Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_10Co-52-2015.pdf
PDF · 75.02 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/52/2015
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č. k. 2C/71/2013-91 zo dňa 5.11.2014, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a v r a c i a mu vec na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal uloženia povinnosti odporcovi na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Dolný Kubín - spočívajúcim v skutočnosti, že v exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex 3623/2006 nerozhodol v zákonnej lehote (30 dní) o návrhu na zmenu súdneho exekútora. Vychádzal zo zistenia, že na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlej súdu 24.4.2006 bolo dňa 25.4.2006 vydané poverenie. „Následne“ bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú. Na základe uvedeného prvostupňový súd konštatoval, že nemal preukázané že by „neskorým rozhodnutím“ o zmene exekútora došlo k nesprávnemu úradnému postupu. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že procesne úspešnému odporcovi, ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Poukázal na koncepciu spravodlivého súdneho konania zahŕňajúceho právo na kontradiktórne konanie a v danej spojitosti súdu vytýkal, že navrhovateľ nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť vyjadriť sa k týmto dôkazom, ako i tvrdeniam odporcu a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Za takejto situácie došlo podľa odvolateľa k degradácii zásady kontradiktórnosti konania. Namietal, že súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu. Vychádzal z mylného skutkového stavu, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti a nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O. s. p., v dôsledku čoho viedol pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však odvolateľ prvostupňovému súdu vytýka, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Pokiaľ totiž podľa odvolateľa vnútroštátny súd dospel (na základe dokazovania, ktorého obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť im, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili. Upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, proti ktorému podáva (tiež) odvolanie. Na inom mieste okresnému súdu (zároveň) vytkol, že bol povinný o návrhu na prerušenie rozhodnúť. Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero omylov, z ktorých „príkladmo“ uviedol konštatovanie súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odvolaní prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nie len skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil. Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky tvrdenia o jej vznik z titulu udržiavania a správy informačného systému, výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, publikačných výdajov spojených s vyhotovením urgencií a poštovných a telekomunikačných výdajov. V tejto časti považuje rozhodnutie súdu za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Nie je totiž podľa odvolateľa z odôvodnenia rozsudku zrejmé, akou úvahou súd dospel k jednoznačnému presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Nakoľko je skutkový základ danej veci jedinečný, považuje navrhovateľ za neakceptovateľný stav, keď súd svoje rozhodnutie odôvodní úplne rovnakými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v rámci ktorých vystupuje identický navrhovateľ a odporca. Odvolateľ tiež nesúhlasí s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil dlžník
- povinný. Dlžník totiž nemôže byť zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie pre nezaplatenie pohľadávky veriteľovi. Pravým právnym titulom v danej veci je nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Zopakoval, že nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady z dôvodov nutnosti ochrany osobných údajov, obchodného tajomstva a dôverných informácií. V konaní pred súdom však navrhovateľ hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navyše množstvo dôkazov vzniklo po podaní žaloby, pretože aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Na inom mieste odvolateľ argumentuje, že v konaní predložil ako dôkaz znalecký posudok č. 1/2014, ktorý jednoznačne preukazuje negatívny dopad nesprávneho úradného postupu na majetkovú sféru navrhovateľa. V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa navrhovateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Rozhodnutie prvostupňového súdu preto považuje navrhovateľ za vnútorne rozporné, nakoľko súd na jednej strane zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil. Namiesto toho súd analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia a tieto okolnosti vydal za odôvodnenie svojho rozhodnutia
Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1,2 písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p.
Z hľadiska procesnej ekonómie sa odvolací súd zaoberal len dôvodom vedúcim k nevyhnutnosti zrušenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tejto spojitosti však uvádza, že k viacerým otázkam (rozhodovanie vylúčeného sudcu, kontradiktórnosť konania a ďalšie) opakovane vznášaným
navrhovateľom v skutkovo a právne obdobných veciach sa už vyjadril v rámci svojej rozhodovacej činnosti, na ktorých záveroch zotrváva.
Právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je neoddeliteľnou súčasťou základného práva na spravodlivý súdny proces, resp. ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Jeho nerešpektovaním dochádza - okrem iného - k tomu, že účastníkovi konania je znemožnené účinne sa brániť proti dotknutému súdnemu rozhodnutiu, nakoľko nemôže (proti)argumentovať vo vzťahu ku konkrétnym východiskám, úvahám a záverom konajúceho súdu.
Je možné stotožniť sa s odvolacou námietkou, v zmysle ktorej okresný súd pre nečinnosť exekučného súdu nenašiel žiadne objektívne ospravedlňujúce dôvody. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je totiž nepreskúmateľné. Primárne absentujú zásadné skutkové zistenia o posudzovaných časových súvislostiach/okolnostiach, t.j. dátum podania návrhu na zmenu exekútora a nadväzne dátum rozhodnutia o tomto návrhu, prípadne zistenie, že k rozhodovaniu o tomto návrhu nedošlo. Ak ďalej prvostupňový súd uvádza, že „následne„ došlo k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú, bez špecifikovania kedy k tejto skutočnosti došlo, ide o zjavnú nedôslednosť z hľadiska potreby ustálenia určitých/presných skutkových záverov/podkladov pre rozhodovanie. Konkrétne časové údaje nie je možné v postačujúcom rozsahu zistiť ani z fotokópie exekučného spisu (ktorý je súčasťou spisového materiálu) z dôvodu jeho neúplnosti. Okrem skutkových zistení vykazuje rozhodnutie aj deficit ohľadne konzistentnej úvahy spôsobilej presvedčivo odôvodniť prijatý záver. Pokiaľ totiž úvaha (ako však možno len dedukovať) okresného súdu smerovala k záveru, že nesprávny úradný postup nie je daný z dôvodu, že o zmene exekútora nebolo potrebné rozhodovať vzhľadom na neprípustnosť exekúcie (ako takej), odvolací súd poznamenáva, že takýto záver je vo všeobecnosti akceptovateľný, súd I. stupňa je však povinný ho vysloviť a riadne/náležite odôvodniť. Prvostupňovým súdom „prezentované“ odôvodnenie totiž nezodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúcim z práva na spravodlivé súdne konanie a vo svojich dôsledkoch predstavuje odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom.
V ďalšom postupe preto okresný súd opätovne posúdi uplatnený nárok, doplní relevantné skutkové zistenia a svoje rozhodnutie podloží argumentáciou zodpovedajúcou vyššie opísaným požiadavkám.
Záverom odvolací súd poukazuje na povinnosť okresného súdu vyporiadať sa s návrhom účastníka konania na odročenie pojednávania spôsobom upraveným v § 119 ods. 2 písm c/ O.s.p.
Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.