Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_8Cpr-2-2013.pdf
PDF · 104.28 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
KK-8Cpr/2/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Kežmarok sudcom JUDr. Jurajom Šteffelom v právnej veci žalobcu: T.. J. Z.W., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX L., právne zastúpeného: JUDr. Dušan Kazár, advokát so sídlom Ul. ČSA 25, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Obec Žakovce so sídlom Žakovce 55, 059 73 Žakovce, právne zastúpenému: Mgr. Maroš Ježík, advokát so sídlom Okružná 871/65, 064 01 Stará Ľubovňa, pracoviskom Mnoheľova 17, 058 01 Poprad, o náhradu mzdy vo výške 6.332,82 eur s prísl., takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 6.332,82 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 10.07.2013 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 1.811,18 eur v lehote troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Žalobou z 09.10.2013 a jej zmenou uskutočnenou podaním z 12.11.2014 sa žalobca na žalovanom domáhal náhrady mzdy v celkovej výške 6.332,82 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 10.07.2013 a náhrady trov konania.
V dôvodoch žaloby a jej zmeny uviedol, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy z 31.08.2005 s nástupom do zamestnania od 01.09.2005 ako učiteľ základnej školy pre prvý stupeň a súčasne bol menovaný aj do funkcie riaditeľa tejto školy. Keďže škola nemá právnu subjektivitu, zamestnávateľom aj zriaďovateľom v jednej osobe je žalovaný. Ten 28.09.2010 žalobcovi doručil okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Právoplatným rozsudkom Okresného súdu Kežmarok sp. zn. 8C 216/2010 z 25.07.2012 v spojení s dopĺňacím rozsudkom zo 16.01.2013 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoPr 3/2013 a 4/2013 z 23.05.2013 bolo určené, že skončenie pracovného pomeru je neplatné.
V ďalšom žalobca poukázal na ust. § 79 ods. 1 a 2 vtedy platného Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnávateľ so zamestnancom skončil pracovný pomer neplatne, je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy, ktorá mu patrí odo dňa, kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala náhrada poskytnúť, presahuje dvanásť mesiacov, súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za tento čas primerane znížiť alebo aj nepriznať.
Podľa tohto by žalobcovi mala patriť náhrada mzdy za 12 mesiacov od 29.09.2010 do 28.09.2011 vrátane. Žalovaný napriek viacerým výzvam však žalobcovi do podania žaloby pokračovať v práci neumožnil. Žalobca bol od 31.08.2010 do 14.11.2010 práceneschopný, náhradu mzdy teda za 12 mesiacov uplatnil od 15.11.2010 do 28.09.2011.
Listom z 28.09.2010 žalobca oznámil žalovanému, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné a zároveň ho vyzval na ďalšie prideľovanie práce, na čo však žalovaný listom z 29.09.2013 reagoval negatívne.
V ďalšom žalobca argumentoval ust. § 29 ods. 1 a 2 Zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, podľa ktorého u žalovaného sa pri jeho mzdových nárokoch v tomto prípade nevychádza z priemerného zárobku, ako to upravuje § 79 Zákonníka práce, ale z funkčného platu. Funkčný plat žalobcu aktuálny v čase neplatného skončenia pracovného pomeru bol na základe oznámenia o výške a zložení platu zo 04.01.2010 vo výške 744,50 eur mesačne.
Náhradu mzdy za prvých 12 mesiacov v zmysle ust. § 79 Zákonníka práce konkrétne žalobca uplatnil od skončenia práceneschopnosti, t.j. od 15.11.2010 do 28.09.2011 v celkovej výške 7.821,82 eur skladajúcej sa z celkového nároku za 12 mesiacov vo výške 8.943,14 eur zníženej o zárobok, ktorý by žalobca dosiahol v čase svojej práceneschopnosti (1.155,57 eur), keďže bol finančne zabezpečený dávkami nemocenského poistenia.
U žalobcu sa jednalo o 37,5-hodinový týždenný pracovný čas (kolektívna zmluva vyššieho stupňa) a z toho vyplývajúca pracovná doba na deň v rozsahu 7,5 hod.
Podľa ust. § 27 ods. 4 Zákona č. 553/2003 Z. z. pri takto stanovenom pracovnom čase výška hodinového platu žalobcu bola 4,57 eur (744,50 : 163). Ako v ďalšom žalobca uviedol, ak neberie do úvahy pracovnú neschopnosť, náhrada mzdy by mu patrila za 2 dni, t.j. 29. a 30.09.2010 vo výške 68,51 eur (4,57 x 7,5 x 2) za mesiace október 2010 až august 2011 vo výške 8.189,50 eur (744,50 x 11) a za mesiac september za 20 pracovných dní a sviatky vo výške 685,13 eur (4,57 x 7,5 x 20). Teda celkový nárok za obdobie od 29.09.2010 do 28.09.2011 vrátane by bol vo výške 8.943,14 eur.
Žalobca však bol od 31.08.2010 do 14.11.2010 práceneschopný, čím do obdobia rozhodného pre náhradu mzdy podľa ust. § 79 Zákonníka práce zasahovala práceneschopnosť v čase od 29.09.2010 do 14.11.2010, za ktoré by bol dosiahol plat vo výške 1.121,32 eur (29. a 30.09.2010, t.j. 2 dni: 68,51 eur, október 2010: 744,50 eur a 9 pracovných dní a sviatky v novembri 2010: celkom 308,31 eur).
Náhradu mzdy tak po odpočítaní prípadného zárobku žalobcu v čase jeho práceneschopnosti tento uplatnil v celkovej výške 7.821,82 eur.
Náhradu mzdy za čas prevyšujúci 12 mesiacov vzhľadom na skutočnosť, že počnúc 15.11.2010 sa žalobca počas trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru zamestnal u iného zamestnávateľa, kde dosiahol vyšší príjem ako u žalovaného, ako aj na ustálenú súdnu prax, neuplatnil.
Žalobca vyzval žalovaného na náhradu mzdy listom z 31.07.2013 označenom ako Pokus o zmier, na ktorý žalovaný reagoval listom z 08.08.2013 negatívne a požadovanú náhradu mzdy žalobcovi do dňa podania žaloby neposkytol.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe v štádiu prípravy pojednávania poukázal na skutočnosť, že podľa ust. § 79 Zákonníka práce je základným predpokladom vzniku nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa neplatnosť skončenia tohto pracovného pomeru. Táto skutočnosť vzhľadom na právoplatné rozhodnutia tak súdu prvého stupňa ako aj súdu odvolacieho podľa žalobcu splnená je.
Druhým predpokladom z hľadiska rozsahu nároku na náhradu mzdy je oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. V tomto konkrétnom prípade žalobca listom z 28.09.2010 oznámil, že má záujem o ďalšie zamestnávanie, avšak až po skončení svojej pracovnej
neschopnosti. Ako žalovaný uviedol, samotný žalobca však následne 15.11.2010 uzavrel pracovný pomer s iným zamestnávateľom a nastúpil do práce k tomuto inému zamestnávateľovi.
Takýto prejav vôle je podľa žalovaného potrebné hodnotiť tak, že po skončení pracovnej neschopnosti nemal záujem na ďalšom zamestnávaní u žalovaného, kde toto vyplýva práve z obsahu jeho listu z 28.09.2010 a jeho následného konania v súvislosti so vznikom nového pracovného pomeru u iného zamestnávateľa.
Preto podľa žalovaného priznanie nároku na náhradu mzdy žalobcovi nepatrí za obdobie 12 mesiacov, ako si ho uplatnil v žalobe, ale len v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 79 ods. 3 písm. b) a ods. 4 Zákonníka práce, kde tieto mzdové nároky mu boli vyplatené v auguste 2013 v celkovej výške 1.356,85 eur pozostávajúcej z vyplateného odstupného a náhrady nevyčerpanej dovolenky.
Uvedenú právnu argumentáciu žalovaný v ďalšom priebehu konania pred súdom prvého stupňa doplnil tvrdením, podľa ktorého listinu žalobcu z 28.09.2010, ktorou reagoval na okamžité skončenie pracovného pomeru, treba vykladať podľa ust. § 34 Občianskeho zákonníka tak, že pokiaľ ide o tú časť, že trvá na ďalšom zamestnávaní, výslovne uviedol, že žiada, aby mu bolo oznámené, kedy môže nastúpiť do práce po ukončení pracovnej neschopnosti. V tejto súvislosti žalovaný zdôraznil, že žalobca pracoval u žalovaného v pozícii riaditeľa Základnej školy, kde tento pracovný pomer bol neplatne skončený. Žalobca nastúpil 15.11.2010 do pracovného pomeru ako riaditeľ Základnej školy v Gerlachove, kde podľa Zákona č. 596/2003 Z. z. na takúto funkciu mohol nastúpiť len ako úspešný uchádzač výberového konania, ktoré sa logicky muselo uskutočniť v období pred 28.09.2010.
Podľa žalovaného to znamená, že pokiaľ ako úspešný uchádzač bol menovaný starostom obce do funkcie riaditeľa Základnej školy v Gerlachove, nie je možné, aby túto funkciu riaditeľa vykonával aj u žalovaného, to znamená, že tento prejav vôle, ktorý sa týka danej časti listiny z 28.09.2010, odporuje podľa žalovaného zákonu, a to konkrétne ustanoveniu § 3, 4, 5 Zákona č. 596/2003, ktorý nepripúšťa alebo nedefinuje možnosť, že by riaditeľ vykonával funkciu riaditeľa pre viaceré subjekty alebo pre viacero škôl.
Vzhľadom na uvedené je podľa žalovaného potrebné podanie žalobcu z 28.09.2010 doručené žalovanému posudzovať podľa § 39 Občianskeho zákonníka ako právny úkon neplatný a z toho dôvodu, pokiaľ ide o nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru, tieto treba vykladať podľa ust. § 76 ZP tak, že žalobca netrval na ďalšom zamestnávaní a z tohto dôvodu platí nevyvrátiteľná právna domnienka, že pracovný pomer, ktorý bol skončený neplatne okamžitým skončením, sa skončil ku dňu tohto neplatného skončenia a zamestnanec, t.j. žalobca má nárok na náhradu mzdy vo výške 2 mesačných miezd.
Vyššie uvedené skutkové tvrdenia žalovaného neboli medzi účastníkmi sporné, vyplývajú i z vykonaných dôkazov v priebehu konania pred súdom prvého stupňa (Pracovná zmluva z 31.08.2005, rozsudky Okresného súdu Kežmarok č.k. 8C 216/2010-191 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 7CoPr 3/2013-228, potvrdenie Sociálnej poisťovne č. 343724 o pracovnej neschopnosti žalobcu, podanie žalobcu z 28.09.2010, odpoveď žalovaného z 29.09.2010 na žiadosť žalobcu, kedy môže nastúpiť do práce po ukončení práceneschopnosti).
Medzi účastníkmi konania neboli sporné ani tvrdenia o skutkových okolnostiach týkajúcich sa výšky a zloženia funkčného platu žalobcu.
Spornými neboli ani skutkové tvrdenia o okolnostiach vyhlásenia výberového konania na riaditeľa Základnej školy s Materskou školou Gerlachov, oznámení o výberovom konaní v tlači, oznámení Obce Gerlachov Rade školy o vyhlásení výberového konania, pozvánky na výberové konanie pre žalobcu, oznámení výsledkov výberového konania žalobcovi, o následnom vymenovaní žalobcu do funkcie a pracovnej zmluvy.
K posledne uvedeným skutkovým okolnostiam žalobca v priebehu ďalšieho konania pred súdom prvého stupňa doplnil, že výberové konanie na pozíciu riaditeľa Základnej školy s Materskou školou v Gerlachove bolo vyhlásené na 20.10.2010, teda samotné vyhlásenie a oznámenie v tlači bolo
bezprostredne po tom, ako bolo žalobcovi žalovaným okamžité skončenie pracovného pomeru doručené.
