Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/142/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a členov senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci navrhovateľa: F. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXXX/XX, L. Z. V., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK, s.r.o., so sídlom Štefánikova 7, Nitra, IČO: 36 868 876, proti odporcovi: B. X., nar. XX.XX.XXXX, O. č. XXX, O. A., zastúpený: JUDr. Vladimír Haládik, advokát, so sídlom Clementisove Sady 1616, Galanta, o zaplatenie 2.600 eur s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. -196 zo dňa 9. decembra 2013

rozhodol:

Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 109,29 eura v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku k rukám právneho zástupcu odporcu.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd návrh navrhovateľa zamietol a navrhovateľa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 578,06 eura do 3 dní od právoplatnosti rozsudku k rukám právneho zástupcu odporcu. Po právnej stránke rozsudok odôvodnil § 657, § 558, § 41a ods. 2, § 451 ods. 1, 2, § 457. Skutkovo rozsudok odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním nemal preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, ktorý titul predstavuje hlavný dôvod uplatnenia nároku navrhovateľa. V konaní nebolo preukázané, že podpis na listine označenej ako zmluva o pôžičke je pravým podpisom odporcu i keď pravosť uvedeného podpisu nebola vylúčená, nakoľko znalecké dokazovanie v konaní nariadené na základe návrhu odporcu, nebolo uskutočnené z dôvodu neexistencie potrebného počtu porovnacích podpisov zo strany odporcu. Súd však skúmal existenciu pôžičky uzavretej ústnou formou. Existenciu zmluvy o pôžičke uzatvorenej čo i len v ústnej forme vyvrátil už sám navrhovateľ vo svojej výpovedi, kde uviedol, že nikdy nemal v úmysle (a teda ani vôľu) požičať odporcovi nejaké peniaze, zmluva o pôžičke bola podpísaná len pre istotu, aby mu boli peniaze z neplatnej kúpnej zmluvy vrátené. Absencia vôle účastníka uzavrieť daný právny úkon bez ďalšieho zakladá neplatnosť právneho úkonu (§ 37 ods. 1 . Súd konštatuje, že v konaní bolo preukázané, že v čase uzatvorenia právneho úkonu (vychádzajúc z obsahu predloženej zmluvy o pôžičke dňa 18.08.2010), ani následne, neexistovala na strane navrhovateľa vôľa uzatvoriť s odporcom zmluvu o pôžičke na sumu 2.600 eur. Vykonaným dokazovaním (najmä z výpovede navrhovateľa) mal súd preukázané, že listina označená ako zmluva o pôžičke mala byť obsahovo iným právnym úkonom, a to uznaním dlhu, ktorý záväzok na strane odporcu mal vzniknúť ako bezdôvodné obohatenie na úkor navrhovateľa z neplatnej kúpnej zmluvy. Navrhovateľ v tejto súvislosti predložil kúpnu zmluvu na automobil zn. Peugeot 407, kde predávajúcim mal byť v zmluve uvedený a podpísaný B. E., pričom zo záznamu Dopravného inšpektorátu vyplynulo, že majiteľom bola v tom čase lízingová spoločnosť, odlišná od odporcu i od B. E., z čoho je zrejmé, že k platnému prevodu

vlastníckeho práva nemohlo dôjsť, na základe čoho uvedenú zmluvu súd považuje za neplatnú. Odporca mal podľa vyjadrenia navrhovateľa vystupovať ako splnomocnenec predávajúceho (bez akýchkoľvek dôkazov uvedenú skutočnosť preukazujúcich), ktorý mal v jeho mene a na jeho účet prevziať od navrhovateľa sumu 4.100 eur, ktorá suma mala predstavovať kúpnu cenu vozidla. Odovzdanie sumy mal navrhovateľ preukázať výpoveďou jeho priateľky M. B., výpisom z jeho osobného účtu a čestným prehlásením a pôžičke od príbuznej. Podľa výpovede M. B. malo k odovzdaniu peňazí dôjsť 01.05.2010, podľa výpisu z osobného účtu navrhovateľa došlo 30.04.2010 k výberu časti sumy vo výške 2.500 eur a sumu 1.000 eur mu podľa čestného vyhlásenia požičala F. Q. dňa 01.05.2010. Odhliadnuc od skutočnosti, že súčet súm predstavuje 3.500 eur (malo byť vyplatených 4.100 eur), v konaní okrem výpovede priateľky navrhovateľa odovzdanie uvedenej sumy navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal. Výpoveď svedkyne spochybnená odporcom vzhľadom na jej blízky vzťah k navrhovateľovi sama o sebe odovzdanie peňazí nepreukazuje. Uzatvorenie kúpnej zmluvy za uvedených skutkových okolností navyše nie je podľa názoru súdu dôveryhodné (neprimeranosť kúpnej ceny, nepreverenie si ani len vlastníctva predmetu kúpy, konanie s osobou bez vzťahu k predmetu kúpy za absencie relevantného oprávnenia resp. splnomocnenia). Výpoveď svedka A. A. mala preukázať spísanie zmluvy o pôžičke (ako uznania dlhu) dňa 18.08.2010 na čerpacej stanici v Dubnici nad Váhom. Dôkaznú hodnotu listiny spochybnila skutočnosť, že zmluva mala byť podpísaná 18.08.2010, pričom svedok ako obdobie jej podpisu uviedol spočiatku zimu 2010, až dodatočne pripustil, že mohlo ísť o iné obdobie, aj o letné obdobie. Uviedol, že tam došlo k odovzdaniu auta odporcovi a k vyplateniu časti sumy vo výške 1.500 eur. Odporca spochybnil existenciu zmluvy o pôžičke, existenciu jeho dispozície s predmetom kúpnej zmluvy, odovzdanie a prevzatie auta, odovzdanie sumy 4.100 eur, ako aj následné vyplatenie jej časti 1.500 eur. Navrhovateľ nepreukázal odovzdanie sumy 4.100 eur odporcovi, nepreukázal spätné vyplatenie je časti vo výške 1.500 eur, nakoľko obe skutočnosti mali byť preukázané len výpoveďami svedkov, ktoré výpovede vzhľadom na vzťah svedkov k navrhovateľovi a v prípade A. A. i vzhľadom na vyššie uvedenú zmätočnosť výpovede samé o sebe existenciu tvrdených skutočností nepreukazujú. Zmluva o pôžičke jednoznačnú výpovednú hodnotu vzhľadom na nepreukázanie pravosti ani nepravosti podpisu odporcu nemá. Súd konštatuje, že v konaní navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne preukázania vzniku ako pôžičky, tak i vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške 2.600 eur, na základe čoho súd návrh zamietol. Odporca ako procesne plne úspešný účastník konania má podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči navrhovateľovi, ktoré trovy predstavujú trovy jeho právneho zastúpenia vo výške 578,06 eura (5 úkonov po 101,25 eura, 1 úkon po 25,31 eura, 2 x RP po 7,63 eura, 4 x RP po 7,81 eura). Súd mu náhradu trov v plnej výške priznal. Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu. V odvolaní namietal, že odporca síce podal odpor voči platobnému rozkazu včas, ale tento podľa názoru navrhovateľa nebol dostatočne odôvodnený, pretože odporca v odpore uviedol len, že tvrdenie navrhovateľa sa nezakladá na pravde, že mu nebol dlžný žiadne peniaze, že nevie o čo mu ide a že ho nepozná. Navrhovateľ sa domnieva, že už v tomto štádiu konania mal byť súdom uznesením odmietnutý odpor podľa § 174 ods. 3 písm. b) O.s.p., nakoľko bol absolútne neodôvodnený a dokonca ničím nepodložený. Odborná literatúra ako aj ustálená súdna prax hovorí o tom, že pokiaľ odporca vznesie námietku pravosti podpisu, potom je odporca povinný uniesť dôkazné bremeno a preukázať, že nejde o jeho podpis. Odporca však v konaní pred súdom nijakým spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia a na obranu svojich práv nepredložil žiadne hodnoverné dôkazy. Z dôvodu námietky odporcu o pravosti jeho podpisu na zmluve o pôžičke vznesenej na pojednávaní 20.03.2012, odporca navrhol vykonať znalecké dokazovanie. Súd uznesením pribral do konania znalkyňu z odboru písmoznalectva, odvetvia ručného písma, aby určila, či je podpis odporcu figurujúci na zmluve o pôžičke podpisom odporcu. Podľa záveru znalkyne písmoznalecké skúmanie v tomto konkrétnom prípade nebolo možné vykonať, nakoľko sporný podpis má podľa vyjadrenia znalkyne tvar skráteného nacvičeného podpisu a pre objektívne posúdenie sporného podpisu by bolo potrebné predložiť 15 až 20 druhovo zhodných ukážok podpisu. Preto právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní 13.06.2013 navrhol doplniť dokazovanie vyhotovením písmoznaleckého dokazovania tým spôsobom, že súd v rámci súčinnosti vyžiada od rôznych štátnych orgánov listiny z obdobia kalendárnych rokov 2009 až 2011, na ktorých figuruje vlastnoručný podpis odporcu za účelom zabezpečenia požadovaného počtu druhovo zhodných ukážok na to, aby znalkyňa vedela doplniť znalecké skúmanie. Súd zabezpečil požadované listiny, z ktorých je zrejmé, že odporca sa na každej listine podpisoval iným spôsobom, raz v skrátenej forme, inokedy v celom znení mena, pričom navrhovateľ poukázal na podpis odporcu fingujúci na č. l. súdneho spisu 168, ktorý sa čo i len z pohľadu laika nápadne podobá na podpis odporcu figurujúci na zmluve o pôžičke. Napriek tomu, že navrhovateľ trval na doplnení znaleckého dokazovania, súd prvého stupňa nenariadil doplnenie znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či namietaný podpis

patrí alebo nepatrí odporcovi. V súvislosti s nemožnosťou znalkyne objektívne zaujať stanovisko, či namietaný podpis patrí odporcovi alebo nie, navrhovateľ poukázal na to, že pokiaľ nie je možné určiť, či je podpis odporcu na zmluve o pôžičke nepodarkom vyhotoveným bez snahy napodobniť pravý podpis, alebo ide o pravý podpis, ktorý odporca zámerne skomolil, aby mohol neskôr namietať jeho pravosť, tak potom nie je preukázané, že podpis na zmluve o pôžičke nepatrí odporcovi. V súvislosti s uvedeným názorom poukázal na rozhodnutie NS ČR z 21.12.2009 sp. zn. . Súd vykonal dokazovanie okrem iného aj výsluchom svedkov, A. A. a M. B.. Svedok A. A. na pojednávaní 20.03.2012 uviedol, že bol prítomný pri stretnutí navrhovateľa a odporcu, kedy došlo k spísaniu zmluvy o pôžičke, ktorú pred ním odporca vlastnoručne podpísal. Rovnako bol prítomný pri stretnutí, kedy navrhovateľ odovzdal odporcovi peňažné prostriedky. Skutočnosť, že sa svedok pomýlil v období o pár kalendárnych mesiacov, kedy malo dôjsť k uzavretiu zmluvy o pôžičke nie je rozhodujúca, nakoľko sám pripustil, že v daný okamih nebol na cestách sneh a mohlo sa to odohrať 18.08.2010. S ohľadom na to, že svedok vypovedal 2 roky po tom, ako sa odohrali tieto okolnosti je reálne možné, že si nespomenul na konkrétny termín. Preto záver súdu o tom, že výpoveď svedka je nedôveryhodná, je nesprávny. Skôr keby si pamätal presný dátum tak by to mohlo vyznieť viac nedôveryhodne. Rovnako súd označil za nedôveryhodnú výpoveď svedkyne M. B., ktorá v plnom rozsahu potvrdila navrhovateľom uvádzané skutočnosti, keďže bola prítomná pri stretnutí navrhovateľa s odporcom. Nedôveryhodnosti výpovede svedkyne súd odôvodnil tým, že ide o priateľku navrhovateľa. S názorom súdu o nedôveryhodnosti výpovedí svedkov sa navrhovateľ nestotožňuje, nakoľko súd nemôže bez ďalšieho prijať záver o tom, že výpoveď svedkov je nedôveryhodná len preto, že ide o blízke osoby. Uvedení svedkovia boli riadne pred svojou výpoveďou poučení, že majú hovoriť pravdu a nič nemohli zamlčovať. Súd rovnako svedkov poučil o význame svedeckej výpovede a aj o trestných následkoch krivej výpovede. Súd preto nemôže považovať výpoveď svedkov, ktoré svedčia v prospech navrhovateľa za nedôveryhodné len preto, že sa s navrhovateľom poznajú. Navrhovateľ označil všetky dôkazy, ktoré sú spôsobilé spôsobilému mu privodiť priaznivé rozhodnutie vo veci samej. Niektoré z dôkazov súd vykonal, iné nevykonal (doplnenie znaleckého dokazovania). Z vykonaných dôkazov však súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Navrhovateľ preukázal, že odporcovi odovzdal peňažné prostriedky, o čom svedčí aj potvrdenie o výpise z účtu a prehlásenie matky o tom, že mu časť peňažných prostriedkov poskytla. Skutočnosť, že táto suma spolu nepredstavuje finančnú čiastku 4.100 eur, ktorú navrhovateľ pôvodne odovzdal odporcovi, nemôže súd vyhodnotiť tak, že nakoľko táto suma nekorešponduje zo sumou 4.100 eur, tak potom nebolo preukázané, že navrhovateľ túto sumu reálne odovzdal navrhovateľovi. Svedkovia potvrdili odovzdanie peňažných prostriedkov navrhovateľom odporcovi v takejto výške a sám navrhovateľ uviedol, že mal k dispozícii časť úspor, ktoré odovzdal odporcovi a z toho dôvodu výpis z účtu z banky a čestné prehlásenie matky spolu nepredstavujú sumu vo výške 4.100 eur. Rovnako bolo preukázané, že odporca sa dostal do omeškania s vrátením peňažných prostriedkov, nakoľko v písomnej zmluve o pôžičke mali účastníci dohodnutý termín splatnosti do tridsiatich dní od odo dňa podpisu zmluvy. Záver súdu o tom, že na strane navrhovateľa absentoval prejav vôle uzatvoriť zmluvu o pôžičke je nesprávny. Vôľa ako vnútorný psychický vzťah nie navonok zrejmá sama osebe. Výrazom vôle, jej objektivizácie, je jej prejav. Spolu s okolnosťami, za ktorých bol urobený, umožňuje posúdenie skutočnej vôle subjektu. Občianske právo vychádza z princípu ochrany dobromyseľnosti účastníkov a súlad vôle s určitým prejavom predpokladá. Za žiadnych okolností nemožno vyvodiť, že na strane navrhovateľa absentoval prejav vôle uzatvoriť zmluvu o pôžičke, ktorá deklaruje požičanie peňažných prostriedkov navrhovateľom odporcovi, keďže navrhovateľ sám inicioval uzavretie tejto zmluvy, z jej písomného znenia sa potvrdzuje vôľa navrhovateľa a rovnako tento prejav navrhovateľ nepoprel. Z uvedeného dôvodu súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Po procesnej stránke došlo v konaní pred súdom k závažnému pochybeniu, keď súd na poslednom pojednávaní umožnil právnemu zástupcovi odporcu, aby predniesol svoju záverečnú reč, zhrnul vykonané dokazovanie a vyjadril sa k právnej stránke veci až písomnou formou v lehote siedmych dní odo dňa pojednávania, pričom na pojednávaní súd uznesením vyhlásil dokazovanie za skončené. Za predpokladu, že si súd osvojil určité tvrdenia uvádzané právnym zástupcom odporcu z podaného písomného vyjadrenia, o čom navrhovateľ nemá vedomosť, tak takýto postup súdu je nezákonný, nakoľko keď už je dokazovanie vyhlásené za skončené, nemožno za žiadnych okolností prihliadať na akékoľvek vyjadrenia či už týkajúce sa vykonaného dokazovania alebo právneho posúdenia veci. V tomto smere vidí navrhovateľ zjavné procesné pochybenie súdu, ktoré malo za následok odňatie možnosti navrhovateľovi konať pred súdom. Na základe vyššie uvedeného má navrhovateľ navrhol, aby odvolací súd v zmysle § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne navrhol aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že návrhu navrhovateľa vyhovie a prizná mu náhradu trov konania.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca prostredníctvom právneho zástupcu. Vo vyjadrení uviedol, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadne oprávnenosti svojho nároku. Počas konania nevyšlo najavo, že by podpis na zmluve patril odporcovi. K výpovediam svedkov uviedol, že výpovede svedkov, priateľov a blízkych osôb navrhovateľovi boli nepresné, neurčité, jednostranne zaujaté v prospech navrhovateľa a v záujme pomôcť mu nahradiť iné logické dôkazy. Navrhovateľ sa nevysporiadal s otázkou, prečo kupoval auto s evidenčnými číslami okresu Nitra (v technickom preukaze bol označený majiteľ auta ILEX s.r.o. Nitra) od predávajúceho B. E., ktorý predávajúci mal byť zastúpený odporcom a to bez preukázania akéhokoľvek plnomocenstva. Odporca nemá pasívnu legitimáciu v tomto spore. Z uvedených dôvodov odporca navrhol, aby súd napadnutý rozsudok potvrdil a navrhovateľa zaviazal na zaplatenie trov odvolacieho konania vo výške 109,29 eura.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou, účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vychádzajúc z obsahu spisu, z odôvodnenia preskúmavaného rozsudku, z obsahu odvolania podaného navrhovateľom a vyjadrenia k odvolaniu je zrejmé, že predmetom sporu je vrátenie 2.600 eur odporcom navrhovateľovi.

Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že odporcovi požičal sumu 2.600 eur na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 18.08.2010 a z dôvodu, že odporca mu peniaze do dohodnutej doby, do 30 dní od podpisu zmluvy nevrátil. Na pojednávaní 20.03.2012 (č.l. 77) došlo k zmene právnej kvalifikácie vrátenia dlžnej sumy odporcom na vydanie bezdôvodného obohatenia navrhovateľovi. Navrhovateľ tvrdil (výpoveď č. l. 63), že mal záujem o kúpu inzerovaného osobného motorového vozidla zn. Peugeot 407. V máji 2010 kontaktoval odporcu, ktorý inzerát podal a po obhliadke vozidla sa dohodli, že auto kúpi. Stretli sa v Šali pred hypermarketom Tesco, kde navrhovateľ odovzdal odporcovi kúpnu cenu 4.100 eur v hotovosti a odporca mu odovzdal auto. Tam bola podpísaná aj zmluva, ktorú pripravil odporca, na mieste ju doplnil (zmluva zo dňa 01.05.2010 uzavretá medzi B. E. ako predávajúcim a navrhovateľom ako kupujúcim, založená v prílohovej obálke na č.l. 80), svedkom stretnutia bola priateľka navrhovateľa M. B.. K prepisu auta malo dôjsť o týždeň, následne bolo zistené, že auto patrí lízingovej spoločnosti a k prepisu nedošlo. Účastníci teda uzavreli dohodu, že auto bude vrátené odporcovi a peniaze navrhovateľovi, o čom navrhovateľ spísal zmluvu o pôžičke zo dňa 18.08.2010 a v ten istý deň sa účastníci za prítomnosti A. A. (kamaráta navrhovateľa) stretli na čerpacej stanici v Dubnici nad Váhom, kde odporca prevzal späť auto od navrhovateľa a odporca vyplatil navrhovateľovi 1.500 eur s tým, že zvyšok (sporných 2.600 eur) vráti neskôr, k čomu nedošlo.

Odporca tvrdil (výpoveď na č. l. 65), že si od navrhovateľa nijaké peniaze nepožičal, nijaké auto mu nepredával. Podpis na zmluve o pôžičke nie je jeho podpisom.

V prejednávanej veci bolo povinnosťou navrhovateľa, ak chcel byť v spore úspešným, uniesť dôkazné bremeno a preukázať, že odporcovi odovzdal 4.100 eur a z týchto peňazí je mu odporca dlžný 2.600 eur. O vrátenie pôžičky nemohlo ísť, pretože (ako správne uviedol súd prvého stupňa) už z výsluchu samotného navrhovateľa nevyplývalo, že by mal v úmysle uzavrieť zmluvu o pôžičke, ale išlo o uznanie záväzku zo strany odporcu. Napokon právny titul, na základe ktorého sa navrhovateľ

domáhal vrátenia dlžnej sumy zmenil aj samotný navrhovateľ, čo vyplýva z prednesu jeho právneho zástupcu na pojednávaní 20.03.2012. Podľa názoru odvolacieho súdu išlo o právny titul bezdôvodného obohatenia, plnením bez právneho dôvodu. V súlade s § 133 ods. 1 vlastníctvo k hnuteľnej veci sa nadobúda prevzatím veci. Navrhovateľ tvrdil, že osobné motorové vozidlo si od odporcu prevzal 01.05.2010. Vzhľadom ku skutočnosti, že odporca v čase odovzdania motorového vozidla nebol jeho vlastníkom, nemohol na navrhovateľa preniesť viac práv ako sám mal a nemohol uzavrieť kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bolo osobné motorové vozidlo, preto nikdy neexistoval právny dôvod, na základe ktorého by navrhovateľ odporcovi zaplatil kúpnu cenu, ktorej vrátenia sa v tomto konaní domáhal, preto mohlo ísť len o vydanie bezdôvodného obohatenia poskytnutím plnenia bez právneho dôvodu.

Aj podľa názoru odvolacieho súdu (zhodne s názorom prvostupňového súdu) sa navrhovateľovi v konaní nepodarilo preukázať, že odporcovi odovzdal 4.100 eur a následne sa mu nepodarilo tiež preukázať, že by bol odporca dlžný navrhovateľovi akúkoľvek sumu peňazí. Navrhovateľ svoje tvrdenia preukazoval listinnými dôkazmi, kúpnou zmluvou, zo dňa 01.05.2010, zmluvou o pôžičke zo dňa 18.08.2010 a svedeckými výpoveďami A. A. a M. B..

Obidva listinné dôkazy svedčia v prospech odporcu, ktorý od začiatku sporu tvrdil, že navrhovateľovi nie je dlžný žiadne peniaze, auto navrhovateľovi neponúkal, nepredával mu ho, zmluvu o pôžičke nepodpísal. Odporca, keďže tvrdí samé neexistujúce skutočnosti, ktoré sa preukázať nedajú, sa ani nepreukazujú (nedá sa preukázať, že osoba neprevzala peniaze), preto dôkazné bremeno ostalo na navrhovateľovi, on musel v konaní preukázať, že odporca sumu 4.100 eur prevzal a 2.600 eur mu je odporca z tejto sumy dlžný. Písomná kúpna zmluva zo dňa 01.05.2010, ktorá mala podľa tvrdenia navrhovateľa preukazovať, že odporca predal navrhovateľovi Peugeot 407 a na základe ktorej mal navrhovateľ odporcovi vyplatiť kúpnu cenu 4.100 eur bola uzavretá s predávajúcim B. E. a navrhovateľom ako kupujúcim, pričom v tejto zmluve nie je kúpna cena ani uvedená a navyše navrhovateľ žiadnym spôsobom nevysvetlil, ako sa mohol domnievať, že na základe takejto zmluvy bude na neho prepísané motorové vozidlo v evidencii motorových vozidiel, keď osoba predávajúceho sa nezhodovala s osobou, ktorá auto na predaj ponúkala (navrhovateľ), osoba predávajúceho (a osoba ktorá vec ponúkala) sa tiež nezhodovala s osobou vlastníka zapísanou v technickom preukaze vozidla. Odporca, ktorý mal auto ponúkať na predaj nedisponoval žiadnou plnou mocou, z ktorej by vyplývalo (a z ktorej by sa navrhovateľ mohol domnievať), že odporca koná pri predaji za iného (či už predávajúceho uvedeného v zmluve, alebo vlastníka uvedeného v technickom preukaze).

Zmluva o pôžičke z 18.08.2010, ktorá by podľa obsahu mohla byť uznaním záväzku tiež nesvedčí v prospech navrhovateľa, pretože sa počas konania nepodarilo preukázať, že podpis na zmluve patrí odporcovi. Odporca od počiatku tvrdil, že takúto zmluvu nikdy nepodpísal, navrhovateľ tvrdil, že v jeho prítomnosti zmluvu odporca podpísal, čo sa ale znaleckým dokazovaním nepotvrdilo. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že obidva listinné dôkazy, na ktoré počas konania poukazoval navrhovateľ, nepreukazovali dôležitú skutočnosť, že by navrhovateľ odovzdal odporcovi 4.100 eur a z týchto peňazí by bol odporca navrhovateľovi dlžný 2.600 eur. Keďže tieto dôkazy nesvedčia v prospech navrhovateľa, svedčia v prospech odporcu. Nesprávny je aj názor navrhovateľa uvedený v odvolaní, že v prospech navrhovateľa svedčia všetky dôkazy, ktoré preukazujú, že navrhovateľ disponoval čiastkou 4.100 eur pred ich odovzdaním odporcovi (potvrdenie o výbere peňazí z účtu, prehlásenie matky navrhovateľa, že mu časť peňazí poskytla, úspory navrhovateľa). Týmito dôkazmi navrhovateľ totiž nepreukázal, že peniaze odovzdal odporcovi. Skutočnosť že navrhovateľ peniaze mal, nie sú v žiadnom prípade dôkazom o tom, že ich odovzdal práve odporcovi.

Navrhovateľ preukazoval odovzdanie peňazí odporcovi aj výpoveďami svedkov, A. A. a M. B., pričom išlo o priateľov navrhovateľa. M. B. bola podľa jej výpovede (č. l. 77) prítomná pri odovzdávaní peňazí 4.100 eur navrhovateľom odporcovi pred hypermarketom Tesco v Šali, 01.05.2010 za kúpené motorové vozidlo Peugeot 407. Svedok A. A. bol podľa výpovede (č. l. 76) prítomný pri podpisovaní zmluvy o pôžičke dňa 18.08.2010 na čerpacej stanici v Dubnici nad Váhom v čase medzi 23.00 hod. a 00.00 hod. prvostupňový súd vyhodnotil svedecké výpovede ako nedôveryhodné a to pre to, že obaja svedkovia boli priateľmi navrhovateľa a v svedeckej výpovedi A. A. sa vyskytli nezrovnalosti s výpoveďou navrhovateľa. Tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že obaja uvedení svedkovia boli pri odovzdávaní peňazí navrhovateľom odporcovi 01.05.2010 je zavádzajúca, podľa tvrdenia samotného navrhovateľa a M. B. A. A. (ani tento svedok to netvrdil) nebol prítomný pri odovzdávaní sumy 4.100 eur navrhovateľom odporcovi, svedok mal byť prítomný len pri uzatváraní zmluvy o pôžičke dňa 18.8.2010, kedy mal

odovzdať odporca navrhovateľovi 1.500 eur. T.j. odovzdanie peňazí navrhovateľa odporcovi vo výške 4.100 eur mala potvrdzovať len výpoveď M. B..

Prisudzovanie hodnoty pravdivosti konkrétnemu dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti toho, kto ho podáva a či správa sama osebe (svedecká výpoveď) je svojím obsahom pravdepodobná, alebo nie. Ak obaja samotní svedkovia uviedli, že sú priateľmi navrhovateľa, je možné predpokladať, že môžu mať rovnaký záujem na výsledku sporu ako navrhovateľ a tým, že navrhovateľ nevie svoje tvrdenia preukázať nezaujatými, nezávislými (nezaiteresovanými) svedkami, o svedeckých výpovediach priateľov potom je možné mať isté pochybnosti a považovať ich za menej dôveryhodné ako svedecké výpovede osôb, ktoré nemajú žiaden vzťah k účastníkom konania, resp. k predmetu konania. O svedeckej výpovedi je možné mať tiež pochybnosti v prípade, ak sa líši od výpovede účastníka konania, na podporu ktorého vypovedá a v prospech ktorého má svedčiť, ako sa to stalo v prípade svedka A. A., ktorý nevedel uviesť, kedy malo dôjsť k podpisu listiny nazvanej zmluva o pôžičke. Z obsahu spisu je zrejmé, že rozdiely sa vyskytli nie len vo výpovediach navrhovateľa a uvedeného svedka ale aj vo vyjadrení samotného navrhovateľa, keď podával trestné oznámenie (č.l. 94 10.02.2011) a v jeho výpovedi na pojednávaní 09.02.2012 (č. l. 64) a medzi vyjadrením navrhovateľa 10.02.2011 a výpovedi svedkyne M. B. na pojednávaní 20.03.2012 (č.l. 77). Ak takéto rozdiely vo výpovediach existujú, s prihliadnutím k priateľskému vzťahu svedkov k navrhovateľovi, je potom možné dospieť k záveru, že svedecké výpovede nie sú dôveryhodné, tvrdenie svedka málo pravdepodobné.

Z hľadiska dôležitosti vykonaného dokazovania v prejednávanej veci boli listinné dôkazy, ktoré svedčili v prospech odporcu dôležitejšie. Je vždy pre účastníka výhodnejšie a hlavne preukázateľnejšie odovzdanie peňazí viazať na písomné potvrdenie preberajúceho, s jeho podpisom. V prejednávanej veci navrhovateľ poukazoval na dve takéto listiny (nazvané kúpna zmluva a zmluva o pôžičke), ktoré však po vykonanom dokazovaní nesvedčia v prospech navrhovateľa, ale odporcu. Vzhľadom k priateľskému vzťahu svedkov k navrhovateľovi svedecké výpovede potom možno považovať za menej dôležité a napokon zo všetkých vykonaných dôkazov vyvodiť, že navrhovateľ navrhnutými a vykonanými dôkazmi dôkazné bremeno v tom smere, že by odporcovi odovzdal 4.100 eur nepreukázal a rovnako logicky ani nemohol preukázať, že by mu mal akúkoľvek sumu odporca vrátiť.

Uvedené hodnotenie všetkých vykonaných dôkazov nie je ani v rozpore s právnou praxou, na ktorú poukazoval navrhovateľ v rozhodnutí NS ČR , ktorý uzavrel, že znalecký posudok je len jedným z dôkazných prostriedkov, ktorými môže byť pravosť spornej listiny preukázaný, pričom povinnosťou súdu je, ak navrhovateľ ponúkne i iné dôkazy (výpoveď svedkov, ktorí boli prítomní pri podpise listiny prítomní), tieto dôkazy vykonať a v súlade so zásadou voľného dokazovania vyhodnotiť. V prejednávanej veci súd vyhodnotil dôkazy jednotlivo, aj v ich vzájomných súvislostiach, pričom hodnotiaca úvaha zodpovedala zásadám formálnej logiky.

Nemožno prihliadnuť ani na námietky navrhovateľa v odvolaní týkajúce sa procesných pochybení súdu prvého stupňa. Navrhovateľ namietal, že odporca nepodal proti platobnému rozkazu odôvodnený, ničím nepodložený odpor a tento mal byť odmietnutý. S názorom navrhovateľa nemožno súhlasiť, pretože v súlade s § 41 ods. 2 každý úkon súd posudzuje podľa jeho obsahu. Ak odporca v odpore uviedol, že navrhovateľovi nič nedlhuje, podľa obsahu to znamená, že reaguje na tvrdenia navrhovateľa v návrhu, že nie je pravdou, že by si od navrhovateľa nejaké peniaze požičal, t.j. poprel tvrdenie navrhovateľa o poskytnutej pôžičke. Ako už bolo hore uvedené, ak niekto tvrdí negatívnu skutočnosť, že sa niečo nestalo, nemôže ju ničím preukázať a negatívne skutočnosti sa ani nepreukazujú, musí sa preukázať opak, t.j. protistrana musí preukázať, že sa skutočnosť stala. Rovnako nemožno prihliadnuť na námietku navrhovateľa, že súd po skončení dokazovania vyhlásenom na poslednom pojednávaní (č.l.186) prihliadol k písomnému vyjadreniu odporcu (č.l. 187), čím, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Je pravdou, že odporca do spisu založil po poslednom pojednávaní písomné vyjadrenie, záverečnú reč, ale obsahom písomného podania boli znova len všetky informácie, ktoré už boli v spise založené niekoľko krát, v písomnom vyjadrení odporca nepoukazuje na žiadne nové skutočnosti, na žiadne nové právne hodnotenie, len znova opakuje to isté, ktoré už odzneli na pojednávaniach, resp. už boli podané písomne. K námietke navrhovateľa, že súd nevykonal znalecké dokazovanie znalkyňou z odboru písmoznalectvo, odvetvia ručné písmo je možné len konštatovať, že ustanovená znalkyňa (č. l. 121) spisový materiál vrátila súdu s tým, že preskúmanie pravosti podpisu na listine zmluva o pôžičke z 18.08.2010 nie je možné, pretože v spise nie je dostatok porovnávacieho materiálu.

Znalkyňa požadovala zabezpečiť 15-20 podpisov z roku vzniku sporného podpisu, t.j. z roku 2010, prípadne z rokov 2006 -2011. Súdu sa podarilo zabezpečiť na návrh navrhovateľa len 6 podpisov na listinách obsahujúcich vlastnoručný podpis odporcu a aj právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní 14.11.2013 (č. l. 185) skonštatoval, že je to málo. Z objektívneho dôvodu, t.j. z dôvodu, že sa nepodarilo zabezpečiť porovnávací materiál pre znalkyňu, nemohlo byť znalecké dokazovanie na pravosť podpisu odporcu vykonané. Ako už súd uviedol, nešlo o jediný dôkaz, počas konania bolo vykonaných viacero dôkazov, ktoré súd riadne vyhodnotil.

S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd preto vecne správny rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, s použitím § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. Úspešnému odporcovi priznal trovy odvolacieho konania v uplatnenej a vyčíslenej výške, za úkon právne služby á 101,25 eura (vyjadrenie k odvolaniu doručené súdu 13.02.2014) a režijný paušál 8,04 eura, spolu 109,29 eura.

Tento rozsudok bol v odvolacom senáte prijatý počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.