Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_3Sa-22-2022.pdf
PDF · 118.67 KB
Case nature
Area
Subarea
3Sa/22/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Janou Raganovou, v právnej veci žalobcu: mal. H. Q., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, trvale bytom: T., O. G., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, zákonná zástupkyňa maloletého žalobcu, matka: I. Q., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: O. G., O. X. T., právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Banská Bystrica, Skuteckého 19, Banská Bystrica, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 16.11.2022, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-340-032/2022- AV zo dňa 12.10.2022, takto
rozhodol:
I./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby bol žalobca: mal. H. Q., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Turecká republika, trvale bytom T., Turecká republika, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, bezodkladne prepustený zo zaistenia.
II./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 16.11.2022 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB4-340-032/2022-AV zo dňa 12.10.2022, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) preskúmavaným rozhodnutím podľa § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu ako žiadateľa o udelenie azylu na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.04.2023 nakoľko existuje dôvodné podozrenie, že zákonný zástupca účastníka konania podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Zároveň bol žalobca umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov.
2. V žalobe poukázal na to, že samostatnými rozhodnutiami boli zaistení aj rodičia žalobcu: X. Q., nar.: XX.XX.XXXX a I. Q., nar.: XX.XX.XXXX a jeho maloletí súrodenci: T. Q., nar.: XX.XX.XXXX a L. Q., nar.: XX.XX.XXXX, ktorí taktiež ako žalobca podali na súd žalobu o preskúmanie rozhodnutia o ich zaistení.
3. S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasil v celom jeho rozsahu a má za to, že je nezákonné pre jeho nepreskúmateľnosť a domáha sa svojho prepustenia zo zaistenia.
4. Má za to, že v rozhodnutí žalovaný nesprávne prijal záver o účelovosti žiadosti o azyl bez potrebných skutkových zistení, taktiež prijal nesprávny záver o účelovosti žiadosti o azyl a riziku úteku, ktoré vyvodil žalovaný iba z výpovede matky žalobcu ohľadom jej cieľovej krajiny a z toho, že o azyl požiadala po 25 dňoch v zaistení. Taktiež nesúhlasí s námietkou žalovaného o tom, že vo vyhlásení o azyle svoju obavu o život bližšie matka žalobcu neozrejmila. Poukázal na to, že v prípade žiadateľov o azyl platí
základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr: špecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom tieto opatrenia treba uplatniť ako prvé, pričom poukázal na odporúčania Rady Európy (Odporúčania Rady ministrov Rec(2003)5 z 16.04.2003, v zmysle ktorého sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní jeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade. Vo veci žalobcu neboli zistené, či preukázané také skutočnosti, ktoré by bránili uloženiu miernejšieho alternatívneho opatrenia nahrádzajúceho zaistenie napr.: formou hlásenia pobytu žalobcu, keďže žalobca je oprávnený zdržiavať sa v azylovom zariadení, kde by mu boli zabezpečené základné potreby. Taktiež podľa žalobcu neboli zistené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jeho ponechanie v zaistení po podaní žiadosti o azyl, či preukazovali výlučnú účelovosť žiadosti o medzinárodnú ochranu.
5. Žalobca taktiež namietal to, že žalovaný v rozhodnutí na základe ktorého je zadržaný neodôvodnil náležite na individuálnom princípe prejednávania dĺžku stanovenej doby zaistenia, a to napriek tomu, že rozhodol dokonca o aplikácii maximálnej dĺžky zaistenia cudzinca. Má za to, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe je takéto pochybenie podstatnou vadou, ktorá ovplyvňuje zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je exenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Účelom zaistenia žiadateľa o azyl podľa ustanovenia § 88a ods. 1 písmeno c) zákona o pobyte cudzincov je ponechanie žiadateľa o azyl v zaistení, v prípade ak podal žiadosť o azyl účelovo a to z dôvodu, aby nedošlo k zmareniu jeho následného odsunu z územia dotknutého štátu. Účelom je teda ponechanie cudzinca
- žiadateľa o azyl v zaistení aby bolo v budúcnosti v zákonom prípustnej dobe zrealizované jeho vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Je preto podľa žalobcu nevyhnutné, aby rozhodnutie žalovaného obsahovalo v súlade s ustanovením § 88a ods. 1 písmeno c) a § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov presvedčivé zdôvodnenie, že v danej veci naďalej existuje reálna možnosť následného vyhostenia žalobkyne z územia Slovenskej republiky, pričom zrealizovanie účelu zaistenia možno uskutočniť v zákonom stanovených lehotách. Žalovaný síce uvádza, že žalobcovi migračný úrad prijme rozhodnutie v lehote do 6 mesiacov od začatia azylového konania, no žalovaný nezohľadnil skutočnosť, že žalobca je oprávnený sa pohybovať na území Slovenskej republiky aj v prípade, že mu bolo vydané negatívne rozhodnutie v azylovej veci s odkladným účinkom a že je oprávnený sa zdržiavať na území SR aj počas súdneho konania o preskúmanie rozhodnutia migračného úradu. Rozhodnutie žalovaného tieto skutočnosti neobsahuje, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné.
6. Žalobca ďalej poukázal na to, že v zaistení sa nachádzajú aj jeho rodičia a maloletí súrodenci, pričom všetci sú vo veku 2, 4 a 5 rokov. Žalobca má za to, že aj napriek tomu, že sa obmedzenie osobnej slobody nerozlučne dotýka aj práv a záujmov maloletých detí, žalovaný k tejto skutočnosti nezaujal žiadnu právnu úvahu v spojitosti s relevantnými právnymi predpismi na ochranu maloletých detí, ktorá by odôvodňovala nevyhnutnosť zaistenia maloletej osoby, respektíve zaistenia zraniteľných osôb v zmysle ust. § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. Zaistenie rodiny s maloletými deťmi vo veľmi nízkom veku na dobu minimálne 6 mesiacov navyše nepovažujeme za zaistenie na čo najkratší čas a v zmysle § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný na prejednávanú vec neaplikoval ani Dohovor o právach dieťaťa majúci prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti poukázal žalobca na rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu. Má za to, že žalovaný nedostatočne odôvodnil zásah do základného práva na osobnú slobodu žalobcu a jeho rodiny a maloletých detí, tým nesplnil podmienku pre ich zaistenie, preto je rozhodnutie nepreskúmateľné a nezákonné, zaistenie maloletého nie je v najlepšom záujme maloletého, a preto sa žalobca domáha prepustenia zo zaistenia.
7. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 23.11.2022 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. Vo vyjadrení popísal skutkový stav, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že žalobca bol zaistený rozhodnutím číslo PPZ-HCP-BB4-340-016/2022-AV zo dňa 12.09.2022 podľa § 88 ods. 1 písmeno b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že je to potrebné na účel administratívneho vyhostenia, nakoľko dňa 13.09.2022 bolo vydané rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení a zákaze vstupu číslo PPZ-HCP-BB4-340-013/2022-AV, nakoľko mal neoprávnený pobyt na území SR. Osobná sloboda žalobcu bola obmedzená do 12.10.2022 a bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. Dňa 07.10.2022 Útvar policajného zaistenia Sečovce oznámil žalovanému, že matka žalobcu ako jeho zákonný zástupca počas svojho zaistenia dňa 07.10.2022 požiadala o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o svoj život v domovskej krajine. Žalovaný v ďalšom postupoval veľmi citlivo a podrobne preskúmal celú situáciu žalobcu. Poukázal na to, že matka žalobcu požiadala o udelenie azylu až po 25 dňoch
odo dňa ich zaistenia, pričom doposiaľ akceptovala všetky kroky vykonané Slovenskou republikou, resp. ÚPZC o vybavení náhradného cestovného dokladu a pri vybavovaní aktívne spolupracovala. Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej upriamil pozornosť na zápisnicu o vyjadrení matky žalobcu zo dňa 12.10.2022 kde vzhľadom na výpoveď matky žalobcu považuje inštitút zaistenia podľa § 88a za účelný a efektívny, nakoľko žiadosť o udelenie azylu bola matkou žalobcu podaná za účelom dostať sa do otvoreného tábora, pretože podľa zápisnice sa celá rodina matky žalobcu chcela prioritne dostať do Nemecka a existuje reálny predpoklad, že ich nezaistením by sa zmarilo posudzovanie ich žiadosti o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, a preto považoval žalovaný v prípade žalobcu a jeho zákonného zástupcu využiť inštitút zaistenia podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov a postupovať podľa § 88a ods. 1 písmeno c) tohto zákona. Počas konania sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu v zmysle článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. Žalovaný má za to, že rešpektoval súkromný a rodinný život žalobcu a konal v jeho záujme a nebola mu spôsobená ujma, ktorá by mala následok na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii. Úkonom zaistenia nedošlo k rozdeleniu rodiny žalobcu. Na základe šetrení žalovaný dospel k záveru, že zaistením nie sú s ohľadom na platnú legislatívu porušené práva maloletých detí resp. sprevádzajúcej rodiny.
