Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_17CoE-5-2015.pdf
PDF · 103.86 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoE/5/2015
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného : F. s.r.o., so sídlom W., F. XX, IČO 35 807 598, v konaní právne zastúpeného C. F. s.r.o., so sídlom W., L. 4, IČO: 36 864 421, proti povinnému : U. X., bytom S. XX, XXX XX S., o vymoženie 488,11 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/3262/2014-8 zo dňa 02. októbra 2014, takto
rozhodol:
Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a.
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd exekučné konanie v danej exekučnej veci zastavil. Uviedol, že oprávnený sa návrhom spísaným do zápisnice dňa 22.05.2014 domáhal proti povinnému vykonania exekúcie pre vymoženie istiny 488,11 Eur s príslušenstvom, na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom W., O. H. 8, sp.zn. SR 4861/06 zo dňa 21.11.2006, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 08.01.2007 a vykonateľnosť dňa 11.01.2007. Z úradnej činnosti mal súd prvého stupňa za preukázané, že exekúcia vedená pod spisovou značkou 15Er/545/2007 (EX 785/07) v prospech oprávneného F., s.r.o. W., F. č. XX, IČO 35 807 598 proti povinnému : U. X., bytom S. XX, bola vyhlásená za neprípustnú a zastavená uznesením Okresného súdu Prievidza č.k. 15Er/545/2007-25 zo dňa 21.10.2011 podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom a toto uznesenie v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 2CoE/136/2012-33 zo dňa 06.08.2012 nadobudlo právoplatnosť dňa 11.04.2013. Exekučným titulom v tomto a vo vyššie uvedenom exekučnom konaní je ten istý rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 4861/06 zo dňa 21.11.2006. Okresný súd Prievidza v odôvodnení rozhodnutia č.k. 15Er/545/2007-25 zo dňa 21.10.2011 uviedol, že rozhodcovská doložka , na podklade ktorej oprávnený inicioval voči povinnému rozhodcovské konanie bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň podľa ustanovení zákona č. 244/2002Z.z. o rozhodcovskom konaní neplatná a táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Na podklade takejto neplatnej rozhodcovskej doložky, nemohol byť vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorý by bol spôsobilým exekučným titulom. Tieto skutočnosti súd prvého stupňa posúdil podľa § 103, § 104 ods. 1, § 159 ods. 3, § 167 ods. 2 a § 251 ods. 4 O.s.p. a uviedol, že existencia právoplatného rozhodnutia o veci je prekážkou toho, aby sa o rovnakej veci opätovne konalo a rozhodovalo (prekážka res iudicata). O prekážku res iudicata ide vtedy, ak sú súčasne splnené tri podmienky: 1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté, 2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi a 3. o tej istej veci. O rovnakú vec ide tam, kde sa medzi tými istými účastníkmi konania rozhoduje o nároku, ktorý sa opiera o ten istý právny dôvod vyplývajúci z totožného skutkového stavu. V exekučnom konaní o rovnakú vec ide napr. vtedy, ak sa ten istý oprávnený domáha voči tomu istému povinnému vymoženia pohľadávky na základe totožného exekučného titulu, pričom v predchádzajúcom exekučnom konaní súd exekúciu v súlade s § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku s poukazom § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní ex offo v plnom rozsahu zastavil pre rozpor exekučného titulu so zákonom, keď rozhodcovský rozsudok posúdil ako nespôsobilý exekučný titul. Pokiaľ ide o okruh účastníkov, konanie sa týka tých istých účastníkov aj vtedy, ak na mieste niektorého z účastníkov je jeho právny nástupca (univerzálny alebo singulárny). Prekážka právoplatne rozhodnutej veci - res iudicata, ktorá vyplýva z ust. § 159 ods. 3 O. s. p., patrí medzi neodstrániteľné podmienky konania v zmysle § 103 a § 104 ods. 1 O. s. p. a bráni tomu, aby vec, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté, bola opäť prejednaná. Rovnakou vecou je uplatnenie toho istého nároku alebo stavu, o ktorom bolo už právoplatne rozhodnuté, pokiaľ je súčasne daná totožnosť osôb a totožnosť predmetu konania. Ide o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady ne bis in idem. Keďže v tomto exekučnom konaní č.k. 9Er/3262/2014 je podkladom pre vymoženie pohľadávky oprávneného proti povinnému ten istý rozhodcovský rozsudok, v súvislosti s ktorým už súd vo svojom skoršom rozhodnutí č.k. 15Er/545/2007-25 zo dňa 21.10.2011 jednoznačne konštatoval, že nie je spôsobilým exekučným titulom, súd bol toho názoru, že za týchto podmienok ide o prekážku rozhodnutej veci a toto exekučné konanie je potrebné zastaviť podľa § 104 ods. 1 O.s.p.. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil ním navrhnuté prejudiciálne otázky. Namietal, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. e/ O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ako aj to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Tvrdil, že exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne nie oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie a exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami. Oprávnený citoval časť rozsudku Súdneho dvora sp. zn. C-472/11 zo dňa 21. 02. 2013 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória Csipai, v súlade s ktorým tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri aplikácii smernice 93/13/ES svoju povinnosť upozorniť účastníkov exekučného konania na neprijateľnú podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k prípadnému stanovisku povinného. Zastával názor, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/ES v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1 a 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13.01.2005, III ZR 265/03, z 19.05.2011, III ZR 16/11 a na uznesenia Ústavného súdu ČR sp. zn IV. ÚS 1281/12 z 11.10.2012 a sp. zn. II. ÚS 3057/10 z 05.10.2011 a taktiež citoval časti odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.11.2012, sp. zn. 18CoE 641/2011. Zastával názor, že súd prvého stupňa sa nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zák. 244/2002 Z.z. postavil do pozície orgánu, vykonávajúceho komplexné preskúmavanie exekučného titulu metódou, ktorá mu v rámci zverenej právomoci ako exekučnému súdu neprináleží. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, totiž nie je legitímne schopný vykonávať úkony, smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo veriteľa. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. zák. č. 244/2002 Z.z., nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu, uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu, uvedenom vo vzájomnej žalobe. Dôvodil, že všeobecný súd nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Exekučný súd totiž musí s právoplatným rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako, ako s rozsudkom všeobecného súdu, pretože v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného všeobecným súdom, a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu, vydaného v rozhodcovskom konaní. Exekučný súd taktiež nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej uviedol, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 ods. 2 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov
v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Mal za to, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania na podklade uvedeného rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec zverenej právomoci a rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou, a to najmä princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Dôvodil, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z. oprávnený skúmať len to, či plnenie, priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Tvrdil, že predmetná rozhodcovská doložka je platná. Účastníkom zmluvy je totiž daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na riadny súd, a preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka. V závere vyjadril svoj nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Čo sa týka úroku z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, kedy sa stal splatným celý dlh až do dňa jeho uhradenia, uviedol, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Poukázal na skutočnosť, že ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodno-záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť (Uznesenie NS SR sp. zn. 3Obdo/96). Pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil, a preto by mal za porušenie svojej povinnosti znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo - právneho vzťahu súhlasil. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok uviedol, že nakoľko poskytuje peňažné prostriedky z vlastných zdrojov, mohol si dojednať odplatu - poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že podľa ostatných verzií smernice spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Žiadal, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1/ či sa má písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2/ v prípade zápornej odpovede na otázku 1, či je možné písm. q/ Prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá je obsiahnutá v čl. 17 VPPÚ (ktorú citoval) a 3/ či je v súlade s čl. 17 a 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne a procesné a hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.
Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Pokiaľ ide o návrh oprávneného na prerušenie exekučného konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., odvolací súd dospel k záveru, že tento návrh je potrebné zamietnuť z nasledovných dôvodov: Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia exekučné konanie v zásade nemožno prerušiť, okrem prípadov, keď tak ustanoví osobitný predpis (napríklad ustanovenie § 14 ods. 5 písm. b/ zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že prerušenie predmetnej exekúcie nie je podľa zákona prípustné a preto návrh oprávneného na prerušenie exekúcie zamietol.
Taktiež návrh oprávneného na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ považoval odvolací súd za nedôvodný. Súdny dvor EÚ už totiž v obdobných veciach, v ktorých účastníkom vo
vnútroštátnom konaní bol i oprávnený, judikoval, že Súdny dvor môže v rámci právomoci zverenej mu čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na definovanie pojmu nekalá podmienka. Nemôže sa však vyjadriť k uplatňovaniu týchto všeobecných kritérií na osobitnú podmienku, ktorá musí byť skúmaná v závislosti od okolností konkrétneho prípadu. Je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má zmluvná podmienka v konkrétnej veci považovať za nekalú vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy. V prípade kladnej odpovede je potom úlohou vnútroštátneho súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva s cieľom ubezpečiť sa, že spotrebiteľ nie je touto podmienkou viazaný (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16.11.2010, C-76/10, bod 60-63; rozsudok zo dňa 01.04.2004 Freiburger Komunnalbauten C-237/02, bod 19). Súdny dvor EÚ tak nie je oprávnený uplatňovať právne predpisy Únie na konkrétny prípad, môže sa len vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov, prijatých inštitúciami únie (rozsudok zo dňa 06.10.2005, My Travel, C-291/03, bod 43). Predbežné otázky, ktorých položenie navrhol oprávnený, sa týkajú posúdenia nekalosti konkrétnej zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, ktorú oprávnený používa vo formulárových zmluvách, a ktoré posúdenie spadá výlučne do pôsobnosti vnútroštátnych súdov. Pokiaľ oprávnený má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu zabránilo vymožiteľnosti jeho pohľadávky, odvolací súd zdôrazňuje, že oprávnenému nič nebránilo uplatniť si svoje zmluvné nároky v riadnom súdnom konaní, v ktorom by bola zabezpečená rovnosť účastníkov i s pohľadu riadnej aplikácie ustanovení spotrebiteľského práva. Čo sa týka odvolania oprávneného proti uzneseniu súdu prvého stupňa, odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť z týchto dôvodov:
V predmetnej veci sa oprávnený návrhom spísaným do zápisnice na exekútorskom úrade JUDr. H. O., PhD. dňa 22.05.2014, domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny 488,11 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp.zn. SR 4861/06 zo dňa 21.11.2006, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 08.01.2007 a vykonateľnosť dňa 11.01.2007.
Súd prvého stupňa zistil, že oprávnený sa na podklade vyššie uvedeného exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp.zn. sp.zn. SR 4861/06 zo dňa 21.11.2006 už domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie príslušenstva pohľadávky, ktorá exekučná vec bola vedená na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 15Er/545/2007. V tejto exekučnej veci súd prvého stupňa vydal uznesenie č.k. 15Er/545/2007-25 zo dňa 21.10.2011, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku pre rozpor exekučného titulu so zákonom a toto uznesenie v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne č.k. 2CoE/136/2012-33 zo dňa 06.08.2012 nadobudlo právoplatnosť dňa 11.04.2013.
Uvedené skutočnosti súd prvého stupňa správne právne posúdil podľa § 251 ods. 4 O.s.p. v spojení s § 103, § 104 ods. 1 a § 159 ods. 3 O.s.p. a správne dospel k záveru, že ďalšiemu postupu v predmetnom exekučnom konaní bráni prekážka veci právoplatne rozhodnutej.
Odvolací súd konštatuje, že existencia prekážky právoplatne rozhodnutej veci je predpokladom toho, aby súd nekonal a nerozhodoval o veci, o ktorej už prv právoplatne on alebo iný súd rozhodol. Prekážka res iudicata sa zaraďuje do kategórie neodstrániteľných vád podmienok konania, existencia ktorých má za následok zastavenie konania bez ďalšieho. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ustanovenie § 103 O.s.p. <http://www.epi.sk/main/goto.ashx?t=27&p=3406634-3406635>, podľa ktorého kedykoľvek počas konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky konania, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). V ustanovení § 104 ods. 1 O.s.p. <http://www.epi.sk/ main/goto.ashx?t=27&p=3406637> je ďalej zakotvené, že ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Z citovaných ustanovení O.s.p. <http://www.epi.sk/main/ goto.ashx?t=26&p=22110> teda vyplýva, že podmienky konania, za ktorých môže súd vo veci konať, súd skúma z úradnej povinnosti a kedykoľvek za konania.
Z ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. <http://www.epi.sk/main/goto.ashx?t=27&p=4793422> je nutné vyvodiť, že pre exekučné konanie platia procesné podmienky, ktoré sú v podstate totožné s podmienkami
sporového (základného-nachádzacieho) konania. Na to nadväzujú aj dôsledky nedostatku podmienok konania; ak pôjde o neodstrániteľnú podmienku exekučného konania, súd je povinný exekučné konanie zastaviť, a to práve vzhľadom na ustanovenia § 103 a § 104 O.s.p. <http://www.epi.sk/ main/goto.ashx?t=27&p=3406634-3406638> v spojení s § 251 ods. 4 O.s.p <http://www.epi.sk/main/ goto.ashx?t=27&p=4793422>. Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok <http://www.epi.sk/ main/goto.ashx?t=26&p=13010> neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by upravovalo prekážku rozhodnutej veci, je potrebné aj na exekučné konanie aplikovať § 159 ods. 3 O.s.p. <http://www.epi.sk/ main/goto.ashx?t=27&p=3406821>, ktoré výslovne zakotvuje, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Podľa rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k existencii vady podmienok konania spočívajúcej v prekážke veci rozhodnutej - res iudicata dôjde vtedy, ak sú kumulatívne splnené tri podmienky:
1. začne sa opätovne konať, hoci už bolo vo veci právoplatne rozhodnuté; 2. začne sa opätovne konať medzi tými istými účastníkmi; 3. a o tej istej veci.
S ohľadom na celkom jednoznačné závery o podmienkach uvedených vyššie pod bodmi 1. a 2. /exekučné konanie sa podľa § 36 ods. 2 Exekučného poriadku začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie; tými istými účastníkmi exekučného konania sú osoby oprávneného a povinného totožné ako v inom exekučnom konaní, v ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, prípadne ich právny nástupcovia na základe univerzálnej alebo singulárnej sukcesie/ zostáva posúdiť, čo sa v exekučnom konaní rozumie tou istou vecou, ako je vec, o ktorej už bolo v inom exekučnom konaní právoplatne rozhodnuté.
V exekučnom konaní je takouto vecou samotná exekúcia pre vymoženie práva oprávneného na podklade určitého exekučného titulu. Meritórne rozhodnutie o takejto veci má charakter uznesenia o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo uznesenia o zastavení exekúcie z dôvodov podľa § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, prípadne z iného dôvodu vyplývajúceho z ustanovení Exekučného poriadku. Nie každé takéto rozhodnutie vo veci však založí prekážku res iudicata. Napríklad rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že nebolo preukázané, že exekučný titul nadobudol vykonateľnosť nezakladá prekážku res iudicata. Oprávnený môže opätovne navrhnúť vykonanie exekúcie na základe tohto istého exekučného titulu a následne môže súdny exekútor opätovne požiadať exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ak exekučný titul medzičasom vykonateľnosť nadobudne, resp. toto bude exekučnému súdu preukázané. Na druhej strane rozhodnutie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodu, že exekučný titul
- notárska zápisnica nie je materiálne vykonateľná už prekážku res iudicata zakladá a oprávnený už nemôže navrhnúť vykonanie exekúcie na podklade toho istého exekučného titulu. Rovnako je to aj s rozhodnutiami o zastavení exekúcie. Zastavenie exekúcie z niektorého dôvodu prekážku res iudicata zakladá a zastavenie exekúcie z iného dôvodu už nie. Napríklad zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej a oprávnený môže opätovne navrhnúť vykonanie exekúcie na podklade toho istého exekučného titulu. Na druhej strane zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku z dôvodu, že po vydaní rozhodnutia /exekučného titulu/ zaniklo právo ním priznané prekážku res iudicata zakladá. Preto vždy keď súd zistí, že medzi tými istými účastníkmi už bolo vedené exekučné konanie, v ktorom bolo vydané právoplatné rozhodnutie vo veci samej, je potrebné skúmať povahu tohto meritórneho rozhodnutia skôr ako sa prijme záver o existencii vady podmienok konania spočívajúcej v prekážke veci rozhodnutej - res iudicata.
V predmetnej exekučnej veci bolo zistené, že medzi rovnakými účastníkmi /totožným oprávneným a totožným povinným/ bolo už v minulosti vedené exekučné konanie pre vymoženie rovnakého práva oprávneného na podklade rovnakého exekučného titulu. Toto predchádzajúce exekučné konanie skončilo právoplatným uznesením súdu prvého stupňa v spojení s uznesením odvolacieho súdu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku z dôvodu rozporu exekučného titulu so zákonom, a to že predložený exekučný titul - rozhodcovský
rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom pre absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, keď rozhodcovská doložka bola neplatná.
Podľa názoru odvolacieho súdu uvedený rozpor exekučného titulu so zákonom, ktorý bol dôvodom zastavenia predchádzajúcej exekúcie, nemôže byť nijako konvalidovaný, či reparovaný. Uvedené rozhodnutie o zastavení exekúcie tak pre toto exekučné konanie, ktoré sa začalo medzi rovnakými účastníkmi pre vymoženie rovnakého plnenia, resp. jeho časti na podklade rovnakého exekučného titulu predstavuje prekážku res iudicata. Pokiaľ v totožnej už právoplatne rozhodnutej veci podal oprávnený opätovne návrh na vykonanie exekúcie, v takomto začatom exekučnom konaní nemožno pokračovať a je potrebné ho zastaviť pre existenciu neodstrániteľnej vady podmienok konania.
V predmetnej exekučnej veci bola zistená existencia vady podmienok exekučného konania, pričom ide o vadu neodstrániteľnú, ktorá bráni ďalšiemu postupu v exekučnom konaní a teda bráni aj posúdeniu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia a rozhodnutiu o nej. V zmysle § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Exekučný súd má teda povinnosť v každej fáze exekučného konania skúmať splnenie podmienok konania a v prípade ich zistenia, v závislosti od toho, či ide o vadu podmienok odstrániteľnú, či nie, musí náležite procesne reagovať. Súd prvého stupňa preto správne v predmetnej exekučnej veci po zistení existencie neodstrániteľnej vady podmienok konania exekučné konanie zastavil bez toho, aby rozhodoval o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.