Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15S/21/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr. Evy Hritzovej a JUDr. Pavla Lukáča, v právnej veci žalobcu: Dareq s.r.o., Kopčianska 10, Bratislava, IČO: 47 635 177, zast.: JUDr. Zuzana Porubská, advokátka so sídlom Farská 25, Nitra, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/199668/2014/857 zo dňa 24.04.2014, takto

rozhodol:

Súd žalobu z a m i e t a.

Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 14.07.2014 domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 37.925,80 eura. V odôvodnení podanej žaloby poukázal na to, že Daňový úrad Bratislava ako prvostupňový správny orgán v postavení správcu dane vykonal u žalobcu v postavení daňového subjektu, kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj až december 2011, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 9104408/5/5058757/2013/Jaro zo dňa 12.11.2013 (ďalej len ako ,,protokol“). Žalovaný doručil žalobcovi protokol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 18.11.2013 v zmysle § 31 ods. 4 Daňového poriadku a teda týmto dňom bolo možné považovať daňovú kontrolu za ukončenú.

Na základe výsledkov zistených vykonanou daňovou kontrolou Daňový úrad Bratislava vydal dňa 02.01.2014 rozhodnutie číslo 9104408/5/5883/2014/Jaro (ďalej len ako ,,rozhodnutie prvostupňového orgánu“) podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku, ktorým žalobcovi vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2011 v sume 37.925,80 eura. Toto rozhodnutie bolo žalobcovi doručené dňa 17.01.2014.

Žalobca podal voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu odvolanie zo dňa 30.01.2014, ktoré bolo podané na poštovú prepravu dňa 03.02.2014.

Následne bolo doručené žalobcovi písomné podanie Daňového úradu Bratislava označené ako ,,Oznámenie 9104408/5/783922/14/NecZ zo dňa 28.02.2014.

Daňový úrad Bratislava uviedol, že na žalobcom podané odvolanie sa hľadí ako na nepodané, ,,pretože sú v rozpore s citovaným ustanovením“. Oznámenie nemalo formu rozhodnutia vydaného v správnom konaní.

Následne bolo žalobcovi doručené rozhodnutie vydané žalovaným, zo dňa 24.04.2014, teda napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný rozhodoval o odvolaní žalobcu voči rozhodnutiu prvostupňového orgánu a to takým spôsobom, že ho potvrdil.

Napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, nesprávneho vyhodnotenia dôkazov a tým došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu. Správny orgán vec nesprávne právne posúdil.

Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt naplnil všetky hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH. Preto Daňový úrad Bratislava oprávnenosť nároku žalobcu uznal a sumu DPH 37.925,80 eura žalobcovi po uplatnení nároku aj vyplatil. To znamená, že žalobca splnil všetky podmienky pre odpočet DPH, čo sám prvostupňový správny orgán aj uznal.

Samotná skutočnosť, že spoločnosť Merlingold, s.r.o. už v mieste sídla nesídli a spoločnosť Jiman, s.r.o. tiež v mieste sídla už nesídli a so správcom dane už nekomunikuje je právne irelevantná z pohľadu daňovej kontroly. Žalobca predsa nemôže ovplyvniť zmeny, ktoré u týchto spoločností nastali v priebehu 3 rokov. Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt predložil všetky doklady, ktoré správca dane požadoval za účelom vykonania kontroly.

Žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt uniesol dôkazné bremeno v súlade s ust. § 24 Daňového poriadku. Na preukázanie svojich tvrdení predložil správcovi dane všetky interné účtovné doklady, faktúry, zmluvy týkajúce sa transakcií s vplyvom na kontrolovanú daň (resp. základ dane), pokladničné doklady, bankové výpisy.

Žalovaný a ani prvostupňový správny orgán si nesplnil svoje zákonné povinnosti, nepostupoval v súlade so základnými zásadami správy daní, skutkový stav nebol náležite zistený a vec nebola správne právne posúdená. Napadnuté rozhodnutie je preto nezákonné. Postup správneho orgánu je tiež preto nezákonný.

K podanej žalobe sa písomne vyjadril žalovaný, pričom poukázal na to, že správca dane zaslal daňovému subjektu nesprávne oznámenie zo dňa 28.02.2014 (nie rozhodnutie, ako uvádza žalobca), keďže platiteľovi bola dňom 31.12.2013 zrušená registrácia na DPH a netýkala sa ho teda povinnosť podávať podania elektronicky. Vzápätí na to ale správca dane uvedené pochybenie napravil, keď v zmysle § 73 ods. 2 daňového priadku obratom postúpil predmetné odvolanie Finančnému riaditeľstvu SR, odboru daňového konania, daňový subjekt HOCHBAU KONSTRUKTION s.r.o. v zmysle zákona listom číslo 9104408/5/900738/2014/NecZ zo dňa 10.03.2014 o takomto postupe riadne upovedomil a súčasne mu aj týmto listom oznámil, že keďže daňovému subjektu HOCHBAU KONSTRUKTION s.r.o. bolo určené posledné zdaňovacie obdobie na dani z pridanej hodnoty december 2013, má považovať zaslané oznámenie číslo 9104408/5/783922/2014/NecZ zo dňa 28.02.2014 za bezpredmetné.

