Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_16Co-81-2022.pdf
PDF · 107.25 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/81/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Alexandra Mojša a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom 812 72 Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, proti žalovanému: C. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX K., J. XXXX/XX, o zaplatenie 65,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k. 16C/33/2022-54 zo dňa 17. augusta 2022, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu istinu vo výške 65,- eur s úrokom z omeškania na základe faktúry č. 260038814 , ktorá žalovanému bola doručená dňa 19. 08. 2020 v sume 65,- eur za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení Holiday Inn Žilina za obdobie od 24.04.2020 do 28.04.2020. Svoj nárok žalobca odvodzoval z ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej len „zákon o ochrane verejného zdravia“), ktoré ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. Túto povinnosť žalobca odvodzoval z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021.
2. Na výzvu okresného súdu žalobca doplnil svoje skutkové tvrdenia, uviedol, že Vláda SR vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z. z. počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia v znení platnom v rozhodnom čase nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona opatrenie č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020, ktorým sa nariadila všetkým osobám, ktoré od 20.04.2020 od 07:00 hod. vstúpia na územie Slovenskej republiky, izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní.
3. Okresný súd v konaní nepovažoval za sporné, že Ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanému faktúru č. XXXXXXXXX na sumu 65,- eur ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Holiday Inn Žilina za obdobie od 24. 04. do 28. 04. 2020 a že žalobca následne výzvami zo dňa 19. 10. 2020 a 10. 02. 2022 vyzvalo žalovaného na úhradu predmetnej pohľadávky a nepovažoval za spornú ani tú skutočnosť, že Úrad verejného zdravotníctva nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona v znení platnom v rozhodnom čase opatrenie, na ktoré v žalobe
poukázal žalobca. Za sporný medzi sporovými stranami však považoval nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovaného v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, v ktorom si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. Nárok žalobcu nepovažoval za dôvodný. Mal za to, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia preukazujúce odôvodnenosť podanej žaloby. Podľa názoru okresného súdu v zmysle § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia náklady, ktoré fyzickým a právnickým osobám vzniknú pri plnení povinností ustanovených týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Podľa názoru žalobcu to znamená, že pokiaľ sa žalovanému uložila izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR, žalovaný je povinný uhradiť náklady, ktoré mu v súvislosti s plnením tejto povinnosti vznikli. Účelom zákonného ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením Úradu pre verejné zdravotníctvo, znášali náklady s tým spojené. Ide o povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR (viď nález PL. ÚS 4/2021), keď prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených povinností), nielen povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie, atď. (bod 158 nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021). Ust. § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré jej v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnosti fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovaného, predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia, prípadne inej osoby, ktorá uvedenú službu dodala. Žalobca v konaní pred prvoinštančným súdom netvrdil a nepreukázal, že bol poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovaného, resp. že bol prevádzkovateľom tohto zariadenia. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovaného. Rovnako nepreukázal ani sekundárny právny nárok, ktorý by v tejto súvislosti mohol vzniknúť, napríklad, že na základe osobitného predpisu (zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii) zaplatil prevádzkovateľovi zariadenia, v ktorom bola karanténa poskytnutá, náklady na stravu (žalovaného), ktoré prevádzkovateľovi v tej súvislosti vznikli. V tom prípade by nárok žalobcu mohol súd subsumovať pod ust. § 454 Občianskeho zákonníka, t. j. žalobca plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia plniť sám. Zo žaloby však len vyplýva, že žalovanému bola vystavená faktúra za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie a v argumentácii žalobcu absentuje tvrdenie o tom, že žalobca bol prevádzkovateľom tohto zariadenia, že mu z toho dôvodu stravu poskytol a na základe čoho dospel k výške stravného. Faktúra ako taká nie je právny úkon, ale len účtovný doklad podľa osobitného predpisu, ktorý automaticky bez ďalšieho nezakladá nárok na jej úhradu. Žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia za účelom možnej identifikácie hmotnoprávnej normy, pod ktorú by súd zistený skutkový stav podradil a z toho dôvodu súd podanú žalobu zamietol.
4. Žiadnej strane okresný súd náhradu trov konania nepriznal s odôvodnením, že v konaní bol úspešný žalovaný, ktorému žiadne trovy nevznikli.
5. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 362 ods. 1 veta prvá CSP) odvolanie žalobca z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), teda, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že konanie malo inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zistenia a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na právnu úpravu týkajúcu sa požiadaviek na riadne odôvodnenie rozsudku v konaní pred všeobecným súdom, z čoho odvolací súd vyvodzuje, že žalobca zrejme namieta v odvolaní nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie. Žalobca tvrdil, že v žalobe poukázal na skutočnosť, že vláda SR vyhlásila podľa § 8 zákona NR SR č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12. 03. 2020 od 06:00 hod.
mimoriadnu situáciu. V súvislosti s tým, vláda SR uložila Ministerke vnútra SR „vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov v SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR“. Úrad verejného zdravotníctva SR (ďalej len „ÚVZ SR“) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území SR nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f/ a § 48 ods. 4 písm. e/ zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. OLP/3172/2020 zo dňa 17.04.2020, ktorým „všetkým osobám, ktoré od 20. 04. 2020 od 07:00 hod. vstúpia na územie SR, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia Covid-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Tvrdil, že vláda SR uznesením uložila Ministerstvu vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy, povinnosť vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Príkazom Okresného úradu Žilina č. OÚ-ZA-OKR1-2020/022331 zo dňa 21. 04. 2020 bola organizácia: HI Kongres Hotel Žilina, s. r. o. určená ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d/ druhého bodu zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu v znení neskorších predpisov na účel zriadenia karanténneho zariadenia podľa § 2 ods. 4 nariadenia Vlády SR č. 77/2020 Z. z. na vykonanie niektorých opatrení hospodárskej mobilizácie. Subjektu hospodárskej mobilizácie, teda určenému subjektu bolo uložené vykonať vo svojom zariadení Hotel Holiday Inn, Žilina, v ktorom žalovaný absolvoval nariadenú izoláciu, opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b/ zákona č. 179/2011 Z. z., a teda určený subjekt bol povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Určenému subjektu sa uhradia výdavky na vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná Ministerstvo vnútra SR v súlade s nariadením vlády SR č. 77/2020 Z. z. V zmysle vyššie uvedeného Ministerstvo vnútra SR v súlade so zákonom č. 179/2011 Z. z. a nariadením vlády SR č. 77/2020 Z. z. uhradilo na základe faktúry č. 40200029 vystavenej určeným subjektom náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti so stravou poskytnutou žalovanému, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu. Tieto náklady je povinný uhradiť žalovaný s poukazom na ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca poukázal na to, že svoju aktívnu vecnú legitimáciu má za jednoznačne danú a nespornú. Ďalej žalobca tvrdil, že protistrana jeho skutkové tvrdenia výslovne nepoprela, a preto v zmysle § 151 ods. 1 CSP sa tieto považujú za nesporné. Žalovaný sa písomne v stanovenej lehote nevyjadril, nepredložil žiadne svoje stanovisko, ktorým by výslovne poprel skutkové tvrdenia žalobcov, nepredložil žiaden dôkaz na svoju obranu, a teda došlo ku kumulatívnemu splneniu zákonných podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného podľa § 273 CSP.
6. Až v odvolaní žalobca na doplnenie svojich skutkových tvrdení uviedol, že subjektu hospodárskej mobilizácie bolo uložené vykonať vo svojom zariadení Hotel Holiday Inn Žilina, v ktorom žalovaný absolvoval nariadenú izoláciu, opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zák. č. 179/2011 Z. z., v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovacie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná Ministerstvo vnútra SR v súlade s nariadením vlády č. 77/2020 Z. z. V zmysle vyššie uvedeného Ministerstvo vnútra SR v súlade so zákonom č. 179/2011 Z. z. a nariadení, vlády č. 77/2020 Z. z. uhradilo na základe faktúry č. 40200029, vystavenej určeným subjektom náklady, ktoré určenému subjektu vznikli v súvislosti so stravou poskytnutou žalovanému, ktorý absolvoval nariadenú izoláciu. Žalovaný je uvedený v prílohe k faktúre „Zoznam stravníkov“ pod p. č. 113. S poukazom na uvedené žalobca vymáhal od žalovaného paušálne náhrady za stravu, keďže plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 plniť žalovaný sám. Podľa žalobcu žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto žalobca postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanému zabezpečil. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj keby nebol umiestnený v karanténnom zariadení, žalobca žalovanému stravu zabezpečil a samotnú výšku uplatneného nároku žalobca odvodzoval zo zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách. Žalobca vytýkal okresnému súdu, že vlastnou činnosťou nad rámec ex offo nahradil procesnú aktivitu žalovaného, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní a k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Skutkové tvrdenia, ktoré protistrana nepoprela sa považujú za nesporné. Boli tiež splnené podmienky pre vydanie rozsudku pre zmeškanie žalovaného. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby krajský súd rozsudok okresného súdu buď zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, alebo rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
7. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.
8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
9. Okresný súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že žalovanému bola uložená izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR a posudzoval otázku, či je preto povinný uhradiť náklady, ktoré žalobcovi v súvislosti s plnením tejto povinnosti vznikli. Okresný súd vysvetlil, prečo z tejto povinností, ktorú plnili žalobca aj žalovaný, neexistuje právny nárok, pretože na základe faktúry nedošlo k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým fyzická osoba realizuje povinnosti uložené opatrením Úradu verejného zdravotníctva. Žalobca nepreukázal existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovaného. V § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia nie sú žiadne povinnosti a táto právna úprava nemá priame právne účinky, ktoré však nastávajú, ak sú spojené s oprávnením Úradu verejného zdravotníctva nariadiť opatrenia. Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý povinnosti fyzickej osobe uložil a samo osebe nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi poskytovateľom služieb a osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia.
10. Okresný súd považoval za rozhodujúce zodpovedanie otázky, či žalovaná pohľadávka vznikla žalobcovi, pri plnení povinnosti uložených mu konkrétne v § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z. Urobil záver, že žalobca nepreukázal, že bol poskytovateľom stravy pre žalovaného, resp. že bol prevádzkovateľom zariadenia, ani sekundárny právny nárok vyplývajúci z toho, že na základe osobitného predpisu zaplatil prevádzkovateľovi zariadenia náklady na stravu žalovaného, kedy by išlo o nárok podľa § 454 Občianskeho zákonníka, ako plnenie za žalovaného, ktoré mal žalovaný plniť sám.
11. Podľa žalobcu je žalovaný povinný uhradiť náklady spojené s plnením povinností vyplývajúcich z § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z., pretože opatrením Úradu verejného zdravotníctva č. OLP/2595/2020 zo dňa 15. 03. 2020 bola žalovanému nariadená izolácia v zariadení určenom Ministerstvom vnútra SR.
12. V rozhodnom čase, kedy bol žalovaný v karanténnom zariadení HI Kongres hotel Žilina, s. r. o., od 24. 04. 2020 do 28. 04. 2020, bola právna úprava podľa § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z. týkajúca sa opatrení na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení definovaná ako „izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia“.
13. Následne žalobca vystavil spornú faktúru č. 260038814 zo dňa 19. 08. 2020, ale opomenul, že uvedená právna norma bola derogovaná, na čo poukázal aj okresný súd v bode 8. odôvodnenia, nálezom Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021-136 z 08. 12. 2021, na základe čoho bol text právnej normy upravený v znení „izolácia, karanténa, zvýšený zdravotný dozor a lekársky dohľad“. Z textu právnej normy, s ktorou žalobca spája svoj nárok, bolo vylúčené opatrenie, týkajúce sa izolácie v inom určenom zariadení, aj karanténne opatrenia.
14. Žalobca vyvodzuje z § 58 ods. 2 zák. č. 355/2007 Z. z. pasívnu legitimáciu žalovaného ako osoby, ktorá bola povinná plniť povinnosti ustanovené týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia a náklady spojené s plnením týchto povinností. Opomína, že v čase, keď uplatnil svoje nároky na súde, bola právna norma § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z. dotknutá nálezom Ústavného súdu. Okresný súd teda správne založil svoje rozhodnutie na tom, že žalobca nepreukázal existenciu právneho vzťahu so žalovaným. Podstatné pre posúdenie veci je to, že súd vyložil právnu normu v spojení s nálezom Ústavného súdu PL.ÚS 4/2021 v prospech
žalovaného, pretože karanténne opatrenia a izolácie v inom určenom zariadení stratila oporu v právnej norme.
15. Podľa Čl. 13 ods. 1 Ústavy SR, povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Podľa Čl. 120 ods. 1, na vykonanie zákona a v jeho medziach môže vláda vydávať nariadenia. Podľa Čl. 120 ods. 4, nariadenie vlády sa musí vyhlásiť spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
16. Občianskoprávne vzťahy v zmysle § 2 ods. 1 vznikajú z právnych úkonov alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája. Podľa § 489 Občianskeho zákonníka záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.
17. Niet pochýb, že náklady vznikli na základe plnenia povinnosti uloženej žalobcovi a žalovanému, ale rozhodujúcou nie je otázka, či žalovaná pohľadávka vznikla žalobcovi, pri plnení povinnosti uložených mu konkrétne v § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z. ale aj to, či je vymáhateľná ako záväzok od žalovaného.
18. Žalobcom uvádzané právne normy, rozhodnutie vlády a opatrenie Úradu verejného zdravotníctva, zaväzovali žalobcu ako subjekt určený týmito rozhodnutiami. Súd však v čase rozhodovania nenašiel žiadnu oporu v zákone, na základe ktorej by bol žalovaný povinný uhradiť náklady izolácie v karanténnom zariadení. V čase rozhodnutia súdu totiž nebolo preukázané, že žalovaný je subjektom, ktorému sa ukladá povinnosť, z ktorej vznikli náklady podľa zákona. Pokiaľ sa žalovaný izolácii podrobil, náklady je povinný znášať rozhodnutím určený subjekt, ktorý opatrenie zabezpečoval, pretože Ústavný súd Nálezom PL ÚS 4/2021 z 08. 12. 2021 vyslovil nesúlad časti ustanovení § 12 ods. 2 písm. f) zák. č. 355/2007 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky, ktoré sa týkali karanténnych opatrení v určenom zariadení. Z toho dôvodu v čase rozhodnutia súdu chýba akýkoľvek právny základ, preukazujúci existencie právneho vzťahu, ktorý by mohol byť právnym dôvodom vymáhania žalovanej sumy od žalovaného, ktorý bol objektom realizácie uvedených rozhodnutí a opatrení, s povinnosťou ich strpieť. Aj keď pohľadávka žalobcovi vznikla pri plnení uložených povinnosti, nejde o pohľadávku, ktorú by bol povinný dodatočne znášať žalovaný.
19. Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné aj z dôvodu, že až v odvolaní odôvodnil svoj nárok ako plnenie za žalovaného, ktoré mal plniť sám, teda ako bezdôvodné obohatenie podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To potvrdzuje okresným súdom zistený nedostatok skutkových tvrdení právneho vzťahu, na základe ktorého by mal žalovaný plniť. V tom prípade by žalobca bezdôvodné obohatenie nepreukázal faktúrou ani paušálnou sumou stravného v zmysle cestovných náhrad, ale existenciou záväzku žalovaného voči tomu, od koho plnenie (stravu) prijal.
20. Tvrdenia žalobcu o porušení procesných podmienok, ktoré mali vplyv na rozhodnutie, neboli dôvodné. Okresný súd založil svoje rozhodnutie na neunesení dôkazného bremena žalobcu. Dôkazné bremeno sa týka skutkových tvrdení, nie právneho posúdenia. Okresný súd vysvetlil, prečo nepovažoval skutkové tvrdenia, ktoré uviedol žalobcu za rozhodujúce pre úspech žalobcu v spore. Nebol povinný vydať ani kontumačné rozhodnutie, ktoré je v zásade viazané na doručovanie písomností súdu do vlastných rúk za podmienok podľa § 111 ods. 1 CSP. Pokiaľ žalobca neuniesol dôkazné bremeno, nemôže úspešne namietať procesnú pasivitu žalovaného.
21. O nároku na náhradu trov konania súd rozhoduje v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 1 CSP). V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému žiadne účelne vynaložené trovy konania nevznikli. Preto odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov členov senátu 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a
čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Je povinnosťou dovolateľa v dovolaní vysvetliť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
Dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. Nedostatky dovolania vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP.