Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11CoP-108-2014.pdf
PDF · 100.4 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/108/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: B. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. W. XXXX/XXC, A., zastúpená splnomocneným zástupcom T. W., bytom M. W. XXXX/XXC, proti odporcovi: Ing. T. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. č. XX, o určenie výživného na plnoleté dieťa, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 23. júna 2014, č.k. 20P/355/2012-193, t a k t o
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zaviazal odporcu s účinnosťou od 15.10.2012 platiť na výživu navrhovateľke mesačne výživné vo výške 200 eur vždy do 15.-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám navrhovateľky, pričom nedoplatok na výživnom za obdobie od 15.10.2012 do 23.06.2014 vo výške 4.200 eur súd odporcu zaviazal splácať v splátkach po 50 eur mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. O trovách konania súd rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 62 ods. 1, 2 a 3, § 75 ods. 1 a § 77 ods. 1 Zákona o rodine, keď na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľky bol podaný dôvodne. Navrhovateľka od 02.09.2011 začala študovať na Trnavskej univerzite, Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce v Trnave. Doteraz jej odporca na výživu žiadnou finančnou čiastkou neprispel. Odôvodňoval to tým, že nemá dostatok finančných prostriedkov, aby mohol na výživu navrhovateľke prispievať. Uviedol, že má ešte ďalšie vyživovacie povinnosti a sám má problémy svoju rodinu po finančnej stránke riadne zabezpečiť vzhľadom na príjem, ktorý dosahujú spolu so svojou manželkou. Navrhovateľka uviedla, že odporca aj v čase, keď mal naposledy určené výživné a aj na jej sestru si vyživovaciu povinnosť riadne neplnil a bola mu nariadená exekúcia. Až po nariadení exekúcie odporca uhrádzal dlh na výživnom. Po uhradení tohto dlhu si znovu neplnil vyživovaciu povinnosť riadne a včas a neplní si ju ani v súčasnosti a žiadnou finančnou čiastkou jej neprispieva ani v súčasnosti. Navrhovateľka uviedla, že odporca sa s ňou dlhodobo žiadnym spôsobom nekontaktuje, ani jej neposiela darčeky k príležitosti mením a narodením. Všetky náklady spojené s jej osobou, či už so štúdiom alebo nákupom stravy, oblečenia, jej pomáha uhrádzať jej priateľ, s ktorým žije v súčasnosti v spoločnej domácnosti.
Súd zistil, že odporca si opätovne založil živnosť, ako to vyplýva zo živnostenského listu od 01.11. 2012, podniká v oblasti vedenia účtovníctva, ako to vyplýva aj z daňového priznania za rok 2013. Príjem zo živnosti bol vo výške 3.841,26 eur a výdavky boli 1.367,16 eur, teda základ dane bol 2.474 eur, teda odporca nebol v mínuse, ale zo živnosti vykázal určitý finančný príjem. Taktiež ako sa preukázalo, odporca je vlastníkom niekoľkých motorových vozidiel, je vlastníkom poľnohospodárskej pôdy, teda odporca má možnosť platiť navrhovateľke výživné v takej výške, ako súd toto výživné stanovil aj napriek ďalším vyživovacím povinnostiam. Ak má odporca finančné problémy, tak môže časť poľnohospodárskej pôdy predať a zlepšiť si svoju finančnú situáciu. Ako vyplýva z daňového priznania, podniká aj jeho terajšia manželka. Navrhovateľka okrem dávky v hmotnej dávky a sociálneho štipendia iný príjem nemá.
Malo by byť aj v záujme odporcu, aby navrhovateľka mohla študovať. Odporca je povinný podieľať sa na týchto nákladoch. Odporca nemôže udávať, že vzhľadom na svoju finančnú situáciu môže navrhovateľke zasielať na výživu iba 3 eurá, pretože v zmysle § 62 ods. 3 Zákona o rodine minimálne výživné, ktoré je povinný rodič na svoje dieťa posielať bez ohľadu na to, či pracuje alebo nie, je 27,13 eur. Ak má odporca problémy s platením výživného v takej výške, ako mu súd stanovil platiť, môže jednak okrem podnikania si nájsť ešte ďalšiu prácu a takto si zlepšiť svoju finančnú situáciu. Súd sa domnieva, že jeho zdravotné problémy nie sú takého charakteru, že by nemohol pracovať a môže odpredať aj časť pozemkov, ktoré vlastní. Nemôže sa obhajovať tým, že nie je schopný platiť na navrhovateľku výživné viac ako 3 eurá vzhľadom na to, že nemá na to finančné možnosti. Navrhovateľke je potrebné umožniť, aby riadne študovala, pretože je povinnosťou rodičov, aby štúdium umožnili a podieľali sa na týchto nákladoch. Súd z vykonaného dokazovania zistil, že odporca má možnosť si zlepšiť svoju finančnú situáciu takým spôsobom, ako to súd aj vyššie konštatoval, teda, že odporca nie je nemajetný a nemá možnosť platiť navrhovateľke také výživné, ako ho súd zaviazal platiť. Vychádzal z toho, že odporca je spoluvlastníkom poľnohospodárskej pôdy, je vlastníkom niekoľkých motorových vozidiel, rodinného domu a podniká. Naviac jeho manželka taktiež podniká. Navrhovateľka okrem sociálneho štipendia a dávky v hmotnej núdzi iný príjem nemá a toto jej nepostačuje na úhradu jej nákladov, preto jej musí finančne vypomáhať jej priateľ. Tento teda supluje odporcu, ktorý by sa mal podieľať na úhrade nákladov navrhovateľky, čo odporcovi aj vyplýva zo zákona. Súd berúc do úvahy tieto skutočnosti rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie odporca, ktorý navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a uložiť mu platiť navrhovateľke výživné vo výške 27,13 eur počnúc dňom 01.11.2012 do 22.05.2014, kedy navrhovateľka ukončila denné štúdium štátnou skúškou a od 23.05.2014 žiadal zrušenie výživného, nakoľko navrhovateľka ukončila denné štúdium na Trnavskej univerzite, Fakulte zdravotníctva a sociálnej práce, keď podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, pokiaľ dieťa ukončilo prípravu na ďalšie povolanie a pokiaľ mu v jeho povolaní nebránia žiadne závažné okolnosti, možno konštatovať, že dieťa je schopné samé sa živiť. Poukázal na to, že z vyjadrenie Trnavskej univerzity, Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce v Trnave vyplynulo, že navrhovateľka na tejto škole študuje od 02.09.2011, štátnu skúšku na fakulte vykonala dňa 22.05.2014 a týmto dňom nadobudla vysokoškolské vzdelania prvého stupňa, pričom navrhovateľka uviedla, že na tejto fakulte mieni pokračovať v štúdiu externe. Namietol, že súd nepreskúmal majetkové pomery navrhovateľky, pretože ak navrhovateľka pracovala päť rokov v Anglicku, je schopná prispievať na svoje štúdium z vlastných úspor. Rovnako súd nepreskúmal majetkové pomery T. W., s ktorým navrhovateľka žije v spoločnej domácnosti a ktorému podľa jej vyjadrenia odovzdáva celú mesačnú dávku a on jej potom uhrádza náklady spojené so štúdiom. Namietol tiež, že súd prvého stupňa nebral ohľad na to, že má ďalšie vyživovacie povinnosti, má pôžičky na rodinný dom v celkovej výške 40.000 eur. Ďalšiu prácu si nájsť nemôže, nakoľko má veľké zdravotné problémy, pričom zaslal viac ako päťdesiatim firmám žiadosť o prijatie do pracovného pomeru, nikde však o neho nemajú záujem, má viac ako 29 rokov a nedostanú na neho dotácie. Ak takto so zdravotnými problémami pracuje, veľmi ťažko sa mu darí zabezpečiť nezaopatrené neplnoleté deti, pričom ak bude invalid, po krátkom čase budú bezdomovci aj s celou rodinou. Uviedol, že navrhovateľka sa cielene a vedome snaží o jeho postupnú likvidáciu po stránke finančnej a psychickej. Uviedol, že od 01.12.2014 ukončí živnostenské podnikanie, zaeviduje sa na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny ako uchádzač o zamestnanie a to z dôvodu, že firmy, pre ktoré robil účtovníctvo, idú postupne do likvidácie. Dal do predaja auto AUDI A6, rok výroby 2001, ktorého trhová cena je 1.500 eur a rovnako dal do predaja auto ŠKODA FABIA, rok výroby 2008, ktorého trhová cena je 2.000 eur. Poľnohospodárska pôda, ktorú vlastní, je v súčasnej dobe nepredajná, pretože jeho vlastníctvo je len malý spoluvlastnícky podiel s veľkým množstvom spoluvlastníkov, čo sa nedá vysporiadať, a teda ani predať.
