Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3CoE/160/2014

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: Slovakredit s.r.o., so sídlom Trenčín, Električná 25, IČO: 46 340 351, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Antovszká, s.r.o, so sídlom Bratislava, Bárdošova 2/A, IČO: 36 866 881, proti povinnému: I. N., nar. XX.X.XXXX, bytom D. XXX, o vymoženie 200,- Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnou exekútorkou JUDr. Luciou Adamcovou, so sídlom exekútorského úradu H., I. XX, sp.zn. 366/2012, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. -63 z 23.6.2014,

rozhodol:

Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. -63 z 23.6.2014 potvrdzuje.

odôvodnenie:

Okresný súd napadnutým uznesením, č.k. -63 z 23.6.2014 zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie okresný súd odôvodnil poukazujúc najmä na ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 39 a § 52 a násl. Občianskeho zákonníka a § 4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Vzťah medzi oprávneným a povinný, založeným zmluvou o pôžičke uzavretej na diaľku prostriedkami diaľkovej komunikácie podľa zákona č. 266/2005 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku, exekučný súd vyhodnotil ako vzťah spotrebiteľský. Túto spotrebiteľskú zmluvu uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú a všeobecné zmluvné podmienky sú dodávateľom vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Oprávnený konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, ktorou je okrem iného aj poskytovanie úverov alebo pôžičiek z peňažných zdrojov, povinný v rámci svojej podnikateľskej činnosti nekonal. Dôkazné bremeno opaku pritom ťaží oprávneného. Následne exekučný súd podrobil zmluvu súdnej kontrole, či sa nenavrhuje vymáhanie plnenia z neprijateľnej zmluvnej podmienky, t.j. podmienky spôsobujúcej značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto podmienky sú potom v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. V prejednávanej veci je rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných podmienkach v bode 17.4 a upravuje riešenie sporov a) pred Stálym rozhodcovským súdom.... alebo b) pred príslušným všeobecným súdom. Takto formulovaná rozhodcovská doložka upiera spotrebiteľovi možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom vo všetkých prípadoch, ak oprávnený podá žalobu na ním vybranom rozhodcovskom súde. Ide o neprijateľnú podmienku, ktorú si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a ani nemal na výber vzhľadom na jej vopred pripravené znenie v zmluvných podmienkach oprávneného, ktorej dôsledkom je jej neplatnosť, z ktorého dôvodu pre nedostatok právomoci rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť je rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul materiálne nevykonateľný. Naviac uzavretá rozhodcovská doložka nespĺňa náležitosti podľa zákona o rozhodcovskom konaní, t.j. absentuje jej písomná forma a podpisy obidvoch zmluvných strán. Nakoľko rozhodca založil svoju právomoc na absolútne neplatnom právnom úkone, exekučný súd v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Mal za to, že napadnuté rozhodnutie je nesprávne, nakoľko súd nesprávne vec právne posúdil, nedostatočne zistil skutkový stav, pričom súčasne konal nad rámec právomoci. Uviedol, že exekučný súd prekročil svoje zákonné oprávnenie, pričom Exekučný poriadok ani zákon o rozhodcovskom konaní neumožňujú exekučnému súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky. Prvostupňový súd nekonal ako súd exekučný, ale ako súd vyššej inštancie o opravnom prostriedku voči rozhodcovskému rozsudku. Hmotnoprávne meritórne preskúmal platnosť právneho titulu nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom, ktorého súčasťou bola rozhodcovská doložka. Takýto výklad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní je nezákonný a protiústavný. Z výkladu e ratione legis, z logického, systematického, teleologického, doktrinálneho, komparatívneho i historického vyplýva, že oprávnenie exekučného súdu preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nezakladá oprávnenie jeho meritórneho prieskumu. Cieľom exekučného konania je zabezpečiť nútený výkon právoplatne rozhodnutej veci. Kým splnenie formálnej stránky vykonateľnosti spochybnené nebolo, pri skúmaní materiálnej vykonateľnosti je exekučný súd oprávnený skúmať presné označenie oprávneného a povinného, vymedzenie rozsahu a obsahu uloženej povinnosti

- plnenie, lehotu plnenia a pri nepeňažnom plnení uviesť niektorý zo spôsobov na jeho vymoženie, a nie ako to bolo v danom prípade - hmotnoprávny základ exekučného titulu vrátane platnosti rozhodcovskej doložky. Exekučnému súdu nemožno priznať kompetencie spadajúce do pôsobnosti kasačných orgánov. Aprobovanie postupu okresného súdu by bolo v priamom rozpore so systémovým rozlišovaním medzi občianskoprávnym konaním nachádzacím vrátane opravných konaní a občianskoprávnym konaním vykonávacím. Občianske právo procesné vrátane exekučného práva má slúžiť na ochranu hmotných práv osôb a nie ako nástroj pre znemožnenie výkonu právoplatne judikovanej pohľadávky, ktorú povinný nikdy nespochybnil. Nesprávnym výkladom ustanovenia Exekučného poriadku a zákona č. 244/2002 Z.z. súd prvého stupňa porušil právo oprávneného na súdnu ochranu, ktorého integrálnou súčasťou je v zmysle konštantnej judikatúry Ústavy Slovenskej republiky právo na nútený výkon súdnych rozhodnutí a ostatných zákonom uznaných exekučných titulov. V tejto súvislosti poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky ÚS 5/2000, podľa ktorého sa výkon vykonateľného rozhodnutia súdu musí považovať za integrálnu súčasť "súdnej ochrany" v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nemôže sa končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie. Podľa oprávneného oprávnenie exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky nemožno vyvodiť ani z judikatúry ESD (C-76/10, C-40/08). Ďalej uviedol, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná neplatne. Oprávnený poukázal na § 93b zákona o bankách, ktorý zakotvuje povinnosť každej banky ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy. Pre zmluvu o pôžičke zákon nepredpisuje písomnú formu. Zmluvné strany uzatvorili zmluvu o pôžičke konkludentne, prostredníctvom výmeny sms správ. Všeobecné obchodné podmienky sú voľne dostupné na internetovej stránke oprávneného. Povinný pred odoslaním súhlasu s poskytnutím pôžičky bol povinný sa oboznámiť so všeobecnými zmluvnými podmienkami oprávneného, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o pôžičke a je zrejmé, že s nimi povinný vyjadril súhlas, nakoľko mu bola pôžička poskytnutá. Pritom poukázal na znenie § 4 ods. 1 zákona o rozhodocovskom konaní. Možnosťou povinného obrátiť sa na všeobecný súd bola dodržaná zákonná povinnosť v zmysle ustanovenia § 53 Občianskeho zákonníka a nebola tým spôsobená žiadna nerovnováha medzi právami a povinnosťami dodávateľa a spotrebiteľa (oprávneného a povinného).

Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že okresný súd pôvodne vo veci rozhodol uznesením č.k. -31 z 17.8.2012, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Toto uznesenie bolo na základe odvolania oprávneného zrušené uznesením Krajského súdu v Žiline, č.k. -43 z 11.6.2013 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že záver exekučného súdu o neplatnosti exekučného titulu, rozhodcovského rozsudku, bol predčasný, nakoľko sa nevysporiadal s postavením povinného ako spotrebiteľa.

Následne potom krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia

pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.

Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. V uvedenom ustanovení je zvýraznená zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, pretože vydanie tohto poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, t.j. predovšetkým formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu, žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok; prípady ďalších exekučných titulov uvádza § 41 ods. 2 Exekučného poriadku.

Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul. Exekučný súd je už v štádiu tohto posudzovania povinný ex offo skúmať, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul) je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu - povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku); v rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, toto dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 O.s.p. nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 aj bez návrhu), či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom. Nedovolenosť priznaného plnenia nemožno odvodzovať len zo samotného výroku rozhodnutia. Priznané plnenie totiž navonok vôbec nemusí vykazovať znaky protizákonnosti; spravidla až z odôvodnenia rozhodnutia možno zistiť pochybenia v aplikácii hmotného, či dokonca aj procesného práva. Nedovolenosť, nemožnosť a rozpor s dobrými mravmi sú pojmami hmotného práva a pri zisťovaní takýchto nedostatkov exekučného titulu má exekučný súd plné oprávnenie „vstúpiť“ do rozhodnutia a vyvodiť tomu zodpovedajúce závery. Vydanie

poverenia by v prípade nedostatkov exekučného titulu znamenalo iba to, že exekúcia sa síce začala, avšak musí byť v každom štádiu konania aj tak zastavená. Takýto postup vyplýva aj z aktuálne ustálenej judikatúry slovenských súdov, od ktorej sa odvolací súd nemal dôvod odchýliť.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21.3.2012 sp. zn. ).

Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a prípadne aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18.9.2012 sp.zn. ).

Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného o vzťahu k obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom (C- 40/08), túto bolo nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Záver rozhodnutia totiž konštatuje, že súdu prislúcha v štádiu výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky a vyvodiť z toho príslušné závery (aj v podobe neviazanosti spotrebiteľa danou doložkou). Námietky oprávneného poukazujúce na čiastkové úvahy vyjadrené v danom rozhodnutí nemohli poprieť konečný úsudok konštatovaný Európskym súdnym dvorom. Možnosť posudzovať neprimeranosť zmluvných podmienok zo strany exekučného súdu bola dokonca vo vzťahu k Slovenskej republike konštatovaná v rozhodnutí C-76/10, kedy súd považoval rozhodnutie exekučného súdu o neviazanosti spotrebiteľa neprijateľnou podmienkou za prípustné.

Dojednanie neplatnej rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že predložený rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že v prípade právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným (založeným zmluvou o pôžičke) išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je potrebné vždy aplikovať spotrebiteľské právne normy (oprávnený pritom spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu ani nespochybnil, z ktorého dôvodu sa ním ani odvolací súd nezaoberal).

Oprávnený namietal vyhodnotenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Odvolací súd poznamenáva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

V prejednávanej veci bola rozhodcovská doložka súčasťou Zmluvných podmienok pre spotrebiteľské úvery vo forme pôžičky poskytované spoločnosťou Slovakredit s.r.o. v bode 17.4, ako aj v bode 3 písm. d) Prílohy č. 1 k týmto Zmluvným podmienkam. Rozhodcovská doložka splýva s ostatnými zmluvnými podmienkami, nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, ale vyplýva zo štandardného textu zmluvných podmienok. Za individuálne dojednanú rozhodcovskú doložku nemožno považovať ani takú doložku, ktorá síce poskytuje spotrebiteľovi na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, avšak pre prípad zvolenia rozhodcovského súdu dodávateľom núti spotrebiteľa podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom veriteľa na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil jednostranne sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, resp. vyššie uvedených zmluvných podmienkach. Na základe uvedeného takúto rozhodcovskú doložku opodstatnene považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Pokiaľ oprávnený poukázal na § 93b zákona o bankách, ktorý zakotvuje povinnosť každej banky ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k

tomu dodáva, že z obsahu uvedeného ustanovenia je zjavné, že dojednanie rozhodcovskej doložky malo byť v zmysle zákona výsledkom individuálneho rokovania a nie produktom nanútenia vo forme zakomponovania rozhodcovskej doložky do neprehľadných ustanovení zmluvy, resp. jej zmluvných podmienok, ktoré sú, ako sám oprávnený konštatoval v podanom odvolaní, neodmysliteľnou súčasťou zmluvy o pôžičke.

Najvyšší súd v rozhodnutí z 30.11.2011, sp. zn. konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo všeobecných obchodných podmienkach, ktoré nie sú podpísané obidvoma zmluvnými stranami, je neplatná pre nedostatok písomnej formy. Podľa úvah Najvyššieho súdu „úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených VOP nie zrejmé, že by spĺňali náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených všeobecných obchodných podmienok spoločnosti obidvoma sporovými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku“.

Oprávnený v podanom odvolaní konštatoval, že zmluvné strany uzatvorili zmluvu o pôžičke, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú zmluvné podmienky oprávneného (obsahujúce rozhodcovskú doložku), konkludentne, prostredníctvom výmeny sms správ. Potom neobstojí námietka oprávneného, že sporná rozhodcovská doložka bola uzavretá v súlade s § 4 zákona o rozhodcovskom konaní.

Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne, keďže zodpovedá nielen výslovnej právnej úprave vnútroštátneho práva (Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.), ale v plnom rozsahu rešpektuje aj najnovšiu judikatúru Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.