Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7CoD-59-2014.pdf
PDF · 131.41 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoD/59/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Šalatu a sudcov JUDr. Slávky Zborovjanovej a JUDr. Jána Slebodníka vo veci žalobcu V.P. V.Š., K., V. XX, zastúpeného JUDr. Jozefom Göblom, advokátom, Košice, Jantárová 30, IČO: XX XXX XXX, proti žalovanému V.Y. K.Y., A. X, zastúpenému JUDr. Mikulášom Pavlíkom, advokátom, Advokátska kancelária, Michalovce, Š. Kukuru 14, IČO: XX XXX XXX, o neplatnosť závetu a i, o odvolaní žalovaného proti rozsudku 28C/126/2013-133 z 22.9.2014 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa (ďalej len súd) rozsudkom určil, že vydedenie žalobcu listinou o vydedení poručiteľa M. V., nar.XX.XX.XXXX, zomrelého X.X.XXXX (ďalej len poručiteľ), spísanou vo forme notárskej zápisnice (ďalej len NZ) Q.. F. K., notárkou, 7.1.2008 pod č.N8/2008,Nz 415/2008,NcRIS 415/2008 je neplatné, že závet poručiteľa, spísaný vo forme NZ Q.. F. K., notárkou, 7.1.2008 pod č. N8/2008,Nz 415/2008,NcRIS415/2008 je v časti, v ktorej došlo k opomenutiu žalobcu neplatný, v prevyšujúcom rozsahu žalobu žalobcu zamietol a rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku vo veci samej. V odôvodnení rozsudku uviedol, čoho sa žalobca žalobou, podanou na ňom 9.7.2013, domáhal, na čo v nej na odôvodnenie uplatnených nárokov poukázal, čo tvrdil, na čo upriamil pozornosť, čo poznamenal a čím argumentoval v podstatnom, čo žalovaný, ktorý uplatnený nárok žalobcu v konaní neuznal, vo svojom písomnom vyjadrení k žalobe na svoju obranu poprel, na čo poukázal v tejto súvislosti, čo v podstatnom len vo všeobecnosti poprel, čo tvrdil, a aké vyslovil presvedčenie a, čo zistil, resp. čo vyplýva z NZ č.N8/2008,Nz415/2008,NcRIS415/2008 (čl.86), spísanej 7.1.2008 Q.. K., notárkou. Konštatoval, že v dedičskom konaní 24D/17/2013 (vychádzajúc z obsahu uznesenia z 28.5.2013 - čl.91) sa žalobca po oboznámení s obsahom závetu a listiny o vydedení zo 7.1.2008, dovolal neplatnosti týchto právnych úkonov poručiteľa a nakoľko dedičské právo zostalo medzi účastníkmi sporným, uznesením z 28.5.2013 bol žalobca, popierajúci dedičské právo žalovaného, v súlade s § 175k ods.2 O. s. p., odkázaný uplatniť neplatnosť závetu a listiny o vydedení poručiteľa žalobou na súde, na podanie ktorého mu bola určená lehota 30 dní od právoplatnosti uznesenia (27.6. 2013), že žalobca vychádzajúc z opisu rozhodujúcich skutočností v žalobe a tiež z jeho doplňujúcich vyjadrení v priebehu konania, uplatnil absolútnu neplatnosť závetu a vydedenia, tvrdiac, že poručiteľ tieto právne úkony neurobil vážne a slobodne, že pochybnosť o zhode prejavu vôle so skutočnou vôľou poručiteľa pritom odvodzoval len od faktu, že oba právne úkony urobil poručiteľ zároveň s prejavením poslednej vôle manželkou poručiteľa V. V. a z neho vyvodeného predpokladu a, že poručiteľ za týchto okolností nemusel vedieť čo podpisuje a pokiaľ i áno, tieto právne úkony nemusel urobiť dobrovoľne. V tejto súvislosti z osvedčenia o dedičstve Q.. W. M., notára ako súdneho komisára, Dnot76/2009 zo 4.12.2009 (čl.88), vydaného v dedičskej veci 24D/231/2009 po poručiteľke V.. V., nar.X.X.XXXX, zomr.XX.X.XXXX, zistil, že manželka poručiteľa V.. V.
síce skutočne v ten istý deň a u toho istého notára ako poručiteľ, avšak ako samostatný právny úkon do inej (ako poručiteľ) NZ, spísanej Q.. K., notárkou pod č. N7/2008,Nz410/2008 prejavila svoju poslednú vôľu a ustanovila za svojho dediča poručiteľa a pre prípad jeho predomretia žalovaného. Uzavrel, že len zo zistenej skutočnosti, že poručiteľ a V.. V. urobili právne úkony do NZ spísaných v ten istý deň a tým istým notárom, nepochybne bez ďalšieho nemožno vyvodiť ani len indíciu v smere pochybnosti o vážnosti a slobode prejavenej vôle poručiteľa a, že žalobca svoje tvrdenie o nedostatku vážnosti a slobody vôle poručiteľa inými skutočnosťami nezdôvodňoval a na jeho preukázanie v konaní nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz. Takúto skutočnosť v konaní vykonaným dokazovaním priamo nezistil a nepriamo nevyplynula ani z mu známych faktov. Za týchto okolností nemohol inak ako skutkovo uzavrieť, že žalobca dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniu o nedostatku vážnej a slobodnej vôle poručiteľa pri právnych úkonoch závetu a vydedenia, urobených 7.1.2008, nepreukázal. Konštatoval ďalej, že neplatnosť vydedenia namietal žalobca tiež z dôvodu nedostatku materiálnej náležitostí vydedenia, že touto je existencia niektorého zo zák. stanoveného dôvodu vydedenia, že v danom prípade vydedil poručiteľ žalobcu z 2 zákonných dôvodov, ako prvý uplatnil dôvod vydedenia podľa § 469a ods.1 písm. a) O. z., skutková podstata ktorého je podľa zákonného vymedzenia naplnená vtedy, ak v rozpore s dobrými mravmi potomok neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch a ako druhý uplatnil dôvod pre vydedenie podľa § 469a ods.1 písm. b) O. z., umožňujúci poručiteľovi vydediť potomka ak oňho trvalo neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, že poručiteľ v listine o vydedení dôvod vydedenia podľa § 469a ods.1 písm. a) O. z. (neposkytnutie pomoci) vymedzil len označením zákonného ust., upravujúceho tento dôvod vydedenia, bez bližšieho vysvetlenia okolností, najmä však potrebnosti pomoci, ktorej sa mu zo strany žalobcu nedostávalo a opakoval, ako vymedzil poručiteľ dôvod vydedenia podľa § 469a ods.1 písm. b) O. z. (neprejavovanie skutočného záujmu) v listine o vydedení, že vo všeobecnosti, vydedenie je v podstate reakciou na konanie či správanie sa potomka z doby predchádzajúcej vydedeniu, pričom vydediť potomka nemožno pre prípad jeho závadného správania sa či protiprávneho konania v čase od urobenia tohto právneho úkonu do smrti poručiteľa, že nevyhnutne tak pre vydedenie je rozhodujúci stav v čase urobenia prejavu o vydedení alebo z doby tomuto vydedeniu predchádzajúcej, že vychádzajúc preto z časového vymedzenia správania sa žalobcu, pre ktoré ho poručiteľ vydedil v listine o vydedení - dlhodobo - od doby svojej plnoletosti, t.j. asi po dobu 15 rokov, rozhodujúcim z hľadiska posúdenia existencie dôvodov pre vydedenie bolo obdobie od plnoletosti žalobcu (16.3.1993) do spísania listiny o vydedení 7.1.2008 (ďalej tiež len rozhodný čas; poznámka súdu), že dôvod pre vydedenie podľa § 469a ods.1 písm. a) O. z. spočíva - podľa právnej teórie - v tom, že potomok v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, v starobe alebo v iných závažných prípadoch, nevyhnutnosť pomoci teda nemusí byť vyvolaná len postihnutím telesnej integrity poručiteľa chorobou, oslabením zmyslového vnímania a nemohúcnosťou, ale môže byť daná aj pri jeho plnom zdraví, stavom núdze, v ktorej sa ocitol, napr. v dôsledku prírodnej katastrofy, požiaru s ujmou na majetku alebo na zdraví, že v každom prípade je pre naplnenie tohto dôvodu pre vydedenie nevyhnutné, aby pomoc zo strany vydedeného potomka bola skutočne potrebná so zreteľom na všetky okolnosti a pomery v ktorých poručiteľ žil a zároveň aby mu vydedený potomok pomoc objektívne mohol poskytnúť, v tomto zmysle predovšetkým aby poskytnutiu pomoci nebránili neprekonateľné prekážky alebo aby nenarážalo na odmietavý postoj samotného poručiteľa a miera potrebnej a potomkom neposkytnutej pomoci pritom zároveň musí dosahovať úroveň, ktorá je v zrejmej kolízii s v spoločnosti prevládajúcimi mravnými zásadami a princípmi vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (dobrými mravmi), čím je vylúčené, aby uplatnenie tohto dôvodu pre vydedenie bolo výsledkom len subjektívneho postoja či ľubovôle poručiteľa, že k naplneniu tohto dôvodu vydedenia teda nestačí, že poručiteľ bol chorý, dosiahol vek, ktorý možno označiť ako starobu alebo sa ocitol v inej ťaživej životnej situácii, tento stav musí byť taký, že vyžaduje pomoc, ktorú by mu mal poskytnúť predovšetkým vydedený potomok a, že potrebnosť pomoci potomka pritom závisí i od toho, či tu nie je iná osoba, od ktorej možno predovšetkým očakávať poskytnutie takej pomoci, ktorá túto pomoc tiež fakticky poskytuje a poskytnúť môže a má pre poskytovanie lepšie podmienky než potomok, ktorého by sa vydedenie malo týkať. Zdôraznil, že premietnutím týchto všeobecných východísk na posudzovaný prípad, z hľadiska skutkového významnými pre posúdenie naplnenia/nenaplnenia dôvodu pre vydedenie podľa § 469a ods.1 písm. a) O. z., boli predovšetkým zistenia v smere či v rozhodnom čase poručiteľ, vzhľadom na chorobu, starobu alebo iný závažný dôvod skutočne potreboval pomoc inej osoby, pokiaľ áno, či túto pomoc poskytoval žalobca, príp. niekto iný a pokiaľ pomoc neposkytoval žalobca, či tak nemohol robiť, vzhľadom na objektívne dané okolnosti alebo subjektívny postoj k takej pomoci zo strany poručiteľa, že medzi účastníkmi nebola v konaní spornou skutočnosť, že vzhľadom na vek a zdravotný stav poručiteľ v rozhodnom čase na pomoc inej osoby odkázaný nebol, ako i skutočnosť, že pomoc v rozsahu
uspokojovania bežných potrieb bola mu v celom tomto čase poskytovaná jeho manželkou V.. V., že sám poručiteľ sa v závete o poskytovaní všestrannej starostlivosti manželkou V.. V. výslovne zmienil, že žalobca nakoľko s poručiteľom v rozhodnom čase neudržiavali vzťah a ich stretnutia boli - ako uviedol
- náhodné (do r.2009 sme sa stretávali dá sa povedať len náhodne), sa prirodzene k odkázanosti poručiteľa v tomto čase nevedel vyjadriť, tvrdil však, že o pomoc ho v uvedenom období nepožiadal ako aj, že o jeho operácii v súvislosti s ochorením srdca, vedomosť nemal, že žalovaný vo vzťahu k potrebnosti pomoci na pojednávaní 12.5.2014 uviedol, že poručiteľ bol celý život sebestačný, pričom až v r.2012 sa jeho zdravotný stav zmenil do tej miery, že potreboval pomoc priateľky (V. B.K.), že svedkyňa V.. B. túto skutočnosť potvrdila vo svojej svedeckej výpovedi na pojednávaní 22.9.2014, keď v podstatnom uviedla, že po smrti manželky V.. V. (pozn. súdu: 25.3.2009) s poručiteľom nadviazali známosť a že až s odstupom 1 až 1,5 roka poručiteľ ochorel, pričom dovtedy pomoc inej osoby nepotreboval. Podotkol, že iné vykonané dôkazy vo vzťahu k týmto skutočnostiam nemali výpovednú hodnotu. Ďalej konštatoval, že dôvod pre vydedenie podľa § 469a ods.1 písm. b) O. z. spočíva - podľa právnej teórie - v tom, že potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal, že záujem, ktorý by mal potomok o poručiteľa prejavovať je potrebné - vychádzajúc zo všeobecne prijímaných záverov aplikačnej praxe súdov - posudzovať vždy s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, že predstavy o frekvencii a spôsobe prejavov vzájomnej náklonnosti môžu byť značne rozdielne podľa početnosti členov rodiny, podľa zachovávania zvyklostí v danej lokalite, podľa sociálnych pomerov rodiny, náboženského založenia, rodovej tradície, rozvoja a dostupnosti prostriedkov na udržovanie vzájomného spojenia a komunikácie, že posúdeniu neprejavovania záujmu ako trvalého nebránia náhodné prejavy a za skutočný sa nepovažuje záujem len formálnej povahy, že pokiaľ je trvalé neprejavovanie skutočného záujmu o poručiteľa potomkom dôsledkom toho, že sám poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho vyvodiť, že by neprejavenie záujmu potomkom, mohlo byť dôvodom pre jeho vydedenie (R23/1998), že významným z hľadiska naplnenia tohto dôvodu vydedenia, je teda tiež, či poručiteľ mal sám záujem sa s potomkom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy, že vydedenie z tohto dôvodu prichádza do úvahy len tam, kde poručiteľ o tento blízky vzťah stojí, kde sa ho nezáujem potomka osobne citovo dotýka, kde mu tento stav „vadí“ a nie vtedy, ak ide o situáciu, kedy je mu tento stav ľahostajný, príp. keď k nemu aj podstatne prispel, že premietnutím týchto všeobecných východísk na posudzovaný prípad, z hľadiska skutkového významnými pre posúdenie naplnenia/nenaplnenia dôvodu pre vydedenie podľa § 469a ods.1 písm. b) O. z., boli predovšetkým zistenia v smere či v rozhodnom čase žalobca o poručiteľa prejavoval skutočný záujem, pokiaľ nie z akých dôvodov; v tejto súvislosti, či tento stav vyvolal, príp. i svojím postojom k nemu podstatne prispel sám poručiteľ. V ďalšej časti odôvodnenia reprodukoval podstatnú časť účastníckej výpovede žalobcu na pojednávaní 16.6.2014, účastníckej výpovede žalovaného na pojednávaní 12.5.2014 (čo v podstatnom uviedol k vzťahu medzi žalobcom a poručiteľom), svedeckej výpovede svedkyne V. V.P. (matky žalobcu a prvej manželky poručiteľa), svedkyne X. V. (manželky žalobcu) a svedkyne V. B. (blízkej priateľky poručiteľa) na pojednávaní 22.9.2014, čo zistil z odôvodnenia rozsudku bývalého Mestského súdu v Košiciach 19C/1442/1977 z 18.7.1978 (čl.9), ktorým bolo manželstvo poručiteľa a matky žalobcu svedkyne V.. V. rozvedené s tým, že na čas po rozvode manželstva bol v tom čase mal. žalobca zverený do osobnej starostlivosti matky, čo mal za preukázané z rozsudku bývalého Mestského súdu v Košiciach 3T/165/76 zo 17.1.1977 (čl.21) a čo zistil z NZ, spísanej 13.12.2012 Q.. Q. P., notárkou, pod č.N646/2012,Nz54423/2012,NcRIS55264/2012 (čl.76). Vychádzajúc z § 37,§ 38, § 39,§ 40 ods.1,§ 40a,§ 469a,§ 473,§ 476 ods.1,2,§ 476a,§ 477 ods.1,§ 479 O. z. a § 175k ods.1,2 O. s. p. (ich znenie citoval) a z takto zisteného skutkového stavu, posúdil uplatnený nárok žalobcu, v podstatnej časti ako dôvodný. Uznesením 24D/17/2013 z 28.5.2013 bol žalobca, popierajúci dedičské právo žalovaného, v súlade s § 175k ods.2 O. s. p., odkázaný uplatniť v určenej lehote neplatnosť závetu a listiny o vydedení poručiteľa žalobou na súde. Na základe tohto odkazu žalobca v určenej lehote a súdom výslovne vyjadreným spôsobom uplatnil neplatnosť „závete“ a listiny o vydedení na súde. Tým žaloba žalobcu naplnila podmienky, za ktorých na určení, ktorých sa domáha, je naliehavý právny záujem daný zák. (§ 175 ods.2 O. s. p.) a nebolo preto potrebné, aby sa zaoberal procesnou prípustnosťou určovacej žalobu tiež „pohľadu“ § 80 písm. c) O. s. p. Pri posudzovaní hmotnoprávnej opodstatnenosti určovacích nárokov žalobcu vo všeobecnosti vyšiel z toho, že skutočnosti, ktorými by bolo možné po smrti poručiteľa zdôvodniť vydedenie potomka pre neposkytnutie potrebnej pomoci alebo pre neprejavovanie skutočného záujmu je obvykle ťažko vymedziť a pre ich zistenie je potrebné vykonať náročné a dlhotrvajúce dokazovanie. Je potrebné si totiž v tomto zmysle uvedomiť, že ten, kto by najľahšie mohol uniesť dôkazné bremeno, nie je už v čase rozhodovania sporu nažive (Komentár k Občanskému zákoníku C.H.BECK, 8 vydanie 2003, str.590). V prípade sporu o platnosť vydedenia vyvstáva otázka, kto by mal byť na podanie určovacej žaloby aktívne legitimovaný, pričom s aktívnou
legitimáciou je spojené tiež dôkazné bremeno, t.j. ťarcha navrhovanými dôkaznými prostriedkami preukázať, že mu tvrdené právo svedčí. Pokiaľ poručiteľ v listine o vydedení len preberá alebo parafrázuje zákonnú formuláciu dôvodu vydedenia, mal by to byť závetný dedič, kto by mal mať postavenie žalobcu voči vydedenému a preukázať, že dôvody v listine o vydedení zodpovedali v dobe jej vyhotovenia skutočnosti (Dědické právo, Linde Praha, 3. vydanie 2007 str.91). Pokiaľ majú byť z chovania vydedeného vyvodzované dôsledky pre vydedenie podľa § 469a ods.1 písm. a) a b) O. z., musí byť v konaní - „mimo iného“ - nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že v rozhodnom čase bola vydedenému daná príležitosť a i reálna možnosť poručiteľovi poskytovať potrebnú pomoc a prejavovať oňho skutočný záujem, že poručiteľ sám pomoc a prejavy záujmu neodmietal, v tejto súvislosti predovšetkým, že poručiteľ mal sám záujem s vydedeným sa stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy (Komentár k Občanskému zákoníku C.H.BECK, 8 vydanie 2003, str.589). Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že v r.1979, v čase, keď mal žalobca 4 roky, došlo po rozvode manželstva poručiteľa a matky žalobcu, k ukončeniu spoločného súžitia žalobcu a poručiteľa s tým, že od toho času, až do spísania listiny o vydedení 7.1.2008 poručiteľ so žalobcom neudržiavali príbuzenský vzťah; žiaden z nich voči druhému neprejavil náklonnosť či záujem o spojenie a komunikáciu a neposkytol ani neponúkol druhému pomoc. Pokiaľ sa i v čase, keď bol žalobca ešte mal. a tiež i neskôr, až do spísania listiny o vydedení, žalobca s poručiteľom aj stretli a v jednom prípade niekedy v r.1996 žalobca poručiteľa dokonca i navštívil, „jednalo sa“ - podľa jeho posúdenia -, vychádzajúc predovšetkým z tvrdenia samotného žalobcu, len o náhodné prejavy, ktoré - ako bolo spomenuté už na inom mieste tohto odôvodnenia - posúdeniu neprejavovania záujmu ako trvalého, nijak nebránia. „Z pohľadu“ už spomenutých všeobecných východísk tak rozhodujúcim pre posúdenie uplatneného nároku žalobcu nevyhnutne bolo zodpovedanie základnej skutkovej otázky, či poručiteľ v rozhodnom čase (od plnoletosti žalobcu - 16.3.1993 do spísania listiny o vydedení 7.1.2008) vlastným správaním sa k žalobcovi a svojím postojom k narušeniu vzťahu s ním, poskytol žalobcovi priestor pre prejavy jeho záujmu a pomoci. Výsledky vykonaného dokazovania mu takýto skutkový záver neumožnili prijať. Naopak, na základe vykonaného dokazovania, jednoznačne ustálil, že príčina pretrhnutia príbuzenského vzťahu otca a syna medzi žalobcom a poručiteľom, spočívala výlučne a len na poručiteľovi, ktorý jednak svojím bezprecedentným správaním sa k matke žalobcu zapríčinil rozvrat ich manželstva a tým zadal i dôvod pre jeho rozvod a jednak svojím nezáujmom o osobu žalobcu, prejavujúcim sa tiež nerealizovaním styku s ním v čase po rozvode manželstva, bez akýchkoľvek pochybností vylúčil žalobcu z možnosti vôbec udržiavať príbuzenský vzťah s ním a tým fakticky zamedzil akúkoľvek príležitosť a reálnu možnosť žalobcu prejavovať o poručiteľa záujem a pomáhať mu. Za týchto okolností bolo nepochybne „na poručiteľovi“ aby následok takéhoto svojho dlhoročného správania sa k žalobcovi v podobe úplného zániku príbuzenského vzťahu medzi nimi odstránil, a to rozhodne nie len formálnym deklarovaním existencie svojho záujmu o kontakt so žalobcom a dobrý vzťah s ním v listine o vydedení, či rozprávaním v kruhu príbuzných o tom, ako sa od neho pri náhodnom stretnutí žalobca otočil (aj keby k tomu v skutočnosti aj došlo, čo však preukázané nebolo), ale konkrétnymi krokmi, aktívne smerujúcimi k obnoveniu príbuzenského vzťahu so žalobcom, z ktorých by bol z pozície žalobcu celkom jednoznačne zrejmý záujem poručiteľa stýkať sa s ním a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy. Takéto prejavy záujmu zo strany poručiteľa v konaní neboli účastníkmi ani tvrdené a nevyplývali ani zo žiadneho z vykonaných dôkazov. Pritom je - podľa jeho názoru - so zreteľom na vývoj vzájomného vzťahu poručiteľa a žalobcu v čase po smrti manželky poručiteľa, nanajvýš zrejmé, že pokiaľ by sám poručiteľ prejavil skutočný záujem o udržiavanie príbuzenského vzťahu so žalobcom, ten by takúto iniciatívu, neodmietol. Riadiac sa týmito úvahami uzavrel, že neprejavovanie skutočného záujmu žalobcom o poručiteľa bolo výsledkom narušenia ich príbuzenského vzťahu, ktorý stav bol výlučne vyvolaný správaním sa poručiteľa a ním v podstatnej miere i udržiavaný jeho nezáujmom a ľahostajnosťou k tomuto stavu v celom rozhodnom období. Za týchto okolností - podľa jeho posúdenia - žalobca nemal príležitosť a reálnu možnosť poručiteľovi prejavovať svoj záujem oňho a takéto neprejavovanie záujmu, dôvodom pre vydedenie nie je. Za týchto okolností prirodzene nemohol poskytovať žalobca poručiteľovi ani pomoc, pričom zvlášť vo vzťahu k tomuto dôvodu vydedenia (neposkytnutie pomoci v rozpore s dobrými mravmi), považoval za potrebné uviesť tiež, že vykonaným dokazovaním potrebnosť pomoci poručiteľovi preukázaná nebola, tak, ako to bližšie rozviedol už na inom mieste tohto odôvodnenia. Preukázanie potrebnosti pomoci poručiteľovi, vzhľadom na spôsob vymedzenia tohto dôvodu vydedenia v listine o vydedení (len odkazom na ust. zák.), a tiež preukázanie prejavov záujmu samotného poručiteľa o žalobcu a tým vôbec vytvorenie reálneho priestoru pre možnosť prejavenia záujmu i žalobcu o poručiteľa, za situácie jednoznačného preukázania príčiny narušenia vzťahu so žalobcom na strane poručiteľa, v konaní zaťažovalo žalovaného. Ten však adresné skutočnosti, z ktorých by bolo možné bezpečne vyvodiť prejav záujmu poručiteľa o žalobcu v čase do spísania listiny o vydedení v konaní netvrdil, ani
nepreukázal. V tomto zmysle ťažiskovými v argumentácii žalovaného boli tvrdenia o dobrom vzťahu medzi ním a poručiteľom, zvlášť tiež o pomoci, ktorú poručiteľovi poskytoval. Pritom o vzťahu medzi žalobcom a poručiteľom, ktorý bol rozhodujúcim pre posúdenie uplatneného nároku a tým prirodzene hlavným objektom pozornosti a dokazovania sa vyjadroval len v rozsahu vedomosti, že sa poručiteľ so žalobcom niekoľkokrát stretli. Vyjadrenie žalovaného „v smere“ naznačujúcom záujem poručiteľa o žalobcu v rozhodnom čase, že „poručiteľa“ chcel žalobcovi finančne pomôcť, naráža na vyjadrenie dôvodu vydedenia samotným poručiteľom, ktorý sa v listine o vydedení zmieňuje o záujme o žalobcu len v čase, keď bol mal., nie však, aby akýkoľvek prejav svojho záujmu voči žalobcovi urobil aj v ďalšom období. V konaní nebolo preukázané, ani aby matka žalobcu svedkyňa V.. V. bránila poručiteľovi stýkať sa so žalobcom. Žiadalo sa mu však pre úplnosť poznamenať, že i ak by takáto skutočnosť zistená v konaní bola, následky prípadného sporu rodičov o výkon ich rodičovských práv a povinností k mal. dieťaťu nemôže znášať žalobca, o to viac, že úpravy styku so žalobcom súdom sa poručiteľ nikdy nedomáhal, iný prejav záujmu o žalobcu v čase jeho neplnoletosti neurobil a ani po dovŕšení veku dospelosti, kedy už matka žalobcu nemala právnu ani faktickú možnosť ovplyvniť styk žalobcu s poručiteľom, poručiteľ sa o pravidelné stretnutia a kontakt so žalobcom neuchádzal. Pokiaľ žalovaný navrhol v konaní vypočuť svoju matku V. K. (matka žalovaného a sestra poručiteľa) a Q. V. (sused žalovaného), ťažiskom svedeckých výpovedí týchto svedkov - podľa vyjadrenia žalovaného - boli skutočnosti, ktoré sa udiali od r.2009, ktoré jednak boli pre posúdenie platnosti vydedenia, ku ktorému došlo začiatkom r.2008 bezvýznamné a jednak, medzi účastníkmi neboli ani sporné. Rovnako medzi účastníkmi nebol spor ani v tom, že do r.2009 (vrátane času, kedy poručiteľ spísal listinu o vydedení), poručiteľ a žalobca skutočný vzťah neudržiavali. Nakoľko žalovaný v konaní netvrdil inú skutočnosť, ktorá by bola medzi účastníkmi sporná, ktorá zároveň by mala pre posúdenie uplatneného nároku význam a ku ktorej sa mali navrhnutí svedkovia vyjadriť, výsluch týchto svedkov v konaní považoval za nadbytočný. Nakoľko dôvody, pre ktoré poručiteľ listinou o vydedení zo 7.1.2008, žalobcu vylúčil z dedenia, v čase urobenia tohto úkonu neboli dané, materiálna náležitosť vydedenia listinou o vydedení nebola naplnená a z tohto dôvodu je preto právny úkon vydedenia žalobcu poručiteľom neplatný. Nakoľko k platnému vydedeniu žalobcu poručiteľom nedošlo, poručiteľ v závete žalobcu, ktorý je jeho potomkom, opomenul a keďže sa žalobca neplatnosti závete dovolal, v časti v ktorej došlo k jeho opomenutiu je závet poručiteľa neplatný podľa § 479 v spojení s § 40a O. z. V tomto rozsahu neplatnosť „závete“ poručiteľa zo 7.1.2008 určil, pričom v ostatnej časti nároku žalobcu, smerujúceho k určeniu neplatnosti tohto závetu žalobu žalobcu zamietol, nakoľko závet, až na opomenutie žalobcu, inak spĺňa - podľa jeho posúdenia - všetky zákonné predpoklady platnosti. V tomto zmysle závet bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne (§ 37 ods.1 O. z.), jeho predmetom nebolo plnenie nemožné (§ 37 ods.2 O. z.), obsahom alebo účelom neodporoval zák. (až na opomenutie žalobcu), zák. neobchádzal a nepriečil sa dobrým mravom (§ 39 O. z.), bol napísaný vo forme NZ a bol v ňom uvedený deň, mesiac a rok, kedy bol podpísaný (§ 476 ods.1,2 a § 469a ods.3 O. z.). Pokiaľ žalobca v konaní namietal absolútnu neplatnosť závetu, z dôvodu existencie pochybnosti o slobode a vážnosti vôle poručiteľa pri urobení tohto právneho úkonu - ako bolo bližšie rozvedené už na inom mieste tohto odôvodnenia - vykonaným dokazovaním, skutočnosť majúca akýkoľvek význam pre posúdenie vážnosti a slobody vôle poručiteľa, zistená nebola. V tejto súvislosti akcentoval tiež, že závet poručiteľ urobil do NZ, účasť notára pri spisovaní ktorej prítomnosť slobody a vážnosti prejavenej vôle, oproti iným písomným prejavom ešte umocňuje, a preto len subjektívne tvrdenie o existencii pochybnosti objektívne už vôbec (oproti iným písomným prejavom vôle) nemôže bez ďalšieho viesť k záveru o neplatnosti takéhoto právneho úkonu. O trovách konania rozhodol s použitím § 151 ods.3 veta pred bodkočiarkou O. s. p. (jeho znenie citoval). Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu v zmysle poučenia podal žalovaný včas odvolanie a to z nasledovných dôvodov. Tvrdí, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. K vydedeniu žalobcu došlo na základe listiny o vydedení, spísanej vo forme NZ Q.. F. K., notárkou, 7.1.2008 pod č.N8/2008,Nz415/2008,NcRIS415/2008 v súlade s § 469a ods.1 písm. a) a b) O. z. a citoval dôvod vydedenia uvedený poručiteľom. K vydedeniu žalobcu došlo v zmysle § 469a ods.1 písm. a) a b) O. z. V zmysle § 469a ods.1 písm. a) ide o neposkytnutie pomoci poručiteľovi v jeho chorobe, starobe alebo v iných závažných „prípadov“. V zmysle § 469a ods.1 písm. b) O. z. sa ako dôvod vydedenia uvádza neprejavovanie opravdivého záujmu potomka o poručiteľa. Podľa ustálenej judikatúry je potrebné otázku, či potomok o poručiteľa trvalé neprejavoval opravdivý záujem, ktorý ako potomok prejavovať mal, posudzovať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a v spektre dobrých mravov, ktoré sa v spoločnosti ustálili. Žalobca sám vo svojej žalobe uviedol, že o poručiteľa neprejavil opravdivý záujem, kde hlavným dôvodom tohto svojho správania uviedol, že poručiteľ ho vo veku 4 rokov zavrhol. S takýmto tvrdením žalobcu nie je možné súhlasiť a to hlavne s poukazom na útly vek žalobcu, ako aj na tvrdenie samého poručiteľa a opakoval, čo poručiteľ v listine o vydedení uviedol. Tu sám poručiteľ
deklaroval záujem o svojho syna a snahu sa s týmto stýkať a udržiavať s ním kontakt. Má za to, že v tomto prípade je taktiež dôležité skúmať vzťah žalobcu a poručiteľa, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho vzťahu, ktorého existenciu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov. Žalobca svoj vzťah k poručiteľovi opísal vo svojej žalobe a citoval, čo je v nej, o. i., uvedené. Toto jeho tvrdenie o formálnom vzťahu žalobcu s poručiteľom, potvrdzuje aj správanie sa žalobcu k poručiteľovi pri ich náhodných stretnutiach, kedy žalobca sa poručiteľovi ani nepozdravil a od poručiteľa sa otočil. Skutočnosti odôvodňujúce záver, že potomok o poručiteľa trvalé neprejavuje skutočný záujem, ktorý by mal ako potomok prejavovať, môžu spočívať, ako v pasivite (nezáujme) potomka vo vzťahu k poručiteľovi, tak aj v správaní, ktorým potomok síce záujem o poručiteľa prejavuje, avšak spôsobom nezodpovedajúcim riadnemu správaniu sa potomka k rodičovi, t.j. napr. spôsobom, ktorý trvalé prekračuje zásady spoločenskej slušnosti. Žalobca mal počas celej doby reálnu možnosť o poručiteľa prejavovať ozajstný záujem, ktorý by ako potomok prejaviť mal. Poručiteľ mal sám záujem sa so žalobcom stýkať a udržiavať s ním bežné príbuzenské vzťahy, žiadnym svojim konaním poručiteľ žalobcu neodmietal. Avšak z dôvodu správania sa žalobcu toto nebolo možné. Toto potvrdzuje aj tá skutočnosť, že akonáhle žalobca začal prejavovať záujem o poručiteľa po r.2009, ten túto jeho zmenu v správaní privítal a so žalobcom sa začal intenzívnejšie stretávať. Tvrdenie, že dôvodom na zmenu správania poručiteľa je smrť jeho manželky nie je v súlade so skutočnosťou. Čo sa týka prejavovania opravdivého záujmu zo strany žalobcu o poručiteľa k týmto súd vykonal dokazovanie len výpoveďou žalobcu, ktorý je sám zainteresovaný na spore a preto sa výpoveď žalobcu môže javiť ako tendenčná v snahe dosiahnuť v spore úspech. Svedecká výpoveď žalobcu je zmätočná a s množstvom rozporov v nej uvedenými. Žalobca na jednej strane uvádza, že sa s poručiteľom pravidelne stýkal, po tom čo sa telefonicky dohodli a to buď zo strany žalobcu, príp. poručiteľa, na druhej strane uvádza, že do r.2009 poručiteľ o stretnutia záujem neprejavoval. Žalobca žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal prejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa. Pri preukázaní opravdivého záujmu žalobcu konajúci súd vychádzal len zo svedeckej výpovede žalobcu. Na záver chcel poukázať na tú skutočnosť, že poručiteľa preukázaným spôsobom tento nezáujem žalobcu sa osobne citovo dotýkal, tento stav mu vadil, čo deklaroval aj v listine o vydedení (opakoval, čo je v nej uvedené). Za daného stavu tvrdil, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 205 ods.2 písm. d) O. s. p.]. Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 205 ods. 2 písm. f) O. s. p.]. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhol rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, alternatívne zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie. Žalobca predložil svoje nasledujúce vyjadrenie k podanému odvolaniu zo strany žalovaného. Rozsudok v tejto veci je - podľa jeho názoru - správny a vychádza zo správneho a úplného posúdenia všetkých skutkových zistení a zo správneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým bodom odvolania uviedol: Žalovaný absolútne opomenul vo svojom odvolaní zásadné dôvody podania žaloby z jeho strany, ktoré boli jednoznačne preukázané a potvrdené súdom. Tieto dôvody špecifikoval podrobne v samotnej žalobe. Poručiteľ opustil svoju prvú manželku so 4 ročným synom - ním (žalobcom) a odišiel s novou priateľkou/milenkou. Je evidentné, že takáto udalosť zanechala stopy nielen na manželovi, manželke, partnerovi, partnerke, ale najmä na malom dieťati. V tom čase on (mal. V.) zanevrel na svojho otca a cítil podraz a opustenie. Posledným obrazom, na ktorý si pamätá, kedy videl svojho otca je udalosť, keď ho z bytu odvádzali opitého policajti, pretože vystrájal a fyzicky a psychicky ohrozoval manželku a syna. Potvrdila sa skutočnosť, že poručiteľ bol dokonca tr. rozsudkom Mestského súdu v Košiciach 3T21/1977 zo 17.1.1977 odsúdený podmienečne na 3 mesiace. Následne dokonca tr. rozsudkom Mestského súdu v Košiciach bol právoplatne odsúdený za vedenie motorového vozidla v opilosti - predchádzajúci tr. rozsudok sa zmenil na nepodmienečný. Poručiteľ si odsedel vo výkone trestu odňatia slobody 3 mesiace. Poručiteľ opakovane jazdil opitý a najmä vtedy, v opilosti vozil jeho (mal. syna V.). Polícia ho práve v takejto situácii chytila, keď jazdil opitý a v aute mal malé 2 ročné dieťa, svojho syna. Po týchto udalostiach nasledoval rozvod. Rozsudok Mestského súdu v Košiciach Nc922/77 z 15.12.1977
- právoplatný 2.4.1978. On (syn V.) bol zverený do rúk matky. Konajúci súd deklaroval a potvrdil stav, ktorý bol už pred rozvodom, že dieťa ostáva vo výchove matke. Otec/poručiteľ neprispieval ani na výživné. Dlžné výživné k 15.12.1977 bolo 1 200 Kčs. Poručiteľ navyše ani nežiadal o stretnutia s ním (synom) - nemal záujem. Výživné platil jeho zamestnávateľ na základe uznesenia súdu (vtedy ešte neboli exekútori), lebo sám nebol ochotný dobrovoľne platiť. Rozvodový rozsudok Mestského súdu v Košiciach I 9C1442/77 z 18.7.1978, právoplatný 6.9.1978. Rozsudok Mestského súdu v Košiciach Nc718/91 z 27.5.1991 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 14Co317/91 z 30.9.1991- zvýšenie výživného + zaostalé výživné 4 200 Kčs. Ani v jednom z uvádzaných konaní nežiadal otec/poručiteľ o styk so synom - nemal záujem. Od r.1989 začal navštevovať strednú školu. Uznesenie Mestského súdu v Košiciach E2882/91 z 31.10.1991 - výkon rozhodnutia - dlh na výživnom sa navýšil na 5 200 Kčs. Tieto
skutočnosti boli maximálne preukázané a potvrdené predloženými listinnými dôkazmi, ako aj výsluchom jeho samotného a svedka V.. V., K., V. XX, nar.XX.XX.XXXX. Bolo jasne v rámci prvostupňového konania preukázané, že poručiteľ opustil svoju rodinu, nechal manželku samú s mal. synom V., neplatil výživné, absolútne neprejavoval žiaden záujem ako otec o svojho syna, ani o návštevy, ani o styk rodiča so svojim dieťaťom. Opakovane dal do pozornosti už v žalobe cit. judikát, ide o Rozsudok NS SR 1Cdo 173/96, citoval, čo v jeho zmysle NS SR konštatuje. Najvyšší súd v predmetnom rozhodnutí posudzoval jeden zo zákonných dôvodov vydedenia, uvedený v § 469a ods.1 písm. b) O. z., jeho závery v tomto smere treba považovať za správne. Opačný výklad pri posudzovaní tohto dôvodu vydedenia by bol v rozpore s § 3 ods.1 O. z. Citoval znenie 469a ods.1 písm. a),b) O. z. Súd sa v maximálnej možnej miere venoval v rámci dokazovania zisteniu, či v predmetnej veci tieto dôvody ako materiálna náležitosť platnosti vydedenia existujú. Citoval, čo konštatuje súd v napádanom rozsudku. Ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle cit. zákonného ust. medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, príp. písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a p., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods.1 písm. b) O. z., nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, príp., či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods.1 písm. b) O. z. totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Na základe uvedených okolností je rovnako ako súd toho názoru, že nemôže spravodlivo znášať zákonné dôsledky vydedenia, keď situáciu, že o poručiteľa neprejavil opravdivý záujem, spôsobil v značnej miere sám poručiteľ tým, že ho ako potomka zavrhol v takom malom veku (4 roky). Svojím konaním sa nepričinil na vzniku tohto stavu, tento nezavinil ani čiastočne a ako dieťa nemohol objektívne ovplyvniť vzťahy medzi svojimi rodičmi. Mal za to, že za týchto okolností nebolo možné od neho požadovať zmenu v jeho postoji voči poručiteľovi ani po dosiahnutí plnoletosti, lebo v tom čase medzi ním a poručiteľom neexistoval žiadny skutočný vnútorný vzťah, resp. citový vzťah, v ktorom by mohli pokračovať, resp. na ktorý by mohli prípadne nadviazať. Z tohto hľadiska nie je významnou okolnosťou, či poslal alebo mal poslať poručiteľovi informácie o známkach, o vysvedčení, oboznamovať ho o štúdiu, zamestnaní, o uzavretí manželstva a p., lebo aj v prípade, keby sa tak stalo, išlo by len o formálny vonkajší prejav bez akejkoľvek citovej nadstavby. Vzhľadom na uvedené súhlasil preto s rozsudkom v celom rozsahu. Žiadal zaviazať žalovaného k náhrade trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania do 3 dní od právoplatnosti rozsudku vo svoj prospech. Žalovaný je povinný zaplatiť na účet súdu súdny poplatok za žalobu 99,50 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Uplatnil si zároveň trovy odvolacieho konania 69,91 € bez DPH (1 úkon právnej pomoci 61,87 € + 8,04 € režijný paušál). Rozsudok [posudzované podľa obsahu odvolania (§ 211 ods.2 O. s. p. - ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa; § 41 ods.2 O. s. p. - každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený)] vo výroku o zamietnutí v prevyšujúcom rozsahu žaloby žalobcu a vo výroku o trovách konania nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206 ods.1,3 O. s. p.), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a rozsudok potvrdil podľa § 219 ods.1,2 O. s. p., lebo je vecne správny, súd úplne zistil skutkový stav veci, správne ju právne posúdil, odôvodnenie rozsudku má podklad v zistení skutkového stavu a odvolací súd sa s odôvodnením v celom rozsahu stotožňuje, pretože dôvody rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani odvolanie, v ktorom sa iba opakujú skutočnosti, s ktorými sa súd presvedčivo vyrovnal, preto na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku nie je potrebné dodať žiadne ďalšie dôvody. Ani jeden zo žalovaným uplatnených odvolacích dôvodov nie je daný. Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132-§ 135 O. s. p. Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, t. zn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania. Podľa § 224 ods.4 O. s. p. ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.