Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/842/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr. Viery Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa S., zapísaná pod číslom H., na území Slovenskej republiky konajúca prostredníctvom organizačnej zložky S., v konaní zastúpený G. proti odporcovi V., o zaplatenie 2.672,90 Eur s prísl., na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. -75 zo dňa 27. júna 2014, takto

rozhodol:

Rozsudok okresného v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Okresný súd svojím rozsudkom konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.672,90 Eur od 23.10.2010 do 31.12.2011 zastavil. Uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.785,86 Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.785,86 Eur od 01.01.2012 do zaplatenia a nahradiť navrhovateľovi trovy konania 53,79 Eur titulom súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia 96,04 Eur, do rúk právneho zástupcu navrhovateľa, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Výsledkami vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 19.02.2009 bola podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka medzi účastníkmi uzatvorená Zmluva o poskytnutí hotovostného úveru mPôžička, na základe ktorej navrhovateľ poskytol odporcovi peňažné prostriedky vo výške 3.300 Eur, ktoré sa odporca zaviazal splácať v 60-tich mesačných splátkach po 81,13 Eur, s dátumom splatnosti 19. dňa v mesiaci s tým, že celkové náklady spotrebiteľa boli vyčíslené na 1.567,45 Eur. Uviedol, že ide o spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a na túto sa vzťahuje zákon č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, pretože navrhovateľ poskytol spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a odporcovi bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. V dôsledku neplnenia si povinností navrhovateľ listom zo dňa 04.10.2011 v súlade s ustanovením 2.3.5 Obchodných podmienok a ust. § 506 Obchodného zákonníka od zmluvy odstúpil. Odstúpenie od zmluvy sa odporcovi nepodarilo doručiť, zásielka bola navrhovateľovi vrátená ako neprevzatá v odbernej lehote. Odstúpenie od zmluvy bolo odporcovi uložené na pošte dňa 10.10.2011. Uviedol, že ak navrhovateľ dňa 13.10.2011 odstúpil od zmluvy o úvere, došlo podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka k jej zrušeniu od začiatku a účastníci predmetnej zmluvy sú si povinní v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť všetko, čo podľa nej dostali. Zmluva sa zrušila so spätným účinkom (ex tunc) a na základe toho zanikli práva a povinnosti účastníkov zo zmluvy. Momentom účinnosti odstúpenia od zmluvy vzniká medzi účastníkmi záväzok z bezdôvodného obohatenia a účastníci zrušenej zmluvy sú povinní vrátiť si navzájom plnenia, ktoré podľa zmluvy dostali. V tomto prípade vzniká právo navrhovateľa domáhať sa od odporcu vrátenia iba sumy poskytnutého úveru. Keďže zmluva bola v dôsledku odstúpenia od začiatku zrušená, navrhovateľ

nemá podľa nej nárok na žiadne poplatky, zmluvné pokuty, iné sankcie a príslušenstvo a nemôže na základe zrušenej zmluvy započítavať úhrady odporcu na úroky, poplatky, a iné príslušenstvo. Povinnosť odporcu vrátiť navrhovateľovi aj úrok, poplatky a iné príslušenstvo, je spájaná iba s vyhlásením okamžitej splatnosti úveru, nie s odstúpením od zmluvy. Zo žiadneho zmluvného ustanovenia, ani z obchodných podmienok, nevyplýva právo navrhovateľa domáhať sa od odporcu zaplatenia celého úveru aj s príslušenstvom, keď navrhovateľ odstúpi od zmluvy. Pokiaľ navrhovateľ nárok na zaplatenie vyčísleného úrok z úveru a ďalšieho úroku až do splatenia istiny oprel o ust. § 506 Obchodného zákonníka, okresný súd uviedol, že nakoľko predmetný právny vzťah je svojou povahou spotrebiteľský, je vzťah medzi účastníkmi zmluvy z hmotnoprávneho hľadiska občianskoprávnym vzťahom. Týmto konštatovaním nijako nepoprel skutočnosť, že úver je absolútnym obchodom, a že úver upravuje tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy. Ide o typicky občianskoprávny vzťah, a preto v zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka v prípade odstúpenia od zmluvy sa zmluva v zásade od začiatku zrušuje, teda dlžník nie je povinný vrátiť veriteľovi okrem istiny úveru aj úroky z úveru, čo je nepochybne výhodnejšie ustanovenie oproti ustanoveniu § 506 Obchodného zákonníka. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva (napr. inštitút premlčania, odstúpenia od zmluvy, zmluvnej pokuty a iné) je dôvodné aplikovať právnu úpravu v Občianskom zákonníku a nie obchodné právo (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci ). S poukazom na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. -10 zo dňa 19.06.2013 zdôraznil potrebu aplikovať pri odstúpení od zmluvy o spotrebiteľskom úvere pre spotrebiteľa výhodnejšiu úpravu obsiahnutú v § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Uviedol tiež, že prednostné použitie ustanovení Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, bez ohľadu na to, podľa ktorého zákona bola zmluva uzavretá, bola viackrát judikovaná slovenskými súdmi a viedla k tomu, že túto zásadu v záujme jednoznačného výkladu ustanovení na ochranu práv spotrebiteľa zákonodarca výslovne zakotvil zákonom č. 102/2014 Z. z. do ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ navrhovateľ nárok na úrok z úveru pri odstúpení od zmluvy veriteľom odvodzoval z ustanovenia § 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z. z., toto ustanovenie nemôže byť na právny vzťah na základe predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere účastníkov použité, pretože zmluva, ktorou bol založený tento právny vzťah účastníkov, bola uzavretá za účinnosti zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý zákon odstúpenie od zmluvy pre omeškanie dlžníka so splácaním upravuje len v ust. § 5 a aj to len ohľadom úveru poskytnutého na zakúpenie tovaru alebo poskytnutie služby, čo nie je tento prípad a navyše ani na uvedenú skutkovú situáciu nestanovuje zákon povinnosť dlžníka vrátiť okrem istiny úveru aj úrok. Z prechodných ustanovení § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. jednoznačne vyplýva, že právne vzťahy, ktoré vznikli pred účinnosťou zákona č. 129/2010 Z. z., t. j. pred 11.06.2010 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, teda aj právny vzťah sporových strán v prejednávanej veci, sa spravujú podľa doterajších predpisov, t. j. podľa zákona č. 258/2001 Z. z. Keďže navrhovateľ poskytol odporcovi spotrebiteľský úver v sume 3.300 Eur, je odporca, po účinnom odstúpení od zmluvy listom zo dňa 04.10.2011 navrhovateľovi povinný vrátiť rozdiel medzi sumou poskytnutého úveru 3.300 Eur a sumou, ktorú odporca navrhovateľovi zaplatil, čiže 1.514,14 Eur. Sumu čerpaného úveru a sumu jeho čiastočnej úhrady nerozporoval ani odporca vo svojom písomnom vyjadrení. Súd teda zaviazal odporcu uhradiť rozdiel medzi týmito sumami 1.785,86 Eur spolu s úrokom z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.) vo výške 9 % ročne z priznanej sumy 1.785,86 Eur od 01.01.2012 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku návrh ako nedôvodný zamietol.

Proti tomuto rozsudku, a to výroku, ktorým bol návrh navrhovateľa vo zvyšku zamietnutý, podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie. Uplatnil náhradu trov konania. Pre prípad, že odvolací súd sa nestotožní s obsahom podaného odvolania, žiadal, aby odvolací súd vyslovil vo výroku svojho rozhodnutia, že dovolanie je prípustné, lebo ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného právneho významu. Uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a), d), f) O.s.p. Súdu prvého stupňa vyčítal nesprávne právne posúdenie veci týkajúce sa aplikácie práva. Zotrval na stanovisku, že v danom prípade ide o tzv. absolútny obchodný vzťah, ktorý nezakladá automaticky pôsobnosť Občianskeho zákonníka v celom rozsahu, ale zakladá iba aplikáciu ustanovení o spotrebiteľských zmluvách. Znamená to teda, že ak je tzv. absolútny obchodný vzťah posúdený zároveň ako spotrebiteľská zmluva, použijú sa naň príslušné ustanovenia Obchodného

zákonníka, v danom prípade najmä ustanovenia o zmluve o úvere a ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. Podporne poukazoval na skutočnosť, že samotný v znení zákona č. 429/2008 výslovne potvrdzuje, že môže existovať právny vzťah, kedy sa spotrebiteľská zmluva riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka. Vyslovil názor, že žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách nevylučuje použitie Obchodného zákonníka v prípadoch, keď je daná priamo zákonom a nie dohodou zmluvných strán, ako je tomu práve v prípade zmluvy o úvere. Takisto neexistuje žiadne ustanovenie Občianskeho zákonníka, ktoré by stanovovalo, akým spôsobom má byť splatený úver s úrokom v prípade odstúpenia od úverovej zmluvy, a to z jednoduchého dôvodu, že Občiansky zákonník úverovú zmluvu ako absolútny obchod vôbec neupravuje, a preto nemôže pre spotrebiteľa priaznivejším spôsobom upravovať následky odstúpenia od zmluvy zo strany veriteľa z dôvodu porušenia povinnosti dlžníka. Výklad ustanovení o spotrebiteľských zmluvách, ktorý popiera uplatnenie Obchodného zákonníka na vzťahy vyplývajúce z uzatvorenia zmluvy o úvere, považoval za rozporný so slovenským právnym poriadkom, jeho štruktúrou, ako aj s princípom právnej istoty, a preto nemôže mať oporu ani v požiadavke eurokonformného výkladu. Citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. zo dňa 31.03.2010, z ktorého vyplýva, že právna úprava spotrebiteľského úveru, obsiahnutá v zákone o spotrebiteľských úveroch a právna úprava úverovej zmluvy, obsiahnutá v Obchodnom zákonníku, sa navzájom nevylučujú, ale naopak, že sa majú aplikovať spoločne, pričom úverová zmluva so spotrebiteľom sa uzatvára podľa Obchodného zákonníka. Za nesprávne preto považoval odstúpenie od zmluvy podľa ustanovení Občianskeho zákonníka s tým, že toto malo byť posúdené podľa ustanovení Obchodného zákonníka a za nesprávne považoval aj posúdenie právnych účinkov odstúpenia. Citoval ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok, alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Konštatoval, že vzhľadom na špecifický účinok odstúpenia na trvanie záväzku dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky nedochádza odstúpením od zmluvy ani k zániku nároku veriteľa na úrok z omeškania, a preto pri odstúpení od zmluvy veriteľom pre nesplácanie úveru dlžníkom má veriteľ aj naďalej nárok na úroky z úveru, aj sankčné úroky z omeškania. Spochybnil taktiež záver súdu prvého stupňa o tom, že dohoda účastníkov, podľa ktorej aj po odstúpení od zmluvy mohol žalobca uplatňovať zaplatenie celej dlžnej sumy s príslušenstvom a všetky ďalšie neuhradené záväzky a poplatky, je neplatná pre rozpor s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zároveň navrhol pripustiť aj dovolanie proti prípadnému potvrdzujúcemu rozsudku krajského súdu s tým, že prax súdov Slovenskej republiky nie je v otázke posudzovania nárokov pri odstúpení od zmluvy jednotná.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je potrebné v napadnutej časti potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny.

Žalobným návrhom navrhovateľ žiadal, aby súd rozsudkom odporcovi uložil povinnosť zaplatiť istinu vo výške 2.672,90 Eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 16,50 % ročne od 23.10.2010 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 23.10.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.

Okresný súd uplatnenému žalobnému návrhu vyhovel čiastočne, keď rozhodol rozsudkom o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.785,86 Eur spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne zo sumy 1.785,86 Eur od 01.01.2012 do zaplatenia, a to do 3 dní po právoplatnosti rozsudku, konanie v časti o zaplatenie úroku z omeškania 9 % ročne zo sumy 2.672,90 Eur od 23.10.2010 do 31.12.2011 zastavil a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Nakoľko odvolanie navrhovateľa smerovalo len proti výroku, ktorým bol v prevyšujúcej časti návrh zamietnutý, zostávajúce výroky, ktorým bolo návrhu navrhovateľa vyhovené, nadobudli právoplatnosť, keďže proti nim odvolanie odvolateľa nesmerovalo (§ 206 ods. 2 O.s.p.).

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa. Odvolacie námietky navrhovateľa vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom prvého stupňa, súd prvého stupňa sa s týmito v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vyporiadal a tieto preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli tvrdené také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Nakoľko odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje, v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. na odôvodnenie napadnutého rozsudku odkazuje a v súvislosti s odvolacím námietkami navrhovateľa dopĺňa.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písm. a) až f) citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatnil dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) (v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1), d) (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), f) (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci).

Navrhovateľ v súvislosti s uplatnením dôvodu na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) poukazuje na ustanovenie § 221 ods. 1 písm. h), podľa ktorého odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa, ak tento vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Ide tak o dôvod totožný s dôvodom na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. má na mysli vady konania, ktoré spočívajú v nesprávnom procesnom postupe súdu prvého stupňa.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. je podľa súdnej praxe daný v prípade mylnej aplikácie a výkladu právnej normy na zistený skutkový stav, alebo použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

V prejednávanej veci navrhovateľ v odvolaní, aj v priebehu konania, zotrváva na stanovisku, že daný právny vzťah medzi účastníkmi mal byť posudzovaný ustanoveniami Obchodného zákonníka, a to najmä otázka odstúpenia a právnych dôsledkov odstúpenia od úverovej zmluvy.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa vec v tejto otázke správne právne posúdil. Jeho závery sú aj v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky -10 zo dňa 19.06.2013. Týmto rozhodnutím je potvrdená rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky, ktoré síce uznávajú, že úver je absolútnym obchodom, pričom na úver dopadá tretia časť Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov úverovej zmluvy, avšak pokiaľ ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je regulovaná osobitnou právnou úpravou a ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ide o vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu. Teda ide o typický občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy. Je náležité a plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie podnikateľské právo.

Niet pochybností o tom, že aj v danom prípade ide o spotrebiteľskú zmluvu, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Na plynutie času, ani jeho dôsledky, vrátane premlčania v typickej občianskoprávnej veci, nemôže dopadať právna úprava obchodného práva a rovnako ani na otázky odstúpenia a dôsledkov odstúpenia od zmluvy. Vychádza sa z názoru, že niet dôvodu nechrániť dobromyseľnosť spotrebiteľov, vychádzajúcu z dôvery v objektívne občianske právo a prehnane chrániť dodávateľa, ktorý sám zmluvu koncipoval. Ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka je pomerne náročné na dodávateľov a významne

chráni spotrebiteľov, ktorí takmer žiadnym spôsobom neparticipujú na koncipovaní zmluvy, a preto je namieste silná ochrana spotrebiteľov, ktorú slovenský zákonodarca zakotvil v ustanovení § 54 Občianskeho zákonníka. V rámci kolízie dvoch noriem na ten istý inštitút sa použije občianskoprávna úprava. Iná vec by bola, ak by išlo o úver medzi dvoma nepodnikateľmi, alebo dvoma podnikateľmi, alebo o inú než spotrebiteľskú zmluvu. Aj v danom prípade ide o formulárovú zmluvu, ktorej predformulované zmluvné podmienky spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť. Ak dodávateľ predformuluje v spotrebiteľskej zmluve klauzuly, ktoré sú v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. nedá ich do súladu s týmto paragrafom, v zmysle § 879f ods. 3, 4 Občianskeho zákonníka dostáva sa do rozporu so zákonom a takéto klauzuly sú neplatné. O takýto rozpor ide aj vtedy, ak by sa postavenie spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy použitím inštitútu práva podľa Obchodného zákonníka s odkazom na § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka zhoršilo napriek tomu, že Občiansky zákonník upravuje pre spotrebiteľa rovnaký inštitút priaznivejšie.

Z uvedeného dôvodu preto treba považovať za správny postup, keď aj dôsledky odstúpenia od zmluvy sú posudzované podľa ustanovenia § 457 Občianskeho zákonníka, ktoré je pre spotrebiteľa priaznivejšie.

Odvolací súd preto nepovažoval dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. za opodstatnene uplatnený.

Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d) (súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom toho je, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané, alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov.

Odvolací súd preskúmaním veci nezistil taký postup súdu prvého stupňa v súvislosti s hodnotením dôkazov, ktorý by odporoval ustanoveniu § 132 O.s.p., pričom aj podľa odvolania zásadný nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím súdu prvého stupňa spočíva v právnom posúdení, keď súd prvého stupňa posudzoval otázky odstúpenia od zmluvy a náležitosti z toho vyplývajúce podľa Občianskeho a nie Obchodného zákonníka.

Odvolací súd nepovažoval za potrebné ani pripustiť dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku s prihliadnutím na to, že otázka aplikácie Občianskeho a Obchodného zákonníka v spotrebiteľských veciach už bola riešená aj vyššie citovaným rozhodnutím ústavného súdu.

V odvolacom konaní bol tak úspešný odporca, ktorý by mal v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak v súvislosti s odvolacím konaním mu trovy nevznikli, a preto mu neboli priznané.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .