Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23S/16/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobkyne: C. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. J. XX, XXX XX U., zast. ŠKODA LEGAL s.r.o., so sídlom Komenského 18/B, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 244 259, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 50347-2/2014-BA zo dňa 12. novembra 2014, takto

rozhodol:

I/ Krajský súd žalobu žalobkyne z a m i e t a .

II/ Žalobkyni náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

Sociálna poisťovňa, pobočka Žiar nad Hronom, vydala rozhodnutie č. 4634/2014-ZH-DvN zo dňa 25.08.2014, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej v texte základné nariadenie), nemá Vladimíra I. (ďalej v texte žalobkyňa) nárok na dávku v nezamestnanosti.

Žalobkyňa v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu namietala záver Sociálnej poisťovne, ktorý sa týka nezachovania jej väzieb a centra záujmov na území Slovenskej republiky. Na Slovensku sa nebolo možné dôstojne zamestnať, preto bola nútená vycestovať za prácou do zahraničia. Počas pobytu v zahraničí bola vždy občanom Slovenskej republiky, kde má trvalé bydlisko, ktoré nechcela nikdy meniť. K Slovensku má naďalej hlboké väzby, pričom má záujem sa zamestnať na Slovensku.

Žalovaný rozhodnutím č. 50347-2/2014-BA zo dňa 12.11.2014 zamietol odvolanie žalobkyne a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Konštatoval, že žalobkyňa v prvostupňovom konaní o dávke v nezamestnanosti preukázala v posudzovanom období dobu poistenia v nezamestnanosti, dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ - Veľkej Británie od 08.06.2010 do 07.06.2014, preto Sociálna poisťovňa posudzovala, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia, keď v zmysle čl. 61 ods. 2 citovaného nariadenia je možné zohľadniť doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov členského štátu EÚ, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté v súlade so slovenskými právnymi predpismi. Výnimku z tohto pravidla predstavujú prípady uvedené v čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, t.j. prípady, kedy si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky. Konštatoval, že žalobkyňa bezprostredne

pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla dobu poistenia v zamestnanosti v zmysle slovenskej legislatívy. Z uvedeného dôvodu by bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. V súlade so zisteniami a záverom prvostupňového správneho orgánu žalovaný konštatoval, že žalobkyňa v posudzovanom období nepreukázala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by bolo možné zohľadniť do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti, t.j. jednak v zmysle § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, jednak v zmysle čl. 61 základného nariadenia v spojení s čl. 65 ods. 2 a 5 písm. c/ základného nariadenia. Posudzované bolo bydlisko navrhovateľky podľa kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností uvedených v čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej v texte vykonávacie nariadenie), a to so záverom, že bydlisko žalobkyne nezostalo počas jej výkonu zárobkovej činnosti na území Veľkej Británie zachované na území Slovenskej republiky, keď v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Žalovaný posúdil zachovanie väzieb žalobkyne na území Slovenskej republiky počas svojho zamestnania na území Veľkej Británie na základe celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, t.j. údajov a skutočností, známych z rozhodovacieho procesu a údajov uvedených žalobkyňou v žiadosti o dávku v nezamestnanosti zo dňa 02.07.2014 a vo vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska zo dňa 02.07.2014. Zohľadnené boli informácie získané výsluchom žalobkyne v rámci odvolacieho konania dňa 29.09.2014. Žalovaný konštatoval, že žalobkyňa sa vedome a slobodne rozhodla odísť, žiť a pracovať na územie Veľkej Británie, kde trávila aj svoj voľný čas, platila súvisiace dane, poplatky, poberala dávky sociálneho zabezpečenia a na obdobie od augusta 2009 do mája 2014 si na toto územie preniesla centrum záujmov. Zohľadnil pritom dĺžku prítomnosti na území členského štátu EÚ

- čl. 11 ods. 1 písm. a/ vykonávacieho nariadenia (viac ako 5 rokov), celkovú situáciu žiadateľky - čl. 11 ods. 1 písm. b/ vykonávacieho nariadenia (stabilný pracovný pomer vo Veľkej Británii, rodená situácia žiadateľky - na území Veľkej Británie trávila svoj pracovný i mimopracovný čas aj s priateľom, na Slovensku má rodičov, ktorých navštevovala dvanásťkrát ročne, bytová situácia na území Veľkej Británie - bývanie v podnájme, plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie, poberanie dávok sociálneho zabezpečenia na území Veľkej Británie), z čoho vyplýva, že si nezachovala žalobkyňa centrum záujmov na Slovensku. Neakceptoval popisované väzby k Slovenskej republike, ktoré podľa žalovaného poukazujú na prirodzené osamostatnenie sa detí po dovŕšení plnoletosti, ako tomu bolo aj v prípade žalobkyne, ktorá viedla samostatný život v období rokov 2009 - 2014 na území Veľkej Británie. Konštatoval, že koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom členskom štáte EÚ nezakladá nárok na automatické priznanie dávky v nezamestnanosti v inom členskom štáte EÚ. Teda, keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania (bez ohľadu na dôvody) a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento iný členský štát je povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Odvolací orgán mal za preukázané, že žalobkyňa sa od roku 2005 orientovala na pracovný trh krajín EÚ, počas výkonu zamestnanie vo Veľkej Británii od roku 2009 sa dlhodobo zdržiavala, bývala, trávila pracovný i mimopracovný čas, platila zákonné odvody i dane a poberala dávky sociálneho zabezpečenia na území Veľkej Británie. Na základe uvedeného dobu poistenia v nezamestnanosti, dosiahnutú podľa britskej legislatívy, nebolo možné zohľadniť, ako keby bola dosiahnutá na území Slovenska v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia.

V zákonom stanovenej lehote podala žalobkyňa žalobu proti rozhodnutiu žalovaného, ktoré navrhovala zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že pri aplikovaní testu pre posúdenie bydliska žalobkyne v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia žalovaný nesprávne posúdil dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov. Tvrdila, že samotná povaha práce žalobkyne ako obchodnej zástupkyne pre Strednú Európu, nevyhnutne vyžadovala jej prítomnosť na Slovensku, kde trávila 7 až 14 dní do mesiaca. Zároveň trávila na území Slovenska aj dovolenku. Na Slovensku sa zdržiavala v čase jej zhoršeného zdravotného stavu. Pobyt na území Veľkej Británie vždy považovala za riešenie dočasné s úmyslom vrátiť sa na územie Slovenskej republiky. Namietala nesprávne

vyhodnotenie situácie dotknutej osoby tvrdiac, že konštatovanie, že pracovná situácia zabezpečuje plnohodnotné podmienky pre bývanie a vykonávanie pracovnej činnosti na území Veľkej Británie, nezohľadňuje povahu zamestnania žalobkyne a miesta jeho výkonu. Tvrdila, že všetky rodinné väzby na Slovensku zostali zachované aj po tom, ako začala pracovať v zahraničí. Pravidelne navštevovala rodičov. Priateľ pochádza z rovnakého mesta ako ona - Žarnovica a spolu plánovali spoločný život na Slovensku, kde trávili spoločné dovolenky a navštevovali rodinu. Trvalé bydlisko zostalo počas celého trvania jej pracovného pomeru v zahraničí na Slovensku. Žalobkyňa nevlastní na Slovensku žiadnu nehnuteľnosť a býva s rodičmi, pričom akékoľvek ubytovanie na území Veľkej Británie malo len dočasný charakter. Poukázala na skutočnosť, že v období od 09/2013 do 06/2014 si ako samoplátca uhrádzala na Slovensku zdravotné poistenie. Tvrdila, že za centrum záujmov žalobkyne je nutné považovať Slovenskú republiku, a to najmä z dôvodu prevládajúcich väzieb k Slovenskej republike, na rozdiel od väzieb k Veľkej Británii. Poukázala na § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, čl. 61 ods. 1, ods. 2; čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia tvrdiac, že v zmysle tejto právnej úpravy jej jednoznačne vznikol nárok na dávku v nezamestnanosti, nakoľko podľa čl. 61 a čl. 65 základného nariadenia dosiahla vo Veľkej Británii dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú mal žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, zohľadniť pre účely skúmania vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Podľa žalobkyne žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, dospeli na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď konštatovali, že žalobkyňou uvedené väzby k Slovenskej republike poukazujú na prirodzené sa osamostatnenie detí po dovŕšení plnoletosti.

Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 09.02.2015 trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žalobu navrhol zamietnuť. poukázal na to, že žalobkyňa preukazovala návštevy na území Slovenskej republiky kópiami rezervácií leteniek (celkovo 21 rezervácií letov), z obsahu ktorých bolo zistené, že navštívila Slovensku v roku 2010 dvakrát, v roku 2011 dvakrát, v roku 2012 päťkrát, v roku 2013 dvakrát a v roku 2014 jeden raz. Žalobkyňa predložila dôkaz celkovo o 12 pobytoch na území Slovenskej republiky za celé obdobie vykonávania zamestnania na území Veľkej Británie. Vo Vyhlásení na účely posúdenia bydliska žalobkyňa uvádzala návraty na územie Slovenska len každý druhý mesiac (nie teda mesačne 7 až 14 dní, ako uvádzala v žalobe). K námietke o pravidelnom navštevovaní rodičov žalovaný poukázal na skutočnosť, že vo vzťahu k rodičom je prirodzené osamostatnenie sa plnoletých detí a vytvorenie vlastných samostatných domácností, preto pobyt rodičov a ich časté navštevovanie nepreukazuje zachovanie bydliska v tejto krajine, počas výkonu zárobkovej činnosti žiadateľa v inom členskom štáte EÚ. Uvedený právny názor je v súlade s rozhodnutím Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 (o rozsahu pôsobnosti čl. 65 ods. 2 základného nariadenia). Predmetná väzba k Slovenskej republike (pobyt u rodičov a ich návštevy) nie sú v porovnaní s dĺžkou pobytu žalobkyne na území Veľkej Británie a jej stabilnou pracovnou situáciou vo Veľkej Británii, čo svedčí o tom, že žalobkyňa si vytvorila centrum záujmov vo Veľkej Británii. Stabilná pracovná situácia vytvárala žalobkyni podmienky pre plnohodnotné žitie a bývanie, využívanie verejných služieb a trávenie mimopracovného času na území Veľkej Británie. To, že žalobkyňa počas zamestnania vo Veľkej Británii bývala počas 5 rokov v dvoch podnájmoch s inými osobami, je možné považovať za stabilnú bytovú situáciu žalobkyne, preukazujúcu tiež osamostatnenie sa plnoletých detí a vytvorenie si vlastných samostatných domácností. Zotrval na závere, že bydlisko

- centrum záujmov žalobkyne na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnania na území Veľkej Británie nezostalo zachované. Zdôraznil, že koordinačné predpisy určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Štát posledného zamestnania, t.j. štát, v ktorom bolo odvádzané poistné na sociálne poistenie, je teda miestom, kde by malo dôjsť k uplatneniu nároku na dávku v nezamestnanosti, pričom v takomto prípade sa neskúmajú väzby žiadateľa k tejto krajine, ale doby poistenia dosiahnuté podľa jeho legislatívy. Následne má nezamestnaná osoba možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti podľa čl. 64 základného nariadenia do ktoréhokoľvek členského štátu EÚ, t.j. aj na územie Slovenskej republiky. V danom prípade žalobkyňa skončila pracovný pomer na území Veľkej Británie z jej vlastného podnetu, z čoho vyplýva, že žalobkyni by nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle právnych predpisov Veľkej Británie. Nie je preto zrejmé, na základe akého právneho dôvodu by žalovaný mal automaticky zohľadniť a priznať nárok na dávku v nezamestnanosti. Predmetný postup by nezodpovedal požiadavke vyplývajúcej priamo zo základného nariadenia, t.j. požiadavke rovnomerného a spravodlivého rozdelenia finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Žalovaný uzavrel, že v prípade ak nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti

v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát skúma, či vôbec je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania väzieb a centra záujmov v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Takéto väzby sa však v predmetnom konaní nepreukázali.

Na pojednávaní právny zástupca žalobkyne zotrval na podanej žalobe. Vytkol žalovanému, že sa nezaoberal povahou práce žalobkyne, ktorá si vyžadovala cestovanie po rôznych štátoch EÚ, pričom bývanie žalobkyne vo Veľkej Británii malo len dočasný charakter. Ako obchodný zástupca väčšinu pracovného času trávila v iných štátoch, vrátane Slovenska. Priateľ žalobkyne podniká na Slovensku, ale aj vo Veľkej Británii, čo si tiež vyžaduje cestovanie. Rovnako, ani on sa sústavne nezdržiava len vo Veľkej Británii. Žalobkyňa nemala záujem nadobúdať nehnuteľnosti, a to ani vo Veľkej Británii, ani na Slovensku, vzhľadom na povahu jej práce, ktorá si vyžadovala veľa cestovania. Bývala stále u rodičov. Namietal nesprávne vyhodnotenie väzieb žalobkyne k Slovenskej republike, v dôsledku čoho žalovaný vec nesprávne právne posúdil, ak nepriznal žalobkyni nárok na dávku v nezamestnanosti.

Žalobkyňa na pojednávaní uviedla, že jej pracovná náplň si vyžadovala časté pracovné návštevy u klientov v rôznych štátoch, najmä na Slovensku, ale aj v iných. Mala prenajatú izbu vo Veľkej Británii s tým, že toto bolo pre ňu výhodnejšie, ako keby mala zakaždým pri návšteve Veľkej Británie platiť hotel. V správnom konaní preukazovala jej zdržiavanie sa v iných členských štátoch dôkazmi, najmä o letoch, avšak keďže tieto cesty spájala aj s dovolenkami, tieto si hradila aj sama a tie, ktoré hradil zamestnávateľ, už nevedela následne preukázať, vzhľadom na skončenie pracovného pomeru. Potvrdila, že dávku v nezamestnanosti si vo Veľkej Británii neuplatnila a pracovný pomer vo Veľkej Británii skončila po vzájomnej dohode so zamestnávateľom, vzhľadom na jej nepriaznivý zdravotný stav.

Zástupca žalovaného na pojednávaní poukázal na to, že Sociálna poisťovňa sa dôsledne zaoberala všetkými predloženými dokladmi. Posudzovala povahu práce žalobkyne, vyhodnocovala pobyty žalobkyne a zo skutkových zistení vyplynul záver, že žalobkyňa si bydlisko a centrum záujmov nezachovala na území Slovenskej republiky, preto jej nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti.

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p., preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní v zmysle § 250g O.s.p. dospel k záveru, že žaloba nebola podaná dôvodne, preto žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p.; v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa § 247 ods. 1 O.s.p.; podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 50347-2/2014-Ba zo dňa 12.11.2014, ktorým žalovaný nevyhovel odvolaniu žalobkyne a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Žiar nad Hronom č. 4634/2014-ZH-DvN zo dňa 25.08.2014, na základe ktorého podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a podľa čl. 61 základného nariadenia nemá žalobkyňa nárok na dávku v nezamestnanosti.

Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení; poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie nezamestnaných občanov hľadajúcich zamestnanie (ďalej len "evidencia nezamestnaných občanov") bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 104 ods. 7 zákona č. 461/2003 Z.z.; rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (základné nariadenie); príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia; s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia; úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

Podľa čl. 65 ods. 5a základného nariadenia; nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

Podľa čl. 11 ods. 1, 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (vykonávacie nariadenie); ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely (1). Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu (2).

Podľa čl. 1 písm. j/ základného nariadenia; na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

Z obsahu administratívneho spisu a vyjadrení účastníkov konania súd považoval za preukázané tieto skutočnosti.

Žalobkyňa bola zaradená do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 04.06.2014 na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Štiavnica. Dňa 02.07.2014 si uplatnila nárok na dávku v nezamestnanosti.

V rozhodnom období posledných troch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 04.06.2011 do 03.06.2014 pracovala žalobkyňa na území iného členského štátu Európskej únie

- Veľkej Británie. Žalobkyňa preukázala predložením formulára U002 osvedčeným príslušnou britskou inštitúciou dňa 24.07.2014, doručený pobočke dňa 01.08.2014, dobu poistenia v nezamestnanosti od 04.06.2011 do 03.06.2014, 1096 dní.

Vo Vyhlásení žiadateľa na účely posúdenia bydliska, ktoré žalobkyňa predložila dňa 02.07.2014 (keďže bolo nepochybnou skutočnosťou, že žalobkyňa ako cezhraničný pracovník sa zo zamestnania vo Veľkej Británii nevracala do miesta bydliska spravidla denne, alebo najmenej raz týždenne), uviedla, že dôvodom odchodu do Veľkej Británie bola práca, pričom zamestnanie nemalo dočasný (sezónny) charakter, bývanie na území Veľkej Británie bolo v nájme (podnájme), počas dovolenky sa zdržiavala na území Slovenska, vo Veľkej Británii s ňou nebola iná blízka osoba, na územie Slovenska sa vracala každý druhý mesiac, a to zo zdravotných dôvodov, na území Slovenska nevlastní nehnuteľnosť, pričom počas zamestnania vo Veľkej Británii zostali k SR zachované väzby - rodičia a trvalé bydlisko.

Zo žiadosti o dávku v nezamestnanosti a súvisiacich dokladov predložených v konaní je zrejmé, že žalobkyňa bola zamestnaná vo Veľkej Británii od 11.01.2010 do 06.04.2010 u zamestnávateľa ULTIMA DISPLAYS LTD, a to na dobu neurčitú. Zamestnanie bolo ukončené z jej podnetu. Vo Veľkej Británii sa zdržiavala od januára 2009 do 06.04.2014. Z údajov uvedených vo Vyhlásení vyplýva, že na Slovensko sa vracala každý druhý mesiac, pričom v zápisnici, spísanej dňa 29.09.2014 uviedla početnosť návratov na Slovensko každý mesiac. V zápisnici tiež uviedla, že pracovala ako obchodný zástupca pre Česko, Slovensko, Maďarsko a Španielsko. Početnosť častých návratov na Slovensko vyplývalo z povahy zamestnania. Súkromné návraty však boli len 2-3 krát ročne. V období od konca augusta 2013 do polovice novembra 2013 sa zo zdravotných dôvodov zdržiavala na území Slovenska. Nemocenské dávky nepoberala. Opätovne sa vrátila do zamestnania vo Veľkej Británii. Pred obdobím pobytu vo Veľkej Británii od apríla 2005 sa zdržiavala vo Švajčiarsku, na Cypre a v Španielsku. Na území Slovenskej republiky nezískala žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti a v obdobiach nezamestnanosti nebola vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie na Slovensku.

Jednotlivé žalobné námietky súd považoval za neopodstatnené, zastávajúc názor, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán v dostatočnom rozsahu zistili skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovali príslušné právne predpisy, čo vyústilo do vydania zákonného rozhodnutia žalovaného.

Postup správnych orgánov bol v súlade s vyššie citovanými právnymi predpismi, ak po preukázaní skutočnosti, že v posudzovanom období žalobkyňa preukázala dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ - Veľkej Británie, posudzovali, či je možné takúto dobu zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v inom členskom štáte je možné zohľadniť v prípade uvedenom v čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia, t.j. v prípade, ak si dotknutá osoba počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec na území členského štátu EÚ zachovala bydlisko na území Slovenskej republiky.

Vzhľadom na vyššie uvedené preto posudzovanie otázky bydliska v predmetnom prípade bolo kľúčovým. V zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Čl. 11 vykonávacieho nariadenia upravuje spôsob určenia bydliska, a to posúdením rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností uvedených v odseku 1. V zmysle odseku 2 čl. 11 vykonávacieho nariadenia, pre prípad nezhody medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby, sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby tak, ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

Správny orgán v dostatočnom rozsahu posúdil kritériá, ktoré vyhodnotil a dostatočným a zrozumiteľným spôsobom odôvodnil. Aj podľa názoru súdu zo zistených skutočností vyplýva, že miesto, kde žalobkyňa zvyčajne bývala počas posledného zamestnania, bola Veľká Británia, a teda v konečnom dôsledku

nebolo možné pri posúdení nároku na dávku v nezamestnanosti aplikovať čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a/ základného nariadenia a uplatniť zásadu úhrnu dôb v zmysle čl. 61 základného nariadenia.

Žalobkyňa sa v podstate od svojich dvadsiatich rokov zdržiavala v iných štátoch Európskej únie, a to vo Švajčiarsku, na Cypre, v Španielsku, neskôr vo Veľkej Británii. Je neprehliadnuteľný fakt, že preferovala trh práce v iných členských štátoch a nie na Slovensku, čo napokon aj sama uviedla ako dôvod jej vycestovania do zahraničia, keďže na Slovensku sa nemohla dôstojne zamestnať. Žalovaný, vrátane prvostupňového správneho orgánu, správne vyhodnotili dĺžku a trvalosť prítomnosti žalobkyne na území dotknutých členských štátov, najmä na území Veľkej Británie, kde sa zdržiavala od roku 2009. Súd sa stotožňuje tiež s posúdením jej zamestnania, ktoré bolo hodnotené ako stabilná pracovná situácia, vzhľadom nato, že v období od januára 2010 do 06.04.2014 mala uzatvorenú pracovnú zmluvu na dobu neurčitú. Početnosť návratov na Slovensko nesvedčí v prospech záveru, že by žalobkyňa mala bydlisko na Slovensku, t.j. že by Slovensko bolo miestom, kde v rozhodnom období zvyčajne bývala (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia), ale táto početnosť vyplývala z povahy jej zamestnania. Sama žalobkyňa uviedla, že ako obchodný zástupca aj pre Slovensko vykonávala pracovné cesty na Slovensko. Rozhodujúce je to, že tieto služobné cesty, zhodou okolností na Slovensko vykonávala na príkaz zamestnávateľa, majúceho sídlo vo Veľkej Británii, kde bývala. Dôkazy o početnosti návratov na Slovensko doložila len čiastočne. Súd sa stotožnil aj s posúdením bytovej situácie žalobkyne, ktorá vo Veľkej Británii bývala v dvoch podnájmoch s ďalšími osobami. Nie je relevantnou skutočnosťou pre vyhodnotenie otázky, kde žalobkyňa počas posledného zamestnania zvyčajne bývala, či bývala v nehnuteľnosti, ktorú vlastnila, resp. v podnájme. Bývanie v podnájme je v súčasnosti bežným spôsobom bývania mladých ľudí aj na Slovensku. Žalobkyňa bola zamestnaná na území Veľkej Británie a daňové povinnosti si plnila na tomto území, preto sa za štát bydliska pre daňové účely považuje štát zamestnania, t.j. Veľká Británia.

Uvedené skutočnosti nasvedčujú úmyslu žalobkyne v rozhodnom období bývať vo Veľkej Británii. Nie je rozhodujúcou skutočnosťou, aké dôvody ju viedli k zmene tohto rozhodnutia, k vráteniu sa na Slovensko. Tvrdenia žalobkyne v súčasnosti vyznievajú účelovo, nesvedčiace o jej pôvodnom úmysle bývať vo Veľkej Británii, preto v zmysle čl. 1 bod 1 základného nariadenia je možné za bydlisko žalobkyne v rozhodnom období považovať Veľkú Britániu. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom žalovaného, že žalobkyňa si bydlisko (v zmysle čl. 1 písm. j/ základného nariadenia) a centrum záujmov nezachovala na území Slovenska.

Z obsahu administratívneho spisu, ako aj vyjadrenia žalobkyne, vyplýva nesporná skutočnosť, že žalobkyňa si neuplatnila vo Veľkej Británii nárok na dávku v nezamestnanosti, v ktorom skončila zamestnanie. Pokiaľ by tak bola urobila a pokiaľ by jej bol priznaný v zmysle legislatívy Veľkej Británie, mala možnosť požiadať o export priznanej dávky v zmysle čl. 64 základného nariadenia na územie Slovenskej republiky. Žalobkyňa však skončila pracovný pomer vo Veľkej Británii z vlastného podnetu, preto by jej vo Veľkej Británii nevznikol nárok na dávku v nezamestnanosti. Správne poukázal žalovaný na skutočnosť, že pokiaľ by v takomto prípade bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje základné nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Správne žalovaný tiež poukázal na čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, ktorého cieľom je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti.

Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a predchádzajúceho konania, na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že v medziach žaloby je rozhodnutie žalovaného v súlade so zákonom. Žalovaný vec správne právne posúdil, pričom sa náležite vyporiadal s odvolacími námietkami žalobkyne, svoje rozhodnutie vyčerpávajúco odôvodnil a súd sa s jeho odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil.

Žalobkyni, ktorá v konaní nemala úspech, súd náhradu trov konania nepriznal, aplikujúc ustanovenie § 250k ods. 1 O.s.p..

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.