Aj keď sa žalobca domáhal neplatnosti skončenia pracovného pomeru u žalovaného, najprv u žalovaného a potom aj v súdnom konaní, nemal istotu, že v spore bude úspešný. Žalovaný na okamžitom skončení pracovného pomeru trval, teda skutočnosť, že žalobca sa za týchto okolností, kedy bol bez práce a príjmu a bola tu aj reálna možnosť, že k svojmu zamestnávateľovi už nastúpiť nebude môcť, následne prihlásil do výberového konania, nemožno považovať za úmysel už k svojmu zamestnávateľovi do práce nenastúpiť, a tak náhradu mzdy posudzovať v zmysle ust. § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce.
Žalobca sa využitím tejto možnosti iba snažil riešiť svoju momentálnu situáciu a zabezpečiť si prácu a príjem do vyriešenia sporu.
Pracovný pomer so Základnou školou s Materskou školou Gerlachov žalobca uzavrel iba na dobu určitú a tento bolo aj v jeho priebehu možné kedykoľvek ukončiť podľa výsledku sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru a opätovného pridelenia práce zo strany žalovaného.
K riadnemu skončeniu pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným do dňa vyjadrenia (20.03.2015) v podstate nedošlo, žalovaný žalobcovi prácu nezačal prideľovať a ani ho nevyzval na nástup do práce. Zo žiadneho pracovnoprávneho predpisu tak nevyplýva, že zamestnanec po tom, ako mu zamestnávateľ doručil skončenie pracovného pomeru a prestal z tohto dôvodu prideľovať prácu, sa nemôže zamestnať u iného zamestnávateľa a že pokiaľ tak urobí, má sa táto skutočnosť chápať ako prejav vôle zamestnanca k zamestnávateľovi už nenastúpiť a skončiť pracovný pomer dohodou. Keby žalobca takýto úmysel mal, po úspešnom absolvovaní výberového konania a vymenovania do funkcie riaditeľa školy by bol žalobu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vzal späť, keďže tento spor už stratil význam.
V súvislosti s posledne uvedeným súd dopĺňa, že Zákonník práce z dôvodu subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti Zákonníka práce nevymedzuje pojem právny úkon. Pre pracovnoprávne účely je potrebné používať pojem právny úkon tak, ako ho vymedzuje Občiansky zákonník.
Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právnym úkonom aj pre oblasť pôsobnosti Zákonníka práce je prejav vôle, ktorý smeruje najmä ku vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom vôle spájajú.
Právne následky možno spájať len s takým úkonom, ktorý má určité zákonom požadované náležitosti: a) náležitosti subjektu, b) náležitosti vôle, c) náležitosti prejavu vôle, d) náležitosti právneho úkonu ako celku.
Zákonník práce upravuje len osobitosti právnych úkonov pre oblasť pracovného práva. Dobré mravy v uvedenom obsahovom kontexte (§ 15 Zákonníka práce) nevystupujú ako tzv. "pozitívna hranica" výkonu práv (čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce), ale ako dôležité interpretačné pravidlo pracovného práva, ktoré má chrániť najmä zamestnanca.
Vôľa toho, kto právny úkon urobil, môže byť pri výklade právne významná len za predpokladu, že nie je v rozpore s jazykovým prejavom. Výkladom nemožno dopĺňať prejav vôle, meniť, alebo ho nahrádzať.
Z vyššie uvedených definičných znakov právneho úkonu má v prejednávanej právnej veci kľúčový význam spočívajúci v jednote vôle a jej prejavu, to znamená, že na to, aby vznikol právny úkon, je potrebné, aby boli dané obe jeho základné zložky, t.j. ako vôľa, tak jej adekvátny prejav. Keby nebolo vôle, nebol by ani právny úkon. Právny úkon na strane druhej by však nebol ani vtedy, keby sa mu nedostalo jeho prejavu.
Vôľa ako psychický vzťah konajúceho človeka k zamýšľanému následku, je nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu.
Z povahy občianskoprávneho styku vyplýva, že psychologické skúmanie existencie skutočnej a adekvátnej vôle pri každom jej prejave nie je v praxi dobre možné. Takéto skúmanie by úplne ochromilo občianskoprávny styk. Bolo by tiež väčšinou zbytočné, keďže spravidla prejav skutočnej vôli zodpovedá. Na existenciu vôle sa teda pri jej prejave usudzuje predovšetkým z objektívnych skutočností, t.j. z okolností, za ktorých bol prejav vôle realizovaný. Pritom sa prihliada i k dobrej viere adresáta prejavu (ak šlo o prejav adresovaný), t.j. k tomu, či adresát realizovaný prejav so zreteľom na všetky okolnosti i na svoje znalosti a vedomosti mohol právom považovať za prejav skutočnej vôle. Neprihliada sa však k vnútornej pohnútke (motívu) prejavenej vôle. Takáto pohnútka je úplne irelevantná, ibaže by bola právnym úkonom prejavená a tým učinená jeho súčasťou. Ak teda prejav posúdený podľa týchto zásad nevzbudí pochybnosti o tom, že je adekvátnym prejavom skutočnej vôle, bude sa predpokladať, že ním je.
Individuálne bude existencia skutočnej vôle v konkrétnom prípade skúmaná vtedy, ak prejav posúdený podľa vyššie uvedených hraníc vyvoláva pochybnosti o jej existencii, alebo ak to vyplýva zo zákona (najmä vtedy, ak bude pochybné, či ten, kto prejav učinil, nekonal v duševnej poruche v zmysle ust. § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
Následne prejavom vôle je akákoľvek jej vonkajšia manifestácia, t.j. urobenie vôle oznámenou, a teda spoznateľnou iným osobám.
Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.
Posledne citované zákonné ustanovenie, ukladajúce súdu, aby za použitia zákonných výkladových pravidiel interpretoval právny úkon, dopadá aj na situáciu, kedy výklad tohto právneho úkonu účastníkmi je v priebehu konania vzájomne odlišný.
Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v prejednávanej právnej veci v Odpovedi žalobcu na okamžité skončenie pracovného pomeru z 28.09.2010 musí byť najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska vzájomnej náväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu).
Okrem toho súd na základe vykonaného dokazovania posúdi, aká bola skutočná vôľa subjektu, ktorý posudzovaný právny úkon realizoval v okamihu jeho realizácie, pričom podmienkou pre prihliadnutie k jeho vôli je to, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu.
Aplikujúc uvedené výkladové prostriedky dospel súd k záveru, že z jazykového vyjadrenia právneho úkonu zachyteného v Odpovedi žalobcu na okamžité skončenie pracovného pomeru adresovanej žalovanému podaním z 28.09.2010 nepochybne vyplýva, že žalobca trval na tom, že okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné a žiada, aby mu žalovaný oznámil, kedy môže nastúpiť do práce po ukončení práceneschopnosti, a teda že podľa jeho názoru pracovný pomer medzi ním a žalovaným naďalej trvá.
Aplikujúc posledne citované zákonné ustanovenie (§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka) prihliadnuc na časové súvislosti medzi okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného, vyhlásením výberového konania na obsadenie funkcie riaditeľa Základnej školy s Materskou školu Gerlachov a prihláškou žalobcu do tohto výberového konania, ako aj vzhľadom na vyjadrenie žalobcu v podaní z 20.03.2015 v časti, v ktorej uviedol, že sa nachádzal v situácii, kedy bol bez práce a príjmu a bola tu aj reálna možnosť, že k svojmu zamestnávateľovi sa už nebude môcť vrátiť, a preto sa prihlásil do uvedeného výberového konania, tak súd dospel k záveru, že vôľa žalobcu je v rozpore s jeho jazykovým prejavom vyjadreným v odpovedi na okamžité skončenie pracovného pomeru z 28.09.2010 adresovanej žalovanému.
Z uvedeného dôvodu tak súd aplikujúc ústavný princíp výkladu, spočívajúci v priorite výkladu nezakladajúceho neplatnosť právneho úkonu pred takým výkladom, ktorý neplatnosť právneho úkonu
zakladá, ak sú možné oba výklady, dospel k záveru, že Odpoveď žalobcu na okamžité skončenie pracovného pomeru z 28.09.2010 je právnym úkonom platným, a teda spôsobilým vyvolať zachovanie pracovného pomeru so žalovaným.
Vzhľadom na uvedené tak nemožno prisvedčiť námietke žalovaného o neplatnosti Odpovede žalobcu na okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Na preukázaný skutkový stav súd aplikoval vyššie citované zákonné ustanovenia Zákonníka práce a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
Podľa ust. § 79 ods. 1 a 2 Zákonníka práce účinného v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru, ak zamestnávateľ so zamestnancom skončil pracovný pomer neplatne, je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy, ktorá mu patrí odo dňa, kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. Ak celkový čas, za ktorý by sa mala náhrada poskytnúť, presahuje dvanásť mesiacov, súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za tento čas primerane znížiť alebo aj nepriznať.
Podľa uvedeného tak žalobcovi patrí náhrada mzdy za obdobie 12 mesiacov od 29.09.2010 do 28.09.2011 vrátane.
Žalobca bol v období od 31.08.2010 do 14.11.2010 práceneschopný, náhradu mzdy za 12 mesiacov tak i v samotnej žalobe uplatnil za obdobie začínajúce až 15.11.2010 do 28.09.2011.
Listom z 28.09.2010 žalobca oznámil žalovanému, že okamžité skončenie pracovného pomeru považuje za neplatné.
Pri posudzovaní práva žalobcu súd aplikoval ust. § 29 ods. 1 a 2 Zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, podľa ktorého u žalovaného sa pri jeho mzdových nárokoch v tomto prípade nevychádza z priemerného zárobku, ako to upravuje ust. § 79 Zákonníka práce, ale z funkčného platu.
Funkčný plat žalobcu aktuálny v čase neplatného skončenia pracovného pomeru bol na základe Oznámenia o výške a zložení platu zo 04.01.2010 vo výške 744,50 eur mesačne.
Vzhľadom na vyššie uvedenú právnu argumentáciu tak nemožno prisvedčiť právnemu názoru žalovaného, že na prejednávanú právnu vec dopadá ust. § 79 ods. 3 písm. b) a ods. 4 Zákonníka práce.
V priebehu konania pred súdom prvého stupňa žalovaný preukázal, že nároky žalobcu podľa posledne citovaných zákonných ustanovení vo výške 1.356,85 eur riadne plnil.
Z uvedeného dôvodu tak žalobca vzal v tejto časti podaním z 12.11.2014 žalobu späť a domáhal sa na žalovanom zaplatenia náhrady mzdy v celkovej výške 6.332,82 eur brutto.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti sa súd stotožnil s právnou a skutkovou argumentáciou žalobcu pri vyčíslení celkovej výšky náhrady mzdy uvedenej v žalobnom návrhu z 09.10.2013 (č.l. 2), a preto z dôvodu hospodárnosti na ňu na tomto mieste odkazuje.
O trovách konania medzi účastníkmi bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý bol vo veci plne úspešný, bolo priznané právo na náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 1.811,18 eur podľa nasledovného vyúčtovania:
I. Základ pre výpočet sadzby: sadzba/úkon: 6.332,82 eur 220,77 eur
II. Počet úkonov: 6
- prevzatie veci,
- žaloba,
- pojednávanie OS KK 24.09.2014,
- pojednávanie OS KK 15.10.2014,
- pojednávanie OS KK 04.02.2015,
- pojednávanie OS KK 01.04.2015 220,77 x 6 1.324,62 eur
III. Paušál: r. 2013 - 7,81 eur/úkon x 2 úkony 15,62 eur r. 2014 - 8,04 eur/úkon x 2 úkony 16,08 eur r. 2015 - 8,39 eur/úkon x 2 úkony 16,78 eur
IV. Strata času: r. 2014 - 13,40 eur/začatá polhodina r. 2015 - 13,98 eur/začatá polhodina
Cesta autom BB - KK - cca 2 hodiny, t.j. 4 polhodiny a späť; 8 polhodín: pojednávanie 24.9. a 15.10.2014 13,40 x 16 214,40 eur pojednávanie 04.02. a 01.04.2015 13,98 x 16 223,68 eur ________________________________________________________
Trovy právneho zastúpenia celkom: 1.811,18 eur
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).