Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_3CoE-194-2014.pdf
PDF · 93.73 KB
Case nature
Subarea
3CoE/194/2014
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko s.r.o., so sídlom Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou Tomáš Kušnír s.r.o, so sídlom advokátskej kancelárie Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom I. XXX/X, E. F., o vymoženie 197,44 Eur s príslušenstvom, ktoré exekučné konanie je vedené pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu I. XX, XXX XX B., sp.zn. EX 21440/10, v konaní o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 10Er/996/2010-20 zo 14.1.2013,
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš, č.k. 10Er/996/2010-20 zo 14.1.2013 potvrdzuje.
odôvodnenie:
Okresný súd napadnutým uznesením č.k. 10Er/996/2010-20 zo 14.1.2013 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
Svoje rozhodnutie odôvodnil najmä s poukazom na ustanovenie podľa § 58 ods. 1, § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, ustanovenie § 52 a násl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a smernicou Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 tým, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom na to nepríslušným. Právny vzťah medzi oprávneným (resp. jeho právnym predchodcom spoločnosťou Quatro a.s.) a povinným bol založený zmluvou o pôžičke dňa 26.11.2004. Túto zmluvu exekučný súd vyhodnotil ako zmluvu spotrebiteľskú, ktorú uzatvára dodávateľ vo viacerých prípadoch voči neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňujú, všeobecné zmluvné podmienky sú vopred pripravené bez možnosti ich modifikácie. Dodávateľ konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti, povinný mal postavenie spotrebiteľa. Ani prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka teda nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Dôkazné bremeno opaku podľa všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 Občianskeho zákonníka ťaží povinného. Zmluvné strany dojednali výhradnú rozhodcovskú doložku (bod IX. o) zmluvy), ktorá znemožňuje spotrebiteľovi dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak vystupuje na strane žalovaného. Uvedenú skutočnosť je potrebné vyhodnotiť ako neprijateľnú podmienku, rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie. Nič na tom nemení skutočnosť, že súdnemu exekútorovi bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán a ako taká je neprijateľná a neplatná, teda vylučujúca právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie, je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd meritórne skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom, čiže ako súd tretej inštancie. Práve absencia takejto právomoci exekučného súdu, v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie, predstavuje bezprostredný zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Pri výklade významu ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní treba mať podľa oprávneného na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný na meritórny hmotno-právny prieskum exekučného titulu, a preto skúmal len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné.
Ďalej oprávnený poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora C-40/08, kde v bode 37 sa uvádza, že ak sa má zabezpečiť stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov, alebo po uplynutí lehôt stanovených na podanie týchto opravných prostriedkov. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, a taktiež aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C-40/08). Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí by porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí (pri ktorých by zmeškal podať porovnateľný opravný prostriedok). Z toho vyplýva, že ak by sa ust. § 45 ods. 1 písm. c) v spojitosti s § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní vykladalo tak, že ukladá exekučnému súdu ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva neobsahuje neprijateľné podmienky bez toho, aby bol tento rozsudok napadnutý žalobou, musí byť v zmysle zásady rovnocennosti uložená rovnaká povinnosť exekučnému súdu aj v rámci prvostupňového právoplatného rozsudku, či platobného rozkazu, čomu tak nie je. Vzhľadom na vyššie uvedené nemožno podľa oprávneného vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Zároveň dal oprávnený do pozornosti, že v období do 31. 12. 2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Novelizovaným ustanovení § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01. 01. 2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01. 01. 2008 (§ 879 Občianskeho zákonníka). To znamená, že pokiaľ pred dňom 01. 01. 2008 bola uzavretá zmluva o úvere (kde bol dlžník spotrebiteľom), nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01. 01. 2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere, uzavretej pred 01. 01. 2008, sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Ak je účastníkom spotrebiteľ, je potrebné aplikovať ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch (lex specialis), práva a povinnosti, ktoré nie sú v tomto zákone tak Obchodným zákonníkom a podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka Občianskym zákonníkom. Právna dovolenosť, či rozpor s dobrými mravmi môžu byť posudzované len podľa právnych predpisov v platných v čase uzavretia zmluvy. Podľa názoru oprávneného, namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom
konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a zároveň takýto postup môže založiť zodpovednosť štátu za škodu. S poukazom na dôvodovú správu k ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, cieľom tejto úpravy je umožniť spotrebiteľom rozhodnúť sa kde uplatnia svoje práva. Ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc rozhodovať spor iba v rozhodcovskom konaní, navrhovaná úprava považuje takéto ustanovenie za neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky. Spotrebiteľovi ako aj dodávateľovi ostáva možnosť riešiť spor v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky v rozhodcovskom konaní, ale spotrebiteľ môže svoje práva voči dodávateľovi uplatňovať nie iba v zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky, ale ak sa tak rozhodne v občiansko-právnom konaní a zmluvná podmienka, ktorá by mu v tom bránila bude v zmysle navrhovaného ustanovenia považovaná za neprijateľnú. Uvedené ustanovenie teda v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Záverom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3M Cdo/11/2010 z 26.9.2011. Z týchto dôvodov navrhol oprávnený uznesenie okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V podanom odvolaní si uplatnil i trovy konania vo výške 21,32 Eur.
Účastníci konania sa k podanému odvolaniu nevyjadrili.
Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. toto rozhodnutie podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.).
Na doplnenie považoval krajský súd za potrebné vysporiadať sa s námietkami oprávneného vyjadrenými v podanom odvolaní, pričom vychádzal z princípu neúplnej apelácie - viazanosti odvolacieho súdu rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd považoval za súladné s exekučno-právnou úpravou preskúmať, či dojednaná rozhodcovská doložka spĺňa kritéria neprijateľnosti, ktorá skutočnosť bola záverom o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení. Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok, je exekučný súd - tak v prípade rozsudku všeobecného súdu, ako aj v prípade rozsudku rozhodcovského súdu, povinný skúmať, či ide o rozsudok vykonateľný (§ 39 ods. 2 a § 41 Exekučného poriadku). V rámci toho exekučný súd skúma, či rozsudok vydal orgán s právomocou vydať takýto rozsudok. Pri skúmaní, či rozhodnutie rozhodcovského súdu uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie je vykonateľné, je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.
Aj v preskúmavanej veci bol preto plne opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý skúmal, či bola (platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju vyriešil rozhodcovský súd. Možno preto uzavrieť, že aj v rámci daného exekučného konania bol prvostupňový súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Uvedené oprávnenie vyplýva exekučnému súdu priamo z Exekučného poriadku.
Aj v prípade, že spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a prípadne aj konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku.
Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného o vzťahu k obsahu rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom (C- 40/08), túto bolo nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Záver rozhodnutia totiž konštatuje, že súdu prislúcha v štádiu výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky a vyvodiť z toho príslušné závery (aj v podobe neviazanosti spotrebiteľa danou doložkou). Námietky oprávneného poukazujúce na čiastkové úvahy vyjadrené v danom rozhodnutí nemohli poprieť konečný úsudok konštatovaný Európskym súdnym dvorom. Možnosť posudzovať neprimeranosť zmluvných podmienok zo strany exekučného súdu bola dokonca vo vzťahu k Slovenskej republike konštatovaná v rozhodnutí C-76/10, kedy súd považoval rozhodnutie exekučného súdu o neviazanosti spotrebiteľa neprijateľnou podmienkou za prípustné, na čo tiež správne poukázal okresný súd.