K odvolaniu odporcu sa písomne vyjadrila navrhovateľka, ktorá navrhla napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. K vyjadreniu odporcu, že ho cielene psychicky ničí súdnymi spormi po vzore svojej matky uviedla, že matka zomrela, keď mala ona 15 rokov po tom, čo ju práve odporca zničil desaťročnými súdnymi spormi, keď jej matka sa starala o dve maloleté deti v čase, keď ich odporca opustil a založil si novú rodinu.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba - účastník konania (§ 201 a § 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je tento opravný prostriedok prípustný (§ 201 a § 202 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny a konanie pred súdom prvého stupňa má vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.).
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 20P/355/2012 je určenie výživného na plnoleté dieťa. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvého stupňa zaviazal odporcu s účinnosťou od 15.10.2012 platiť na výživu navrhovateľke mesačne výživné vo výške 200 eur vždy do 15.-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám navrhovateľky, pričom nedoplatok na výživnom za obdobie od 15.10.2012 do 23.06.2014 vo výške 4.200 eur súd odporcu zaviazal splácať v splátkach po 50 eur mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok. O trovách konania súd rozhodol tak, že účastníci nemajú právo na náhradu trov konania.
Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa.
Na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Konanie pred súdom prvého stupňa takouto vadou trpí.
Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že navrhovateľka sa pôvodne podanou žalobou domáhala proti odporcovi určenia výživného vo výške 100 eur mesačne spätne od 02.09.2011. Na pojednávaní dňa 25.03.2013 upravila navrhovateľka návrh tak, že žiadala, aby bolo odporcovi uložené platiť jej výživné v sume 150 eur mesačne s účinnosťou od 01.11.2012. Na pojednávaní dňa 23.06.2014 navrhovateľka pozmenila návrh tak, že žiadala odporcu zaviazať platiť jej výživné vo výške 200 eur mesačne. Súd prvého stupňa uvedené zmeny návrhu ponechal bez povšimnutia a na pojednávaní dňa 23.06.2014 vyhlásil napadnutý rozsudok.
Podľa § 95 ods. 1 a 2 O.s.p., navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade, ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takom prípade pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.
Citované ustanovenie je vyjadrením dispozičného oprávnenia navrhovateľa, ktoré mu umožňuje disponovať s konaním alebo jeho predmetom. Uvedené ustanovenie upravuje dispozitívny úkon účastníka spočívajúci v zmene návrhu na začatie konania. O pripustení alebo nepripustení zmeny návrhu súd rozhoduje uznesením, proti ktorému nie je prípustné odvolanie (§ 202 ods. 3 písm. f) O.s.p.).
Podľa § 168 ods. 1 a 2 O.s.p., uznesenie vyhlasuje predseda senátu alebo samosudca prítomným účastníkom. Uznesenie súd doručí účastníkom, ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa pochybil, pokiaľ nerozhodol o podaní navrhovateľky - návrhu na zmenu žaloby a bez takéhoto rozhodnutia vo veci rozhodol.
S poukazom na uvedené bude po vrátení veci úlohou súdu prvého stupňa postupom podľa § 95 ods. 2 O.s.p. o návrhu na zmenu návrhu rozhodnúť a citované rozhodnutie i doručiť účastníkom, respektíve ich zástupcom, v prípade, že títo nebudú prítomní na pojednávaní, na ktorom dôjde k rozhodnutiu o zmene návrhu.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku a v zmysle § 167 ods. 2 O.s.p. primerane i uznesenia súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania. Stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia v zmysle citovaného § 157 ods. 2 O.s.p. a účastníkovi konania musia dať odpoveď na podstatné zásadné otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných, samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach.
