Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_17C-228-2014.pdf
PDF · 90.04 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/228/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Žilina v konaní pred sudcom JUDr. Annou Majerikovou v právnej veci navrhovateľa: Telervis PLUS, a.s. so sídlom Staré Grunty 7, Bratislava, IČO 35 717 769, právne zastúpený JUDr. Alan Strelák, advokát so sídlom Na Vŕšku 12, Bratislava, proti odporcovi: V. M., nar. 7.2.1972, bytom O. XX/XX, J., štátny občan SR, o zaplatenie 695 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd návrh navrhovateľa z a m i e t a .
Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 14.5.2014 domáhal súdneho výroku, v ktorom by súd v návrhu označeného odporcu zaviazal k povinnosti zaplatiť istinu 695 eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 695 eur od 7.4.2010 do zaplatenia, a trovy konania. Návrh skutkovo odôvodnil s tým, že poskytol odporcovi ako dlžníkovi peňažný úver Zmluvou o spotrebiteľskom úvere č. 320092202 zo dňa 26.10.2009 v sume 500 eur, za poplatok za správu úveru vo výške 345 eur tj. celkovú čiastku vo výške 845 eur splatných v 13 mesačných splátkach po 65 eur. Odporca do dňa podania návrhu uhradil časť svojho záväzku z úverovej zmluvy vo výške 150 eur, neuhradené doposiaľ zostalo 695 eur (845 - 150). Navrhovateľ písomným podaním zo dňa 24.5.2010 vyhlásil úver v jeho zostatku za predčasne splatným ku dňu 6.4.2010. Navrhovateľ si zároveň uplatnil nárok na zákonnú sankciu na úrok z omeškania zo sumy istiny dlhu počnúc dňom nasledujúcom po dni, v ktorom sa zostatok úveru stal splatným v celom zvyšku, t.j od 7.4.2010.
Odporca sa k podanému návrhu nevyjadril.
Podľa § 115a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, na prejednanie veci samej nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, ak to nie je v rozpore s požiadavkou verejného záujmu a ak možno vo veci rozhodnúť len na základe listinných dôkazov predložených účastníkmi a účastníci s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania súhlasia alebo sa výslovne práva na verejné prejednanie veci vzdali.
Podľa § 115a ods. 2 O.s.p., pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.
Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné ustanovenie vzhľadom k tomu, že v danej veci ide o „drobný spor“, nakoľko predmet konania v čase začatia neprevyšuje 1000,- eur (§ 200ea O.s.p. ods. 1, ak v
priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1 000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor) súd na prejednanie veci samej nenariadil pojednávanie.
Podľa § 156 ods. 3 O.s.p., vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.
Na základe vyššie citovaného zákonného ustanovenia, súd oznámil verejné vyhlásenie rozsudku na úradnej tabuli dňa 15.4.2015.
Súd na základe vykonaného dokazovania, oboznámením sa so spisovým materiálom zistil nasledovný skutkový stav:
Zo zmluvy o úvere č. 320092202 zo dňa 26.10.2009 uzavretej medzi navrhovateľom ako veriteľom a odporcom ako dlžníkom mal súd preukázané, že veriteľ poskytol odporcovi úver vo výške 500 eur za poplatok za správu úveru vo výške 345 eur tj. celkovú čiastku vo výške 845 eur splatných v 13 mesačných splátkach po 65 eur. Odporca celkovo uhradil do 14.5.2014 sumu 150 eur, pričom posledná uhradená suma bola dňa 15.2.2010.
Upomienkou zo dňa 17.3.2010 navrhovateľ vyzval odporcu na úhradu dlžnej čiastky a vzhľadom k tomu, že bol v omeškaní s úhradou splátok ku dňu 6.4.2010 zosplatnil celý úver a to celkovej dlžnej sumy 695 eur.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1. mája 2014, orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával.
Podľa § 397 Obchodného zákonníka ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia doba štyri roky.
Právny predchodca navrhovateľa ako veriteľ v danom prípade pri uzatváraní predmetnej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a odporca zmluvu uzatváral ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní predmetnej zmluvy nekonala v rámci svojho podnikania, povolania alebo zamestnania. Je nepochybné, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu úverovej zmluvy v zmysle ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, ktorým sa v celku tento vzťah medzi účastníkmi aj riadi. Je nepochybné, že ide o spotrebiteľský vzťah, ktorým môže byť vzťah vzniknutý jednak na základe Občianskeho zákonníka, ale aj v zmysle Obchodného zákonníka. Pod pojmom spotrebiteľské zmluvy nemožno vidieť osobitné typové označenie zmluvy, ale iba to, že ide o vzťahy, ktoré sa vyznačujú vlastnosťami v týchto ustanoveniach uvedenými, bez zreteľa na to, ako sú inak typovo označené. Nejde teda o samostatný typ zmluvy v zmysle ôsmej časti Občianskeho zákonníka.
