Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/183/2013

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v občianskoprávnej veci žalobcu: Z.. G. D., nar. X.X.XXXX, bydlisko E. XX, X., zastúpeného advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom, Tichá 18, Košice, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, Košice, o náhradu škody, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo 4.3.2013 č. k. - 88

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

Okresný súd Košice II rozsudkom označeným v záhlaví medzitýmnym rozsudkom o základe nároku na náhradu škody uplatnenom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. rozhodol tak, že tento je opodstatnený. Zistil, že na základe písomnej žiadosti žalobcu ako poškodeného žalobou uplatnený nárok vopred predbežne bol prerokovaný na ministerstve spravodlivosti, ktoré ho ani sčasti neuspokojilo (§15 a 16 zákona). Vychádzal zo zistenia, že trestným rozkazom Okresného súdu Košice II sp. zn. žalobca právoplatne bol uznaný vinným zo zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa §294 ods. 2 Trestného zákona a zároveň odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 3 rokov. Žalobca zmeškal zákonnú lehotu na podanie riadneho opravného prostriedku (odpor) proti trestnému rozkazu a nebolo mu povolené navrátenie lehoty na jeho podanie. Trestný rozkaz z podnetu mimoriadneho opravného prostriedku predsa len bol zrušený Najvyšším súdom SR a následne rozsudkom Okresného súdu Košice II z 10.9.2009 sp. zn. žalobca bol oslobodený spod obžaloby, trest medzitým však sčasti vykonal. Vec právne posúdil podľa § 6, 17, 18 a 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Vzhľadom na obranu žalovaného popierajúcu nárok žalobcu na náhradu škody argumentujúc, že tento nevyužil všetky dostupné opravné prostriedky na ochranu svojich práv, v dôsledku čoho trestný rozkaz nebol zrušený pre jeho nezákonnosť (§6 ods. 1 zákona), v súvislosti s výkladom tohto zákonného ustanovenia stotožnil sa zo závermi Najvyššieho súdu SR vyjadreného v jeho uznesení sp. zn. z 30.11.2009, z ktorého citoval. Na jednej strane súhlasil so žalovaným, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle §6 ods. 1 zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým škoda bola spôsobená, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom, na druhej strane však z hľadiska teleologického výkladu a vychádzajúc zo zmyslu a účelu tohto právneho predpisu (ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR) uzavrel, že nemožno lipnúť na formálnom zrušení nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný považoval preto výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania, vznesením obžaloby a trestným konaním pred súdom, aj samotný právoplatný oslobodzujúci rozsudok má za následok nezákonnosť rozhodnutia o začatí trestného stíhania, vznesenia obvinenia, podania obžaloby a vydania trestného rozkazu voči žalobcovi.

Podstatným pre rozhodnutie vo veci samej považoval zistenie, že žalobcovi ako oprávnenej osobe podľa §5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočne vznikla škoda, za ktorú žalovaný nesie zodpovednosť

podľa daného zákona a „na základe tejto skutočnosti aj s ohľadom na dodržanie zásady hospodárnosti občianskeho súdneho konania rozhodol najprv o základe nároku žalobcu medzitýmnym rozsudkom podľa § 152 ods. 2 OSP“. Dospel ďalej k záveru, že v danom prípade „prichádza do úvahy praktické uplatnenie §18 ods. 1 zákona, t. j. zahrnutie trov konania, ktoré žalobcovi vznikli v trestnom konaní, do náhrady škody“. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že platný ani nerieši nároky obvineného, resp. obžalovaného na nahradenie jeho trov konania pre prípad, že bude spod obžaloby oslobodený. Ďalšie dokazovanie nevykonal s odôvodnením, že ide iba o medzitýmny rozsudok ohľadom základu nároku žalobcu s tým, že po nadobudnutí jeho právoplatnosti dokazovanie doplní so zameraním na zistenie „opodstatnenosti výšky“ uplatneného nároku.

