Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/189/2014

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľa: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, proti odporkyniam: 1 P. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. Y. XXX, 2 M. J., nar. XX.X.XXXX, bytom H., F. XXX/XX, zastúpenej advokátom: JUDr. Peter Schmidl, so sídlom Bratislava, Mickiewiczowa 2, 3 Mgr. P. Y., nar. X.XX.XXXX, bytom R., R. XXXX/X, zastúpenej advokátom: JUDr. Ivan Rendek, so sídlom Galanta, Šafárikova 1522, o zaplatenie 10 406,69 Eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta, zo dňa 27.11.2013 č.k. -273, v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo dňa 18.12.2013 č.k. -290 - v jeho vyhovujúcej časti voči odporkyni 1, včítane závislých výrokov o trovách konania a poplatkovej povinnosti odporkyne 1 a v zamietajúcej časti voči odporkyniam 2 a 3, včítane výrokov o trovách konania, takto

rozhodol:

Odvolanie navrhovateľa voči vyhovujúcej časti voči odporkyni 1, včítane závislých výrokov o trovách konania a poplatkovej povinnosti odporkyne 1 o d m i e t a .

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej časti voči odporkyni 3 a výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a odporkyňou 3 r u š í a vec mu v zrušenom rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej časti voči odporkyni 2 a výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a odporkyňou 2 r u š í a konanie voči nej z a s t a v u j e.

Navrhovateľ a odporkyňa 2 navzájom nemajú právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zaviazal odporkyňu 1 k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške 10 406,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10 406,69 Eur od 4.5.2010 do zaplatenia, do 31.12.2016, spolu s náhradou trov konania vo výške 231,70 Eur do 31.12.2016. Navrhovateľa zaviazal k povinnosti zaplatiť odporkyni 2 k rukám jej právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 3.017,50 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia a rovnako aj odporkyni 3 k rukám jej právneho zástupcu trovy právneho zastúpenia vo výške 1 905,46 Eur, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odporkyňu 1 zaviazal k povinnosti zaplatiť Okresnému súdu Galanta súdny poplatok z návrhu vo výške 220,05 Eur, do 3dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vo zvyšnej časti dopĺňacím rozsudkom návrh zamietol.

Rozhodnutie prvostupňový súd s použitím ust. § 37 ods. 1, § 39, § 451 ods. 1, § 457, § 546, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 odss. 1, § 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, platného a účinného v čase uzavretia zmluvy a § 166 ods. 1, § 142 ods. 3 v spojení s § 146 ods. 2 veta druhá, § 142 ods. 1 O.s.p. odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané,

že odporkyňa 1 uzatvorila s navrhovateľom dňa 13.10.2006 zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu, v zmysle ktorej jej bola poskytnutá pôžička vo výške 400 000,- Sk, ktorú sa zaviazala splácať mesačne po 3 335,- Sk. Obdobnú pôžičku uzatvorila odporkyňa 1 s navrhovateľom aj dňa 24.04.2006 a obe zmluvy boli uzatvorené podľa pokynu generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR č. 5/2005 za podmienok ďalej dohodnutých, kým v prípade zmluvy z 24.04.2006 bola pôžička poskytnutá na základe písomnej žiadosti schválenej komisiou organizácie, v tomto prípade bola pôžička schválená Centrálnou rozhodcovskou komisiou organizácie. I keď je nepochybné, že v zmysle čl. 10, bod 3 pokynov o prípadných rozporoch vo výklade, alebo riešenia problémov nad rámec tohto pokynu rozhoduje Centrálna rozhodcovská komisia zriadená podľa potreby, ktorá bude zložená z dvoch zástupcov odborového zväzku a dvoch zástupcov Ministerstva a ktorá i rozhodla v druhom prípade o schválení pôžičky odporkyni 1, súd sa nestotožňuje s argumentom navrhovateľa o tom, že bola oprávnená konať mimo a nad rámec pokynu generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR č. 5, ročník 2005. Ako potom uviedli, odporkyne 2 a 3, pôžička odporkyni 1, poskytnutá vo výške 400.000,- Sk v zmysle zmluvy z 13.10.2006, bola v rozpore s pokynom generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR č. 5, ročník 2005. Keďže išlo o novú zmluvu treba túto výpomoc chápať ako novú výpomoc, čo bolo v rozpore s č. 4 bod 4 Zbierky pokynov. Rovnako bol porušený čl. 6 bod 3 písm. a) Zbierky v čase uzavretia zmluvy, a dokonca aj v čase vyplatenia peňazí ručiteľský záväzok tu existoval iba od jednej osoby a to odporkyni 3, kým odporkyňa 2 zmluvu ako ručiteľka podpísala až 7.11.2006, čím bol porušený ďalší článok Zbierky pokynov. V tomto smere súd poukazuje aj na ust. § 3 z. č. 278/1993 Z.z., pretože poskytnutie výpomoci odporkyni 1 bolo v rozpore s týmto ustanovením zákona a pokiaľ ide o ručiteľky, tak aj rozpore s dobrými mravmi. Z týchto dôvodov, keďže súd nemá za preukázané, žeby Centrálna komisia konala v súlade s pokynom resp. v akom rozsahu bola oprávnená konať tak aby jej konanie bolo súladné aj s ust. § 3 ods. 2 z. č. 278/1993 Z.z., súd považuje zmluvu č. SE-179-322/EO-2006 o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu uzatvorenú medzi navrhovateľom a odporkyňou 1 dňa 13.10.2006 za neplatnú s poukazom na ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ súd poukazoval na rozpor s dobrými mravmi, tu ide najmä o okolnosti týkajúce ručiteľského záväzku. Je pravdou tvrdenie navrhovateľa o tom, že ručiteľ je povinný si zistiť všetky okolnosti uzatvorenia zmluvy predmetom ktorého je záväzok, za ktorý chce ručiť. Avšak okolnosti podpísania ručiteľského vyhlásenia v tomto prípade sa súdu javia ako konanie tak zo strany jednej, ale aj druhej ako konanie v rozpore s dobrými mravmi. Ide najmä o okolnosť, keď odporkyňa 2 podpísala ručiteľské vyhlásenia až 7.11.2006 teda, skoro mesiac potom ako bola zmluva podpísaná, ale najmä, keď už boli finančné prostriedky z tejto zmluvy vyplatené. Nemohla a nemala ako vedieť o tejto skutočnosti, a zrejme tak navrhovateľovi ako aj odporkyni 1 táto skutočnosť (ručiteľské vyhlásenie odporkyňou 2) iba vyhovovali. Ručenie je subsidiárny a akcesorický právny vzťah medzi ručiteľom a veriteľom, ktorý slúži na zabezpečenie veriteľovej pohľadávky z hlavného právneho vzťahu a ktorého obsahom je záväzok ručiteľa uspokojiť konkrétnu pohľadávku ručiteľa, ak ju neuspokojí dlžník. Pri ručení platí zásada, že bez hlavého záväzku niet ručiteľa. ak zmluva, na základe ktorej vznikol hlavný záväzok, je neplatná, je neplatná aj dohoda o ručení. Na základe vyššie uvedeného, keď súd považuje zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu za neplatnú, neplatná je aj dohoda o ručení, preto návrh voči odporkyniam 2 a 3 ako ručiteľkám považuje za nedôvodný. Je však nepochybné, že odporkyni 1 bola poskytnutá finančná výpomoc vo výške 400 000,- Sk, ktorú postupne splácala. Keďže odporkyňa 1 žalovanú sumu uznala, voči výške neuhradenej pôžičky nenamietala, a v konečnom dôsledku navrhovateľ riadne preukázal a zdôvodnil žalovanú výšku, súd odporkyňu zaviazal na zaplatenie sumy 10 406,69 Eur a to titulom vydania bezdôvodného obohatenia a to spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia, keď so zaplatením dlžnej sumy do 31.12.2016 súhlasili tak navrhovateľ ako aj odporkyňa 1. Súd zaviazal odporkyňu aj na zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 O.s.p. a keďže nemal za preukázané, žeby odporkyňa 1 bola vyzvaná na zaplatenie dlžnej sumy, do omeškania sa dostala až dňom nasledujúcim ako obdržala návrh s prílohami zo súdu. Preto dňom kedy sa dostala do omeškania bol deň 4.5.2010 a týmto dňom ju súd zaviazal na úroky z omeškania vo výške 9% ročnej z dlžnej sumy a odporkyni 1 povolil istinu s príslušenstvom uhradiť do 31.12.2016, vzhľadom k jej majetkovým pomerom a tiež súhlasu navrhovateľa. Súd návrh zamietol aj o zaplatenia úrokov z omeškania zo sumy 1522,29 Eur od 11.01.2010 do zaplatenia ako aj v časti o zaplatenie 9%-tných úrokov z omeškania zo sumy 10 406,69 Eur od 11.01.2010 do 4.5.2010, nakoľko má za to, že odporkyňa 1 sa dostala do omeškania s plnením až od 4.5.2010. O trovách konania navrhovateľa vo vzťahu k odporkyni 1 súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p., kde navrhovateľ mal v prevažnej miere úspech v konaní a taktiež podľa ust. § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p., kde odporkyňa 1 zavinila, že konanie v ktorej navrhovateľ zobral návrh späť sa zastavilo. Preto súd priznal navrhovateľovi plnú náhradu trov konania ako si ju uplatnil a to vo výške 231,70 Eur. O trovách konania odporkýň 2

a 3 súd rozhodol v súlade s ustanovením § 142 ods.1 O.s.p., keď odporkyniam ako účastníkom, ktorí mal vo veci plný úspech, priznal plnú náhradu trov konania a to odporkyni 2 náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3 017,50 Eur a odporkyni 3 vo výške 1 905,46 Eur. Súd zaviazal odporkyňu 1 aj na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu a to vo výške 30 %, keďže v 70% je oslobodená od platenia súdnych poplatkov, nakoľko úspešný navrhovateľ je od poplatku osobne oslobodený zo zákona a to s odkazom na § 2 ods. 2, § 6 ods. 1 a § 7 ods. 1 zak. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. V zmysle sadzobníka bola poplatková povinnosť vo výške 733,50 Eur (6% zo sumy 12.225,98 Eur) a 30% z tejto sumy je 220,05 Eur, ktoré je odporkyňa v zmysle vyššie citovaného ustanovenia povinná zaplatiť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Proti tomuto rozsudku, okrem výroku o zaviazaní odporkyne 1 zaplatiť súdny poplatok za návrh, podal odvolanie navrhovateľ, ktorý odvolaciemu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v podstatnej časti zmeniť tak, že odporkyne 1, 2 a 3 sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť mu istinu vo výške 10 406,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 10 406,69 Eur od 4.5.2010 do zaplatenia, do 31.12.200; odporkyne v 1. až 3. rade sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť mu trovy právneho zastúpenia. Dôvodil tým, že odvolanie podáva s odkazom na § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d) a f) O.s.p. Je nepochybné, že odporkyni 1 bola poskytnutá návratná sociálna výpomoc pre kúpu rodinného domu a je taktiež nepochybné, že odporkyne 2 a 3 pristúpili k ručiteľskému záväzku, pričom výslovne podotýka, že jeho žalobný návrh znie na zaplatenie žalovanej sumy a nie na určenie platnosti zmluvy o poskytnutí návratnej finančnej výpomoci. Pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že pôžička bola odporkyni 1 poskytnutá v rozpore s pokynom generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 5/2005, nezriaďoval by na jej prípad ad hoc centrálnu rozhodovaciu komisiu, ale ponechal by posúdenie žiadosti odporkyne na stálej (zriadenej) komisii pre posudzovanie žiadosti, ktorá sa posudzovaním žiadostí o návratnú finančnú výpomoc riadi jeho pokynom č. 5/2005. To, či sa má Centrálna a rozhodcovská komisia riadiť pokynom č. 5/2005 alebo nie vie určiť jedine ten subjekt, ktorý predmetný pokyn vydal, teda on sám. Do pozornosti dáva tiež konanie vedené na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. , v ktorom obdobnom konaní odporkyňa 1 ako ani odporkyňa 3 ako ručiteľka neplatnosť zmluvy o poskytnutí návratnej finančnej výpomoci ani raz nespochybnili a ani ju nenamietali. V danom konaní bola vec ukončená súdnym zmierom, v zmysle ktorého boli odporkyne 2 až 3 povinné zaplatiť mu uplatnenú pohľadávku spolu s úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o ručiteľský záväzok, sú právne bezvýznamné námietky ručiteľa po tom, ako vznikne jeho ručiteľský záväzok. Ručiteľský záväzok nemôže ručiteľ zrušiť len na základe svojho vlastného rozhodnutia. Súd nijako neposudzoval ručiteľský záväzok z pohľadu § 546 a nasl. Občianskeho zákonníka, nezaoberal sa ani faktom, že k poskytnutiu pôžičky odporkyni 1 nepochybne došlo a že odporkyne 2 a 3 svojím vlastným konaním nepochybne k ručiteľskému záväzku pristúpili. Spochybňovanie platnosti zmluvy o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo strany odporkyne 3 je nepochopiteľné aj preto, že odporkyni 1 bola na jej základe poskytnutá suma 26 551,14 Eur, pričom odporkyňa 3 ako dcéra odporkyne 1 je v súčasnosti vlastníčkou nehnuteľnosti, na ktorú boli odporkyni 1 finančné prostriedky poskytnuté. Apelovanie súdom na rozpor s dobrými mravmi na jednej strane a ignorovanie faktu, že odporkyňa 3 je jednoznačne ručiteľkou a zároveň vlastníčkou rodinného domu, na kúpu ktorého boli práve z jeho strany poskytnuté finančné prostriedky, považuje za účelové, nemajúce oporu v inštitúte dobrým mravov. Odvolaním napáda aj povinnosť zaplatiť odporkyniam 2 a 3 trovy právneho zastúpenia. Tu s odkazom na § 73 ods. 2 vyhl. MS SR č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy vychádzajúc z toho, že osobe zúčastnenej na konaní sa hradia skutočné, účelné a hospodárne vynaložené výdavky, cestovného verejným hromadným dopravným prostriedkom, na čo súd mal brať zreteľ vo vzťahu k priznanej výške trov právneho zastúpenia odporkyniam 2 a 3. Napokon namieta aj samotnú nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku s odkazom na § 157 O.s.p., keďže z napadnutého rozsudku nevyplýva jasné a zrozumiteľné odôvodnenie, toto považuje za formalistické a arbitrárne, v rozpore s vykonaným dokazovaním a objektívnym právom, nemajúce rozumný základ v obsahu spisu.

Odporkyne 1 až 3 odvolací návrh nepodali. K doručenému odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadrili prostredníctvom právnych zástupcov len odporkyňa 2 a 3.

Odporkyňa 2 sa stručne vyjadrila v tom smere, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a s odvolaním navrhovateľa nesúhlasí.

Odporkyňa 3 poukázala na to, že pokiaľ ide o zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu, aj naďalej sa domnieva, že ide o absolútne neplatnú zmluvu, ktorá je v rozpore so zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, resp. ho obchádza. V tejto súvislosti poukazuje na znenie § 1 ods. 1 písm. a), § 2 ods. 1 a § 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z. ako aj na to, že zmluva je v rozpore aj s pokynom generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR č. 5/2005, preto sú rovnako neplatné aj ručiteľské záväzky, ktoré boli urobené na zabezpečenie záväzku vyplývajúceho z takejto neplatnej zmluvy. Pokiaľ odvolateľ aj poukázal na iné konanie vedené na Okresnom súde v Galante pod sp. zn. , ide o úplne iné konanie, na základe inej zmluvy a pokiaľ aj v tomto konaní nenamietala neplatnosť právneho úkonu, tak jedine z dôvodu, že v uvedenom konaní nebola právne zastúpená a o dôvodoch takejto neplatnosti nevedela. Ďalej odporkyňa 3 vo svojom vyjadrení popísala okolnosti, za ktorých nadobudla rodinnú nehnuteľnosť na nadobudnutie ktorej odporkyňou 1 bola poskytnutá výpomoc na základe zmluvy uzatvorenej s navrhovateľom s tým, že pokiaľ aj odporkyňa 1 dostala na základe zmluvy pôžičku vo výške 400 000,- Sk, mohla použiť tieto peniaze aj na čiastočné splatenie úveru, aby urýchlila dobu, kedy by stala majiteľkou tejto nehnuteľnosti, kde však boli použité tieto prostriedky získané od navrhovateľa sama nevie. Odvolaciemu súdu navrhuje napadnutý rozsudok v celom rozsahu ako vecne správny potvrdiť. Na záver, len čisto teoreticky pokiaľ by sa súd stotožnil s argumentáciou navrhovateľa, ním uplatnený petit je podľa jej názoru nesprávny, nakoľko ručiteľský záväzok nemá formu pasívnej solidarity, vstup ručiteľa nie je prevzatím dlhu alebo pristúpením záväzku, ručiteľ teda nie je zaviazaný spoločne a nerozdielne s dlžníkom, jeho záväzok je len podporný a preto petit nemá znieť tak, že všetci odporcovia sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť dlh navrhovateľovi, ale že sú povinní zaplatiť navrhovateľovi istinu s príslušenstvom v stanovenej lehote s tým, že plnením jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhých odporcov. V prípade úspechu si zároveň uplatňuje trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 295,18 Eur.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) pred vecným preskúmaním odvolania bol povinný zaoberať sa otázkou, či odvolanie podala oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 202 O.s.p.) a či bolo odvolanie podané včas, pričom dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa voči vyhovujúcej časti voči odporkyni 1, včítane závislého výroku o trovách konania je potrebné podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odmietnuť. Prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu, ale aj stránku subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné (objektívna prípustnosť odvolania je vymedzená ustanovením § 202 O.s.p. určujúcim podmienky, v prípade splnenia ktorých je odvolanie prípustné). Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva odvolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvého stupňa bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti odvolania. Odvolací súd pri posudzovaní subjektívnej prípustnosti odvolania je názoru, že právo podať odvolanie prináleží len tomu účastníkovi, ktorému bola rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach, rozhodujúcim je pritom výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože existenciu prípadnej ujmy je možné posudzovať len z procesného hľadiska. Pri tomto posudzovaní nie je možné brať do úvahy subjektívne presvedčenie účastníka konania, ale len objektívnu skutočnosť, že rozhodnutím súdu mu bola spôsobená určitá, trebárs i nie príliš významná ujma, ktorú je možné odstrániť zrušením alebo zmenou napadnutého rozhodnutia. Oprávnenie podať odvolanie teda svedčí len tomu účastníkovi, v ktorého neprospech vyznieva pomerovanie najpriaznivejšieho výsledku, ktorý súd prvého stupňa pre účastníka mohol založiť svojim rozhodnutím a výsledku, ktorý svojim rozhodnutím mohol založiť, ak je zároveň spôsobená ujma odstrániteľná tým, že odvolací súd rozhodnutie zruší alebo zmení. Riadiac sa uvádzaným je potom možné uzavrieť len to, že vyhovením návrhu vo vzťahu k odporkyni 1, teda priznaním navrhovateľovi uplatnenej pohľadávky v celej nárokovanej výške pokiaľ ide o jej istinu a v časti príslušenstva v rozsahu podľa odvolania akceptovaného a to aj pokiaľ ide o jej splatnosti určenú súdom prvého stupňa, s namietaním len titulu jej priznania (titul priznania pohľadávky súd riešil len ako otázku predbežnú, ktorá sama o sebe nie je priamym predmetom sporu, rozhodnutie o nej sa nestalo súčasťou

výroku súdu, teda nenadobudne právoplatnosť a tým záväznosť pre prípadné iné konania), mu žiadna ujma na jeho procesných právach spôsobená nebola, a preto navrhovateľ nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania voči tejto časti napadnutého rozsudku, teda vo vyhovujúcej časti voči odporkyni 1, včítane závislého výroku o trovách konania a poplatkovej povinnosti odporkyne 1 (inak ani odvolaním osobitne nenapadnutých). Ak teda navrhovateľ nie je osobou (subjektívne) oprávnenou na podanie odvolania proti uvedenej časti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, jeho odvolanie v tejto časti podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odvolací súd odmietol. Pokiaľ ide o ostatnú časť odvolaním navrhovateľa napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, teda v jeho zamietajúcej časti voči odporkyniam 2 a 3 a výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a týmto odporkyniam, v tejto Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), b), c), d) a f) O.s.p.), preskúmal v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa v tejto časti je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v týchto častiach zrušiť, konanie voči odporkyni 2 zastaviť a vo vzťahu k odporkyni 3 vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V prejednávanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že súd prvého stupňa vydal na návrh navrhovateľa platobný rozkaz č.k. -11 zo dňa 15.4.2010, ktorým odporkyni 1 a 2 uložil povinnosť, aby zaplatili spoločne a nerozdielne navrhovateľovi sumu 12 225,98 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 12 225,98 eur od 11.1.2010 do zaplatenia. Proti tomuto platobnému rozkazu podala odpor iba odporkyňa 1, odporkyňa 2 odpor nepodala. Podľa § 174 ods. 2 O.s.p., ak čo len jeden z odporcov podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a súd nariadi pojednávanie. To neplatí, ak sa platobný rozkaz týka niekoľkých účastníkov, z ktorých každý koná sám za seba ( § 91 ods. 1). Opravným prostriedkom len proti výroku o trovách konania je odvolanie, o ktorom bez pojednávania rozhodne súd, ktorý vydal platobný rozkaz. Platobný rozkaz, proti ktorému nebol podaný odpor s odôvodnením, má účinky právoplatného rozsudku. Z toho vyplýva, že taký platobný rozkaz je exekučným titulom (podkladom na výkon rozhodnutia podľa šiestej časti Občianskeho súdneho poriadku). Ak čo len jeden z odporcov, ktorí tvoria nerozlučne procesné spoločenstvo, podá včas odpor s odôvodnením vo veci samej, zrušuje sa tým platobný rozkaz v plnom rozsahu a predseda senátu nariadi pojednávanie. Tento účinok odporu podaného len jedným z odporcov sa neuplatní, ak odporcovia majú postavenie samostatných spoločníkov v spore. Preto otázku, či včas podaný odpor jedného odporcu má účinky aj pre ďalšieho zo žalovaných odporcov vo veci, je potrebné riešiť podľa toho, či na strane odporcov ide o spoločenstvo samostatné alebo nerozlučné (§ 91 O.s.p.) O tom, či ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, rozhoduje povaha predmetu konania z hľadiska hmotného práva. O samostatné spoločenstvo ide tam, kde povinnosť každého odporcu je nutné posudzovať samostatne, takže aj rozsudok ohľadom každého z nich môže vyznieť inak; naproti tomu u nerozlučného spoločenstva je možný len jeden rozsudok, ktorý musí byť pre všetkých spoločníkov buď priaznivý alebo nepriaznivý. O toto spoločenstvo (nerozlučné) však nemôže ísť v tejto veci, keď odporkyňa 2 vzala na seba voči navrhovateľovi povinnosť, že uspokojí jeho pohľadávku z jeho zmluvného vzťahu s odporkyňou 1, ak ju táto ako hlavná dlžníčka neuspokojí; už len z tejto subsidiárnej povahy povinnosti odporkyne 2 vyplýva, že rozsudok ohľadom všetkých odporcov nemusí byť nutne rovnaký. V prípade odporkyne 1 ako dlžníčky a odporkyne 2 ako ručiteľky tak ide o spoločenstvo samostatné. (podporne pozri rozsudok NS ČR sp. zn. , Ústavný súd SR sp. zn. , rozsudok NS SR sp. zn. ) Preto ak podala proti platobnému rozkazu odpor len odporkyňa 1, nemal jej úkon žiadne účinky pre odporkyňu 2, ohľadom ktorej platobný rozkaz nadobudol účinky právoplatného rozsudku (§ 174 ods. 1 O.s.p.). O jej povinnosti zaplatiť navrhovateľovi uplatnenú pohľadávku bolo právoplatne rozhodnuté a nemalo byť o tejto veci znovu konané s odkazom na § 159 ods. 3 O.s.p. (pozri R 58/1969) Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Občiansky súdny poriadok dbá o to, aby súdne konanie prebiehalo podľa presne ustanovených pravidiel, ktorých dodržiavanie je predpokladom, aby súd mohol konať a vydať rozhodnutie. Tieto predpoklady sa nazývajú procesné podmienky konania. Ak v konkrétnej veci nie sú splnené procesné podmienky,

takéto konanie vykazuje nedostatky, a tie môžu byť odstrániteľné a neodstrániteľné. Za neodstrániteľný nedostatok konania sa považuje aj res iudicata (§ 159 ods. 3), o ktorý tak ide v danom prípade, preto odvolací súd s odkazom na § 221 ods. 1 písm. b), ods. 2 O.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, v spojení s dopĺňacím rozsudkom v zamietajúcej časti voči odporkyni 2, ako aj vo výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a odporkyňou 2 zrušil a konanie voči nej zastavil. O náhrade trov tejto časti konania súd rozhodol v zmysle § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p., bez možnosti použitia jeho ods. 2 veta prvá, tu potom aj v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p., keďže k zastaveniu konania nedošlo zavinením žiadneho z účastníkov konania, preto ako navrhovateľ, tak aj odporkyňa 2 navzájom nemajú právo na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania. Predmetom konania v prejednávanej veci potom zostal už len nárok navrhovateľa voči odporkyni 3 ako ručiteľky, ktorá vstúpila do konania až po vydaní platobného rozkazu a nadobudnutí jeho právoplatnosti voči odporkyni 2, na zaplatenie pohľadávky vo výške 10 406,69 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10 406,69 Eur od 4.5.2010 do zaplatenia, do 31.12.2016, ktorá vznikla zo záväzkového vzťahu založeného zmluvu o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu č. SE-179-322/EO-2006 zo dňa 13.10.2006, uzavretou medzi navrhovateľom ako zamestnávateľom a odporkyňou 1 ako jeho zamestnankyňou, na základe ktorej jej bola poskytnutá bezúročná, bezhotovostná sociálna návratná výpomoc zo sociálneho fondu na účel kúpy rodinného domu vo výške 400 000,- Sk. Pohľadávka bola zabezpečená aj ručením odporkyňou 3, na základe jej písomného vyhlásenia, ktorým ručiteľka zobrala na seba voči veriteľovi povinnosť, že pohľadávku uspokojí, ak ju neuspokojí dlžník. Písomné vyhlásenie ručiteľa bolo súčasťou zmluvy zo dňa 13.10.2006, ktoré ručenie odporkyňa 3 prevzala dňa 12.10.2006. Účelom ručiteľského vzťahu je zabezpečiť plnenie povinnosti, pre prípad že by ju nesplnil dlžník. Ručiteľský vzťah preto vždy existuje popri hlavnom vzťahu, ktorý ho zabezpečuje. Ide tak o vedľajší záväzok, t.j. taký, ktorý zároveň trvá popri hlavnom záväzku a je od hlavného záväzku závislý. Z akcesorickej povahy zabezpečenia záväzkov vyplýva, že vedľajší (zabezpečovací) záväzok nemôže platne vzniknúť bez existencie platného hlavného (zabezpečovaného) záväzku. Pokiaľ je ako odporujúce zákonu neplatné dojednanie o založení hlavného záväzku, nemohlo platne vzniknúť ani jeho zabezpečenie, a teda neplatným je aj dojednanie ručenia. Ručenie je tak neplatné, ak nevznikol platne záväzok, ktorého splnenie má ním byť zabezpečené. Preto správne súd prvého stupňa aj vo vzťahu k posudzovaniu ručiteľského záväzku, musel prioritne posudzovať platnosť hlavného záväzku založeného zmluvou o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu č. SE-179-322/EO-2006 zo dňa 13.10.2006. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 2 ods. 1 zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, platného a účinného v čase uzavretia zmluvy, na účely tohto zákona majetkom štátu sú veci vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky. Podľa § 3 ods. 2 cit. zák., správca je oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, nakladať s ním podľa tohto zákona, udržiavať ho v riadnom stave, využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo zmenšeniu. Z citovaných zákonných ustanovení vychádzal súd prvého stupňa, keď dospel k záveru, že zmluva zo dňa 13.10.2006 bola uzavretá v rozpore so Zbierkou pokynov generálneho riaditeľa sekcie ekonomiky Ministerstva vnútra SR č. 5, ročník 2005, a tým aj v rozpore s ust. § 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z. (pričom neuvádza v čom konkrétnom spočíva tento rozpor? - pozn. odvolacieho súdu), preto je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka a tým aj subsidiárny a akcesorický právny vzťah medzi ručiteľom a veriteľom, ktorý slúži na zabezpečenie veriteľovej pohľadávky z hlavného právneho vzťahu, teda aj dohody o ručení uzavretej s odporkyňou 3. Záver, že určitý právny úkon je neplatný pre rozpor so zákonom alebo preto, že zákon obchádza, sa musí opierať o rozumný výklad predmetného zákonného ustanovenia. Nemožno vystačiť iba s gramatickým výkladom. Významnú úlohu tu hrá predovšetkým výklad teleologický. Je preto nutné sa vždy pýtať na účel zákonného príkazu či zákazu. V súkromnoprávnej sfére nie každý rozpor so zákonom má za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Zmyslom ochrany zákonnosti v súkromnoprávnej sfére nie je len ochrana záujmov štátu, ale predovšetkým ochrana súkromnoprávnych vzťahov, teda predovšetkým ochrana zmluvných vzťahov podľa zásady "pacta sunt servanda" (zmluvy sa musia rešpektovať). V súkromnoprávnej sfére platí zásada, že čo nie je zakázané, je dovolené.

Ak v danom prípade súd len stroho konštatuje rozpor zmluvy účastníkov s konkretizovaným zákonným ustanovením, bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia a zaoberá sa len porušením vnútorných predpisov navrhovateľa, bez konkretizácie, v čom takéto prípadné porušenie spôsobuje rozpor právneho úkonu (tu zmluvy účastníkov) so zákonom, príp. s konkrétnym zákonným ustanovením a to do takej miery, že nastáva jeho neplatnosť s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka, pričom zákon v použitom ustanovení (§ 3 ods. 2 zák. č. 278/1993 Z.z), ani neurčuje sankciu pre porušenie v ňom uloženej povinnosti, nie je možné bez ďalšieho relevantného uzavrieť, že takýto právny úkon, teda zmluva je nezákonná a neplatná. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastní konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je podstatnou náležitosťou každého rozhodnutia súdu. Citované zákonné ustanovenie treba chápať aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého súčasťou je aj právo na súdne konanie, a vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok Garcia Riuz v. Španielsko z 21. januára 1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (napr. Georiadis v. Grécké z 29. mája 1997). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny stav (uznesenie Ústavného súdu z 23. júna 2004 sp. zn. III.209/2004).

Porovnajúc odôvodnenie preskúmavaného rozsudku súdu prvého stupňa s vyššie uvedenými kritériami je zrejmé, že prvostupňový súd sa nimi dôsledne neriadil. Pokiaľ nie je zrejmé, aký právny záver o skutkovom stave veci urobil súd v rozsúdenej veci, teda akú tzv. skutkovú vetu podrobil právnej kvalifikácii, keď odôvodnenie jeho rozsudku obsahuje iba zoznam čiastkových skutkových zistení a úvahu súdu, že „to tak má byť“ s odkazom na príslušné zákonné ustanovenie, bez odôvodnenia vzťahu medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právne závery na strane druhej, je potrebné prijať záver, že takéto rozhodnutie je zaťažené vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na základe uvádzaného a vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že hlavný záväzok, ktorým bola zmluva o poskytnutí sociálnej návratnej výpomoci zo sociálneho fondu č. SE-179-322/EO-2006 zo dňa 13.10.2006 je neplatná z dôvodu jej rozporu so zákonom, preto bolo potrebné súdom prvého stupňa sa zaoberať hypotézou konkrétnej právnej normy v rámci právnej úpravy ručenia ako zabezpečovacieho inštitútu vzťahujúcej sa na posúdenie uplatnenej pohľadávky navrhovateľa voči odporkyni 3 titulom ručenia, vykonať za týmto účelom dokazovanie, príslušnú právnu aplikovať na zistený skutkový stav a až následne rozhodnúť a rozhodnutie náležite zdôvodniť. Tu je tiež potrebné si uvedomiť, že navrhovateľ svoj nárok uplatňuje voči odporkyni 3 ako ručiteľovi, pričom vzájomné postavenie dlžníka a viacerých ručiteľov, ktorí zabezpečujú tomu istému veriteľovi rovnaký záväzok (daný prípad), je postavením osôb, ktoré sú veriteľovi zaviazané spoločne a nerozdielne (porov. § 547 a nasl. v spojení s § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pri plnení peňažných záväzkov sú solidárne zaviazaní dlžníci vždy samostatní procesní spoločníci. Inak povedané - ak z hmotného práva plynie "spoločne a nerozdielne" (typicky spoludlžníci) resp. "plnením jedného v rozsahu plnenia zaniká povinnosť iného" (typicky obligačný dlžník + ručiteľ) tak sa nikdy nejedná o nerozlučné procesné spoločenstvo. Nerozlučné procesné spoločenstvo sa v hmotnom práve vyskytuje zriedkavo (typicky napr. vnútorný vzťah spoluvlastníkov pri zrušení a vyporiadaní - tam je aj povaha

rozhodnutia súdu v hmotnoprávnej rovine tzv. konštitutívna právna skutočnosť). Podstata solidarity vo vzťahu k veriteľovi spočíva v tom, že veriteľovi sa uľahčuje pozícia pri vymáhaní jednej pohľadávky, za zaplatenie ktorej zodpovedá viacero osôb (preto "spoločne") nerozdielne (preto nerozdielne, lebo zodpovedá vo vzťahu k nemu za zaplatenie celej pohľadávky bez toho, aby sa mohla vyhovárať na iné osoby solidárne zaviazané). Veriteľ tak môže požadovať plnenie na ktoromkoľvek z nich, ale plnenie ponúknuté iným je povinný prijať. Preto v prípade uplatnenia práva samostatne voči ručiteľovi (už daný prípad, vzhľadom na skončenie konania vo vzťahu k odporkyniam 1, 3 - dlžníkovi a jednému z ručiteľov) je potrebné, aby bola akcesorita a subsidiarita ručiteľského záväzku z hľadiska jeho trvania za účelom vymáhania plnenia vo výroku rozhodnutia vyjadrená tak, že plnením jedného v rozsahu plnenia zaniká povinnosť iného (ako ručiteľa, tak aj dlžníka), vo výroku konkretizovaného. Aj keď navrhovateľ uplatňuje voči odporcom zaplatenie pohľadávky bez toho, aby v petite vyjadril prepojenosť povinnosti odporcov navzájom a to aj s povinnosťou dlžníka, nejde o petit, ktorý nezodpovedá hmotnému právu a taktiež sa nejedná o nevykonateľný petit, spôsobujúci vadu návrhu, ktorú by bolo v konaní potrebné odstraňovať na výzvu súdu. Premietnutie akcesority a subsidiarity ručiteľského záväzku do výroku rozhodnutia súdom je možné považovať len za určitú podmienku priznania uplatňovaného práva, ktorá svojou podstatou predstavuje obmedzenie nároku navrhovateľa v rozsahu ním uplatneného petitu, teda je vlastne nevyhovením návrhu v celom jej rozsahu, a to z hľadiska trvania priznaného práva.

Keďže prvostupňový súd neodôvodnením napadnutého rozsudku v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. porušil zákonom dané procesné práva účastníkov, odňal im tým možnosť konať pred súdom, okrem toho prvostupňový súd i nesprávne vec právne posúdil tým, že správne nepoužil príslušné ustanovenia právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a zák. č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu), ktoré nesprávne vyložil a nadväzne i nedostatočne zistil skutkový stav, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v zamietajúcej časti voči odporkyni 3 a výroku o trovách konania medzi navrhovateľom a odporkyňou 3 s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 cit. ust. vec mu vrátil v týchto častiach na ďalšie konanie.

Povinnosťou prvostupňového súdu, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), bude opätovne posúdiť návrh navrhovateľa vo vzťahu k odporkyni 3, doplniť potrebné dokazovanie a následne vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné aj náležite zdôvodniť v súlade s § 157 O.s.p. a to dôslednejšie ako tomu bolo v prípade preskúmavaného rozhodnutia. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov tohto odvolacieho konania vo vzťahu medzi navrhovateľom a odporkyňou 3 (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.