Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13CoP-37-2022.pdf
PDF · 96.43 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoP/37/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Amy Odalošovej, v právnej veci starostlivosti o maloletú J. T., narodenú XX. XX. XXXX a maloletého P. T., narodeného XX. XX. XXXX, obe maloleté deti bytom ako matka, obe zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica, deti rodičov: matky C. G., narodenej XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom Y. B., toho času bytom T. XX, X. a otca D. T., narodeného XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom V. J., toho času bytom T. XX, J., o zvýšenie výživného, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 32P/19/2022-127 z 21. júla 2022, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zvýšil vyživovaciu povinnosť otca počnúc dňom 01. 09. 2021 na maloletú J. zo sumy 2.700,- Sk na sumu 180,- Eur mesačne a na maloletého P. zo sumy 2.300,- Sk na sumu 180,- Eur mesačne, ktoré výživné uložil otcovi platiť vždy do 20. dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Zročné výživné za obdobie od 01. 09. 2021 do 21. 07. 2022 na maloletú J. vo výške 994,07 Eur prvoinštančný súd povolil otcovi splácať v mesačných splátkach po 15,- Eur a na maloletého P. v sume 1.140,15 Eur v mesačných splátkach po 20,- Eur spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok počnúc dňom právoplatnosti rozsudku. Prvoinštančný súd napokon vyslovil, že týmto dochádza k zmene rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 8P/149/2007-25 zo dňa 25. 01. 2008 vo výroku o výživnom na obe deti.
2. Prvoinštančný súd dokazovaním zistený skutkový stav právne posúdil podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine konštatujúc, že od poslednej úpravy výživného ubehlo 14 rokov a za tú dobu nesporne došlo k zmene pomerov na strane oboch detí tým, že výdavky na ich potreby sa primerane veku i zmenou ekonomickej situácie zvýšili. V tom čase boli deti v útlom veku (maloletá J. mala 2 roky, maloletý P. mal 7 mesiacov) a teraz má maloletá J. 16 rokov, ukončila 1. ročník strednej školy a maloletý P. má 15 rokov a ukončil 9. ročník základnej školy. Zvýšené výdavky má matka v súvislosti so zdravotným stavom oboch detí - maloletá je vedená v alergiologickej ambulancii, počas sezóny užíva lieky za doplatok 20,- Eur na sezónu a maloletý P. nosí okuliare, ktoré sa mu pravidelne vymieňajú. Obe deti sú už vo veku blízkemu dospelosti a sú tak na ne obdobné výdavky ako na osobu dospelú, plus výdavky spojené so štúdiom a teda prvoinštančný súd mal za dobu 14 rokov jednoznačne preukázanú nepochybnú zmenu pomerov spočívajúcu vo zvýšení výdavkov na ich ošatenie a obutie a na krytie školských a kultúrnych potrieb i zdravotného stavu. Otec v čase poslednej úpravy nemal inú vyživovaciu povinnosť, ako vodič nákladného auta si zarobil od 20.000,- do 25.000,- Sk. Aktuálne je nezamestnaný, odo dňa 25. 10. 2021 je evidovaný ako uchádzač o zamestnanie a je
poberateľom dávky v hmotnej núdzi vo výške 68,80 Eur. Po preskúmaní dôvodov jeho nezamestnanosti dospel prvoinštančný súd k záveru, že pokiaľ otec naposledy do apríla 2021 pracoval v Rakúsku na stavbách, kde dosahoval príjem vo výške 1.690,- Eur v čistom a tento pracovný pomer podľa vlastného vyjadrenia skončil z dôvodu, že si našiel priateľku, s ktorou v súčasnosti žije v spoločnej domácnosti, otec sa tým vzdal výhodnejšieho zárobku bez dôležitého dôvodu v zmysle § 75 ods. 1 druhej vety Zákona o rodine. V dôsledku toho pri posudzovaní schopností a možností otca prvoinštančný súd vychádzal z uvedenej sumy, o ktorú sa otec vlastným rozhodnutím pripravil. Nezistil pritom ani žiadny objektívny dôvod, pre ktorý by sa nemohol zamestnať a tvrdenie, že aktuálne mu v zamestnaní bráni starostlivosť o priateľku, ktorá je onkologickou pacientkou prvoinštančný súd vyhodnotil tak, že je to síce jeho morálna povinnosť poskytovať jej starostlivosť, ale musí si byť predovšetkým vedomý, že nemôže to byť na úkor výživy svojich maloletých detí, o ktoré naviac žiadnym spôsobom neprejavuje záujem. Súčasne prvoinštančný súd zohľadnil aj valorizačnú klauzulu obsiahnutú v § 78 ods. 3 Zákona o rodine, ktorá sama o sebe môže byť objektívnym dôvodom pre zvýšenie výživného a poukazujúc potom na kritériá uvedené v § 75 ods. 1 Zákona o rodine a konštatujúc, že maloletá J. má 16 rokov, P. 15 rokov, že obe deti sú stredoškolskými študentmi, že s ich zdravotný stavom sú spojené zvýšené výdavky, že došlo k zvýšeniu cien tovarov spotrebného koša a že otcovi sa zvýšil príjem o vyše 900,- Eur, zvýšil na maloletú XXX,- výživné na sumu 180,- Eur mesačne (zo sumy 2.700,- Sk mesačne) a na maloletého P.a takisto na sumu 180,- Eur mesačne (zo sumy 2.300,- Sk mesačne), kde zohľadnil tiež nezáujem otca o deti. Nevyhovel ale návrhu matky, ktorá žiadala výživné na každé dieťa po 200,- Eur mesačne, pretože matka poberá rodinné prídavky, daňový bonus na deti a má takisto vyživovaciu povinnosť voči deťom, ktorú si môže plniť vzhľadom na svoj súčasný príjem vo výške 956,60 Eur, na druhej strane však nemožno od matky spravodlivo požadovať, aby zabezpečovala starostlivosť o deti a výživu v rovnakom rozsahu ako otec, ktorý sa preto musí podieľať na ich výžive vo väčšej miere ako matka. Prvoinštančný súd uviedol, že prekročil návrh matky, ktorá žiadala zvýšiť výživné až od právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Matka návrh podala na súd dňa 07. 07. 2021, avšak prvoinštančný súd zvýšil výživné od 01. 09. 2021, t. j. od nástupu maloletej XX. do 1. ročníka strednej školy a maloletého P.a do posledného ročníka základnej školy, v dôsledku čoho vzniklo otcovi zameškané výživné, ktorého výpočet prvoinštančný súd uviedol v 16. odseku odôvodnenia napadnutého rozsudku a toto otcovi umožnil splácať v prípade maloletej Barbory po 15,- Eur mesačne a v prípade maloletého P.a po 20,- Eur mesačne spolu s bežným výživným.
3. V zákonnej lehote podal proti rozsudku odvolanie otec maloletých detí. Uviedol, že s rozhodnutím nesúhlasí z dôvodu, že je poberateľom dávky v hmotnej núdzi v sume 68,80 Eur mesačne a o prácu v Rakúsku, kde mal pracovný pomer na dobu neurčitú neprišiel preto, že by nechcel pracovať, ale musel ju ukončiť vzhľadom na pandemické opatrenia, pre ktoré si nedokázal v zahraničí zabezpečiť základné životné potreby. Príležitostne si zarobí brigádnicky na stavbách cca 150,- až 200,- Eur a síce by rád prispieval aj vyšším výživným, ale s jeho platením mu už teraz musí pomáhať sestra, ktorá mu mesačne prispieva sumou 50,- až 100,- Eur. Pracuje len po brigádach z dôvodu, že sa stará o onkologicky chorú priateľku, ktorej potrebuje byť k dispozícii a ani ona nepracuje a je dlhodobo PN a tiež poberá dávku v hmotnej núdzi. Otec ďalej uviedol, že na oblečenie a obuv vynakladá 50,- Eur ročne, na stravu a bývanie 100,- Eur mesačne, na drogériu 10,- Eur mesačne, telefón 10,- Eur mesačne a spláca tiež exekúciu po 100,- Eur mesačne. Nevlastní žiaden majetok, auto ani nehnuteľnosti. Vlastné bývanie nemá, býva u priateľky. Napriek tomu, že otec jej detí je poberateľom invalidného dôchodku v sume 370,- Eur, platí výživné iba 50,- Eur. Otec uzavrel, že nepochopil, z akej situácie vychádzal prvoinštančný súd pri určení výživného. Nedokáže platiť určené výživné a všetko skončí jeho trestným stíhaním za neplnenie vyživovacej povinnosti. Súdom určené výživné prekračuje rozhodovaciu prax, je tendenčné a nevychádza z reálne zisteného skutkového stavu a vykonaných dôkazov. Navrhol preto znížiť určené výživné na minimálnu hodnotu argumentujúc tým, že z dávky v hmotnej núdzi 68,80 Eur sa nedajú vykryť ani základné potreby a nie to ešte výživné.
4. Kolízny opatrovník k odvolaniu otca uviedol, že naposledy bolo výživné upravované pred 14 rokmi, náklady na deti neustále rastú, otec sa na ich potrebách nepodieľa a preto matka podala návrh dôvodne. Prvoinštančný súd správne zhodnotil všetky pomery, jeho rozsudok je vecne správny a preto ho navrhuje potvrdiť.
5. Matka vo svojom stanovisku vyjadrila názor, že prvoinštančný súd správne zhodnotil otcove pomery a správne zvýšil výživné, keď poukázal na skutočnosť, že otcovi nič nebráni, aby sa riadne zamestnal a prispieval na deti určeným výživným. Aj ona navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
6. Na základe odvolania otca krajský súd, ako súd odvolací [§ 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)], vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP“), bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods. 3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.
7. Na základe obsahu spisu odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny a vychádza z náležite a v dostatočnom rozsahu prevedeného dokazovania pri rešpektovaní procesných práv účastníkov konania. Prvoinštančný súd zistil skutočný stav veci v rozsahu zodpovedajúcom zákonnej potrebe rozhodnutia založeného na preskúmaní všetkých podstatných okolností prípadu. Rozhodnutie prvoinštančného súdu o zvýšení výživného na obe maloleté deti je vecne správne. Odvolací súd považuje za správny záver prvoinštančného súdu, ktorý vzhľadom na vykonané dokazovanie určil otcovi výživné na maloleté deti po 180,- Eur mesačne a uložil mu povinnosť zaplatiť zročné výživné v pravidelných splátkach. Odvolací súd sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia, ktoré je jasné a zrozumiteľné poskytujúc tým dostatočnú oporu pre záver majúci vyjadrenie v jeho výrokovej časti stanovujúcej rozsah zvýšenia vyživovacej povinnosti otca k obom deťom.
8. Podľa odvolacieho súdu otec v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti alebo argumenty, ktoré by dôvodne spochybňovali správnosť napadnutého rozhodnutia. Skutkové zistenia, ich vyhodnotenie a právne posúdenie prvoinštančného súdu sú správne a preto ich nie je potrebné opakovať.
9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine možno k zmene rozhodnutia o výživnom pristúpiť len vtedy ak sa podstatne zmenia pomery výživou oprávnenej alebo výživou povinnej osoby v porovnaní s pomery, ktoré boli podkladom rozhodnutia o predchádzajúcej úprave výživného. Súd v konaní porovnáva pomery týchto osôb v čase poslednej úpravy výživného a v čase rozhodnutia súdu o návrhu na zvýšenie výživného. Zmenou pomerov sa rozumie výrazná a dlhší čas trvajúca (teda nie dočasná) zmena tých okolností, ktoré boli podkladom predchádzajúceho rozhodnutia o výživnom (napr. zvýšenie zárobku, či iných príjmov, prípadne ostatného majetku, ktoré ovplyvní celkovú situáciu povinného rodiča alebo vyšší vek dieťaťa, prípadne pribudnutie alebo odbudnutie vyživovacej povinnosti na strane rodiča atď.). Podľa § 78 ods. 3 Zákona o rodine pri posudzovaní, či došlo k zmene pomerov sa vždy musí prihliadnuť aj na vývoj životných nákladov. Vývoj životných nákladov je objektívna okolnosť, ktorá môže aj sama osebe odôvodniť zmenu výšky výživného. Pri rozhodovaní o výživnom v dôsledku zmeny pomerov sa v každom prípade použijú zásady, ktoré sú rozhodujúce pre určovanie príslušného druhu výživného.
10. Otec sa v odvolaní bránil hlavne tým, že nie je v jeho možnostiach a schopnostiach prispievať na výživu svojich dvoch maloletých detí po 180,- Eur mesačne, keďže v súčasnosti poberá len dávku v hmotnej núdzi a privyrábať si môže len brigádnicky vzhľadom na potrebu starať sa o svoju onkologicky chorú priateľku. Už prvoinštančný súd otcovi v tomto smere správne odpovedal, že nepochybne táto jeho záslužná činnosť zodpovedá dobrým mravom, ale na druhej strane nemôže mať úplnú prioritu pred zákonnou vyživovacou povinnosťou, ktorú má podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine voči svojim dvom maloletým deťom. Inými slovami, v prvom rade musí otec zabezpečiť výživu deťom. Odvolací súd pritom súhlasí s tým, že otec sa bez dôležitého dôvodu vzdal výhodnejšieho zamestnania, ktoré mal v zahraničí, keďže na pojednávaní dňa 21. 07. 2022 sám uviedol, že dôvodom skončenia pracovného pomeru bola skutočnosť, že si našiel priateľku. Prvoinštančný súd preto správne aplikoval ust. § 75 ods. 1 druhej vety Zákona o rodine, podľa ktorého na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu. V dôsledku uvedeného prvoinštančný súd dôvodne vychádzal z príjmu otca na úrovni 1.690,- Eur, ktorý dosahoval v zamestnaní v Rakúsku. Princíp potencionality príjmov zakotvený v ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine je totiž inštitútom výrazne ochraňujúcim záujmy výživou oprávneného, pretože umožňuje hodnotiť nielen životné okolnosti a pomery povinného, ktoré sú reálne dané (prednosť pred princípom fakticity), ale aj tie, ktoré by za určitých podmienok mohli existovať. V danom prípade otec nebyť vzdania sa zamestnania bez dôležitého dôvodu mohol uvedený príjem stále dosahovať.
11. Prvoinštančný súd teda plne správne neprihliadal na reálnu skutočnosť, že otec poberá dávku v hmotnej núdzi a popri tom si brigádnicky privyrába, ale v súlade s princípom potencionality vychádzal
z jeho príjmu, ktorý mohol dosahovať. To je odpoveď otcovi na jeho výhradu v odvolaní, že nepochopil z čoho prvoinštančný súd pri zvýšení výživného vychádzal. Odvolací súd dodáva, že tvrdenie otca v odvolaní, že musel s prácou skončiť kvôli pandemickým opatreniam je v rozpore s jeho tvrdením, ktoré uviedol na pojednávaní prvoinštančného súdu a preto ho odvolací súd považoval za účelové a neprihliadal naň.
12. Napokon, pokiaľ ide o otcom vytýkanú skutočnosť, že otec detí jeho priateľky ako invalidný dôchodca s príjmom 370,- Eur platí výživné iba v sume 50,- Eur mesačne, resp. že prvoinštančným súdom určené výživné podľa otca „prekračuje rozhodovaciu prax súdov“, k tomu odvolací súd uvádza, že každý prípad stanovenia výživného je prípadom individuálnym, čo Najvyšší súd SR vyjadril slovami, že „určenie výšky výživného je vždy výsledkom posúdenia vysoko individuálnych, jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritériá na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti (napr. schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného, ako aj odôvodnené potreby dieťaťa a ďalšie) sú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu, preto každé jedno rozhodnutie o výživnom na dieťa (aj plnoleté) je založené na riešení čisto individuálnych otázok, ktoré nemôže byť považované za pravidlo pre iné prípady“ (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/148/2019). Porovnávať prejednávaný prípad s iným preto nie je možné.
13. Súd prvej inštancie teda pri rozhodovaní o zvýšení výživného zo strany otca zohľadnil všetky právne relevantné aspekty. Ním určené výživné zabezpečuje pokrytie potrieb maloletých detí a zároveň zohľadňuje aj reálne možnosti a schopnosti otca. Odvolací súd v tejto súvislosti opakuje, že podľa ust. § 75 ods. 1 Zákona o rodine pre posudzovanie schopností a možností povinného rodiča nie je rozhodujúci len jeho skutočne dosahovaný príjem, ale je nutné zohľadniť aj jeho kvalifikáciu, nadobudnuté pracovné skúsenosti, ale i vôľu a snahu dosiahnuť čo najvyšší zárobok. Zákonná úprava kladie dôraz na povinnosť každého rodiča upraviť si svoje osobné a zárobkové pomery tak, aby v prvom rade bol schopný plniť si riadne a včas vyživovaciu povinnosť voči svojim nezaopatreným potomkom. Podľa názoru odvolacieho súdu, vzhľadom na vek, zdravotný stav a kvalifikáciu otca, je v jeho schopnostiach a možnostiach zabezpečiť si také pracovné možnosti, aby si mohol plniť svoju vyživovaciu povinnosť v súdom prvej inštancie stanovenom rozsahu a to aj pri zohľadnení všetkých jeho nevyhnutných výdavkoch. Nie je úlohou súdu (ani odvolacieho) poskytovať výživou povinnej osobe „recept“ ako si má zabezpečiť zodpovedajúci príjem, resp. akým spôsobom má racionalizovať svoje náklady. Je v tomto prípade len na otcovi, ktorý na to má aj možnosti aj schopnosti, aby vyvinul patričnú aktivitu, pričom túto žiadnym spôsobom nepreukázal.
14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože správne súd prvej inštancie vypočítal aj zameškané výživné. Ohľadne tohto výroku otec žiadnu konkrétnu odvolaciu námietku nevzniesol.
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).