Daňový subjekt mal zákonnú možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam uvedeným v protokole, poukázať na chybu v písaní správcu dane na str. 2 protokolu a uvedená zrejmá nesprávnosť, tak 2013 miesto roku 2012, by bola odstránená počas vyrubovacieho konania v deň prerokovania pripomienok a dôkazov predložených daňovým subjektom v spísanej zápisnici o ústnom pojednávaní so správcom dne podľa § 19 daňového poriadku. Daňový subjekt právo vyjadriť sa k protokolu v zmysle § 46 ods. 8 daňového poriadku v stanovenej lehote nevyužil a žiadnu chybu v písaní správcu dane nenamietal. Daňová kontrola v spoločnosti HOCHBAU KONSTRUKTION s.r.o. bola v zmysle § 46 ods. 1 daňového poriadku začatá dňom určeným v oznámení správcu dane číslo 9102408/5/3201943/2012/Jar, a to dňa 04.12.2012, oznámenie správcu dane o daňovej kontrole č. 9102408/5/3201943/2012/Jar bolo daňovému subjektu doručené dňa 15.11.2012, pričom deň začatia daňovej kontroly nie je závislý odo dňa doručenia oznámenia o výkone daňovej kontroly. Daňová kontrola bola ukončená v zmysle § 46 ods. 9 daňového poriadku dňa 18.11.2013, t.j. dňom doručenia protokolu s výzvou. Správca dane tak dodržal ročnú lehotu stanovenú zákonom na výkon daňovej kontroly.

Daňový subjekt si vyplatenie nadmerného odpočtu v sume 12.163,31 eura nárokoval neoprávnene a svojim konaním porušil ustanovenia § 49 v nadväznosti na § 51 Zákona o DPH; vrátenie/požitie nadmerného odpočtu na základe podaného daňového priznania v roku 2011 bolo tak jednoznačne v súlade so zákonom.

Samotná existencia faktúr neznamená, že prijímateľ tovaru má právo na odpočítanie dane, pretože je potrebné, aby boli splnené všetky podmienky na odpočítanie dane ustanovené v zákone číslo 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne poskytnuté bolo a samotná existencia faktúr a zmlúv vyhotovených zákonne konformným spôsobom nie je dostačujúcim dôkazom. Faktúra, dodací list, alebo akýkoľvek listinný dôkaz sám o sebe bez ďalšieho nie je dôkazom o tom, že plnenie bolo uskutočnené, ale len tvrdením o takejto udalosti.

Pokiaľ daňový subjekt nepreukáže, že k dodaniu tovaru lešenia Graf došlo a daňová povinnosť vznikla, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane.

Preukazovať zistené skutočnosti má v zmysle platného daňového poriadku povinnosť daňový subjekt a nie správca dane, správca dane riadne v zmysle § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku oznámením č. 9104408/5/500698013/Jar zo dňa 08.11.2013 oboznámil daňový subjekt so všetkými zisteniami v daňovej kontrole za zdaňovacie obdobie máj až december 2011, na základe ktorých prijal záver, že daňový subjekt nemá nárok na odpočítanie dane z predložených dodávateľských faktúr, keďže nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti. Pokiaľ daňový subjekt nesúhlasil so zistenými skutočnosťami a prijatým záverom a chcel preukázať opak, mohol využiť všetky zákonne možnosti, ktoré mu dáva; vyjadriť sa k správcom dane zisteným skutočnostiam ešte v priebehu daňovej kontroly, rovnako ako spôsobu ich zistenia a predložiť svoje vyjadrenia, návrhy a dôkazy; daňový subjekt napriek tomu tak v priebehu daňovej kontroly neučinil.

V predmetnom prípade teda kontrolovaný daňový subjekt HOCHBAU KONSTRUKTION s.r.o. s konateľom Alanom Hamzičom mohol perfektne sledovať obstarávacie, resp. výrobné procesy u svojho dodávateľa Marlingold, s.r.o., ktorého konateľom bol Alan Hamzič; tu treba uviesť, že ani v jednom z vyššie uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu SR, na ktoré sa daňový subjekt odvoláva, východiskový skutkový stav pre rozhodnutie netvorili reťazové dodávky tovarov medzi personálne prepojenými osobami.

V uvedenom prípade nebolo preukázané reálne uskutočnenie dodávky tovarov a služieb, v tomto prípade dodávky lešenia Graf, a súčasne nebolo preukázané ani to, že ich mala dodať zdaniteľná osoba, uvedená na faktúre, a to Merlingold, s.r.o.

Navrhol preto aby súd žalobu podľa § 250j OSP zamietol.

Krajský súd v Nitre preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu podľa ust. § 244 OSP a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 224 ods. 1 OSP). Zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,“) v ustanovení § 3 ods. 1 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti. Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, a preto je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu.

Vo vzťahu k zachovávaniu práva právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle tohto, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku, správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

Podľa § 45ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len ,, kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo a) na predloženie 1. písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, 2. služobného preukazu zamestnanca správcu dane, okrem zamestnanca správcu dane, ktorým je obec, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičiavaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 45 ods. 2 daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, f) umožňovať vstup do sídlo, miesta podnikania kontrolovaného daňového subjektu a a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu, poskytnúť výpisy, alebo iné kópie, h) umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré daňový subjekt používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonávaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o DPH“) právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré požije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm. a) citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú, ale majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti na ustanovenie § 51 citovaného zákona.

Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty. Vychádzajúc z obsahu spisu a to najmä administratívneho spisu mal súd za preukázané, že žalobcovi bolo dňa 15.11.2012 doručené oznámenie o začatí daňovej kontroly so stanovením termínu 04.12.2012. V uvedený deň bola teda začatá u žalobcu daňová kontrola za obdobie máj až december 2011, pričom táto bola ukončená dňom 18.11.2013. Protokol č. 9104408/5/5058757/2013 zo dňa 12.11.2013 bol podkladom, na základe ktorého bolo vydané prvostupňové rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Bratislava, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 37.925,80 eura a to za zdaňovacie obdobie august 2011.

Pokiaľ bol v protokole uvedený dátum oznámenia daňovej kontroly žalobcovi dňom 15.11.2013 nemá táto skutočnosť vplyv na vecnú správnosť samotného rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a preto súd tento žalobný dôvod nepovažoval za právne relevantný. Predmetom tohto konania je rozhodnutie žalovaného, ktorým rozhodol o podanom odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu, pričom zaslanie oznámenia zo dňa 28.02.2014 nemalo procesný vplyv na vydané preskúmavané rozhodnutie žalovaného o odvolaní, samotné oznámenie nemalo formu rozhodnutia a preto taktiež tento žalobný dôvod nepovažoval súd za právne relevantný.

Z obsahu administratívneho spisu ako aj zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca si v kontrolovanom období mesiaca august 2011 odpočítal daň z faktúr od dodávateľa obch. spol. Merlingold, s.r.o., Bratislava č. 072011 a č. 082011, pričom podľa miestneho zisťovania na adrese uvedenej ako sídlo, t.j. Obchodná 19 sa spoločnosť Merlingold, s.r.o. nenachádza, nie je tam žiadna poštová schránka a žiaden z vchodov nie je označený sídlom tejto spoločnosti. Výzva na predloženie dokladov sa vrátila s

poznámkou adresát neznámy, pričom v čase vystavenie sporných faktúr bol spoločníkom aj konateľom Alan Hamzič, teda totožná osoba s konateľom žalobcu.

S poukazom na vyššie uvedené teda konštatuje, že jednak žalobca ako aj ním splnomocnený žalobca počas daňovej kontroly mal možnosť predložiť, označiť prípadne spolupracovať na zabezpečení dôkazov, ktoré by preukazovali skutočnú existenciu zdaniteľného plnenia v období mesiaca august 2011 a teda faktické preukázanie dodania tovaru lešenia Graf od dodávateľa Merlingold, s.r.o. žalobcovi. Taktiež skutočnosť, že v predmetnom období bola konateľom dodávateľa a žalobcu tá istá osoba nasvedčuje dôvodnej požiadavke unesenia dôkazného bremena existencie zdaniteľného plnenia od žalobcu. Je teda povinnosťou daňového subjektu preukázať splnenie všetkých zákonných podmienok pre vznik práva na odpočítanie dane a teda preukázať, že tovar v súvislosti s ktorým si nárok uplatňuje bol dodaný tým subjektom, ktorý je uvedený na príslušných účtovných dokladoch. Berúc do úvahy všetky skutočnosti, teda súd dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno podľa § 24 daňového poriadku rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 250j ods. 1 OSP).

O trovách konania súd rozhodol podľa ust. 250k OSP tak, že tieto žalobcovi ako neúspešnému účastníkovi konania nepriznal.

Rozhodnutie súdu bolo prijaté jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd, písomne, v dvoch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods.3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP).