Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21Co-181-2014.pdf
PDF · 176.39 KB
No categories available
21Co/181/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Michala Boroňa v právnej veci žalobcu mal. W. C., nar. XX.X.XXXX, zastúpeného zákonnou zástupkyňou O. C., nar. XX.XX.XXXX, obaja trvalo bytom C. XXX, XXX XX D. nad P., právne zast. JUDr. Antonom Hencovským, advokátom so sídlom Františkánska 3, 040 01 Košice proti žalovanej Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom Karadžičova 17, 825 22 Bratislava 26, IČO: 31383408 o náhradu škody na zdraví s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné č.k. 15C/78/2009-566 zo dňa 20.05.2014 takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k bolestnému nad sumu 14 400, 84 Eur, vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia nad sumu 6 052,50 Eur.
II. Z r u š u j e sa rozsudok vo vyhovujúcom výroku o priznaní zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, o priznaní úrokov z omeškania, vo výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania a trovách štátu a v rozsahu zrušenia sa vec vracia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd v Humenné (ďalej len „prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi škodu na zdraví peňažným odškodnením bolestného vo výške 25502,13 Eur, peňažným odškodnením sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 18178,23 Eur a peňažným odškodnením zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 5896,17 Eur a to všetko v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 25502,13 Eur od 01.05.2009 do zaplatenia, vo výške 9,25% ročne zo sumy 18.178,23 Eur od 01.05.2009 do zaplatenia a vo výške 9,25% ročne zo sumy 5896,17 Eur od 01.05.2009 do zaplatenia a to v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
Súd konanie v časti o zaplatenie istiny 31.286,40 Eur ako aj v časti o zaplatenie 9,25 % úroku z omeškania zo sumy 7.488,- Eur od 01.05.2009 do zaplatenia zastavuje.
V prevyšujúcej časti súd návrh zamieta.
Žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy súdneho konania, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Žalovaná je povinná nahradiť Slovenskej republike trovy štátu, ktoré pozostávajú z trov znaleckého dokazovania, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej“.
Prvostupňový súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že skutkovo mal za preukázane že cit.:
„Dňa 02.05.2007 došlo v obci D. R. P. k dopravnej nehode, ktorej účastníkom ako chodec bol maloletý žalobca. K nehode došlo tak, že vodič C. D. viedol osobné motorové vozidlo po štátnej ceste v obci D. nad P. v smere od obce U. H. s 0,34 promile alkoholu v krvi rýchlosťou 60,77 Eur - 61,85 km/hod. a to aj napriek tomu, že v danom úseku bola obmedzená rýchlosť na 40 km/hod., v dôsledku čoho pravou prednou časťou vozidla pred rodinným domom zachytil a zrazil maloletého chodca - poškodeného, prechádzajúceho v tom čase vozovku mimo vyznačeného prechodu pre chodcov zľava doprava v smere jazdy motorového vozidla. Maloletý žalobca v dôsledku uvedenej nehody utrpel zranenia s predpokladanou dobou liečenia v trvaní 6 mesiacov.
V trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp.zn. 1T/119/07 bol vodič vozidla C. D. odsúdený za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.1,2 Trestného zákona a maloletý poškodený bol s nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.
Osobné motorové vozidlo, ktoré vodič viedol bolo poistené v poisťovni Wüstenrot poisťovňa, a.s., č. poistnej zmluvy 7460012725.
Hodnotením sťaženia spoločenského uplatnenia zo dňa 26.11.2008 MUDr. K. J., sekundárny lekár Kliniky úrazovej chirurgie Fakultnej nemocnice L. N. v J. stanovil sťaženie spoločenského uplatnenia mal. žalobcu celkovým počtom 3380 bodov.
Lekárskym posudkom zo dňa 22.10.2008 o sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaným MUDr. K. E., detskou psychiatričkou, bolo stanovené sťaženie spoločenského uplatnenia základným počtom bodov 2100, a po jeho zdvojnásobení, t.j. zvýšení podľa § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z., psychiatrička stanovila celkový počet bodov na 4200.
V znaleckom posudku č. 26/2010 zo dňa 12.04.2010 znalec zodpovedal otázky uložené mu súdom, pričom konštatoval, že žalobca pri dopravnej nehode utrpel poranenia, ktoré priamo ohrozovali jeho život. Podrobil sa viacerým chirurgickým zákrokom - dekompresívnej kraniektomii - odstráneniu časti lebky za účelom zníženia tlaku vo vnútri lebky, odstránenie epidurálneho hematómu a implantácii vnútrolebečného snímača tlaku, drenáži mozgových komôr, osteosyntéze zlomeniny tela stehennej kosti vpravo pomocou dvoch Prevetových prútov hrúbky 1,5 mm, odstráneniu vnútrolebečného snímača tlaku, kranioplastike, čiže prinavráteniu predtým odstránenej časti lebky, odstráneniu Prevetových prútov z dreňovej dutiny pravej stehennej kosti. Podrobil sa liečbe poberaním liečiv v injekčnej forme, v tabletkovej forme, rehabilitačnej liečbe, nosením špeciálnej ochrany lebečnej časti hlavy a kúpeľnej liečbe. Odo dňa úrazu až do 06.06.2007 bol navrhovateľ odkázaný na intenzívnu zdravotnícku pomoc a do ukončenia liečby zlomeniny stehennej kosti dňa 30.11.2007 bol odkázaný na intenzívnu pomoc a dohľad rodičov. Znalec konštatoval, že dieťa bude odkázané na trvalú opateru, dohľad a sociálnu starostlivosť najbližšieho okolia do konca života. Úraz u neho zanechal trvalé následky v zmysle poruchy mozgových funkcií ťažšieho stupňa, ktoré sa prejavujú mentálnou retardáciou s regresom psychomotorického vývinu do pásma subnormy so sklonom k infantilným prejavom, poruchám správania, deficitom mnestických funkcií, poruchám novopamäti, poruchám koncentrácie a poruchám reči. Tieto poruchy mozgových funkcií sa prejavujú aj kvadruparézou - čiastočným ochrnutím všetkých štyroch končatín centrálneho typu s prevahou vľavo stredne ťažkého stupňa s ľahkou ataxiou (poruchou chôdze). Žalobca má skrátenú pravú dolnú končatinu o cca 1,5 cm, v oblasti vlasatej časti hlavy má viditeľné jazvy s trvalou stratou vlasov, má jazvu na vnútornej a vonkajšej strane pravého stehna nad kolenom veľkosti 4 x 1 cm a jeho mentálna zaostalosť po vážnom úraze mozgu sa odráža v jeho celkovom vzhľade. Došlo u neho k výraznému zníženiu intelektuálnych schopností a nie je predpoklad výraznejšieho zlepšenia mentálnej retardácie. Existujúca úroveň spastickej ľavostrannej hemiparézy je do budúcnosti neovplyvniteľná a terajší stav sa bude musieť udržiavať neustálym cvičením, rehabilitáciou a poberaním liekov na zlepšenie metabolizmu mozgovej bunky. U žalobcu došlo k poruche reči, ktorá sa bude dať pozitívne korigovať dlhodobou návštevou logopéda a užívaním liekov na zlepšenie metabolizmu mozgovej bunky. Jazvy a porucha rastu vlasov sú stavom trvalým, môžu byť čiastočne ovplyvniteľné plastickou operáciou.
Aj jazvy na pravej dolnej končatine vrátane jej skrátenia s rotačnou úchylkou o päť stupňov je stav trvalý. Podľa záverov znalca žalobca je s prihliadnutím na svoj vek mentálne zaostalý. Prejavuje sa patickou viazanosťou na rodinného príslušníka, neadekvátnou slovnou zásobou, spomaleným telesným a duševným prejavom, zaostávaním v intelektuálnom vývoji. To ho obmedzuje v prirodzenom fyzickom, psychickom a intelektuálnom vývoji a teda v následnom uplatnení v živote a spoločnosti. V budúcnosti bude trvale závislý od starostlivosti dospelej osoby. Pre centrálnu kvadruparézu a poruchu chôdze bude obmedzený vo fyzických aktivitách, pre poruchu reči bude obmedzený pri získavaní a udržiavaní priateľstiev a kontaktov. Pri zmenách počasia, pri fyzickom a psychickom zaťažení môže pociťovať mierne až stredne silné bolesti hlavy a pravej stehennej kosti. S prihliadnutím na psychické, mozgové a telesné trvalé následky bude výrazným spôsobom obmedzený pri získaní životného partnera, a teda založení rodiny a zabezpečovaní biologických potrieb. Keďže žalobca sa do dňa nehody vyvíjal ako normálne dieťa bez akýchkoľvek telesných a duševných porúch, jeho terajšie zdravotné ťažkosti majú príčinnú súvislosť výlučne s utrpeným úrazom. Pokiaľ ide o bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia, v somatickej oblasti ho znalec určil spolu 1580 bodmi; vzhľadom na obmedzenie až stratu možnosti uplatniť sa v živote a spoločnosti s ohľadom na vek, keď utrpel poškodenie na zdraví, ho znalec zvýšil na dvojnásobok, teda na 3160 bodov.
K vypracovanému znaleckému bol na pojednávaní konanom dňa 19.11.2010 vypočutý samotný znalec. Uviedol, že rozdielne bodové hodnotenie bolestného v trestnom konaní (posudok z 09.06.2007) a v tomto konaní (posudok z 10.11.2008) vyplynulo z toho, že zdravotný stav poškodeného v čase vyšetrovania prečinu ublíženia na zdraví ešte nebol definitívne uzatvorený. Na bodovom hodnotení bolestného v posudku z roku 2008 trval. Opätovne vyjadril svoje výhrady voči posudku MUDr. H.. Osobitne sa venoval otrasu mozgu ťažkého stupňa poškodeného, ktorý stanovil vo svojom posudku bez röntgenového vyšetrenia; vysvetlil to tým, že preukázaný epidurálny hematóm a bezvedomie u navrhovateľa predpokladá ťažké poranenie mozgu. V danom prípade sa jedná o difúzne axonálne poškodenie mozgu, ktoré zákon neuvádza, preto ho včlenil pod položku ťažký otras mozgu a určil mu hornú hranicu 120 bodov.
V Doplnku k znaleckému posudku č. 26/2010 (úkon č. 60/2011) znalec uviedol, že u žalobcu sú prítomné vážne mozgové poruchy, ktoré vznikli jednoznačne v súvislosti s úrazom dňa 02.05.2007 ako následok vážneho poranenia mozgu počas inkriminovanej dopravnej nehody. Sú u neho prítomné aj vážne duševné poruchy, ktoré vznikli jednoznačne v súvislosti s úrazom dňa 02.05.2007 ako následok vážneho poranenia mozgu počas inkriminovanej dopravnej nehody. Jedná sa o nešpecifikovanú psychickú poruchu zapríčinenú poškodením a dysfunkciou mozgu, inú duševnú zaostalosť, získanú expresívnu poruchu reči, emočné poruchy špecifické pre detstvo, úzkosť z odlúčenia, iné poruchy emócií v detstve
- nadmernú úzkosť, a o nočnú hrôzu. Uvedené poruchy znalec včlenil pod položku 253 Vážne mozgové poruchy po ťažkom úraze hlavy a priradil im hodnotu 1300 bodov.
K doplnku k znaleckému posudku bol opakovane vypočutý znalec, a to na pojednávaní konanom dňa 21.10.2011, pričom sa vyjadril, že pri vypracovaní doplnku došlo k administratívnej chybe. Psychické následky žalobcu zodpovedajú položke 255 - psychické následky a bodovému hodnoteniu 1300 bodov, ktoré vzhľadom na závažnosť poranenia a vek poškodeného zvyšuje na dvojnásobok, teda na 2600 bodov. Po sumarizácii s bodovým ohodnotením (3160 bodov) v pôvodnom znaleckom posudku vychádza bodové ohodnotenie zdravotného poškodenia žalobcu na 5760 bodov. S takýmto bodovým ohodnotením súhlasili aj zástupcovia účastníkov konania.
Súd ďalej vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou z odvetvia psychiatria. Znalkyňa MUDr. K. vo svojom znaleckom posudku č. 21/2012 zo dňa 11.09.2012 uviedla, že u žalobcu ku dňu vyšetrenia dňa 09.08.2012 je v súvislosti s úrazom z 02.05.2007 prítomná zjavná úzkosť, obmedzenie kontaktov, zúženie záujmov, vyhýbanie sa podnetom spojeným s traumou (aj rozhovoru o tejto udalosti), labilná emotivita, podráždenosť. Zodpovedá tomu diagnóza Posttraumatická stresová porucha spadajúca pod položku 255. V osobnom živote je t.č. obmedzovaný strachom a je viac doma, čo môže mať vplyv na jeho celkový osobnostný vývoj. Znalkyňa určila bodové ohodnotenie položky 255 počtom 520 bodov a s prihliadnutím na § 10 ods. 4 zák. č. 437/2004 Z.z. ho navýšila na dvojnásobok, teda 1 040 bodov.
V konaní bolo preukázané, že žalovaná doposiaľ uhradila žalobcovi na bolestnom 2.303,- Eur dňa 20.07.2009 a 5.372,77 Eur dňa 29.07.2009 a za sťaženie spoločenského uplatnenia dňa 30.09.2009 sumu 14.578,27 Eur a dňa 22.07.2011 sumu 6.551,30 Eur.
Otec maloletého žalobcu S. C. vypovedal ako svedok. V deň keď došlo k dopravnej nehode, pri ktorej utrpel zranenia žalobca sa popoludní staral o deti on, pretože manželka mala ísť do práce. On prišiel domov okolo 16.00 hod., dal jesť deťom jesť, ktoré sa potom išli hrať vonku a on ostal umývať riad. Počas umývania počul auto, ktoré hneď identifikoval, pretože vodiča pozná; išlo veľkou rýchlosťou po ich ulici a asi o dve minúty sa vracalo späť. Vtedy počul tupý náraz, pískanie a škrípanie gúm. Vedel, že auto niekoho zrazilo. Pozrel sa z okna a videl dcéru ísť do dvora, takže vedel, že ide o niekoho z rodiny. Auto bolo otočené o 180 stupňov a syna uvidel na trávniku mimo cesty. Snažil sa ho oživovať a dával mu umelé dýchanie z úst do úst, pričom dával pozor, či nemá polámané rebrá, aby mu ešte viac nepoškodil. Asi po polhodine prišla sanitka a odviezla ho do I., odkiaľ ten istý deň bol odvezený do H. a potom do J.. K dopravnej nehode uviedol, že jeho syn sa v čase, keď umýval riad, hral u susedov, asi v treťom dome na rovnakej strane. Jeho dcéra bola na opačnej strane u susedov a hrala sa pred plotom so susedkou. Keď W. zbadal sestru, chcel prejsť cez cestu k nej. V tom čase tam vodič ešte ani nebol, preto ho nemohol vidieť. Keďže išiel 70 km rýchlosťou, ani ho nezbadal, ani ho nevidel, až keď synove topánky leteli cez jeho auto. Poukázal na to, že v trestnom rozkaze sa nič nehovorí o nijakom percentuálnom zavinení, teda celú vinu a zodpovednosť nesie vodič. K susedom svojho syna odprevadil a bránku zaistil. Sused bol v tom čase v kuchyni, takže na deti hrajúce sa na dvore uzatvorenom plotom dohliadal.
Na takto zistený skutkový stav prijal právny záver cit.:
„Ako vyplynulo z vykonaných znaleckých dokazovaní, u žalobcu došlo k utrpeniu bolesti a k sťaženiu spoločenského uplatnenia a to v priamej príčinnej súvislosti so zraneniami, ktoré utrpel dňa 02.05.2007 v dôsledku dopravnej nehody, ktorej bol ako chodec účastníkom. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca pretrpel bolesti a to priamo pri úraze tak aj v súvislosti s odstraňovaním jeho následkov a s podstúpenými operačnými zákrokmi a liečebnými procedúrami. V súčasnosti sa v zdravotnom stave žalobcu prejavujú ako výrazné fyzické obmedzenia, tak aj mentálne, psychické a osobnostné ťažkosti. Prejavujú sa u neho spomalené telesné a duševné prejavy, zaostávanie v intelektuálnom vývoji. Je obmedzený v prirodzenom fyzickom, psychickom a intelektuálnom vývoji a teda aj v následnom uplatnení v živote a spoločnosti. Podľa vyjadrenia znalca bude aj v budúcnosti trvale závislý od starostlivosti dospelej osoby. Pre centrálnu kvadruparézu a poruchu chôdze bude obmedzený vo fyzických aktivitách, pre poruchu reči bude obmedzený pri získavaní a udržiavaní priateľstiev a kontaktov. Pri zmenách počasia, pri fyzickom a psychickom zaťažení môže pociťovať mierne až stredne silné bolesti hlavy a pravej stehennej kosti. S prihliadnutím na psychické, mozgové a telesné trvalé následky bude výrazným spôsobom obmedzený pri získaní životného partnera, a teda založení rodiny a zabezpečovaní biologických potrieb. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba v časti náhrady za bolesť ako aj za sťaženie spoločenského uplatnenia a za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia je dôvodná.
Ku škode na zdraví žalobcu došlo pri dopravnej nehode, pričom v trestnom konaní bol vodič motorového vozidla odsúdený za prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.1,2 Trestného zákona.
Súd konštatoval, že pri posúdení miery účasti žalobcu na samotnom vzniku škody, ktorá sa týkala jeho zdravia z vykonaného dokazovania realizovaného v rámci trestného konania a vyplývajúceho z trestného spisu vyplynulo, že vodič nemohol za daných okolností nehode v žiadnom prípade zabrániť.
V prípade žalobcu nie je však možné hovoriť o miere jeho zavinenia vzhľadom na jeho vek a predovšetkým vzhľadom na posúdenie jeho schopností ovládnuť svoje konanie a predvídať jeho následky. Nie je však možné v dôsledku zníženej miery schopnosti rozpoznať protiprávnosť svojho konania a zhodnotenia jeho dôsledkov na strane žalobcu, teda v dôsledku neexistencie deliktuálnej spôsobilosti u žalobcu, zaviazať žalovanú ako subjekt plniaci v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z. namiesto vodiča na plnenie príslušných nárokov v 100 % rozsahu. Z judikatúry najvyššieho súdu je ustálené, že ak k spôsobeniu škody prispel aj úkon osoby, ktorý jej nemožno pre nedostatočný vek, či duševnú poruchu k zavineniu pričítať (§ 441 OZ), neznamená ešte, že v takýchto prípadoch má prevádzateľ zodpovedať za celú spôsobenú škodu. Treba vychádzať z toho, že ak škodcovo spôsobenie škody nie je výlučné, nie je ani daný dôvod na jeho výlučnej zodpovednosti. V prípade ak pri vzniku škody spolupôsobí i nezavinený úkon poškodeného, je potrebné tento úkon hodnotiť ako objektívnu skutočnosť, a táto následne má zaťažovať toho, koho postihla, teda poškodeného. Je preto potrebné vychádzať z toho, že ak rodičia
maloletého dieťaťa, ktorému bola spôsobená škoda inou osobou, zanedbajú dohľad nad maloletým, nemožno túto skutočnosť hodnotiť ako spoluzavinenie maloletého poškodeného a v takom prípade rodičia maloletého poškodeného spolu zodpovedajú za škodu spoločne s tými, kto škodu spôsobil, podľa svojej účasti na spôsobení škody (R 44/1974).
Tak tomu bolo v tomto prípade, kedy za nezavinený úkon žalobcu, ktorému nebolo možné pričítať deliktuálnu spôsobilosť v dôsledku jeho nízkeho veku, bolo potrebné považovať náhle vbehnutie do dráhy vozidla vodiča bez náležitého zhodnotenia situácie na ceste. Z tohto hľadiska ostalo len určiť mieru akou sa na vzniknutej škode žalobcovi podieľal samotný jeho úkon, teda akú relevanciu je mu potrebné v tomto smere prisúdiť. Žalovaná mieru tejto relevancie zhodnotila rozsahom 50 % a následne na základe takto určeného podielu poskytla žalobcovi plnenie. Súd s ohľadom na všetky okolnosti, za ktorých došlo k dopravnej nehode, berúc do úvahy, že vodič motorového vozidla prekročil povolenú rýchlosť a jazdil s 0,34 promile alkoholu v krvi ustálil mieru účasti žalobcu na takto vzniknutej škode 30 % a mieru vodiča 70 %.
Súd pri priznaní nároku žalobcovi vychádzal z bodového hodnotenia stanoveného znaleckými posudkami. Na bolestnom bolo žalobcovi stanovených 3545 bodov, čo pri hodnote bodu á 13,37 Eur predstavuje sumu 47.397,- Eur. Nakoľko súd určil mieru účasti vodiča 70 % a mieru účasti žalobcu 30 %, súd priznal žalobcovi na bolestnom 33.177,90 Eur a nakoľko zo strany žalovanej bolo žalobcovi na bolestnom poskytnuté plnenie vo výške 7.675,77 Eur, súd zaviazal žalovanú na úhradu titulom bolestného sumou 25.502,13 Eur ako zostávajúcej neuhradenej sumy do celkovej výšky 70 %.
Na sťažení spoločenského uplatnenia bolo žalobcovi znaleckými posudkami stanovených 4200 bodov, čo pri hodnote bodu á 13,37 Eur predstavuje sumu 53.154,- Eur. Nakoľko súd určil mieru účasti vodiča 70 % a mieru účasti žalobcu 30 %, súd priznal žalobcovi na sťažení spoločenského uplatnenia sumu 39.307,80 Eur a nakoľko zo strany žalovanej bolo žalobcovi na sťažení spoločenského uplatnenia poskytnuté plnenie vo výške 21.129,57 Eur, súd zaviazal žalovanú na úhradu titulom sťaženia spoločenského uplatnenia sumou 18.178,23 Eur ako zostávajúcej sumy do celkovej výšky 70 %.
Pri mimoriadnom zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd dospel k záveru, že sú tu dôvody na jeho zvýšenie, ktoré súd videl v príliš nízkom veku žalobcu, v ktorom sa stal úraz. Následky úrazu majú vplyv na nepriaznivú prognózu jeho duševného i fyzického vývoja, na redukciu jeho intelektu, ktoré ho tak v súčasnosti ako aj v dospelosti individualizujú a sťažujú jeho začlenenie do kolektívu a preto súd rozhodol o mimoriadnom zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia o 30 %. Vychádzal pritom z bodovo stanovenej výšky sťaženia 4200 bodov, čo predstavuje 56.154,- Eur a z návrhu žalobcu, ktorý žiadal priznať 50%-né zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, t.j. 28.077,- Eur. Keďže žalobcovi po zohľadnení pomeru účasti bolo priznaných 70 % z požadovanej sumy náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a súd rozhodol o zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia o 30%, súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 5896,17 eur ako náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (t.j. 30% zo sumy 28.077,- Eur - čo predstavuje 50% zo žalobcom navrhovaného zvýšenia SSU).
O úroku z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 OZ v spojení s ust. § 3 Nariadenia vlády č.87/1995 Z. z.“
O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške, ktorá bude uvedená v uznesení do 30 od právoplatnosti rozhodnutia vo veci, rovnako tak o náhrade trov štátu, ktoré zaviazal žalovanú zaplatiť Slovenskej republike.
Prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 420 ods. 1, 3, § 422 ods. 1, § 441, § 442 ods. 1, 2 § 444 Občianskeho zákonníka. Ďalej na ustanovenie § 2 ods. 1 ods. 2, § 3 ods. 1 § 4 ods. 1 § 5 ods. 1, § 5 ods. 5 zákona číslo 437/2004 Z.z. o o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a to proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a proti výroku o trovách konania. Navrhol, aby odvolací súd v napadnutých častiach rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V odvolaní ďalej uviedol cit.:
„Rozsudok prvostupňového súdu považuje žalobca za nepreskúmateľný, čím sa mu odňala možnosť konať pred súdom. Odôvodnenie rozsudku je totiž v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. ako aj judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadne práva na spravodlivý proces a s tým súvisiacej požiadavky na obsahové kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Žalobca podotýka, že záver prvostupňového súdu o nemožnosti vodiča D. zabrániť vzniku dopravnej nehody nevyplynul z vykonaného dokazovania ako ani z pripojeného trestného spisu. Tento záver si prvostupňový Sud zrejme osvojil z vyjadrení žalovaného, ktorý opakovane tvrdil, že vodič nemohol zabrániť nehode v žiadnom prípade. Prvostupňový súd tak pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa kritérií § 132 - 135 O.s.p., teda jednotlivé dôkazy a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti nehodnotil z hľadiska ich vierohodnosti, pravdivosti a ich významu pre posúdenie veci z právneho hľadiska.
Podľa žalobcu prvostupňový súd nesprávne právne posúdil rozhodujúce okolnosti, ktoré viedli k vzniku škody na zdraví, čím dospel k záveru, že mieru účasti na vzniku škody na zdraví nesie aj samotný žalobca, pričom ju kvantifikoval na 30%.
Žalobca považuje stanovenie miery svojej účasti na vzniku predmetnej nehody v rozsahu 30 % a teda krátenie uplatnených nárokov o 30 % za nesprávne rozhodnutie, ktoré nereflektuje vyslovené právne názory odvolacieho súdu z uznesenia zo dňa 21.01.2014 ako ani prvostupňovým a odvolacím súdom uvádzaný judikát č. 44/1974.
Maloletému poškodenému, ktorý nemal v čase vzniku dopravnej nehody podľa prvostupňového súdu deliktuálnu spôsobilosť (mal menej než 4 roky) podľa žalobcu nemôžu byť krátené uplatnené nároky v situácii, keď ustanovenie § 441 Občianskeho zákonníka, upravujúce problematiku spoluúčasti poškodeného na vzniku škody, vyžaduje existenciu zavinenia poškodeného či už výlučného alebo spoluzavinenia.
Žalobca považuje výpočet navýšenia SSU ako ho realizoval prvostupňový súd za nesprávny. Prvostupňový súd totiž deklaroval, že pristúpil k 30% navýšeniu SSU, avšak zaviazal žalovanú na zaplatenie navýšenia SSU iba vo výške 5.896,17 Eur, ktoré však matematicky nepredstavuje 30 % navýšenie SSU.
Pokiaľ bol prvostupňový súd názoru o opodstatnenosti 30 % navýšenia SSU u žalobcu - čo evidentne bol, keďže to tri krát v odôvodnení rozhodnutia spomenul, mal žalobcovi priznať navýšenie SSU vo výške 11.792,34 Eur, a to pri 30 % krátení tohto nároku pre spoluúčasť (s krátením sa ako už bolo uvedené žalobca nestotožňuje, t.j. pokiaľ by súd k nemu nepristúpil, mal priznať navýšenie SSU vo výške 16.846,20 Eur, t.j. 30 % z 56.154,- Eur).“
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný a to v časti proti výroku, ktorým žalovaný bol povinný nahradiť žalobcovi škodu na zdraví peňažným odškodnením bolestného v časti priznanej sumy vo výške 11.101,29 Eur , v časti priznanej náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 11.225,73 Eur, ďalej proti výroku v celom rozsahu, ktorým bola žalovaná povinná zaplatiť žalobcovi škodu na zdraví peňažným odškodnením zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 5.896,17 Eur a v celom rozsahu proti výroku, ktorým bola zaviazaná zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania ako v celom rozsahu vo výroku proti trovám konania vrátanie trov štátu.
V odvolaní žalovaný ďalej uviedol: cit.
„Wüstenrot poisťovňa, a.s. má za to, že pri určení výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je nutné brať do úvahy aj spoluzavinenie poškodeného s ohľadom na skutočnosť, že cez vozovku prechádzal mimo vyznačeného priechodu pre chodcov. V rámci vyšetrovania bol vypracovaný Znalecký posudok č. 31/2007, pričom úlohou znalca bolo určenie k okolnostiam nehody a možnostiam zabránenia nehody zo strany vodiča.
Znalec vychádzal z dvoch verzií priebehu dopravnej nehody: a/ mal. chodec mal vstúpiť na vozovku a plynulé pokračovať v prechode cez vozovku z ľavej strany na pravú bez zastavenia
V takom prípade by vodič vzhľadom na rýchlosť motorového vozidla nehode zabrániť nemohol a jeho reakciu možno považovať za včasnú.
b/ mal. chodec mal vstúpiť na vozovku a prechádzať ňou z ľavej strany na pravú, pričom sa mal dostať približne do stredu vozovky a bežať späť k ľavému okraju
V takom prípade považoval znalec reakciu vodiča za oneskorenú, nakoľko chodec musel byť na vozovke dlhší čas než v prípade písm. al, čo znamená väčší reakčný čas pre vodiča. S týmto záverom znalca však nemožno súhlasiť, keďže vodič nemal dôvod reagovať na prekážku od momentu vstupu na vozovku z ľavej strany, ale až v momente, keď maloletý chodec zastal na vozovke a zmenil smer. Z posudku znalca totiž vyplýva, že v prípade, keby chodec pokračoval v prechode cez vozovku, prešiel by cez vozovku pred prechodom motorového vozidla (celková dĺžka prechodu cez vozovku je nižšia než reakčný čas vodiča, takže prechod časťou vozovky je nižší). Pokiaľ teda chodec zastavil nečakane pri prechode cez vozovku, až v tento moment mal vodič dôvod na reakciu. Ak znalec tvrdí, že reakcia vodiča by bola včasná pri prechode chodca cez celú vozovku až po miesto stretu, tak možnosti zabrániť nehode ani v prípade náhlej zmeny smeru, keďže reakčný čas bol v takomto prípade menší. Vzhľadom na vyššie uvedené vyplýva, že vodič nemohol za daných okolností nehode zabrániť v žiadnom prípade.
V danom prípade vbehol maloletý poškodený na vozovku, pričom nebola bezprostredne prítomná žiadna dozorujúca osoba, čo zakladá zodpovednosť osôb, ktoré mali vykonávať dozor nad maloletým.
Ak by bola premávke venovaná elementárna pozornosť zo strany poškodeného, resp. osôb vykonávajúcich nad ním dozor, nebolo by došlo k stretu chodca a motorového vozidla vôbec, pretože pri vstupe na vozovku štandardne berie do úvahy chodec primeranú mieru časovej rezervy na prechod cez vozovku a následný prejazd motorového vozidla. Za bežných okolností nekalkuluje s možnosťou neobvyklého jazdného úkonu zo strany vodiča v podobe prudkého brzdenia, ktoré ako jediné mohlo (podľa jednej varianty) stretu chodca a vozidla zabrániť.
Ustálenie zdravotného stavu s ohľadom na nárok na bolestné možno v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia je možné bezodkladne po úraze, resp. liečebnom úkone -operácia a pod. Z spisového materiálu vyplýva (prílohy k posudku 26/2010 MUDr. I.), že všetky operačné úkony boli vykonané v roku 2007,. takže zdravotný stav bol za účelom stanovenia bolestného bol ustálený už v roku 2007, preto má odporca za to, že hodnota bodu má byť správne stanovená vo výške 375,22 Sk.
Vo vzťahu k zvýšeniu podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. uvádzame nasledovné:
Máme za to, že zákonná úprava vychádza z predpokladu, že zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia má byť úmerné schopnosti poškodeného zúčastňovať sa pracovného a sociálneho procesu v porovnaní so zdravým jedincom. Určenie miery týchto následkov je vzhľadom na vek navrhovateľa nemožné, preto je z tohto pohľadu nárok na mimoriadne zvýšenie uplatnený predčasne.
Aj v prípade demonštratívnosti prípadov, keď je možné zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia sa musí jednať o prípady osobitného zreteľa. Z vykonaného dokazovania, najmä výsluchu zákonných zástupcov maloletého navrhovateľa vyplýva, že navrhovateľ žije aj po nehode aktívnym sociálnym životom (hrá sa s rovesníkmi, navštevuje školu), preto nie je dôvod na zvýšenie náhrady sťaženia považujeme za dôležitú aj skutočnosť, že všetky nároky navrhovateľa boli ohodnotené dvojnásobkom bodovej hodnoty, čím sa dosiahla finančná satisfakcia za ujmu, ktorú utrpel v zdravotnej sfére a sociálnej sfére.
Vo vzťahu k úrokom z omeškania považujeme rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné vzhľadom na absenciu akéhokoľvek odôvodnenia vysvetľujúceho priznania úrokov z omeškania od určeného dátumu. Súd odňal takýmto nedostatočne odôvodneným rozhodnutím odporcovi možnosť konať pred súdom“.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal vec spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 212 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„O.s.p.“), v jeho napadnutých častiach bez nariadenia pojednávania (§ 214 O.s.p.) a potom ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred, rozsudok verejne vyhlásil a dospel k záveru, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky pre potvrdenie napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 1 O.s.p.) iba v jeho časti.
Žalobca sa (žalobou zmenenou so súhlasom súdu prvostupňového) domáhal, aby mu žalovaný zaplatil náhradu za bolesť, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, zvýšenú náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.
Vychádzajúc z odvolania žalovaného a žalobcu títo namietajú nesprávnosť záverov prvostupňového súdu pri posúdení miery zavinenia maloletého žalobcu resp. posúdenie otázky zanedbania náležitého dohľadu nad maloletým. Z toho vyplývajúcu výšku priznaných náhrad za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia.
I. Vo vzťahu k námietkam priznanej náhrady za bolesť uvádzanými žalovaným odvolací súd udáva.
Žalovaný namietal v podanom odvolaní priznanú náhradu za bolesť. Pri náhrade za bolesť nesúhlasil s určenou hodnotou bodu a mal za to, že zdravotný stav žalobcu bol za účelom stanovenia bolestného ustálený už v roku 2007. Hodnota bodu mala byť správne stanovená vo výške 375,22 Sk.
Pri stanovení náhrady za bolesť vychádzal prvostupňový súd z bodového ohodnotenia vo výške 3545 bodov, pri stanovení hodnoty bodu 13,37 Eur.
Pri určení výšky náhrady za bolesť sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorými sa bolesť ohodnotila v lekárskom posudku. Náhrada za bolesť je osobitným inštitútom pri uplatňovaní zodpovednosti za škodu na zdraví, používaným v našom právnom poriadku. V rámci úpravy súkromnoprávnych vzťahov je odškodnenie bolesti jednou z foriem kompenzácie škody na zdraví upravených v Občianskom zákonníku v spoločných ustanoveniach o náhrade škody. Náhrada za bolesť je tak samostatnou zložkou náhrady škody na zdraví. Odškodnenie je náhradou tzv. nemateriálnej ujmy a ma slúžiť na to, aby si postihnutý mohol obstarať náhradné pôžitky na vyrovnanie prežitých a prežívaných utrpení, strastí a obmedzovania v živote.
Rozhodujúcim podkladom na stanovenie výšky náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je lekársky posudok. Podľa § 16 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, lekársky posudok vydáva poskytovateľ zdravotnej starostlivosti a posudzovanie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia vykonáva poskytovateľom určený lekár.
Podľa § 5 ods. 2 zákona číslo 437/2004 Z.z o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia „Výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor.“ podľa § 5 ods. 4 cit. zákona „Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví výšku náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa odseku 2 opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky3) <http://www.zakonypreludi.sk/zz/2004-437> uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do 31. mája príslušného kalendárneho roka.“
Podľa § 8 ods. 4 cit. zákona „Lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený; ak ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, spravidla až po uplynutí jedného roka od poškodenia na zdraví.“
Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona „Posudzujúci lekár hodnotí bolesť podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v I. a III. časti. Pri určovaní bodového hodnotenia bolesti sa hodnotí akútna fáza bolesti.“
Opatrením podľa § 5 ods. 4 citovaného zákona je opatrenie z 14. 05. 2008 číslo 12384 - 1 k/2008 - OUL týmto opatrením bola ustanovená výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia čo v roku 2008 predstavovalo sumu 13,37 Eur opatrenie nadobudlo účinnosť 31. mája 2008.
Podľa § 5 ods. 4 citovaného zákona a v súlade teraz týmto zákonným ustanovením ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanovuje výšku náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa odseku 2 § 5. Ide teda o ustanovení výšky náhrady v súlade so zákonom pričom výška náhrady je určovaná podľa kritéria stanoveného v odseku 2 § 5 zákona. Suma takto určenej náhrady sa použije vo všetkých prípadoch ak deň nároku na náhradu vznikol v roku 2008.
Aj odvolací súd v súlade so záverom prvostupňového súdu považuje za rozhodne pre stanovenie výšky náhrady za bolesť rok, v ktorom došlo k vystaveniu lekárskeho posudku.
Odškodnenie za bolesť sa poskytuje nielen za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, ale aj za bolesti spôsobené liečením poškodenia zdravia alebo odstraňovaním jeho následkov. Okamih vzniku škodnej udalosti teda nemusí byť totožný z okamihom odškodňovanej bolesti.
Či a aké zmeny v zdravotnom stave nastali, je možné zistiť, ak je možné považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený, teda v dobe, kedy je možné vykonať jeho posúdenie (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 03. 10. 2011, sp. zn. 6Cdo/146/2011). Pretože v prejednávanej veci došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu podľa skutkového zistenia prvostupňového súdu (vyplývajúceho z lekárskeho MUDr. A. I. zo dňa 10.11.2008 zohľadňujúceho opakované komplikácie a operácie žalobcu) až počnúc novembrom 2008. Zo znaleckého posudku znalca MUDr. I. čl. 100 - 135 rovnako vyplýva, že ešte v mesiacoch november (28.11. 2007 až 30.11. 2007 bol hospitalizovaný žalobca a podrobil sa operačnému zákroku).
Záver prvostupňového súdu pri určovaní hodnoty bodu za bolesť pokiaľ ide o jeho výšku je tak správny.
II. Námietka žalovaného vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia a námietka žalovaného nesprávneho posúdenia spoluzavinenia žalobcu ako poškodeného
Vo vzťahu k náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia ako aj k náhrade bolestného (okrem už uvedenej námietky dotýkajúcej sa do výšky hodnoty bodu pri náhrade za bolesť) je spoločným argumentom odvolacích námietok vo vzťahu k týmto nárokom námietka žalovaného nesprávneho posúdenia spoluzavinenia žalobcu ako poškodeného. Rovnako tak žalobca namieta nesprávne posúdenie spoluzavinenia žalobcu ako poškodeného na vzniknutej dopravnej nehode. Prvostupňový súd určil mieru spoluzavinenia vo vzťahu k žalobcovi vo výške 30 %. Podľa názoru odvolateľa za primeranú by bolo možné považovať mieru spoluzavinenia poškodeného vo výške 50 % za primeranú okolnostiam vzniku nehody a preto mal za to, že z daného určenia sa má vychádzať aj pri stanovení samotnej výšky výplat. Žalovaný namieta výšku určenú prvostupňovým súdom a odmieta spoluzavinenie žalobcu.
K týmto námietkam odvolací súd udáva.
Prvostupňový súd konštatoval že pri posúdení miery účasti žalobcu na vzniku škody, ktorá sa týkala jeho zdravia vychádzal z vykonaného dokazovania realizovaného v rámci trestného konania. Konštatoval, že maloletý žalobca náhle vbehol do dráhy vozidla vodiča bez náležitého zhodnotenia situácie na ceste. Prihliadol však na všetky okolnosti dopravnej nehody berúc do úvahy, že vodič motorového vozidla prekročil povolenú rýchlosť aj jazdil s 0,34 promile alkoholu v krvi (str. 13 napadnutého rozsudku).
Podľa § 441 zákona číslo 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
V tomto ustanovení je upravená situácia, keď sa na vzniku škody podieľa samotný poškodený. Zavinenie poškodeného sa zo zákona nepredpokladá. Aplikácia ustanovenia § 441 OZ prichádza do úvahy aj v prípade, keď škodca zodpovedá za škodu na základe princípov objektívnej zodpovednosti, teda aj podľa § 427 OZ. V takom prípade zavinenie poškodeného je dôvodom na zníženie rozsahu zodpovednosti
škodcu. V rozsahu, v akom sa poškodený svojím protiprávnym konaním podieľal na spôsobení škody nie je daná zodpovednosť toho, kto za škodu zodpovedá.
Podľa § 422 OZ, maloletý alebo ten, kto je postihnutý duševnou poruchou, zodpovedá za škodu ním spôsobenú, ak je schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky; spoločne a nerozdielne s ním zodpovedá, ten kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ak ten, kto spôsobí škodu, pre maloletosť alebo pre duševnú poruchu nie je schopný ovládnuť svoje konanie alebo posúdiť jeho následky, zodpovedá za škodu ten, kto je povinný vykonávať nad ním dohľad. Ten kto je povinný vykonávať dohľad, sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal. Ak vykonáva dohľad právnická osoba, jej pracovníci sú dohľadom poverení sami za škodu takto vzniknutú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Občiansky zákonník nevymedzuje, čo treba považovať za náležitý dohľad. Pod náležitým dohľadom treba rozumieť dohľad, ktorý je primeraný v súvislosti s okolnosťami týkajúcimi sa osôb, nad ktorými sa vykonáva dohľad. Pod náležitým dohľadom však nemožno rozumieť taký dohľad, ktorý by bol za normálnych okolností vykonávaný neustále, nepretržite a bezprostredne (na každom kroku), lebo v takom prípade by bola zákonom predpokladaná možnosť zbavenia sa zodpovednosti podľa § 422 ods. 2 Občianskeho zákonníka v podstate vylúčená. Ten kto zanedbal dohľad nad maloletým zodpovedá spoločne a nerozdielne alebo výlučne za škodu, ktorú spôsobil maloletý, len vtedy, keď zavinil zanedbanie náležitého dohľadu. Jeho zodpovednosť je teda subjektívna a závisí od jeho zavinenia. Z ustanovenia ods. 2 vyplýva, že sa jeho zavinenie zo zákona predpokladá. Prezumpciu zavinenia môže vyvrátiť, ak preukáže, že náležitý dohľad nezanedbal.
Zavinenie poškodeného tak nemožno vylúčiť ani v prípade, ak poškodeným je maloletý. V zmysle tohto zákonného ustanovenia však nemôže za škodu byť zodpovedný maloletý, ak nemohol posúdiť následky svojho konania alebo ovládnuť konanie. Zákon neustanovuje vek, odkedy je maloletý zodpovedný za spôsobenú škodu. Vždy, ale v konkrétnom prípade je potrebné uvážiť, či maloletý bol schopný ovládnuť svoje konanie, či posúdiť následky svojho konania. Za následok konania maloletého, ktorý nemôže byť zodpovedný a niesť teda zodpovednosť sú zodpovední a povinní spôsobenú škodu nahradiť tí, ktorým nad ním zanedbali náležitý dohľad. U maloletých detí je teda predpokladom zodpovednosti za škodu vždy určitá rozumová schopnosť pre rozpoznanie protiprávnosti konania a ďalej schopnosť ich vôle ovládnuť svoje konanie. Tieto predpoklady musia byť splnené súčasne aj u poškodeného je potrebné vziať do úvahy len také konanie, ktoré spĺňa všetky predpoklady zodpovednosti za škodu t. j. musí byť preukázané, že protiprávne konanie poškodeného bolo príčinou ( jednou z príčin vzniku škody).
Tými, ktorí zanedbali náležitý dohľad (dozor), budú v prvom rade rodičia (§ 34 ods. 1 Zákona o rodine).
Podľa tohto ustanovenia sú povinní uhradiť spôsobenú škodu buď výlučne tí, ktorí zanedbali nad škodcom dohľad alebo výlučne skutoční škodcovia (maloletí ). Zodpovednosti sa môže zbaviť len vtedy, ak preukáže, že nezanedbal náležitý dohľad. Ak sa to nepodarí, zodpovedá spoločne a nerozdielne s maloletým len v rozsahu podielu jeho zodpovednosti, ktorá je podmienená skutočnosťou, že bol schopný ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. Výlučná zodpovednosť toho, kto je povinný vykonávať dohľad je daná vtedy, ak v konkrétnom prípade je zistené, že maloletí neboli schopní ovládnuť svoje konanie, alebo posúdiť jeho následky a súčasne osoba poverená dohľadom nepreukázala, že dohľad nezanedbala. Naopak výlučná zodpovednosť maloletých prichádza v úvahu vtedy, keď u škodcu bola v konkrétnom prípade zistená deliktuálna Naopak výlučná zodpovednosť maloletých, keď u škodcu bola v konkrétnom prípade zistená deliktuálna spôsobilosť a ten, kto bol povinný vykonávať dohľad, sa zodpovednosti zbavil, alebo preukázal, že dohľad nezanedbal. Čo sa týka zodpovednosti maloletých zákon neustanovuje žiadnu vekovú hranicu, s ktorou by sa ich zodpovednosť spájala. Predpokladom zodpovednosti maloletých je schopnosť ovládnuť svoje konanie a posúdiť jeho následky. Ide o intelektuálnu stránku zahŕňajúcu schopnosť rozpoznať protiprávnosť úkonu a zhodnotiť jeho následky a jednak o vôľovú stránku schopnosť jeho vôle rozhodovať sa pre konanie alebo od neho upustiť. Maloletý nie je zodpovedný, ak si následky svojho konania neuvedomil, aj keď jeho intelektuálna stránka mu to umožňovala.
Okolnosť, že k spôsobeniu škody prispel aj úkon občana, ktorý mu nemožno pre nedostatočný vek k zavineniu pričítať (§ 441 Občianskeho zákonníka), ešte neznamená, že v takýchto prípadoch má prevádzkovateľ zodpovedať za celú spôsobenú škodu. Objektívne skutočnosti môžu byť za určitých
okolností, ak sú neodvrátiteľnými a neodvodzujú svoj pôvod z prevádzky, liberačnými dôvodmi, ktoré zbavujú (celkom alebo sčasti) zodpovednosti prevádzkovateľov dopravných prostriedkov. Treba vychádzať z toho, že škodcovo spôsobenie škody nie je výlučné, nie je daný ani dôvod jeho výlučnej zodpovednosti. Pri vzniku škody spolupôsobil i nezavinený úkon poškodeného, teda objektívna skutočnosť, a tá má zaťažovať toho, koho postihla, teda poškodeného. Určenie podielov pripadajúcich na škodcu a poškodeného sa v týchto prípadoch sa má vykonať použitím § 441 Občianskeho zákonníka analogicky.
Je nesporné z vykonaného dokazovania , že dňa 02.05.2007 vodič C. D. riadil dodávkové motorové vozidlo značky Nissan Vanette po štátnej ceste v obci D. R. P. v smere od obce U. H. s 0,34 promile alkoholu v krvi rýchlosťou 60,77 - 61,85 kilometra za hodinu aj napriek tomu, že v danom úseku bola obmedzená rýchlosť na 40 kilometrov za hodinu. V dôsledku čoho pravou prednou časťou vozidla pred rodinným domom číslo 283/105 zachytil a zrazil maloletého chodca - poškodeného W. C. prechádzajúceho v tom čase vozovku mimo vyznačeného prechodu pre chodcov zľava doprava v smere jazdy motorového vozidla (podľa trestného rozkazu Okresného súdu Humenné zo dňa 30.07.2007 1T/119/07 - 159 spis OS Humenné 1T/119/2007).
Zo záverov znaleckého posudku znalca Ing. S. K. (čl. 44-82 trestného spisu Okresného súdu Humenné 1T/119/2007) vyplýva, že vodič dodávkového vozidla po prejdení miernej pravotočivej zákruty na priamom úseku sa ani vyhýbaním vľavo ani brzdením nedokázal vyhnúť zrážke maloletého chodca nachádzajúceho sa v čase jeho príchodu v priestore vozovky. K nehode došlo v oblasti kde nebol vyznačený priechod pre chodcov. Znalec vychádzajúc z výpovede vodiča zo dňa 02.05.2007 a 14.05.2007 ako aj zo záverov znaleckého posudku z odboru zdravotníctva konštatoval, že maloletý chodec sa pri pohybe cez vozovku neotáčal, ale pokračoval zľava doprava alebo sa musel pred nárazom vozidla stihnúť otočiť nielen naspäť smerom doľava ale ešte raz smerom doprava a až, tak do neho narazilo vozidlo. Prijal tak záver, že maloletý chodec v priestore vozovky k prichádzajúcemu vozidlu sa pohyboval okolo 3,1 metra od jej ľavého okraja, k prichádzajúcemu vozidlu bol otočený pravou stranou tela a v pohybe v smere jazdy vozidla z ľavej strany vozovky na právu. Znalec nemohol technicky vylúčiť, že chodec prebiehal cez vozovku popred blížiace sa vozidlo, ale rovnako nemožno technicky vylúčiť ani jeho prípadné zastavenie, ani otáčanie sa pred vozidlom bezprostredne pred zrážkou. Rýchlosť jazdy vozidla sa pohybovala od 60,77 a 61,85 kilometrov za hodinu a, pretože k nárazu do chodca došlo ešte počas nábehu bŕzd vozidla pred začiatkom plného brzdenia vozidlo narazilo do chodca približne rovnakou rýchlosťou.
Znalec sa v tomto znaleckom posudku zaoberal možnosťami vodiča na odvrátenie dopravnej nehody. V prípade, že maloletý vybehol z bránky a bez zastavenia pokračoval cez cestu až po zrážku plynulým rýchlym behom, až šprintom ,potom vodič na uvedenú situáciu zareagoval včas a zrážke už zabrániť za takýchto podmienok z jeho rýchlosti jazdy brzdením nemohol. Konštatoval však znalec, že v takom prípade by k zrážke chodca nedošlo ak by vodič pri jeho rýchlosti jazdy havarijným brzdením zareagoval minimálne o 1,27 až 1,39 sekundy skôr ako zareagoval, alebo by mohol brzdením zastaviť. K stretu by za daných okolnosti nemuselo dôjsť ak by sa vozidlo v čase jeho skutočnej reakcie pohybovalo rýchlosťou jazdy minimálne 36,74 až 38,24 kilometrov za hodinu, pretože by mal možnosť vozidlo po mieste stretu havarijným brzdením zastaviť alebo rýchlosťou maximálne do 49,13 až 52,84 kilometrov za hodinu nakoľko maloletý chodec by mohol koridor jeho jazdy už opustiť vpravo.
V prípade, že mal. chodec sa pred príchodom vozidla zastavil, otočil vľavo a podľa zisteného musel i naspäť vpravo potom predlžil dobu , ktorú mal vodič na zabránenie nehode, minimálne v prípade behu chodca okolo 2,62 až 3,3 s a v prípade šprintu okolo 2,03 až 2,66 s, čo pri včasnej reakcií vodič ,mohol stretu zabrániť zastavením pred miestom zrážky. Z technického hľadiska nie je možné určiť príčinu jednoznačne. V prípade, že mal. chodec cez vozovku plynule až po zrážku prebiehal bez zastavenia sa a otáčania, nemožno vodičovi preukázať, že za danej rýchlosti jazdy mohol včasnou reakciu po miesto stretu vozidlo zastaviť. V prípade, že chodec sa pri prebiehaní cez vozovku zastavil a otáčal, potom príčinou dopravnej nehody bola vzhľadom na rýchlosť vozidla neskorá reakcie vodiča, pretože pri včasnej reakcii mohol zrážke chodca zabrániť zastavením vozidla.
Z výpovedí samotného vodiča C. D., ako aj svedkov - jeho spolujazdcov S. J. a S. Q. vyplýva, že sa v priebehu vedenia vozidla C. D. medzi sebou navzájom rozprávali.
Znalec z odboru cestnej dopravy v znaleckom posudku č. 31/2007 neuviedol možnosti zabránenia nehode zo strany žalobcu.
Zo skutkových záverov vyplývajúcich zo záverov znalca však vyplýva, že v prípade, ak mal. chodec sa pred príchodom vozidla zastavil, otočil vľavo a podľa zisteného musel i naspäť vpravo potom predlžil dobu , ktorú mal vodič na zabránenie nehode, minimálne v prípade behu chodca okolo 2,62 až 3,3 s a v prípade šprintu okolo 2,03 až 2,66 s, čo pri včasnej reakcií vodič ,mohol stretu zabrániť zastavením pred miestom zrážky. V prípade, že mal. Chodec cez vozovku plynule až po zrážku prebiehal bez zastavenia sa a otáčania, nemožno vodičovi preukázať , že za danej rýchlosti jazdy mohol včasnou reakciou po miesto stretu vozidlo zastaviť. V prípade, že chodec sa pri prebiehaní cez vozovku zastavil a otáčal, potom príčinou dopravnej nehody bola vzhľadom na rýchlosť vozidla neskorá reakcie vodiča, pretože pri včasnej reakcii mohol zrážke chodca zabrániť zastavením vozidla.
Žalovaný namietal záver znalca, ktorý považoval reakciu vodiča za oneskorenú, pretože vodič nemal dôvod reagovať na prekážku od momentu vstupu na vozovku z ľavej strany, ale až v momente, keď maloletý chodec zastal na vozovke a zmenil smer a chodec mal zastaviť nečakane pri prechode cez vozovku, až v tento moment mal vodič dôvod na reakciu. Je potrebné konštatovať, že v priebehu dokazovania žalovaný nevyvrátil žiadnymi dôkaznými prostriedkami namietaný záver znalca s odboru cestnej dopravy č.31/2007.
Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. 6 MCdo/17/2010).
Vzhľadom na to žalovaný nesúhlasil so záverom v znaleckom posudku v priebehu celého dokazovania bol oprávnený na svoje tvrdenie označiť také dôkazy, ktoré by preukázali nesprávnosť predmetného záveru a predovšetkým by preukázali, že vodič nemohol zabrániť nehode za žiadnych okolností, a ktoré by preukázali možnosti zabránenia stretu v dôsledku správania sa maloletého chodca.
Vzhľadom na závery vykonaného dokazovania nie je možné prijať záver, že konanie poškodeného žalobcu bola aspoň jednou z príčin vzniku škody. Ak teda táto okolnosť nie je preukázaná nie je možné konštatovať že zo strany poškodeného respektíve osôb vykonávajúcich nad ním dozor nebola venovaná dostatočná pozornosť a v nedostatku tejto pozornosti by tak nedošlo k stretu chodca a motorového vozidla. V tomto smere je názor prvostupňového súdu o miere zavinenia nesprávny.
Účelom článku 46 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Prístup k súdu sa nezaručuje kedykoľvek, ale iba vtedy ak zákon neustanoví inak (porovnaj nález Ústavného súdu SR II.12/ 1997).
Súdy pri občianskom súdnom konaní nemajú poskytovať formálny, či formalistický vklad a aplikáciu práva, ale majú poskytovať taký výklad a aplikáciu práva, ktorý je materiálnu ochranu zákonností, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Občianske súdne konanie sa musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu z 29.02.2012, sp.zn. 1Cdo 48/2010). Súd by mal mať na zreteli základný účel konania - poskytnutie spravodlivej ochrany subjektívnym právam účastníkov. Ústavne články o súdnej ochrane (čl. 46 a nasl.), čl. 6 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd spolu s Občianskym súdnym poriadkom predstavujú všeobecné požiadavky spravodlivého procesu.
Vzťah práva a spravodlivosti načrtol Český Ústavný súd keď v jednom zo svojich nálezov uviedol: súd musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musí smerovať k spravodlivému výsledku. Právo musí byť predovšetkým nástrojom spravodlivosti, nielen súborom právnych predpisov ktoré sú
mechanicky a formalisticky aplikované bez ohľadu na zmysel a účel toho, ktorého záujmu chráneného príslušnou normou”. Porovnaj nález Ústavného súdu ČR sp.zn. II.ÚS 222/07). Základné právo na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej kvalite t.j. zákonom ustanoveným postupom súdu dostať (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 124/08).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti na zistený skutkový stav okolnosti prejednávanej veci tak odvolací súd považoval námietku odvolateľa aj vo vzťahu k miere zavinenia žalobcu na vzniknutej mu škode v rozsahu 50 % za nedôvodnú.
Odvolací súd tak rozsudok potvrdil vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k bolestnému nad sumu 14.400, 84 Eur, vo vzťahu k sťaženiu spoločenského uplatnenia nad sumu 6.052,50 Eur (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Po preskúmaní ostatných napadnutých častí rozsudku dospel však k záveru, že pri uplatnenom nároku vo vzťahu k peňažnému odškodneniu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, vo výroku o úrokoch z omeškania a vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá je potrebné považovať napadnutý rozsudok za predčasný vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci, a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci ako aj z dôvodu odňatia možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. h/, f/ O.s.p.).
III. Navýšenie náhrady sťaženia spoločenského uplatnenia.
Obaja účastníci konania napadli tento výrok rozsudku prvostupňového súdu.
Prvostupňový súd svoje rozhodnutie pri priznaní predmetného nároku odôvodnil s poukazom na to, že sa stotožňuje s uznesením Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/212/2010 zo dňa 29.11.2011, podľa ktorého uznanie invalidity v zmysle ust. § 5 ods.5, zák. č. 437/2004 Z.z., je jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. Vychádzal z bodovo stanovenej výšky sťaženia 4200 bodov, čo predstavuje 56.154,- Eur a z návrhu žalobcu, ktorý žiadal priznať 50 %-né zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, t.j. 28.077,- Eur. Keďže žalobcovi po zohľadnení pomeru účasti bolo priznaných 70 % z požadovanej sumy náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a súd rozhodol o zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia o 30 %, súd zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 5896,17 Eur ako náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia (t.j. 30 % zo sumy 28.077,- Eur - čo predstavuje 50 % zo žalobcom navrhovaného zvýšenia SSU).
Za dôvody na jeho zvýšenie, prvostupňový súd považoval príliš nízky vek žalobcu, v ktorom sa stal úraz. Následky úrazu majú vplyv na nepriaznivú prognózu jeho duševného i fyzického vývoja.
Sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh.
Mimoriadne zvýšenie odškodnenia má predstavovať nielen určitú formu satisfakcie za stratu životnej pohody, ale má svojím spôsobom a predovšetkým zabezpečiť pre poškodeného určitú úroveň života do budúcnosti, aby sa aspoň sčasti podobala kvalite života pred úrazom
V tomto smere vo vzťahu k priznanému peňažnému odškodneniu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia je rozhodnutie prvostupňového súdu nejasné.
V zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.
Podľa § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 437/2004 Z.z. poskytovateľ náhrady a poškodený môžu uzatvoriť dohodu o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a to aj nad výšku náhrady ustanovenú týmto zákonom, najviac však do výšky náhrady stanovenej v § 5 ods. 5.
V zmysle § 6 ods. 3 zákona č. 437/2004 Z.z. poškodený je oprávnený uplatniť nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na súde, ak sa podal návrh na uzatvorenie dohody podľa odseku 1
a do troch mesiacov od jeho podania sa neuzatvorila dohoda, podľa odseku 1 a neuspokojili sa nároky poškodeného.
Za správny je potrebné považovať záver prvostupňového súdu, že nie je možné maloletého žalobcu diskriminovať z možnosti uplatnenia tohto nároku a podľa ktorého uznanie invalidity v zmysle ust. § 5 ods.5, zák. č. 437/2004 Z.z., je jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.
V tomto smere aj odvolací súd poukazuje na záver prijatý v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/212/2010 zo dňa 29.11.2011: „Účelom zákona č. 437/2004 Z.z. je stanoviť podmienky na priznanie a poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom v § 5 ods. 5 tohto zákona, je daná možnosť súdu, v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. V ustanovení § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je odkaz na § 70 až § 73 zákona č. 461/2003 o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovenia riešia podmienky priznania invalidného dôchodku, ako aj jeho výšku. Podľa názoru dovolacieho súdu nie je ústavne konformným výkladom záver o tom, že iba priznanie invalidného dôchodku poškodenému, zakladá ako dôvod hodný osobitného zreteľa, nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia zo strany súdu, takýto záver nemožno vyvodiť ani pri gramatickom a logickom výklade citovaného ustanovenia. Jeho obsah hovorí o prípadoch osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, ale nevyplýva z neho podmienka „rozhodnutia“ o invalidnom dôchodku. Takýto výklad by bol zužujúci a v rozpore so zmyslom zákona.
Proces dokazovania predpokladov pre takýto záver, ktorý však v danom prípade musí vykonať súd, ktorý podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je oprávnený rozhodnúť, by mal viesť k tomu, že súd zisťuje podmienky zdravotného stavu poškodeného, ktorý i keď o invalidný dôchodok nepožiadal, môže predpoklady pre priznanie invalidného dôchodku v plnom rozsahu spĺňať, t.j. vždy súd musí skúmať zdravotný stav poškodeného vo vzťahu k nároku na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia. Pri opačnom výklade, by súdne konanie o takomto nároku bolo zúžené iba na konštatovanie, že poškodený je alebo nie je invalidným dôchodcom (v zmysle rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku), čo by bez pochyby však bola oblasť skôr práva verejného ako súkromného, na ktorom je však koncipované oprávnenie súdu podľa § 5 ods. 5 zákona č. 473/2004 Z.z. vo svetle odvolacím súdom uvádzaného rozhodnutia o právomoci súdu, vydaného Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp sp. zn. 3Cdo/136/2007. Aj z logického výkladu nasledujúceho ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z., ktoré umožňuje uzavretie dohody o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a to aj nad výšku ustanovenú týmto zákonom, najviac však do výšky náhrady ustanovenej v § 5 ods. 5, je podporne zrejmé, že zákonodarca túto možnosť dohody o vyrovnaní a to až do výšky zvýšenia najviac o 50 % (§ 5 ods. 5) nepodmieňuje „uznaním invalidity“, ale len dohodou medzi poskytovateľom náhrady a poškodeným, limitovanou výškou uvedenou v § 5 ods. 5. V prípade, že k dohode nepríde, dáva potom zákon možnosť poškodenému, uplatniť svoj nárok na súde, ktorý musí k nemu pristúpiť v zmysle hore uvedených ústavných zásad, ktoré sú premietnuté do súdneho konania.
Dovolací súd preto na otázku, tvoriacu obsah pripusteného dovolania odvolacím súdom, dospel k záveru, že uznanie invalidity v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, pri splnení ktorého môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.“
Zákonná úprava vychádza z predpokladu, že zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia má byť úmerné schopnosti poškodeného zúčastňovať sa pracovného a sociálneho procesu v porovnaní so zdravým jedincom.
Ďalšie závery dotýkajúce sa priznania tohto nároku sú však zatiaľ nedostatočné. Prvostupňový súd musí náležitým spôsobom zistiť, či sú splnené podmienky pre priznanie tohto nároku z dôvodov hodných osobitného zreteľa, rovnako tak musí po ich náležitom zistení a konkretizácii správne vychádzať zo základu tohto nároku a spôsob jeho výpočtu dostatočne určitým spôsobom vyčísliť musí vyčísliť mieru následkov poškodeného.
IV. Úroky z omeškania
V prípade rozhodnutia o úrokoch z omeškania, možno súhlasiť s odvolateľmi , že tento výrok súdu a jeho odôvodnenie je nepreskúmateľné, pretože skutočne vo svojom rozhodnutí prvostupňový súd nijakým spôsobom neodôvodnil z čoho vychádzal pri prisúdení úrokov z omeškania. Bude potrebné, aby prvostupňový súd sa po zrušení veci, pokiaľ ide o úroky z omeškania tieto náležité odôvodnil a stanovil čas plynutia omeškania pri jednotlivom plnení. Pri stanovení počiatku omeškania žalovaného nemožno určiť počiatok omeškania výlučnou aplikáciou ustanovenia § 563 OZ, t. j. prvým dňom po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal, resp. po doručení žaloby, resp. posudkom o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Je potrebné nepochybné zistiť, kedy došlo u jednotlivých nárokov k omeškaniu a dôvody. Je potrebné zhodnotiť, či nárok vznikol uplatnením na súde a prečo, alebo či mohol nastať prvým dňom po vyplatení čiastočnej náhrady alebo inak.
Odvolací súd tak vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k nároku na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, vo výroku o úrokoch z omeškania, vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, vo výroku o trovách konania vrátane výroku o trovách štátu (§ 221 ods. 1 písmeno h/,f/ O.s.p.). Vec vrátil v rozsahu zrušenia prvostupňovému súdu na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.).
Úlohou prvostupňového súdu teda bude ako už bolo vyššie spomenuté zaoberať sa nárokom na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, jasne a zrozumiteľne odôvodní priznané úroky z omeškania pri jednotlivých nárokoch a opätovne sa musí zaoberať nárokom žalobcu, ktoré v prevyšujúcej časti súdom zamietnuté.
Prvostupňový súd musí dôsledne vo vzťahu k zavineniu maloletého žalobcu svoje rozhodnutie odôvodniť, tak aby na zistený skutkový stav mohol prijať záver, že konanie maloletého bolo aspoň jednou z príčin vzniku predmetnej nehody. Musí dôsledne vychádzať pri zisťovaní skutkového stavu aj z aplikácie ustanovenia § 132 až 135 O.s.p. a vykonať všetky dôkazy v súlade s týmto zákonným ustanovením.
Prvostupňový súd zároveň rozhodne v novom konaní aj o trovách odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.