokov vzájomnej spolupráce na základe uzatvorenej Zmluvy. Nepreukázal ani, že by od žalobcu pred podaním žaloby na súd vyžadoval preukázanie prác vykonaných v mesiaci november 2014, resp., že by konkrétne namietal, ktoré práce či služby mali byť v tomto mesiaci žalobcom vykonané/poskytnuté, avšak v rozpore so zmluvou ich žalobca nedodal. To, že odmena bola dohodnutá ako paušálna, vyplýva aj z toho, že priamo v zmluve je uvedené, že sa jedná o „mesačnú odmenu“, keď zmluva bola uzavretá na dobu neurčitú, pričom jej predmet bol vymedzený 4 druhmi rôznorodých činností žalobcu, ako 1. príprava reklamných a propagačných materiálov pre partnerov, 2. hovorca spoločností OMS Arena, a.s. a FK Senica, 3. spolupráca pri organizovaní športových, spoločenských a kultúrnych podujatí a 4. komunikácia s partnermi a klientmi odberateľa; avšak odmena nebola odstupňovaná podľa vykonaného konkrétneho druhu niektorej z týchto štyroch činností, resp. ich objemu, ale bola uvedená súhrnne za všetky tieto činnosti, bez ohľadu na to, či žalobca vykoná všetky, alebo len niektoré z uvedených činností, prípadne aký bude ich objem. Tiež je potrebné prihliadnuť na to, že výkon uvedených činností žalobcom počas trvania zmluvného vzťahu so žalovaným, závisel od vopred neurčitých okolností, teda či v tom- ktorom mesiaci bude vôbec potrebné pre žalovaného vykonať tú – ktorú činnosť, teda reklamnú, či propagačnú činnosť, zorganizovať športové, spoločenské, či kultúrne podujatie, komunikovať s klientmi žalovaného, resp. sa v jeho mene vyjadriť ako hovorca. Minimálne funkcia hovorcu je taká, že hovorca je v zásade neustále pripravený vyjadriť sa k záležitostiam žalovaného, avšak v konkrétnom mesiaci sa vyjadrí len vtedy, ak je k čomu. Z uvedeného teda logicky vyplýva, že žalobca mal nárok na predmetnú mesačnú odmenu počas celého obdobia trvania zmluvného vzťahu medzi stranami, a to bez ohľadu na konkrétny objem prác a služieb, ktoré v danom mesiaci (teda aj v novembri 2014) žalovanému poskytol, čo súviselo s tým, že bol žalovanému počas obdobia viazanosti minimálne k dispozícii predmetné činnosti a práce v akomkoľvek potrebnom rozsahu vykonávať. Takémuto logickému výkladu predmetného ustanovenia zmluvy o odmene, zodpovedá aj následné správanie sa strán počas obdobia trvania ich zmluvného vzťahu, ako bolo uvedené vyššie. Z toho je zrejmé, že nemožno ustanovenie o odmene v čl. II. Zmluvy považovať za neurčité, a teda absolútne neplatné podľa , nakoľko výkladom možno dospieť k úmyslu strán pri vzniku zmluvy a tiež zo správania sa zmluvných strán po zavretí zmluvy je nepochybné, že im toto ustanovenie bolo dostatočne určité.

Odvolací súd má tiež za to, že predmetné ustanovenie nie je možné vyhodnotiť ani ako v rozpore s dobrými mravmi, resp. že by malo zo strany žalobcu ísť o výkon práva v rozpore s poctivým obchodným stykom, čo žalovaný videl v tom, ak by bol povinný platiť žalobcovi odmenu aj v prípade, že by v danom mesiaci žiadnu činnosť pre žalovaného nevykonal. Ako bolo uvedené vyššie, podstatné je v danom prípade prihliadať na predmet zmluvy, pričom žalobca sa zaviazal vykonávať po dobu neurčitú činnosti ako: 1. prípravu reklamných a propagačných materiálov pre partnerov, 2. hovorcu spoločností OMS Arena, a.s. a FK Senica, 3. spoluprácu pri organizovaní športových, spoločenských a kultúrnych podujatí a 4. komunikáciu s partnermi a klientmi odberateľa; teda ide o činnosti, ktorých potreba vykonania sa každý mesiac môže líšiť, žalobca sa však Zmluvou zaviazal byť minimálne každý mesiac pripravený tieto činnosti vykonávať, napr. ako hovorca, sa mohol vyjadrovať len vtedy, ak vznikla taká potreba, takisto komunikácia s klientmi žalovaného zrejme prebiehala podľa potreby, rovnako sa zrejme líšila potreba vykonávania športových či kultúrnych podujatí, alebo potreba a rozsah reklamnej činnosti. Žalovaný však na základe uzavretej zmluvy získal každomesačne príležitosť od žalobcu vykonanie týchto činností podľa potreby vyžadovať. V tom spočívala synalagma daného záväzkového vzťahu. U žalobcu pritom predmet zmluvy obsahovo prevažne súhlasil aj s predmetom jeho živnosti. V obchodných záväzkových vzťahoch je pritom potrebné prihliadnuť aj na zásadu zmluvnej voľnosti, t. j. ak účastníci uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (či už pomenovanú, alebo nepomenovanú), ktorá neodporuje obsahu a účelu zákona, sú povinní túto zmluvu plniť, a to aj vtedy, ak by plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán čiastočne nevýhodné (napríklad v danej veci by v určitom mesiaci žalobca vykonal pre žalovaného minimum, alebo žiadnu z dohodnutých činností). Vzhľadom na záver o paušálnom charaktere dohodnutej odmeny, bolo potom irelevantným v spore ďalej preukazovať, či žalobca v novembri 2014 konkrétne činnosti vykonal.

Tvrdenie žalovaného až v odvolacej replike (teda ani nie v podanom odvolaní), že žalobca nikdy nevykonával práce pre žalovaného, ale len pre FK Senica, a.s., musel odvolací súd vyhodnotiť ako novotu v odvolacom konaní ( ), nakoľko túto skutočnosť žalovaný neuvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom mu v tom nebránili žiadne okolnosti, teda toto žalovaného celkom nové skutkové tvrdenie bolo v odvolacom konaní neprípustné.

Nebolo pritom možné prihliadnuť na argument žalovaného, že predmetnú Zmluvu v danom prípade vyhotovil žalobca, preto je ju vzhľadom na neurčitosť pojmov potrebné vykladať v jeho neprospech. Jednak ako bolo vyššie uvedené, ustanovenie o odmene v Zmluve neurčité nie je, ani pre jej strany v čase plnenia neurčité nebolo, navyše výkladové pravidlo v ust. o tom, že prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila, sa týka situácií, ak by aj po výklade prejavu vôle podľa predchádzajúcich odsekov ust. , a , zostali ešte pochybnosti o niektorom výraze alebo pojme, ktoré by bolo možné vykladať rôzne, vtedy sa uplatní pravidlo, že sa takýto výraz vyloží v neprospech strany, ktorá tento výraz použila ako prvá, teda v danom prípade v neprospech toho, kto pripravil predmetnú zmluvu. Použitím logického výkladu a výkladového pravidla v však súd dospel k záveru o dohodnutej paušálnej odmene v danom prípade. Pravidlo podľa ods. 4 ust. teda ani nebolo potrebné použiť. Navyše žiadnej zo strán sa nepodarilo jednoznačne preukázať, kto v danom prípade Zmluvu pripravil. Žalobca pri svojom výsluchu poprel, že zmluvu pripravil on, žalovaný na druhej strane predložením iných listín preukazoval, že zmluvy ním vyhotovené, majú inú formu. Táto otázka tak medzi stranami zostala sporná.

Pokiaľ ide o obranu žalovaného spočívajúcu v tom, že predmetná Zmluva je neplatná, nakoľko ide o simulovaný právny úkon, pretože predmetná Zmluva mala byť uzavretá len naoko, pričom žalobca v skutočnosti vykonával funkciu prezidenta futbalového klubu FK Senica, a.s., túto odvolací súd vyhodnotil ako nepreukázanú. Pôvodná obrana žalovaného spočívala len v tom, že žalobca práce a činnosti v mesiaci november 2014 pre žalovaného nevykonal (vyjadrenie z 30.5.2017 č. l. 28, pojednávanie 15.6.2017 č. l. 35), až neskôr na základe vyjadrenia žalovaného na pojednávaní dňa 15.6.2017, že vykonával funkciu generálneho manažéra, začal žalovaný tvrdiť, že ide o simulovaný právny úkon. Žalobca však následne toto svoje vyjadrenie precizoval (vyjadrenie na č. l. 65), že okrem činností podľa čl. I. Zmluvy vykonával pre žalovaného aj množstvo iných činností, - medzi inými aj činnosť generálneho manažéra futbalového klubu FK Senica a.s. Rovnako vo výsluchu na pojednávaní dňa 17.12.2019 (č. l. 118) žalobca uviedol, že vykonával činnosti tak pre OMS Senica, a.s. (žalovaného) ako aj pre FK Senica, a.s. Žalovaný však v spore nijako nevysvetlil, prečo by žalobca nemohol vykonávať tak činnosti podľa Zmluvy pre žalovaného, ako aj tvrdenú činnosť prezidenta FK Senica, a.s., prípadne ktoré z činností podľa Zmluvy spadajú výslovne len do náplne činnosti prezidenta FK Senica, a.s. tak, že by nemohli byť predmetom danej zmluvy. Odvolací súd tak má za to, že žalovaný svoje tvrdenie o simulovanom právnom úkon nepreukázal, keď neuniesol v tomto smere nielen bremeno tvrdenia, t. j. dostatočného skutkového opísania dôvodov že vôľou zmluvných strán nebolo uzavrieť Zmluvu o spolupráci, ale že ich skutočnou vôľou bolo zastrieť iný právny úkon, a to zmluvu na výkon funkcie prezidenta FK Senica, a.s. Nakoľko žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia, neuniesol ani dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností je na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie určitých skutočností odvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, existenciu takýchto skutočností tvrdí. Ak chcel teda žalovaný preukázať, že strany chceli zastrieť iný právny úkon, bolo úlohou žalovaného pravdivo a úplne opísať všetky relevantné skutkové tvrdenia. Len strohé konštatovanie žalovaného, že vzhľadom na to, že žalobca zrejme vykonával aj funkciu prezidenta FK Senica a.s. a preto je Zmluva o spolupráci so žalovaným neplatná, je v tomto smere nepostačujúce, nakoľko nie je zrejmé, že by sa súbeh týchto zmluvných záväzkov žalobcu nejako vylučoval. Takisto právne odôvodnenie o simulovanom právnom úkone neobstojí z toho dôvodu, že aj tvrdený disimulovaný právny úkon by musel byť uzavretý medzi rovnakými stranami ako simulovaný právny úkon. Tu však žalovaný tvrdil, že disimulovaný právny úkon mal žalobca uzavrieť s FK Senica, a.s., čo je subjekt odlišný od žalovaného. Žalovaný tak ani tvrdenie o neplatnosti Zmluvy ako simulovaného právneho úkonu nepreukázal.

Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že súd nesprávne posúdil dôkazné bremeno ohľadom doručenia spornej faktúry č. 32/14 zo dňa 30.11.2014 žalovanému, odvolací súd sa v tomto smere stotožnil so závermi, ku ktorým v tomto smere dospel súd prvej inštancie, keď tvrdenie žalobcu, že faktúry bežne posielal žalovanému e-mailom, pričom už nemá v súčasnosti prístup na e-mailový účet, ktorý mu bol po ukončení spolupráce zrušený, uznal ako vierohodné. Žalovaný poukazoval na to, že súd v tomto smere neprípustne preniesol dôkazné bremeno na žalovaného, a to dôvodiac tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, v zmysle ktorej v zásade neexistenciu určitej skutočnosti strana nepreukazuje. Táto negatívna dôkazná teória však nie je absolútna a v prípadoch, kedy neexistenciu určitej skutočnosti možno preukázať existenciou iných skutočností, v zásade stranu tvrdiacu negatívnu skutočnosť dôkazné bremeno naďalej zaťažuje. Tu žalovaný tvrdil, že žalobca mu faktúru nedoručil. Žalobca tvrdil, že v súčasnosti už zaslanie faktúry žalovanému e-mailom preukázať nevie, nakoľko predmetným účtom nedisponuje. Žalovaný však svojim účtom disponuje, teda výpisom z neho v rozhodujúcom období by vedel preukázať nedoručenie e-mailu, čo však neurobil.

Odvolací súd však považuje za potrebné upriamiť pozornosť na fakt, že doručenie faktúry žalovanému v danom prípade ani nebolo podmienkou splatnosti nároku žalobcu na odmenu podľa zmluvy. Zmluvné strany sa totiž v čl. II. Platobné podmienky výslovne dohodli na splatnosti odmeny tak, že odberateľ ju zaplatí na základe vopred vystavenej faktúry, vždy do 15. dňa nasledujúceho mesiaca. Splatnosť odmeny teda bola dohodnutá stranami na 15. deň nasledujúceho mesiaca, pričom odkladacou podmienkou splatnosti bolo vystavenie faktúry. V zmysle zmluvy sa pre účely splatnosti odmeny jej doručenie žalovanému nevyžadovalo. Vystavenie faktúry za mesiac november 2014 pritom žalobca preukázal jej predložením. Navyše žalobca vypovedal, že ju žalovanému doručil dňa 30.11.2014. Výpoveď žalobcu je pritom dôkazom. Žalovaný dôkazný prostriedok výsluchom žalovaného na popretie tvrdenia žalobcu v jeho výpovedi nenavrhol. Vo všeobecnosti platí, že faktúra je daňovým dokladom a že je zároveň výzvou na zaplatenie. Avšak tu výzva na zaplatenie nebola ani potrebná, keďže splatnosť odmeny bola dohodnutá na 15. deň nasledujúceho mesiaca. Posudzovanie potreby doručenia faktúry žalovanému z hľadiska Zákona o účtovníctve je v predmetnej veci bezvýznamné, nakoľko splatnosť záväzku žalovaného zaplatiť odmenu vznikol dohodnutým dňom a vystavením danej faktúry žalobcom. Žalobcovi tak vznikol nárok na úrok z omeškania v rozsahu, ako bol priznaný rozhodnutím súdu prvej inštancie.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, nakoľko sa žalobca dozvedel, že syn sudkyne JUDr. Viery Slávikovej je zamestnancom žalovaného, odvolací súd dospel k záveru, že je nedôvodná. K tvrdenej zaujatosti si odvolací súd zabezpečil písomné stanovisko vec prejednávajúcej sudkyne, ktorá v ňom uviedla, že subjektívne sa necíti byť vo veci zaujatá, pretože strany sporu, ani ich právnych zástupcov osobne nepozná, pozná ich len z pojednávaní a rovnako nemá ani žiadny vzťah k prejednávanej veci, nemá k nim žiadny priateľský ani nepriateľský vzťah. To, že jej syn je zamestnancom žalovaného, nemalo a nemá žiadny vplyv na jej rozhodovaciu činnosť. Sám žalovaný, prostredníctvom právneho zástupcu, sa domnieva, že by táto skutočnosť mohla spôsobovať jej údajnú zaujatosť voči žalovanému, ktorá sa navonok prejavila údajným znemožňovaním uplatňovania jeho procesných práv. Sudkyňa uviedla, že takúto konšpiráciu odmieta. Uviedla, že žalovaný nepredložil ani nekonkretizoval žiadny dôkaz na preukázanie tohto tvrdenia, ktoré zostalo v argumentácii odvolania len v polohe domnienky. Žalovaný neuvádza žiadnu situáciu, ktorou by sudkyňa z hľadiska procesného práva žalovaného obmedzila, dokonca mu znemožnila uplatniť jeho procesné práva. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že žalovaný mal dostatok priestoru a možností k žalobe a veci samotnej sa vyjadriť, čo využil písomne (č. l. 28, 69, 87 spisu) a aj ústne na pojednávaní dňa 15.6.2017, 15.10.2019, 21.11.2019, 17.12.2019, 28.1.2020 (č. l. 35, 96, 106, 118, 136, spisu). Obidve strany mali rovnaké možnosti, a to žalobca k procesnému útoku a žalovaný k procesnej obrane. Sudkyňa uviedla, že žalovaného nevníma a priori ako zamestnávateľa jej syna, ale vníma ho výlučne ako jednu zo strán sporu, ku ktorej nemá žiadny vzťah priateľský ani nepriateľský, preto nemala dôvod čokoľvek oznamovať predsedovi súdu. Túto odvolaciu námietku žalovaného považuje za jeho snahu byť v odvolacom konaní za každú cenu úspešný.

