Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5CoE-264-2014.pdf
PDF · 112.3 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoE/264/2014
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s. r. o., Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421,v mene ktorej koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnej: o O. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom K., P. XXX/XX, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 191,06 eura s príslušenstvom, odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Komárno zo dňa 2. mája 2012, č. k. 7Er/624/2008-27, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Povinnej n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Komárno (súd prvého stupňa, exekučný súd) napadnutým uznesením zo dňa 02. 05. 2012, č. k. 7Er/624/2008-27 vyhlásil exekučné konanie sp. zn. 7Er/624/2008 vedené súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 60, pod EX 6643/08 za neprípustné a konanie zastavil. Uviedol, že o trovách exekučného konania rozhodne osobitným uznesením. Rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na obsah ust. § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 103 Občianskeho súdneho poriadku, § 39, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 1, 2, 3, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 57 ods. 1 písm. g/, ods. 2, § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (,,Exekučný poriadok"), § 25 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii. V odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie, ktorý bol spísaný vo forme notárskej zápisnice na exekútorskom úrade JUDr. Rudolfa Krutého dňa 27. 08. 2008, sa oprávnený domáhal voči povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 191,06 eura s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie. Oprávnený predložil ako exekučný titul rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 03439/08 zo dňa 29. 04. 2008, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., IČO: 35 922 761, so sídlom v Bratislave, Karloveské rameno 8, ktorý nadobudol vykonateľnosť dňa 22. 05. 2008. Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý (EX 6643/08) požiadal dňa 15. 10. 2008 exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dňa 20. 10. 2008 súd vydal pre súdneho exekútora poverenie pod č. 5401 030341. Exekučný súd poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011 a č. k. 6Cdo/143/2011 zo dňa 18. 01. 2012 a uviedol, že je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania a teda môže kedykoľvek preskúmať exekučný titul. Prvostupňový súd uznesením č. k. 7Er/624/2008-12 zo dňa 12. 02. 2010 rozhodol o odklade výkonu exekúcie z dôvodu nutnosti preskúmať exekučný titul, pretože možno dôvodne očakávať, že na základe zákonom ustanovených skutočností dôjde k zastaveniu exekúcie.
Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd v Nitre napadnuté uznesenie Okresného súdu Komárno zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V uznesení odvolací súd konštatoval, že ak prvostupňový súd zistil rozpor exekučného titulu so zákonom, táto skutočnosť mala mať za následok zastavenie exekúcie. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 07. 2010. Exekučný súd skúmal, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, ktorá môže mať formu osobitnej písomnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva, resp. rozhodcovská doložka, musí mať písomnú, formu inak je neplatná, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Súd preto preskúmal aj úverovú zmluvu č. 4023773 zo dňa 10. 10. 2007, ako aj predložené všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v čl. 17 obsahujú rozhodcovskú doložku. Podľa tejto doložky všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a. s., Karlovské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných poriadkov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/19630 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Exekučný súd uviedol, že v danom prípade nie je možné formuláciu rozhodcovskej doložky považovať za platnú rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovské konanie vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Zmluvu mohol len ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa, ale na začiatku zmluvného vzťahu. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je podľa Občianskeho zákonníka neplatná. Zároveň poukázal na skutočnosť, že nešlo o individuálne dojednanie tejto doložky, na ktoré by povinná, teda spotrebiteľ, bola zvlášť upozornená, ktoré by bolo s povinnou zvlášť dojednané, ona by bola s týmto ustanovením zmluvy súhlasila a prejavila by svoj súhlas podpisom. Podpis na úverovej zmluve nemožno považovať zároveň aj za prejav súhlasu s rozhodcovskou doložkou, na jej platnosť je nevyhnutné jej individuálne dojednanie a individuálny prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu podpisom, ktorý v tomto prípade nebol dodržaný. Povinná sa tak bez vlastnej vôle a možnosti pričinenia vzdala vopred svojich práv, čo je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak v určitej veci nedošlo k uzatvoreniu platnej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a vydať rozhodcovský rozsudok. Takto vydaný rozsudok nie je vykonateľný a nemôže byť ani exekučným titulom, pretože nie je spôsobilý byť podkladom na nútený výkon rozhodnutia. Pri preskúmavaní toho, či je preložené rozhodnutie vykonateľným exekučným titulom sa súd zameral najmä na zistenie, či bol predložený rozsudok vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné po formálnej a materiálnej stránke. S poukazom na uvedené skutočnosti súd zistil, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať. Vzhľadom k uvedenému je možné vychádzať z toho, že ak neexistuje rozhodcovský rozsudok, ktorý je spôsobilý byť exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na vyhlásenie exekučného konania za neprípustné a na zastavenie exekučného konania, a preto súd rozhodol tak, ako uviedol v I. výroku uznesenia. Záverom súd uviedol, že o trovách rozhodne osobitným uznesením po tom, ako súdny exekútor predloží súdu vyúčtovanie trov exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, žiadajúc odvolací súd, aby na napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru EÚ predložil prejudiciálne otázky. Uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ OSP), nepodal sa návrh na začatie konania hoci bol podľa zákona potrebný (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. 221 ods. 1 písm. e/ OSP), odňal možnosť účastníkovi konať pred súdom (ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP), nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal náležité dokazovanie, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Exekučný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci samej. Exekučný súd nesprávnou a ústavne nesúladnou interpretáciou § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu. Všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako keby bol exekučný titul zrušený. Pripomenul, že k uvedenému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti (ust. § 44 ods. 2 EP). Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán (všeobecný súd) dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom je v právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákon o rozhodcovskom konaní zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť. Podotkol, že všeobecným súdom je daná právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v konaní o zrušení rozhodcovského rozsudku a nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Uviedol, že ak sa súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby všeobecný súd procesným postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b/ OSP prerušil konanie a zároveň aby podal návrh na konanie Ústavnému súdu SR o súlade ust. 44 ods. 2 EP s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky. Ďalej prvostupňový súd interpretoval a následne aplikoval ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky (§ 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ZoRK). Uvedené ustanovenie explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd môže zastaviť konanie o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania. Tvrdil, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou (princíp legality, zásada rovnosti, kontradiktórnosti súdneho konania, právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivé súdne konanie, dvojinštančnosť súdneho konania). Súd v napadnutom uznesení viackrát konštatoval skutočnosti, akoby v tom smere vykonal dokazovanie. Exekučný súd však žiadne dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu. Úvahy v tomto smere nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie. V prípade, ak by akceptovali názor prvostupňového súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, tak by nebola bez obmedzení a poukázal na ust. § 35 a § 37 ZoRK. Súd v napadnutom uznesení konštatoval, že je oprávnený ex offo preskúmať, a to s poukazom na ust. § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. V odôvodení odvolania poukázal na tvrdenie súdu, že rozhodcovská doložka rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a aj jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si
povinnosť nesplnil spotrebiteľ, žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie by nemalo logický, právny ani faktický základ. Nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Ďalej poukazoval na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania, keďže tieto úroky majú len sankčný charakter a dlžníkovi sa účtujú len v prípade, že by porušil zmluvné podmienky. Tvrdí, že súd sa zaoberal otázkou úrokov z omeškania a skúmal ich z hľadiska dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcov na dobré mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka, mal možnosť zvážiť, či zmluvu uzatvorí a či je schopný svoj záväzok splácať. Zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozsudku ako exekučného titulu. Samostatným podaním doručeným exekučnému súdu dňa 09. 08. 2012 doručil oprávnený návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c.) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, ktorým žiadal predložiť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru EÚ v znení: 1. či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov; 2. či v prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu; 3. či je v súlade s čl. 17 a č. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnuté uznesenie prvostupňového súdu procesným postupom podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné, preto napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 58 ods. 1 Zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Podľa § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 citovaného zákona v znení účinnom do 31. 12. 2014, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Podľa § 45 ods. 3 proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok v znení účinnom do 31. 12. 2014. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 01. 2015, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1 alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v
rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že oprávnený sa návrhom zo dňa 27. 08. 2008 domáhal vykonania exekúcie znejúcej na sumu 191,06 eura s príslušenstvom voči povinnej. Exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a. s., vedený pod sp. zn. SR 03439/08 zo dňa 29. 04. 2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19. 05. 2008 a vykonateľnosť dňa 22. 05. 2008 vydaný rozhodcom JUDr. Michalom Rašlom. Exekučný súd poveril dňa 20. 10. 2008 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého vykonaním predmetnej exekúcie. Uznesením zo dňa 12. 02. 2010, č. k. 7Er/624/2008-12 súd odložil výkon exekúcie do právoplatného rozhodnutia o zastavení exekúcie. Toto uznesenie bolo napadnuté odvolaním oprávneného, ktoré bolo následne uznesením odvolacieho súdu zo dňa 31. 05. 2010, č. k. 15CoE/113/2010-23 zrušené. Následne exekučný súd po preskúmaní úverovej zmluvy spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami rozhodol vo veci napadnutým uznesením, ktorým exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Podľa zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví podľa Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom. Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Dôvody, na základe ktorých súd exekúciu zastaví sú uvedené v § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takého konania, pričom jedným z predpokladov je aj relevantný exekučný titul, keďže bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd môže kedykoľvek v priebehu konania exekúciu zastaviť, ak zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil. Odvolací súd sa v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, a preto sa v odôvodnení rozhodnutia obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia podľa § 219 ods. 2 OSP V danej veci ide o spotrebiteľský vzťah, pretože účastníci bez pochýb vystupujú v postavení spotrebiteľa a dodávateľa. Súd je oprávnený aj bez návrhu v exekučnom konaní skúmať nekalú povahu sankcie obsiahnutú v zmluve o úvere a uplatnenú v rozhodnutí rozhodcovského súdu, ale aj preskúmať rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, aj bez návrhu musí preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v súvislosti s článkom 6 Smernice rady 93/13/EHS. Článok 6 ods. 1 tejto smernice má kogentnú povahu. Právnym základom ochrany spotrebiteľa je článok 153 Zmluvy o založení Európskej únie, ktorý sa aplikuje na našom území a smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Občiansky zákonník v ust. § 52 definuje spotrebiteľskú zmluvu ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podmienkou pre posúdenie spotrebiteľskej zmluvy je najmä skutočnosť, že zmluvnými stranami sú dodávateľ a spotrebiteľ a jej charakteristickým znakom je, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ bez možnosti spotrebiteľa tieto podmienky ovplyvniť. Zmluvy majú charakter formulárov, pričom nie je priestor na individuálne dojednanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodujú v rozhodcovskom konaní, ktoré môže mať formu osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve § 3 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy alebo doložky treba skúmať, či nemá charakter neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve, t. j. spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola individuálne dojednaná, rovnako ako v tomto prípade. Odvolací súd uvádza aj to, že týmto postupom bolo spotrebiteľovi odňaté právo zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka vylúčila možnosť spotrebiteľa domáhať sa ochrany na všeobecnom súde. Rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa podrobiť sa právomoci rozhodcovského súdu, čím boli zneužité práva spotrebiteľa dodávateľom. Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, súd i bez návrhu skúma, či zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa a má za to, že exekučný titul je v rozpore so zákonom, nakoľko zaväzuje povinného na plnenia, ktoré sú právne nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi, preto v ďalšom odkazuje na dôvody uvedené súdom prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí ako na svoje vlastné. Cieľom legislatívy európskej únie a členských štátov je zvýšenie ochrany spotrebiteľov. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Zákonná definícia vymedzuje jeden zo subjektov spotrebiteľskej zmluvy, pričom dôvodom zavedenia a konkretizácie subjektu vzťahov „obchodných“ - spotrebiteľských v právnom poriadku je zvýraznenie potreby ochrany týchto subjektov pred „silnejšími“ subjektmi. Dôvody takejto potreby možno hľadať v charaktere priemerného spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právnych vzťahov najmä pre aktuálnu potrebu uspokojenia svojich spotrebiteľských potrieb. Iná kvalita bdelosti sa vyžaduje od zmluvnej strany v postavení nespotrebiteľa a iná od spotrebiteľa. Súdnu ochranu nemožno uprieť ani menej bdelému, či skoro pasívnemu až ľahostajnému spotrebiteľovi. Jeho ochrana je založená a rozsahom upravená zákonom, preto možno ochrániť spotrebiteľa len v obmedzenom rozsahu. Ak zákon stanovuje, že neprijateľnou podmienkou s dôsledkom neplatnosti je práve ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, potom stanovenie konkrétneho rozhodcu spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach. Odvolací súd konštatuje, že je potrebné rozhodcovskú doložku so svojimi dôsledkami ozrejmiť spotrebiteľovi takým spôsobom a v takom čase, aby si aj priemerný spotrebiteľ uvedomil vážne dôsledky založenia právomoci rozhodcovského orgánu, pričom doložka nevylúči a ozrejmí spotrebiteľovi možnosť vec prejednať v súdnom konaní. Možnosť alternatívne si vybrať rozhodcovské alebo súdne konanie sa musí javiť naplnená vo vzťahu k priemernému spotrebiteľovi aj fakticky. Exekučný titul v tomto prípade je v rozpore so zákonom, pretože celý postup od rozhodcovskej doložky až po vydanie rozhodcovského rozsudku je prejavom zneužitia práv dodávateľa, ktorý si týmto spôsobom zaobstaral ekvivalent rozsudku súdu takmer na akékoľvek plnenie zo zmluvy. Odvolací súd považuje výkon práv oprávneného za nezlučiteľný s dobrými mravmi a právnou úpravou ochrany spotrebiteľa, a preto bolo správne aplikované ust. § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Toto ustanovenie malo byť aplikované už v štádiu, keď exekučný súd rozhodoval o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, nakoľko súdny exekútor žiadal vykonať exekúciu na podklade exekučného titulu, ktorý vzhľadom na neplatnú rozhodcovskú doložku ani nemal byť vydaný. V tomto prípade rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať spor účastníkov konania. Súd prvého stupňa správne rozhodol o zastavení exekúcie. Oprávnený v odvolaní žiadal prerušiť konanie, preto odvolací súd preskúmal prípustnosť takéhoto postupu v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ OSP. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok, zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru ES návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. Októbra 2010). Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania, keďže okresný a krajský súd aplikovali a interpretovali v tomto konaní vnútroštátne práve predpisy (Občiansky zákonník, Exekučný poriadok a zákon č. 244/2002 Z. z.). S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania v zmysle ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ OSP zamietol.
Súd ďalej konštatuje, že nepovažuje za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Odvolací súd nie je toho názoru, že by predmetné ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku bolo v rozpore s Ústavou SR, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, čo by bolo dôvodom na predloženie veci Ústavnému súdu Slovenskej republiky podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP. Navyše podľa predmetného ustanovenia súd prvého stupňa v tomto prípade ani nerozhodoval. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 4 a ustanovenie § 142 ods. 1 OSP. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.