Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11CoP-450-2014.pdf
PDF · 107.01 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoP/450/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Bianky Gelačíkovej, v právnej veci navrhovateľky: B. C.A., P.. Z., G.. XX.XX.XXXX, E. K. I. XXXX/XXXA, XXX XX E., štátna občianka SR, zastúpený: JUDr. Ladislav Pavlovič, s.r.o., so sídlom M. Urbana 5, 903 01 Senec, adresa na doručovanie: Štefánikova 5, 811 05 Bratislava, proti odporcovi: O. C., G.. XX.XX.XXXX, E. K. I. XXXX/XXXA, XXX XX E., Š. U.Q. A., zastúpený JUDr. Oľgou Rosulegovou, Advokátska kancelária so sídlom ulica 29. Augusta č. 5, 811 08 Bratislava, o návrhu na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností na čas po rozvode voči maloletej: L. C.A., G.. XX.XX.XXXX, zastúpenej kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Senec, so sídlom v Senci, Trnavská 1, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 15.07.2014, č.k. 37P/97/2014-159, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e.
Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
V napadnutom rozsudku súd prvého stupňa :
- rozviedol manželstvo navrhovateľky B. C., P.. Z., G.. XX.X.XXXX, trvale bytom I. XXXX/XXXA, E. a odporcu O. C.Á., G.. XX.X.XXXX, trvale bytom I. XXXX/XXXA, E. uzavreté dňa 22.5.2004 v Bratislave - Starom Meste, zapísané v knihe manželstiev Matričného úradu Bratislava - Staré Mesto, vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane XXX, pod poradovým číslom XXX,
- maloletú L. C., G.. XX.X.XXXX, na čas po rozvode manželstva zveril do osobnej starostlivosti matke s tým, že obaja rodičia budú maloletú zastupovať a spravovať jej majetok,
- odporcovi ( otcovi ) uložil povinnosť prispievať na výživu maloletej L. C., sumou XXX euro mesačne, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, ktorú sumu mu uložil zasielať k rukám navrhovateľky ( matky ), vždy do 15-eho dňa v mesiaci vopred,
- styk otca s maloletou L. C.A., G.. XX.X.XXXX upravil na každý párny týždeň v kalendárnom roku počnúc dňom piatkom od 18,00 hod. do nedele do 18,00 hod. a každý týždeň v kalendárnom roku vždy utorok od 18,00 hod. do nasledujúcej stredy rána do 07,30 hod., s tým, že si otec v stanovené dni a hodiny vždy prevezme maloletú v mieste bydliska matky a v stanovené dni a hodiny vráti späť matke pred jej bytom,
- deklaroval, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Rozhodnutie v otázke navrhovaného rozvodu manželstva účastníkov právne odôvodnil ust. § 18, § 23 ods.1, 2 Zákona o rodine a tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vzťahy medzi manželmi sú vážne rozvrátené, manželstvo účastníkov si neplní svoje funkcie a je vylúčená reparácia spolužitia manželov, čím mal za preukázané splnenie zákonných predpokladov k rozvodu manželstva.
V časti konania o úprave práv a povinností manželov k maloletému dieťaťu z manželstva na čas po rozvode, ktoré je podľa ust. § 113 ods.1 O.s.p. spojené s konaním o rozvod manželstva vec právne posúdil podľa § 24 ods.1,2,3,4, § 25 ods.1, § 62, § 65 ods.1, § 75 ods.1 Zákona o rodine, maloletú Luciu zveril do osobnej starostlivosti navrhovateľky ( matky ) a oboch rodičov určil za zástupcov a správcov majetku dieťaťa. Pri rozhodovaní súd prvého stupňa prihliadol aj na vyjadrenie kolíznej opatrovníčky, ktorá uskutočnila pohovor s mal. L. a nedoporučila znalecké dokazovanie - z pohovoru vyplynulo, že maloletá je na matku naviazaná, nebola naklonená k striedavej osobnej starostlivosti a má záujem sa stretávať s otcom každý druhý víkend a 2 dni v týždni. Kolízny opatrovník maloletého dieťaťa doporučil súdu preto zveriť maloletú do osobnej starostlivosti matke a otcovi upraviť rozšírený styk s dcérou, a to každý druhý víkend a každý týždeň jedenkrát s prespaním u otca. Pri rozhodovaní o výške vyživovacej povinnosti otca určenej na sumu XXX euro mesačne súd prvého stupňa zohľadnil na jednej strane rozsah odôvodnených potrieb maloletej ( ktorá ukončila druhý ročník základnej školy, venuje sa hip hopu, navštevuje tábory, školskú družinu, školu v prírode, lyžovačky) a na druhej strane i zárobkovým a majetkovým pomerom na strane otca , ktorý na vlastnú žiadosť rozviazal pracovný pomer s posledným zamestnávateľom a ktorý je od 12.4.2013 vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie.
O trovách konania rozhodol podľa § 144 O.s.p..
Proti výrokom rozsudku o úprave styku odporcu s maloletým dieťaťom a výške výživného podal v zákonnej lehote odvolanie odporca poukazujúc na to, že odvolanie podáva z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 písm. a/,b/ , c/, d/, e/ , f/ O.s.p. nakoľko súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav veci ( § 221 ods.1 písm. h/ O.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pretože súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doposiaľ neboli uplatnené ( § 205a) a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odporca poukázal na to, že kolízny opatrovník na pojednávaní súdu dňa 24.6.2014 prezentoval názor maloletej , ktorá sa síce vyjadrila, že si nevie predstaviť týždeň bez matky, ale že by chcela tráviť s otcom viac času, a to konkrétne každý druhý víkend a dva dni v týždni od utorka o 18,00 hod. do štvrtka do 7,30 hod., s ktorým názorom sa stotožnili aj obaja rodičia. Rozhodnutie súdu v otázke jeho styku s maloletou počas bežného pracovného týždňa potom absolútne nevychádza zo zisteného skutkového stavu a javí sa ako arbitrárne a nepreskúmateľné. Pokiaľ ide o výšku určenej vyživovacej povinnosti, túto súd prvého stupňa bližšie neodôvodnil. Neuviedol, akým spôsobom sa vyporiadal s faktom, že odporca je toho času nezamestnaný, keďže túto situáciu si neprivodil sám z vlastnej iniciatívy. Tento krok bol nútený vykonať, nakoľko mu nebola prideľovaná žiadna práca a zo strany zamestnávateľa mu nebola poskytovaná žiadna mzda a ani náhrada mzdy. Od tejto doby si aktívne hľadá zamestnanie, o čom svedčí jeho evidencia na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny. Výška určeného výživného nie je v súlade s ust. § 62 Zákona o rodine, nezohľadňuje jeho ťažkú finančnú situáciu a odkázanosť na pomoc svojich rodičov. Nezohľadňuje ani to, že v čase, kedy má maloletú vo svojej starostlivosti , uhrádza náklady dieťaťa a podieľa sa aj na financovaní jej základných potrieb, ako napr. odev, obuv a pod.. Súd prvého stupňa mal povinnosť pred rozhodnutím o výške vyživovacej povinnosti podrobne a riadne vyhodnotiť majetkové pomery oboch účastníkov konania, na základe toho rozhodnúť a s týmto rozhodnutím sa aj riadne a náležite vysporiadať v odôvodnení rozsudku. Odporca navrhol, aby na základe jeho odvolacích námietok odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.
Navrhovateľka v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu odporcu navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním ako vecne a právne správne potvrdiť. V súvislosti s odvolacími námietkami otca smerujúcimi voči výroku o úprave styku odporcu s maloletým dieťaťom poukázala na to, že kolízny opatrovník maloletého dieťaťa na pojednávaní súdu dňa 24.6.2014 predniesol odporúčanie na zverenie maloletého dieťaťa matke s rozšíreným stykom s otcom na každý druhý víkend od piatku do nedele a cez týždeň v od utorka o 18,00 hod. do stredy do 7,30 hod. s čím súhlasil aj jej právny zástupca. Súd prvého stupňa rozhodol v súlade s vôľou maloletého dieťaťa, matky, ako aj kolízneho opatrovníka. Maloletá sa navyše vyjadrila tak, že by s otcom chcela byť 2 dni v týždni, avšak nie u neho prespať.
V súvislosti s určením výšky vyživovacej povinnosti odporcu poukázala na to, že suma XXX euro mesačne určená ako nevyhnutné výživné uznesením Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22.5.2014, č.k. 37P/197/2014-9 slúži len na ochranu práv maloletého dieťaťa do doby rozhodnutia o úprave práv a povinností. Skutočnosť, že odporca je od apríla 2013 nezamestnaný nie je spôsobená nedostatočným množstvom pracovných ponúk, ale je účelovým konaním odporcu, ktorý sa chce vyhnúť plateniu výživného, ktorého výška by bola v súlade s odôvodnenými potrebami a schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi dieťaťa. Je ťažko predstaviteľné, aby si 38 ročný muž pri pracovných príležitostiach vyskytujúcich sa v Bratislave a okolí nevedel nájsť dobre platené pracovné miesto a bol nútený sa spoliehať na finančnú pomoc svojich rodičov, z ktorej vraj financuje náklady spojené s užívaním rodinného domu v E., ako aj výživné vo výške XX euro na syna z predchádzajúceho manželstva. Z uvedeného je zrejmé, že odporca disponuje dostatočným príjmom z ktorého je schopný financovať náklady spojené s užívaním motorového vozidla, prevádzkou rodinného domu, ako aj svoje voľnočasové aktivity.
Kolízny opatrovník maloletého dieťaťa sa k odvolaniu otca písomne nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., s verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné.
Podľa ust. § 24 ods.1,2,3 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
V danej veci sú predmetom odvolacieho prieskumu výroky napadnutého rozhodnutia, v ktorých súd prvého stupňa na čas po rozvode manželstva účastníkov upravil styk odporcu s maloletým dieťaťom a výšku jeho vyživovacej povinnosti, ktorú je odporca povinný uhrádzať na výživu maloletého dieťaťa počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode.
S poukazom na § 219 ods.1 O.s.p. prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvého stupňa z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v časti napadnutej odvolaním , v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa napadnutého rozsudku prvostupňového súdu v častiach, v ktorých súd prvého stupňa pri rešpektovaní zásad uvedených v ust. § 62, § 75, § 24 Zákona o rodine určil vyživovaciu povinnosť odporcu k maloletému dieťaťu a určil i rozsah jeho styku s maloletou dcérou, a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky relevantného charakteru, ktoré odvolateľ čiastočne zopakoval i v odvolaní podanom proti rozsudku.
Odvolací súd pre doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami odporcu ako prvoradé konštatuje, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Z. proti Slovenskej republike /sťažnosť č. XXXXX/XX/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS XXX/XXXX-XX, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. XM R. X/XXXX). Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov ( IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je k námietkám otca o arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa možné konštatovať, že rozhodnutie v časti napadnutej odvolaním uvedeným požiadavkám vyhovuje.
Podľa § 28 ods. 1,2 Zákona o rodine súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä:
a) sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa,
b) zastupovanie maloletého dieťaťa,
c) správa majetku maloletého dieťaťa.
Rodičovské práva a povinnosti majú obaja rodičia. Pri ich výkone sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa.
Pre doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa v časti, v ktorej upravil styk odporcu s maloletým dieťaťom odvolací súd konštatuje, že právo styku rodiča je špeciálnou zložkou rodičovských práv a povinností vznikajúce v dôsledku zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti druhého rodiča. V prípade maloletého dieťaťa a jeho úpravu stretávania sa s rodičom ktorému nebolo zverené, je pri úprave rozhodujúci vek, vývinové možnosti a potreby, zdravotný stav, citové väzby a v akej miere a akým spôsobom tento rodič doposiaľ zabezpečoval starostlivosť o maloleté dieťa. V prejednávanom prípade z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o úprave styku odporcu ( otca ) s maloletou dcérou nadväzujúcej na jeho rozhodnutie o zverení maloletej do osobnej starostlivosti matky ( ktorý výrok nie je predmetom odvolacieho prieskumu ) zohľadnil jednak zistený skutkový stav danej veci, ale zároveň prihliadol i na odporúčanie kolízneho opatrovníka prezentované v priebehu pojednávania nariadeného súdom prvého stupňa na deň 24.6.3014, pri ktorom kolízny opatrovník zohľadnil výsledok šetrenia vykonaného u oboch rodičov a i výsluch maloletej dcéry účastníkov realizovaný dňa 19.6.2014. Za daného stavu, kedy je otázka rozsahu styku odporcu s dcérou medzi rodičmi sporná, je treba sa zhodnúť s názorom súdu prvého stupňa o potrebe upraviť súdnym rozhodnutím rozsah styku odporcu s maloletým dieťaťom. Súdom prvého stupňa upravený rozsah styku odporcu s maloletým dieťaťom je v záujme maloletého dieťaťa, ale zároveň takmer plne korešponduje s vôľou maloletej „ stretávať sa s otcom dva dni každý týždeň , pričom prespatie u otca by bolo na jej slobodnej vôli, t.j. ak by chcela, u otca by prespala“. K odvolacím námietkám odporcu je treba uviesť i to, že pri neschopnosti rodičov dosiahnuť v otázke styku vzájomnú dohodu, je pre súd takmer nemožné nájsť riešenie absolútne prijateľné ako pre rodičov, tak i pre maloleté dieťa . V takýchto prípadoch je pre súd prioritou práve záujem maloletého dieťaťa, ktorý je treba posudzovať v kontexte všetkých okolností daného prípadu, kedy je treba zohľadniť skutkový stav vyplývajúci z vykonaného dokazovania nielen z jednotlivo vykonaných dôkazov, ale aj v ich vzájomných súvislostiach. Súd prvého stupňa, riadiac sa uvedeným, pri rozhodnutí v tejto otázke zohľadnil ako prioritu práve záujem maloletého dieťaťa. Odvolací súd konštatuje , že dané rozhodnutie korešponduje so súčasným stavom a do budúcna nie je vylúčená potreba jeho prípadnej zmeny. Zdôrazňuje však, že pre maloletú dcéru účastníkov je prioritou, aby sa jej rodičia dokázali v tak základnej otázke výkonu rodičovských práv ako je styk rodiča s dieťaťom zhodnúť a nevystavovali maloletú riziku nutnosti rozhodovať o otázke, ktorá je medzi rodičmi sporná.
Podľa § 62 ods. 1,2,3,4,5 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť.
Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.
Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona.
Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť.
Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na primerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
Pokiaľ ide o určenie vyživovacej povinnosti odporcu odvolací súd konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa zisťoval všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o určení vyživovacej povinnosti z hľadiska súčasných odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, ako aj z hľadiska schopností a možností jej rodičov, na výživu ktorých je dieťa plne odkázané. Prvostupňovým súdom určená výška výživného, ktorou bol odporca ( otec maloletej ) zaviazaný prispievať na jej výživu, podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá kritériám rozhodným pre určovanie výživného na mal. dieťa uvedené v ust. § 62 ods. 1 až 5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, t.j. je primeraná ako odôvodneným potrebám maloletej vo veku 9 rokov, ako aj v konaní zisteným pomerom rodičov, pri zohľadnení práva maloletej na uspokojovanie základných životných potrieb. Súd prvého stupňa v danej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu so zameraním na majetkové a zárobkové pomery oboch rodičov a rozsah odôvodnených potrieb maloletej, v tejto časti rozhodnutia prijal správne skutkové závery a vec aj správne právne posúdil. Odvolací súd sa pri prihliadnutí na zárobkové pomery oboch rodičov, ich majetkové pomery, skladbu ich výdavkov, ako i rozsah a výšku odôvodnených potrieb maloletej stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa o tom, že určená výška výživného zo strany odporcu, pri zohľadnení vyživovacej povinnosti navrhovateľky ( ktorú táto čiastočne kompenzuje osobnou starostlivosťou o maloletú ) postačuje na uspokojenie základných odôvodnených potrieb maloletej. Je treba sa zhodnúť s názorom súdu prvého stupňa o tom, že náklady na maloletú vo výške XXX euro mesačne ( ktoré matka prezentovala v priebehu pojednávania nariadeného na deň 13.5.2014 ) sú nadsadené a nezodpovedajú ani životnej úrovni matky dosahujúcej príjem cca XXX euro netto mesačne. Zohľadniac len náklady na maloletú súvisiace s bývaním ( XXX euro mesačne ), náklady na stravu ( XXX euro mesačne ), poplatok za školskú družinu ( XX euro mesačne ), náklady na školské potreby ( XX euro mesačne ), náklady súvisiace s mimoškolskými aktivitami maloletej ( tanečný krúžok ), náklady na lekársku starostlivosť a nákup liekov a liečebných doplnkov, nákladov na oblečenie a obuv je možné dospieť k záveru o tom, že odporcovi určená suma výživného za stavu, kedy matka i naďalej vyvažuje svoju vyživovaciu povinnosť osobnou starostlivosťou o maloletú, je sumou zodpovedajúcou rozsahu odôvodnených potrieb maloletej.
Pokiaľ odporca v odvolaní namieta nezohľadnenie jeho súčasných a zárobkových pomeroch na jeho strane, tento postup súdu prvého stupňa bol plne v súlade s ust. § 75 ods.1 Zákona o rodine. V danej veci je nesporným, že odporca v písomnom podaní zo dňa 16.4.2013 oznámil zamestnávateľovi T. K., A..P..U.., Č. XX K. okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu, že od „ obdobia 10/2011 mu
neprideľuje žiadnu prácu, neposkytuje žiadnu mzdu a ani žiadnu náhradu mzdy“. Od 12.4.2013 je odporca vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie, kedy mu bola v období šiestich mesiacov vyplácaná dávka v nezamestnanosti vo výške XXX euro mesačne a v súčasnosti je bez príjmu a je „ odkázaný na pomoc svojich rodičov „. Súd prvého stupňa správne vychádzal zo súčasných možností odporcu odvíjajúcich sa od jeho vzdelania, predchádzajúcich pracovných skúseností a získaných pracovných návykov. Je treba si uvedomiť, že odporca je v postavení rodiča majúceho zákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletému dieťaťu, odkázanému na neho výživou, v dôsledku ktorej je povinný vykonávať aktivity smerujúce jednak k využitiu svojich objektívne existujúcich schopností a jednak k získaniu finančných prostriedkov, z ktorých dokáže uspokojiť nielen svoje základné potreby, ale i potreby maloletej dcéry. Vychádzajúc z v konaní zistených nákladov vynakladaných odporcom na bývanie, existencie ďalšej vyživovacej povinnosti voči synovi z predchádzajúceho manželstva, ako i z ostatných nutných nevyhnutných potrieb, ktoré si musí uspokojovať ( stravovanie, ošatenie, náklady na voľnočasové aktivity ) je možné objektívne konštatovať, že reálne príjmy odporcu sú odlišné od príjmov, ktoré v tomto konaní deklaroval ako nulové. Odporca v konaní nepreukázal aktívnu snahu zamestnať sa i napriek tomu, že žije v lokalite Slovenska s najnižšou mierou nezamestnanosti, kde sa možnosť pracovného uplatnenia hľadá relatívne najľahšie, kedy sa naviac jedná o muža fyzicky zdatného a v produktívnom veku. Jeho vedenie v evidencii nezamestnaných na príslušnom ÚPSVaR samo osebe nie je dôkazom a aktívnej snahe zapojiť sa do pracovného procesu pri zohľadnené existencie jeho dvoch vyživovacích povinností.
K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci prvostupňový súd zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená.
Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1,2 O.s.p. v napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 144 O.s.p. v spojení s § 224 ods.1 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.