Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-69-2014.pdf
PDF · 141.86 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/69/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň Mgr. Angeliky Sopoligovej a JUDr. Evy Feťkovej v právnej veci žalobkyne: M. X., Z.. XX.X.XXXX, B. V. A., K. XX, zastúpená advokátkou JUDr. Evou Geleneky Hencovskou, so sídlom v Košiciach, Bajzova 2, proti žalovanej: M. X., Z.. XX.X.XXXX, B. V. A., K. XX, zastúpená advokátkou JUDr. Martou Šuvadovou, so sídlom v Košiciach, Floriánska 16, v konaní o vrátenie daru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 26.09.2013, č.k. 17C/49/2012-302 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
odôvodnenie:
Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že o nich rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvého stupňa dňa 01.03.2012 domáhala vydania nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v okrese A. D., H. A.-Q., A. Ú. Q. F., V. Z. E. V. Č.. XXXX T. K. X/X Q. X. Z. Z.: L. Q. Q. Č. XXXX X. Z. X. Č.. XXXX T. X. J. C. Č.: XXXX - I. X. T. Z. H. V. XXX F. T. X. Č. XXX - I. H. V. XXX F. a náhrady trov konania. Žalobu odôvodňovala tým, že so žalovanou ako obdarovanou uzatvorila na Štátnom notárstve v Košiciach dňa 15.06.1977 darovaciu zmluvu, v zmysle ktorej jej darovala predmetné nehnuteľnosti. Predtým bola ich výlučnou vlastníčkou a dcére darovala spoluvlastnícky podiel o veľkosti 3/4. V polovici roku 2009 došlo k zmene správania žalovanej. Žalovaná na žalobkyňu začala výrazne verbálne útočiť, vyhrážala sa jej, že ju ani nepochová, že si to nezaslúži, že si vlastne nič nezaslúži a že má byť rada, že jej kúpi dvakrát do roka krížovky. Žalobkyňa nedisponovala peniazmi, keďže jej žalovaná zadržiavala celý dôchodok a nedávala jej nijaké finančné prostriedky. Žalovaná ale nakupovala jedlo, ktoré jedla aj žalobkyňa. Keďže žalovaná zbytok dôchodku minula alebo si vložila na účet stavebného sporenia, žalobkyňa prestala dávať dôchodok žalovanej a tým sa situácia ešte zhoršila. Žalovaná - dcéra nechala všetku starostlivosť o jedlo a iné základné životné potreby na žalobkyňu a začala ju fyzicky týrať: sácať, ťahať za uši a dokonca ju aj hodila o stenu. Stále sa jej verbálne vyhrážala, že pôjde do hrobu alebo na ulicu a že by už mala ísť na druhý svet, že chce zdediť tú jej 1/4. Preto musí bývať v obývačke a keď sa snaží oddychovať, tak žalovaná príde a zámerne pustí televízor na vysoký stupeň hlasitosti a podobne. Taktiež jej bráni v riadnom užívaní domu - vchádza jej do kúpeľne a WC, keď tam je žalobkyňa, čím jej narušuje najintímnejšiu privátnu sféru. Preto sa žalobkyňa rozhodla v novembri 2011 darovať 1/4 podielu na predmetnej nehnuteľnosti vnukovi J.. Keď sa to dozvedela žalovaná, jej správanie presiahlo všetky akceptovateľné medze a odvtedy ju stále vyháňa a neozýva sa k nej. Uviedla, že v rozhodnom období ide o sústavné, pretrvávajúce a dlhodobé porušovanie dobrých mravov hrubým spôsobom voči nej a svojím správaním tak žalovaná vyjadruje absolútny nevďak, ktorý sa prejavuje v jej správaní a pre svoju intenzitu a sústavnosť priebehu napĺňa
zákonné podmienky v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“). Touto žalobou žalobkyňa uplatnila svoj prejav vôle voči obdarovanému, týkajúci sa vrátenia daru, pričom má záujem o obnovenie jej vlastníckeho práva z titulu vrátenia daru. Žalovaná so žalobou nesúhlasila, a to s poukazom na tú skutočnosť, že výzvu na vrátenie daru zaslala žalobkyňa žalovanej výzvou zo dňa 11.04.2012, pričom žaloba bola na súd podaná dňa 05.03.2012, a teda žaloba bola ako taká podaná predčasne. Žalobu považovala za absolútne neopodstatnenú, založenú na pravde skresľujúcich tvrdeniach. Uviedla, že od roku 2001 do roku 2011 (obdobie 10 rokov) je možné z oboch strán hovoriť o bezproblémovom súžití všetkých, a to až do doby, kedy si vnuk, na ktorého žalobkyňa previedla 1/4 podielového spoluvlastníctva k predmetnému rodinnému domu, získal dôveru žalobkyne a táto mu udelila podpisové práva k svojmu účtu a k dôchodku. Od tej doby sa ich spolužitie zhoršilo. Podotkla, že žalobkyňa má 78 rokov a jej vek zodpovedá jej telesnému a duševnému stavu. Ona má iba 55 rokov, je však ťažko zdravotne postihnutá, je slepá a trpí rozvinutou formou sklerózy multiplex - miera jej funkčnej poruchy je 80 % a z jej ťažkého zdravotného postihnutia vyplývajú mnohé sociálne dôsledky. Má výrazne obmedzenú pohybovú schopnosť v dôsledku závažného neurologického ochorenia. Taktiež jej orientačná schopnosť je obmedzená a je úplne odkázaná na poskytovanie sprievodcu a na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Podotkla, že zo svojho príjmu, ktorý činí 353,30 eur znáša všetky náklady spojené s užívaním a vlastníctvom rodinného domu a na jej stravu jej finančné prostriedky absentujú. Čo sa týka stravy je odkázaná na tretie osoby. Konštatovala, že je dcérou žalobkyne, ktorú si ako svoju matku vždy vážila a vážiť aj bude, pričom fyzické násilie z jej strany neprichádza do úvahy, vzhľadom na jej zdravotný stav.
Na základe výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa vec právne posúdil v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 630 OZ a § 80 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) s odkazom na ustálenú súdnu prax (viď napr. J., J. XX/XXXX, J. XX/XXXX) a dospel k záveru, že žalobkyňa v žalobe, doručenej súdu dňa 01.03.2012 jednoznačne vyjadrila svoju vôľu, a teda že si uplatňuje právo na vrátenie daru. Listom zo dňa 11.04.2012 ju taktiež vyjadrila. Prejav jej vôle došiel žalovanej ako obdarovanej doručením výzvy dňa 19.04.2012 (žalobu prevzala neskôr, dňa 15.06.2012). Konštatoval, že pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 O.s.p.) a aj keď bola podaná žaloba predčasne, skôr ako voči obdarovanej prejavila svoju vôľu na vrátenie daru, v čase vyhlásenia rozsudku už uvedená podmienka naplnená bola. Uviedol, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, aby žalobkyňou namietané konanie žalovanej vzhľadom na ďalšie okolnosti spolužitia a vzťahy účastníkov boli takej intenzity, aby nadobudli povahu hrubého porušenia dobrých mravov, ktoré by zakladalo právo žalobkyne na vrátenie daru. Podotkla, že vzťah účastníkov bol v minulosti veľmi pekný a ich spolužitie od roku 2001 aj so synom žalovanej J. bolo v podstate bezproblémové do roku 2009. Spoločne hospodárili, čo medzi účastníčkami nebolo sporné. Podľa súdu prvého stupňa nesporné bolo aj to, že žalobkyňa predala svoj byt a takto získané prostriedky boli použité na rekonštrukciu predmetnej nehnuteľnosti. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo zistené, čo žalobkyňa sama uviedla, že sa rozhodla, že žalovanej bude dávať len 200,- eur. Preto je podľa súdu prvého stupňa zrejmé, že žalobkyňa sama rozhodovala o spôsobe nakladania s jej dôchodkom a taktiež nesporné bolo, že sa neskôr dohodli, že žalovaná bude uhrádzať náklady spojené s bývaním v dome a žalobkyňa stravu. Dodal, že k negatívnej zmene v spolužití účastníčok konania došlo pod vplyvom viacerých skutočností keď sa syn žalovanej v roku 2009 zoznámil so svojou priateľkou X. a keď mu bol priznaný invalidný dôchodok - keď v roku 2011 žalovaná po hospitalizácii bola nútená zmeniť svoj spôsob stravovania na zdravší, drahší, odlišný od stravovania žalobkyne - keď žalobkyňa podarovala zostávajúci podiel 1/4 na predmetnej nehnuteľnosti J.. Vtedy sa vyhrotili vzťahy medzi účastníčkami konania, nakoľko na jednej strane žalovaná a na druhej žalobkyňa s J. mali odlišné predstavy o užívaní domu, o hospodárení, vzájomne nevedeli riadne komunikovať, čím medzi nimi dochádzalo ku konfliktom. Súd prvého stupňa mal za to, že ich problémy so špajzou, televíziou, kúpeľňou, psom, dverami a pod. sú bežné problémy vyplývajúce zo spolužitia viacerých navyše generačne odlišných osôb, ktoré sa pri istej dávke tolerantnosti a snahy dajú riešiť. Aj keď zo svedeckej výpovede X.. Č. vyplynula silná porucha komunikácie v rodine, to bolo spôsobené aj povahou zúčastnených. Z lekárskej správy F.. F. V., Ž. J. X. má stavy zvýšenej precitlivenosti a podráždenosti a zníženej frustračnej tolerancie a trpí nešpecifikovanou organickou poruchou osobnosti a správania. Má problém prijať kritiku, do istej miery manipuluje s citmi a v dôsledku prílišnej zhovievavosti pri výchove zo strany matky mohol dospieť do neobjektivity pri posudzovaní reality vzťahov a nepriateľstvu voči tomu, kto mu vo všetkom nevyhovie (viď. znalecký posudok PhDr. Capovej). Zo znaleckého posudku PhDr. Kitkovej zase vyplynulo, že žalobkyňa má osobne zadefinované správanie žalovanej voči nej ako neočakávanú životnú traumu, svoj osud prijíma ako veľmi dramatický vzhľadom na svoju výchovu a starostlivosť o dcéru (žalobkyňa
bola učiteľka), svoju jedinú dcéru vychovávala sama. Zo znaleckého posudku PhDr. Capovej taktiež vyplynulo, že žalovaná je (resp. v roku 2001 bola) živo reaktívna, emotívne labilná so sklonom k afektom, dramatičnosti, a preto súd prvého stupňa nepovažoval za niečo výnimočné, zakladajúce dôvod privolať políciu, ak si spoluvlastník domu vytvára priestor v špajzy alebo mrazničke alebo povie, že treba starého chorého psa utratiť, či bezdôvodne kričí, hoc aj spôsobom ako to vykreslila žalobkyňa s J. X., X. A. D. H. X. (ktorí neboli priamymi svedkami pri vzniku konfliktov). Ďalej konštatoval, že ani správanie syna J. a žalobkyne, ako vyplynulo zo svedeckej výpovede p. Feketeovej, ktorá bola priamym svedkom toho, ako žalovanej doma znížili hlasitosť telefónu s tým, že ak ho zhlasní, tak ho vytrhnú. Že sa žalobkyňa pletie žalovanej pod nohy v kuchyni. Ako syn žalovanej zobral svoje rádio. Ako J. kričal, že mama je mŕtva a svedkyňa nech zavrie hubu a že ju môže na cudzom pozemku zastreliť. A tiež toho, že mama ani syn žalovanej jej nepomáhajú a v akom zlom psychickom stave bola žalovaná po incidentoch. Svedkyňa Q. bola zase priamym svedkom vbehnutia žalobkyne do WC a psychického stavu žalovanej po incidentoch. Súd prvého stupňa na to konštatoval, že spolubývanie účastníčok konania nebolo vždy celkom ideálne. Žalobkyňa tiež poukazovala na sácanie, strkanie zo strany žalovanej, ktoré ale súd prvého stupňa ozrejmoval zdravotným stavom žalovanej preukázaným lekárskymi správami (čiastočné ochrnutie všetkých končatín s ľavým akcentom, jej postoj a chôdza len za opory, ako aj obmedzenosťou uzavretých priestorov). Súd prvého stupňa preto nepovažoval uvedené správanie žalovanej vzhľadom na tieto skutočnosti za hrubé porušenie dobrých mravov. K chyteniu za uši a traseniu hlavou, ktoré mala žalovaná spôsobiť žalobkyni, súd prvého stupňa uviedol, že uvedený skutok nebol s určitosťou preukázaný pre značné rozpory vo výpovediach žalobkyne a vnuka J., vychádzajúc zo zdravotného stavu žalovanej, ktorá podľa predložených lekárskych správ trpí už opísanými zdravotnými ťažkosťami vychádzajúcimi z jej pohybového aparátu. Prihliadol aj na výpovede svedkyne p. G., X.. Q. T. X.. Č., ktoré uviedli, že u žalovanej nikdy agresivitu, nepriateľstvo voči žalobkyni a synovi Radovi ani lživosť nevnímali. Uzavrel, že tvrdenie žalobkyne a svedkov navrhnutých žalobkyňou, že žalovaná nie je tak chorá, ako sa robí, súd nepovažoval za rozhodujúce, nakoľko na posúdenie zdravotného stavu sú odborne erudovaní lekári. Ďalšie skutočnosti, a to že žalovaná žalovala svojich synov a neplatila im výživné, resp. neplatí, k tomu uviedol súd prvého stupňa, že uvedené skutkové okolnosti neboli popísané v žalobe ani vo výzve na vrátenie daru, pričom počas konania žalobkyňa nežiadala pripustiť zmenu žaloby vzhľadom na uvedenie nových skutkových okolností, z ktorých odvodzuje uplatnený nárok. Súd prvého stupňa dodal, že skutočnosť, že syn žalovanej J. býva v dome, ktorý z 3/4 patrí žalovanej, ktorá sama uhrádza všetky náklady spojené s jeho užívaním, je forma starostlivosti o neho, na ktorú sa prihliada pri určovaní vyživovacej povinnosti. Podotkol, že vyživovacia povinnosť žalovanej voči synovi Q., súdom určená nebola.
Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že neboli naplnené dôvody pre vrátenie daru, a preto žalobu o jeho vydanie ako nedôvodnú zamietol.
O náhrade trov konania rozhodol tak, že o nich rozhodne až po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením v zmysle § 151 ods. 3 prvá veta O.s.p.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa. Napadnutý rozsudok považovala za nesprávny, pretože súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací dôvod v zmysle § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p. Navrhovala v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) a ods. 2 O.s.p. zrušiť rozsudok a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, keďže jej bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Uviedla, že nehnuteľnosť, ktorej vrátenia sa domáha, darovala žalovanej zmluvou zo dňa 15.06.1997. Vzhľadom na dlhotrvajúce sa správanie žalovanej tak voči nej, ako aj voči jej blízkym osobám, správanie žalovanej napĺňa kritéria intenzívneho a sústavného hrubého porušovania dobrých mravov. Rozsudok považovala za nedostatočne odôvodnený a tým za nepreskúmateľný. Uviedla, že drvivá časť odôvodnenia napadnutého rozsudku je venovaná opisu tvrdení jednotlivých účastníkov konania a len malá časť je venovaná samotnému hodnoteniu zo strany súdu. Podotkla, že súd sa napr. vôbec nevysporiadal s tvrdením svedkyne A. o tom, že priamo počula, ako jej žalovaná hovorí, že „by ma rada videla na cintoríne“ a prečo nepovažuje takéto konanie za dostatočne intenzívne porušenie dobrých mravov na vrátenie daru. Poukazovala na znalecký posudok PhDr. Evy Kitkovej č. 88/2012, z ktorého vyplýva, že ona ani svedok J. X. nemajú sklon skresľovať skutočnosť, sú pravdovravní a trpia syndrómom posttraumatickej stresovej poruchy a symptómom aktuálneho stresu, ktorý je viazaný výlučne na osobu