Treba zdôrazniť, že právny vzťah založený medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným Zmluvou o pôžičke zo dňa 26.11.2004 bolo nutné posúdiť podľa ustanovení zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedená právna úprava definuje spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje (§ 23a) ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa). Podľa § 2 ods. 1 písm. a) spotrebiteľom sa rozumie fyzická osoba, ktorá nakupuje výrobky alebo používa služby pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) predávajúcim sa rozumie podnikateľ, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo poskytuje služby. Zmluva o pôžičke bola uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného
- spoločnosťou Quatro a.s., ktorej predmetom činnosti bolo aj poskytovanie úverov nebankovými subjektami z vlastných zdrojov a fyzickými osobami - povinným, ktorý uvedené služby využíval pre priamu osobnú spotrebu fyzických osôb, najmä pre seba a pre príslušníkov svojej domácnosti. Predmetná zmluva spĺňa zároveň definíciu spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ustanovenia § 23a) ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Vzhľadom na jej formulárový charakter, ako aj podnikateľskú činnosť právneho predchodcu oprávneného je zrejmé, že bola uzatváraná vo viacerých prípadoch, pričom bolo obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňoval. Nakoľko povinný mal v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa v danom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa, z titulu tohto postavenia požíval zákonom poskytnutú všeobecnú ochranu, ktorá sa nachádza v § 52 a násl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007. Spotrebiteľský právny vzťah totiž treba posudzovať so zreteľom na nie komplexnú právnu úpravu týchto vzťahov (jej sústredenie do jedného právneho predpisu), z ktorého dôvodu je vylúčenie aplikácie § 52 a násl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o pôžičke, nesprávna.
Právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je nevyhnutné posudzovať i podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy (ktorú skutočnosť oprávnený ani nespochybnil). A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o spotrebiteľských úveroch.
Z preukázania spotrebiteľského charakteru zmluvy o pôžičke zo dňa 26.11.2004 vyplynulo aj právo súdu preskúmať dojednanú rozhodcovskú doložku z hľadiska spotrebiteľsko-právnej ochrany.
Rozhodcovská doložka v posudzovanej veci je zaradená v bode IX. Záverečné ustanovenia písm. o) Všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného. Z uvedeného je zrejmé, že
rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne a povinný nemohol ovplyvniť jej obsah. Pokiaľ chcel povinný uzatvoriť s právnym predchodcom oprávneného zmluvu o pôžičke musel pristúpiť aj na rozhodcovskú doložku zakomponovanú vo všeobecných obchodných podmienkach. Oprávnený v konaní nijako nepreukázal, že by rozhodcovská doložka bola s povinným uzatvorená individuálne, prípadne, že by povinný mal možnosť uzatvoriť zmluvu bez takejto doložky. Rozhodcovská doložka splýva s ostatnými podmienkami predmetnej zmluvy a má dokonca charakter výhradnej rozhodcovskej doložky. Po preskúmaní rozhodcovskej doložky dospel odvolací súd k záveru, že ide o výlučnú doložku, ktorá zveruje právomoc rozhodnúť všetky spory, ktoré vzniknú medzi oprávneným a povinným zo zmluvy rozhodcovskému súdu. Spotrebiteľ sa tak ešte pred vznikom sporu vzdal práva na prejednanie veci všeobecným súdom, čo považuje odvolací súd za neprimeranú podmienku. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedlo k tomu, že spotrebiteľovi bola v konečnom dôsledku odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a násl. Občianskeho zákonníka.
Primárnym základom záveru okresného súdu je neplatnosť samotnej rozhodcovskej doložky, s ktorým konštatovaním sa na základe vyššie uvedeného stotožnil i odvolací súd. Neplatnosť rozhodcovskej doložky následne spôsobila, že rozhodcovský rozsudok vydaný na jej základe nie je formálne a materiálne vykonateľným exekučným titulom.
Na uvedenom závere nedokáže nič zmeniť ani znenie dôvodovej správy k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka, ktoré vo svojom odvolaní uviedol oprávnený, či právny názor vyslovený Najvyšším súdom Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. 3 MCdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011. Pokiaľ ide o právny záver prezentovaný Najvyšším súdom Slovenskej republiky v označenom uznesení, krajský súd poznamenáva, že tento sa týka preskúmavania správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom, ku ktorému v danom prípade ani nedošlo. Naviac dôvodová správa nie je prameňom práva (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 17/96 z 24. februára 1998 zverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, čiastka 30, pod č. 78/1998).
Na základe konštatovaného krajský súd potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne.
O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. (v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.), pričom vychádzal z neúspechu oprávneného v odvolacom konaní. Ostatní účastníci - povinný a súdny exekútor si však náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, resp. im žiadne trovy nevznikli, preto bolo rozhodnuté spôsobom vyjadreným vo výroku tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.