Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_9C-51-2010.pdf
PDF · 105.78 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/51/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava III, v konaní pred sudkyňou JUDr. Dašou Onuferovou, v právnej veci navrhovateľa: W. I., bytom B. 1, Z., zastúpeného advokátkou Mgr. Ivetou Vajdovou, Námestie M. Benku 12, Bratislava, proti odporcovi: R.. B. W., bytom L. XXX, Z., zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Árendackým, Čapkova 2, Bratislava, o zaplatenie 4.813,11 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd návrh z a m i e t a .
Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov konania vo výške 100%.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 21.05.2012 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 4.813,11 Eur s úrokom z omeškania 9,5 % ročne zo sumy 3.153,42 Eur od 15.02.2007 do zaplatenia a s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.659,69 Eur od 16.04.2007 do zaplatenia a náhradu trov konania dôvodiac tým, že mal za preukázané, že navrhovateľ požičal odporcovi 29.01.2007 sumu 95.000,- Sk, ktoré sa odporca zaviazal uhradiť do 14.02.2007 a 26.03.2007 sumu 50.000,- Sk, ktoré sa odporca zaviazal uhradiť do 15.04.2007; v súvislosti s predmetnými pôžičkami boli účastníkmi podpísané v uvedených dňoch listiny označené ako uznania dlhu, keď právny vzťah medzi účastníkmi vyhodnotil ako vzťah vyplývajúci zo zmluvy o pôžičke, nakoľko listiny označené ako uznania dlhu podľa ich obsahu nespĺňajú zákonné náležitosti v zmysle § 558 Obč. zák. vyžadované pre uznanie dlhu; v predmetných písomnostiach totiž absentuje určenie dlhu čo do jeho dôvodu. Svoje rozhodnutie odôvodnil ďalej tým, že odporca vrátenie požičaných finančných prostriedkov navrhovateľovi nepreukázal. Tvrdenie odporcu ohľadom sumy 100.000,- Sk zaslanej dňa 14.02.2007 na účet navrhovateľa a ohľadom sumy 55.000,- Sk zaslanej dňa 21.04.2007 na účet navrhovateľa bratom odporcu W. W. považoval súd prvého stupňa za účelové z dôvodu, že tieto sumy sa nezhodujú s požičanými sumami, ktorých výška je uvedená i v listinách označených ako uznanie dlhu. Rovnako ako účelové vyhodnotil tvrdenie odporcu ohľadom ústnej dohody s navrhovateľom o vrátení požičaných súm navýšených o 5.000,- Sk, keď predpokladal, že v takomto prípade by aj samotný písomný doklad o daných pôžičkách - uznania dlhu tieto skutočnosti (výšku vrátenia požičaných súm navýšených o 5.000,- Sk) obsahoval; v prípade takéhoto dohovoru účastníkov je zrejmé, že samotný navrhovateľ by trval na uvedení tejto skutočnosti v uznaniach dlhu. Ďalej poukázal na rozpor medzi tvrdeniami odporcu a jeho brata, keď podľa odporcu mal tento poprosiť svojho brata W. W., aby za neho vložil na účet navrhovateľa 55.000,- Sk, pričom odporcov brat ako svedok uviedol, že sumu 55.000,- Sk mu na tento účel dal samotný odporca, ako i zjavný rozpor medzi tvrdením odporcu o predaji vozidla Peugeot 307 navrhovateľovi za 160.000,- Sk a kúpnopredajnou zmluvou z 13.02.2007, podľa ktorej odporca ako predávajúci vozidlo predal tretej osobe ako kupujúcemu za 345.000,- Sk. Preto sa stotožnil s tvrdením navrhovateľa, že 100.000,- Sk, ktorú mu odporca uhradil 14.02.2007, je sumou za opravu tohto vozidla, ktorú zabezpečil, a to aj s poukazom na faktúru č. 13/2007 z 29.01.2007 obsahujúcu súpis vykonaných prác na danom vozidle, ako aj na výpoveď manželky
navrhovateľa. Súd prvého stupňa sa ďalej stotožnil s tvrdením navrhovateľa o zaslaní sumy 55.000,- Sk bratom odporcu W. W., keď za neho plnil tretím osobám sumy ohľadom poistenia motorových vozidiel, ktoré pre ne uzatváral W. W., ale sumy za poistenie poisťovni neodviedol. Súd prvého stupňa túto úvahu oprel o skutočnosť, že v danom období W. W. pôsobil ako sprostredkovateľ poistenia motorových vozidiel a klientov mu zháňal aj navrhovateľ.
Odvolací súd toto rozhodnutie preskúmal na základe odvolania odporcu a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre absenciu riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia, čo vyhodnotil ako odňatie možnosti účastníka konať pred súdom, keď medzi tieto práva patrí i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie korešponduje právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa účastníkovi odníma možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje potom porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p..
Ku skutkovým zisteniam a záverom súdu prvého stupňa odvolací súd uviedol, že navrhovateľ preukázal uzavretie zmlúv, teda existenciu právneho vzťahu z pôžičiek a ich skutočné poskytnutie odporcovi (medzi účastníkmi uvedené skutočnosti neboli sporné). Pokiaľ sa odporca bránil tvrdením, že pôžičky vrátil v celom rozsahu, bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať, čo preukazoval poukázaním sumy 100.000,- Sk dňa 14.02.2007 na účet navrhovateľa a vložením sumy 55.000,- Sk dňa 21.04.2007 na účet navrhovateľa prostredníctvom svojho brata W. W.. Pripísanie uvedených súm na účet navrhovateľa nebolo sporné; sporným však bol ich účel. Kým odporca tvrdil, že uvedené sumy predstavovali vrátenie pôžičiek, navrhovateľ odporcom tvrdený účel poprel. Súd prvého stupňa vyhodnotil tvrdenie odporcu ohľadom vrátenia peňažných pôžičiek ako účelové, čo odôvodnil rozdielnosťou výšky požičaných a poukázaných, resp. vložených súm; v tejto súvislosti ako účelové vyhodnotil tvrdenie odporcu o vrátení peňažných pôžičiek navýšených o 5.000,- Sk, keď v takom prípade uznania dlhu by túto skutočnosť obsahovali. Odvolací súd zdôraznil, že zo samotnej rozdielnosti výšky požičaných a poukázaných, resp. vložených súm, však nemožno bez ďalšieho skonštatovať účelovosť tvrdenia odporcu, že uvedenými sumami vrátil peňažné pôžičky, každú navýšenú o 5.000,- Sk; rovnako bez ďalšieho nemožno skonštatovať účelovosť tvrdenia o takomto navýšení s poukazom na uznania dlhu, v ktorých takéto navýšenie nie je obsiahnuté. Pre konštatovanie účelovosti tvrdení odporcu (resp. pre záver o nepreukázaní uvedených tvrdení) bolo povinnosťou súdu prvého stupňa presvedčivo odôvodniť preukázanie navrhovateľom uvádzaných dôvodov poukázania, resp. vloženia súm 100.000,- Sk a 55.000,- Sk. Ak sa však súd prvého stupňa bez ďalšieho stotožnil s tvrdením navrhovateľa, že 100.000,- Sk predstavovalo sumu za opravu vozidla, ktorú zabezpečil (aj s poukazom na faktúru č. 13/2007 z 29.01.2007 obsahujúcu súpis vykonaných prác na danom vozidle, ako aj na výpoveď manželky navrhovateľa) a s tvrdením navrhovateľa o zaslaní sumy 55.000,- Sk bratom odporcu W. W., keď za neho plnil tretím osobám sumy ohľadom poistenia motorových vozidiel, ktoré pre ne uzatváral W. W., ale sumy za poistenie poisťovni neodviedol, je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre absenciu riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia. Rovnako sa súd prvého stupňa nevysporiadal s rozpornými tvrdeniami navrhovateľa v priebehu konania ohľadom účelu poukázanej sumy 100.000,- Sk (na tieto poukázal odporca v odvolaní) a dostatočne neodôvodnil záver o stotožnení sa s jeho tvrdením ohľadom zaplatenia opravy vozidla (s poukazom na faktúru č. 13/2007 a výpoveď manželky navrhovateľa). Uvedená faktúra pritom bola vystavená na odporcu; nepreukazuje tak bez ďalšieho zabezpečenie opravy navrhovateľom a zaplatenie ceny opravy navrhovateľom; rovnako bez ďalšieho nepreukazuje skutočnosť uvedenú W. I., že navrhovateľ dal vozidlo odporcovi opraviť. Rozpor medzi tvrdením odporcu o predaji vozidla navrhovateľovi za 160.000,- Sk a obsahom založenej kúpnej zmluvy s kúpnou cenou 345.000,- Sk pre tretiu osobu taktiež neodôvodňuje záver o zaplatení ceny opravy vozidla navrhovateľom. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa dostatočne neodôvodnil záver o stotožnení sa s tvrdením navrhovateľa ohľadom účelu vloženej sumy 55.000,- Sk na jeho účet bratom odporcu W. W.. Predovšetkým nebolo vykonaným dokazovaním preukázané akékoľvek plnenie navrhovateľa tretím osobám za W. W.. Navrhovateľ síce preukazoval účel vloženej sumy 55.000,- Sk potvrdením, ktoré mal vystaviť W. W. (podľa ktorého vloží sumu 55.000,- Sk za nevyplatené poistky a úhrady za kasolvenziu, ktoré za neho vyplatil navrhovateľ, na účet v banke), avšak svedok W. W. poprel pravosť predloženej listiny. U súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, teda skutočnosť, že súkromná listina pochádza od toho, kto je na nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť, t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom
účastníkovi, ktorý zo skutočností v listine uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Bolo preto povinnosťou navrhovateľa preukázať pravosť predloženej listiny, teda to, že listina bola skutočne vystavená W. W.. Tento záver možno vyvodiť aj uplatnením tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu. Svedok W. W. popretím pravosti predloženej listiny v podstate tvrdil, že ju nikdy nevystavil, teda tvrdil jej neexistenciu. Preukázanie reálnej neexistencie listiny nie je možné, nakoľko podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje. Preto z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmá ani skutočnosť, v čom súd prvého stupňa vzhliadol rozpor medzi tvrdeniami odporcu a jeho brata, keď podľa odporcu mal tento poprosiť svojho brata W. W., aby za neho vložil na účet navrhovateľa 55.000,- Sk, pričom odporcov brat ako svedok uviedol, že sumu 55.000,- Sk mu na tento účel dal samotný odporca. Odporca vo výpovedi uviedol, že poprosil brata, aby vložil na účet navrhovateľa 55.000,- Sk. Svedok W. W. vo výpovedi uviedol, že odporca mu dal 55.000,- Sk a požiadal ho, aby ich za neho vrátil vkladom na účet. Obsah uvedených častí výpovedí tak rozporný nie je.
Súd prvého stupňa, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), doplnil dokazovanie opätovným výsluchom svedkov W. W. a W. I., obsahom nasledovných listinných dôkazov: uznanie dlhu, výpisy z účtu navrhovateľa, potvrdenia o vklade peňazí na účet navrhovateľa, kúpno - predajná zmluva, vyjadrenie svedka W. W., upomienky, oboznámil sa s obsahom záverečných zhrnutí oboch účastníkov a dospel k nasledovnému zisteniu skutkového a právneho stavu veci: Z výsluchu svedka, brata odporcu W. W., súd zistil, že svedok si na predmetnú udalosť spomína tak, že jeho brat B., ktorý je odporcom v tomto konaní, niekam odchádzal, dal mu peniaze a poveril ho, aby túto sumu vložil na účet navrhovateľa, išlo o sumu o 5.000,-Sk vyššiu než bola dlžná suma, peniaze nasledujúci deň po odovzdaní vložil na účet navrhovateľa, ktorého svedok pozná ako bývalého kolegu. O túto službu ho požiadal z dôvodu, že niekam odchádzal (asi niekde na dovolenku). O odovzdávaných peniazoch mu brat povedal, že je to jeho dlh voči navrhovateľovi a že ich má vložiť na účet navrhovateľa čím skôr, vzhľadom na časový odstup (udalosť sa stala pred 8 rokmi) predpokladá, že brat mu dal číslo účtu navrhovateľa, nepamätal si už presne, o akú sumu išlo a dokedy ju mal jeho brat navrhovateľovi vrátiť, či mu to túto informáciu vôbec dal, akú sumu bol dlžný navrhovateľovi, či peniaze vkladal s poznámkou, že ide o peniaze jeho brata alebo bez poznámky. K tvrdeniu navrhovateľa, že ten za neho vyplácal dlhy voči poisťovni, uviedol, že je pravdou, že pôsobil ako obchodný zástupca Českej poisťovne Slovensko a v roku 2006 mu navrhovateľ sprostredkoval viacerých klientov, ale on sám bol osobne zodpovedný za svoju činnosť, v prípade, že klient predal poistené auto, prevzal doklady o predaji a klient mal k dispozícii fotokópiu potvrdenia, vo vzťahu k poisťovni sa teda mal čím preukázať i v takom prípade, že by svedok ako obchodný zástupca originál potvrdenia poisťovni neodovzdal. V tejto súvislosti mu preto pripadá nelogické a nie je to pravda, že by navrhovateľ ako tretia osoba za neho nejaké záväzky voči poisťovni vyplácal. Z dôvodu dlhu voči poisťovni bol za to potrestaný rozviazaním pracovného pomeru. Odporca mu párkrát požičal peniaze, boli to malé sumy max. 5.000,-Sk. Vo vzťahu k listine na č. l. 76, v ktorej je uvedené: „Sumu za nevyplatené poistky a úhrady za kasolvenziu, ktoré vyplatil za mňa W. I., ti vložím na tvoj účet v Tatra banke, t. j. sumu 55.000,- Sk,“ spolu s nečitateľným podpisom, ktorú dal súd svedkovi na nahliadnutie, uviedol, že to nie je to jeho podpis, keď takúto vec by nikdy nepodpísal. Po prečítaní zápisnice z výsluchu z 09.03.2012 (č.l. 86a) uviedol, že podľa neho nie sú žiadne rozpory medzi touto zápisnicou a týmto výsluchom, ak je aj v zápisnici uvedený konkrétny dátum pôžičky, zrejme mu ho vtedy pri výsluchu povedala pracovníčka súdu, ktorá výsluch viedla a on sa s tým stotožnil.
Z výsluchu svedkyne W. I., manželky navrhovateľa, súd zistil, že bola v obidvoch razoch prítomná pri odovzdávaní peňazí, ktoré sú predmetom tohto sporu, v jednom prípade išlo o 90.000,- Sk a v druhom o 50.000,- Sk, manžel ju o prítomnosť požiadal z dôvodu, aby mal svedka odovzdania peňazí. O pôžičke bol v oboch prípadoch vypracovaný aj doklad, a to uznanie dlhu, ktorý odporca podpísal. Požičané sumy sa mali vrátiť v tej istej výške a osobne, rovnako, ako boli odovzdané. Nepamätala si, z akého dôvodu požiadal odporca jej manžela, aby za neho predal jeho auto Peugeot, (predpokladá, že išlo o firemné auto a odporca nechcel mať peniaze z jeho predaja na svojom účte), auto dal aj opraviť a následne predal nejakým ľuďom zo Senice za kúpnu cenu asi 340.000,-Sk, peniaze boli zaslané na účet jej manžela a v hotovosti bez písomného potvrdenia potom osobne odovzdané navrhovateľovi, svedkyňa bola osobne prítomná aj pri odovzdaní týchto peňazí odporcovi. Na otázku súdu, prečo si voči kúpnej cene auta, ktorú mal navrhovateľ na účte, nezapočítal priamo dlžnú sumu, svedkyňa uviedla, v zmysle dohody im mal odporca peniaze z pôžičky vrátiť osobne, a preto ich ani nenapadlo pohľadávku započítavať a dlžnú sumu odrátavať z kúpnej ceny auta. Jej manžel - navrhovateľ v tomto konaní, požičiaval odporcovi peniaze viackrát, ale toto boli jediné dva razy, keď o tom existoval písomný doklad, iné požičané sumy
neboli zrejme vysoké. Odporca bol manželov kolega z práce. Nevedela sa vyjadriť ku skutočnosti, prečo bola vo februári 2007 suma 100.000,-Sk vyplatená na účet jej manžela a nie priamo na účet servisu alebo na účet toho, kto auto opravoval, myslí si, že to tak bolo z dôvodu jej manžel objednával opravu. Vo veci pôžičky boli dohodnutí tak, že sa vráti presne tá istá suma, aká bola uvedená na uznaní dlhu, nie vyššia a po vrátení sa doklad roztrhá, čo sa nestalo. Za účelom vymáhania pohľadávky odporcu vyhľadali v jeho rodinnom dome v L., kde im neotváral a nedvíhal ani telefóny.
Súd sa opätovne oboznámil s obsahom listín nazvaných ako uznanie dlhu, a to zo dňa 29.01.2007 na sumu 95.000,- Sk a zo dňa 26.03.2007 na sumu 50.000,- Sk. Tieto listiny ani ich obsah neboli medzi účastníkmi sporné.
V odpore proti platobnému rozkazu, doručenom súdu 26.02.2010, odporca uviedol, že je pravdou, že dňa 29.01.2007 urobil prejav o uznaní dlhu a zaviazal sa navrhovateľovi vrátiť istinu 3.153,42 Eur (95.000,- Sk), ale v dohodnutý deň, t. j. 14.02.2007 uhradil sumu 3.319,40 Eur (100.000,- Sk), t. j. požičanú sumu a odmenu za požičanie vo výške 5.000,- Sk. Dňa 26.03.2007 vyhotovil navrhovateľ uznanie dlhu na sumu 1.659,69 Eur (50.000,- Sk) s tým, že túto sumu vráti do 15.04.2007; odporca tvrdil, že túto sumu a navyše odmenu za požičanie peňazí v sume 165,97 Eur (5.000,- Sk) vrátil prostredníctvom svojho brata W. W. na účet navrhovateľa v Tatrabanke, a. s..
Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.
Pre platné uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá aj ústne alebo konkludentne. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi.
Podľa § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Toto zákonné ustanovenie upravuje dôkaznú povinnosť účastníkov konania, ktorá súvisí s tzv. dôkazným bremenom. V občianskom súdnom konaní sporového charakteru spočíva dôkazné bremeno na účastníkovi, ktorý je v právnom postavení navrhovateľa. To znamená, že navrhovateľ je povinný označiť, respektíve predložiť všetky dôkazy, ktorými by sa preukázali ním tvrdené skutočnosti osvedčujúce jeho nárok. Ak účastník konania svoju dôkaznú povinnosť splní iba tak, že jeho tvrdenia sa napokon nepreukážu, znamená to, že dôkazné bremeno neuniesol. Dôsledok neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje toho účastníka, na ktorom dôkazné bremeno spočívalo a ktorý sa tak dostal do dôkaznej núdze, pretože neponúkol alebo nevedel súdu ponúknuť také dôkazné prostriedky, ktorými by sa preukázali skutočnosti rozhodujúce pre výsledok sporu.
Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke v zmysle citovaného ust. § 657 Občianskeho zákonníka, keď podľa listiny o uznaní dlhu (č. l. 7) navrhovateľ požičal dňa 29.01.2007 sumu 95.000,- Sk a podľa listiny o uznaní dlhu (č. l. 6) dňa 26.03.2007 sumu 50.000,- Sk, tieto skutočnosti neboli medzi účastníkmi sporné. Spornými tvrdeniami medzi účastníkmi boli tie, že kým navrhovateľ tvrdil, že mu odporca pôžičku nevrátil, ten naopak uvádzal, že mu prevodom na účet dňa 14.02.2007 vrátil sumu 100.000,-Sk a dňa 21.04.2007 prostredníctvom svojho brata W. W. vložil na jeho účet sumu 55.000,- Sk; v obidvoch prípadoch vrátil sumy o 5.000,- Sk vyššie ako boli požičané (odmena za požičanie).
Súd vyhodnotil dôkaz - odporcom poukázanú sumu 100.000,- Sk navrhovateľovi, jej zaslanie a prijatie na účet navrhovateľa účastníci nerozporovali, rozpor spočíval vo vysvetlení dôvodu zaslania predmetnej istiny. Navrhovateľ vo svojej výpovedi tvrdil, že predmetná suma je platba za opravu odporcovho motorového vozidla Peugeot 307, ktorú realizoval osobne on sám; pričom z vyjadrenia právnej zástupkyne odporcu zo dňa 10.12.2011 vyplýva, že navrhovateľ dal auto opraviť inému a uhradil náklady za jeho opravu; odporca tvrdil, že išlo o vrátenie dlžnej sumy 95.000,- Sk spolu so sumou 5.000,-
Sk navyše ako odmeny za požičanie peňazí. V konaní nebolo preukázané, že by odporca dal do opravy predmetné motorové vozidlo, nepredložil objednávku na opravu, žiaden výpis z účtu alebo príjmový doklad, keď samotná faktúra nie je dokladom preukazujúcim jej zaplatenie a nepreukazuje ani to, kto ju zaplatil. Odporca vo výpovedi poprel, že by auto dával do opravy, ak by to aj tak bolo, bola by faktúra vystavená na jeho meno, pretože by išlo o zmluvu o oprave medzi ním a servisom.
Ani svedkyňa W. I., manželka navrhovateľa, ktorú súd opätovne vypočul, svojou výpoveďou neodstránila rozpory týkajúce sa tvrdenia navrhovateľa o dôvode zaslania sumy 100.000,- Sk na účet navrhovateľa v súvislosti s opravou motorového vozidla, keď sa nevedela vyjadriť ku skutočnosti, prečo bola vo februári 2007 suma 100.000,-Sk vyplatená na účet jej manžela a nie priamo na účet servisu alebo na účet toho, kto auto opravoval, domnievala sa, že dôvodom bolo, že jej manžel (navrhovateľ) objednával opravu. Svedkyňa si nepamätala, čo bolo dôvodom, pre ktorý odporca požiadal jej manžela, aby za neho predal auto Peugeot, predpokladal, že išlo o firemné auto a odporca nechcel mať peniaze z jeho predaja na svojom účte. V tejto súvislosti uviedla, že navrhovateľ dal auto opraviť a následne predal nejakým ľuďom zo Senice za kúpnu cenu asi 340.000,-Sk, peniaze boli zaslané na účet jej manžela a následne v hotovosti bez písomného potvrdenia osobne odovzdané navrhovateľovi. Na otázku súdu, prečo si voči kúpnej cene auta, ktorú mal navrhovateľ na svojom účte, nezapočítal priamo dlžnú sumu, svedkyňa uviedla, v zmysle dohody im mal odporca peniaze z pôžičky vrátiť osobne, a preto ich ani nenapadlo pohľadávku započítavať a dlžnú sumu odrátavať z kúpnej ceny auta.
Z faktúry číslo 13/2007 z 29.01.2007 (č. l. 83) súd zistil, že ju vystavil dodávateľ živnostník Autoopravár W. B., B. XX, Z., odberateľovi B. W., dátum dodania služieb je určený na 29.01.2007, dátum úhrady na 09.02.2007, forma úhrady hotovosť, faktúra za opravu osobného motorového vozidla Peugeot 307 SW, ŠPZ Z., obsahuje súpis vykonaných prác na danom vozidle. Súdu sa nepodarilo zabezpečiť účasť p. W. B. na pojednávaní ako svedka, preto sa jeho výpoveďou ako dôkazným prostriedkom nemohol zaoberať.
Zo zhodnotenia jednotlivých dôkazných prostriedkov v ich vzájomných súvislostiach, najmä z výsluchu navrhovateľa, odporcu, svedkyne W. I., faktúry číslo 13/2007 vystavenej navrhovateľovi nevyplýva preukázanie navrhovateľovho nároku v časti vrátenia sumy 95.000,- Sk, keď vyjadrenia samotného navrhovateľa sa vo vysvetleniach dôvodu zaslania sumy na jeho účet rôznia (auto dal opraviť inému/ opravil ho sám osobne), samotná faktúra bez ďalšieho nepreukazuje vznik dlhu a ani výpoveď svedkyne W. I. neodstránila rozpory v tvrdeniach navrhovateľa. Súdu sa javí ako nelogické, prečo by odporca zasielal navrhovateľovi dňa 14.02.2007 sumu 100.000,- Sk za účelom opravy auta, ako to vyplýva z výpisu z účtu navrhovateľa vedeného v SLSP, a. s., keď podľa kúpnej zmluvy medzi navrhovateľom a kupujúcou W. I. (č. l. 65) bolo predmetné auto predané dňa 13.02.2007 a bola za neho zaplatená kúpna cena 345.000,- Sk. Za predpokladu, že auto dal navrhovateľ opraviť, potom z vykonaného dokazovania vyplýva, že sa predaj auta uskutočnil dňa 13.02.2007, t. j. predchádzajúci dňu, kedy bola suma 100.000,- Sk vložená na účet navrhovateľa dňa 14.02.2007, nie je potom vzhľadom k tomuto časovému nesúladu dôveryhodné tvrdenie navrhovateľa a svedkyne W. I., že odniesli kúpnu cenu auta po jeho predaji v celom rozsahu odporcovi v hotovosti osobne bez toho, aby si započítali jeho cenu za opravu v sume 100.000,- Sk. Súd preto vyhodnotil tvrdenie navrhovateľa o zaplatení sumy 100.000,- Sk na jeho účet dňa 14.02.2007 odporcom ako úhradu sumy požičanej na základe listiny o uznaní dlhu zo dňa 29.01.2007 vo výške 95.000,- Sk, keď za dôveryhodné vyhodnotil vysvetlenie odporcu, že suma 5.000,- Sk navyše bola odmenou za požičanie peňazí.
V otázke vrátenia sumy 50.000,- Sk na základe uznania dlhu - zmluvy o pôžičke, podpísaného dňa 26.03.2007 odporcom, súdu z vykonaného dokazovania vyplynulo, že i túto sumu, zvýšenú o 5.000,- Sk ako odmenu za požičanie peňazí, odporca vrátil navrhovateľovi dňa 21.04.2007 prostredníctvom svojho brata W. W. vložením na účet navrhovateľa vedený v Tatrabanke, a. s. Túto skutočnosť mal súd preukázanú z výpovede brata odporcu W. W., ktorý vo svojej svedeckej výpovedi uviedol, že jeho brat B., ktorý je odporcom v tomto konaní, ho z dôvodu, že niekam odchádzal, požiadal o zaslanie peňazí na účet navrhovateľa, peniaze mu dal v hotovosti pri stretnutí. Poprel, že by podpis na listine (č. l. 76), v ktorej je uvedené: „Sumu za nevyplatené poistky a úhrady za kasolvenziu, ktoré vyplatil za mňa W. I., ti vložím na tvoj účet v Tatra banke, t. j. sumu 55.000,- Sk,“ bol jeho podpisom a v súvislosti s tým poprel aj vysvetlenie navrhovateľa, že uvedenú sumu svedok navrhovateľovi vrátil za to, že za neho vyplácal dlhy voči poisťovni spôsobené tým, že ako obchodný zástupca Českej poisťovne Slovensko neodovzdal poisťovni originály potvrdení o predaji auta, keď každopádne i teoreticky by v takomto prípade klient disponoval kópiou potvrdenia, ktorou sa voči poisťovni mohol preukázať, a preto mu v tejto súvislosti
pripadá nelogické a nie je to ani pravda, že by navrhovateľ ako tretia osoba za neho nejaké záväzky voči poisťovni vyplácal. Navrhovateľ v tejto časti svojho návrhu na preukázanie svojich tvrdení nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy, a z obsahu spisu je zrejmé, že nie je preukázané akékoľvek plnenie navrhovateľa tretím osobám za W. W..
Súd vzhľadom na závery dokazovania, vyhodnotením všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný, keď navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno vyplývajúce z jeho procesného postavenia účastníka v konaní, preto návrh ako nedôvodný zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a navrhovateľovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal plnú náhradu trov vo výške vyjadrenej percentom 100% (§ 151 ods. 7 O.s.p.), po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne o výške náhrady trov samostatným uznesením.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd v Bratislave. Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie musí byť podpísané a datované a teba ho predložiť vrátane príloh v takom počte rovnopisov, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods.1 O.s.p.; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho posúdenia veci. Ak povinný dobrovoľne neplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.