Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Er/1/2009

Uznesenie

Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného: Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130, zast. JUDr. Marekom Hicom, advokátom so sídlom P. O. Hviezdoslava 10625/23B, Martin, proti povinnej: S. A., nar. 3. 5. XXXX, bytom A. XXXX/XX, R. V., pre vymoženie pohľadávky 498,86 eur s prísl, vykonávaného súdnym exekútorom Mgr. Milanom Somíkom, so sídlom Exekútorského úradu Jilemnického 12, Martin, náhradníkom súdneho exekútora Mgr. Juraja Galla, pod sp. zn. Ex 585/2008, takto

rozhodol:

Exekúcia sa z a s t a v u j e. O trovách exekúcie súd rozhodne po právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie.

odôvodnenie:

Pred súdnym exekútorom Mgr. Jurajom Gallom sa dňa 16. 12. 2008 začalo exekučné konanie pod sp. zn. Ex 585/2008 na vymoženie pohľadávky vo výške 15.028,50 Sk s prísl., priznanej rozhodcovským rozsudkom, sp. zn. zo dňa 24. 8. 2007 v spojení s opravným rozhodcovským uznesením sp. zn. zo dňa 24. 10. 2007, ktorý vydal JUDr. Branislav Štrbáň, rozhodca Rozhodcovského súdu pri Slovenskej arbitrážnej komore, s.r.o., so sídlom Makovického 3, Žilina. Súdnemu exekútorovi bolo udelené poverenie č. 5505 016096* zo dňa 22. 1. 2009 na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 498,86 eur s príslušenstvom a trovy exekúcie. Súdny exekútor Mgr. Juraj Gallo bol dňa 18. 10. 2014 odvolaný a za jeho náhradníka bol Slovenskou komorou exekútorov určený Mgr. Milan Somík, súdny exekútor so sídlom Exekútorského úradu v Martine.

Podľa § 243b ods. 1 Exekučného poriadku, exekučné konania začaté pred 1. novembrom 2013 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak.

Podľa § 57 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 31. 10. 2013 (ďalej len „Exekučný poriadok“), exekúciu súd zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa dosiaľ nestalo vykonateľným.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Exekučný súd je povinný počas celého konania skúmať, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci, a pokiaľ zistí, že je tu prekážka, pre ktorú nemožno exekúciu vykonať, túto v zmysle § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastaví aj bez návrhu. Pokiaľ sa exekúcia vedie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Pokiaľ exekučný súd v štádiu po vydania poverenia dospeje k záveru, že nedošlo k platnému

uzavretiu zmluvy, rozhodcovský súd nemal právomoc vec prejednať, a exekučný titul teda dosiaľ nenadobudol právoplatnosť, a zároveň ide o spotrebiteľskú vec (zásada vigilantibus iura scripta sunt), aj bez návrhu exekúciu zastaví podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku.

Z pripojených listín, najmä Zmluvy o úvere, Všeobecných obchodných podmienok Zmluvy o úvere poskytovaných spoločnosťou TatraCredit, a.s. (ďalej len „obchodné podmienky“), a rozhodcovského rozsudku, exekučný súd zistil, že TatraCredit, a.s., ako právny predchodca oprávneného, a povinná uzavreli dňa 10. 9. 2004 Zmluvu o úvere č. 868471 (ďalej len ,,zmluva“), na základe ktorej spoločnosť TatraCredit, a.s., poskytla povinnej úver vo výške 14.177,- Sk (470,59 eur) na kúpu tovaru DVD-rekordér Panasonic NV-VP21EP-S #K/04, ktorý sa povinná zaviazala splácať v pravidelných splátkach. Nakoľko povinná neplnila riadne svoje povinnosti zo zmluvy a bola v omeškaní so splácaním úveru, TatraCredit, a.s., vyhlásil predčasnú splatnosť úveru. Oprávnená spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., ktorá sa stala právnym nástupcom pôvodného veriteľa v dôsledku zlúčenia, podala žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovským rozsudkom bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 15.028,50 Sk s príslušenstvom, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.

Rozhodcovský súd založil svoju právomoc na základe článku IV. písm. j) obchodných podmienok, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že všetky majetkové príp. iné spory, ktoré by medzi nimi vznikli z tejto zmluvy, budú riešené prostredníctvom všeobecného súdu odporcu alebo v rozhodcovskom konaní podľa zák. č. 244/2002 Z. z. nezávislým a nestranným rozhodcom určeným veriteľom alebo prostredníctvom zmluvnej spoločnosti veriteľa na vymáhanie pohľadávok. Podpisom zmluvy dáva spotrebiteľ súhlas veriteľovi na výber najvhodnejšieho spôsobu z uvedených alternatív.

Konanie pred rozhodcovským súdom možno začať iba v prípade, ak zmluvné strany uzavrú rozhodcovskú zmluvu buď vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky k zmluve. Účelom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie sporu medzi zmluvnými stranami, ku ktorému môže v budúcnosti dôjsť, rozhodcom. Rozhodca pritom vystupuje v konaní ako súkromná osoba, na ktorú zmluvné strany delegovali právomoc rozhodnúť ich spor. Rozhodovanie majetkových sporov vzniknutých z tuzemských a z medzinárodných obchodnoprávnych a občianskoprávnych vzťahov, ak je miesto rozhodcovského konania v Slovenskej republike upravuje zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý je pre rozhodcu alebo rozhodcovský súd záväzný.

Podľa § 4 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Podľa § 6a zákona o rozhodcovskom konaní, kto prijme funkciu rozhodcu, zaväzuje sa, že ju bude vykonávať nestranne a s odbornou starostlivosťou tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov a aby nedochádzalo k porušovaniu ich práv a právom chránených záujmov a aby sa práva na ich úkor nezneužívali.

Podľa § 17 zákona o rozhodcovskom konaní, účastníci rozhodcovského konania majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.

Podľa § 21 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd je oprávnený rozhodnúť o svojej právomoci vrátane námietok týkajúcich sa existencie alebo platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje k záveru, že nemá právomoc rozhodovať vo veci samej, uznesením rozhodcovské konanie zastaví.

Základnou povinnosťou rozhodcovského súdu je už v štádiu začatia konania skúmať otázku svojej právomoci. V prípade ak rozhodca prehliadne túto svoju povinnosť, má nasledujúce konanie vadu, v dôsledku ktorej nemôže z takéhoto rozhodcovského konania vzísť akýkoľvek spôsobilý vykonateľný exekučný titul. Právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať vo veci je daná okrem negatívneho výpočtu

konaní (§ 1 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní) aj platnou rozhodcovskou zmluvou, ktorá má formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Zákonnou podmienkou platnosti rozhodcovskej zmluvy je písomná forma a podpis zmluvných strán. Exekučnému súdu neprislúcha rozhodovať o neplatnosti rozhodcovskej doložky, môže však posúdiť vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré vydal rozhodcovský súd bez právomoci konať vo veci samej. V predmetnej veci založil rozhodcovský súd svoju právomoc na základe doložky, pri ktorej nebola dodržaná obligatórna písomná forma. Rozhodcovská doložka je obsiahnutá len v obchodných podmienkach, ktoré však nespĺňajú náležitosti písomnej formy - chýba podpis dodávateľa aj spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v obchodných podmienkach je ďalej podľa názoru súdu neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľských právnych vzťahoch.

Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Podľa § 52 ods. 2 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods. 3 OZ, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 53 ods. 1 OZ, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 53 ods. 4 OZ, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 54 ods. 1 OZ, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

Podľa § 54 ods. 2 OZ, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom je daná charakterom zmluvných strán ako aj samotnej zmluvy. Základná charakteristika spotrebiteľských zmlúv je obsiahnutá v ust. § 52 a nasl. OZ.

Zo znenia ustanovenia § 52 ods. 1 nevyplýva, že výpočet zmlúv, ktoré sú zmluvami spotrebiteľskými je taxatívny. Naviac, právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon č. 258/2001 Z. z., ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. § 3 zákona o spotrebiteľskom úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným ako spotrebiteľského vzťahu, vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (TatraCredit, a.s.) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinná v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme úveru na účely financovania predmetu úverovania, ktorým bol DVD rekordér Panasonic. Výpisom z Obchodného registra Okresného súdu Prešov súd zistil, že predmetom činnosti pôvodného

veriteľa je okrem iného aj poskytovanie úverov nebankovými subjektmi z vlastných zdrojov. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 1 ods. 2 negatívne vymedzuje druhy zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje. Nakoľko predmetná zmluva o úvere nespadá pod žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi oprávneným a povinným treba použiť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú aj obchodné podmienky, pričom je nesporné, že tieto podmienky povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko sú formulované pre množstvo zmlúv uzatváraných s neznámym počtom potenciálnych spotrebiteľov. Skutočnosť, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, potvrdzuje aj samotné znenie zmluvy a obchodných podmienok, kde sa povinná označuje výlučne ako „spotrebiteľ“, z čoho vyplýva, že zo strany samotného právneho predchodcu oprávneného bola uzavretá zmluva považovaná za spotrebiteľskú.

V spotrebiteľských právnych vzťahoch je vylúčené, aby sa všetky spory zo spotrebiteľskej zmluvy riešili výlučne v rozhodcovskom konaní. Do nášho právneho poriadku sa inštitút spotrebiteľských zmlúv dostal zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým bol novelizovaný s účinnosťou od 1. 4. 2004 OZ. Spomínaným zákonom došlo k implementácii smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), ktorá poskytuje spotrebiteľom v rámci Európskej únie pomerne širokú ochranu. Okrem tzv. generálnej klauzuly obsiahnutej v ust. § 53 ods. 1 zákonodarca prevzal zo smernice niekoľko definícií neprijateľných podmienok, pričom išlo o indikatívny výpočet týchto podmienok. V čase uzatvorenia úverovej zmluvy nebolo v medzi neprijateľnými zmluvnými podmienkami ustanovenie, ktoré sa dotýka rozhodcovskej doložky. Až neskoršou novelou došlo s účinnosťou od 1. 1. 2008 (zákon č. 379/2008 Z. z.) k rozšíreniu neprijateľných zmluvných podmienok o tie, ktoré od spotrebiteľa vyžadujú, aby všetky spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Charakter uvedenej neprimeranej podmienky, ako aj skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné v demonštratívnom výpočte nekalých podmienok uviesť aj toto ustanovenie, znamená, že uvedenú podmienku je potrebné považovať za neprimeranú v každom prípade. Skutočnosť, že neúplnou implementáciou smernice nebola do príkladného výpočtu neprijateľných podmienok v Občianskom zákonníku zahrnutá aj neprípustnosť prejednávania a rozhodnutia sporov zo spotrebiteľských zmlúv výlučne iba pred rozhodcom, neznamená, že súd nemôže podrobiť súdnej kontrole aj rozhodcovskú doložku uzavretú pred 1. 1. 2008. Umožňuje to ustanovenie generálnej klauzuly.

Súd pri výklade spomínanej generálnej klauzuly vychádzal aj z prílohy smernice, konkrétne bod 1. písm. q) podľa ktorej neprijateľnou podmienkou je aj podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane.

Slovenský preklad smernice, konkrétne formulácia „aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou“ môže zvádzať k výkladu, podľa ktorého zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov vzniknutých zo zmluvy osobitným typom rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené právnymi predpismi. Takýto výklad by však bol v priamom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, ktorý konkrétne v rozsudku zo dňa 6. 10. 2009 č. 40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL/Cristina Rodríguez Nogueira skonštatoval, že smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v obchodných podmienkach, je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom, resp. táto ponecháva vo všetkých prípadoch na dodávateľovi výber jednej z uvedených alternatív riešenia

sporov, čím reálne došlo k narušeniu zákonom sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa de facto podpisom zmluvy vopred vzdal práva na účinnú právnu obranu pred nezávislým súdom. Rozhodcovský rozsudok iba formálne prebral argumenty žalujúcej strany a nevysporiadal sa s inštitútmi zameranými na ochranu práv vyplývajúcich pre spotrebiteľa zo spotrebiteľskej zmluvy. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a je dodávateľom pripravená ako súčasť vopred pripravených obchodných podmienok, ktoré nemá možnosť spotrebiteľ ovplyvniť. Zmluvná podmienka núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu u dodávateľom „určeného nezávislého rozhodcu“ a vzdať sa tak ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým súdom. Rozhodcovský súd je súkromnoprávnym orgánom, ktorý neoplýva všetkými atribútmi nositeľa verejnej moci, aj keď štát na rozhodcov za stanovených podmienok časť súdnej moci delegoval. Vychádzajúc zo znenia rozhodcovskej doložky je zrejmé, že oprávnený už od počiatku sleduje jej koncipovaním riešenie prípadných sporov rozhodcom za účelom reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa. Uvedené potvrdzuje i množstvo exekučných vecí s obdobným skutkovým základom vedených nielen na tunajšom súde, kde exekúcie s totožným oprávneným sú vykonávané na základe exekučného titulu, ktorým sú takmer výlučne rozhodcovské rozsudky. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, pričom len ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že doložka nebola dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu. V dôsledku takéhoto postupu bola spotrebiteľovi v rozhodcovskom konaní odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia na ochranu spotrebiteľa. Ak je rozhodcovská doložka súčasťou vopred pripravených zmluvných podmienok bez možnosti ich modifikácie, vzniká nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na jej nekalosť. Pri ochrane spotrebiteľa preto v súvislosti s rozhodcovskou doložkou je nevyhnutné, aby spotrebiteľ mal možnosť požiadať všeobecný súd o ochranu, ak si rozhodcovský súd osobitne nevyjednal a teda si ho výslovne spotrebiteľ neželal. Rozhodcovská doložka síce zdanlivo ponecháva ako jednu z možností riešenia sporu aj konanie pred všeobecným súdom spotrebiteľa, zároveň však je to práve dodávateľ, kto je oprávnený vo všetkých prípadoch, teda aj ak by vystupoval na strane žalovaného, zvoliť „najvhodnejší spôsob“ riešenia sporov. Rozhodcovský súd, ktorý má súd v prípade voľby rozhodcovského konania vec prejednať, pritom nie je v doložke vôbec určený, ani tu nie je stanovený taký spôsob jeho voľby, ktorý by čo i len formálne zachoval rovnosť zmluvných strán, ale má ísť o „nezávislého rozhodcu určeného veriteľom“ - t. j. veriteľ bol oprávnený celkom sám určiť rozhodcovský súd, ktorému podá žalobu po vzniku sporu. Takýto postup pri voľbe rozhodcu pritom zákonite vyvoláva značné pochybnosti o jeho nezávislosti. Vzhľadom na uvedené je exekučný súd toho názoru, že rozhodcovská doložka v prejednávanej veci spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi sa zakladá práve rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Ak súd v exekučnom konaní skúma platnosť rozhodcovskej doložky, zaoberá sa tým, či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený, rovnako ako by to skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 41 exekučného poriadku. Predpokladom na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia po materiálnej aj formálnej stránke. K týmto predpokladom súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou predpokladov na vykonateľnosť exekučného titulu je, že exekučný titul bol vydaný orgánom na takéto rozhodnutie príslušným. Ak rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, ktorý v exekučnom konaní nie je možné vykonať, nakoľko nejde o akt štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22. 04. 2009).

Súd dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je postihnutý vadou formálnej vykonateľnosti z dôvodu nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, nakoľko rozhodcovská doložka, ktorou mala byť právomoc rozhodcovského súdu založená, je ako neprijateľná zmluvná podmienka v spotrebiteľskej zmluve neplatná a zároveň neplatná aj pre nedostatok písomnej formy rozhodcovskej doložky. Vzhľadom na uvedené súd exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. a) v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku zastavil.

Ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku neukladá súdu povinnosť rozhodovať o trovách exekúciu priamo v rozhodnutí, ktorým exekúciu zastavil. Preto súd aj vzhľadom na potrebu prednostného zastavenia už

prebiehajúcej exekúcie rozhodol tak, že o trovách exekúcie bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto uznesenia samostatným rozhodnutím.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu môže oprávnený aj povinný podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Liptovský Mikuláš, písomne v troch vyhotoveniach.

Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.

Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.