Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_3CoE-245-2014.pdf
PDF · 94.63 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoE/245/2014
Rozhodnutie
Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s. r. o., sídlo: Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska 5, IČO: 36 613 843, proti povinnému: T. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom: XXX XX J. č. XXX, exekúcii vedenej u súdneho exekútora: JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka č. 60, pod sp. zn. EX 5918/12, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava zo dňa 24.10.2013 pod č.k. 10Er/361/2012-54, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e.
V časti povolenia odkladu exekúcie napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í .
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením prvostupňový súd pod bodom I./ exekúciu zastavil a pod bodom II./ povolil odklad exekúcie do právoplatnosti rozhodnutia o jej zastavení.
Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, zákonom o spotrebiteľských úveroch, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného do 31.12.2007, ako aj smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Vecne dôvodil svoje rozhodnutie tým, že súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého najskôr poveril vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu- právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, sp. zn. II/2011-1761 zo dňa 15.08.2011, následne z úradnej povinnosti opätovne preskúmal Zmluvu o kontokorentnom úvere, ktorá bola uzatvorená medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným dňa 24.01.2005, ako aj všeobecné obchodné podmienky tvoriace neoddeliteľnú súčasť predmetnej zmluvy a zistil, že v čl. 18 všeobecných obchodných podmienok je obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by vystupoval na strane žalovaného, a teda dospel k záveru, že takáto rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a preto je v zmysle § 53 ods.4 Občianskeho zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný. Z uvedených dôvodov preto okresný súd v zmysle vyššie citovaných ustanovení exekúciu zastavil. Pre dôvodné očakávanie zastavenia exekúcie bolo potom treba (podľa názoru súdu prvého stupňa) v zmysle § 56 ods.2 Exekučného poriadku povoliť aj odklad exekúcie, keďže základným účelom odkladu exekúcie v Exekučnom konaní v zmysle § 56 Exekučného poriadku je
ochrana povinného, pričom však musia byť rešpektované aj základné práva oprávneného, t.j. toho, voči komu takéto rozhodnutie smeruje. V zmysle zásady hospodárnosti, ako aj so zreteľom na ustanovenie § 61 Exekučného poriadku, v ktorom je vyjadrená zásada zákazu restitutio in integrum statu quo antem (navrátenie do predošlého stavu je v exekučnom konaní vylúčené), a s ohľadom na zistený a preukázaný skutkový stav a ustálenú rozhodovaciu činnosť odvolacích súdov, podľa názoru okresného súdu bolo potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že existuje reálna právna možnosť zastavenia exekúcie a preto súd na základe úvahy dospel k názoru, že sú naplnené základné predpoklady nutné pre povolenie odkladu exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a následného vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, namietajúc pritom predovšetkým nesprávnosť právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa.
V podrobných dôvodoch odvolania uviedol, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Exekučný poriadok. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súdy často zastávajú nesprávny názor, že rozhodnutie ASTURCOM ukladá exekučnému súdu členských štátov imperatív, preskúmať platnosť rozhodcovskej doložky. Správny preklad je však taký, že exekučný súd má vtedy povinnosť „posúdiť“, resp. „vyhodnotiť“, či je rozhodcovská doložka nekalá, ak má pre takéto posúdenie skutkové okolnosti k dispozícii. Exekučný súd nie je v zmysle rozhodnutia ASTURCOM povinný vykonať cielenú procesnú aktivitu smerujúcu k zisťovaniu a preskúmavaniu okolností prípadu. Zdôraznil, že v zmysle zákonných ustanovení rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Podľa odvolateľa nemožno zo slovenského a ani z európskeho práva vyvodiť záver podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť skúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa. Oprávnený má v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd právo, aby vecne príslušný (exekučný) súd priznal jeho nároku ochranu spôsobom a v rozsahu, aký ustanovuje zákon. Odvolateľ zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodovaním súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty. Odvolateľ tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26. 9. 2011, z ktorého vyplýva právny názor, že pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy, treba uviesť, že preskúmanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z.. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku; nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka, spôsobuje rozpor plnenia s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané, odporuje alebo neodporuje dobrým mravom; len tento zákonný dôvod umožňuje zastaviť exekučné konanie.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 OSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti § 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnuté rozhodnutie byť viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je v napadnutej časti zastavenia exekúcie vecne správne a v časti odkladu exekúcie je potrebné ho zrušiť. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednohlasne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania po preskúmaní napadnutého uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné:
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 45 ods. 2 zákona 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu povereniu, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.
V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí exekúciu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zastaviť. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd, a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Aj z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý na to mal právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho exekučného konania je povinný exekúciu zastaviť, a týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.
V prípade ak je právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy spotrebiteľský, exekučný súd má povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.
V predmetnej veci bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzatvorená Zmluva o kontokorentnom úvere dňa 24.01.2005.
Slovenský právny poriadok upravoval postavenie a ochranu spotrebiteľa najskôr v zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ktorý bol účinný v období od 31.12.1992 do 30.06.2007. Jeho ust. § 23a účinné v období od 01.01.2000 do 24.11.2004 zakotvilo tzv. typovú zmluvu, ktorou sa podľa citovaného zákona rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať a) neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1. podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na prevzatie inej služby, 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie rovnakú alebo podobnú zmluvu; b) podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.
S účinnosťou od 25.11.2004 (do 30.06.2007) citovaný zákon v § 23a definoval už spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Nadväzne dňa 01.07.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý v pôvodnom znení v § 3 ods. 3 zakotvil, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka alebo aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Toto znenie bolo účinné až do novelizácie zák. č. 397/2008 Z.z. s účinnosťou od 01.11.2008.
Znenie § 52 ods. 1 OZ účinné do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú zmluvu tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti OZ, ako aj zmluva podľa § 55 OZ, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
S účinnosťou od 01.01.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
Hoci podľa gramatického výkladu ustanovenia § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom do 31.12.2007 možno dospieť k záveru, že úprava spotrebiteľských zmlúv a teda vo svojej podstate aj ochrana spotrebiteľa má svoje miesto len u zmlúv, ktoré sú upravené v 8. časti OZ, takýto výklad je však zjednodušený a nesprávny. Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné do 31.12.2007. Tiež je nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle cit. § 23a zák. č. 634/1992 Zb. v znení od 25.11.2004, keďže ide o zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou zmluvou. Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských zmlúv, kde na jedny sa bude aplikovať všeobecná úprava v OZ a spotrebiteľovi sa bude poskytovať ochrana vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava aplikovať nebude.
Vzhľadom na uvedené možno dospieť len k tomu záveru, že aj zmluva o úvere uzatvorená pred 31.12.2007 medzi dodávateľom (podnikateľom v rámci predmetu jeho podnikateľskej činnosti) a spotrebiteľom je zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 OZ. Normy obchodného práva sú v takomto prípade použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. Primárne sa použije predpis špeciálny - zákon o spotrebiteľských úveroch, a ak tento určitú otázku neupravuje, resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle a na jej základe OZ nielen ako doplnková právna úprava, ale aj ako korektív pre prípadné ďalšie použitie noriem práva obchodného (čo v praxi znamená, že Obchodný zákonník sa môže uplatniť len tam, kde nenarazí na obmedzenia v Občianskom zákonníku a vo vykonávacích predpisoch k nemu). Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský, exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie,
ktoré je v právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.
Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a tiež posúdil predmetnú rozhodcovskú doložku ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle § 53 ods. 1 OZ (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) neprijateľnou je zmluvná podmienka, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v čl. 18 všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z Bankových obchodov pri Bankových produktoch... bude prejednávať a rozhodovať Rozhodcovský súd ( špecifikovaný v časti A. bod 2. Definície).Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Možno povedať, že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa, pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená, len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ, ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne. Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola posúdená ako neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ (pretože spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa) a preto je v zmysle § 53 ods. 4 OZ je neplatná. Logickým dôsledkom týchto úvah je aj ďalší záver, podľa ktorého neplatná rozhodcovská doložka nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom exekúcie, resp. exekučným titulom.
Pretože za daného stavu prvostupňový súd správne rozhodol, keď exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní, odvolací súd uznesením v zmysle § 251 ods. 4, aplikujúc § 219 ods. 1, ods. 2 O. s .p. napadnuté uznesenie potvrdil.
Stotožniť sa však nebolo možné s rozhodnutím súdu prvého stupňa v časti odkladu exekúcie do jej právoplatného zastavenia a to pre jeho nadbytočnosť rozhodovania vtedy, ak sa už súd rozhodol exekúciu i zastaviť.
I exekučné konanie je totiž ovládané zásadnou predbežnou vykonateľnosťou uznesení už od ich doručenia (§ 251 ods. 4 a § 171 ods. 2 O. s. p.), v exekučnom konaní potom súd rozhoduje výlučne takouto formou rozhodnutia a keďže ani v prípade uznesenia o zastavení exekúcie zákon žiadnu výnimku z takéhoto pravidla neustanovil, povoľovanie odkladu exekúcie spolu s jej zastavením postráda praktický zmysel (zvlášť ak doručovanie uznesenia zastavujúceho exekúciu aj súdnemu exekútorovi spôsobuje okamžitú vedomosť o potrebe zdržania sa ďalšieho vymáhania pohľadávky aj u osoby bezprostredne na to určenej i s patričným dielom zodpovednosti za prípadnú neochotu sa takémuto príkazu podriadiť).
Odvolací súd preto v takejto časti napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. per analogiam zrušil (bez potreby i možnosti náhrady rozhodnutia súdu prvého stupňa v takejto časti akýmkoľvek iným rozhodnutím, keďže tu k povoleniu odkladu nedošlo ani na návrh povinného, ale z iniciatívy samého súdu).
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že bol v odvolacom konaní úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.