Proti rozsudku žalovaný podal odvolanie vytýkajúc jeho nepreskúmateľnosť a zmätočnosť, pretože z jeho odôvodnenia nevyplýva, ktoré rozhodnutie vydané v tŕestnom konaní súd považoval za nezákonné zdôrazniac, že sa mal zaoberať len náhradou škody spôsobenej trestným rozkazom. Nepreskúmateľnosť medzitýmneho rozsudku namietal aj z dôvodu, že súd v odôvodnení rozsudku vôbec sa nezaoberal námietkami žalovaného, že žalobca trestné stíhanie a uloženie trestu si zavinil sám. Bolo pritom jeho povinnosťou presvedčivým spôsobom sa s nimi vysporiadať tak, aby bolo možné zistiť jeho úvahy a myšlienkové postupy pri rozhodovaní o základe nároku. Súdu vytýkal aj mylnú aplikáciu zákona na prípad žalobcu namietajúc, že uplatnený nárok bolo potrebné posudzovať podľa §8 zákona, a nie výlučne podľa §6 ods. 1 zákona. Nárok žalobcu podľa žalovaného však nemožno považovať za dôvodný ani s odkazom na §8 ods. 6 písm. a) a 8 ods. 1 písm. b) zákona, časť vety za bodkočiarkou, keďže žalobca uloženie trestu si zavinil sám svojím omisívnym konaním, pričom zároveň je zrejmé, že skutočnosti, ktoré vyšli najavo až v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, mohli vyjsť najavo už skôr. Za najpodstatnejšie však považoval, že súd vôbec sa nezaoberal otázkou príčinnej súvislosti a o základe nároku žalobcu rozhodol preto bez toho, aby sa vysporiadal s otázkou, či žalobcovi vôbec vznikla ním deklarovaná škoda a či táto bola spôsobená práve v dôsledku namietaného nezákonného rozhodnutia. Konajúcemu súdu tiež vytýkal, že v danom prípade základ veci, o ktorom rozhodol medzitýmnym rozsudkom, nezahŕňa všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré však (s výnimkou výšky nároku) musí súd posúdiť, ak o veci má takto rozhodnúť. Obrana žalovaného ďalej smerovala k tomu, že dosiaľ neboli dostatočne špecifikované jednotlivé čiastkové nároky žalobcu na náhradu škody, v konaní nebolo preukázané, že (bez ohľadu na rozsah) ku škode vôbec došlo, a to v priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím, súd neuviedol žiadne konkrétne dôvody, ako mal preukázané, že ku vzniku škody skutočne došlo. Takéto rozhodnutie o opodstatnenosti základu nároku na náhradu škody (aj) bez vymedzenia škody, ktorá mala byť spôsobená pokladá za rozhodnutie bez náležitého a presvedčivého odôvodnenia, a teda za nepreskúmateľné. Z týchto všetkých dôvodov navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol medzitýmny rozsudok potvrdiť ako vecne správny poukazujúc na to, že žalobca bol nespravodlivo uväznený. Odvolanie žalovaného považuje za nedôvodné.

Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací po kladnom posúdení včasnosti a prípustnosti odvolania a po zistení, že odvolanie bolo podané na to oprávneným účastníkom konania (§201 202 a 204 OSP) bez potreby nariadiť odvolacie pojednávanie (§214 OSP) posúdil vec v rozsahu vyplývajúcom z §212 ods. 1 a 3 OSP, ako aj z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a účastníkovi konania postupom súdu tiež sa odňala možnosť konať pred súdom, v dôsledku čoho napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie [§ 221 ods. 1 písm. f) a h), ods. 2 OSP].

Podľa §152 ods. 2 OSP rozsudkom má byť rozhodnuté o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné, súd môže rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe. Pokiaľ rozhoduje o základe veci, rozhoduje tzv. medzitýmnym rozsudkom, pričom účelnosť tohto postupu súdu vychádza z požiadavky rýchlej a účinnej ochrany práv v konaní (§6 OSP). Základ veci, o ktorom súd rozhoduje medzitýmnym rozsudkom, zahrňuje pritom všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré súd musí posúdiť, ak o veci takto má rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Základom nároku preto je všetko ostatné, čo nemožno zahrnúť pod pojem výšky uplatneného nároku s tým, že otázky týkajúce sa základu veci, ktoré neboli vyriešené v medzitýmnom rozsudku, sú vylúčené z prejednania v konaní o výške nároku. Aj o medzitýmnom rozsudku preto platí, že k jeho vydaniu možno pristúpiť len vtedy, ak je

daný úplný podklad pre vyriešenie všetkých otázok týkajúcich sa základu veci. Nie je účelné, a preto ani prípustné vydávať medzitýmny rozsudok v prípade, že základ veci je nepochybný, pretože z hľadiska hodpodárnosti konania by sa tým nič nedocielilo.

Z uvedeného vyplýva, že aj pokiaľ súd o žalobe rozhoduje medzitýmnym rozsudkom, musí stručne, jasne a presvedčivo sa vysporiadať so všetkými spornými otázkami vyplývajúcimi z uplatňovaného nároku, okrem otázok súvisiacich s jeho výškou. Keďže pre vznik nároku na náhradu škody je potrebné preukázať kumulatívnu existenciu základných predpokladov vzniku zodpovednosti [a) subjekt (orgán štátu); b) predmet (nezákonným rozhodnutím porušený právny vzťah); c) správanie subjektu (jeho rozhodnutie); d) výsledok spočívajúci v škode; f) príčinná súvislosť medzi správaním (rozhodnutím) a výsledkom (škodou); g) protiprávnosť - nezákonnosť], súd prvého stupňa aj v odôvodnení medzitýmneho rozsudku musel sa vysporiadať s otázkou existencie všetkých týchto predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím predstavovaným trestným rozkazom. V odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje pritom predovšetkým posúdenie otázky príčinnej súvislosti medzi trestným rozkazom a škodou, ktorá žalobcovi vznikla. Nie je možné preto zistiť, na základe akých úvah dospel k záveru o opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku na náhradu škody a rozsudok je preto nepreskúmateľný. O otázke príčinnej súvislosti však ani nebude možné spoľahlivo rozhodnúť, kým nebude odstránená vada žalobného návrhu spočívajúca v stále nedostatočnom špecifikovaní náhrady škody v uplatnenej výške 43 000 €. Rozsudok je nesprávny aj preto, že súd za škodu považoval len trovy žalobcu vynaložené v trestnom konaní, avšak v zmysle žaloby a jej doplnenia škoda žalobcu nie je tvorená len týmito trovami. Vzhľadom na žalobcom použitý opis skutkových okolností, v ktorých škoda spočíva, medzitýmny rozsudok je vadným rozhodnutím aj z toho hľadiska, že súd vo výroku rozsudku nešpecifikoval, v akom rozsahu považuje nárok žalobcu za opodstatnený. Rozsudok ďalej je nepreskúmateľný aj z toho hľadiska, prečo súd vôbec pristúpil k voľbe rozsudkom rozhodnúť najprv len o základe prejednávanej veci podľa §152 ods. 2 OSP, nijako nevysvetliac, ako to prispeje jednak k dodržaniu zásady hospodárnosti občianskeho súdneho konania a tiež k rýchlej a účinnej ochrane práv žalobcu (§6 OSP).

Je potrebné prisvedčiť odvolateľovi aj v tom, že súd prvého stupňa nemal aplikovať §6 zákona č. 514/2003 Z.z. na posudzovaný prípad. V danom prípade žalobca sčasti vykonal nepodmienečný trest odňatia slobody na základe takého trestného rozkazu, ktorý následne rozsudkom najvyššieho súdu bol zrušený, pretože daným trestným rozkazom bol porušený zákon v neprospech obvineného. Za splnenia ostatných zákonných predpokladov ide preto o zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o treste podľa §8 ods. 1 písm. a) zákona. Podľa tohto právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak v ďalšom konaní rozhodnutie bolo zrušené ako nezákonné, k čomu v posudzovanej veci došlo práve citovaným rozsudkom najvyššieho súdu z 22. júla 2009 (sp. zn. ). Keďže v danom prípade nejde o zodpovednosť za škodu v zmysle §6 zákona, v ďalšom konaní bude preto právne bezvýznamné posudzovať, či žalobca ako poškodený proti nezákonnému rozhodnutiu (ne)podal riadny opravný prostriedok, prípadne či nejde o prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom splnenie tejto podmienky by sa nevyžadovalo.

V posudzovanej veci súd neposúdil všetky rozhodujúce skutkové okolnosti, najmä nerozobral otázku príčinnej súvislosti a nesprávne právne posúdil rozsah zodpovednosti (§3 zákona), vec nesprávne právne posúdil podľa §6 zákona, v dôsledku čoho nedostatočne zistil skutkový stav, nevysporiadal sa s obranou žalovaného, či prípadne (ne)nastali okolnosti, pre ktoré právo na náhradu škody nevznikne (§8 ods. 6 zákona), zákonným spôsobom nezdôvodnil potrebu spor rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, odvolaciemu súdu preto neostávalo iné, ako podľa §221 ods. 1 písm. f) a h) OSP rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní úlohou súdu prvého stupňa bude vyzvať žalobcu, aby zosúladil žalobu a podanie z 29.5.2011 v rozsahu špecifikácie nároku na náhradu škody, keďže v zmysle uvedeného podania výška uplatneného nároku nedosahuje žalobou pôvodne uplatnených 43 000 €. Následne posúdi otázku vzniku škody, príčinnej súvislosti, ako aj ďalších zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu a svoje úvahy presvedčivo odôvodní. Vec pritom právne posúdi podľa §8 zákona, pri svojom rozhodovaní starostlivo prihliadne na všetky rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli, prípadne ktoré ešte vyjdú v konaní najavo. Vysporiada sa s obranou žalovaného obsiahnutou v odvolaní v rozsahu, v ktorom táto vzhľadom na tu vyslovený záväzný právny názor odvolacieho súdu (§226 OSP) ostala právne významnou (napr. že žalobca uloženie trestu si zavinil sám, a preto v zmysle §8 ods. 6 písm. a) zákona mu nevzniklo právo

na náhradu škody). O žalobe rozhodne rozhodnutím majúcim všetky náležitosti v zmysle §157 ods. 2 OSP, svoje závery stručne, jasne a presvedčivo odôvodní.

Výsledok hlasovania senátu 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.