Ústavná požiadavka na nezávislý a nestranný súd sa v priebehu konania na súde prvej inštancie zabezpečuje povinným „samonamietnutím“ sa sudcu, ak si je vedomý vylúčenia, alebo kvalifikovanou

námietkou zaujatosti sudcu, vznesenou stranou sporu, ak sa o vylúčení strana dozvie. Dôvody vylúčenia vymedzuje ust. a . Napriek tomu však nemožno vylúčiť, že vec prejedná a rozhodne vylúčený sudca, preto na základe odvolacieho dôvodu podľa je možné takúto vadu konania odstrániť aj po vydaní meritórneho rozhodnutia. V prvom rade žalovaný nešpecifikoval, kedy sa o tvrdenom dôvode zaujatosti sudkyne dozvedel, či už v priebehu konania na súde prvej inštancie, alebo až v odvolacom konaní. Odhliadnuc od toho však žalovaný nekonkretizoval, akoby mohla byť okolnosť, že syn sudkyne je zamestnancom žalovaného, dôvodom jej zaujatosti, neuviedol, na akej pozícii syn sudkyne u žalovaného pracuje, či má so žalovaným pozitívny alebo negatívny vzťah a či táto skutočnosť by nemala byť skôr žalovanému na prospech, ako na škodu. Každopádne odvolací súd bez bližšieho skutkového zdôvodnenia žalovaným a vychádzajúc z vyjadrenia vec prejednávajúcej sudkyne dospel k záveru, že sudkyňa JUDr. Viera Sláviková nie je v predmetnej veci zaujatá, a teda z jej prejednávania vylúčená, keď len samotná okolnosť, že jej syn je zamestnancom žalovaného, jej zaujatosť nepreukazuje a sama uviedla, že sa subjektívne zaujatá vo veci byť necíti, k stranám a ich zástupcom ako ani k predmetu sporu nemá žiadny vzťah.

Ďalším procesným pochybením súdu prvej inštancie malo byť, že dokazovanie listinami – Zápisnica z 25. zasadnutia prezídia Únie ligových klubov zo dňa 5.11.2014 a Správa delegáta zo stretnutia ÚLK medzi FK Senica a ŠK Slovan Bratislava zo dňa 9.11.2014, ktoré žalobca predložil na pojednávaní dňa 17.12.2019, súd prvej inštancie nevykonal spôsobom podľa , teda ich prečítaním, alebo oboznámením ich obsahu, či zaslaním žalovanému na oboznámenie sa. Súd prvej inštancie pritom vychádzajúc z týchto listín uzavrel, že žalobca vykonával aktívne činnosti pre žalovaného aj v mesiaci november 2014. Tento skutkový záver súdu prvej inštancie je však podľa odvolacieho súdu nesprávny, nakoľko súd neuviedol, ako predmetné listiny súvisia s predmetom Zmluvy, ktorú žalobca uzavrel so žalovaním, keď na predmetných listinách žalobca vystupuje za FK Senica a.s., ako správne namietal žalovaný. Odvolací súd tak dospel k záveru, že predmetné listiny tak pre posúdenie nároku žalobcu ani neboli relevantnými dôkaznými prostriedkami. Preto ich nevykonanie v súlade s nezakladá také procesné pochybenie súdu, ktoré by bolo odňatím procesných práv žalovaného v takej miere, že by tým porušilo jeho právo na spravodlivý súdny proces. Navyše sa žalovaný k predmetným listinám vyjadril, a to v záverečnej reči na pojednávaní dňa 28.1.2020, teda mu tieto listiny museli byť známe.

K námietke žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie neoboznámil obsah spisu, odvolací súd zistil, že toto oboznámenie súd vykonal na pojednávaní dňa 15.6.2017 (č. l. 35 spisu) a k námietke, že porušil ustanovenie , keď neuviedol, ktoré skutkové tvrdenia strán považuje za ne/ sporné, ktoré dôkazy ne/vykoná a svoje predbežné právne posúdenie veci, odvolací súd poukazuje na už konštantnú judikatúru v tejto otázke a konkrétne napr. na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 12. 2020, sp. zn. , podľa ktorého: „Cieľom je zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Okrem toho je cieľom zrýchliť a zjednodušiť konanie tak, aby sa nevykonávali zbytočné dôkazy, ktoré súd nepovažuje za dôležité a nevenovala sa pozornosť bezdôvodným skutkovým tvrdeniam, ktoré sú podľa názoru súdu buď nesporné alebo právne bezvýznamné. Porušenie uvedeného ustanovenia však nelimituje stranu sporu pri realizácii jej procesných práv.“ Existencia takejto vady konania tak nezakladá sama o sebe porušenie práva na spravodlivý proces. Súd totiž až v samotnom rozhodnutí vo veci, a nie v rámci postupu podľa , vyjadrí svoj definitívny právny názor týkajúci sa konkrétnej prejednávanej veci. V tomto prípade súd prvej inštancie svoje predbežné právne posúdenie vyjadril už v pôvodnom zrušenom rozsudku (č. k. -37 zo dňa 15.6.2017) a svoje skutkové a právne závery definitívne vyjadril v preskúmavanom rozsudku, s ktorými sa žalovaný mal možnosť oboznámiť a v rámci podaného odvolania sa k nim vyjadriť a argumentovať, pričom jeho argumenty sú teraz predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Na základe uvedeného preto odvolací súd dospel k záveru, že námietka žalovaného týkajúca sa opomenutia postupu podľa nebola relevantná.

Odvolací súd z obsahu spisu nezistil ani v odvolaní žalovaným namietané porušenie princípu rovnosti strán v konaní, keď mal za to, že obe sporové strany mali v konaní rovnaké možnosti na uplatnenie svojich práv. Pokiaľ ide na žalovaným poukazované použitie sudcovskej koncentrácie konania v zmysle , odvolací súd uvádza, že je predovšetkým na uvážení súdu, či ju v konaní v konkrétnom

prípade aplikuje a s akými následkami. V predmetnej veci súd prvej inštancie pôvodne neprihliadol na vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe, avšak uvedené bolo zhojené zrušením prvého rozsudku súdu prvej inštancie vydaného v tejto veci a vrátením mu veci odvolacím súdom na ďalšie konanie a rozhodnutie, kedy sa potom súd prvej inštancie s prostriedkami procesnej obrany žalovaného zaoberal. Pokiaľ ide o vykonanie dôkazu výsluchom žalobcu, tak vykonanie tohto dôkazného prostriedku bolo vo veci podstatné, preto bolo dôvodné, aby ho súd pripustil, hoci bol návrh podaný až v neskoršom štádiu konania. Predmetný návrh bol pritom urobený v prvom písomnom podaní žalobcu (zo dňa 25.7.2019 na č. l. 69) po zrušení prvého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátení mu veci na ďalšie konanie, takže v danom štádiu konania dôvodne, vzhľadom na potrebu ďalšieho dokazovania. Pokiaľ žalovaný ďalej namietal, že súd pripustil klásť žalobcovi sugestívne a kapciózne otázky, protokoloval obsah výpovede žalobcu v rozpore s tým, ako sa žalobca vyjadroval, tak z obsahu zápisnice o pojednávaní dňa 17.12.2019 a následne dňa 28.1.2010 kde bol žalobca vypočúvaný je zrejmé, že žalovaný žiadal opravu protokolácie, ktorá aj bola následne doplnená. Pokiaľ mal žalovaný výhrady k obsahu zápisnice, mohol požiadať písomne o jej opravu. Odvolací súd však má za to, že uvedený postup súdu prvej inštancie nebol takého charakteru, aby vo svojom dôsledku bol spôsobilý porušiť právo žalovaného na spravodlivý proces, nakoľko výsledky vykonaného dokazovania boli napokon vyhodnotené súdom prvej inštancie vo všetkých vzájomných súvislostiach správne.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, po vyčerpaní uplatnených odvolacích dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ako vecne správny potvrdil.

Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím v zmysle , rozhodol odvolací súd ex offo podľa a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).