Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9CoPr-2-2014.pdf
PDF · 119.83 KB
Case nature
Area
Subarea
9CoPr/2/2014
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu: Ing. P. U., nar. XX.X.XXXX, bytom O., XXX XX, O. XXXX/ XX, štátny občan SR, právne zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária JUDr. SIDOR, s.r.o., so sídlom Poprad 058 01, Zdravotnícka 4373/6, proti žalovanému: Poľnonákup TATRY, a.s., so sídlom Kežmarok 060 01, Slavkovská č. 36, IČO: 36 447 927, právne zastúpeného advokátkou JUDr. Margitou Budzíkovou, so sídlom v Poprade, Námestie sv. Egídia č. 95, o zaplatenie 6.300,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č. k. 2C 66/2011-177 zo dňa 18.12.2013 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi odstupné vo výške 6.300,- eur s 9 % úrokom z omeškania ročne od 11.12.2010 do zaplatenia, to všetko do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Po vykonanom dokazovaní vzal za preukázané, že žalobca bol od 1.8.2010 do 30.11.2010 zamestnancom u žalovaného v pracovnom zaradení riaditeľ spoločnosti na základe Manažérskej zmluvy o individuálnych pracovných ma mzdových podmienkach, uzavretej dňa 21.7.2010. Podľa článku IV. bod 5 Manažérskej zmluvy, ak dôjde ku skončeniu pracovného pomeru zamestnanca spoločnosti, má zamestnanec nárok na výplatu odstupného vo výške 3 mesačných platov. Medzi účastníkmi nebolo sporné, že po personálnych zmenách v orgánoch žalovaného v októbri 2010 sa uskutočnilo dňa 23.11.2010 rokovanie medzi žalobcom a žalovaným o skončení pracovného pomeru Dohodou. Na tomto rokovaní došlo k uzavretiu ústnej Dohody, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného skončí dohodou ku dňu 30.11.2010. K tomuto dňu došlo k faktickému skončeniu pracovného pomeru. Toho istého dňa žalobca aj predložil žalovanému ním predložený návrh Dohody o skončení pracovného pomeru, v ktorom ako deň skončenia pracovného pomeru bol uvedený dátum 30.11.2010. Obsahom tohto písomného návrhu bol aj záväzok žalovaného o vyplatení 3 mesačných platov v súlade s Manažérskou zmluvou. Podobne v deň nasledujúci po 30.11.2010 vznikol žalobcovi pracovný pomer u nového zamestnávateľa. Dňom 30.11.2010 bol spísaný aj zápis o odovzdaní a prevzatí agendy riaditeľa. Podaním zaslaným e-mailom 12.12.2010 žalovanému, resp. členovi predstavenstva Ing. U. M., ktoré je datované dňom 10.12.2010, žalobca s poukazom na telefonický rozhovor z 3.12.2010, keď mu bolo oznámené, že Dohoda o skončení pracovného pomeru uzavretá 30.11.2010 je podpísaná, žiadal o zaslanie súvisiacej dokumentácie poštou. Až dňa 21.12.2010 mu zaslal žalovaný upozornenie na neospravedlnenú neprítomnosť na pracovisku, nakoľko jeho pracovný pomer v akciovej spoločnosti naďalej trvá. Súd má za to, že minimálne odovzdanie agendy dňa 30.11.2010 je dôkazom toho, že sa účastníci dohodli na ukončení pracovného pomeru dohodou. Toto odovzdanie agendy možno považovať za konkludentný prejav tejto skutočnosti. Stretnutie, na ktorom bol podpísaný Dodatok o Manažérskej zmluve antidatovaný dňom 30.11.2010, na ktorom bola tiež podpísaná Dohoda o skončení pracovného pomeru žalobcu, tiež antidatovaná k 30.11.2010, sa uskutočnila u žalovaného
dňa 11.1.2010, sa uskutočnila u žalovaného dňa 11.1.2011. V tejto súvislosti treba poukázať na odhlášku do Sociálnej poisťovne, kde poisťovňa oznámila súdu, že registračné listy fyzickej osoby - odhláška za Ing. P. U., bola podaná dňa 5.1.2011 zamestnávateľom. Dátumom zániku poistenia bol určený 30.11.2010. Z tohto je zrejmé, že už pred stretnutím dňa 11.1.2011 došlo k ukončeniu pracovného pomeru dohodou. V čase, keď bol antidatovaný podpísaný Dodatok k Manažérskej zmluve a Dohoda o skončení pracovného pomeru, nebol žalobca zamestnancom žalovaného. Spomínané dokumenty dňa 11.1.2011 podpísal žalovaný bez slobodnej vôle, pod nátlakom, pod hrozbou vyvodenia zodpovednosti za výkon jeho funkcie veriteľa aj z dôvodu, že si povedal, že zdravie mu je prednejšie. V konečnom dôsledku v tom čase už pracoval u iného zamestnávateľa a potreboval aj potvrdenie o zamestnaní, ktorému bolo na tomto stretnutí vydané. To, že k podpisu zo strany žalobcu nedošlo dobrovoľne alebo na základe slobodnej vôle, dosvedčil aj svedok Ing. Y. W., ktorý ho na stretnutie priviezol, čakal ho v aute a následne ho aj odviezol z tohto stretnutia. „Vypovedal, aký bol rozrušený a opísal mu celú situáciu nátlaku a pod akou hrozbou, aj v obave o svoj zdravotný stav, predmetné dokumenty podpísal“. Vedomosť o tom, že pracovný pomer žalobcu končí k 30.11.2010 mali aj svedkyne F., O. a N.. Poukazujúc na ustanovenia § 60 ods. 1, 2 a § 17 ods. 2 Zákonníka práce má súd za to, že pracovný pomer žalobcu skončil dohodou, ktorá bola uzavretá ústne ešte dňa 23.11.2010, a to k 30.11.2010, kedy žalobca prestal u žalovaného pracovať a odovzdal všetku dokumentáciu riaditeľa spoločnosti a od 1.12.2010 začal pracovať u nového zamestnávateľa na základe novej pracovnej zmluvy. Takéto úkony preukazujú faktické skončenie pracovného pomeru, aj keď nie písomnou formou. Dňom 30.11.2010 v súlade s Manažérskou zmluvou vznikol nárok na vyplatenie odstupného vo výške 3 mesačných platov z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Všetky ďalšie právne úkony, ktoré smerovali k zániku pracovného pomeru, ktorý už zanikol, nie sú platné ani účinné. Z toho dôvodu nie je platné a účinné dojednanie o tom, že žalobca sa vzdá nároku na vyplatenie odstúpeného, pretože tento nárok mu vznikol dňa 30.11.2010 a v čase podpísania Dodatku k Manažérskej zmluve a Dohody o skončení pracovného pomeru dňa 11.1.2011, už nebol zamestnancom žalovaného. Podľa žalovaného všetky kroky smerovali k tomu, že pracovný pomer ukončený bude. Alibisticky vyznieva tvrdenie, že pracovný pomer neskončil, a že má žalobca nastúpiť do práce vo výzve zo dňa 21.12.2010. Ani PhDr. O. sa nevedel vyjadriť k tomu, čo mal (zrejme žalobca) robiť, len kládol dôraz na to, že mal odstrániť určité nedostatky práce, že má zrušiť nevýhodnú kúpnu zmluvu uzavretú s firmou CEREA s.r.o. a podobne. Skutočnosti ohľadom určitých „prešľapoch“ žalobcu v čase, keď pôsobil vo funkcii riaditeľa spoločnosti, nie sú relevantné pre rozhodnutie o predmete sporu. Súd považuje tvrdenie žalovaného, že mala byť neplatná manažérska zmluva a menovaniu žalobcu do funkcie riaditeľa spoločnosti za absolútne v rozpore s logikou, keď žalovaný na druhej strane tvrdil, že k tejto Manažérskej zmluve bol dňa 11.1.2011 s dátumom 30.11.2010, podpísaný Dodatok, ktorým sa mal vzdať odstupného žalobca. Úvahy, že by Dodatok mal byť platný a Zmluva neplatná, sú absolútne neprijateľné. Aj svedok Ing. F., ktorý sa zúčastňoval rokovaní v novembri so žalobcom, vypovedal, že tieto smerovali k ukončeniu pracovného pomeru dohodou. Mal za to, že odstupné sa žalobcovi vyplatiť má a poukázal aj na Dohoda o skončení pracovného pomeru s predchádzajúcim riaditeľom Ing. U., v zmysle ktorej mu bolo odstupné vyplatené. Z týchto dôvodov súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozsudku. Zákonný úrok z omeškania bol zdôvodnený citáciou § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka.
Ďalšími výrokmi rozsudku bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 3.434,69 eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, ako aj povinnosť zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Kežmarok trovy štátu vo výške 2,60 eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Tieto výroky súd zdôvodnil odkazom na ustanovenia § 142 ods. 1, § 148 ods. 1 a § 149 ods. 1 O.s.p. a tým, že žalobca bol v konaní plne úspešný. Priznané trovy pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku vo výške 378,- eur a z trov právneho zastúpenia po 8 úkonov po 210,81 eur, z režijného paušálu 10 krát 7,81 eur, náhrady za stratu času vo výške 182,14 eur, cestovného vo výške 73,50 eur a z 20 % DPH vo výške 509,45 eur. Trovy štátu predstavuje svedočné priznané svedkyni Y. F. za svedeckú výpoveď na pojednávaní dňa 14.11.2011.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol rozsudok zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Ako dôvod uviedol, že je nepochybné, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným zanikol 30.11.2010, avšak spornou sa stala otázka, kedy sa tak stalo. Súd nevyhodnotil správne listinné dôkazy a jednostranne vyhodnotil dôkazy výpoveďami svedkov. Pokiaľ ide o odhlášku zo Sociálnej poisťovne, svedkyňa N. vypovedala, že na jej odoslanie
jej nikto z vedenia nedal pokyn, a že len predpokladala, že pani F. dal pokyn pán M.. Súd vyvodil záver, že žalobca podpísal predmetné listiny neslobodne a pod nátlakom a hrozbou vyvodenia zodpovednosti. Svedok Ing. Q. F. vypovedal, že dňa 30.11.2010 bola odovzdaná agenda riaditeľa a prevzatý hmotný majetok, ale nehovoril o tom, že by došlo k dohode o ukončení pracovného pomeru v tento deň, hoci všetky rokovania k tomu smerovali, ale žalobca mal doriešiť pre žalovaného likvidačné kauzy. Sú tu listiny preukazujúce, že zo strany žalovaného nebol pracovný pomer považovaný za ukončený, o čom svedčí upozornenie zo dňa 21.12.2010 na neospravedlnenú neprítomnosť v práci a najmä e- mailová korešpondencia člena predstavenstva Q. F. s účtovníčkou O. dňa 5.1.2011. Uzavretie dohody pred 11.1.2011 jednoznačne vylúčili členovia predstavenstva Ing. M., Ing. F., ale aj člen dozornej rady PhDr. O.. Ak žalobca bol odvolaný z funkcie riaditeľa spoločnosti, je pochopiteľné a celkom právne odôvodnené, že odovzdáva aj agendu, s ktorou je funkcia spojená. Pracovný pomer žalobca však bol založený ešte pred uzavretím Manažérskej zmluvy na funkciu riaditeľa, uzavretím Manažérskej zmluvy na funkciu ekonomického riaditeľa spoločnosti dňa 26.2.2010. Z tejto funkcie ho nikto neodvolal, ale iba poveril novou funkciu riaditeľa spoločnosti dňa 21.7.2010, z ktorej bol odvolaný dňa 30.11.2010. Tieto úkony nepreukazujú, že by týmto momentom bol tiež, hoci aj konkludentne, ukončený pracovný pomer. Ak žalobca prestal vykonávať prácu žalovaného a od 1.12.2010 nastúpil k inému zamestnávateľovi, je to len jeho jednostranný prejav vôle. Aj pri konkludentnej forme je potrebná akceptácia, resp. uzrozumenie takéhoto skutku zo strany druhého účastníka pracovného vzťahu. V danom prípade sa nič také nestalo. Súd dospel k záveru, že treba uveriť tvrdeniu žalobcu o podpísaní .listín dňa 11.1.2011 z dôvodu, že bol na neho vyvíjaný nátlak pod hrozbou vyvodenia zodpovednosti za výkon jeho funkcie z dôvodu, že zdravie je prednejšie. Svedok W. objektívne a hodnoverne nemôže potvrdiť, že bol svedkom bezprávnych vyhrážok psychického, resp. fyzického nátlaku na žalobcu. Môže potvrdiť len to, čo mu povedal žalobca. Aby listiny podpísané účastníkmi 11.1.2011 mali byť vyhlásené za neplatné podľa § 37 ods. 1 OZ, musel byť žalobca nepreukázať (zrejme preukázať), že pritom bol zbavený svojej slobodnej vôle. Nikto ho však do kancelárie nezamkol, voľne sa pohyboval a mohol kedykoľvek odísť. Možno preto vylúčiť fyzické násilie. Právna teória a prax považuje za neplatný právny úkon taký, keď chýba vôľa účastníka právneho vzťahu a má za to, že absencia vôle je v prípade fyzického násilia alebo bezprávnej vyhrážky. Nič z toho žalobca nepreukázal. Ani len konkrétne nedefinoval, aká vyhrážka tam mala odznieť a akého následku sa bál, ak to podpísal a pritom nechcel. Súd sa nevyporiadal s tvrdením žalovaného o absolútnej neplatnosti Manažérskej zmluvy. Žalobca ako člen dozornej rady bol zároveň vo funkcii riadiaceho a teda vedúceho zamestnanca na najvyššej pozícii riaditeľa spoločnosti a zároveň štatutárneho orgánu, keďže svojím podpisom zaväzoval spoločnosť minimálne v obchodných vzťahoch. Kumulácia člena kontrolného orgánu a riadiaceho vedúceho zamestnanca je zo zákona neprípustná a je v rozpore so stanovami spoločnosti. Preto § 200 ods. 4 (Obchodného zákonníka) stanovuje, že člen dozornej rady nesmie byť zároveň členom predstavenstva, prokuristom alebo osobou oprávnenou podľa zápisu v Obchodnom registri konať v mene spoločnosti. Ak na riaditeľa spoločnosti boli predstavenstvom delegované právomoci, aké majú prokuristi, ktorí sa do Obchodného registra zapisujú, celé postavenie tejto funkcie sa javí inak. V prípade, že by súd vyriešil vyhlásenie Manažérskej zmluvy za neplatnú, nemôže byť platný jej dodatok, a v takom prípade by nevznikol žalobcovi ani nárok na odstupné. Vyplatenie odstupného žalobcovi sa žalovanému javilo ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď je nepochybné, že ako člen dozornej rady v dvojjedinej úlohe riaditeľa spoločnosti podpísal kúpnu zmluvu s treťou osobou, podľa ktorej stratila spoločnosť prevažnú časť zásob pre ďalší rozvoj výroby a najviac zaťažil vlastnú spoločnosť vysokou zmluvnou pokutou. Tieto okolnosti priamo viedli žalovaného k tomu, aby neposkytol žalobcovi pri skončení pracovného pomeru odstupné, ktoré si nezaslúži. Preto žalobcovi jeho konanie vytýkal a žiadal od neho, aby sám vyvodil zodpovednosť tým, že sa vzdá svojho práva na odstupné. To sa uskutočnilo 11.1.2011 spôsobom, že bol podpísaný Dodatok k Manažérskej zmluve, kde nárok na odstupné pre žalobcu zanikol.
Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a zaviazať žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania. Poukazujúc na jednotlivé dôkazy vykonané súdom prvého stupňa zdôrazňuje, že pracovný pomer zanikol dňa 30.11.2011 na základe ústnej dohody. Považuje za nedôvodnú obranu žalovaného, že nebol preukázaný jeho nátlak na žalobcu, aby dňa 11.1.2011 podpísal listiny. Tieto skutočnosti boli preukázané tvrdením žalobcu a nepriamo aj svedkom Ing. W. a sú preukázané aj správaním sa žalovaného. Žalovaný sám priznal, že mal úmysel (motív), aby sa žalobca vzdal odstupného a tieto okolnosti „priamo viedli žalovaného k tomu, aby neposkytol žalobcovi pri skončení pracovného pomeru odstupné, ktoré si nezaslúži“. Žalovaný postavil nárok žalobcu na zaplatenie odstupného na tom, či si ho žalobca zaslúži, hoci nejde o nárok, o ktorom by
mohol svojvoľne rozhodovať žalovaný, ale o nárok ktorý vyplýva zo zmluvy. Žalovaný mal povinnosť žalobcovi odstupné vyplatiť, a to bez ohľadu na akékoľvek okolností súvisiace s výkonom a zánikom jeho funkcie. Ak by žalovaný nevyvíjal nátlak na žalobcu, tak žalobca by nikdy nepodpísal žiadne dokumenty, pretože by bolo absolútne nelogické, aby sa dobrovoľne vzdával odstupného. Pracovný pomer žalobcu so žalovaným zanikol ešte dňa 30.11.2010, ku ktorému sa mal spätne vzdať aj odstupného, hoci dňom 30.11.2010 Manažérska zmluva odvolaním žalobcu z funkcie riaditeľa zanikla a týmto dňom súčasne vznikol žalobcovi nárok na odstupné. Ak Manažérska zmluva zanikla, tak potom akékoľvek úkony uskutočnené neskôr (11.1.2011) smerujúce k zmene jej obsahu, nemôžu byť platné, ani účinné. Neobstojí ani námietka o absolútnej neplatnosti Manažérskej zmluvy. Žalobca nebol v postavení štatutárneho orgánu žalovaného, nebol prokuristom, ani osobou oprávnenou podľa zápisu v obchodnom registri konať v mene spoločnosti. Preto medzi výkonom funkcie riaditeľa, ktorú žalobca zastával a súčasne výkonom funkcie člena dozornej rady, nebola žiadna kolízia. Žalovaný pri poverení žalobcu do funkcie riaditeľa spoločnosti vedel, že žalobca je aj členom dozornej rady a táto skutočnosť mu neprekážala, aby ho nevymenoval za riaditeľa. Ak by táto skutočnosť bola dôvodom pre neplatnosť právneho úkonu - Manažérskej zmluvy, tak tento namietaný stav zavinil sám žalovaný, čo nemôže byť žalobcovi ako zamestnancovi na ujmu.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie, na ktorom by zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané súdom prvého stupňa. Preskúmanie veci odvolacím na neverejnom zasadnutí má za dôsledok, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou sú však vady konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovaného je v konečnom dôsledku opodstatnené. Prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, keď pri svojom rozhodnutí neaplikoval príslušné právne ustanovenie a v tejto súvislosti aj nesprávne zistil skutkový stav.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo ak síce aplikoval správne právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Predmetom preskúmavaného konania je zistenie, či došlo k zániku nároku žalobcu na zaplatenie odstupného vyplývajúceho z tzv. Manažérskej zmluvy zo dňa 21.7.2010, a to v dôsledku vzdania sa tohoto práva žalobcom v listine spísanej dňa 11.1.2011.
