Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_12Co-227-2013.pdf
PDF · 129.56 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/227/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a sudcov JUDr. Petra Kvietka a Mgr. Kataríny Katkovej v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, právne zastúpeného Tomáš Kušnír, s. r. o., so sídlom Pajštúnska č. 5, 851 02 Bratislava proti odporcom: 1/ Q. J., nar. XX. XX. XXXX a 2/ D. J., nar. XX. XX. XXXX, obaja bytom P. č. XXX, XXX XX D., za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcov 1/, 2/ Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom Važecká č. 16, 080 05 Prešov, všetci zastúpení JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom, so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, o zaplatenie 318,68 Eur, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Revúca č. k. 6C/74/2012-145 zo dňa 10. 04. 2013, takto
rozhodol:
Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .
Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť trovy odvolacieho konania odporcovi l/ náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 15,05 Eur, odporcovi 2/ náhradu trov právneho zastúpenia vo výške15,05 Eur, vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcov náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 15,05 Eur, všetko na účet ich právneho zástupcu JUDr. Andreja Cifru, advokáta, vedený v Q. T., a. s., T., H. A., č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX, VS: XXXXXXX, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa podaný na súde dňa 23. 07. 2012, ktorým sa domáhal od odporcov 1/ a 2/ zaplatenia sumy v celkovej výške 318,68 € spolu s príslušenstvom spočívajúcim v úrokoch z omeškania titulom plnenia zo zmluvy o úvere uzavretej medzi odporcom l/ a právnym predchodcom navrhovateľa dňa 14. 10. 2005 a dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku uzavretej s odporcom l/ a 2/ dňa 23. 03. 2010. Súčasne navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 99,41 Eur, odporcovi l/ a odporcovi 2/ náhradu trov právneho zastúpenia každému po 101,42 Eur, k rukám ich právneho zástupcu v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku podľa špecifikácie v tomto výroku.
V odôvodnení rozhodnutia okresný súd uviedol, že zmluva o úvere uzavretá medzi odporcom l/ a právnym predchodcom navrhovateľa dňa 14. 10. 2005 sa spravuje ustanoveniami § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a napriek povahe tzv. absolútneho obchodu je zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru. Prioritne sa zaoberal uplatnenou námietkou premlčania predmetnej pohľadávky a v tejto súvislosti s ohľadom najmä na ustanovenia § 3 ods. 1, § 37, § 39, § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, § 388 ods. l Obchodného zákonníka, zákona o
ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. v platnom znení, podrobil vec súdnej kontrole z hľadiska nekalých obchodných praktík, ako aj spotrebiteľského práva vôbec. Vykonaným dokazovaním zistil, že v danej veci došlo k výpovedi zmluvy o úvere uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom dňa 08. 02. 2006, pričom dohodu, z ktorej navrhovateľ odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považoval súd podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú, resp. pre nesprávnosť identifikácie uznávaného záväzku za dohodu, ktorá uznanie záväzku zo zmluvy o úvere zo dňa 14. 10. 2005 nemohla privodiť (neplatná z dôvodu neurčitosti podľa § 37 ods. l Občianskeho zákonníka), preto ak vedľajší účastník vzniesol námietku uplynutia premlčacej lehoty, podľa právneho záveru súdu 4 - ročnej v zmysle Obchodného zákonníka, ktorá podľa navrhovateľom predloženej Prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok začala plynúť 09. 02. 2006 a uplynula 09. 02. 2010, nemohol žalobe vyhovieť.
Okresný súd vyhodnotil dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 23. 03. 2010 ako nekalú obchodnú praktiku a postup navrhovateľa ako hrubo rozporný s dobrými mravmi. V čase uznania uznaný záväzok neexistoval, čo je samostatným dôvodom pre nevyhovenie žaloby. Dohody totižto hovoria o záväzku, ktorého pôvodným veriteľom je Consumer Finance Holding, čo nie je správne, pretože pôvodným veriteľom bola spoločnosť R.R. T., a. s. Dohody ďalej ako identifikačný znak uvádzajú číslo zmluvy/číslo zákazníka XXXXXXX, pričom na zmluve o úvere je uvedené č. XXXXXXXXXX. Naviac, v prípade odporcu 2/ treba považovať uzavretú Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku za neplatnú aj z dôvodu jej neurčitosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko z čl. 1 bodu 3 nie je zrejmé k akému záväzku odporca 2/ pristupuje, pretože v tomto bode záväzok nie je žiadnym spôsobom identifikovaný.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „O. s. p.“), teda podľa úspechu v konaní dôslednou aplikáciou vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o odmenách a náhradách advokátov“).
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie navrhovateľ. Odvolanie podal z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu, pretože v danom prípade došlo k nespochybniteľnému uznaniu dlhu zo strany odporcov, čím nastali právne účinky spojené s uznaním práva podľa § 110 ods. 1, druhá veta, Občianskeho zákonníka. Aby nastali účinky predmetného ustanovenia zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Zároveň však poukázal na ust. čl. 3. bod 3.1. dohody, v ktorom odporcovia potvrdili svoju vedomosť o prípadnom premlčaní dlhu, to znamená, v danom prípade nastali účinky ust. § 558 Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak by ku dňu podpisu dohody bola pohľadávka navrhovateľa považovaná za premlčanú. Má za to, že daným prístupom súdu dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti účastníkov a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú. Konanie odporcov nemožno podľa neho považovať za morálne a čestné, a preto nemožno súhlasiť s tým, resp. je absurdné, aby takémuto konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Navrhovateľ sa preto nestotožnil s právnym záverom okresného súdu o dôvodne vznesenej námietke premlčania, nakoľko ak by aj odporcovia v čase uznania dlhu nevedeli o jeho premlčaní, právny účinok je spojený s uznaním práva, ktoré predpokladá § 110 ods. 1, druhá veta OZ, t. j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby a začiatok plynutia novej 10 ročnej premlčacej doby v takomto prípade nastupuje. Keďže dohodou dochádza k zmene v obsahu záväzku zmluvných strán, ktorá spočíva v tom, že odporcovi je umožnené splácať záväzok v splátkach, potom už navrhovateľ ako postupník nemá postavenie dodávateľa v zmysle spotrebiteľskej úpravy. Na dohodu sa preto nevzťahujú ustanovenia o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
Navrhovateľ vyjadril nesúhlas s priznaním trov právneho zastúpenia odporcom 1/ a 2/ ako aj vedľajšiemu účastníkovi. Poukázal na to, že do predmetného konania vstúpil podaním zo dňa 29. 10. 2012 vedľajší účastník zastúpený právny zástupcom JUDr. Andrejom Cifrom, advokátom. Podaním zo dňa 16. 11. 2012 sa vedľajší účastník vyjadril k návrhu a žiadal žalobu zamietnuť. Odporcovia si zvolili svojho právneho zástupcu dňa 09. 03. 2013, teda až potom, ako do konania vstúpil vedľajší účastník zastúpený tým istým právnym zástupcom. Vyjadrenia, či už písomné alebo ústne, podané v mene odporcov alebo
vedľajšieho účastníka nespĺňajú požiadavku účelnosti, pretože boli robené aj v mene odporcov, aj v mene vedľajšieho účastníka. Navrhovateľ nesúhlasí ani s priznaním trov právneho zastúpenia za úkon prevzatie a príprava zastúpenia, pretože právny zástupca bol už oboznámený skutkovo a právne s daným prípadom.
Na záver odvolateľ konštatoval, že nesúhlasí ani s rozhodnutím okresného súdu o náhrade trov konania vedľajšiemu účastníkovi, pretože tento musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Poukázal i na dôvodovú správu k zákonu č. 384/2008 Z. z. a viaceré rozhodnutia Krajských súdov v Košiciach, Banskej Bystrici a Bratislave. Naviac, trovy právneho zastúpenia vynaložené právnym zástupcom vedľajšieho účastníka považoval za neúčelné, čo je dôvod hodným osobitného zreteľa v zmysle § 150 O. s. p. Zároveň nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi neporušuje súd základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy SR, keďže tieto trovy neboli účelné vynaložené a neboli v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Pokiaľ vedľajší účastník argumentuje dôvodnosť priznania trov s poukazom na ust. § 137 O. s. p a na ustanovenie Charty základných práv EÚ, ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, odvolateľ uvádza, že združenie odporcu v konaní nezastupuje a ustanovenie § 137 O. s. p. nemožno aplikovať v danom prípade, nakoľko toto ustanovenie priznáva náhradu hotových výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, čiže ide najmä o Centrum právnej pomoci. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v zmysle ust. § 220 O. s. p. zmenil tak, že vyhovie návrhu navrhovateľa voči odporcovi l/, resp. v zmysle ust. § 221 ods. l O. s. p. napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy prvostupňového a odvolacieho konania, pričom špecifikoval trovy odvolacieho konania vo výške 39,25 Eur s DPH.
Vedľajší účastník na strane odporcov, ako aj odporca l/ a 2/ považovali rozhodnutie prvostupňového súdu za správne po stránke právnej i skutkovej, nakoľko jeho vydaniu predchádzalo dostatočné zistenie skutkového stavu a náležitá aplikácia relevantných právnych predpisov na predmetnú spotrebiteľskú vec. Zdôraznil, že dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 23.03.2010 je formulár, ktorý vopred pripravil navrhovateľ ako veriteľ pre žalovaného spotrebiteľa l/ ako dlžníka a osobu pristupujúcu k záväzku odporkyňu 2/, a dlžník s osobou pristupujúcou k záväzku nemá žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah. Dohodu považoval za absolútne neplatný právny úkon z dôvodu nemožnosti objektívne určiť záväzok, ktorý mal byť predmetom uznávacieho prejavu a súčasne je v nej uvedený nesprávny údaj o pôvodnom veriteľovi. Dohoda je vo vzťahu k hlavnej spotrebiteľskej zmluve akcesorickým právnym úkonom, ktorý bezpochyby v rámci predmetu svojho podnikania uzatvára navrhovateľ v právnom postavení dodávateľa s dlžníkom v postavení spotrebiteľa. Navrhovateľ je preto pri uzatváraní tejto dohody bez akýchkoľvek pochybností v postavení dodávateľa, a preto aj uvedenú dohodu je nutné podrobiť kontrole v zmysle § 153 ods. 3 O. s. p. pri náležitej aplikácii spotrebiteľských predpisov. Uvedená dohoda predstavuje neprijateľné zmluvné podmienky, najmä predĺženie premlčacej doby formou uznania dlhu a rozhodcovskú doložku. Ich právny význam a dôsledky sú pre väčšinu spotrebiteľov neznámymi kategóriami. Ako neprijateľné sú obe zmluvné podmienky obsiahnuté vo formulári tejto dohody a sú preto absolútne neplatné. Uzavretie dohody je aj v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej v texte len „ZOS“), pretože pri uzatváraní dohody neboli dodržané princípy dobromyseľnosti, čestnosti a navrhovateľom boli využité omyl a lesť v snahe dosiahnuť predĺženie premlčacej doby. Navrhovateľ uzavretím dohody chcel len pre potreby súdneho konania navodiť dojem perfektnosti pôvodných zmlúv a získať titul aj na vymáhanie súm, na ktoré nemá právny nárok a ktorých zaplatenie právnemu predchodcovi navrhovateľa, resp. navrhovateľovi, zakladá spotrebiteľovi nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zdôraznil, že pracovníci navrhovateľa sú pri získavaní podpisov na formulárových dohodách mimoriadne úspešní a pravdepodobne aj mimoriadne motivovaní svojim zamestnávateľom, ich postupy však vykazujú prvky prepracovanej psychologickej manipulácie, t.j. nekalých obchodných praktík. Navrhovateľ sa v rámci predmetu podnikania dlhodobo zaoberá inkasovaním pohľadávok a takáto činnosť, čo je určite súdu známe, zahŕňa aj celé spektrum mimosúdnych úkonov, ktorých cieľom je, aby sa dosiahla úhrada pohľadávky bez súdneho konania, resp., aby sa získala čo najlepšia východisková pozícia pre súdne konanie. Priemerný spotrebiteľ je nielen právne neznalý a neinformovaný, ale aj súčasne mimoriadne manipulovateľný v situácii pokiaľ sa dostane pod psychický tlak a sú na neho vyvíjané emócie strachu a obáv. Tiež uviedol, že má vedomosť o mnohých prípadoch, keď na dohodách o uznaní záväzku a
uzavretí splátkového kalendára nie sú pravé podpisy dlžníkov. Poukázal na ust. § 2 ZOS, a to písm. r) a w). Do pozornosti odvolacieho súdu dal i zápisnice z iných konaní rovnakého navrhovateľa vedené na Okresnom súde Topoľčany. Trval na svojom názore, že uzavretie uvedenej dohody je nekalou obchodnou praktikou, nakoľko síce spotrebiteľ chcel splátky, avšak musel podpísať celý formulár, pričom ani len netušil význam toho, čo podpisuje. Tvrdil, že preukázateľná kumulácia nekalých obchodných praktík navrhovateľa (§ 7, § 8 ods. 1, 4 ZOS), ktoré odporujú dobrým mravom (§ 4 ods. 8 ZOS, § 3 ods. 1 OZ) súčasne s neurčitosťou dohody je dôvodom na posúdenie uznania ako neplatného právneho úkonu (§ 39 OZ, § 37 ods. 1 OZ).
Poukázal aj na rozdiely v inštitútoch uvedených v ustanoveniach § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka (uznanie práva) a v § 558 Občianskeho zákonníka (uznanie dlhu) a na to, že navrhovateľ sa nemôže platnosti dohody dovolávať ani v rámci princípu „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) uplatnením jeho dôsledkov v neprospech spotrebiteľa. Rešpektovanie tohto princípu vo vzťahu k dodávateľovi je potrebné vyžadovať v najvyššej možnej miere, avšak voči spotrebiteľovi prichádza do úvahy len výnimočne. Vedľajší účastník nemá záujem zbaviť dlžníkov ich povinností za každú cenu ako sa snaží tvrdiť navrhovateľ. To, že relevantne poukazuje na neplatnosť zmluvných dojednaní a premlčanie pohľadávok, ktoré nachádza v tak masovom meradle, mu nemožno vyčítať a je len dôsledkom doterajšieho hromadného ignorovania práv spotrebiteľa. Tento nepomer spôsobili práve dodávatelia, ktorí spotrebiteľské zmluvy pripravovali a vykladali si právne predpisy non lege artis.
Odporcovia 1/ a 2/ a vedľajší účastník vystupujúci na ich strane tiež poukázali na správnosť rozhodnutia prvostupňového súdu aj v časti týkajúcej sa priznania náhrady trov konania, a v tejto súvislosti poukázali aj na príslušné ustanovenia Zmluvy o fungovaní EÚ a Charty základných práv EÚ a na dôvodovú správu k zákonu 332/2011 Z. z., ktorou bolo novelizované ustanovenie § 137 O. s. p. (do ktorého bolo do vymedzenia pojmu trovy konania doplnené vymedzenie „ náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu“). Poukázali na rozhodnutia viacerých odvolacích súdov a navrhli odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdiť a uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania.
Odporcovia v rade 1/ a 2/ a vedľajší účastník následne ešte prostredníctvom svojho právneho zástupcu doplnili svoje vyjadrenie k odvolaniu. Poukázali na ustanovenie § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého sa na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, použijú primerane ustanovenia Občianskeho zákonníka. Znenie tohto predpisu vedie za použitia výkladového pravidla „argumentum a contrario“ podporne k záveru, že na spotrebiteľské zmluvy, ktoré boli uzavreté podľa Obchodného zákonníka sa vzťahujú príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a nie Obchodného zákonníka. Opakovane poukázali na etablovanie spotrebiteľského práva do právneho poriadku Slovenskej republiky v rámci transpozície právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie a na to, že normy spotrebiteľského práva sú vo vzťahu k ostatným právnym normám špeciálnymi a v prevažnej miere kogentnými právnymi normami. Upozornili ďalej na problematiku vyvolanú existenciou dvoch civilných kódexov, v dôsledku ktorej existuje dilema, ktorý z dvoch kódexov sa má podporne používať pri riešení spotrebiteľských vzťahov. Teória absolútneho obchodu pri posudzovaní úverových vzťahov musí ustúpiť špeciálnej záväznej spotrebiteľskej právnej úprave, ktorá má svoj základ v Smernici Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Dogmatickú teóriu absolútneho obchodu považujú odporcovia 1/ a 2/ a vedľajší účastník vystupujúci na ich strane v kontexte kogentnej a špeciálnej spotrebiteľskej úpravy za dnešného stavu spoločenského vývoja za prekonanú. Použitie Obchodného zákonníka ako podpornej právnej úpravy pri spotrebiteľských vzťahoch je jednoznačne pre spotrebiteľa znevyhodňujúce a naopak dodávateľa dostáva do výhodnejšieho postavenia. Zdôvodňujú potrebu aplikácie Občianskeho zákonníka na predmetný záväzkovoprávny vzťah, a to v kontexte historických okolností prijatia jednotlivých právnych úprav (Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka a ďalších právnych predpisov), ako aj v kontexte práva Európskej únie. Odporcovia a vedľajší účastník si opakovane uplatnili náhradu trov odvolacieho konania - konkrétne trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní za podanie tohto vyjadrenia.
Krajský súd ako súd odvolací podľa § 10 ods. 1 O. s. p., preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správny.
Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Vychádzajúc z uvedeného na podporu správnosti prvostupňového rozhodnutia odvolací súd uvádza:
Z predloženého súdneho spisu odvolací súd zistil, že navrhovateľ (ako právny nástupca pôvodného veriteľa na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 01. 03. 2007) sa návrhom doručeným okresnému súdu dňa 23. 07. 2012 domáhal, aby súd uložil odporcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu sumu 318,68 Eur spolu s príslušenstvom (41,48 Eur, ročným úrokom z omeškania 6% zo sumy 182,57 Eur od 09. 02. 2006 do zaplatenia, zo sumy 136,11 Eur od 30. 10. 2010 do zaplatenia, poplatok za súdne konanie vo výške 19,00 Eur a nahradiť mu trovy právneho zastúpenia).
Oznámením doručeným prvostupňovému súdu dňa 31. 10. 2012 došlo k vstupu Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS so sídlom v Prešove do konania v pozícii vedľajšieho účastníka na strane odporcov, ktorého právny zástupca sa udelením plnej moci zo dňa 09. 03. 2013 stal aj právnym zástupcom odporcu l/ a 2/. Na pojednávaní konanom dňa 10. 04. 2013 okresný súd návrh navrhovateľa zamietol.
Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia správne vyhodnotil, že zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom navrhovateľa (R.R. T., a.s., T. a Consumer Finance Holding) a odporcom 1/, založený Zmluvou o vydaní a používaní pôžičkovej karty Q.. XXXXXXXXXX, tzv. zmluvou o úvere v zmysle bodu 71 Obchodných podmienok, zo dňa 14. 10. 2005, uzavretou podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“) a podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“) je vzťahom spotrebiteľským. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platom a účinnom ku dňu uzavretia zmluvy (do 31. 03. 2006) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Zmluva o úvere uzavretá podľa Obchodného zákonníka teda nespadá pod vymedzenie spotrebiteľskej zmluvy uvedené v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom a účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere, avšak v súvislosti s posúdením predmetného právneho vzťahu navrhovateľa a odporcov nemožno vychádzať izolovane len z ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a je potrebné poukázať aj na ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (znenie platné a účinné v čase uzavretia zmluvy o úvere), podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Navyše zmluva o úvere je predmetom právnej úpravy nielen v Obchodnom zákonníku, ale aj v zákone o spotrebiteľských úveroch. Uvedený zákon ako lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku upravuje zmluvu o úvere v prípade, že na strane dlžníka je spotrebiteľ (fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania). S ohľadom na uvedené argumenty je potom nepochybný záver, že zmluvný vzťah medzi právnym predchodcom navrhovateľa (a teda aj navrhovateľom) a odporcom 1/ je vzťahom spotrebiteľským a je potrebné aplikovať právne normy týkajúce sa ochrany práv spotrebiteľa.
Za správne považuje odvolací súd aj vyhodnotenie vznesenej námietky premlčania za aplikácie komplexnej kogentnej právnej úpravy premlčania uvedenej v Obchodnom zákonníku (nakoľko zákon o spotrebiteľských úveroch nemá špeciálnu právnu úpravu premlčania), ktorý záver vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3337/2010 zo dňa 24. 07. 2012.
V posudzovanom prípade je nepochybné, že zo strany právneho predchodcu navrhovateľa došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu s odporcom 1/ a k predčasnému zosplatneniu úveru (viď príloha k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 01. 03. 2007, č.l. 22 súdneho spisu, v ktorej je ako dátum vyhlásenia predčasnej splatnosti uvedený deň 08. 02. 2006), nakoľko odporca 1/ si neplnil riadne svoje povinnosti. V nadväznosti na uvedené potom prvostupňový súd aj správne uzavrel dôvodnosť vznesenej námietky premlčania, pretože navrhovateľ si uplatnil svoje právo návrhom doručeným na súd dňa 23. 07. 2012, teda zjavne po uplynutí štvorročnej premlčacej doby.
Správne sú aj závery prvostupňového súdu o neplatnosti Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 23.03.2010. Uvedená dohoda bola podpísaná v jednom exemplári odporcom 1/, ktorú prvostupňový súd posudzoval podľa § 323 ods. l Obchodného zákonníka a v ďalšom exemplári odporkyňou 2/ ako osobou pristupujúcou k záväzku, ktorú prvostupňový súd posudzoval podľa 531 Občianskeho zákonníka, aj 323 ods. l Obchodného zákonníka. Podľa § 533 OZ, kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. V dohode s odporcom 2/ je v bode 1.3 uvedený odporca 2/ ako „Osoba pristupujúca k záväzku podľa § 533 a nasl. zák. 40/1964 Zb.“. Absentuje tu však dohoda odporcu 2/ s veriteľom - navrhovateľom, že za dlžníka (odporcu 1/) splní jeho peňažný záväzok a taktiež vymedzenie záväzku, ku ktorému pristupuje (neexistujúci záväzok). Navyše v bode 2. Uznanie záväzku aj v dohode podpísanej s odporcom 1/ je záväzok identifikovaný ako záväzok, „ktorý vznikol na základe zmluvy uzatvorenej s veriteľom Consumer Finance Holding, a.s., číslo zmluvy/číslo zákazníka XXXXXXX bez uvedenia dňa“ (tiež neexistujúci záväzok). Označenie veriteľa tak ako správne poznamenal prvostupňový súd nie je správne, pretože pôvodným veriteľom bola spoločnosť Všeobecná úverová banka, a.s. a číslo zákazníka, resp. číslo zmluvy uvedené v Dohode o uznaní dlhu a uzavretí splátkového kalendára je tiež zmätočné, pretože sa nezhoduje s identifikačným číslom uvedeným v samotnej zmluve o úvere (č. zmluvy XXXXXXXXXX).
Zhrnúc vyššie uvedené potom je zjavné, že v čase uznania uznaný záväzok neexistoval, taktiež pristúpenie k záväzku odporcom 2/, ako aj uznanie záväzku vo vzťahu k odporcovi 1/, je v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka (právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný) a v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom) neplatné. Správny je potom záver prvostupňového súdu, že dohodu, ktorá mala privodiť uznanie záväzku pre nesprávnosť identifikácie uznávaného záväzku zo zmluvy o úvere zo dňa 14. 10. 2005, z ktorej navrhovateľ odvodil nepremlčanosť svojho práva, považoval za neplatnú (§§ 3, 37 a 39 Občianskeho zákonníka). Z uvedených dôvodov je potom rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorým zamietol návrh navrhovateľa voči odporcom, nepochybne správne.
K samotnému uznaniu záväzku vzhľadom na odvolacie námietky odvolací súd poukazuje aj na § 323 ods. l Obchodného zákonníka, ktorý obsahuje komplexnú úpravu uznania záväzku použiteľnú pre všetky záväzkové vzťahy spadajúce pod režim Obchodného zákonníka. Nebolo preto potrebné zisťovať vedomosť odporcov o premlčaní dlhu, pretože Obchodný zákonník túto podmienku pre platnosť uznania nevyžaduje. Uvedená skutočnosť však nič nemení na tom, že konanie navrhovateľa pri predkladaní dohody na podpis spotrebiteľom je tak ako to správne ustálil prvostupňový súd výkon práva odporujúci dobrým mravom (nekalou praktikou, viď podrobná argumentácia prvostupňového súdu opierajúca sa o zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z. z. v platnom znení), ktorému nemožno poskytnúť súdnu ochranu (jej obsah je vytvorený predtlačeným formulárom, ktorý obsahoval voľný priestor iba na vpísanie osobných údajov dlžníka, zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa). Povinnosťou súdu je ex offo
skúmať, či dohoda obsahuje alebo neobsahuje dojednanie, ktoré predstavuje neprimerané zvýhodnenie dodávateľa v porovnaní so spotrebiteľom.
Odvolací súd sa zároveň nestotožňuje s tvrdením navrhovateľa v odvolaní, že po postúpení pohľadávky nie je v pozícii dodávateľa, a preto nejde o spotrebiteľský vzťah. Spotrebiteľom sú odporcovia, pretože dohoda sa riadi režimom hlavného záväzku a podpisom dohody nevzniká nový záväzok. Konanie navrhovateľa pri predkladaní dohôd na podpis spotrebiteľom, je výkon práva odporujúci dobrým mravom (nekalou praktikou), ktorému nemožno poskytnúť súdnu ochranu. Keďže zmluva uzavretá medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom má spotrebiteľský charakter, spotrebiteľský charakter má aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v jej niektorej časti (splatnosti). Ak podnikateľ ako dodávateľ do dohody „tváriacej“ sa ako dohoda o zmene splatnosti záväzku inkorporuje jednostranný zmluvný záväzok dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru, že takáto zmluvná podmienka spôsobuje vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto je neplatná aj podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
K odvolacím námietkam ohľadne trov prvostupňového konania odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v prejednávanej veci s ohľadom na už uvedenú argumentáciu je nesporné, že predmetom konania je nárok vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy. Pre správne rozhodnutie v tomto konaní je preto potrebné primárne zodpovedať aj na otázky, či Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom v Prešove (resp. vo všeobecnosti akýkoľvek subjekt, ktorého predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa) je oprávnený vystupovať v konaní ako vedľajší účastník, a ak áno, či sa ako vedľajší účastník môže v konaní nechať právne zastupovať advokátom a či mu v súvislosti s týmto právnym zastupovaním môže vzniknúť právo na náhradu trov konania (resp. trov právneho zastúpenia). Ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je (§ 93 ods. 1 O. s. p.). Ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (§ 93 ods. 2 O. s .p.). Toto ustanovenie bolo do Občianskeho súdneho poriadku zavedené s účinnosťou od 15. 10. 2008 zákonom č. 384/2008 Z. z. a dáva možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa podľa poznámky 10a uvedenej v tomto ustanovení považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Z dôvodovej správy k tejto právnej úprave vyplýva, že jej cieľom bolo umožniť širšiu ochranu osobám, na ochranu ktorých sú zriaďované rôzne právnické osoby a združenia. Keďže ustanovenie § 93 ods. 2 je z hľadiska systematického zaradenia vo vzťahu k ustanoveniu § 93 ods. 1 špeciálnym ustanovením, možno vyvodiť, že v tomto prípade sa nevyžaduje splnenie všeobecnej podmienky pre pripustenie vstupu do konania vyplývajúcej z ustanovenia § 93 ods. 1, ktorou je existencia právneho záujmu na výsledku konania. Vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník; koná však iba sám za seba; ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich po uvážení všetkých okolností súd (§ 93 ods. 4 O. s. p.).
Z uvedených zákonných ustanovení jednoznačne vyplýva, že vzhľadom na spotrebiteľský charakter sporu, Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS má oprávnenie vystupovať v tomto konaní ako vedľajší účastník na strane odporcu (spotrebiteľa), pričom nemusí preukazovať „právny záujem na jeho výsledku“. Z ustanovenia § 93 ods. 4 O. s. p. možno vyvodiť len jeden záver, a to, že vedľajší účastník má, rovnako ako akýkoľvek hlavný účastník, jednak právo na právnu pomoc pred súdmi, čo je základné ústavné právo (článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ktoré sa v rámci civilného súdneho konania realizuje možnosťou zabezpečiť si kvalifikované právne zastúpenie splnomocneným právnym zástupcom - advokátom, a samozrejme, má i právo na náhradu trov konania, kam podľa ustanovenia § 137 ods. 1 O. s. p. bez akýchkoľvek pochybností patrí i náhrada trov právneho zastúpenia. Samozrejme, vedľajšiemu účastníkovi môže byť priznaná náhrada trov konania (teda i náhrada trov právneho zastúpenia) len v prípade, ak právo na náhradu trov konania vznikne tomu účastníkovi, na strane ktorého v konaní vystupoval.
K námietke odvolateľa smerujúcej k výberu právneho zástupcu odporcami 1/ a 2/ považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že do výberu právneho zástupcu účastníkmi konania neprináleží súdu zasahovať, ak zvolený právny zástupca spĺňa právnymi predpismi ustanovené podmienky pre zastupovanie.
Pokiaľ ide o ďalšie námietky navrhovateľa proti výroku, ktorým prvostupňový súd rozhodol o trovách konania, tieto považoval odvolací súd taktiež za nedôvodné bez opory v zákonnej úprave. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a výšku odmeny a náhrad určil podľa príslušných ustanovení vyhlášky odmenách a náhradách advokátov a navyše zohľadnil aj tú skutočnosť, že odporcovia, ako aj vedľajší účastník vystupujúci na ich strane, sú v tomto konaní zastúpení tým istým právnym zástupcom. Uvedené prvostupňový súd naplnil aplikáciou § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov (podľa ktorého základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50%, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb) a aplikáciou § 17 ods. 2 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov (podľa ktorého ak sa cesta podľa odseku 1 týka vykonania úkonov pre viacerých klientov, výška náhrady určená podľa odseku 1 sa pomerne rozdelí medzi jednotlivých klientov). Výšku odmeny a náhrad teda prvostupňový súd určil správne .
Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal krajský súd z ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. Odporcovia a vedľajší účastník vystupujúci na ich strane boli v odvolacom konaní úspešní a podľa vyššie uvedených ustanovení im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, konkrétne trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní voči navrhovateľovi. Odporcovia a vedľajší účastník vystupujúci na ich strane si túto náhradu trov odvolacieho konania uplatnili a vyčíslili vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 18. 06. 2013, aj v jeho doplnení zo dňa 07. 11. 2013 tak, že celkovo trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní predstavujú sumu 45,16 Eur. Odmena za úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu bola vyčíslená na sumu 37,35 Eur (vychádzali z hodnoty sporu vo výške 318,68 Eur) a režijný paušál na sumu 7,81 Eur. Odporca 1/ si potom uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 15,05 Eur, odporkyňa 2/ vo výške 15,05 Eur a vedľajší účastník vo výške 15,05 Eur. V doplnení zo dňa 07. 11. 2013 si uvedení účastníci konania uplatnili aj náhradu trov právneho zastúpenia za úkon právnej služby - doplnenie vyjadrenia k odvolaniu, a to odmenu spolu vo výške 45,16 Eur.
Trovy odvolacieho konania - trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní priznané odvolacím súdom podľa uvedených ustanovení O. s. p. pozostávajú z odmeny za jeden úkon právnej služby, t. j. za písomné podanie na súd - vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 18. 06. 2013 (§13a ods. 1 písm. c/ vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov) v sume 37,35 Eur + režijný paušál vo výške 7,81 Eur, celkom suma 45,16 Eur, ktorá však bola uplatnená tak, že odporcovia 1/ a 2/ a vedľajší účastník vystupujúci na ich strane si uplatnili každý len po tretine z uvedenej sumy vo výške 15,05 Eur. Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov by im každému patrila odmena vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny znížená o 50%, nakoľko ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb. Keďže súd nemôže prekročiť návrhy účastníkov a priznať viac ako sa domáhajú, odvolací súd priznal odmenu za uvedený úkon právnej služby len vo výške uplatňovanej účastníkmi, keď náhrada trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní odporcu 1/ predstavuje sumu 15,05 Eur, odporkyne 2/ sumu 15,05 Eur a vedľajšieho účastníka rovnako 15,05 Eur.
Odmenu za úkon právnej služby - doplnenie vyjadrenia k odvolaniu zo dňa 12. 11. 2013 odvolací súd nepriznal, a to z dôvodu, že nejde o trovy potrebné na účelné uplatňovanie a bránenie práva v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p. Vyjadrenie odporcov 1/ a 2/ a vedľajšieho účastníka k odvolaniu zo dňa 02. 07. 2013 bolo dostatočne rozsiahle a podrobné (v rozsahu 17 strán) a nebolo potrebné jeho doplnenie o ďalšiu argumentáciu.
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.