Právo účastníka a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého rozhodnutia. Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konania spĺňajúce garancie spravodlivosti a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňoval aj s ohľadom na príslušnú judikatúru európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP, porovnaj napr. rozsudok Garciaruiz v Španielsko z 21.01.1999) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.05.1997, Hikgins c. Francúzsko z 19.02.1998). Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 45 ods. 1 Ústavy a článku 36 ods. 1 Listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp.zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.“ Účelom odôvodnenia rozhodnutia predovšetkým je preukázať správnosť rozhodnutia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia - musí byť teda preskúmateľné.
Porovnajúc všeobecné a nekonkrétne odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu s vyššie citovaným ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a jeho uvedeným výkladom je zrejmé, že prvostupňový súd sa danými kritériami neriadil, v dôsledku čoho je potrebné konštatovať nepreskúmateľnosť rozhodnutia.
Podľa § 122 ods. 1 O.s.p., dokazovanie vykonáva súd na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania.
Z ust. § 125 O.s.p. vyplýva, že za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb, listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
Podľa § 129 ods. 1 O.s.p., dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.
Vo všeobecnosti platí, že ak zákon upravuje spôsob vykonania dôkazu, jeho vykonanie je možné iba spôsobom v zákone upraveným. Ak sa tak nestane, nemožno považovať vykonanie dôkazu za uskutočnené, čoho dôsledkom bude, že na dôkaz vykonaný v rozpore so zákonom nie je možné prihliadať. To platí aj pre vykonanie dôkazu listinou. Zákon stanovuje, že dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu (samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že súd zisťuje tvrdené a preukazované skutočnosti z listín tak, že sa s nimi oboznámi a výsledok tohto postupu uvedie v odôvodnení rozsudku alebo iného konečného rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Spôsob vykonania dôkazu listinou musí vyplývať zo zápisnice o pojednávaní. V zápisnici o pojednávaní musí byť uvedené presné označenie listiny, ktorá bola prečítaná, resp. jej časť. Vykonanie dôkazu oboznámením sa s celým súdnym spisom, resp. iným spisom nie je správne, pretože nemožno preskúmať, ktoré konkrétne dôkazné prostriedky zo spisu boli použité (R 22/1979).
Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol, pričom osobne na pojednávaní bola vypočutá navrhovateľka a odporca bol vypočutý cestou dožiadaného súdu. Súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie oboznámením sa s predloženými listinnými dôkazmi, ktoré účastníci predložili v zmysle § 129 ods. 1 O.s.p.. Nie je potom zrejmé, na základe čoho prvostupňový súd dospel k svojim skutkovým zisteniam, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, keď v konaní žiadne listinné dôkazy vykonané neboli.
Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené, neplnoleté dieťa, alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (§ 62 Zákona o rodine).
Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu, rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine).
Po vrátení veci bude potrebné zamerať dokazovanie za účelom náležitého preskúmania pomerov tak navrhovateľky, ako aj odporcu v rozhodnom období, pričom nemožno ponechať bez povšimnutia, že navrhovateľka dlhší čas pracovala v zahraničí, pričom vôbec neboli skúmané v tom čase jej zárobkové pomery a taktiež sa bude potrebné vyporiadať s tým, že navrhovateľka mala ukončiť bakalárske štúdium a len podľa jej vyjadrenia má pokračovať v magisterskom štúdiu, a teda či s prihliadnutím k uvedenému trvá i naďalej vyživovacia povinnosť odporcu voči navrhovateľke. Pri skúmaní pomerov odporcu je potrebné zohľadniť jeho ďalšie vyživovacie povinnosti, rozsah tejto ďalšej vyživovacej povinnosti, zaoberať sa súčasnými zárobkovými pomermi odporcu, ktorý podľa vyjadrenia v odvolaní mal ukončiť podnikateľskú činnosť, zaoberať sa dôvodnosťou ukončenia tejto činnosti, ako aj zárobkovými schopnosťami a možnosťami odporcu.
Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodov uvedených v ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. zrušil a podľa ods. 2 citovaného ustanovenia vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Po vrátení veci súd prvého stupňa vec opätovne prejedná, v potrebnom rozsahu vykoná dokazovanie a vo veci opätovne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodní. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne tak o náhrade trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania.
Senát krajského súdu uvedené uznesenie prijal pomerom hlasov 3 : 0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.