Vzťah Občianskeho a Obchodného zákonníka vymedzuje § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého právne vzťahy, ktoré nemožno riešiť podľa ustanovení Obchodného zákonníka, sa riešia podľa občianskeho práva. Pre vzťahy, ktoré sú upravené obchodným zákonníkom, je typické, že ide o vzťahy
podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy vrátane tzv. absolútnych obchodov, čo vymedzuje § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka. Úverová zmluva je absolútnym obchodom.
Z hľadiska danej otázky je tu potrebné zohľadniť Smernicu rady č. 93/13/EHS o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá sa do právneho poriadku premietla predovšetkým v § 52 nasledujúcich Občianskeho zákonníka. Z hľadiska posúdenia vzťahu medzi účastníkmi je základnou otázkou posúdenie premlčania, na ktoré možno nahliadať tak z pohľadu Obchodného zákonníka ako aj Občianskeho zákonníka. Je nepochybné, že daný zmluvný vzťah je absolútnym obchodnoprávnym vzťahom, to znamená, že sa riadi Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov a premlčacia doba je v takomto prípade podľa Obchodného zákonníka 4 roky (§ 397). Ak by sa mala na postavenie odporcu aplikovať úprava Občianskeho zákonníka, bola by premlčacia doba 3-ročná (§ 101). Vzniká potom otázka, či ustanovenie o dĺžke premlčacej doby v Občianskom zákonníku je ustanovením, ktoré smeruje na ochranu spotrebiteľa a ktoré je potrebné na daný záväzkový vzťah aplikovať.
Súd zastáva názor, že ustanovenie Občianskeho zákonníka o dĺžke všeobecnej premlčacej doby nie je možné použiť. Trojročná premlčacia doba v Občianskom zákonníku nesmeruje na ochranu spotrebiteľa. Obchodný zákonník zakotvuje všeobecné obmedzenie premlčacej doby. Občiansky zákonník takéto obmedzenie nezakladá. Obchodný zákonník obsahuje ucelenú úpravu inštitútu premlčania. Odlišnosť úpravy inštitútu premlčania v Občianskom zákonníku a Obchodnom zákonníku nemá nič spoločné so spotrebiteľskou ochranou, ale je iba výsledkom dvoch rôznych legislatívnych procesov, ktoré vyústili do dvoch rôznych kódexov bez ďalších súvislostí relevantných pre danú problematiku. Ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú inštitút premlčania, nie sú ustanoveniami smerujúcimi k ochrane spotrebiteľa, a to z hľadiska ich prijatia (cieľom úpravy nebola ochrana spotrebiteľa), ako aj z hľadiska ich obsahu ako celku (Občiansky zákonník napr. neobsahuje oproti Obchodnému zákonníku všeobecné obmedzenie premlčacej lehoty).
Podľa súdu vzhľadom na to, že ide o absolútny obchod, je potrebné na daný vzťah uplatňovať aj premlčaciu lehotu, ktorá sa vzťahuje k danému vzťahu, teda v zmysle Obchodného zákonníka štvorročnú.
Z Oznámenia o zosplatnení zo dňa 24.5.2010 je zrejmé, že ku dňu 6.4.2010 navrhovateľ zosplatnil celý úver v celkovej dlžnej sumy 695 eur a posledná zrealizovaná transakcia odporcom bola dňa 15.2.2010, pričom žalobný návrh navrhovateľom bol podaný na súd dňa 14.5.2014. Podľa ustanovenia § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. V danom prípade je premlčacia doba štyri roky (§ 397 Obchodného zákonníka). Podľa ustanovenia § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. Lehota na uplatnenie práva v zmysle citovaných ustanovení začala plynúť 7.4.2010 a uplynula dňa 7.4.2014. V čase začatia konania, t.j. dňa 14.5.2014 bol navrhovateľov nárok premlčaný. V danom prípade pre počiatok behu premlčacej doby je rozhodujúci deň zosplatnenia 6.4.2010 a teda v danom prípade sa „mohlo“ právo vykonať po prvý raz dňa 7.4.2010, kedy objektívne začala plynúť premlčacia doba, ktorej koniec uplynul dňa 7.4.2014 a žalobný návrh navrhovateľom bol podaný na súd až dňa 14.5.2014. Premlčanie sa definuje ako uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané a preto súd posúdil s poukazom na citované zákonné ustanovenia, že nárok je premlčaný. K ustanoveniu § 5b nie je prechodné ustanovenie a súd je povinný vec posúdiť podľa právneho stavu v čase rozhodovania a preto návrh navrhovateľa v celom rozsahu ako premlčaný zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal v spojení s ustanovením § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým a konanie končí.
Odporca ako úspešný účastník konania si náhradu trov neuplatnil a zo spisu mu trovy nevyplývajú, preto súd rozhodol tak, že odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 ), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, musí byť podpísané a datované, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné
dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 1 OSP, skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak
a) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu,
b) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej,
c) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4,
d) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Podľa ustanovenia § 205a ods. 2 OSP, ustanovenie § 205a ods. 1 OSP sa nepoužije v konaniach podľa § 120 ods. 2.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov ); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci ( zákon č. 65/2001 Z.z. o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov ).