Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6Co-59-2024.pdf
PDF · 116.7 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/59/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a sudkýň JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobcu A. B., nar. X.X.XXXX, bývajúceho na C. XXXX/X, D., zastúpeného JUDr. Rastislavom Lenartom, advokátom, so sídlom Pollova 32, Košice, proti žalovanej C. B., nar.X.X.XXXX, bývajúcej na C. XXXX/X, D., zastúpenej Mgr. Romanou Habiňákovou, advokátkou, so sídlom Štúrova 20, 040 01 Košice, v konaní o zaplatenie 3.501,75 € istiny s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu v Košiciach, č.k. K2-44C/66/2019-159 zo dňa 11.12.2023, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.
Žalovaná má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Mestský súd v Košiciach (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal zaplatenia sumy 3.501,75 € istiny s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré malo žalobkyni vzniknúť v súvislosti so splátkami Flexipôžičky zo dňa 6.9.2011, pôvodne poskytnutej v sume 12.300 € s mesačnou splátkou 170,09 € za obdobie od novembra 2016 do júla 2019 a Flexipôžičky z 23.3.2012 poskytnutej v sume 3.300 € s mesačnou splátkou 57,60 € za to isté obdobie s tým, že od novembra do júla 2019 žalobca uhradil celkovo 33 splátok po 57,60 €, čo v súhrne predstavuje sumu 1.900,80 € a polovica na žalovanú pripadá vo výške 950,40 € a vo vzťahu k úveru znejúcemu na sumu 12.300 € žalobca uhradil celkovo 30 splátok po 170,09 €, čo je 5.102,70 €, pričom polovica pripadajúca na žalovanú predstavuje sumu 2.551,35 €, teda po zrátaní polovice splátok, ktoré mala zaplatiť žalovaná, jej bezdôvodné obohatenie predstavuje uplatňovanú sumu 3.501,75 €. Zároveň vyslovil, že žalovaná má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100%, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Vychádzal tiež zo zistenia, že voči platobnému rozkazu č.k. 44C/66/2019 zo dňa 8.10.2020 podala žalovaná odpor, v ktorom neuznala nárok žalobcu čo do dôvodu ani výšky s tým, že uznáva, že počas trvania manželstva im bola poskytnutá Flexipôžička, na základe zmluvy uzatvorenej dňa 6.9.2011. Finančné prostriedky z tejto Flexipôžičky však boli použité výlučne na rekonštrukciu nehnuteľnosti – bytu nachádzajúceho sa na Ladožskej ulici v Košiciach, ktorý t.č. patril do výlučného vlastníctva žalobcu a na nákup bytového zariadenia. V tomto byte bývali spolu až kým ju žalobca nevyhodil s maloletou dcérou z bytu, ktorý medzičasom predal a kúpnu cenu použil výlučne na svoje potreby a účely a s investíciami, ktoré boli vykonané z peňazí z poskytnutého úveru do dnešného dňa sa s ňou nevyporiadal s tým, že všetko bytové zariadenie, hnuteľné veci ostali v byte, ktorý užíval žalobca sám. V tejto súvislosti poukázala na konanie pod sp.zn. 24C/18/2019 o vyporiadanie BSM, v ktorom sa podľa jej názoru riešil aj tento úver. O pôžičke zo dňa 23.3.2012 znejúcej na sumu 3.300 € nemá vedomosť, finančné
prostriedky neboli vnesené do manželstva, zmluvu o poskytnutí tejto Flexipôžičky nepodpisovala. Vzniesla námietku premlčania a poukázala na to, že pohľadávky vzniknuté za trvania manželstva sú predmetom konania o vyporiadanie BSM, vedeného pod sp.zn. 24C/18/2019. V ďalšom vychádzal súd prvého stupňa z vyjadrení účastníkov konania, ktorí zotrvali na svojich tvrdeniach produkovaných jednak v žalobe, jednak vo vyjadreniach k žalobe, vyjadreniach k duplike (ako aj odpore proti platobnému rozkazu) s tým, že vo veci nariadil aj pojednávanie, na ktorých strany sporu zotrvali na svojich právnych argumentoch a tvrdeniach sústredených v písomných podaniach adresovaných súdu v priebehu konania. Po vyhodnotení výsledkov predbežného právneho posúdenia veci, obsahu záverečných rečí strán sporu, obsahu predložených listinných dôkazov, obsahu výsluchu žalovanej, obsahu pripojeného spisu 24C/18/2019 zistil, že manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice II v konaní pod sp.zn. 27P/91/2014 zo dňa 14.9.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňom 20.10.2016. Uznesením č.k. 24C/18/2019-491 zo dňa 14.2.2023, právoplatným dňa 23.3.2023 bolo vyporiadané BSM strán sporu tak, že do výlučného vlastníctva žalovaného (v tomto konaní žalobcu) patrí zostatok úveru č. E., variabilný symbol: XXXXXXXXX vo F., G. vo výške 1805,62 € bez vzájomnej povinnosti vyplatiť vyrovnanie podielu z bezpodielového spoluvlastníctva s tým, že každá zo strán sporu znáša trovy konania sama. Zároveň zistil, že počas trvania manželstva žalobca aj žalovaná uzatvorili zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru Flexipôžičky zo dňa 6.9.2011 znejúcej na sumu 12.300 € s pravidelnými mesačnými splátkami 170,09 € a žalobca uzatvoril so Všeobecnou úverovou bankou dňa 23.3.2012 zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžičky“ na sumu 3.300 €, ktorú sa zaviazal splácať pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 57,60 €. Z poskytnutých úverov uhradil v období od novembra 2016 do júla 2019 sumu 5.102,70 €, z ktorej polovica predstavuje sumu 2.551,35 € a z poskytnutého úveru na sumu 3.300 € 1.900,80 €, z ktorej polovica predstavuje sumu 950,40 €, ktoré skutočnosti vyplynuli z predložených výpisov z účtu žalobcu vo VÚB, a.s., na ktorý boli vyplatené oba úvery. Následne uzavrel, že medzi stranami nie je sporné, že manželstvo zaniklo vyššie uvedeným rozsudkom Okresného súdu Košice II sporným nie je ani zmluva o poskytnutí Flexipôžičky zo dňa 6.9.2011, ktorú uzatvorili obidvaja účastníci konania, ani zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 23.3.2012, ktorú uzavrel len žalobca. Sporným nebolo, že žalobca uhrádzal splátky za obdobie od novembra 2016 od júla 2019 na oba úvery, ani to, že finančné prostriedky boli použité na rekonštrukciu bytu vo výlučnom vlastníctve žalobcu, nakoľko to žalobca nerozporoval. Za sporné to považoval žalobca až v záverečnej reči, keď uviedol, že žalovaná nepreukázala, že všetky prostriedky boli vynaložené na rekonštrukciu bytu. Sporným bola povinnosť žalovanej uhradiť žalobcovi polovicu splátok a skutočnosť, či išlo o finančné prostriedky vynaložené na spoločný majetok patriaci do BSM. Následne z pripojeného spisu 24C/18/2019 súd prvej inštancie zistil, že 19.9.2011 bolo doručené Mestu Košice ohlásenie stavebných úprav, ktorých ohlasovateľom bol žalobca s ohláseným projektom rekonštrukcie bytu a stavebných úprav k bytu s odhadovanou cenou investície 30.000 € s termínom začiatku stavby august 2011 a ukončenia stavby 11/2011 s podobnou špecifikáciou ohlásených stavebných úprav. Stavebnými úpravami došlo k zmene dispozičného usporiadania bytu zo štvorizbového bytu na trojizbový byt. Zároveň z predmetného spisu vyplynula kúpna zmluva zo dňa 27.7.2012 (kúpa stola Polaris, ako aj realizácia ohlásených stavebných úprav a zmena dispozičného usporiadania bytu zo štvorizbového na trojizbový), ako aj jeho zariadenie novým nábytkom a elektrospotrebičmi v zmysle čestného prehlásenia H. I. zo dňa 23.9.2022, ktorý ozrejmil stav bytu, včítane jeho zariadenia pred svadbou žalobcu a žalobkyne v roku 2010 a v roku 2012. Následne po vyhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania vec právne posúdil podľa ust. § 145 ods. 1 z.č. 40/1964 OZ v platnom znení, § 148 ods. 1, § 150 ods. 1, § 511 ods. 3, § 100 ods. 1 citovanej právnej normy a uzavrel, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Skonštatoval, že právo žalobcu nie je premlčané, keďže sa tento domáha zaplatenia sumy 3.501,75 € titulom zaplatených splátok úverov po zániku BSM, ktoré zaniklo právoplatnosťou rozsudku o rozvode dňa 20.10.2016 a keďže nejde o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko obaja dlžníci boli povinní plniť spoločne a nerozdielne, ale o regresný nárok žalobcu v zmysle ust. § 511 ods. 3 OZ v rámci širšieho vyporiadania BSM, ktorý si žalobca uplatnil samostatnou žalobou, teda mimo konania o vyporiadanie BSM a ktorým sa domáha toho, čo uhradil za žalovanú. Pri aplikácii ustanovenia § 101 OZ s poukazom na dátum podanej žaloby doručenej súdu dňa 21.10.2019 a uplatneného nároku na zaplatenie splátok od 11/2016 do 7/2019 právo žalobcu nie je premlčané. Taktiež vyhodnotil výsledok konania o vyporiadanie BSM a uzavrel, že v tomto konaní súd vyporiadal len nesplatený zostatok úveru zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 6.9.2011, ktorý na seba žalobca prevzal do budúcna, avšak z predmetného rozhodnutia nevyplynulo, aby súd vyporiadal už aj zaplatené splátky zo zmluvy o flexi pôžičke zo dňa 6.9.2011. Od zániku BSM do júla 2019 a nezaviazal žalovanú na vyplatenie vyrovnacieho podielu. Ak by teda mali sporové strany a konajúci súd za to, že finančné prostriedky boli vynaložené na spoločný majetok výsledkom by bola povinnosť žalovanej
uhradiť časť pripadajúcu na jej podiel. Finančné prostriedky, však boli použité výlučne na majetok žalobcu. Z toho dôvodu žalobca mohol podať aj samostatnú žalobu, ktorou sa v predmetnom konaní domáha vyporiadania spoločných pasív so žalovanou v širšom zmysle. Zdôraznil však, že súd v takomto konaní musí skúmať účel použitia finančných prostriedkov v zmysle zásad pre vyporiadanie a vo vzťahu k zmluve zo dňa 6.9.2001, ktorú podpísala aj žalovaná uzavrel, že finančné prostriedky neboli použité na majetok, ktorý patril do BSM. Žalobca od začiatku súdneho konania neuniesol ani povinnosť tvrdenia, čo sa týka účelu použitia týchto finančných prostriedkov. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetná nehnuteľnosť nikdy netvorila masu bezpodielového spoluvlastníctva manželov, čo bolo medzi stranami nesporné, a naopak z nich vyplynulo, že stavebné úpravy sa mali vykonávať v období od augusta 2011 do novembra 2011 s predpokladaným odhadom investície 30.000 € s tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani povinnosť tvrdenia vo vzťahu k použitiu takto poskytnutých prostriedkov z pôžičky na veci patriace do BSM žalobkyne a žalobcu. Keďže banky archivujú výpisy z účtov len po dobu 10 rokov súd nemal k dispozícii výpisy z účtu za relevantné obdobie, kedy bol poskytnutý predmetný úver len za obdobie od 1.9.2012 do 30.12.2013. Naviac žalobca namietal aj vykonávanie dokazovania a oboznamovanie sa spisu sp.zn. 24C/18/2019, ktorú námietku súd vyhodnotil ako bezpredmetnú a to aj vo vzťahu k namietanému právoplatnému skončeniu predmetného konania, keďže obsah dokazovania v predmetnej veci sa týkal prebiehajúceho konania. Vo vzťahu k zmluve z 23.3.2012 súd prvého stupňa uzavrel, že túto zmluvu žalovaná nepodpísala, o uvedenej zmluve nemala vedomosť, ktorú skutočnosť tvrdila od počiatku súdneho konania, ale z tohto právneho úkonu medzi žalobcom a žalobkyňou nevznikol solidárny záväzok, nakoľko sa netýkal spoločných vecí. Navyše rovnako ako u finančných prostriedkov zo zmluvy zo dňa 6.9.2011 ani účel použitia týchto finančných prostriedkov nebol nielen preukázaný, ale ani tvrdený. Žalobca opäť neuniesol nielen povinnosť tvrdenia, ale ani dôkazné bremeno, aby preukázal, že tieto finančné prostriedky vynaložil na spoločnú domácnosť, a za týmto účelom nenavrhol žiadne dokazovanie. Následne súd prvej inštancie zdôraznil, že žalobca svoje tvrdenia nedoplnil a dôkazy nenavrhol ani po predbežnom právnom posúdení súdu, kde súd konštatoval, že finančné prostriedky boli použité na rekonštrukciu bytu vo výlučnom vlastníctve žalobcu, ktorú skutočnosť nepoprel ani žalobca a považoval ju za nespornú. K čiastočnému spochybneniu tvrdení žalovanej o účele použitia finančných prostriedkov žalobca pristúpil až v záverečnej reči s tým, že sa domnieval, že automaticky, keď zmluvu podpísali obaja manželia bez ďalšieho je žalovaná povinná uhradiť polovicu zaplatených splátok s tým, že opomenul povinnosť súdu skúmať účel použitia finančných prostriedkov, keďže v tomto konaní sa zaoberal spoločným záväzkom v širšom zmysle, nakoľko išlo o úvery poskytnuté za trvania manželstva. Žalobca byt, ktorý bol v jeho výlučnom vlastníctve zveľadil a zhodnotil v investovaní spoločných prostriedkov, následne tento byt predal, teda to čo vzal zo spoločnej masy BSM len investoval do svojho majetku. Za tejto situácie práve žalobca by mal nahradiť to, čo použil zo spoločného majetku (poskytnutý úver) na svoj výlučný majetok, resp. svoju osobnú potrebu, teda ak platil splátky úveru sám nemá právo požadovať zaplatenie polovice splátok od žalovanej. Obranu žalobcu o dôvodnosti uplatneného nároku, ktorú mal potvrdzovať vydaný platobný rozkaz súd vyhodnotil ako bezpredmetnú, keďže platobný rozkaz sa vydával v rámci skráteného konania len na základe tvrdení žalobcu a ním predložených listín bez toho, aby vzal do úvahy postoj a procesnú obranu žalovanej a za tejto situácie súd nie je viazaný právnym posúdením v rámci konania o vydanie platobného rozkazu. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 262 ods. 1 a 2 CSP s tým, že priznal žalovanej na základe zásady úspechu v spore nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/, g/ a h/ a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Vytýkal súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, keďže z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že za obdobie november 2016 až júl 2019 sám uhradil uplatňovanú sumu 7.003,50 €, z ktorej polovica predstavuje 3.501,75 €, a ktorá suma predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovanej vyplatenia, ktorého sa domáha v predmetnom konaní podľa ust. § 451, 456 a 458 Občianskeho zákonníka. Postupom súdu bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, keďže súd prekročil podľa názoru žalobcu svoje oprávnenie, a ak skúmal na aký účel boli použité finančné prostriedky z vyššie uvedených úverov, a to v zmysle zásad pre vyporiadanie, pretože zo spisu je zrejmé, že predmetné úvery neboli účelovými úvermi, a teda súd nemal skúmať účel použitia finančných prostriedkov. Súd prvého stupňa nezohľadnil ani výsledky konania vo veci sp.zn. 24C/18/2019, v ktorom neboli predmetom vyporiadania ním uplatňované sumy zaplatených splátok oboch úverov. Súd teda bezdôvodne skúmal použitie predmetných finančných prostriedkov, aj keď bolo konanie o vyporiadaní BSM už právoplatne skončené. Naviac sa súd vôbec nevysporiadal, s tzv. solidárnosťou predmetných záväzkov ani s tým, že žalovaná dostatočne nepreukázala, aby z úverovej
zmluvy zo dňa 23.3.2012 nemala žiaden úžitok, a že nepoužila prostriedky z tejto zmluvy aj ona počas trvania manželstva na chod domácnosti. Z obsahu napadnutého rozsudku nie je možné zistiť ani v akej konkrétnej výške, a kedy presne boli použité finančné prostriedky na rekonštrukciu bytu vo výlučnom vlastníctve žalobcu. Rozsudok je preto nepreskúmateľný a zmätočný.
3. Žalovaná navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobcu na náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia ako aj záver, že finančné prostriedky z vyššie uvedených úverov nikdy neboli použité na spoločný majetok, preto nárok žalobcu uplatnený v konaní nemohol súd vyhodnotiť ako dôvodný. Naviac z výsledkov vykonaného dokazovania v konaní o vyporiadanie BSM jednoznačne vyplynulo, že sa žiadnym spôsobom neobohatila a žiadne finančné prostriedky z poskytnutých pôžičiek nezískala. Rekonštrukcia bytu s rozpočtom v sume 30.000 € prebiehala v čase, keď bola tehotná a hospitalizovaná v nemocnici a predmetné finančné prostriedky prevzal žalobca na svoj účet, s ktorým nedisponovala. Po opustení spoločnej domácnosti z dôvodu obavy pred násilím žalobcu všetko, čo nadobudli zo spoločných finančných prostriedkov prenechala žalobcovi čo vyplynulo z konania o vyporiadanie BSM. Žalobca v replike a žalovaná v duplike zotrvali na skutočnostiach uvedených v odvolaní a vo vyjadrení k odvolaniu.
4. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je zmätočné, nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie.
5. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd konštatuje posudzujúc obsah odvolania z hľadiska, či toto obsahuje odvolacie dôvody ako podstatnú náležitosť odvolania, že dôvody odvolania tak ako ich vymedzuje Civilný sporový poriadok v § 365 CSP sami o sebe nie sú postačujúcim vymedzením dôvodu, pre ktorý sa rozhodnutie súdu odvolanie napáda, pokiaľ nie sú špecifikované konkrétnymi skutkovými okolnosťami daného prípadu. To znamená, že na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť nestačí v odvolaní formálne citovať v zákone uvedený dôvod odvolania, ale je potrebné, aby odvolateľ dôvod odvolania identifikoval, t.j. uviedol v akom konkrétnom pochybení (vade, skutočnosti) odvolateľ vidí naplnenie odvolacieho dôvodu ustanoveného v zákone. Inými slovami z odvolania musí byť jednoznačne zistiteľný dôvod (prípadne viaceré dôvody), pre ktorý odvolateľ rozhodnutie súdu prvej inštancie či jeho postup považuje za nesprávne. Predmetné odvolanie neobsahuje žiadne konkrétne dôvody a žalobca v ňom použil aj odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. c/ CSP, tzn. že v konaní mal rozhodovať vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený senát, hoci žiadnu námietku zaujatosti v prebiehajúcom konaní vo vzťahu vo veci konajúcej sudkyne nepodal, resp. o takejto námietke nebolo v konaní rozhodované. Len za použitia interpretačného pravidla, podľa ktorého súd posudzuje každý úkon podľa jeho obsahu by bolo možné zo strany odvolacieho súdu vyvodiť uplatnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd však dospel k záveru, že ani tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP, alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Zhodne so záverom súdu prvej inštancie odvolací súd uzatvára, že žalobca v tomto konaní dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení neuniesol.
6. Na tomto mieste je preto nevyhnutné poukázať na ustanovenia CSP upravujúce tzv. procesné bremená a to povinnosť tvrdenia a dôkazu. Bremeno tvrdenia spočíva v tom, že strana sporu, ktorá má povinnosť tvrdenia nesie tiež zodpovednosť za to, že sa súd skutočnú potrebnú skutočnosť dozvie, ak toto bremeno neunesie, prejaví sa to z jeho strany negatívne na výsledky sporu. Dôkazná povinnosť je povinnosť strany sporu označiť dôkazné prostriedky k preukázaniu tvrdených skutočností. Táto spočíva
v povinnosti dokazovať skutkové okolnosti predpokladané právnou normou, na základe ktorej strana uplatňuje deklarované právo. Pokiaľ dôkazné bremeno neunesie, prejaví sa to v procesnej rovine v podobe neúspechu v spore. Dôkazné bremeno vždy zaťažuje toho účastníka, ktorý má v konečnej fáze procesu dokázať pravdivosť určitého tvrdenia, ktorým odôvodňuje svoj návrh prednesený súdu.
7. V civilnom procese ďalej platí aj tzv. prejednacia zásada. Vo všeobecnosti podľa tejto zásady je záležitosťou procesných strán tvrdiť aké predložia skutkové podklady vrátane dôkazov. Tvrdiť skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a navrhovať dôkazy tieto skutočnosti podporujúce je tak výlučne vecou strán sporu a každá zo strán nesie procesnú zodpovednosť za to, že svojimi tvrdeniami vnesie do procesu skutkový materiál, ktorý bude v súlade s jej procesnými záujmami. Úspech v spore je možný len za náležitej podpory legitímnosti nároku alebo obranných prostriedkov prostredníctvom dôkazov, ktoré strany predložia. Súd je oprávnený založiť rozhodnutie na skutočnostiach predložených procesnými stranami a to čo strany nepredložia nemôže brať za základ pre voje rozhodovanie. Stranám sporu teda hrozí pri nesplnení dôkaznej povinnosti a pri neunesení dôkazného bremena opierajúc sa o pravidlo „idem este on este aut noa probari“ (čo nie je dokázané neexistuje) nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej.
8. Dôkazné bremeno je teda inštitútom procesného práva, ktoré stíha tú stranu, v ktorej záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a stranou tvrdená bola v konaní skutočne preukázaná.
9. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že žalobca v predmetnom konaní neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení, keď súdu nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktoré by podľa teórie procesného práva jednoznačne s určitosťou preukázali, že finančné prostriedky oboch uvádzaných flexi pôžičiek zo dní 6.9.2011 a 23.3.2012 vo vzťahu k účelu ich použitia boli použité na spoločný majetok, nákup spoločných vecí a zhodnotenie masy spoločného majetku v rámci BSM. Správne poukázal súd prvej inštancie, že vo vzťahu k žalobcovi (okrem všeobecného tvrdenia) tento neuniesol ani len povinnosť tvrdenia, nie to dôkazné bremeno na preukázanie, že tieto finančné prostriedky vynaložil na spoločnú domácnosť s tým, že za týmto účelom dokonca nenavrhoval ani žiadne dokazovanie. Tento záver je umocnený aj postojom žalobcu v konaní, ktorý namietal aj výsledky vykonaného dokazovania v rámci konania o vyporiadanie BSM (sp. zn. 24C/18/2019), ktoré s poukazom na to, že sa jedná o právoplatne skončené konanie podľa jeho právneho názoru bolo nepoužiteľné pre vykonávanie dokazovania v konaní, výsledok ktorého je podrobovaný odvolaciemu prieskumu odvolacieho súdu. Za tejto situácie odvolací súd zdôrazňuje správnosť záverov súdu prvej inštancie o tom, že finančné prostriedky z úveru zo dňa 6.9.2011 neboli použité na majetok, ktorý patril do BSM, naopak v rámci dokazovania navrhnutom žalovanou bolo preukázané, že boli použité na rekonštrukciu a vybavenie bytu vo výlučnom vlastníctve žalobcu (ohlásenie stavebných úprav, ktoré nasledovali v čase poskytnutia úveru zo dňa 6.9.2011, vykonávanie stavebných úprav od augusta 2011 do novembra 2011 s predpokladaným odhadom investícií 30.000 € preukázaná dispozičná zmena štvorizbového bytu na trojizbový včítane vybavenia novým nábytkom).
10. Totožný záver sa týka druhého uplatneného dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, keďže v predmetnom konaní žalobcom uplatnený nárok nie je možné právne posudzovať podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Režim vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva sporových strán upravuje ust. § 145 ods. 1, § 148 ods. 1, § 150 ods. 1 OZ v nadväznosti na znenie ust. § 143 OZ. Správne konštatoval súd prvej inštancie, že predmetom vyporiadania v konaní sp. zn. 24C/18/2019 bol len nesplatený zostatok úveru zo zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 6.9.2011. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie v tomto konaní nevyplýva, aby súd vyporiadal už aj zaplatené splátky z oboch flexi pôžičiek od zániku BSM do júla 2019 a zároveň v predmetnom konaní súd nezaviazal žalovanú na zaplatenie vyrovnacieho podielu, teda ak by mali sporové strany a konajúci súd za to, že finančné prostriedky boli vynaložené na spoločný majetok, výsledkom by bola povinnosť žalovanej uhradiť časť pripadajúcu na jej podiel. Finančné prostriedky však boli použité výlučne na majetok žalobcu. Z tohto dôvodu sa žalobca mohol aj samostatnou žalobou, ktorá je predmetom tohto konania, domáhať vyporiadania spoločných pasív so žalovanou v širšom zmysle, t.j. predmetom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov môže byť nielen byť vyporiadanie hnuteľných vecí tvoriacich BSM, ale aj záväzky vzniknuté počas BSM sporových strán (z dvoch úverových zmlúv a zaplatených splátok za obdobie od novembra 2016 do júla 2019), o ktorých žalobca tvrdí, že ide
o spoločné záväzky sporových strán a zároveň žiada nahradiť čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na výlučný majetok žalovanej.
11. Vyporiadanie spoločných pohľadávok a dlhov manželov nie je osobitne upravené v Občianskom zákonníku, preto treba v zmysle ust. § 853 OZ vychádzať z ustanovení OZ, ktoré upravujú vzťahy svojím obsahom najbližšie a teda primerane použiť ust. § 149 a § 150 OZ a vykonať aj vyporiadanie pohľadávok a dlhov manželov, ktoré vznikli za trvania ich BSM v súvislosti s ich hospodárskym a spotrebným spoločenstvom v zmysle zásad uvedených v citovaných zákonných stanoveniach. Vyporiadanie týchto spoločných práv a povinností sa týka vzťahu medzi manželmi a nezasahuje do práv a povinností tretích osôb, ktoré nie sú účastníkmi konania o vyporiadanie BSM manželov a ktorým zostávajú nedotknuté všetky ich práva a námietky vrátane premlčania.
12. Vyporiadanie záväzkov (dlhov) v zmysle ust. § 150 OZ (rovnosť podielov manželov) je však možné iba vtedy, ak ide o spoločný dlh manželov, ktorý vznikol v súvislosti s ich bezpodielovým spoluvlastníctvom a samozrejme počas jeho trvania.
13. Ak ide o dlh iba jedného z manželov, ktorý vznikol za trvania BSM sa z ktorého prostriedky boli vynaložené na spoločný majetok, na tento záväzok súd prihliadne pri vyporiadaní BSM.
14. Ak ide o dlh iba jedného z manželov, ktorý vznikol za trvania BSM a z ktorého prostriedky boli vynaložené na jeho výlučný majetok, nejde o spoločný záväzok manželov a súd tento dlh nevyporiada.
15. Spoločné záväzky môžu totiž vzniknúť iba z právneho úkonu jedného z manželov alebo oboch manželov, ktorý sa týka spoločných vecí (§ 145 ods. 2 OZ). Správne uzavrel súd prvej inštancie po zistení, že žalobcom uplatňované nároky neboli predmetom vyporiadania BSM, ak takýto nárok posúdil právne podľa ust. § 511 dos. 3 OZ ako regresný nárok žalobcu v rámci širšieho vyporiadania BSM. Zároveň je nevyhnutné zdôrazniť, že aj odvolacia námietka žalobcu o tom, že sa súd nevysporiadal s tzv. solidárnosťou predmetných záväzkov a že žalovaná dostatočne nepreukázala, že z úverovej zmluvy zo dňa 23.3.2012 nemala žiadny úžitok, že nepoužila prostriedky z tejto zmluvy aj ona počas trvania manželstva na chod domácnosti sa javí ako zavádzajúca a nepresvedčivá a to vzhľadom k výsledkom vykonaného dokazovania, z ktorých jednoznačne vyplynulo, že predmetnú zmluvu žalovaná nepodpísala a žalobca v konaní neprodukoval žiaden dôkaz o tom, že predmetné prostriedky boli použité na spoločný majetok, resp. na spoločné veci tak, ako to má na zreteli ust. § 145 ods. 2 OZ. Z ustálenej judikatúry totiž jednoznačne vyplýva, že ak vznikol za trvania manželstva dlh, z ktorého bol zaviazaný iba jeden z manželov, ktorý napríklad uzavrel vlastným menom zmluvu o pôžičke a ak boli takto získané finančné prostriedky použité ku kúpe určitej veci, t. j. bola za nich získaná určitá majetková hodnota, patrí aj táto hodnota do BSM, avšak len za splnenia podmienok uvedených v ust. § 143 OZ, ktorý určuje, ktoré veci patria do masy BSM.
16. Správne rozhodol súd prvej inštancie aj o náhrade trov konania vo vzťahu žalobca žalovaná.
17. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní plne úspešná žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
: Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).