Pre vznik nároku na odstupné nie je dôležité skončenie výkonu funkcie dohodnutej v manažérskej zmluve, ale skončenie pracovného pomeru tejto osoby.
Nejedná sa o odstupné podľa § 231 Zákonníka práce.
Podľa § 231 ods. 1 Zákonníka práce, odborový orgán uzatvára so zamestnávateľom kolektívnu zmluvu, ktorá upravuje pracovné podmienky, vrátane mzdových podmienok a podmienok zamestnávania, vzťahy medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, vzťahy medzi zamestnávateľmi alebo ich organizáciami a inou organizáciou alebo viacerými organizáciami zamestnancov výhodnejšie, ak upravuje tento zákon, alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to tento zákon alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Nároky, ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru. Pracovná zmluva je neplatná v tej časti, v ktorej upravuje nároky zamestnanca v menšom rozsahu, než kolektívna zmluva.
Na základe citovaného ustanovenia bolo možné dohodnúť v kolektívnej zmluve vyššie odstupné, ako bolo stanovené v § 76 Zákonníka práce, pričom nároky, ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom, sa uplatňovali a uspokojovali ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru. V preskúmavanej veci platnosť Kolektívnej zmluvy na rok 2010 nikto z účastníkov nespochybnil. Možno preto konštatovať, že úprava odstupného dohodnutá v Kolektívnej zmluve na rok 2010, nezakladala
nárok žalobcu na zaplatenie odstupného pri zániku pracovného pomeru dohodou. Nespĺňal totiž podmienky stanovené v § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce, ani podmienky týkajúce sa nadobudnutia nárokov na dôchodok upravených v článku 3.11.2. Kolektívnej zmluvy. Žalobca svoj nárok odvodzuje z tzv. „Manažérskej zmluvy“ uzavretej ešte dňa 21.7.2010, účinnej od 1.8.2010, ktorú za žalobcu podpísali členovia predstavenstva Ing. Y. W. a JUDr. I. X.. Podľa článku IV. ods. 5 tejto zmluvy, ak dôjde ku skončeniu pracovného pomeru zamestnanca spoločnosti, má zamestnanec nárok na vyplatenie odstupného vo výške 3 mesačných platov. Právo na odstupné pri zániku pracovného pomeru z akéhokoľvek dôvodu a akýmkoľvek spôsobom neupravoval ani Zákonník práce, ani Kolektívna zmluva.
Žalobca nespochybňuje pravosť svojho podpisu na listine označenej ako Dohoda o skončení pracovného pomeru datovanej dňom 30.11.2010. Tvrdí len to, že túto listinu podpísal neslobodne, a že v skutočnosti bola podpísaná dňa 11.1.2011. Súčasťou tejto listiny je jeho prehlásenie o vzdaní sa práva na odstupné.
Pokiaľ právny úkon, ktorý musí byť písomný, nebol jeho účastníkmi podpísaný, nemôže vyvolať zamýšľané právne následky. Písomný právny úkon platí až od podpisu konajúcej osoby (§ 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Funkciou podpisu je preukázanie pôvodu (identity) dokumentu a úmyslu (vôle) fyzickej osoby vo vzťahu k tomuto dokumentu.
Niet pochybností, že uvedená listina bola zmluvnými stranami podpísaná dňa 11.1.2011.
Pre posúdenie účinkov antidatovania uvedeného právneho úkonu je dôležitý dôvod, pre ktorý k takémuto datovaniu zmluvy skorším dátumom došlo. Datovanie zmluvy skorším dátumom sledujúce porušenie, či obchádzanie zákona by bolo neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 15 Zákonníka práce, resp. podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa zhodného tvrdenia účastníkov, v danom prípade mal byť dôvodom pre uvedenie dátumu podpisu 30.11.2010 úmysel oboch strán skončiť pracovný pomer žalobcu u žalovaného práve ku dňu 30.11.2010. Žiadna zo strán nespochybňuje, že k samotnému podpisu tejto listiny došlo až dňa 11.1.2011. Preto je potrebné zistiť, ktorá zo strán získala antidatovaním dátumu podpisu tejto dohody v porovnaní s tým, keď by bola zmluva podpísaná dňa 30.11.2010. O neplatnosť tejto dohody, resp. jej časti týkajúcej sa vzdania sa nároku na odstupné, by mohlo ísť len v prípade, keď by uvedením skoršieho dátumu uzavretia dohody získala jedna zo zmluvných strán neoprávnenú výhodu. Žalobca sa mohol vzdať svojho práva na odstupné kedykoľvek po vzniku nároku na odstupné, teda po zániku pracovného pomeru. Tento podľa oboch strán zanikol ku dňu 30.11.2010. Prvostupňový súd sa s dôsledkami antidatovania dohody uzavretej ku dňu 30.11.2010 náležite nevyporiadal.
Prvostupňový súd rozhodol vo veci aj bez toho, aby sa náležite vyporiadal aj s tvrdením žalovaného o neplatnosti tzv. Manažérskej zmluvy. Pod týmto pomenovaním je v praxi zaradená zmluva o výkone funkcie vykonávanej v obchodných spoločnostiach. Obsahové náležitosti zmluvy o výkone funkcie rámcovo upravuje § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka. Zmluva o výkone funkcie musí mať písomnú formu, musí ju schváliť valné zhromaždenie spoločnosti, alebo písomne všetci spoločníci, ktorí ručia za záväzky spoločnosti neobmedzene. Stanovy akciovej spoločnosti môžu určiť, že zmluvu o výkone funkcie člena predstavenstva schvaľuje dozorná rada. Vzťah medzi obchodnou spoločnosťou a členom orgánu spoločnosti alebo spoločníkom pri zariaďovaní záležitosti spoločnosti sa spravuje primerane ustanoveniami o mandátnej zmluve, ak zo zmluvy o výkone funkcie alebo zo zákona nevyplýva iné určenie práv a povinností. Pri manažérskej zmluve je vždy v prvom rade určujúci režim Obchodného zákonníka a len v prípadoch, keď nie sú pochybnosti o tom, že určité konanie a rozhodovanie spadá pod režim Zákonníka práce, uplatňuje sa režim pracovnoprávny. Táto kolízia existuje v súvislosti so znením § 7 ods. 3 Zákonníka práce vzhľadom k pretrvávajúcim pracovnoprávnym vzťahom z dôvodu odmeňovania, odvodov, dovoleniek, služobných ciest, nákladov spoločnosti a pod.. Z toho vyplýva, že v prípadoch, kedy existujú popri sebe dva právne vzťahy (zmluva o výkone funkcie - obchodnoprávny a pracovnoprávny - pracovná zmluva), pri posudzovaní plnenia povinnosti fyzickej osoby pri zariaďovaní záležitostí spoločnosti bude určujúci režim Obchodného zákonníka. Kým pracovná zmluva je prísne zmluvou, ktorej obsah presne špecifikuje Zákonník práce (§ 42 až § 47), v ktorej je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, pri Manažérskej zmluve, či Zmluve o výkone funkcie je potrebné sústrediť pozornosť najmä na obsahove náležitostí mandátnej zmluvy podľa Obchodného zákonníka v spojení s § 66.
V Zmluve o výkone funkcie sa upravujú predovšetkým také náležitosti, ako je predmet zmluvy, lehota na plnenie, odmena štatutára, práva a povinnosti zmluvných strán, zákaz konkurencie a ukončenie zmluvného vzťahu. Konkrétny okruh týchto práv a povinností závisí od konkrétnych pomerov spoločnosti. Manažérska zmluva je teda nepomenovanou zmluvou, na ktorú sa aplikujú ustanovenie mandátnej zmluvy v spojení s ustanoveniami pracovnej zmluvy. Manažérska zmluva môže upravovať popri pracovnoprávnych nárokoch na plat aj nároky na odstupné, či dovolenku, či aj ďalšie nároky, ktoré pracovné právo nepozná. Manažérska zmluva sa spravidla uzatvára v nadväznosti na vymenovanie do funkcie. Nespôsobuje vznik pracovného pomeru. Takáto zmluva má len doplňujúci charakter k aktu vymenovania do funkcie.
Konanie štatutárneho orgánu je konaním podnikateľa, ak je štatutárny orgán zapísaný v Obchodnom registri. Ak zapísaný nie je, predloží osobe, s ktorou má konať rozhodnutie spoločnosti o tom, že bol ustanovený do funkcie. Zánik výkonu funkcie nemá, resp. nemusí mať spravidla vplyv na trvanie skôr vzniklého pracovného pomeru. Ak nebola uzavretá zmluva o výkone funkcie podľa § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka, automaticky sa má výkon funkcie člena predstavenstva posudzovať podľa mandátnej zmluvy (§ 566 a násl. Obchodného zákonníka). Na rozdiel od zmluvy o výkone funkcie, k platnému uzavretiu mandátnej zmluvy stačí, aby sa účastníci, hoci aj ústne, dohodli na jej podstatných obsahových náležitostiach.
Člen štatutárneho orgánu, prípadne generálny riaditeľ, sa podľa Zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení považuje na účely sociálneho poistenia za zamestnanca v prípade, ak má príjem z výkonu tejto funkcie. V takom prípade je akciová spoločnosť povinná ho prihlásiť do Sociálnej poisťovne a v prípade zániku funkcie ho odhlásiť. Dokumentom, ktorý bližšie upravuje takéto vzťahy, by mali byť stanovy spoločnosti.
Posúdiť platnosť spomínanej zmluvy je možné len potom, ak sa zistí, či by malo ísť o Zmluvu o výkone správy podľa § 66 ods. 3 Obchodného zákonníka alebo o mandátnu zmluvu podľa § 566 a násl. Obchodného zákonníka. Kto sa môže dovolať neplatnosti zmluvy upravuje § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Hoci žalovaný namietal neplatnosť zmluvy zo dňa 21.7.2010, prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol ani k zneniu vtedy platného ustanovenia § 66 ods. 3, resp. § 566 a nasl. Obchodného zákonníka ani neplatnosti zmluvy stanoveným v § 267 ods. 1 Obchodného zákonníka.
Podobne prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí sa nevyporiadal pri posudzovaní obsahu dohody zo dňa 11.1.2011 s aplikáciou ustanovenia § 32 Zákonníka práce. Podľa tohto ustanovenia účastníci si môžu upraviť svoje sporné nároky dohodou o sporných nárokoch, ktorá musí byť písomná, inak je neplatná. Vzhľadom k tomu, že § 1 ods. 4 Zákonníka práce v znení účinnom od 1.1.2009 do 31.8.2011, stanovil zásadu podľa ktorej môžu byť aplikovateľné všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka len za podmienky, že Zákonník práce vo svojej prvej časti neustanovuje inak, bolo vylúčené aplikovať osobitnú časť Občianskeho zákonníka, včítane všeobecných ustanovení jej záväzkového práva tak vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce, ako aj vo vzťahu k jeho druhej časti. Priamym právnym následkom takéhoto znenia § 1 ods. 4 Zákonníka práce je, že od 1.1.2009 nie je možné Občiansky zákonník subsidiárne použiť na tie pracovnoprávne inštitúty, ktoré Občiansky zákonník neupravuje vo svojej všeobecnej časti. To platí aj pre ustanovenie § 574 Občianskeho zákonníka upravujúce Dohodu o odpustení dlhu.
Dohoda o sporných nárokoch v zmysle § 32 Zákonníka práce sa môže týkať nielen nároku vyplývajúcich zo zákona, či z kolektívnej zmluvy, ale aj z pracovnej zmluvy. Jej cieľom je odstrániť skutkovú a právnu spornosť nároku medzi zamestnancom a zamestnávateľom bez toho, aby táto spornosť vyústila do súdneho sporu. Dohoda spôsobuje zánik pôvodného nároku na základe dohody účastníkov, v dôsledku čoho pôvodný záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok určený dohodou. Nie je vylúčené ani uzavretie dohody, na základe ktorej sa veriteľ vzdá svojho práva voči dlžníkovi.
Pre uzavretie Dohody o sporných nárokoch platia ustanovenia o právnych úkonoch (§ 18 až § 20 Zákonníka práce). Z formálnoprávnej stránky to znamená, že nedodržanie písomnej formy dohody o sporných nárokoch má za následok jej neplatnosť.
Podmienky dodržania písomnej formy takéhoto úkonu sú v podstate upravené len v § 16 Zákonníka práce. Právne dôsledky antidatovania uzavretia takejto dohody bolo treba posudzovať podľa ustanovení § 15 Zákonníka práce, teda v súlade s dobrými mravmi.
Prvostupňový súd sa nevysporiadal ani s možnosťou konverzie právneho úkonu upraveného v § 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka, pokiaľ ide o Dohodu účastníkov o dátume skončenia pracovného pomeru ku dňu 30.11.2010. Medzi účastníkmi konania nie je od jeho začiatku sporné, že tento pracovný pomer zanikol práve ku dňu 30.11.2010. Sporné je len to, ako a kedy táto dohoda bola uzavretá. To v prípade platnosti článku IV. bod 5 Manažérskej zmluvy zo dňa 21.7.2010 znamená vznik nároku žalobcu na zaplatenie odstupného v tam uvedenej výške a termíne. Medzi účastníkmi je predmetom sporu v podstate len tá časť dohody zo dňa 11.1.2011, ktorou žalobca prehlásil, že si neuplatňuje nárok na vyplatenie odstupného v zmysle zmluvy zo dňa 21.7.2010. V tejto súvislosti je treba na úvod zdôrazniť, že zamestnanec sa môže platne vzdať svojho práva na odstupné poskytované pri skončení pracovného pomeru, ak v čase zdania sa práva toto právo už existovalo (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/102/1997 zo dňa 26.2.1998 R97/1999). V zmysle § 17 ods. 1 Zákonníka práce v teraz platnom znení, je neplatný právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv. Vzdaním sa práv vopred treba rozumieť taký právny úkon, ktorým sa zamestnanec vzdáva takých práv, ktoré v čase urobenia úkonov ešte nevznikli, nie sú mu známe a s ktorými nemôže z toho dôvodu disponovať. Z uvedeného naopak (a contrario) vyplýva, že platne sa možno vzdať práv, ktoré zamestnancovi v čase urobenia tohto úkonu už vznikli a sú mu známe. Vzdanie sa práva môže sa realizovať aj formou dohody o sporných nárokoch podľa § 32 Zákonníka práce.
Vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa došlo k zániku pracovného pomeru žalobcu u žalovaného dňom 30.11.2010. Pokiaľ následne dňa 11.1.2011 žalobca prejavil svoju vôľu vzdať sa práva na odstupné, vzdal sa práva, ktoré by v takom prípade už existovalo. V prípade skôr spomínanej konverzie právneho úkonu v zmysle § 41a ods. 1 Občianskeho zákonníka by došlo k účinnému vzdaniu sa práva aj vtedy, keby takýto právny úkon bol urobený súčasne s dohodou o zániku pracovného pomeru.
Keďže na prvú časť Zákonníka práce sa vzťahuje subsidiárne Občiansky zákonník, Zákonník práce už nevymedzuje pojem právneho úkonu. Pre pracovnoprávne účely sa preto vychádza z úpravy uvedenej v § 34 Občianskeho Zákonníka. Podobne § 15 Zákonníka práce nerieši dôsledky nesplnenia náležitosti platného právneho úkonu uvedené v ustanoveniach § 36 až § 38 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 37 je neplatný právny úkon, ktorý nebol urobený slobodne. O slobode vôle možno uvažovať vtedy, ak konajúci subjekt mal možnosť sám slobodne sa rozhodnúť, t. j. jeho vôľa bola nepodmienená. Sloboda vôle chýba nielen pri fyzickom donútení, ale aj pri bezprávnej vyhrážke (psychickom donútení). Pri bezprávnej vyhrážke konajúci síce prejavuje svoju vôľu, avšak táto vôľa nie je slobodná. Za bezprávne sa považuje také pôsobenie na vôľu človeka, ktoré v ňom vzbudzuje dôvodný strach z ujmy, ktorou sa mu hrozí tak, že sa jeho vôľa prejavená v právnom úkone, vytvára pod vplyvom tohto strachu. O bezprávnu vyhrážku však môže ísť len v prípade, keď ide o vyhrážku protiprávnu, t. j. ak sa hrozí niečím, čo konajúci nie je oprávnený urobiť, alebo je síce na to oprávnený, ale nie je to oprávnený urobiť za tým účelom, aby prinútil iného k určitému právnemu úkonu. Naviac medzi hrozbou a urobeným právnym úkonom musí byť príčinná súvislosť (strach vychádzajúci z hrozby priamo ovplyvňuje vôľu konajúceho) a vyhrážka musí mať takú intenzitu, že u konajúceho vyvolá dôvodný strach. Ak hrozí niekto tým čo je oprávnený vykonať a čím je oprávnený hroziť, neide o bezprávnu vyhrážku, ale o oprávnený nátlak (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 22.3.2004 sp. zn. 33 Odo/17/2002).
Podľa žalobcu členovia predstavenstva žalovaného pri jednaní dňa 11.1.2011 podmieňovali uzavretie písomnej dohody o skončení pracovného pomeru ku dňu 30.11.2010 tým, že sa žalobca vzdá svojho nároku na odstupné. V prípade, že by tak odmietol urobiť, bolo mu vyhrážané podnetom na začatie trestného stíhania za jeho zlé rozhodnutia pri spravovaní majetku spoločnosti. Bol upozornený, aké žaloby je možné proti nemu dávať, v dôsledku čoho podpísal vzdanie sa práva na odstupné „pod hrozbou vyvodenia zodpovednosti za výkon jeho funkcie“. Prvostupňový súd vyvodil záver, že išlo o bezprávnu vyhrážku bez toho, aby konkretizoval, ktorá z týchto tvrdených skutočností spĺňa podmienky bezprávnej vyhrážky a z akých dôvodov. Na rozdiel od (fyzickým) násilím prejavenej vôle u bezprávnej vyhrážky má účastník dve možnosti, odporovať alebo neurobiť právny úkon alebo sa vyhrážke podrobiť a právny úkon urobiť. Samotná okolnosť, že došlo k urobeniu právneho úkonu preto ešte nemusí
znamenať, že dotknutý účastník tohto úkonu vykonal úkon slobodne (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.2Cdo/59/2009.
Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na nové rozhodnutie. V novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné.