Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KK-8Cpr/3/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok sudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobcu: J. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. K. XXXX/XX, XXX XX F., občan SR, právne zastúpeného: Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Námestie svätého Egídia 40/93, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Juraj Ďurica, s miestom podnikania Tvarožná 176, 059 71 Ľubica, IČO: 44013981, právne zastúpenému: JUDr. Pavol Zavacký, advokát so sídlom Hradné námestie 29, 060 01 Kežmarok, o zaplatenie 4.895,36 eur s prísl., takto

rozhodol:

I. Žaloba, ktorou sa žalobca na žalovanom domáhal zaplatenia 4.895,36 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,15 % ročne zo sumy 4.895,36 eur, s a z a m i e t a .

II. Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 920,60 eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.

odôvodnenie:

Žalobca sa na žalovanom domáhal zaplatenia sumy uvedenej v záhlaví tohto rozsudku s príslušenstvom, ako aj práva na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia.

V dôvodoch žaloby uviedol, že 28.07.2011 uzavrel v právnom postavení zamestnanca so žalovaným v právnom postavení zamestnávateľa Pracovnú zmluvu, na základe ktorej u žalovaného pracoval ako vodič kamióna.

Pracovný pomer žalobcu bol dohodnutý na dobu neurčitú s dohodnutom mesačnou mzdou vo výške 450,- eur.

Na základe Dohody o zmene pracovných podmienok z 12.01.2012 žalobca vykonával prácu v turnusoch v trvaní 4 týždňov na pracovnej ceste a 2 týždňov voľna.

Okrem mesačnej mzdy dohodnutej v článku 5 Pracovnej zmluvy patril žalobcovi i nárok na zaplatenie stravného podľa a o cestovných náhradách.

Ako v ďalšom žalobca dôvodil, v období od 11.02.2013 do 12.04.2014 vykonal pracovné cesty, za ktoré mu žalovaný neposkytol stravné v zákonnej výške. Za pracovné cesty vykonané v uvedenom období mal žalovaný žalobcovi zaplatiť sumu v celkovej výške 12.609,51 eur, avšak zaplatil mu len sumu 7.714,15 eur.

Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť s tým, že žalobca neuviedol v žalobe dôležité skutočnosti, o ktorých veľmi dobre vedel a o ktorých bol žalovaným ako svojím niekdajším zamestnávateľom upovedomený, čo on ako zamestnanec bral na vedomie a nemal k postupu žalovaného žiadne námietky.

Žalovaný namietol, že žalobcovi nedlhuje žiadnu finančnú sumu, skôr naopak, žalovaný žalobcovi vyplácal stravné podľa platných predpisov. Vzhľadom na to, že žalobca v rámci plnenia pracovných povinností sa dopustil aj konania, ktoré nebolo plne v súlade s pracovnými povinnosťami, boli žalovanému ako majiteľovi motorového vozidla uložené sankcie, ktoré musel zaplatiť. Keďže protiprávneho konania sa dopustil žalobca ako vodič kamióna, po dohode mu následne boli tieto splátky sankcií žalovaným zrážané z jeho príjmov. O tejto skutočnosti žalobca podľa žalovaného veľmi dobre vedel a s takýmto postupom súhlasil, nemal žiadne výhrady. Z prehľadov, ktoré žalovaný súdu vo svojom vyjadrení k žalobe predložil, je podľa neho zrejmé, aká výška stravného bola žalobcovi vyplatená a aká bola výška zrážok za porušenie pracovných povinností zo strany žalobcu. Podľa žalovaného rozdiel činí sumu 742,51 eur práve v neprospech žalobcu.

Žalovaný s vyjadrením predložil súdu listinné dôkazy, na ktoré sa v žalobe odvolával žalobca, a to doklady o prevádzke nákladného motorového vozidla, s ktorým mal žalobca podľa svojich vyjadrení uvedených v žalobe vykonať služobné cesty v zahraničí.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že 28.07.2011 uzavreli medzi sebou Pracovnú zmluvu, na základe ktorej žalobca pracoval u žalovaného v pracovnej pozícii vodič kamióna s dohodnutou mesačnou mzdou vo výške 450,- eur a vymedzením výkonu práce v turnusoch 4 týždne na pracovnej ceste plus 2 týždne voľno.

Spornou medzi účastníkmi bola otázka právneho posúdenia vzniku práva žalobcu na stravné podľa o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.

Dokazovanie je činnosťou súdu, ktorá má zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej, pričom v porovnaní s inými úkonmi ide o úkony mimoriadne významné. Prostredníctvom dokazovania súd zisťuje skutkový stav veci, z ktorého potom vychádza a ktorý následne hodnotí po právnej stránke. Dokazovanie sa pritom vykonáva podľa pravidiel zakotvených v ust. § 120 a nasl., no i viacerých ďalších ustanovení uvedených na inom mieste zákona.

Ustanovenie vyjadruje základné práva a povinnosti v občianskom súdnom sporovom konaní, ktorými je povinnosť účastníkov konania:

a) tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých účastník konania odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany; b) označiť dôkazy, ktorými chce účastník konania preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností; c) zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena.

Povinnosť tvrdiť skutkové okolnosti je elementárnou povinnosťou účastníka konania, a to najmä žalobcu. Povinnosť tvrdenia skutkových okolností, z ktorých žalobca odvodzuje svoje právo alebo povinnosť žalovaného, vyplýva už z požiadavky na obsah návrhu na začatie konania. Neuvedenie rozhodných skutočností môže mať za následok odmietnutie žaloby. Povinnosť tvrdenia však neznamená, že nesplnenie tejto povinnosti musí mať za následok neprijať iné rozhodnutie pre účastníka konania, ktorý procesnú povinnosť tvrdenia nesplnil. Povinnosť tvrdenia je totiž úzko spojená s dôkazným bremenom. To v konečnom dôsledku znamená, že ak žalovaný zostane v konaní nečinný a vo veci sa napríklad ani nevyjadrí, nesplnenie tejto povinnosti nebude mať pre neho nepriaznivé dôsledky vtedy, ak dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní ním tvrdených skutočností zaťažuje žalobcu a ten dôkazné bremeno neunesie.

Na to, aby bol účastník konania, žalobcu nevynímajúc, v konaní úspešný, je jeho povinnosťou tvrdiť základné skutočnosti a pre rozhodnutie určujúce skutočnosti. Základnými skutočnosťami sú fakty, ktoré musí mať súd k dispozícii už na samotnom počiatku konania, aby mohol posúdiť, že právo, ktorého sa žalobca domáha, nie je zameniteľné s iným možným právom žalobcu. Povinnosťou účastníkov konania je v ďalšom poskytnúť súdu tvrdenia o skutočnostiach, ktoré sú pre rozhodnutie súdu určujúce. Ide o

fakty, ktorých uvedenie nie je síce nutné k identifikácii skutku, ale ktoré ovplyvňujú výsledok sporu. Ich absencia vedie totiž k zamietnutiu žaloby.

Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na označenie dôkazov preukazujúcich pravdivosť skutkových tvrdení. Hoci nesplnenie tejto povinnosti nemožno vynucovať, jej nesplnenie bude mať spravidla významné až zásadné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej. Neoznačenie dôkazov môže dokonca znamenať, že súd nevykoná vo veci žiadne dokazovanie a rozhodne iba na základe toho, že účastník konania, ktorý sa domáhal práva, alebo sa bránil splneniu povinnosti, neuniesol dôkazné bremeno.

Z uvedenej povinnosti však existujú výnimky, spomedzi ktorých treba spomenúť predovšetkým nezriedka súdnou praxou opomínanú, tzv. negatívnu dôkaznú teóriu vychádzajúcu z toho, že nemožno od nikoho vyžadovať preukázanie negatívnej skutočnosti. Naopak, účastník musí preukazovať pozitívne skutočnosti, ktoré vedú k negatívnemu skutkovému zisteniu. Označenie dôkazov nie je iba povinnosťou účastníkov konania, ale aj ich právo. Uplatnenie tohto práva je však limitované časom. Účastník konania môže toto právo v zásade uplatniť najneskôr do vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej, pretože na dôkazy a skutočnosti predložené alebo označené neskôr súd neprihliada.

V rámci povinnosti označiť dôkazy žalobca v priebehu konania pred súdom prvého stupňa na podporu svojich tvrdení označil za dôkaz Pracovnú zmluvu a Dohodu o zmene pracovných podmienok, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné, a rozpis nárokov na stravné, s ktorými žalovaný nesúhlasil poukazujúc na skutočnosť, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných predpokladov vyplývajúcich z ust. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.

Podľa posledne citovaného zákonného ustanovenia zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa skončenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady, skončená.

O dôkaznom bremene nemožno spravidla hovoriť vo vzťahu k celému konaniu, ale iba vo vzťahu ku konkrétnemu skutkovému tvrdeniu alebo tvrdeniam, ktoré majú pre rozhodnutie súdu určitý význam a zodpovednosť za neunesenie dôkazného bremena znamená, že účastník konania, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania rozhodných skutočností a toto neuniesol, nebude v konaní úspešný. Nestačí, že účastník konania označí dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

Z tvrdení a dôkazov predložených žalobcom v priebehu konania pred súdom prvého stupňa nemožno vyvodiť právny záver, na základe ktorého by bolo možné konštatovať, že mu za obdobie od 11.02.2013 do 12.04.2014 voči žalovanému vystupujúcemu v právnom postavení zamestnávateľa vzniklo právo na zaplatenie stravného uplatneného vo výške uvedenej v petite žaloby.

Žalobca v konaní pred súdom prvého stupňa nepreukázal splnenie povinnosti voči žalovanému ako zamestnávateľovi, ktorá žalobcovi vyplýva z ust. § 36 ods. 7 vyššie citovanej zákonnej úpravy.

Vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena o splnení základnej povinnosti žalobcu vystupujúceho v právnom postavení zamestnanca v zmysle ust. § 36 ods. 7 vyššie citovanej zákonnej úpravy tak súd zamietol i návrh žalobcu uskutočnený prostredníctvom jeho právneho zástupcu na pojednávaní 10.04.2015 na doplnenie dokazovania výsluchom konateľa, príp. inej bližšie nešpecifikovanej osoby, ktorá vypracovala prehľad nevyplatených cestovných náhrad.

V konaní pred súdom prvého stupňa tak žalobca neuniesol nielen abstraktné bremeno tvrdenia a dokazovania (, veta prvá ), ale i konkrétne bremeno tvrdenia a dokazovania, ktoré mu vzniklo v konkrétnej skutkovej a dôkaznej situácii. Je totiž vecou žalobcu, aby na skutkový posun v priebehu sporu reagoval a svoje pôvodné skutkové zistenia buď vyvracal, alebo aby tvrdil a preukazoval ďalšie skutočnosti, ktoré spor posunú mimo rámec doterajších skutkových zistení.

Keďže v priebehu konania súd tak na strane žalobcu ako aj na strane žalovaného nezistil existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa predpokladaných ust. , bolo o trovách konania rozhodnuté podľa ust. tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, bolo priznané právo na náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Plne úspešnému žalovanému tak bolo priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 920,60 eur podľa nasledujúceho vyúčtovania:

Základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej služby je stanovená podľa Vyhl. č. a táto činí sumu 170,97 eur pri hodnote sporu 4.895,36 eur.

21.07.2014 Príprava a prevzatie zastúpenia vrátane prvej porady s klientom ..... 170,97 eur ( Vyhl. č. ) 22.07.2014 Podanie odporu ............................................................. 170,97 eur ( Vyhl. č. ) 17.12.2014 Zastúpenie na pojednávaní ............................................................. 170,97 eur ( Vyhl. č. ) 13.03.2015 Zastúpenie na pojednávaní ............................................................. 42,74 eur ( Vyhl. č. ) 10.04.2015 Zastúpenie na pojednávaní ............................................................. 170,97 eur ( Vyhl. č. ) Spolu: ............................................................. 726,62 eur

Režijný paušál:

( Vyhl. č. ) Rok 2014: 4 x 8,04 eur .................................... 32,16 eur Rok 2015: 1 x 8,39 eur .................................... 8,39 eur Spolu: .................................... 40,55 eur

Spolu bez DPH: .................................... 767,17 eur DPH 20 %: .................................... 153,43 eur ________________________________________________________ Spolu s DPH: 920,60 eur

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).