Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-23-2014.pdf
PDF · 95.43 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/23/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Straku a sudcov JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Antónie Kandravej v právnej veci žalobcov: 1. L. V., nar. XX.X.XXXX, S. XX, 2. K. V., nar. X.X.XXXX, bytom S. XX, 3. T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, 4. Q. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, 5. T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX, 6. P. V., nar. XX.XX.XXXX, S. XX, 7. N. V., nar. X.X.XXXX, S. XXX, 8. Q. V., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, 9. T. V., nar. X.X.XXXX, bytom S. XX, XX. Z. J., nar. XX.X.XXXX, C. XXX, I. XX, K. republika, 11. Q. V., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, 12. Y. V., rod. T., nar. X.X.XXXX, bytom S. XX, žalobcovia v 1., 2., 3., 4., 5., 6., 7., 8., 11. a 12. rade zastúpení JUDr. Máriou Orinčákovou, advokátkou, so sídlom v Prešove, Slovenská 15, proti žalovanému: Mgr. L. T., nar. X.X.XXXX, bytom S. XXX, o určenie vlastníckeho práva a o vzájomnom návrhu, o odvolaní žalobcov v 1. až 12. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 29C 137/2012-94 zo dňa 23.10.2013 takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e sa rozsudok.
II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalobu o určenie vlastníckeho práva zamietol a vo vzťahu k žalobe o určenie vlastníckeho práva náhradu trov konania účastníkom nepriznal. Ďalej rozhodol, že žalobcovia v 1. - 12. rade sú povinní žalovanému vydať časť parc. č. 233/1 a 233/3 vedených na LV č. XXX k. ú. S. označenej ako plocha A-B-X-4-3-2-1-A podľa znaleckého posudku č, 1/2008 Ing. Q. G. grafickej prílohy č. 6 do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania v tejto časti rozhodol tak, že žalobcovia v 1. - 12. rade sú vo vzťahu k vzájomnému návrhu povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 99,50 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Rozhodnutie odôvodnil cit.: „V danom prípade súd dospel k záveru, že nie je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci predmetného konania s konaním vedeným pod sp. zn. 28C 9/2005, v ktorom sa riešila ako prejudiciálna otázka nadobudnutia vlastníckeho práva k spornej časti nehnuteľnosti žalobcami v 1. 2., 7. a 8. rade, nakoľko účastníkom pôvodného konania nebola žalobkyňa v 3. rade ako podielová spoluvlastníčka pozemku 234/4 vedeného na LV č. XXX v podiele 1 na základe darovacej zmluvy V1854/2001, ako aj právna predchodkyňa žalobcov v 4. až 6. rade, v 9. až 12. rade H. V. rod. P., nar. XX.XX.XXXX zomrelá XX.X.XXXX, ktorá bola bezpodielovou spoluvlastníčkou spoluvlastníckeho podielu 1/3 k parcele 234/9 a 1 k parcele 234/4 so žalobcom v 1. rade.
Ďalej sa súd zaoberal otázkou, či je viazaný rozhodnutím súdu v inom konaní. v ktorom už bola právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania, ktorá bola posúdená ako otázka prejudiciálna.
Z uznesenia Najvyššieho súdu ČR pod sp. zn. 320do 243/2003 zo dňa 22.2.2006 vyplýva, že podľa § 159 Občianskeho súdneho poriadku je výrok právoplatného rozsudku záväzný pre účastníkov konania a pre všetky orgány a pokiaľ je ním rozhodnuté o osobnom stave, je záväzný pre každého.
V zmysle uvedeného zákonného ustanovenia je záväzný výrok rozsudku, ale nie však
odôvodnenie. V prípade zamietajúceho výroku je však nutné výrok posúdiť v súvislosti
s odôvodnením rozhodnutia, čo má význam jednak z hľadiska posúdenia prekážky veci
právoplatne rozhodnutej, jednak z hľadiska záveru, či predbežná otázka v spore medzi
účastníkmi bola už záväzne právoplatne rozhodnutá. Z toho je potrebné vyvodiť, že aj
právoplatný rozsudok, ktorým bola zamietnutá žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu
k veci z dôvodu, že žalobca vlastníkom nie je, je záväzný nielen pre účastníkov konania, ale aj
pre súd, lebo deklaruje neexistenciu vlastníckeho práva žalobcu k veci.
Obdobné rozhodnutie bolo vydané NS SR z 31.12.2012 pod sp. zn. lCdo44/2010, ktorého právna veta znie. že pokiaľ už bola v občiansko-právnom konaní vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením a v konečnom dôsledku uznesením NS SR pod sp. zn. 5MCdo 16/2010 zo dňa 25.4.2032 zo záveru ktorého vyplýva, že ak určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania bola už vyriešená v právoplatne skončenom konaní, je súd rozhodujúci v inom konaní riešením tejto otázky viazaný. V opačnom hodnotení okolností konkrétneho prípadu by v značnej miere bola ohrozená právna istota ako dôležitý pilier ochrany práva, jasnosti, určitosti a stálosti v štátnych rozhodnutí a riešenie sporných otázok a pomerov.
V inom konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove pod sp. zn. 28C9/2005 súd v rámci predbežného posúdenia právoplatným rozhodnutím vyriešil spornú otázku hmotnoprávneho vzťahu účastníkov konania. V otázke vydržania v zmysle ust. § 134 Občianskeho zákonníka k spornej častí nehnuteľnosti vyznačenej na geometrickom pláne č. 33/2013 ako parcela č. 233/4 vytvorenej z časti parcely 233/1 a 233/3 vo vlastníctve žalovaného je súd v predmetnom konaní viazaný týmto posúdením otázky vydržania žalobcov k spornej časti nehnuteľnosti, nakoľko pri opačnom hodnotení by došlo k úplnému negovaniu právoplatného rozhodnutia súdu týkajúceho sa hranice susediacich pozemkov účastníkov konania pod sp. zn. 28C 9/2005.
V priebehu dokazovania v skoršom súdnom konaní nesporne vyplynulo, že medzi účastníkmi konania prebiehal viac ako 30-ročný spor o hranicu ich susediacich pozemkov, čo podľa názoru všeobecných súdov ako prvostupňového tak odvolacieho malo za následok, že na strane žalobcov nebola splnená požiadavka dobromyseľností držiteľa spornej časti nehnuteľnosti a jej nerušeného užívania po celú zákonom určenú vydržaciu dobu.
Na základe uvedeného preto súd žalobu žalobcov ako nedôvodnú zamietol.
Žalovaný sa vzájomným návrhom domáhal, aby súd žalobcom uložil povinnosť mu vydať časť parcely č. 233/3 a 233/1 vlastnícky mu patriacej, ale užívanej žalobcami bez právneho dôvodu na základe
znaleckého posudku Ing. Q. G. č. 1/2008 vypracovaného v pôvodnom súdnom konaní pod sp. zn. 28C 9/2005 podľa grafickej prílohy č. 6 označenej ako plocha A-B-C-X-4-3-2-1-A.
Z výsledkov vykonaného dokazovania nesporne vyplynulo, že žalobcovia v 1. až 12. rade napriek právoplatnému rozhodnutiu súdu pod sp. zn. 28C 9/2005 naďalej bránia žalovanému vytýčeniu hranice v zmysle záväzného právoplatného rozhodnutia súdu a naďalej užívajú časť jeho parciel vlastnícky mu patriacich pod parc. č. 233/3 a 233/1 v zmysle grafickej prílohy znaleckého posudku Ing. Q. G. č. 1/2008 ohraničenej spojnicami bodov ABCX4321 A.
Na základe uvedeného preto súd vyhovel vzájomnému návrhu žalovaného a uložil žalobcom v 1. až 12. rade vydať spornú časť parciel užívanú nimi bez právneho dôvodu.“
O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“).
Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia v 1. až 12. rade namietajúc, že prvostupňový súd vôbec nevyhodnotil skutočnosť, ktorú tvrdili, že právny predchodca žalobcov O. V. kúpil pozemok parcelu č. 234 v roku 1952 od Y. V., na ktorom už bol drevený plot. Ten na predmetnej parcele postavil rodinný dom a tieto nehnuteľnosti nerušene užíval ako vlastník až do smrti. V roku 1978 sa stal vlastníkom jeho syn L. V. (žalobca), ktorý uzavrel kúpnu zmluvu s dedičom pôvodného vlastníka, keďže pôvodná formálna kúpna zmluva pri požiari domu zhorela. Avšak táto skutočnosť a posudzovanie oprávnenosti držby nemôže mať podstatný vplyv. V roku 1978 sa iba konvalidoval stav, ktorý v tom období existoval. K začiatku oprávnenej držby na strane žalobcov, resp. ich právnych predchodcov došlo už v roku 1952. Od roku 1952 začala plynúť 10- ročná vydržacia doba nepretržitej držby, pôvodnému vlastníkovi, ktorý nebol nikým rušený. Nesúhlasili s konštatovaním súdu, že spory medzi účastníkmi boli už v roku 1982, teda od času, kedy právny predchodca žalovaného odkúpil susediaci pozemok. Právni predchodcovia žalovaného kúpili parcely č. 233/1 a č. 233/3. Na účely kúpy bol vyhotovený aj geometrický plán č. 244-3401-751/83, ktorý bol podkladom tejto kúpnej zmluvy. Teda právni predchodcovia žalovaného boli uzrozumení, čo kupujú, kadiaľ vedie hranica medzi susediacimi pozemkami, a to aj rešpektovali po celú dobu užívania pozemkov. Nezhody medzi účastníkmi začali vznikať, až keď si žalovaný začal stavať garáž.
Žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako správny potvrdil.
Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O.s.p. a zistil, že rozsudok je správny. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené na úradnej tabuli súdu.
Podľa § 134 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Predpokladom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním je splnenie troch zákonom stanovených podmienok, 1/ spôsobilosť predmetu vydržania, 2/ existencia držby veci z toho hľadiska, či držiteľ s vecou nakladá ako so svojou a či je so zreteľom na všetky okolností dobromyseľný, že mu vec patrí, 3/ uplynutie ustanovenej doby, v ktorej má oprávnený držiteľ vec v držbe ( desaťročná pri nehnuteľnostiach).
Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené súčasne zákonné predpoklady a to, že držba veci musí byť oprávnená po celú vydržaciu dobu, musí ísť o neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby a že musí ísť o spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo
právo patrí. Pre posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nestačí opierať len o subjektívne predstavy držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba teda vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Vo všeobecnosti platí, že dobromyseľnosť zaniká v okamihu, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec právom patrí alebo že je subjektom práva, ktorého obsah vykonáva. Pre zánik dobromyseľnosti a následné prerušenie vydržacej doby je teda rozhodujúca vedomosť držiteľa o takýchto skutočnostiach (porov. rozsudok Slovenskej republiky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 2Cdo 119/2007).
Z podanej žaloby vyplýva, že žalobcovia sa domáhajú určenia vlastníckeho práva vydržaním nerušenou držbou od roku 1984 do roku 2001 cit.: „Aj my, žalobcovia sme pred súdom zhodne uvádzali a tvrdili, že medzi našimi nehnuteľnosťami otec žalovaného ešte v roku 1984 sám osadil železobetónové stĺpiky o hrúbke 120 mm (viď fotodokumentácia, ktorú prekladáme), a to po celej dĺžke jeho pozemku v prednej časti, ako aj po celej hranici medzi našimi pozemkami. Takéto postavenie plota existovalo a aj v súčasnosti existuje, pričom od roku 1984 minimálne do roku 2001 voči postaveniu plota nemal nikto nijaké námietky. ... Keďže my, žalobcovia, sme vyššie uvedenú plochu pozemkov dobromyseľne a nerušene užívali ako vlastnú od roku 1984 minimálne do roku 2001, nadobudli sme vlastnícke právo k tejto ploche vydržaním v zmysle ustanovenia § 134 ods. 1 OZ v platnom znení od 1.1.1992.“
Vo vyjadrení zo dňa 8.4.2013 žalobcovia v 1. až 12. rade opätovne poukazujú na vydržanie s tým, že najmenej od roku 1984 do roku 2001 v užívaní predmetných sporných nehnuteľností nemali žiadne spory a nedorozumenia (čl.52).
Následne z výpovede žalobcov na pojednávaní vyplýva, že predmetné sporné nehnuteľnosti od roku 1950 do roku 1978 ich právny predchodca O. V. užíval bez formálnej zmluvy a po ich odpredaji v prospech L. V. v roku 1978 predmetnú spornú nehnuteľnosť užíval on (čl. 69). Žalobca v 1. rade poukázal na to, že v roku 1952 bola podpísaná formálna zmluva týkajúca sa predaja pozemku (predmetných sporných nehnuteľností). Niekedy v roku 1954 alebo 1955 bol dobudovaný rodinný dom pôvodne drevený, ktorý však vyhorel a vtedy došlo aj k strate predmetnej formálnej zmluvy (čl. 70).
S poukazom na takto tvrdený skutkový stav nemožno prisvedčiť tvrdeniu žalobcov, že vydržali vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam. Právny titul vstupu do oprávnenej držby právneho predchodcu žalobcov ničím nepreukázali. V priebehu konania konštatovali, že najmenej od roku 1984 do roku 2001 nerušene užívali predmetné sporné nehnuteľnosti ako svoje vlastné a takéto ich tvrdenie sa ukázalo ako nepravdivé. Z obsahu spisu je totiž zrejmé, že medzi účastníkmi konania boli nepochybne spory. Uvedené vyplynulo nielen z výpovede účastníkov konania, ale i svedkov (výpoveď P. W. cit.: „Neviem sa k tomu vyjadriť, viem, že boli spory dlho, ale odkedy, neviem.“; výpoveď Y. T. cit.: „Neustále sa sťažovali aj na obecný úrad, aj v čase, kedy došlo k vymeraniu zo strany znalca, keď vytrhali kolíky, ktoré určovali hranicu pozemkov.“) a listín obsiahnutých v spise (sťažnosť Y. T. nazvaná ako „Navrátenie 1 zabratého pozemku na cestu pre p. V., sťažnosť, prijatá na Obecný úrad S. dňa 18.3.1994).
Z rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C 9/2005-217 zo dňa 1.3.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. 18Co 50/2010-237 zo dňa 9.2.2011, ktorým súd rozhodol o priebehu hranice predmetných sporných nehnuteľností, vyplýva rovnako existencia sporov cit.: „Spory o hranicu začali od doby, keď právny predchodca navrhovateľa odkúpil parcelu, t.j. v roku 1982. Tieto skutočnosti potvrdili aj samotní účastníci a potvrdzuje to aj skutočnosť, že si obe strany dávali niekoľkokrát zameriavať hranicu a robiť geometrické plány. Ich tvrdenie o vydržaní hranice medzi spornými nehnuteľnosťami nespĺňa zákonné predpoklady pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, nakoľko nebolo preukázané, žeby držba bola oprávnená (so zreteľom na všetky okolnosti veci, a teda aj vo vzťahu k údajom v katastri). Tak ako uviedol súd prvého stupňa, to či je držiteľ dobromyseľný alebo nie, je vždy treba hodnotiť objektívne, nie zo subjektívneho presvedčenia samotného držiteľa. Ako vyplynulo z dokazovania, počas takmer 30-tich rokov prebiehali spory o hranicu medzi pozemkami
navrhovateľa a odporcov, a táto skutočnosť vylučuje nerušené a dobromyseľné užívanie sporných nehnuteľností.“
Majúc na zreteli uvedené bolo problematické dospieť k záveru, že by bola preukázaná existencia právneho titulu právnych predchodcov žalobcov. Rovnako nebolo preukázané nerušené užívanie predmetných nehnuteľností.
Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno a nepreukázali, žeby objektívne bolo dôvodné ich vnímať ako dobromyseľných užívateľov so zreteľom na všetky okolnosti prípadu vrátane reflexie na údaje v katastri evidované v prospech žalovaného. Odvolací súd rozsudok vo veci samej a nadväzujúci výrok o trovách konania ako správny z uvedených dôvodov potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s ust. § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom nepriznáva. Dôvodom takého rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobcovia v 1. až 12. rade boli v odvolacom konaní neúspešní a žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.