Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Sa-26-2019.pdf
PDF · 118.01 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sa/26/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Valériou Žiliakovou, v právnej žalobcu: Z.. Z. E., narodený XX.XX.XXXX, trvalý pobyt H. XXX, M. O., XXX XX O. X., proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8- 10, 813 63 Bratislava, o správnej žalobe v sociálnych veciach, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 06.03.2019, takto
rozhodol:
I. Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Krajský súd v Bratislave žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I. Administratívne konanie a rozhodnutie správneho orgánu
1. Žalobca žiadosťou zo dňa 22.06.2009 požiadal Sociálnu poisťovňu, ústredie (ďalej aj „správny orgán prvého stupňa“) o priznanie starobného dôchodku od 21.06.2009. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím Číslo: XXX XXX XXXX zo dňa 21.08.2009 žalobcovi podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení (ďalej aj „zákon č. 461/2003 Z. z.“) v znení zákona č. 555/2007 Z. z. priznal starobný dôchodok od 21.06.2009. 2. Správny orgán prvého stupňa rozhodnutím Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 12.10.2018 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 65, § 112 ods. 2 a 6 zákona č. 461/2003 Z. z. odňal žalobcovi od 10.12.2018 starobný dôchodok. 2.1. V odôvodnení uviedol, že v konaní o starobnom dôchodku bolo potvrdením Ministerstva vnútra Slovenskej republiky číslo SPOU-OSZ-VZ-133-26/2012 zo dňa 19.11.2012 preukázané, že žalobcovi bol od 01.09.2001 priznaný výsluhový príspevok podľa § 210 a § 211 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Zb. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov, ktorý bol podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov od 01.07.2022 prekvalifikovaný na výsluhový dôchodok. 2.2. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že na určenie sumy výsluhového príspevku bola zhodnotená doba základnej vojenskej služby od 10.10.1966 do 25.09.1968 v I. kategórii funkcií, doba služby príslušníka Zboru národnej bezpečnosti od 22.09.1969 do 31.03.1972 v I. kategórii funkcií, doba služby príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže od 15.01.1973 do 30.12.1992 v I. kategórii služby príslušníka Železničnej polície od 15.09.1999 do 31.08.2001 v III. pracovnej kategórii. Zaradenie uvedenej doby do zvýhodnenej kategórie funkcií a do III. pracovnej kategórie bolo zhodnotené podľa potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-OSZ-133-29/2013-VZ zo dňa 13.09.2013. 2.3. Správny orgán prvého stupňa dospel k záveru, že počas výkonu služby žalobca získal viac ako 20 rokov v I. kategórii funkcií, dôchodkový vek dosiahol dovŕšením 55 roku veku, 21.06.2002 a po vzniku nároku na starobný dôchodok nebol nepretržite zamestnaný do 31.12.2003 podľa ustanovenia §
132 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 100/1988 Zb.“) a tak o nároku na starobný dôchodok je príslušný rozhodnúť odbor sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. 2.4. Ďalej uviedol, že po vzniku nároku na starobný dôchodok, t. j. od 21.06.2002 do 31.12.2003 bol žalobca zamestnaný v období od 21.06.2002 do 30.08.2002, od 02.09.2002 do 04.11.2002 od 07.01.2003 do 31.12.2003. Z uvedeného podľa správneho orgánu prvého stupňa vyplýva, že žalobca v období od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31.12.2003 nebol nepretržite zamestnaný. Poukázal tak na ustanovenie § 42 ods. 4 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., že o dávke dôchodkového zabezpečenia vojaka z povolania rozhoduje odbor sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa nie je kompetentná rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku.
3. Správny orgán prvého stupňa dňa 27.11.2018 postúpil žiadosť o priznanie starobného dôchodku a žiadosť o prehodnotenie rozhodnutia o priznaní starobného dôchodku v súlade s § 20 Správneho poriadku Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, sekcia riadenia ľudských zdrojov, odbor sociálneho zabezpečenia ako orgánu príslušnému na rozhodnutie o žiadosti o priznanie starobného dôchodku.
4. Generálny riaditeľ Sociálnej poisťovne (ďalej aj „žalovaný“) podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. rozhodnutím Číslo: XXX XXX XXXX X zo dňa 06.03.2019 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zamietol v celom rozsahu odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie.
4.1. V odôvodnení uviedol, že počas výkonu služby žalobca získal viac ako 20 rokov v l. kategórii funkcií, dôchodkový vek dosiahol dovŕšením 55 roku veku, 21.06.2002 a po vzniku nároku na starobný dôchodok nebol nepretržite zamestnaný do 31.12.2003. 4.2. Podľa § 132 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. o nároku na starobný dôchodok je príslušný rozhodnúť odbor sociálneho zabezpečenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. 4.3. Po vzniku nároku na starobný dôchodok, t. j. od 21.06.2002, do 31.12.2003 bol žalobca zamestnaný v období od 21.06.2002 do 30.08.2002, od 02.09.2002 do 4.11.2002 a od 07.01.2003 do 31.12.2003. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že v období od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31.12.2003 žalobca nebol nepretržite zamestnaný. 4.4. Podľa zovšeobecného právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 41/2016 Aplikácia ustanovení § 132 a nasl. zákona č. 100/1988 Zb. nie je vylúčená pri nárokoch na starobný dôchodok policajtov, ktoré vznikli do 30.06.2002 a policajt nebol k tomuto dňu nepretržite zamestnaný. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu vyjadreného v judikáte R 41/2016, ako aj v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. 9So/103/2001 zo dňa 26.09.2012, sp. zn. 10So/35/2015 zo dňa 13.04.2016 a sp. zn. 9So/207/2014 zo dňa 25.05.2016, o nároku na starobný dôchodok poistenca, ktorému bol priznaný príspevok za službu alebo výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, podľa § 132 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. je príslušný rozhodnúť Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia a útvar sociálneho zabezpečenia príslušného ministerstva a nie Sociálna poisťovňa, ak poistenec po vzniku nároku nebol nepretržite zamestnaný do 31.12.2003 najvyšší súd v odôvodneniach rozhodnutí uvádza, že ak nárok na starobný dôchodok vznikol pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ustanovením 143a prvý bod zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zákona č. 447/2002 Z. z. nie je dotknutá kompetencia úradu rozhodnúť' o nároku na starobný dôchodok. Zároveň najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 9So/207/2014 zo dňa 25.05.2016 konštatoval, že Sociálna poisťovňa v minulosti nesprávnym postupom priznala starobný dôchodok podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov napriek nedostatku právomoci na také rozhodnutie. Poistenec, ktorému vznikol nárok na starobný dôchodok podľa § 132 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov, nebol totiž po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný do 31.12.2003. 4.5. Žalovaný konštatoval, že Sociálna poisťovňa je povinná postúpiť žiadosť o priznanie dôchodku a žiadosť o prehodnotenie sumy už priznaného a vyplácaného starobného dôchodku príslušnému úradu podľa § 20 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ak je preukázané, že poistencovi bol priznaný príspevok, nárok na starobný dôchodok vznikol pred účinnosťou osobitných zákonov o sociálnom zabezpečení vojakov a policajtov a po vzniku nároku na starobný dôchodok nebol nepretržite zamestnaný do 31.12.2003. 4.6. Nakoľko najvyšší súd v rozsudku sp. zn. 9So/207/2014 zo dňa 25.05.2016 vyslovil právny názor, že Sociálna poisťovňa nie je kompetentná rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, je potrebné podľa žalovaného v rovnakých konaniach
starobný dôchodok priznaný Sociálnou poisťovňou odňať v súlade s 112 ods. 2 a 6 zákona č. 461/2003 Z. z. 4.7. Na základe žiadosti o zvýšenie starobného dôchodku zo dňa 27.09.2018, bol opätovne posúdený nárok žalobcu na starobný dôchodok a s poukazom na uvedené bol prvostupňovým rozhodnutím starobný dôchodok žalobcovi odňatý od 10.12.2018 v súlade s § 112 ods. 2 a 6 zákona č. 461/2003 Z. z., nakoľko Sociálna poisťovňa nebola kompetentná rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku žalobcu.
II. Žaloba
5. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 24.04.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) dňa 26.04.2019, sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia a ich zrušenia a vrátenia veci správnemu orgánu prvého stupňa. Namieta, že v napadnutom rozhodnutí žalovaný neuvádza žiadne porušenie hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. pri vydávaní rozhodnutia o starobnom dôchodku, ale iba stroho poukazuje na právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré ako už žalobca uviedol, neboli vyslovené pri preskúmavaní rozhodnutia o starobnom dôchodku, napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť, ako aj pre nedostatok dôvodov.
6. Žalobca má za to, že právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle teórie práva nie sú prameňom slovenského práva a nie je ich možné považovať za všeobecne záväzné, ktoré by zaväzovali vo všeobecnosti do budúcna, a ktoré by bolo možné aplikovať aj na iné konania. Práve na základe uvedených skutočnosti, poukazovanie žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia výslovne iba na právne názory najvyššieho súdu, ktoré neboli vyslovené v spore medzi žalobcom a žalovaným, bez akejkoľvek opory v hmotnoprávnych predpisoch najmä v ustanoveniach zákona č. 461/2003 Z. z., je podľa názoru žalobcu možné považovať za porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čo už samo o sebe podľa názoru žalobcu spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia a jeho zrušenie.
7. Ako vyplýva z rozhodnutia o starobnom dôchodku všetky zákonné podmienky priznania starobného dôchodku od 21.06.2009 podľa ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z. žalobca splnil, o čom žalovaný v čase vedenia konania o priznaní starobného dôchodku podľa zákona č. 461/2003 Z. z. nemal žiadne pochybnosť.
8. Skutočnosť, že žalovaný po 9 rokoch odo dňa priznania starobného dôchodku žalobcovi zmenil svoju metodiku na základe ním uvedených právnych názorov vyplývajúcich z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia aj vo veci priznaného starobného dôchodku žalobcovi, je v možnom rozpore nielen s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ale aj s pravou retroaktivitou, ktorá sa vo svojej podstate vzťahuje k právnym normám, pričom pri pravej retroaktivite sa neuznávajú práva a povinnosti založené skutočnosťami, ktoré sa uznávali za právne skutočnosti za platnosti skoršieho zákona.
9. Žalobca namieta, že žiadne ustanovenie zákona č. 461/2003 Z. z. účinné ani do 21.06.2009, kedy mu bol priznaný starobný dôchodok podľa ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z., ale ani po 21.06.2009, nevylučuje, aby po splnení podmienok stanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. bola žalobcovi priznaná dôchodková dávka tak, ako to bolo vo veci žalobcu. Iba samotné poukazovanie v napadnutom rozhodnutí na právne názory najvyššieho súdu bez ich ďalšieho podloženia príslušnými ustanoveniami zákona č 461/2003 Z. z., ktoré mali byť pri priznávaní starobného dôchodku žalobcovi žalovanou porušené, a tým rozhodnutie o starobnom dôchodku malo byť vydané v rozpore so zákonom č. 461/2003 Z. z., žalobca považuje práve s poukázaním na už uvedené skutočnosti za nedôvodné v rozpore práve aj s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR a teóriou práva.
III. Vyjadrenie žalovaného
10. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 25.06.2019, uviedol, že má za to, že napadnuté rozhodnutia sú zákonné a správne. Žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu neuznáva a žiada, aby Krajský súd v Bratislave podľa § 190 SSP žalobu ako nedôvodnú zamietol. V odôvodnení žalovaný poukázal na to, že po vzniku nároku na starobný dôchodok, t. j. od 21.06.2002 do 31.12.2003 bol žalobca zamestnaný v období od 21.06.2002 do 30.08.2002, od 02.09.2002 do 04.11.2002 a od 07.01. 2003 do 31.12.2003. Z
uvedeného vyplýva, že v období od vzniku nároku na starobný dôchodok do 31.12.2003 žalobca nebol nepretržite zamestnaný.
11. Podľa zovšeobecného právneho názoru najvyššieho súdu, uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 41/2016 „Aplikácia ustanovení § 132 a nasl. zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov nie je vylúčená pri nárokoch na starobný dôchodok policajtov, ktoré vznikli do 30.06.2002 a policajt nebol k tomuto dňu nepretržite zamestnaný.”
12. Žalovaný poukázal na právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v judikáte R 41/2016, ako aj v rozsudkoch najvyššieho súdu sp. zn. 9So/103/2001 zo dňa 26.09.2012, sp. zn. 10So/35/2015 zo dňa 13.04.2016 a sp. zn. 9So/207/2014 zo dňa 25.05.2016, o nároku na starobný dôchodok poistenca, ktorému bol priznaný príspevok za službu alebo výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok, podľa § 132 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov je príslušný rozhodnúť Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia a útvar sociálneho zabezpečenia príslušného ministerstva a nie žalovaná, ak poistenec po vzniku nároku nebol nepretržite zamestnaný do 31.12.2003.
13. Najvyšší súd v odôvodneniach rozhodnutí uvádza, že ak nárok na starobný dôchodok vznikol pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ustanovením S 143a prvý bod zákona č. 328/2002 Z. z. v znení zákona č. 447/2002 Z. z. nie je dotknutá kompetencia úradu rozhodnúť o nároku na starobný dôchodok.
IV. Replika
14. V replike zo dňa 26.05.2020 žalobca uviedol, že sa pridržiava v plnom rozsahu podanej žaloby a opätovne namieta, že žiadne ustanovenie zákona č. 461/2003 Z. z., aby po splnení podmienok stanovených zákonom č. 461/2003 Z. z. bola žalobcovi priznaná dôchodková dávka tak, ako to bolo vo veci žalobcu.
V. Relevantné právne predpisy
15. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
16. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
17. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
18. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 100/1988 Zb., právo na dávky sociálneho zabezpečenia nezaniká uplynutím času.
19. Podľa § 94 ods. 1, 2 zákona č. 100/1988 Zb., nárok na dávku dôchodkového zabezpečenia a sociálnej starostlivosti (ďalej aj „dávka") vzniká dňom splnenia podmienok ustanovených týmto zákonom, prípadne vykonávacími predpismi. Nárok na výplatu dávky vzniká splnením podmienok ustanovených pre vznik nároku na dávku a jej výplatu a podaním žiadosti o priznanie alebo vyplácanie dávky, pokiaľ nie ustanovené, že taká žiadosť nie je potrebná.
20. Podľa § 98 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb., starobný dôchodok sa nevypláca po dobu ďalšieho zamestnania po vzniku nároku na tento dôchodok a po dobu počas pracovnej neschopnosti, po ktorú sa oprávnenému poskytuje nemocenské alebo plat, alebo služobný príjem podľa osobitného predpisu, pokiaľ sa ďalej neustanovuje inak.
21. Podľa § 132 ods. 1 písm. b) zákona č. 100/1988 Zb., vojak z povolania má nárok na starobný dôchodok, ak bol zamestnaný najmenej 25 rokov a dosiahol vek aspoň 57 rokov, ak vykonával najmenej 20 rokov službu v ostatných prípadoch.
22. Podľa § 142 ods. 4 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb., o dávkach sociálneho zabezpečenia rozhoduje, pokiaľ ide o vojakov z povolania Česko - slovenskej armády, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.
23. Podľa § 26 ods. 1 zákona č. 114/1998 Zb. o sociálnom zabezpečení vojakov (účinný od 01.05.1998 do 30.06.2002), profesionálny vojak prepustený zo služobného pomeru má nárok na výsluhový dôchodok, ak vykonával službu (§ 47) najmenej 20 rokov.
24. Podľa § 103 bod 2 zákona č. 114/1998 Z. z., od nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa na sociálne zabezpečenie vojakov nepoužijú ust. § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov.
25. Podľa § 125 ods. 11 zákona č. 328/2002 Z. z., výsluhové dôchodky priznané a vyplácané podľa § 26 zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov, sa odo dňa účinnosti tohto zákona považujú za výsluhové dôchodky podľa tohto zákona vo výške, v akej patrili ku dňu jeho účinnosti, a od tohto dňa sa zvyšujú o 5 %. Na výplatu týchto dôchodkov je príslušný útvar sociálneho zabezpečenia ministerstva alebo Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia. Výplata týchto dôchodkov sa financuje z osobitného účtu.
26. Podľa § 143a zákona č. 328/2002 Z. z., od 1. júla 2002 sa na sociálne zabezpečenie policajtov a vojakov nepoužijú 1. ust. § 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení, 2. § 157 až 160 a § 167 až 174 vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení.
27. Podľa § 259 ods. 1 zák.č. 461/2003 Z.z. (účinného od 01.01.2004), v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len „peňažná náhrada“) a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté, sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými.
28. Podľa § 294 zákona č. 461/2003 Z. z. zrušujú sa: bod 4.: zákon č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 110/1990 Zb., bod 40: vyhláška Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 149/1988 Zb., ktorou sa vykonáva zákon o sociálnom zabezpečení v znení vyhlášky Federálneho ministerstva práce a sociálnych vecí č. 123/1990 Zb.
VI. Posúdenie veci správnym súdom
29. Krajsky´ súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 3 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a to v celom rozsahu (§ 203 ods. 2 SSP), ale aj nad rozsah žalobných dôvodov, keďže sa jedná o správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach, kedy správny súd nie je viazaný žalobnými bodmi v zmysle ustanovenia § 203 ods. 2 SSP a § 134 ods. 2 písm. d) SSP. V rámci súdneho prieskumu sa správny súd oboznámil s podaniami účastníkov konania, obsahom pripojeného administratívneho spisu a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
30. Predmetom preskúmavacej činnosti správneho súdu na základe podanej správnej žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa
a konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo. Správny súd v preskúmavanom prípade posudzoval najmä otázku, či orgány verejnej správy pri svojom rozhodovaní postupovali zákonným spôsobom.
31. Správny súd vychádzal z aktuálnej judikatúry najvyššieho súdu, napr. sp. zn. 9So/157/2016 zo dňa 24.02.2016, sp. zn. 9So/147/2016 zo dňa 27.01.2016, sp. zn. 9So/74/2016 zo dňa 27.01.2016, kde najvyšší súd poukázal na ust. § 103 zákona č. 114/1998 Z.z., z ktorého vyplýva, že tam uvedené ustanovenia zákona, t.j. §§ 130 až 145 zákona č. 100/1988 Zb., sa nepoužijú s účinnosťou odo dňa 01.05.1998, počnúc ktorým mohol vojakom najskôr vzniknúť nárok na výsluhový dôchodok už podľa zák. č. 114/1998 Zb. Aplikácia ust. § 132 a nasl. zákona č. 100/1988 Zb. nie je vylúčená pri nárokoch na starobný dôchodok, ktoré do 01.05.1998 už vznikli, ale iba za predpokladu, že vojak splnil všetky podmienky pre priznanie starobného dôchodku, vrátane skončenia služby pokračujúcej nepretržite od vzniku nároku na starobný dôchodok dovŕšením 57 roku veku, pred 01.05.1998, do dňa predchádzajúceho dňu 01.05.1998.
32. Správny súd poukazuje na stanovisko č. 1/2020, správneho kolégia najvyššieho súdu zo dňa 17.06.2020, sp. zn. Snj 24/2020, ktorým došlo k zjednoteniu rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu a všeobecných súdov k pôsobnosti orgánov na administratívne konanie o žiadosti profesionálnych vojakov o starobný dôchodok po nadobudnutí účinnosti zákona č. 114/1998 Z. z. o sociálnom zabezpečení vojakov v znení neskorších predpisov a zákona č. 328/2002 Z. z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa bodu 2 tohto „Stanoviska,“ ktoré možno aplikovať na preskúmavanú vec, „od 01.05.1998 má pôsobnosť na vykonanie administratívneho konania o žiadosti vojaka o priznanie starobného dôchodku Sociálna poisťovňa, ústredie za podmienky, ak vojak (žalobca) splnil podmienky vzniku nároku na starobný dôchodok podľa ust. § 132 zák. č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov a jeho zamestnanie v zmysle § 8 ods. 1 zák.č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov, trvalo od vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite, ku dňu nadobudnutia účinnosti zák.č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov (01.05.1998), príp. aj po tomto dni, pretože v zmysle ust. § 103 bod 2 zák.č. 114/1998 Z.z. o sociálnom zabezpečení vojakov od 01.05.1998 už nemožno použiť ani ust. § 142 ods. 4 písm. a/ a § 143 zák.č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov.“
33. Správne orgány správne dospeli k záveru, že o nároku na starobný dôchodok žalobcu je príslušný rozhodnúť orgán príslušného ministerstva, t. j Ministerstvo vnútra SR a nie Sociálna poisťovňa, keďže žalobca ako poistenec po vzniku nároku nebol nepretržite zamestnaný do 31.12.2003.
34. Sociálna poisťovňa je povinná postúpiť žiadosť o priznanie dôchodku a žiadosť o prehodnotenie sumy už priznaného a vyplácaného starobného dôchodku príslušnému úradu podľa § 20 Správneho poriadku, ak je preukázané, že poistencovi bol priznaný príspevok, nárok na starobný dôchodok vznikol pred účinnosťou osobitných zákonov o sociálnom zabezpečení vojakov a policajtov a po vzniku nároku na starobný dôchodok nebol nepretržite zamestnaný do 31.12.2003, čo aj urobila, keď listom zo dňa 27.11.2018 postúpila žiadosť o priznanie starobného dôchodku ministerstvu vnútra SR.
35. K námietke žalobcu, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí vychádzal z judikatúry a že právne názory najvyššieho súdu v zmysle teórie práva nie sú prameňom slovenského práva a nie je ich možné považovať za všeobecne záväzné, ktoré by zaväzovali vo všeobecnosti do budúcna, a ktoré by bolo možné aplikovať aj na iné konania, správny súd uvádza, že táto nie je dôvodná.
36. Správny súd poukazuje na to, že najvyšší súd už prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti (napr. rozsudok sp. zn. 1So/59/2012 zo dňa 13. 08. 2013) zdôraznil, že nielen správny orgán v ďalšej svojej rozhodovacej činnosti, ale aj prvostupňový správny súd pri súdnom prieskume napadnutých rozhodnutí správnych orgánov je zaťažený povinnosťou zohľadniť právne názory vyslovené Najvyšším súdom SR v jeho predchádzajúcej rozhodovacej činnosti a ktoré sú mu nepochybne známe či už z iniciatívy účastníkov alebo ako oficiality jeho činnosti, nakoľko tieto sú v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky záväzné nielen pre jeho adresáta, t. j. pre správny orgán, ale aj pre konajúci krajský súd.
37. K prelomeniu záväznosti právneho názoru už vysloveného odvolacím súdom musí nižší správny súd, ako aj správne orgány výslovne uviesť argumentáciu, ktorá by takýto postup ústavno-konformným spôsobom odôvodňovala, t. j. mala by vychádzať najmä zo zásadnej zmeny právneho prostredia (legislatívne zásahy zákonodarcu akceptované v demokratickej spoločnosti, resp. judikatúrny zlom
vyvolaný rozhodovacou činnosťou ústavného alebo medzinárodného súdneho orgánu), či zo zistenia odlišného skutkového stavu. Ak tak neurobí, potom svojím postupom vyvoláva vadu, ktorá má podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, lebo porušuje zásadu legitímneho očakávania účastníka. Vyjadrenie tejto zásady v správnom konaní (zásada ochrany legitímnych očakávaní, zásada materiálnej rovnosti, precedenčná zásada) je v § 3 ods. 5 Správneho poriadku (druhá veta), podľa ktorého ustanovenia platí, že „Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.“ Aplikáciou precedenčnej zásady v právnom poriadku (akéhokoľvek štátu) sa primárne sleduje najmä to, aby v rámci rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci (správnych súdov, ale aj správnych orgánov) nevznikali excesívne odklony v skutkovo zhodných alebo podobných prípadov, pričom ide nielen o extrémne odklony (napr. jednému účastníkovi sa vyhovie, druhému v tej istej veci a za tých istých podmienok nie), ale aj o akékoľvek iné neopodstatnené odklony majúce parciálny charakter (napr. výška uloženej pokuty za ten istý skutok by pri identických/podobných parametroch páchateľa, okolností a pod. mala byť podobná). Samotná precedenčná zásada, resp. zásada materiálnej rovnosti účastníkov (správneho) konania (precedenčná zásada) je v podmienkach SR premietnutím tzv. inštitútu legitímnych očakávaní do správneho konania Slovenskej republiky, a aj preto je možné - do určitej miery - vnímať prelínanie zásady legitímnych očakávaní s precedenčou zásadou. Detailizáciu, resp. konkretizáciu precedenčnej zásady v správnom konaní nachádzame aj v časti I. ods. III Odporúčania Výboru ministrov (2007) 7[19], v ktorom sa uvádza, že správne orgány majú konať tak, aby bola zachovaná zásada rovnosti, a to tak, aby v prípade osôb, ktorých situácia je rovnaká, rozhodovali rovnako. Akýkoľvek odklon od tejto zásady - od takéhoto postupu - musí byť determinovaný objektívnymi okolnosťami. Precedenčná zásada je tiež prostriedkom ochrany pred svojvôľou, ale napr. aj pred neprimeraným a nezákonným uplatňovaním správnej úvahy (diskrečnej právomoci správneho orgánu). Neprimerané odklony od bežnej rozhodovacej praxe by mohli podstatným spôsobom narušiť rovnosť subjektov pred zákonom (a správnym orgánom).
38. Pozitívnoprávny základ záväznosti ustálenej rozhodovacej praxe súdov v podmienkach Slovenskej republiky vychádza z viacerých formálnych prameňov práva. Nepochybne do tejto kategórie spadajú teda aj tie články Ústavy Slovenskej republiky, ktoré pojednávajú o právnej istote a základných princípoch právneho štátu. V rovine zákonnej právnej úpravy je možné spomenúť § 5 ods. 1 SSP, podľa ktorého „Konanie pred správnym súdom sa okrem princípov, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok a ktoré sa na konanie pred správnym súdom použijú primerane, riadi aj princípmi uvedenými v odsekoch 2 až 12.“, ako aj čl. 2 ods. 2 CSP „Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.“. Z uvedeného teda vyplýva, že väčší význam sa v kontinentálnej právnej kultúre prikladá tzv. konštantnej judikatúre.
39. Správny súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžso/14/2015: „Odvolací súd zároveň dodáva, že správny orgán má dôsledne analyzovať zistené závery a tieto potom podrobne vyhodnotiť v rozhodnutí. Postup žalovaného, ktorý do rozhodnutia prevzal obsah z komplexného posudku bez toho, aby tento posudok v rozhodnutí podrobne vyhodnotil, je v rozpore so všeobecnou právnou úpravou ako aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR.“, t.j. súd skúma nielen rozpor preskúmavaného rozhodnutia so všeobecne záväznou právnou úpravou, ale aj s judikatúrou najvyššieho súdu.
40. K námietke žalobcu, že zmena metodiky správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného vykazuje znaky pravej retroaktivity, v našom právnom poriadku neprípustnej, správny súd uvádza, že novely zákonov predstavujú retroaktivitu nepravú, ktorá je prípustná. Novelou zákona boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti skoršieho zákona, no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca prípadne novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a meniť ich režim. Za prípustné sa považuje, pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu) zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah.
41. Vzhľadom na vyššie uvedené správny súd dospel k záveru, že správne orgány dôkladne zistili skutkový stav veci, na tento aplikovali zodpovedajúce ustanovenia zákona a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom aj odôvodnili. Žalovaný postupoval správne a v súlade s platnou právnou úpravou, a preto aj preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový stav veci a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa správny súd v celom rozsahu stotožňuje. Rozhodnutie zodpovedá zákonu aj po formálnej stránke. Žalovaný sa podľa názoru súdu dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými, pre posúdenie predmetnej veci rozhodujúcimi skutočnosťami, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Správny súd nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, ani jednu zo vznesených námietok žalobcu nevyhodnotil ako dôvodnú a preto žalobu v zmysle § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.
42. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 v spojení s § 175 ods. 1 SSP tak, keďže úspešnému žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy konania nevznikli, žiadne si neuplatnil (ide o orgán štátnej správy), správny súd žalovanému právo náhradu trov konania nepriznal.
43. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).