žalovanej. U nej zase znalec určil výrazné následky stresov a traumy zo zhadzujúceho, ponižujúceho a dlhodobo urážajúceho správania dcéry voči nej, čo možno definovať aj ako neočakávanú životnú traumu, nakoľko ide o jej jediné dieťa. Poukazovala na nedôveryhodnosť vypočutých svedkýň G., Q., T. T. Č., a to čo sa týka času výkonu osobnej asistencie žalovanej Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Z výpovede svedkyne Q. I.ase vyplýva, že žalovaná si vie vykonať sama aj hygienu, aj zdvihnúť hrniec, čím je vyvrátená obrana žalovanej, že nie je v jej fyzických možnostiach vztiahnuť na žalobkyňu ruku. Svedkyňa Č. bola v domácnosti účastníkov konania len raz, a preto jej výpoveď nemá hodnotu. V konaní nebol predložený žiaden dôkaz na preukázanie, že aj žalovaná trpí syndrómom posttraumatickej stresovej poruchy. Súd prvého stupňa ale odmietol vykonať dôkaz znaleckým posudkom na zistenie dôveryhodnosti žalovanej. Ďalej mala za to, že znalecký posudok o posúdení dôveryhodnosti svedka J. z roku 2001 nesúvisí s obdobím, ktoré je predmetom konania a nezohľadňuje ďalší vývoj osobnosti svedka, ani vývoj jeho vzťahu k žalovanej. Aj keď nový znalecký posudok PhDr. Kitkovej obsahuje závery, že svedok J. nemá sklony ku klamstvu a je pravdovravný. Z tohto znaleckého posudku ale súd opomenul vyhodnotiť skutočnosť o objektívnych záveroch o posttraumatickej stresovej poruche a rizikovosti spolužitia so žalovanou. Akcentovala na to, že celý život obetovala žalovanej, pomáhala jej, pričom žalovaná jej povedala „že ju chce vidieť v hrobe“ a všetky ostatné kroky, ktoré voči nej podnikla a to, že chcela uvedenú 1/4 nehnuteľnosti nadobudnúť, ktoré predtým ale ona darovala jej vlastnému synovi J., považuje za hrubý rozpor s dobrými mravmi, čo zakladá dôvodnosť jej podanej žaloby. Podotkla, že súd prvého stupňa sa vôbec nezaoberal výpoveďou svedka H. X., ani otázkou, že žalovaná žaluje svojho vnuka Slavomíra o zaplatenie sumy za to, že býval počas denného štúdia na vysokej škole u nej, pričom ide o blízku osobu. To považovala taktiež za rozpor konania žalovanej s dobrými mravmi. Keďže predmetom žalobného petitu je vrátenie toho istého daru, súd to mohol posúdiť v tomto konaní a neodôvodniť to tým, že nedošlo k pripusteniu zmeny žaloby v tomto smere. Dodala, že Q. T. H. X. boli žalovanej zaviazaní rozsudkom Okresného súdu Košice I zo dňa 20.06.2013 sp.zn. 24C/152/2002 uhradiť spoločne a nerozdielne sumu 3.385,75 eur a aj keď súd uvedenú skutočnosť skonštatoval, zabudol podotknúť, že rozsudok ešte nenadobudol právoplatnosť.
Uviedla, že súd prvého stupňa porušil aj jej právo na spravodlivý súdny proces a obmedzil jej právo konať pred súdom, keď na poslednom pojednávaní vo veci dňa 26.09.2013 jej doručil obsiahle päťstranové vyjadrenie žalovanej a oboznámiť sa s ním jej umožnil až na jej opakovanú urgenciu, a preto pojednávanie prerušil na 15 minút. V tomto časovom intervale sa mala ona ako aj jej právna zástupkyňa s podaním oboznámiť, čo vzhľadom na jej vek a zdravotný stav nepovažovala za dostatočne umožnenú prípravu na pojednávanie.
Dospela k záveru, že v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa vôbec nezdôvodnil, prečo neprihliadol na všetky dôkazy, preukazujúce intenzívne a dlhodobé porušovanie dobrých mravov zo strany žalovanej, napriek ich zabezpečeniu z jej strany, a preto nie sú podľa jej názoru splnené podmienky na zmenu ani na potvrdenie prvostupňového rozsudku.
Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhovala, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania v sume 83,89 eur.
Mala za to, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku posudzoval nielen tvrdenia žalobkyne, že žalovaná sa voči nej dopúšťa konania v rozpore s dobrými mravmi, ale posudzoval aj správanie sa samotnej žalobkyne a členov jej rodiny, konkrétne jej vnuka J. X., keďže tento býva spoločne so žalobkyňou a žalovanou v jej domácnosti. Taktiež v odôvodnení svojho rozsudku riadne uviedol na čom zakladá svoje rozhodnutie, a to konkrétne skutočnosti, ktoré uviedol. Súhlasila s konštatovaním súdu, že nie je možné nevhodné akékoľvek správanie sa obdarovaného, alebo len jeho nevďačnosť, považovať za také správanie, ktoré vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Zároveň uviedol, že zachovanie dobrých vzťahov je vecou vzájomnej tolerancie účastníkov a nie je možné považovať správanie jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi, keď tento druhý účastník svojím správaním takéto konanie vyvoláva. Preto súd prvého stupňa správne pri svojom rozhodovaní okrem iného zobral do úvahy aj správanie sa darcu a členov jeho rodiny k žalovanej a zisťoval, či títo sami sa nesprávajú voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve ich správanie sa nie je príčinou prípadného nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. Podotkol, že súd prvého stupňa taktiež správne vychádzal zo skutočností, že v prípade zistenia vyššie uvedených skutočností sa nemôže darca úspešne domáhať vrátenia daru, pretože reakciu obdarovaného, i keby bola tiež nevhodná,
nemožno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov a v danom prípade by išlo o spoločensky nežiaducu vzájomnú komunikáciu. K skutočnosti uvádzanej žalobkyňou v podanom odvolaní, že ona ako aj jej vnuk trpia syndrómom posttraumatickej stresovej poruchy a symptómom akútneho stresu, ktorý je viazaný výlučne na osobu žalovanej (viď znalecký posudok č. 88/2012 vypracovaný PhDr. Evou Kitkovou zo dňa 24.09.2012) treba uviesť, že tento znalecký posudok ale zároveň aj určil, že tieto stresy si žalobkyňa vyvoláva sama a zároveň, že ani u žalobkyne ani u jej vnuka v čase vyšetrenia neboli zaznamenané symptómy týrania tak ako sú definované v medzinárodných právnych a politických dokumentoch. Preto ani znaleckým dokazovaním nebolo preukázané, žeby žalovaná žalobkyňu nejakým spôsobom psychicky alebo fyzicky týrala, a to napriek tvrdeniam žalobkyne, ktorá voči žalovanej zavdala viacero trestných obvinení, trestných stíhaní a priestupkových konaní, z ktorých ani jedno nepotvrdilo skutočnosť, žeby sa žalovaná dopustila akéhokoľvek neprípustného chovania sa voči žalobkyni. Podotkla, že ako môže žalobkyni hroziť nebezpečenstvo v tom znení „že ju chce žalovaná zabiť, a že jej hrozí smrteľné nebezpečenstvo“ od slepej a ochrnutej dcéry, ktorou bezpochyby žalovaná na svoj zdravotný stav a svoje zdravotné ochorenie (vysoké štádium sklerózy multiplex a praktická slepota) je. Zdôraznila skutočnosť, že tento jej zdravotný stav je objektívne daný a je pravidelne prehodnocovaný minimálne posudkovými lekármi pre potreby invalidity, pričom na jeho posúdenie sú kvalifikovaní odborne erudovaní lekári. Súd pri určovaní hodnovernosti jej tvrdení vychádzal predovšetkým z tvrdení svedkov X.. G., X.. Q. T. X.. Č.. Q. X.. Č. pracuje ako špecializovaný poradca v poradni Miesto pod slnkom, n.o. a disponuje odbornými znalosťami z oblasti psychológie a sociológie. Všetky z vyššie uvedených svedkýň možno označiť za objektívne, keďže na veci nemajú osobný záujem (na rozdiel od vnuka žalobkyne či jeho priateľky). Tieto svedkyne uviedli, že u žalovanej nikdy agresivitu, nepriateľstvo voči žalobkyni a synovi J. ani lživosť nevnímali. Na záver uviedla, že to, že znalec nezistil u žalobkyne a u jej vnuka sklon k lživosti, to ale automaticky neznamená, že klame ona. V priebehu konania nikdy nevyšlo najavo, žeby mala sklony klamať, práve naopak, vo svojom okolí je vnímaná ako čestná a pravdovravná osoba. Taktiež sú nepravdivé aj tvrdenia žalobkyne o tom, že súd prvého stupňa neprihliadol na svedeckú výpoveď H. X., ale na výpoveď svedkýň G. T. Q.. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozsudku ale jasne uviedol, že H. X. nebol priamym svedkom pri vzniku konfliktov medzi účastníkmi. Naproti tomu svedkyne p. G. T. X.. Q. boli priamymi svedkami a taktiež videli viacero udalosti, ktoré zjavne dosvedčovali správanie sa žalobkyne a jej vnuka k nej a konkrétne boli svedkom toho ako jej doma znížili hlasitosť telefónu s tým, že keď ho zvýši vytrhnú ho, že žalobkyňa sa jej úmyselne „pletie“ pod nohy v kuchyni, že syn zobral svojej matke rádio aj keď ho nepotrebuje len z dôvodu, aby ho ona nemohla používať, že J. kričal na ňu, že je pre neho navždy mŕtva a na svedkyňu, že nech drží hubu, a že ju môže na cudzom pozemku zastreliť, a taktiež, že žalobkyňa a jej vnuk sa o ňu vôbec nestarajú, aj keď vzhľadom na svoje zdravotné postihnutie je na pomoc tretích osôb odkázaná a je v zlom psychickom stave po zažitých incidentoch, v ktorých sa nachádzala. Taktiež svedkyňa Q. B.ola priamym svedkom ďalšieho nevhodného správania sa zo strany žalobkyne voči nej s tým, že potvrdila aj jej zlý psychický stav po prežitých incidentoch. Skutočnosť, že sa nachádza v súdnom konaní so Q. X. a od neho požaduje plnenie za užívanie nehnuteľnosti za čas, keď bol nezaopatreným dieťaťom, čo je v rozpore s dobrými mravmi podľa žalobkyne, uviedla, že žalobkyňa bola taktiež žalobkyňou v predmetnej veci, a k späťvzatiu žaloby zo strany žalobkyne došlo až v roku 2013. Z toho vyplývajú nie zlé vzťahy medzi účastníčkami konania. K odvolacej námietke odňatia práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces uviedla, že v žiadnom prípade sa nejedná o porušenie práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces, nakoľko obsah daného podania predniesla právna zástupkyňa ústne na danom pojednávaní a na žiadosť žalobkyne došlo aj k prerušeniu konania.
Žalobkyňa vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej uviedla, že s ním nemôže súhlasiť. Opätovne dodala, že prvostupňový súd rozhodol a do výroku rozsudku poňal len jednostranne formulované prepisy svedeckých výpovedí svedkyne G. T. Q.. V odôvodnení rozhodnutia neozrejmil, akými úvahami sa spravoval, na základe akých skutočností sa priklonil na stranu žalovanej a prečo nezohľadnil ňou prednesené argumenty. Preto rozhodnutie nespĺňa podmienky v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Namietala právny názor súdu prvého stupňa, ktorý nad rámec zasiahol do hodnotenia subjektívnych pocitov, interpretujúc a zľahčujúc ňou popísané konanie, ktorého sa žalovaná dopustila. Z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplýva, žeby konanie žalovanej bolo reakciou na jej konanie. Rozsiahlosť odôvodnenia rozsudku je len konštatovaním skutkového stavu, bez reálnej opory dôkazných prostriedkov, pričom v konaní boli namietané také výrazné zásahy do jej osobnostnej sféry, ktoré nemôžu byť kvalifikované len ako bežné, nakoľko jej spôsobujú výraznú záťaž ako vo sfére psychickej, tak aj fyzickej. S týmito problémami ona bojuje už niekoľko rokov a ich intenzita sa doposiaľ len stupňuje. Opätovne poukazovala na neprihliadnutie na výpoveď H. X., ktorý bol priamo účastný pri konkrétnych skutkových okolnostiach
a z jeho výpovede vyplýva, že správanie sa žalovanej nie je reakciou na jej, alebo vnukove konanie, ale naopak, sama žalovaná zapríčinila to, že v súčasnosti sú ich vzťahy nadmieru vyhrotené a tieto vzťahy nemožno považovať len za bežné komunikačné problémy. Podotkla, že svedkovia H. X. T. T. X. A. vo svojich výpovediach potvrdili, že zdravotný stav žalovanej nie je ani zďaleka taký ako uvádza žalovaná, a ak by súd skutočne zvážil a vyhodnotil všetky dôkazy, dospel by k zisteniu, že samotnou žalovanou zdravotný stav je v úplnom rozpore z výpoveďami všetkých svedkov s výnimkou žalovanej. Nesúhlasil s tým, že k prehodnoteniu zdravotného stavu dochádza pravidelne v rámci preskúmavacieho konania. Poukazovala na nevykonanie znaleckého dokazovania. Nesúhlasila so stanoviskom žalovanej uvedeným v jej vyjadrení, kde popisovala a hodnotila závery znaleckého dokazovania o psychickom stave žalobkyne. Uviedla, že skutočnosti uvádzané vypočutými svedkyňami Q. T. G. sú len účelovo vytrhnuté z kontextu udalosti. Apelovala na to, že ak matka - žalovaná žaluje vlastného syna o zaplatenie nájomného počas obdobia, kedy jej syn študoval a nemal vlastný príjem, svedčí to o povahe a charaktere žalovanej, ktorú nemožno vykresľovať ako obeť, ktorá pokorne znáša všetky krivdy, ktoré majú byť na nej páchané, ale zohľadňuje objektívnu realitu.
Na základe vyššie uvedeného tak zastávala názor, že rozhodnutie súdu prvého stupňa nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, nie je z neho zrejmé, o ktorý dôkaz oprel svoje rozhodnutie, prečo nevykonal navrhnuté dôkazy, ktoré by preukázali vierohodnosť výpovede žalovanej a v priebehu dokazovania rovnako neodstránil rozpory, ktoré medzi jednotlivými výpoveďami vznikli a na takto neúplný a nedostatočne skutkový stav nesprávne aplikoval právnu normu.
Krajský súd ako súd odvolací d(§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podala žalobkyňa v zákonnej lehote, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutom celom rozsahu bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a rozsudok v súlade s § 156 ods. 1 O.s.p. verejne vyhlásil potom, čo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku dňa 19.03.2015 o 09.00 hodine v pojednávacej miestnosti č. 221/II. poschodie oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach dňa 10.03.2015.
Z obsahu odvolania žalobkyne vyplývajú odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. c), d) a f) O.s.p.
Odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c) O.s.p. je podľa výkladu v súdnej praxi daný vtedy, ak súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Potrebné je uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy účastníkmi konania. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné, ďalej dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení účastníkov. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkom navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa.
Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 132 O.s.p. a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (skutkové zistenie) a zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery. Nesprávnym právnym posúdením veci (odvolací dôvod podľa § 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil na správne zistený skutkový stav nesprávny právny predpis, alebo aplikoval správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil, prípadne vtedy, ak zo skutočností dostatočne preukázaných vyvodil nesprávne právne závery.
Odvolací súd zistil, že žalobkyňou uvádzané odvolacie dôvody sú nedôvodné.
Súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania (§ 122 ods. 1 O.s.p.). Účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy, a ku všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali (§ 123 O. s. p.). Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Ak nejde o veci uvedené v odseku 2, súd si môže osvojiť skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov (§ 120 ods. 3 O.s.p.).
Podľa § 129 ods. 1, 2 O.s.p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie. Predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz, aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby.
Podľa § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Skutočnosť, pre ktorú je v zákone je ustanovená podmienka, ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel opak (§ 133 O.s.p.).
Podľa § 153 ods. l O. s. p. súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Odôvodnenie rozhodnutia umožňuje účastníkom konania posúdiť, ktoré skutočnosti považoval súd za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a v konečnom dôsledku akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí vo veci samej (§ 157 ods. 2 O.s.p.).
Podľa § 119 ods. 1, 2 O.s.p pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí súdu oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu, po tom, čo sa o ňom dozvedel alebo odkedy sa o ňom mohol dozvedieť, alebo s prihliadnutím na všetky okolnosti ho mohol predpokladať. Návrh na odročenie pojednávania obsahuje najmä: a) dôvod, pre ktorý sa navrhuje odročenie pojednávania, b) deň, keď sa účastník o dôvode dozvedel, c) ak je to možné, uvedenie elektronickej adresy, telefaxu alebo telefónu, na ktoré súd bezodkladne oznámi, ako návrh posúdil.
Podľa § 119 ods. 4 O. s. p. ,ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, keď sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Ak sa pojednávanie neodročuje, pred jeho skončením súd vyzve účastníkov, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu i k právnej stránke vecí. Na záver súd uznesením vyhlási dokazovanie za skončené (§ 118 ods. 4 O.s.p.).
Po citácii uvedených zákonných ustanovení odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa postupoval v súlade s nimi a preto odvolací súd dospel k záveru, že namietané odvolacie dôvody nie sú dané.
Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie a zo zisteného skutkové stavu vyvodil aj správny právny záver.
Odvolací súd je toho názoru, že rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť, žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia, alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.
Podľa § 630 OZ darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
V zmysle ust. § 630 Občianskeho zákonníka má darca právo domáhať sa vrátenia daru. Avšak sa domáhať sa vrátenia daru je možné len vtedy, ak sa obdarovaný správa k darcovi alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. To musí byť značnej intenzity, prípadne musí ísť o sústavné porušovanie dobrých mravov (napr. osočovanie, fyzické násilie alebo neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi). Za hrubé porušovanie dobrých mravov sa nepovažuje napr. nenavštevovanie darcu, opomenutie jubileí alebo predaj daru tretej osobe. Ak darca chce aby mu bol vrátený dar, musí najskôr obdarovanému zaslať písomnú výzvu, v ktorej uvedie potrebné skutočnosti. V prípade, že obdarovaný nesúhlasí s vrátením daru, prípadne ich popiera, bude potrebné podať žalobu na súd, čo bolo učinené aj v tomto prípade. V priebehu súdneho konania musí darca preukázať, že správanie obdarovaného je v rozpore s dobrými mravmi. Právo na vrátenie daru musí uplatniť bezodkladne, keďže toto právo sa premlčuje v trojročnej premlčacej dobe, ktorá začína plynúť momentom, keď obdarovaný porušil dobré mravy. Ak darca uspeje v súdnom konaní, Okresný úrad na základe právoplatného rozhodnutia súdu vykoná zápis vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech darcu.
Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu je teda veľký nevďak zo strany obdarovaného prejavujúci sa v takom jeho správaní, ktoré možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné, ktoré však v dôsledku svojho trvania, priebehu a pôsobenia na darcu nadobudne povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Takýmto kvalifikovaným porušením dobrých mravov je napríklad fyzické násilie, hrubé urážky, ako aj neposkytnutie potrebnej pomoci.
Súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku presvedčivo a náležite vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami a tvrdeniami. Rozhodnutie súdu prvého stupňa spĺňa podmienky vyžadované v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko je presvedčivé a úplné a jeho odôvodnenie umožňuje účastníkom konania posúdiť, ktoré skutočnosti považoval súd prvého stupňa za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa riadil pri hodnotení dôkazov, ako vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a v konečnom dôsledku akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodnutí vo veci samej.
Odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa v žalobe, doručenej súdu dňa 01.03.2012 jednoznačne vyjadrila svoju vôľu uplatniť právo na vrátenie daru. Rovnakú vôľu vyjadrila aj listom zo dňa 11.04.2012. Tento prejav jej vôle došiel žalovanej ako obdarovanej až dňa 14.09.2012, ale žalobu prevzala už dňa 15.06.2012. Keďže pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 154 ods. 1 O.s.p.) možno súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že aj keď bola žaloba podaná predčasne, skôr ako voči obdarovanej - žalovanej prejavila žalobkyňa svoju vôľu na vrátenie daru, v čase vyhlásenia rozsudku už podmienka doručenia prejavu vôle na vrátenie daru naplnená bola.
Odvolací súd súhlasí s konštatovaním súdu prvého stupňa, že ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka za právne relevantné považuje len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo, pričom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R/61/1997).
Odvolací súd posudzujúc odvolacie námietky dospel rovnako ako súd prvého stupňa k záveru, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané, aby žalobkyňou namietané konania žalovanej vzhľadom na ďalšie okolností spolužitia a vzťahy účastníčok bolo takej intenzity, aby nadobudlo povahu hrubého porušenia dobrých mravov, ktoré by zakladalo právo žalobkyne na vrátenie daru. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťah účastníčok bol v minulosti veľmi pekný a ich spolužitie
do rokov 2009, 2010 bolo v podstate bezproblémové, keďže spoločne hospodárili, na rekonštrukciu rodinného domu boli použité finančné prostriedky z predaja bytu žalobkyne.
To, že sa súd prvého stupňa nevysporiadal s tvrdením svedkyne X.. A., ktorá mala priamo počuť ako žalovaná žalobkyni hovorí „žeby ju rada videla na cintoríne,“ nie je podľa odvolacieho súdu takým procesným pochybením súdu v hodnotení skutkových zistení, ktoré by malo za následok iné právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, keďže uvádzaná skutočnosť aj podľa odvolacieho súdu nenapĺňa znaky takej intenzity, aby to malo povahu hrubého porušenia dobrých mravov a zakladalo by právo žalobkyne na vrátenie daru, vzhľadom na ďalšie zistenia súdu prvého stupňa.
K žalobkyňou uvádzanej odvolacej námietke, že z výsledkov predloženého znaleckého posudku PhDr. Evy Kitkovej č. 88/2012 vyplýva, že žalobkyňa ako aj svedok J. X. nemajú sklon skresľovať skutočnosť, sú pravdovravní a trpia syndrómom posttraumatickej stresovej poruchy a symptómom akútneho stretu, ktorý je viazaný výlučne na osobu žalovanej, odvolací súd uvádza, že v tomto znaleckom posudku znalkyňa zároveň určila, že tieto stresy si žalobkyňa vyvoláva sama, pričom u žalobkyne ani u jej vnuka v čase vyšetrenia neboli zaznamenané syndrómy týranej osoby tak ako sú definované v medzinárodných právnych a politických dokumentoch (č.l. 248 spisu).
Žalobkyňa v odvolacích námietkach taktiež namietala dôveryhodnosť a hodnotu výpovedí vypočutých svedkýň G., Č. T. Q., A. X.. G. nemala byť priamym svedkom nijakej udalosti, ktoré opisovala. Odvolací súd ale poukazuje na obsah svedeckých výpovedí týchto osôb, z ktorých je zrejmé, že opísané skutočnosti sú im známe z ich priamej účasti na týchto incidentoch (č.l. 93, č.l. 97 a č.l. 102 spisu). Odvolací súd akcentuje na to, že žalobkyňa neuviedla v podanom odvolaní žiadne dôkazy, ktorými by túto tvrdenú skutočnosť vyvrátila.
Odvolací súd súhlasí s konštatovaním súdu prvého stupňa, že tieto svedecké výpovede mal za rozhodujúce, nakoľko z obsahu spisu jasne vyplýva, že svedok H. X. (č.l. 102 spisu), bývalý manžel žalovanej nebol priamym svedkom incidentov medzi účastníkmi konania a preto súd prvého stupňa správne postupoval v zmysle § 132 O.s.p. ako aj § 153 ods. 1 O.s.p. keď predovšetkým vychádzal z výpovedí svedkov, ktorí boli priamymi svedkami popísaných incidentov a k účastníkom konania neboli v príbuzenskom vzťahu, teda ich výpoveď vo veci nemohla byť účelová.
Ďalšie odvolacie námietky žalovanej týkajúce sa sporov synov žalovanej, a to Q. T. J., ktorý je toho času podielovým spoluvlastníkom predmetnej nehnuteľnosti v podiele 1/4 k celku, sú právne bezvýznamné v tomto konaní, a to vzhľadom na skutočnosť, že súd má v ňom skúmať existenciu zákonných podmienok uvedených v § 630 OZ, ktoré sú dôvodom pre vrátenie daru, a teda zisťovať konanie a jeho povahu, ktoré by malo byť hrubým porušením dobrých mravov. Skutočnosť, že žalobkyňa žalobou voči Q. T. J. X. ako syn sa domáhali svojich práv na súde prvého stupňa v čase, keď im patrila vyživovacia povinnosť žalovanej, nemá vplyv na právne posúdenie veci.
Z obsahu spisu taktiež nevyplýva navrhnutie ďalších dôkazov na preukázanie tvrdených skutočností zo strany žalobkyne a preto nemožno súhlasiť s odvolacou námietkou žalobkyne, že súd prvého stupňa tendenčne neprihliadol na všetky dôkazy, preukazujúce intenzívne a dlhodobé porušovanie dobrých mravov zo strany žalovanej, napriek ich zabezpečeniu žalovanou. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa sa správne vysporiadal s nevykonaním iných navrhnutých dôkazov žalobkyňou.
Nie je dôvodná ani odvolacia námietka, že právo žalobkyne na spravodlivý súdny proces bolo obmedzené, keďže na poslednom pojednávaní vo veci dňa 26.09.2013 jej bolo doručené 5-stránové vyjadrenie žalovanej, ku ktorému sa mala vyjadriť. Z obsahu spisu je zrejmé, že na jej požiadanie bolo konanie prerušené na 15 minút (č.l. 296 spisu) s tým, že žalobkyňa mohla požiadať súd aj o odročenie tohto pojednávania, v zmysle § 119 O.s.p. čo ale nevykonala.
Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané z výsledkov vykonaného dokazovania, či už navrhnutého zo strany žalobkyne alebo žalovanej, aby sa žalovaná k žalobkyne, prípadne k Q. J. správala tak, aby tým hrubo porušovala dobré mravy (§ 630 OZ).
Odvolací súd poukazuje aj na zlý zdravotný stav žalovanej, ktorý je jednoznačne preukázaný tak ako to správne konštatoval súd prvého stupňa lekárskymi správami a bol posúdený odborne erudovanými
lekármi. Z týchto lekárskych správ jednoznačne vyplýva, že žalovaná je čiastočne ochrnutá, trpí čiastočným ochrnutím všetkých končatín s ľavým akcentom, postoj a chôdzu má len za opory, trpí vysokým štádiom sklerózy multiplex a praktickou slepotou a preto vyžaduje celodennú asistenciu zo strany druhej osoby (č.l. 69 - 70 spisu).
Odvolací súd uvádza, že právo darcu domáhať sa vrátenia daru nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov zo strany obdarovaného (R/31/1999).
Odvolací súd poukazuje na ustálenú súdnu prax, ktorá vychádza z toho, že darca, ktorý sa taktiež správa v rozpore s dobrými mravmi nemôže od obdarovaného žiadať vrátenie daru v zmysle § 630 OZ.
Z výsledkov vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva správanie žalobkyne ako aj syna žalovanej J. v rozpore s dobrými mravmi, keďže z výpovedí svedkýň G., Q., ktoré boli priamymi účastníčkami incidentov vyplýva, že žalovanej doma znížili hlasitosť telefónu s tým, že keď ho zvýši, vytrhnú ho, že syn žalovanej J. zobral svojej matke rádio aj keď ho nepotreboval len z dôvodu, aby ho ona nemohla používať, že kričal na matku, že je pre neho navždy mŕtva a že práve žalobkyňa a syn žalovanej J. sa o žalovanú vôbec nestarajú, aj keď táto je na pomoc tretích osôb vzhľadom na zlý zdravotný stav odkázaná.
Odvolací súd dospel k záveru, že práve toto správanie žalobkyne ako aj syna žalovanej Radomíra jednoznačne preukazuje, že ich správanie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3 OZ.
Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa po právoplatnosti rozsudku v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. ako aj § 224 ods. 4 O.s.p.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.