Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2S/16/2021

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. a doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD., v právnej veci žalobcu A. B., so sídlom Laca Novomeského 2567/1, 085 01 Bardejov, IČO: 335 28 055, právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 31. marca 2021 Číslo: 100511970/2021 na základe podanej správnej žaloby jednohlasne takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného zo dňa 31. marca 2021 Číslo: 100511970/2021 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov zo dňa 18.decembra 2020 Číslo: 102008831/2020 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcovi úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

odôvodnenie:

I.

Závery správnych orgánov

Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný ako príslušný odvolací orgán rozhodol dňa 31.03.2021 pod Číslom: 100511970/2021 o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov zo dňa 18.12.2020 Číslo: 102008831/2020, ktorým správca dane podľa v znení neskorších predpisov priznal úrok z nadmerného odpočtu v sume 33 056,71 eura zo sumy vrátené nadmerného odpočtu vo výške 277 940,77 eura daňovému subjektu – žalobcovi, potvrdil.

V odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia odvolací orgán uviedol, že žalobca podal prostredníctvom splnomocneného zástupcu proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov z 18.12.2020 odvolanie s tým, že odvolacie námietky žalobcu v preskúmavanom rozhodnutí konkretizoval na strane 1 až 3 rozhodnutia. Správny súd zároveň konštatuje, že odvolacie námietky sú totožné so žalobnými námietkami.

Ďalej argumentoval žalovaný tým, že preskúmal rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku a zistil, že platiteľ dane A. B. podal dňa 27.12.2011 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie november 2011, ktorým si uplatnil nadmerný odpočet v sume 277 940,77 eura. Správca dane rozhodnutím zo dňa 14.05.2012 daňovú kontrolu prerušil od 14.05.2012 do 05.09.2013 a zároveň, ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia kontrola bola ukončená 21.04.2016 doručením Protokolu zo dňa 13.04.2016.

Následne správca dane vydal dňa 10.06.2020 rozhodnutie o zastavení daňového konania vo veci vyrubovacieho konania na DPH za zdaňovacie obdobie november 2011 z dôvodu, že rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Bardejov zo 14.05.2012 o prerušení konania neobsahovalo zákonné náležitosti, chýbal deň začiatku prerušenia, preto bolo nezákonné a nezakladá právne účinky predpokladané v ustanovení § 61 ods. 5 Daňového poriadku. Daňová kontrola od 14.05.2012 do 05.09.2013, teda po dobu 479 dní prerušená nebola, čo viedlo k tomu, že zákonná lehota na vykonanie daňovej kontroly podľa § 46 ods. 10 Daňového poriadku v znení neskorších predpisov dodržaná nebola. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 11.06.2020 a nadmerný odpočet v sume 277 940,77 eura za zdaňovacie obdobie november 2011 bol vrátený v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania dňa 16.06.2020. Zároveň z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že daňový subjekt podal dňa 19.06.2020 žiadosť o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania, pričom poukázal na rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn.: a . V oboch prípadoch pritom vyplýva, že Krajský súd v Prešove zrušil oznámenia správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 15.12.2020 daňový subjekt podal opätovnú žiadosť o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania a správca dane následne dňa 18.12.2020 vydal rozhodnutie, ktorým podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH priznal úrok z nadmerného odpočtu v sume 33 056,71 eura na DPH za zdaňovacie obdobie november 2011 voči ktorému podal daňový subjekt odvolanie.

Odvolací orgán sa vysporiadal zároveň s námietkami odvolávajúceho sa, pričom citoval príslušné ustanovenia Daňového poriadku, ako aj zákona o DPH a argumentoval ďalej tým, že správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2011, ktorá bola ukončená doručením protokolu 21.04.2016. Z dôvodu, že celé konanie správcu dane bolo zaťažené vadou nezákonnosti, zastavil správca dane rozhodnutím z 10.06.2020 vyrubovacie konanie a nadmerný odpočet vrátil vo výške 277 940,77 eura daňovému subjektu 16.06.2020.

Ďalej žalovaný zistil, že daňový subjekt požiadal o vydanie rozhodnutia a poukázal ako už uvádzal v rozhodnutí vyššie, na rozsudky krajského súdu a . Následne vydal správca dane rozhodnutie z 18.12.2020, ktorým podľa § 79 ods. 3 zákona o DPH priznal daňovému subjektu úrok z nadmerného odpočtu vo výške 33 056,71 eura na DPH za zdaňovacie obdobie november 2011. Podľa daňového subjektu, aj keby daňová kontrola bola vykonaná zákonným spôsobom a bola ukončená doručením protokolu dňa 21.04.2016 ustanovenie § 79a zákona o DPH nie je možné použiť. Žalovaný k tejto námietke poukazuje na Stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu SR z 30.10.2019 sp. zn.: Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR ohľadne náhrady za zdržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly. Podľa uvedeného stanoviska vnútroštátna úprava Právneho poriadku SR spočívajúca v ustanovení § 85 druhá veta zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 v znení: „Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016 vrátane“ nie je v súlade s právom Európskej únie a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú úpravu s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom EÚ sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia. V súlade s uvedeným odvolací orgán konštatoval, že správca dane postupoval správne, keď pri priznaní úroku z nadmerného odpočtu aplikoval ustanovenie § 79a ods. 3 zákona, pretože ide o dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu v právnom poriadku SR a to bez toho, aby sa uplatnilo ustanovenie § 85 druhej vety zákona o DPH účinného od 01.01.2017, pretože tak zabezpečil, že rozhodnutie bolo vydané v súlade s právom EÚ.

Pokiaľ daňový subjekt namieta, že za daného stavu rozhodujúcim právnym úkonom bolo podanie daňového priznania a jeho účinkom bolo, že nárok na vrátenie nadmerného odpočtu za november 2011 vznikol k 25.12.2011, žalovaný k tomuto uviedol, že nadmerný odpočet vo výške 277 940,77 eura bol vrátený v lehote 10 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o zastavení vyrubovacieho konania zo dňa 16.06.2020, pričom posledný deň na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2011 bol deň 24.02.2012. Keďže nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 zákona o DPH, t. j. do 24.08.2012 správca dane priznal úrok z omeškania vo výške 33 056,71 eura, pričom výpočet úroku podľa §79a citovaného zákona je uvedený v rozhodnutí správcu dane.

K námietke odvolávajúceho sa, že správca dane mal pri priznaní úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu postupovať podľa Daňového poriadku, s jeho výpočtom podľa ustanovenia žalovaný uviedol, že základným právnym normatívom slovenského zákona o DPH bola 6. Smernica Rady 77/388/EHS, ktorú nahradila Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006. Z viacerých rozsudkov Súdneho dvora EÚ zaoberajúcich sa výkladom článku 183 Smernice vyplynul v súvislosti s aplikáciou vnútroštátneho práva názor, že ak zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, je postihnutá hospodárskym zvýhodnením, ktoré by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality. Pri náleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania.

V súlade s citovanou judikatúrou bola s účinnosťou od 01.01.2017 zavedená do vnútroštátneho predpisu úprava zakotvená v § 79a zákona o DPH. Zadržanie finančných prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly je aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ oprávnené a legitímne, pretože slúži na preverenie skutočností pre správne určenie dane a na predchádzanie odhaľovania daňových podvodov. Iba ustanovenie § 79a zákona o DPH zohľadňuje vo svojej dikcii uvedené pravidlá a preto použitie v odvolaní uvedených ustanovení Daňového poriadku na priznanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu považuje odvolací orgán za neopodstatnené. Preto rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil.

II.

Žalobné dôvody

Včas podanou žalobou sa žalobca domáha zrušenia rozhodnutia tak žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a priznania trov konania.

V žalobe žalobca argumentuje poukazom na vydanie prvostupňového rozhodnutia, ako aj na vydanie druhostupňového rozhodnutia žalovaným 31.03.2021. Podľa žalobcu rozhodnutie žalovaného nemá oporu v zákone a uvedeným rozhodnutím boli porušené práva alebo právom chránené záujmy žalobcu, pretože rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. V žalobe takisto, ako aj v odvolacích námietkach voči prvostupňovému rozhodnutie poukazuje žalobca na § 63 ods. 5 Daňového poriadku, podľa ktorého rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. Z rozhodnutia žalovaného podľa žalobcu je zrejmé, že žalovaný nepostupoval v zmysle uvedeného ustanovenia a obmedzil sa len na jednostrannú obhajobu záverov správcu dane bez toho, aby výsledok konfrontácie záverov správcu dane a záverov žalobcu predstavil zákonne konformným spôsobom.

V žalobe argumentuje ďalej, že jednou zo základných námietok žalobcu bolo tvrdenie, že ustanovenie § 79a zákona o DPH upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu len počas daňovej kontroly, pričom v danom prípade nadmerný odpočet bol zadržiavaný aj po jej ukončení, pretože daňová kontrola sa neskončila „bez nálezu“. Pokiaľ žalovaný v odôvodnení rozhodnutia vôbec nevysvetlil svoju úvahu ohľadne určitej okolnosti, ktorú prezentuje, ide o neodstrániteľnú chybu konania podľa žalobcu a spôsobuje arbitrárnosť rozhodnutia a takéto rozhodnutie je podľa neho nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Žalovaný podľa žalobcu neodlišuje inštitúty daňového práva, konkrétne nerozlišuje medzi ustanovením § 79a zákona o DPH a ustanovení § 156 v nadväznosti na ustanovenie § 165 ods. 1 a ods. 7 Daňového poriadku. Z uvedených dôvodov úrok podľa ustanovenia § 79a zákona o DPH nepredstavuje pre správcu dane žiadnu sankciu a ide len o platbu kompenzačného charakteru. Ustanovenie § 156 v nadväznosti na § 165 ods. 1, ods. 7 Daňového poriadku na rozdiel od ustanovenia § 79a zákona o DPH je založené na tom, že správca dane postupoval nezákonne a z uvedeného dôvodu nesprávne zadržiaval peňažné prostriedky daňového subjektu. Z uvedeného dôvodu úroku podľa ustanovenia § 156 v nadväznosti na § 165 ods. 1 a ods. 7 Daňového poriadku sa jedná o sankcionovanie správcu dane a reparovanie škody spôsobenej správcom dane nezákonným zadržiavaním finančných prostriedkov daňového subjektu.

Týmto rozdielnym inštitútom daňového práva zodpovedajú aj rozdielne ročné úrokové sadzby. Nakoľko výpočet úroku podľa Daňového poriadku je identický s jeho výpočtom podľa ustanovenia , len jeho aplikáciou v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. je zabezpečený princíp právnej istoty a ochrana nadobudnutých práv podľa žalobcu. Žalovaný tak postupoval v rozpore s ustanovením Daňového poriadku a uvedenú námietku žalobcu nechal bez povšimnutia.

Pokiaľ žalovaný uviedol, že daňový subjekt nesmie byť výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, no výkon daňovej kontroly spojený so zadržiavaním uplatneného nadmerného odpočtu nemôžu mu priniesť ani ekonomickú výhodu, čo podľa žalovaného zohľadňuje iba ustanovenie zákona o DPH, žalobca poukazuje na všeobecnú časť dôvodovej správy k , v zmysle ktorého jednotlivými novelami dochádza postupne k zrovnoprávňovaniu práv a povinností medzi daňovým subjektom a správcom dane a aj v tejto oblasti sa má dosiahnuť porovnateľný stav, ako v krajinách OECD a EÚ. Tvrdenie žalovaného, že iba ustanovenie zákona o DPH zohľadňuje vo svojej dikcii uvedené pravidlá, je podľa žalobcu v extrémnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazuje sám žalovaný. Žalobca pritom citoval príslušné rozhodnutie Ústavného súdu SR a poukazoval na retroaktivitu v prípade stretu starej a novej úpravy, ako tomu bolo v bode 8 odvolania. Podľa žalobcu žalovaný v rozpore s ustanovením Daňového poriadku uvedenú zásadnú námietku žalobcu nechal takisto bez povšimnutia.

Ďalšie zásadné námietky žalobcu ohľadom nálezu Ústavného súdu SR sp. zn.: k nejasnosti právneho predpisu, pričom poukazuje žalobca na bod 9 odvolania, žalobca namietal ustanovenie § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku je zmätočné a nejasné, v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: , pričom žalovaný v rozpore s uvedeným ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku uvedenú zásadnú námietku takisto nechal bez povšimnutia. Žalobca ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: z 30.07.2019, v ktorom súd zdôraznil potrebu ústavno-konformného výkladu právnej normy a zaujal úplne jednoznačne stanovisko k aplikácii ustanovenia § 165 ods. 1 Daňového poriadku Opätovne žalobca argumentuje tým, že žalovaný konal v rozpore s ustanovením § 74 ods. 2 Daňového poriadku a aj uvedenú zásadnú námietku nechal bez povšimnutia.

V závere žaloby poukazuje žalobca na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: z 05.04.2016, v ktorom sa Najvyšší súd SR zaoberal právnou otázkou, za akých podmienok je možné aplikovať inštitút sankčných úrokov v právnej úprave Daňového poriadku. Z uvedeného je zrejmé, že závery vyplývajúce z tohto rozsudku sú plne konzistentné s dôvodmi odvolania žalobcu a s dôvodmi podanej žaloby. V danom prípade použitie úrokovej sadzby podľa § 79a zákona o DPH je v extrémnom rozpore s uvedenými nálezmi Ústavného súdu SR a s uvedenými rozsudkami Najvyššieho súdu SR, pretože zásadne mení režim právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti. Nepriznaním právnych nárokov z týchto právnych vzťahov je v rozpore so záväzným pravidlom ustanoveným v Daňového poriadku a nepriznaním úroku vo výške podľa skoršej právnej úpravy, teda podľa ustanovenia správne orgány založili systém právnej retroaktivity, ktorá je v rozpore s princípmi právneho štátu. Žalobca tvrdí, že len úrok priznaný podľa Daňového poriadku je identický s úrokom podľa ustanovenia , zohľadňuje pravidlá a len jeho aplikáciou je zabezpečený princíp právnej istoty a ochrana nadobudnutých práv. Rozhodnutie žalovaného preto podľa žalobcu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalovaný na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie zákona o DPH, ktoré upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu len počas daňovej kontroly a teda zistený skutkový stav podriadil pod právnu normu, ktorá sa na vec nevzťahuje. Žalobca v žalobe zároveň žiadal o nariadenie pojednávania.

III.

Vyjadrenie žalovaného

K podanej žalobe sa vyjadril žalovaný, ktorý zotrval na skutkových a právnych okolnostiach uvedených v rozhodnutí a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

IV.

Replika žalobcu

K písomnému stanovisku žalovaného sa vyjadril právny zástupca žalobcu podaním z 30.08.2021, pričom argumentoval totožne, ako to bolo uvedené v podanej žalobe a navrhol žalobe vyhovieť a rozhodnutia správnych orgánov zrušiť.

V.

Závery správneho súdu

V súlade s príslušnými ustanoveniami , ktorý nadobudol účinnosť 01.07.2016, správny súd pri preskúmavaní rozhodnutí napadnutých podanou správnou žalobou postupoval.

Podľa , správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy.

Podľa , správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových orgánov a iných osôb.

Podľa o daní z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie () za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

Podľa , ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, vráti daňový úrad nadmerný odpočet v lehote desiatich dní od skončenia kontroly. Ak platiteľ neumožní

vykonanie kontroly v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, vráti daňový úrad nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia kontroly.

Podľa , ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z omeškania“) podľa odseku 2.

Podľa platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.

Podľa o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.

Podľa platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa , aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie , a bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

Podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ) rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet 11ad) alebo na jeho nedopočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátania dane, 1b) považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa , o čom vyrozumie daňový subjekt.

1b) Napríklad o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení , o spotrebnej dani z vína, o spotrebnej dani z piva, o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, o spotrebnej dani z minerálneho oleja. 11ad) v znení

Podľa správca dane za obdobie neoprávnene zdržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. 1b) Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona 11ad) alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, 1b) do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. 1b) Napríklad o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení , o spotrebnej dani z vína, o spotrebnej dani z piva, o spotrebnej dani z tabakových výrobkov, o spotrebnej dani z minerálneho oleja. 11ad) v znení

Podľa o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2016, t.j. v znení účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaného (ďalej len ), pri použití daňového preplatku sa primerane postupuje podľa a ; správca dane písomne upovedomí daňový subjekt o použití preplatku podľa a .

Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, 44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

44) v znení neskorších predpisov.

Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

Podľa § 165 ods. 1 Daňového poriadku, právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku, sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona.

Podľa , správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený,

vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmtaeľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy na základe napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

Podľa , ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.

Podľa veta prvá , ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3.

Podľa veta prvá , právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný.

Podľa , ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.

Na tomto mieste odôvodnenia považuje správny súd za dôležité poukázať na závery vyplývajúce z rozsudku NS SR č. zo dňa 30.07.2019, z ktorých cituje:

(Bod 21.) Kasačný súd považuje za potrebné najprv zaujať stanovisko k otázke nároku žalobcu na zaplatenie sankčných úrokov. Sťažovateľ správne poukazuje na to, že právny pojem „neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky“ v súvislosti s nadmerným odpočtom DPH zaviedla novela vykonaná s účinnosťou od 01.01.2005. Z tejto právnej úpravy plynie, že pre naplnenie definície uvedeného pojmu musia existovať dve v časovom slede po sebe vydané právoplatné rozhodnutia daňového orgánu o vyrubení dane alebo rozdielu dane za to isté obdobie, z ktorých neskoršie rozhodnutie nahrádza to predchádzajúce. V kontexte DPH, ak bol novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa prítomný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky, ku ktorým patrí daňovému subjektu v zmysle a sankčný úrok. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu. (Bod 22.) V žalobcovom prípade k uvedenej zákonom predpokladanej situácii nedošlo, pretože okrem rozhodnutí daňových orgánov o znížení nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie júl 2007 zo sumy 87 553,91 eur na sumu 133?64 eur, ktoré boli neskôr v odvolacom daňovom konaní alebo v súdnom správnom konaní zrušené, nebolo vo veci vydané žiadne iné právoplatné rozhodnutie, ktorým by bol žalobcovi priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet DPH. Sumu nadmerného odpočtu vo výške

87 420,07 eur, ktorá bola žalobcovi zadržaná v súvislosti s daňovou kontrolou a následným vyrubovacím konaním (a vrátená žalobcovi bez vydania rozhodnutia až dňa 06.05.2016), nemožno považovať za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky v zmysle , ku ktorým by mal žalobcovi patriť sankčný úrok podľa ods. 6 tohto ustanovenia, pretože nebola splnená vyššie uvedená podmienka existencie dvoch rozhodnutí o výške daňovej povinnosti za totožné zdaňovacie obdobie, z ktorých druhé by priznávalo žalobcovi vyšší nárok na nadmerný odpočet ako rozhodnutie prvé. Systém sankčných úrokov podľa uvedených ustanovení preto nemožno aplikovať. V tomto ohľade krajský súd vec nesprávne právne posúdil. (Bod 25.) V prípade, že by sa daňová kontrola za zdaňovacie obdobie júl 2007 skončila u žalobcu v roku 2009 „bez nálezu“ (uplatnené odpočítanie dane by bolo správcom dane vyhodnotené ako oprávnené), bol by správca dane v zmysle (vo vtedajšom znení) povinný vrátiť mu nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Keďže však výsledky daňovej kontroly viedli k neuznaniu práva na odpočítanie dane a k vyrubovaciemu konaniu, bol žalobcovi uplatnený nadmerný odpočet dane naďalej zadržiavaný i po skončení daňovej kontroly. Všetky rozhodnutia správcu dane i odvolacieho daňového orgánu však boli v priebehu konania zrušené a po zániku práva vyrubiť daň uplynutím zákonnej lehoty bol žalobcovi nadmerný odpočet v uplatnenej výške dňa 06.05.2016 vrátený. Zrušením vydaných rozhodnutí o vyrubení dane a následným vrátením nadmerného odpočtu bez rozhodnutia nastolili daňové orgány stav, kedy medzi uplynutím zákonnej lehoty podľa (do 01.01.2012 ods. 4) a vrátením odpočtu v roku 2016 prestal existovať akýkoľvek právny dôvod pre zadržiavanie finančných prostriedkov žalobcu. Vrátenie nadmerného odpočtu je preto nutné považovať za celú uvedenú dobu za oneskorené. Za danej situácie podľa názoru kasačného súdu prichádza do úvahy len aplikácia a posledná veta Daňového poriadku (za dobu od 01.01.2012) a priznanie úroku zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH od uplynutie 10-dňovej lehoty od skončenia daňovej kontroly, až do vrátenia nadmerného odpočtu. (Bod 31.) Kasačný súd je v nadväznosti na uvedené toho názoru, že pri uplatnení zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom, ktorú sú povinné rešpektovať nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy všetkých členských štátov EÚ, je teda vo svetle zmienenej judikatúry Súdneho dvora EÚ k výkladu článku 183 Smernice o DPH nutné aplikovať vnútroštátne právo v prejednávanom prípade tak, že nakoľko bol žalobcovi nadmerný odpočet vrátený opatrením správcu dane, patrí žalobcovi primeraný úrok zo sumy nadmerného odpočtu už od uplynutia všeobecných lehôt na jeho vrátanie až do 10. dňa od skončenia daňovej kontroly. Právny názor sťažovateľa o neoprávnenosti nároku žalobcu na úrok zo zadržanej sumy nadmerného odpočtu DPH po dobu trvania daňovej kontroly sa teda nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom EÚ a je v rozpore s vyššie opísanými zásadami fungovania systému DPH. (Bod 32.) Keďže daňová kontrola bola u žalobcu ukončená predo dňom 31.12.2016, neexistuje vo vnútroštátnom právnom poriadku, ako to správne uviedol sťažovateľ, osobitná právna úprava kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Ani správny súd nie je v prípade absencie legislatívy oprávnený záväzným pokynom určiť primeranú výšku úroku, ktorý by mali daňové orgány žalobcovi priznať, pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti verejného hmotného práva. Je však toho názoru, že daňová správa nemôže naďalej k veci zachovávať doterajší pasívny postoj a problém náhrady za zadržiavanie nadmerných odpočtov DPH počas daňovej kontroly za dobu do 31.12.2016 vyrieši legislatívne, prípadne analogickou aplikáciou ustanovení , alebo aplikáciou právnej úpravy všeobecných úrokov z omeškania ( v znení neskorších predpisov, nariadenia vlády SR č. ). (Bod 33.) Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného za nedôvodnú a preto ju postupom podľa zamietol. V ďalšom konaní bude úlohou daňových orgánov v intenciách právneho názoru kasačného súdu (najmä v bodoch 25 a 32) opätovne vyhodnotiť žiadosť žalobcu o zaplatenie úroku zo sumy zadržaného a oneskorene vráteného nadmerného odpočtu, a to so zreteľom na dobu zadržiavania finančných prostriedkov žalobcu po dobu trvania daňovej kontroly a po dobu od uplynutia 10-dňovej lehoty od skončenia daňovej kontroly až do vrátenia nadmerného odpočtu.

S citovanými závermi kasačného súdu sa správny súd aj v danej veci plne stotožňuje. Z bodu 25. posledná veta vyššie citovaného rozhodnutia kasačného súdu výslovne vyplýva, že žalovaný v ďalšom konaní mal úrok zo sumy zadržaného nadmerného odpočtu DPH priznať za obdobie od uplynutia 10- dňovej lehoty od skončenia daňovej kontroly až do vrátanie nadmerného odpočtu a pri jeho výpočte aplikovať a posledná veta Daňového poriadku (za dobu od 01.01.2012).

Na to nič nemení právny názor, ktorý kasačný súd vyslovil v bode 32., nakoľko toto zdôvodnenie sa vzťahovalo len k priznaniu úroku z nadmerného odpočtu od uplynutia všeobecných lehôt na jeho vrátenie až do 10. dňa od skončenia daňovej kontroly a k okolnosti, že vo vzťahu k daňovým kontrolám ukončeným pred 31.12.2016 neexistuje vo vnútroštátnom právnom poriadku osobitná právna úprava kompenzácie za ekonomické znevýhodnenie spôsobené zdržiavaním nadmerného odpočtu. V tejto súvislosti kasačný súd len vo všeobecnosti poukázal na to, že daňová správa nemôže naďalej k veci zachovávať doterajší pasívny postoj k problému náhrady za zadržiavanie nadmerných odpočtov DPH počas daňovej kontroly ukončených do 31.12.2016 a tento buď vyriešiť legislatívne, prípadne analogickou aplikáciou ustanovení , alebo aplikáciou právnej úpravy všeobecných úrokov z omeškania ods.. 2 v znení neskorších predpisov, nariadenia vlády SR č. ). Z uvedeného záveru nevyplýva, že by kasačný súd dal správnym orgánom v prejednávanej veci možnosť výberu, aký rozsah kompenzácie zvolí a ktoré ustanovenia zákonov bude aplikovať.

Z uvedených dôvodov správny súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný posúdil vec po právnej stránke nesprávne, pričom nerešpektoval právne záväzný názor kasačného súdu v citovanom rozsudku NS SR z 30.07.2019 pri výpočte úroku zo sumy oneskorene vráteného nadmerného odpočtu DPH aplikovať a posledná veta Daňového poriadku za dobu od 25.12.2011, a preto bolo potrebné žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane ako nezákonné zrušiť podľa citovaného ustanovenia a a vec vrátiť podľa žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom správneho súdu i kasačného súdu v rozsudku viazaný.

Pokiaľ žalobca na pojednávaní poukazoval konkrétne na závery vyplývajúce z rozsudku kasačného súdu sp. zn.: zo dňa 30.07.2019, správny súd dáva do pozornosti žalobcu, že ak žalobca cituje právne závery rozhodnutí iných súdov, je jeho povinnosťou tvrdiť a preukázať i skutkovú zhodnosť s prejednávanou vecou, čo žalobca nesplnil. Vo veci sp. zn.: išlo pritom o situáciu, keď za účinnosti (dodatočným platobným výmerom z 29.10.2010) bol daňovému subjektu vyrubený rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005 a tiež bolo zriedené záložné právo k nehnuteľnostiam daňového subjektu na zabezpečenie pohľadávky vyplývajúcej z tohto dodatočného platobného výmeru. Ešte za účinnosti bol platobný výmer z 29.10.2010 zrušený a vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie. Za účinnosti nového procesného predpisu – Daňového poriadku bola na účet daňového úradu (dňa 24.06.2015) poukázaná suma 57 185,17 eura, ako výťažok z dražby nehnuteľnosti daňového subjektu. Rozhodnutím č. 198053/2016 z 15.03.2016 správca dane vyslovil, že rozdiel dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005 je 0,00 eur. Následne daňový úrad vrátil finančné prostriedky v sume 57 185,17 eura (výťažok z dražby) do notárskej úschovy. Po podaní žaloby správca dane listom z 23.11.2016 žalobcovi oznámil, že rozhodnutie č. 198053/2016 z 15.03.2016 (o určení nulového rozdielu dane) je neúčinné, nakoľko bolo vydané po prekluzívnej lehote. Rozhodnutím z 23.11.2016 správca dane konanie vo veci vyrubenia dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005 zastavil.

Zároveň správny súd podotýka, že ak by sa aj preukázala skutková zhodnosť prípadov (a teda by existovali dva odlišné názory kasačného súdu), správny súd je viazaný právne záväznými závermi kasačného súdu vyjadrenými v rozsudku sp. zn.: z 30.07.2019, pretože tento bol vydaný vo vzťahu k prejednávanej veci a tento je možné aplikovať aj na predmetnú vec .

Ohľadne výpočtu úrokov kompenzujúcich zadržanie nadmerného odpočtu DPH za dobu trvania daňovej kontroly správny súd pre úplnosť dáva účastníkom konania do pozornosti recentnú judikatúru Súdneho dvora v spojených veciach C-13/18 a C-126/18 Sole-Mizo Zrt. (C-13/18), Dalmandi Mezögazdasági Zrt. (C-126/18) proti Nemzeti Adó-és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatósága, v ktorých sa okrem iného uvádza, že pri neexistencii právnej úpravy Únie prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za ktorých majú byť takéto úroky zaplatené, najmú úrokovú sadzbu o spôsob výpočtu týchto úrokov (jednoduché úroky alebo zložené úroky). Tieto podmienky musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie. Uvedené podmienky musia okrem toho rešpektovať zásahu daňovej neutrality. Z rozhodnutia tiež vyplýva, že

zásada efektivity vyžaduje, aby vnútroštátne pravidlá týkajúce sa výpočtu prípadne dlžných úrokov v prípade žiadosti o vrátenie nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH zadržaného v rozpore s právnom Únie neviedli k tomu, by bola zdaniteľná osoba zbavená primeranej náhrady za stratu spôsobenú nedostupňosťou dotknutých súm. Zásada daňovej neutrality vyžaduje, aby sa podmienky zaplatenia úrokov stanovili takým spôsobom, aby bolo možné kompenzovať hospodársku záťaž neoprávnene zadržaných súd dane.

Súdny dvor EÚ konštatoval, že právo Únie a osobitne zásady efektivity a daňovej neutrality sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia praxi členského štátu spočívajúcej vo výpočte úrokov z nadmerného odpočtu odpočítateľnej DPH zadržaného týmto členským štátom nad rámec primeranej lehoty v rozpore s právom Únie uplatnením sadzby, ktorá zodpovedá základnej sadzbe vnútroštátnej centrálnej banky, ak na jednej strane táto sadzba je nižšia než sadzba, ktorú by zdaniteľná osoba, ktorá nie je úverovou inštitúciou, musela zaplatiť zapožičanie sumy rovnajúcej sa uvedenej sume a na druhej strane úroky z dotknutého nadmerného odpočtu DPH sa počítajú za dané zdaňovacie obdobie, pričom sa neuplatní úrok, ktorého cieľom je kompenzovať zdaniteľnej osobe zníženie peňažnej hodnoty spôsobené uplynutím času od tohto zdaňovacieho obdobia až do skutočného zaplatenia týchto úrokov.

V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ výška úrokovej sadzby zo sumy zadržiavaného nadmerného odpočtu mala dosahovať úroveň, ktorá by zodpovedala sadzbe, za ktorú by si mohol daňový subjekt požičať sumu finančných prostriedkov zdržiavanú v súvislosti s výkonom daňovej kontroly. Aktuálna úprava, z ktorej vychádzal pri rozhodovaní žalovaný, je úpravou, ktorá odporuje záverom prijatým Súdnym dvorom EÚ, a preto ju nebolo možné vo veci použiť.

Na základe právneho názoru kasačného súdu vo veci zo dňa 30.07.2019, ako aj na právny názor NS SR vo veci zo dňa 05.04.2016 rozhodol správny súd tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Správny súd rozhodol o náhrade trov konania v zmysle ustanovenia a úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu trov konania voči žalovanému, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo veci rozhodol senát v pomere 3:0 hlasov ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu ( v spojení s )..

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno zmeniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.