Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14S/90/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Lacza a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu: J.K.CONSULT, s.r.o. so sídlom Škarniclovská 1, 909 01 Skalica, IČO: 35 938 633, právne zast.: Advokátska kancelária Bugala- Ďurček, s.r.o., so sídlom Drotárska cesta 102, 811 02 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 1100302/1/114215/2014/885 zo dňa 06.03.2014 takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Žalobou podanou dňa 02.06.2014 sa žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/114215/2014/885 zo dňa 06.03.2014, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a zmenil výrokovú časť rozhodnutia (dodatočný platobný výmer) Daňového úradu Bratislava č.9104402/5/4988483/2013/Šiš zo dňa 11.11.2013 tak, že nepriznal žalobcovi za zdaňovacie obdobie jún 2011 nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v sume 128.923,28 Eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť vo výške 20.113,72 Eur, čo je rozdiel dane vo výške 149.037,-Eur. Vo zvyšnej časti bolo rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalovaným potvrdené.

Právny zástupca žalobcu v žalobe namietal, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán hrubo porušil zákon o správe daní a to najmä tým, že sa riadil iba subjektívnymi úvahami ktoré nezaložil na dôkazoch, neposúdil s dostatočnou odbornou starostlivosťou skutkový stav veci, presunul rozsah dôkazného bremena tretieho a štvrtého subdodávateľa v obchodných transakciách na žalobcu, pričom ale súčasne žalobca bol zamestnancami správcu dane účelovo zbavený možnosti v uplatnení svojich procesných práv a to najmä že žalobcovi bolo odňaté právo zúčastniť sa ústneho pojednávania so svedkami a klásť im otázky, neodborným, neprehľadným a tak aj manipulovateľným spôsobom vyhotovoval úradné dokumenty, prekročil zákonom stanovenú lehotu na ukončenie daňovej kontroly, v daňovej kontrole bol nečinný, porušil nariadenie Rady č.1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti DPH a vykonal kontrolu u iných platiteľov dane ktorých výsledky premietol do protokolu o výsledku zistenia z daňovej kontroly. Právny zástupca žalobcu namietal, že zákon o správe daní upravuje postup zamestnancov správcu dane pri príprave, výkone resp. pri uskutočňovaní iných aktov daňového konania a konania v daňovej kontrole, v ktorom medzi hlavné zásady upravené zákonom ktoré je povinný daňový úrad rešpektovať je zásada zákonnosti, zásada súčinnosti, rovnosti účastníkov, zásada primeranosti, ktoré boli zo strany daňového úradu porušené. Žalobca preukázateľne dokázal, že rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly bolo vydané v rozpore so zákonom a teda aj dôkazy z takto získaného nezákonného postupu boli získané v rozpore so všeobecnými záväznými predpismi, čo

má ďalší následok, že výsledok z neho sú nulitnými výsledkami. Žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán porušil v konaní daňové tajomstvo, keď zverejnil informácie o iných daňových subjektoch, ktoré získal v súvislosti s daňovým konaním v toku tovarov prenesených na tretieho a štvrtého odberateľa. Správca dane počas výkonu daňovej kontroly nevypočul žiadneho svedka a k rozhodnutiu došiel nezákonnou subjektívnou a nesprávnou úvahou. Z dodatočného platobného výmeru a daňových a účtovných dokladov je zrejmé, že dodávatelia žulovej dlažby jednoznačne preukázali, že žulovú dlažbu žalobcovi dodali a to nielen formálne na faktúrach ako deklaruje správca dane ale aj uskutočnením reálnych dodávok tovaru. Právny zástupca žalobcu ďalej namietol existenciu personálneho prepojenia medzi spoločnosťami v reťazci uskutočňovaných obchodov ako aj skutočnosť, že správca dane preniesol rozsah dôkazného bremena na daňový subjekt. Správca dane sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal rozpornými tvrdeniami a vyjadreniami svedkov a tým sa jeho rozhodnutie stalo arbitrárnym a nezákonným. Takýto postup správcu dane súvisí aj s nepreskúmateľnosťou napadnutého rozhodnutia. Vydanie dodatočného platobného výmeru zo strany prvostupňového správneho orgánu nebolo dôvodné a bolo v rozpore so zákonom č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty, pretože dodanie tovaru bolo vierohodne preukázané, tovar sklad opustil, čo potvrdili zainteresované subjekty ako aj prepravca. Záverom konštatoval, že reálnosť uskutočnenia obchodných prípadov v kontrolovanom zdaňovacom období bola správcom dane spochybnená len tvrdením správcu dane, nie však relevantnými dôkazmi.

Z vyjadrenia žalovaného zo dňa 6.8.2014 vyplýva, že Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu kontrolu dane z pridanej hodnoty za jún 2011, pričom daňová kontrola začala dňa 19.9.2011 a ukončená bola 6.11.2013, celková dĺžka daňovej kontroly aj s jej prerušením trvala 779 dní, avšak doba prerušenia trvala 419 dní a doba samotnej daňovej kontroly trvala 360 dní, teda kontrola bola vykonaná v zákonnej jednoročnej lehote. Tvrdenia žalobcu, že správca dane porušil zákonnosť v správe daní a všetky procesné zásady sú nekonkrétne a žalobca ich nešpecifikoval, pričom nie je pravdou, že by správca dane neoprávnene prerušil kontrolu, pretože v danom prípade bolo potrebné vykonať medzinárodné dožiadania a z tohto dôvodu došlo aj k prerušeniu daňovej kontroly. Ďalej žalovaný poukázal, že ani jedna z obchodných spoločností v reťazci spoločností nepreukázala vecne deklarovaný tovar z ktorého žiada žalobca za jún 2011 právo na odpočítanie dane. Dlažba z prírodného kameňa bola fakturovaná od všetkých obchodných spoločností vo vytvorenom reťazci Real Palace s.r.o., GAMA-EXPO, s.r.o., G- STAR 300, s.r.o., platiteľa dane, českej spoločnosti EUROCOO, a.s. bez preukázania predmetu dane. Žalovaný ďalej poukázal, že žalobca nespolupracoval so správcom dane, keď nereagoval na výzvy na predloženie dokladov. Pokiaľ ide o rozsudky na ktoré poukazuje žalobca, tieto sa týkajú iných prípadov a iných skutočností. Podľa názoru žalovaného dôkazom toho, že žalobca vedel a musel vedieť že sa podieľa na plneniach spojených s daňovými únikmi je skutočnosť, že prvá spoločnosť v reťazci obchodov spoločnosť Palace Real, s.r.o. je nekontaktná a spoločnosti GAMA-EXPO, s.r.o., aj G-STAR 300, s.r.o. nevykonávali ekonomickú činnosť. Žalovaný poukázal na obdobný prípad týkajúci sa obchodov s granitovými doskami a dlažbami, kde bolo iné poradie v reťazci spoločností, kde už rozhodoval aj NS SR a to v konaní zo dňa 13.6.2013, v ktorom sa rovnako nepreukázali deklarované obchody. Žalovaný uviedol, že tovar bol uskladnený pre všetky tuzemské spoločnosti bez odoslania v Piešťanoch v skladoch spoločnosti KLIMEX STONE SLOVAKIA, s.r.o.. Skutočnosť, že reálne neboli faktúrami deklarované zdaniteľné obchody uskutočnené potvrdzuje aj zápisnica o vykonaní prehliadky Prezídiom Policajného zboru zo dňa 2.10.2013, v ktorej je konštatované, že namontovaným zariadením GPS na dlažbe bolo zistené, že prepravovaná dlažba zo skladov v Piešťanoch bola prepravená do slobodného colného pásma v Čechách, kde bola niekoľkokrát predaná a odtiaľ prevezená do Srbska a následne bola z tretieho štátu z colného pásma Subotica prepravená do skladov v Piešťanoch spoločnosti JANSON SK, s.r.o., zabalená v nezmenenom stave, pričom fakturačne zmenila niekoľkokrát majiteľov.

Z prvostupňového rozhodnutia č.9104402/5/4988483/2013/Šiš zo dňa 11.11.2013 súd zistil, že Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu, výsledkom ktorej bolo vypracovanie Protokolu č.9104402/5/4413813/2013/Šiš zo dňa 30.9.2013, ktorý bol zaslaný na vyjadrenie žalobcovi a následne bol vydaný dodatočný platobný výmer, v ktorom prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobcovi nepriznáva nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie jún 2011 v sume 128.923,28 Eur a vyrubuje rozdiel dane v sume 149.037,-Eur s odôvodnením, že kontrolovaný daňový subjekt vierohodným spôsobom nepreukázal, že zdaniteľné obchody deklarované faktúrami č.1110005 a 1110006 sa reálne uskutočnili.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 16.12.2013 odvolanie, v ktorom namietal rovnaké skutočnosti aké boli predmetom žaloby.

Žalovaný ako druhostupňový správny orgán zmenil vo svojom rozhodnutí výrokovú časť rozhodnutia tak, že nepriznal žalobcovi za zdaňovacie obdobie jún 2011 nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty v sume 128.923,28 Eur a určil mu vlastnú daňovú povinnosť vo výške 20.113,72 Eur, čo je rozdiel dane vo výške 149.037,-Eur. Vo zvyšnej časti žalovaný prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný vo svojom druhostupňovom rozhodnutí sa stotožnil so všetkými dôvodmi ktoré uviedol prvostupňový správny orgán a záverom konštatoval, že žalobca ako daňový subjekt zneužil svoje postavenie platiteľa dane z pridanej hodnoty na neoprávnené čerpanie finančných prostriedkov bez preukázania fakturovaných obchodov. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov a to nielen predložením faktúr a ďalších účtovných dokladov, ale aj ďalšími dôkazmi na ktoré bol žalobca v priebehu konania vyzvaný.

Krajský súd predmetnú vec prejednal na pojednávaní konanom dňa 7.5.2015 v zmysle § 244 a nasl. O.s.p., pričom zistil, že žaloba je nedôvodná a preto ju zamietol.

Pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti účastníkov, pretože na pojednávanie sa nedostavili, pričom právny zástupca žalobcu Mgr. Juraj Bugala mal doručenie riadne vykázané a lehotu na prípravu pojednávania zachovanú. Žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil listom zo dňa 5.5.2015 a súhlasil aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti.

Podľa § 244 ods. 1,2,3 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie a postup správneho orgánu"). Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť.

Podľa § 247 ods. 1, 2 a 3 O. s. p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Podľa § 1a písm. c) zákona o správe daní správou daní evidencia a registrácia daňových subjektov a ich vyhľadávanie, overovanie podkladov potrebných na správne a úplné zistenie dane, daňové konanie, daňová kontrola, evidovanie daní a preddavkov vrátane vysporiadania daňových preplatkov a daňových nedoplatkov, daňové exekučné konanie a ďalšie činnosti správcu dane a iných orgánov podľa tohto zákona alebo osobitných zákonov.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Podľa § 15 ods. 16 zákona o správe daní ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu.

Podľa § 15 ods. 17 zákona o správe daní správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu

zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo.

Podľa § 15 ods. 18 zákona o správe daní, ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 48 ods. 2 zákona o správe daní odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť.

Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo 14, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska.

Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.

Podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH faktúra musí obsahovať: a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu, a jeho identifikačné číslo pre daň, b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu tovaru alebo služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby, g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene, h) uplatnenú sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane, i) výšku dane spolu v eurách, ktorá sa má zaplatiť.

Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.

Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

K jednotlivým námietkam žalobcu Krajský súd v Trnave konštatuje: Krajský súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu ohľadne neprimeranej dĺžky daňovej kontroly, pretože z obsahu spisového materiálu je preukázané, že daňová kontrola sa začala u žalobcu upovedomením o vykonaní daňovej kontroly č. /Šiš dňa 19.9.2011, avšak následne bola oznámením nadriadeného daňového úradu č.1020201/1/371976-317158/12 zo dňa 2.3.2012 predĺžená o šesť mesiacov. V rámci predlženej lehoty vydal správca dane dňa 26.7.2012 rozhodnutie zo dňa 23.7.2012, ktorým prerušil daňovú kontrolu od 26.7.2012 z dôvodu podania žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií do 18.9.2013. V rámci tejto kontroly boli vykonané medzinárodná výmena informácií a až po odpovediach zaslaných Českou daňovou správou bola daňová kontrola ukončená prerokovaním protokolu dňa 6.11.2013. Samotná daňová kontrola aj s dobou prerušenia síce trvala 779 dní, avšak samotné prerušenie trvalo 419 dní, pričom počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynuli, čo znamená, že daňová kontrola trvala celkovo 360 dní po odpočítaní doby prerušenia daňovej kontroly. Z uvedeného dôvodu súd považuje zákonnú lehotu za dodržanú.

Zo spisu vyplýva obsah oznámenia o predĺžení lehoty na vykonanie daňovej kontroly informujúci žalobcu o nemožnosti jej ukončenia v priebehu 6 mesiacov od jej začatia z dôvodu prebiehajúceho dokazovania, pričom z obsahu žiadosti správcu dane nadriadenému orgánu o predĺženie lehoty na jej vykonanie vyplývajú dôvody prebiehajúceho dokazovania aj dôvody z podozrenia o zapojení žalobcu do karuselového podvodu. Správca dane v rozhodnutí o prerušení kontroly na preverenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za sledované zdaňovacie obdobie, okrem uvedenia zákonných ustanovení splnomocňujúcich ho na vydanie takéhoto rozhodnutia o prerušení predmetnej daňovej kontroly (§ 25a v spojení s § 15 ods. 16 zákona o správe daní), uviedol dôvody jej prerušenia dostatočne, aby bolo žalobcovi zrejmé, v akom smere je potrebné prebiehajúce dokazovanie doplniť. Z administratívneho spisu taktiež vyplýva, že s výsledkami dokazovania a ich vplyvom na závery správcu dane vo vzťahu ku kontrolovanému nároku žalobcu na nadmerný odpočet bol tento riadne oboznámený s možnosťou vyjadriť sa k nim, taktiež s výzvou, aby navrhol vykonanie dôkazov na podporu jeho tvrdení.

Ďalšou právnou otázkou v tomto konaní je posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8 zákona o správe daní, keď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru a jeho existencia.

Krajský súd poznamenáva, že vnútroštátna právna úprava dane z pridanej hodnoty musí byť kompatibilná s právom Európskej únie a vykladaná v súlade s jej právnou úpravou pre túto nepriamu daň, šiestou smernicou Rady 77/388/EHS zo dňa 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia v jej zmenenom a doplnenom znení. Tak je potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania neutrality DPH, predstavujúcej základnú zásadu spoločného systému DPH. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso DPH podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému DPH, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov DPH na vrátenie DPH nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava DPH vnímaná ako právo každého platcu DPH na odpočet DPH zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či DPH splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality DPH vyplýva z judikatúry Európskeho súdneho dvora, napr. rozsudky ESD v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04) a v spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems (C-484/03). Avšak Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť (Kittel a Recolta Recycling č. C-439/04, C-440/04). Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).

Žalobca namietal nezákonnosť dokazovania a nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré žalobca nemohol zabezpečiť. Žalobca má za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady.

V súvislosti s námietkou žalobcu, že v priebehu konania tento preukázal reálnosť deklarovaných obchodov, súd dospel k záveru, že žalobca v priebehu konania túto skutočnosť nepreukázal, navyše veľmi podstatným a nesporným dôkazom preukazujúcim fiktívne vykonávanie obchodných transakcií v reťazci spoločností Palace Real, spol. s r.o., GAMA-EXPO, s.r.o., G-STAR 300, s.r.o. - J.K. CONSULT, s.r.o. (žalobca), EUROCOO, a.s. Praha je skutočnosť, že v spisovom materiáli sa nachádza zápisnica o vykonaní prehliadky spísaná Prezídiom PZ - Národná kriminálna agentúra - Národná jednotka Finančnej polície, expozitúra Bratislava č.PPZ-NKA-PZJI-V-268/2013 zo dňa 2.10.2013, ktorá je dôkazom toho, že na jednej z paliet dlažby ktorá bola súčasťou prepravovaného tovaru bolo namontované GPS, pričom bolo zistené, že dlažba bola prepravovaná zo skladov v Piešťanoch do slobodného colného pásma v Čechách, kde bola niekoľkokrát predaná, odtiaľ bola prevezená do Srbska a následne bola z tretieho štátu z colného pásma Subotica prepravená do skladov v Piešťanoch spoločnosti JANSON SK, s.r.o., pričom bola zabalená v nezmenenom stave, hoci fakturačne niekoľkokrát zmenila majiteľov.

Fiktívnosť obchodov je preukázaná aj skutočnosťou, že prvá spoločnosť v reťazci spoločností medzi ktorými sa mal uskutočniť predaj dlažby spoločnosť PALACE REAL, s.r.o. je spoločnosťou nekontaktnou t.j. nemala žiadneho štatutárneho zástupcu a ďalšie dve spoločnosti ( GAMA-EXPO, s.r.o. a G-STAR 300, s,r.o.) nevykonávajú žiadnu ekonomickú činnosť.

V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane pri svojom rozhodovaní sa riadili len vlastnými úvahami, ktoré vychádzali z nepodložených dokladov, súd poukazuje na vyjadrenie žalovaného, že správca dane pri nepriznaní nároku na odpočítanie dane vychádzal zo zistení, ktoré nepreukázali fakturovaný predmet dane od prvých daňových subjektov zapojených vo fakturačnom reťazci spoločnosti Palace Real, s.r.o. a spoločnosti GAMA-EXPO, s.r.o. a preto tento predmet dane logicky nemohol nadobudnúť a obchodovať s ním ani platiteľ dane. Doklady, zmluvy a úhrady nie sú vecným preukázaním zdaniteľných obchodov. Predložením dokladov platiteľ tvrdí, že prišlo k zdaniteľnému obchodu, ale svoje tvrdenie musí aj obsahovo preukázať. Úhrady faktúr boli deklarované často v hotovosti a ak aj bola úhrada deklarovaná bezhotovostne, tak podľa obratov na účtoch je evidentné, že státisícové platby a úhrady daňových subjektov za fakturované obchody boli účelovo deklarované tak, aby na účtoch bol vždy minimálny zostatok finančných prostriedkov, čo pri skutočnom obchodovaní nie je reálne. Túto skutočnosť potvrdzuje napríklad výpis z účtu spoločnosti EUROCOO, a.s. Praha, kde z výpisov tejto spoločnosti z marca 2012 bol zistený stav finančných prostriedkov na začiatku mesiaca marec 129,67 Eur a na konci mesiaca 191,94 Eur, pričom vykonaným dokazovaním bolo zistené, že táto spoločnosť nemá iný účet v banke na území SR nahlásený u svojho správcu dane.

V súvislosti s námietkou žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je arbitrárne a nepreskúmateľné, krajský súd konštatuje, že žalovaný logickými argumentami a poukázaním na konkrétne skutočnosti vo svojom rozhodnutí poukazuje z akého dôvodu nedošlo z jeho strany k priznaniu nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za fakturačné obdobie jún 2011, keď poukazuje najmä na to, že žalobca žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal reálnosť deklarovaných obchodov. Žalobca bol vyzývaný zo strany daňového úradu na predloženie ďalších dokladov, pričom napr. na výzvu zo dňa 26.10.2011 vôbec nereagoval, resp. až neskôr predložil požadovanú písomnosť, ktorá však nedeklarovala počiatočné a konečné stavy tovaru, príjmy a výdaje ako aj skutočnosti od koho, kedy a aký tovar mal žalobca nadobudnúť. Správca dane požadoval predložiť od žalobcu skladovú evidenciu za máj 2011 až máj 2012, čo však žalobca nesplnil resp. ním predložená skladová evidencia sa netýkala deklarovaných fakturačných obchodov.

V súvislosti s odňatím práva žalobcu na to, aby boli vypočutí svedkovia v prítomnosti žalobcu, súd zistil, že správca dane v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov nepovažoval za potrebné vykonať výsluchy ďalších svedkov okrem tých ktorí boli vypočutí počas daňovej kontroly, pričom po predložení protokolu z výsledku kontroly u spoločnosti G-STAR 300, s.r.o. ako dôkazného prostriedku žalobca sa k tomuto dôkazu relevantným spôsobom nevyjadril. Žalobca navyše ani vo svojom stanovisku k protokolu o výsledku daňovej kontroly neuvádzal resp. nenavrhoval dôkazy a výsluch svedkov. V protokole vyslovil len svoje nesúhlasné stanovisko s obsahom protokolu.

Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z pridanej hodnoty.

Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie prevádzaného tovaru a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými od kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný bez pochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho predaja, a teda s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň minimálnym spôsobom skontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar, ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená.

Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych

povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

V súvislosti s poukazom žalobcu na potrebu súdov nepodriaďovať sa automaticky len pod zákonné ustanovenia, ale pri rozhodovaní prihliadať na relevantnú judikatúru, a to vždy s prihliadnutím k momentálnym sociálno-ekonomickým podmienkam a k dynamickému vývoju v daňovej oblasti, krajský súd poznamenáva, že je bežnou praxou súdov pri rozhodovaní vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Európskeho súdneho dvora, prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v tej ktorej veci. Pokiaľ sa týka spoločenských podmienok a vývoja v daňovej oblasti, odvolací súd nemôže nespomenúť zistenia Inštitútu finančnej politiky MF SR, podľa ktorých príjem z DPH do štátneho rozpočtu nekopíruje vývoj ekonomiky, čo je dôsledok daňových únikov. Aj takéto informácie odrážajúce stav spoločnosti, predovšetkým vo vzťahu k dodržiavaniu daňových predpisov a deformácii podnikateľského prostredia dávajú signál pre dôsledné skúmanie reálnosti obchodov pre odpočet DPH. Samozrejme aj znalosť súdu o týchto pomeroch v spoločnosti v spojení s obsahom administratívneho a súdneho spisu, ako i výsledkami dokazovania v ich vzájomnej súvislosti je jedným z podkladov pre spravodlivé rozhodovanie vo veci.

Námietka porušenia daňového tajomstva, ktoré malo byť porušené tým, že správca dane vo svojom rozhodnutí zverejnil informácie o iných daňových subjektoch je podľa názoru krajského súdu nedôvodná jednak z dôvodu, že v rozhodnutí žalovaného sa nenachádzajú také skutočnosti, ktoré by mohli byť predmetom obchodného tajomstva a jednak tým, že správca dane uvádza dôkazy a zistenia, ktoré nadobudol v súvislosti s daňovými kontrolami u iných daňových subjektov, ktoré boli článkami reťazca deklarovaných obchodov, za ktoré si žalobca uplatnil nadmerný odpočet DPH a ktoré sú z hľadiska riadneho odôvodnenia rozhodnutia skutkovo a právne významné.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, ktorou poukazuje na rozsudky Súdneho dvora, z ktorých vyplýva že článok 167, čl. 168 písm. a), čl. 178 písm. a), čl. 220 ods. 1 a čl. 226 Smernice Rady č.2006/112 z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby ktoré jej boli poskytnuté z hodnoty dane z pridanej hodnoty z dôvodu, že osoba ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov sa dopustila nezákonnosti a bez toho aby tento orgán objektívne preukázal že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca, v tomto smere krajský súd poukazuje, že správcovi dane sa jednoznačným spôsobom podarilo preukázať, že žalobca mohol vedieť že daňové subjekty nachádzajúce sa v reťazci obchodov za ktoré si uplatňuje žalobca nadmerný odpočet DPH sú subjektami ktoré sú podozrivé z páchania tr.činu podvodu, keďže v predmetnej veci bolo v minulosti vykonaných už viacero daňových kontrol a navyše v obdobných veciach bolo aj právoplatne rozhodnuté v rámci prieskumného konania súdom v neprospech týchto daňových subjektov.

Na záver krajský súd poukazuje na rozsudky NS SR č.8Sžf 11/201, a , v ktorých bolo právoplatne rozhodnuté v obdobných veciach týkajúcich sa granitových dosiek a dlažby a v ktorých vystupuje žalobca ako jeden z článkov obchodného reťazca, pričom v týchto prípadoch sa nepreukázalo uskutočňovanie reálnych obchodov medzi jednotlivými daňovými subjektami a súd potvrdil rozhodnutie správcov dane o nepriznaní nároku na nadmerný odpočet DPH daňovým subjektom.

O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ust. § 250k ods. 1 O.s.p., keď procesne neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.9 zák.č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.