8. Taktiež sa žalovaný zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia aj z hľadiska efektivity výkonu a praktickej realizácie a možnosti ich využitia. Nakoľko bolo zistené z výsluchu zákonnej zástupkyne žalobcu, že na území Slovenskej republiky nemajú žiadnu blízku rodinu ani žiadne záväzky, okrem manžela a maloletých detí, ktorí cestujú spolu s ňou a nemajú dostatok finančných prostriedkov a ani si ich nevedia zabezpečiť, na území Slovenskej republiky nikoho nepoznajú a nevedia si tu zabezpečiť ubytovanie toto všetko neumožnilo žalovanému uložiť žalobcovi alternatívu zaistenia.
9. Žalovaný má za to, že zaistenie žalobcu je účelné a efektívne, pretože týmto zaistením bude dosiahnutý stav, aby žalobca bol k dispozícii príslušnému správnemu orgánu rozhodujúcemu o jeho žiadosti o azyl na území Slovenskej republiky, ktorým je Migračný úrad. Poukázal na to, že Migračný úrad rozhodne do 6 mesiacov od podania žiadosti a zároveň v prípade neschválenia žiadosti v tejto lehote bude možné ďalej pokračovať vo vykonávaní všetkých úkonov smerujúcim k reálnemu a fyzickému administratívnemu vyhosteniu.
10. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o azyl, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť menej závažné prostriedky, ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písmeno a) alebo b) a ktorý podal žiadosť o udelenie azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie.
11. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
12. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
13. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
14. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,
15. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
16. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
17. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
18. Podľa čl. 6 ods. 2 Návratovej smernice od štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na území členského štátu a majú platné povolenie na pobyt, ktoré vydal iný členský štát sa vyžaduje, aby bezodkladne odišli na územie tohto iného členského štátu. Ak dotknutý štátny príslušník tretej krajiny túto požiadavku nedodrží alebo ak sa z dôvodu verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti požaduje jeho bezodkladný odchod, uplatňuje sa odsek 1.
19. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
20. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
21. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
22. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
23. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
24. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
25. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
26. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
27. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
28. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
29. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
30. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
31. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BB4-340-032/2022-AV zo dňa 12.10.2022, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12.04.2023 (§ 88a ods. 2 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v ÚPZC Sečovce.
32. Žalobca v konaní namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písmeno d) SSP).
33. V prvom rade sa správny súd zaoberal tými žalobnými dôvodmi žalobcu, v prípade ktorých preukázania by bolo žalobou napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Pre efektívny súdny prieskum je totiž nutné preverovanie zákonnosti začať od nepreskúmateľnosti (ktorá je zrušujúcim dôvodom napadnutého rozhodnutia podľa § 191 písm. d/ SSP ), keďže táto je základnou prekážkou každého súdneho prieskumu (obdobne napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžf/68/2016 z 27. júna 2017). Správny súdny poriadok v ustanovení § 191 ods. 1 písm. d) upravuje ako jeden z dôvodov zrušenia v správnom súdnom konaní preskúmavaného rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy jeho nepreskúmateľnosť a tú následne rozlišuje na nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. O nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov ide okrem iného aj vtedy, ak sa správny orgán riadne nevysporiada so všetkými námietkami účastníkov konania, prípadne svoje rozhodnutie neodôvodní. Z vyššie citovaného ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku vyplýva, že z odôvodnenia musí byť zrejmé, že sa správny orgán posudzovanou vecou náležite zaoberal, neopomenul žiadne účastníkove námietky, na tieto prihliadol a vysporiadal sa s nimi. Argumenty a závery správneho orgánu nesmú vzbudiť pochybnosti o jeho nezávislosti a odbornosti. Z odôvodnenia musí rovnako plynúť vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nespĺňa tieto náležitosti je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, pretože nedáva dostatočné záruky, že nebolo vydané v dôsledku svojvôle. O nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť ide vtedy, ak je rozhodnutie nejasné alebo protirečivé.
34. Po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného má súd za to, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB4-340-032/2022-AV zo dňa 12.10.2022 je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov jednak čo do odôvodnenia dĺžky doby zaistenia ako aj čo do odôvodnenia zaistenia maloletého, čo zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia
35. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je len strohé, formalistické, obsahujúce citáciu ustanovení zákona, ktoré žalovaný aplikoval na prejednávaný prípad bez toho, aby z neho vyplývala správna úvaha žalovaného v kontexte k zistenému skutkovému stavu ako aj správna úvaha ktorou sa riadil pri stanovení dĺžky doby zaistenia. Z odôvodnenia rozhodnutia taktiež nie je zrejmá ani správna úvaha vo vzťahu k posúdeniu zásahu do práv maloletých detí žalobcu (T. Q., nar.: XX.XX.XXXX a L. Q., nar.: XX.XX.XXXX),
ktorí boli zaistení spolu so žalobcom a to v kontexte posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. K tomuto súd uvádza nižšie nasledujúce :
Pokiaľ ide o dĺžku doby zaistenia správny súd ohľadne danej námietky poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa názoru kasačného súdu v rozhodnutí 10Sza/4/2012 lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný,“ je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca.
36. V tomto prípade mal súd za to, že stanovená lehota zaistenia nebola náležite zo strany správneho orgánu odôvodnená na individuálnom princípe podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, čo je podstatnou vadou spôsobujúcou nezákonnosť rozhodnutia, nakoľko ako už súd uviedol vyššie dĺžka doby zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia. Vzhľadom k tomu mal súd za to, že je námietka žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti rozhodnutia vo vzťahu k stanovenej dĺžke doby zaistenia dôvodná a má za následok prepustenie žalobcu zo zaistenia.
37. Taktiež bola dôvodná námietka žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti rozhodnutia vo vzťahu k odôvodneniu zásahu do práva žalobcu ako maloletého na osobnú slobodu.
38. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
39. Správny súd najmä poukazuje nato, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje neformálne (§ 206 ods. 3 SSP). Súd poukazuje na to, že žalobca bol zaistený spolu so svojimi rodičmi: X. Q., nar.: XX.XX.XXXX a I. Q., nar.: XX.XX.XXXX a s jeho maloletými súrodencami: T. Q., nar.: XX.XX.XXXX a L. Q., nar.: XX.XX.XXXX, ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného s tým, že navrhol, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Mal zato, že takýto zásah je aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
40. Správny súd uvádza, že zaistenie maloletého/rodiča maloletého dieťaťa, ktorí boli zaistení spolu nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (jeho zaistenie a zaistenie jeho rodinných príslušníkov) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.
41. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
42. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší
záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
43. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t. j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Súd tu na tomto mieste poukazuje na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
44. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu,“ v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca. Teda jeho ponechaním v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru má správny súd za to, že žalovaný nepostupoval obozretne pri zaistení maloletého cudzinca a jeho umiestnení v útvare policajného zaistenia.
45. Žalovaný sa v odôvodnení svojho rozhodnutia žiadnym spôsobom nezaoberal vyššie uvedenými skutočnosťami a zaistenie žalobcu vo vzťahu k zaisteniu jeho maloletým deťom odôvodnil len formalisticky citáciou zákona o pobyte cudzincov bez vlastnej správnej úvahy vo vzťahu k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej ako zraniteľnej osoby. Poukázal len na čl. 8 ods. 1 Dohovoru, ale neposudzoval túto situáciu v súlade s čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Súd po vyhodnotení vyššie uvedeného mal za to, že námietka nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného je dôvodná a zakladá dôvod zrušenia napadnutého rozhodnutia (§ 191 ods. 1 písmeno d) SSP).
46. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia - nepreskúmateľnosť rozhodnutia, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
47. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, ktoré boli dostatočným dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia sa súd z dôvodu procesnej ekonómie nezaoberal ostatnými žalobnými námietky.
48. Preto správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 2 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. d) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
49. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.