Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_2Er-211-2009.pdf
PDF · 84.38 KB
Case nature
Subarea
2Er/211/2009
Uznesenie
Okresný súd Stará Ľubovňa v exekučnej veci oprávneného: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, proti povinnému: Q. E., nar. XX. X. XXXX, bytom U. č. XX, XXX XX H., štátny občan SR, v konaní o vymoženie 16,60 EUR (500,- Sk) s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd z a s t a v u j e exekúciu.
II. Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov konania.
III. Súd p r i z n á v a trovy exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Hildegarde Laclavíkovej, Exekútorský úrad Prešov so sídlom Hlavná 45, 080 01 Prešov, vo výške 39,83 EUR a u k l a d á povinnému, aby tieto trovy uhradil súdnemu exekútorovi v lehote 15 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
odôvodnenie:
Dňa 7. 9. 2009 bola tunajšiemu súdu doručená žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 20. 8. 2009, doručeného súdnemu exekútorovi dňa 21. 8. 2009, a exekučného titulu - právoplatný a vykonateľný blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 2437438 zo dňa 27. 3. 2008 vydaný Okresným riaditeľstvom PZ v Starej Ľubovni. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť dňa 27. 3. 2008 a vykonateľnosť dňa 13. 4. 2008. Oprávnený - SR - Krajské riaditeľstvo PZ v Prešove sa návrhom na vykonanie exekúcie domáhal proti povinnému vymoženia istiny vo výške 16,60 EUR (500,- Sk) a trov exekúcie.
Rozhodnutím Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o zrušení rozpočtových organizácií zo dňa 12. 12. 2012 č. p. SLV-PS-1120/2012 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 21 ods. 11 zák. č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov zrušilo ku dňu 31. 12. 2012, okrem iných, aj rozpočtovú organizáciu Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Prešove, a to v súlade s uvedeným ustanovením a po predchádzajúcom písomnom súhlase Ministerstva financií Slovenskej republiky č. p. MF/024448/2012-441 zo dňa 6. 11. 2012. V zmysle ustanovenia § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z. z. práva a povinnosti rozpočtových organizácií prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.
Súd vydal súdnemu exekútorovi JUDr. Hildegarde Laclavíkovej, Exekútorský úrad Prešov so sídlom Hlavná 45, 080 01 Prešov, dňa 16. 9. 2009 poverenie pod číslom 5710 016207 *.
V priebehu exekučného konania bol súdu zo strany súdneho exekútora dňa 18. 12. 2014 doručený návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu márneho uplynutia trojročnej prekluzívnej lehoty určenej pre výkon rozhodnutia. V zmysle uvedeného žiadal súd, aby v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Súdny exekútor zároveň vyčíslil trovy exekúcie v sume 39,83 EUR.
Podľa § 251 ods. 4 O.s.p., na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením.
Podľa § 57 ods. 1 písm. b) zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ,,EP“), exekúciu súd zastaví, ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.
Podľa § 58 ods. 1 EP, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 88 ods. 1 zákona SNR č. 372/1990 Zb. a priestupkoch v znení účinnom do 31. 8. 2008 (ďalej len ,,zákon o priestupkoch“), rozhodnutie o uložení pokuty za priestupok, o nároku na náhradu škody a o náhrade trov konania možno vykonať do troch rokov od uplynutia lehoty určenej na ich zaplatenie.
Preklúzia predstavuje zánik práva pre jeho neuplatnenie v zákonom určenej dobe. Prípady preklúzie nemožno rozširovať nijakou analógiou. V prípade preklúzie súd prihliadne na zánik práva ex offo, aj keď to účastník konania nenamietne. Prekludovaná pohľadávka sa nemení na naturálnu obligáciu a už nijaké dodatočné uznanie nemôže konvalidovať zánik práva a plnenie prekludovanej pohľadávky je plnením bez právneho dôvodu (plnením nedlhu - indebitum), preto je s ním spojené bezdôvodné obohatenie.
Predmetné ustanovenie § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch bolo novelou priestupkového zákona č. 298/2008 Z. z. vypustené z textu priestupkového zákona, a to ku dňu účinnosti novely dňa 1. 9. 2008. Zákonodarca pri prijatí novely nezakotvil do priestupkového zákona žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by určovali, či sa má dovtedy platná právna úprava použiť pre rozhodnutia, ktoré boli prijaté do dátumu účinnosti novely, alebo sa má po dátume účinnosti novely použiť vždy už len nová právna úprava, ktorá časovo neobmedzuje výkon rozhodnutí o uložení pokuty za priestupok. Vzhľadom na uvedené je preto potrebné výkladom vyvodiť, či je v súčasnosti možné pre prípady, kedy boli rozhodnutia o uložení sankcie vydané do účinnosti novely č. 298/2008 Z. z., použiť ustanovenia dovtedy platného § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorý upravoval prekluzívnu lehotu pre vykonanie rozhodnutia o uložení pokuty za priestupok. Pri výklade nemožno opomenúť požiadavku právnej istoty. Jej uplatnenie znamená možnosť predvídať právne následky v konkrétnej veci. Vyžaduje si stabilitu základných princípov právneho systému, plné rešpektovanie nadobudnutých práv a zásad neretroaktivity, t. j. aby právne normy pôsobili do budúcnosti a nie do minulosti (spätne) a aby sa právne pomery zásadne spravovali právom platným v čase, v ktorom vznikli.
V súlade so všeobecne uznávanou právnou zásadou zákazu retroaktivity právnej normy, treba vznik, zmenu a zánik právnych vzťahov, ako aj právne účinky, ktoré z nich vyplývajú, posudzovať podľa práva platného v čase, v ktorom k vzniku, zmene alebo zániku právneho vzťahu došlo. Používanie tejto zásady platí pre oblasť práva verejného i pre právo súkromné, avšak s určitými odchýlkami.
Vo vzťahoch, upravujúcich právo súkromné, nemôže právna norma pôsobiť spätne, pokiaľ v zákone jej spätná účinnosť nie je výslovne uvedená. Odlišná situácia však platí pre oblasť práva verejného, osobitne pre oblasť správneho trestania. Novšia právna norma, ktorej účinky sú pre jej adresáta výhodnejšie, platí spätne aj na také prípady konania adresáta, ktoré by predchádzajúca právna úprava posudzovala prísnejšie, prípadne spôsobom pre adresáta nevýhodnejším. Za takýchto okolností
nerozhoduje, že retroaktivita právnej normy nie je v nej výslovne uvedená a právne pomery adresáta právnej normy sa budú spravovať novším právnym predpisom, ak je pre neho výhodnejší.
Ak však novšia právna norma obsahuje právnu úpravu, podľa ktorej by situácia bola pre jej adresáta nevýhodnejšia, platí v tomto prípade v rámci posudzovania otázok správneho trestania všeobecne platná zásada zákazu retroaktivity právnej normy. Uplatnenie tejto zásady má za následok, že v danom prípade je potrené aplikovať právny predpis, ktorý je pre adresáta výhodnejší. Situácia adresáta právnej normy sa teda nemôže v dôsledku nedostatku právnej úpravy zhoršiť a v prípadoch, v ktorých nie je v zákone upravená jeho spätná účinnosť, nemožno sa riadiť novším právnym predpisom, platným v čase aktuálneho rozhodovania, ak je nová právna úprava pre jej adresáta nevýhodnejšia.
Ak sa právna úprava preklúzie zmení v čase, kedy už prekluzívna lehota začala plynúť, môže sa nový právny predpis použiť na už začaté plynutie prekluzívnej lehoty len vtedy, ak to zákon výslovne ustanovuje alebo ak je to pre účastníka výhodnejšie. Iný postup by mal za následok právnu neistotu a nezodpovedal by všeobecne platnej zásade trestania, upravenej v článku 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Túto zásadu treba použiť aj na prípady správneho trestania. Zásada zákazu retroaktivity je v správnom trestaní všeobecne platná, aj keď ju zákon výslovne neobsahuje v konkrétnom zákonnom ustanovení.
Aplikácia novelizovaného zákona o priestupkoch je z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty pre účastníka, ktorému bola uložená sankcia vymáhaná v tomto konaní, nevýhodnejšia, lebo umožňuje vykonanie rozhodnutia o uložení sankcie v dlhšej lehote, ako predchádzajúca právna úprava. Novelizovaný zákon o priestupkoch, pokiaľ ide o plynutie prekluzívnej lehoty, preto nemožno použiť v tých prípadoch, kedy prekluzívna lehota začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy obsiahnutej v § 88 ods. 1 zákona o priestupkoch. Prekluzívna lehota, ktorá začala plynúť podľa pôvodnej právnej úpravy, preto musí podľa nej aj skončiť.
Vzhľadom na citovanú zákonnú úpravu a vyššie uvedené skutočnosti súd exekúciu v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. b) EP zastavil, nakoľko v uvedenom prípade prekludovanie práva malo za následok neúčinnosť rozhodnutia, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p., žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
O náhrade trov účastníkov konania súd rozhodol podľa citovaného ustanovenia § 251 ods. 4 O.s.p. a podľa § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, pretože konanie bolo zastavené.
Podľa § 196 EP, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 EP, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 2 EP, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodnej aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
V zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 200 ods. 2 EP, ak súd rozhoduje o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo z
dôvodu preklúzie, teda uplynutím času, súd skúmal, koho je možné zaviazať na náhradu trov exekúcie. V ustanovení § 197 ods. 1 Exekučného poriadku je zakotvená zásada, podľa ktorej trovy exekúcie uhrádza zásadne povinný. Exekučný poriadok pozná tri výnimky z tejto zásady. Všetky tri výnimky prichádzajú do úvahy v prípade zastavenia exekúcie, a to pokiaľ bola exekúcia zastavená zavinením oprávneného, druhou výnimkou je situácia, pokiaľ sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie a treťou výnimkou je prípad, kedy sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz (§ 203 ods. 1, 2 a 3 EP). Z týchto výnimiek by do úvahy v tomto prípade prichádzala prvá z možností - zavinenie oprávneného, avšak súd po preskúmaní okolností prípadu dospel k záveru, že oprávnenému nemožno pričítať zavinenie zastavenia. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie včas, preto procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty, určenej na jeho vykonanie, neprichádza do úvahy. Oprávnený totiž postup súdu vo vykonávacom konaní, resp. postup súdneho exekútora v exekučnom konaní, ako i dĺžku trvania tohto postupu, teda aj prípadné vykonanie exekučného titulu do uplynutia prekluzívnej lehoty v priebehu konania, nemohol ovplyvniť. Z uvedeného dôvodu súd v zmysle ustanovenia § 197 ods. 1 EP zaviazal na úhradu trov exekúcie povinného.
O výške trov exekúcie rozhodol súd v súlade s citovanými ustanoveniami § 196 a § 200 ods. 2 EP a v súlade s § 14, § 15 a § 22 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len ,,cit. vyhl.“) tak, že súdnemu exekútorovi priznal trovy exekúcie v celkovej výške 39,83 EUR.
Tieto trovy pozostávajú z:
1./ § 14 a § 15 cit. vyhl. - odmena exekútora pri zastavení exekučného konania
- minimálna odmena 33,19 EUR
20 % DPH zo sumy 33,19 EUR 6,64 EUR
Trovy exekúcie celkom: 39,83 EUR
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie, ktoré možno podať na
tunajšom súde v lehote 15 dní odo dňa doručenia písomného
vyhotovenia tohto uznesenia. V odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.