Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozhodnutie_9C-141-2014.pdf
PDF · 92.68 KB
Case nature
Area
Subarea
9C/141/2014
Rozhodnutie
Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci žalobcu: Východoslovenská energetika, a.s., so sídlom Mlynská č. 31, 042 91 Košice, IČO: 44 483 767, právne zastúpeného JUDr. Marek Hrouda, advokát, so sídlom Krmanová 16, Košice proti žalovanému: S. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. I. T. XX, N., t. č. na neznámom mieste, zastúpený opatrovníčkou K. J., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Prešov, o zaplatenie 397,32 € s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 397,32 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy počnúc dňom 11.12.2014 až do zaplatenia, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti príslušenstva žalobu zamieta.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania spočívajúcu v iných trovách konaniach vo výške 16,50 € v prospech jeho právneho zástupcu JUDr. Mareka Hroudu do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobca sa návrhom došlým súdu dňa 28.01.2014 domáhal na žalovanom zaplatenia sumy 397,32 € spolu s príslušenstvom spočívajúcom v úrokoch z omeškania ako aj náhrady trov konania.
Svoj návrh odôvodnil tým, že žalovaný odoberal elektrickú energiu na odbernom mieste J. I. T. Č.. X, 080 01 Prešov, na základe čoho mu bola vystavené faktúry, ktoré v lehote splatnosti nezaplatil, preto si žalobca nárok na jej zaplatenie uplatnil cestou súdu.
Vzhľadom na to, že sa vykonaným šetrením nepodarilo zistiť skutočný pobyt žalovaného, súd mu v zmysle § 29 O.s.p. na zastupovanie v konaní ustanovil za opatrovníka zamestnanca OS Prešov.
Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 115 a ods.2 O.s.p. (Pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.), nakoľko vo veci ide podľa § 200ea ods.1 O.s.p. o drobný spor (Ak v priebehu konania dosiahne predmet konania sumu 1 000 eur, od toho okamihu ide o drobný spor.).
Súd vo veci rozhodoval na základe listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, pričom prihliadal aj na vyjadrenia účastníkov konania a zistil nasledujúci skutkový stav:
Žalovaný bol odberateľom elektrickej energie od žalobcu v odbernom mieste J. I. T. Č.. X, Prešov, na základe Zmluvy o dodávke elektriny pre domácnosti č. 1085662 zo dňa 07.12.2009.
Žalobca vyúčtoval žalovanému odber elektrickej energie nasledujúcimi faktúrami:
- č. 7257132225, na sumu 308,48 €, za fakturačné obdobie 02.03.2011 - 02.03.2012, so splatnosťou dňa 02.04.2012,
- č. 7287083217, na sumu 88,84 €, za fakturačné obdobie 03.03.2012 - 29.06.2012, so splatnosťou dňa 16.07.2012.
Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:
Podľa § 2 písm. b) bod 23 zákona č. 656/2004 Z. z. o energetike (ďalej len zákon) koncovým odberateľom elektriny je odberateľ elektriny v domácnosti alebo odberateľ elektriny mimo domácnosti, ktorý nakupuje elektrinu pre vlastnú spotrebu.
Podľa § 20 ods.1 zákona odberateľ elektriny v domácnosti okrem práv na ochranu spotrebiteľa podľa osobitných predpisov má právo pri dodávke elektriny uzatvoriť s dodávateľom elektriny zmluvu o dodávke elektriny, ktorá musí obsahovať popri inom aj rozsah dodávky elektriny a s týmito dodávkami súvisiacich služieb a rovnako má právo na výber formy a spôsobu platenia za dodávku elektriny a s tým spojených služieb a uhrádzať platby za dodávku elektriny formou s dodávateľom dohodnutých preddavkových platieb; pri určení výšky týchto preddavkových platieb dodávateľ elektriny zohľadní výšku preddavkových platieb za rovnaké obdobie predchádzajúceho obdobia.
Podľa § 20 ods.7 zákona dodávateľ elektriny je povinný riadne a úplne informovať na vyhotovenej faktúre odberateľa elektriny v domácnosti o skladbe jednotlivých zložiek ceny za dodávku elektriny vrátane ich číselného vyjadrenia.
V konaní je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k vzniku záväzkového vzťahu, v ktorom hlavnou povinnosťou žalobcu bolo dodávať žalovanému elektrickú energiu do dohodnutého odberného miesta a hlavnou povinnosťou žalovaného bolo za túto elektrickú energiu žalobcovi zaplatiť.
Po preskúmaní Zmluvy o dodávke elektriny pre domácnosť súd konštatuje, že táto neobsahuje ustanovenia o splatnosti tzv. vyúčtovacích faktúr a teda o splatnosti z nich plynúcich nedoplatkov alebo preplatkov. Takýto údaj neobsahujú ani všeobecné obchodné podmienky.
Z uvedených zmluvných ustanovení vyplýva, že čas splatnosti tzv. vyúčtovacích faktúr dohodnutý nebol. Je teda zrejmé, že ich splatnosť treba posudzovať podľa § 563 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Požiadaním v prejednávanej veci by mohlo byť doručenie faktúry alebo upomienky žalovanému.
Keďže doručenie faktúry žalovanému a ani doručenie upomienky nebolo súdu preukázané, považoval tento za deň výzvy na zaplatenie v súlade s konštantnou judikatúrou deň doručenia žaloby žalovanému, resp. jeho zástupcovi - opatrovníkovi (§ 563 Občianskeho zákonníka). K tomu došlo dňa 09.12.2014, žalovaný tak mal plniť dňa 10.12.2014 a nasledujúcim dňom, teda dňom 11.12.2014 sa dostal do omeškania.
Podľa § 517 ods.1 Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy
odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.
Podľa § 517 ods. 2 Obč. zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania, výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávajúci predpis.
Podľa Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, konkrétne § 3 ods.1 výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Vzhľadom na deň omeškania je výška úrokov z omeškania 5,05% ročne (základná sadzba ECB ku dňu 11.12.2014 - 0,05% ročne). Vzhľadom na určenie dňa splatnosti žalobou uplatneného nároku, súd žalobu v časti požadujúcej úroky z omeškania pred dňom 11.12.2014 a nad výšku 5,05% ročne zamietol.
O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 142 ods.3 O.s.p. a ich náhradu priznal v konaní takmer plne úspešnému žalobcovi. Za účelné trovy konania považoval súd iba zaplatený súdny poplatok v sume 16,50 €.
Pokiaľ ide o uplatňované trovy právneho zastúpenia k tomu súd uvádza: NS SR vo veci sp. zn. 4 M Cdo 21/2009 uviedol, že „Súd rozhodujúci o priznaní náhrady trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. je povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Je preto potrebné rozlišovať medzi právom účastníka konania (fyzickej, právnickej osoby, štátneho orgánu) na právnu pomoc a nárokom na náhradu trov konania za poskytnutú právnu pomoc. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo každé plnenie trov treba posudzovať samostatne.“
Procesný súd v danej veci dospel k záveru, že jediným účelným nákladom, ktorý žalobcovi (ktorý mal v konaní plný úspech) v konaní vznikol, bolo zaplatenie súdneho poplatku. Náhradu nákladov konania spojených so zastupovaním advokátom procesný súd žalobcovi nepriznal, pretože sa nejednalo o náklady účelne vynaložené. Procesný súd nijako nespochybňuje právo žalobcu na zastúpenie advokátom (§ 25 O.s.p.) a v priebehu konania ho rešpektoval. Právo účastníka na zastúpenie advokátom na strane jednej a právo na náhradu nákladov konania s tým spojených na strane druhej sú práva, ktoré síce spolu úzko súvisia, avšak nie sú nerozlučne spojené. Merítkom účelnosti uvedeným v § 142 ods.1 O.s.p. je preto nevyhnutné pomerovať všetky náklady, ktoré účastníkovi v priebehu konania vznikli, teda aj náklady vynaložené účastníkom v súvislosti s jeho zastúpením advokátom. Na posudzovanie účelnosti nákladov právneho zastúpenia nemožno rezignovať len preto, že účastník pri zastúpení advokátom realizuje svoje právo na právnu pomoc.
Procesný súd náklady zastúpenia žalobcu advokátom považuje za neúčelné po zistení, že sa jednalo o vec typovo veľmi jednoduchú po skutkovej i právnej stránke, pričom k uplatňovaniu týchto nárokov žalobcom dochádza vzorovou žalobou, v ktorej sa menia iba identifikačné údaje žalovanej strany, dátum jazdy bez platného cestovného lístka, číslo dokladu o prepravnej kontrole a výška dlhu. Vyplňovanie týchto žalôb je rutinnou činnosťou, nevyžadujúcou odborné znalosti.
Procesný súd ďalej uvádza, že k rovnakému záveru k akému dospel aplikáciou § 142 ods.1 O.s.p., možno dospieť aj aplikáciou § 150 ods.2 O.s.p., podľa ktorého ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Predmetné ustanovenie
je ustanovením s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá ponecháva na súde zváženie, či trovy konania sú voči uplatnenej pohľadávke neprimerané a čo vôbec pod neprimeranosťou treba rozumieť. Neprimeranosťou podľa súdu nemožno rozumieť iba zjavný nepomer medzi výškou uplatnenej drobnej pohľadávky a výškou trov konania ale vôbec aj vznik trov konania, ktorých vznik vo vzťahu k jednoduchosti sporu je ako taký neprimeraný. Tak súd za neprimerané trovy konania vo veciach nárokov dopravných podnikov na zaplatenie cestovného a sankcie považuje akékoľvek trovy právneho zastúpenia v spore, v ktorom žalovaný nárok žalobcu relevantne nepopiera (napr. okolnosťami prepravnej kontroly a pod.) a teda žalobcom tvrdený skutkový stav je zjavne nesporný.
V rámci argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu ČR z 25. júla 2012, sp. zn. I.ÚS 988/2012, podľa ktorého typový spôsob uplatnenia pohľadávky je dôkazom toho, že účelom právneho zastúpenia nie je poskytovanie právnej pomoci, ale parazitovanie na drobných pohľadávkach voči občanom, ktoré sú umelo navyšované do nezmyselnej výšky za účelom zabezpečenia ľahkého zárobku. Takéto správanie je zneužitím práva na zastúpenie advokátom, resp. dokonca procesnou šikanou, a preto takéto trovy konania nemožno priznať, hoci bol účastník vo veci samej úspešný.
Aktuálne dospel NS SR pri posudzovaní otázky náhrady trov konania v hromadných veciach v rozhodnutí sp . zn. 6 M Cdo 5/2013, k nasledujúcemu záveru: „ Trovy konania vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, kde sa obsah jednotlivých podaní mení len o aktualizáciu tej-ktorej veci a jej individualizáciu na súdoch v Slovenskej republike nemožno považovať za trovy nevyhnutne vynaložené na riadne bránenie práva na súde. V takomto prípade zastupovanie advokátom nezodpovedá účelu, ktorý sleduje procesné právo inštitútom zastupovania advokátom v súdnom konaní. Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania (včítane tých, ktoré vznikli v súvislosti so zastupovaním advokátom) totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať advokátom. Správnosť tohto názoru možno dokumentovať aj tými súdnymi konaniami, v ktorých sa účastníkom náhrada trov konania nepriznáva (napr. rozvod manželstva, kde žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania a ďalšími) a účastníci konania pritom majú právo nechať sa v súdnom konaní zastupovať. Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy ktoré vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné. Pokiaľ teda súdy nižších stupňov dospeli k takémuto záveru a vedľajšiemu účastníkovi nepriznali náhradu trov konania, ich rozhodnutia (v tomto smere) sú správne.“
Uvedený právny záver platí podľa procesného súdu aj vo vzťahu k účastníkovi konania.
Ústavný súd ČR ďalej vo svojom rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 3372/11 uviedol, že: „Právní řád a jeho interpretace Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen okolnosti průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho zahájením (viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování o náhradě nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve specifických případech, kdy jde
- za prvé o řízení, v němž proti rozsudku nalézacího soudu není odvolání přípustné (řízení o tzv. bagatelní věci),
- za druhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv. formulářovou žalobu),
- za třetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- za čtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel fakticky vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě, dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek
podle zák ona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých souvisejících zákonů).“
Súd má za to, že trovy právneho zastúpenia v prejednávanej veci neboli vynaložené účelne, nakoľko ide o žalobu administratívneho charakteru nevyžadujúcu osobitné odborné znalosti, keďže ide o žalobu podávanú hromadne a rozlišovanú iba osobou žalovaného a výškou pohľadávky.
Na záver je ešte potrebné dodať, že žalobca disponuje zamestnancami s právnickým vzdelaním (čo vyplýva aj zo samotného spisu), ktorí sú nepochybne v rámci svojej práce oprávnení a schopní žalobu ako bola podaná v tejto veci napísať.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote do 15 dní od jeho doručenia na Okresný súd Prešov (dvojmo).
Podľa § 205 ods. 1 OSP v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa ust. § 205 ods. 3 OSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak nebude povinnosť stanovená týmto rozhodnutím splnená dobrovoľne, možno podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (Zák. č. 233/1995 Zb. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti).