Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_7C-106-2012.pdf
PDF · 177.6 KB
Case nature
Area
Subarea
7C/106/2012
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I, pred samosudkyňou Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovou, v právnej veci navrhovateľa: H. Q., N.. U., Q.. XX.XX.XXXX, U. U. Č.. X, XXX XX Q., právne zastúpený: JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát so sídlom Kutlíková 17, 851 02 Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody vo výške 23.333,90 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 150.000 Eur, takto
rozhodol:
Súd návrh zamieta.
Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Návrhom na začatie konania, doručeným súdu dňa 17.5.2012, sa navrhovateľ proti odporcovi domáhal náhrady škody pozostávajúcej z majetkovej ujmy vo výške 23.333,90 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 150.000 Eur ako i náhrady trov konania.
Svoj návrh odôvodnil tým, že uznesením Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica, ČVS: VP-222/30-94 zo dňa 8.12.1994, bolo proti navrhovateľovi vznesené obvinenie z trestného činu lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona.
Na základe uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 309/94 zo dňa 7.12.1994 bola u navrhovateľa vykonaná domová prehliadka dňa 8.12.1994 a odňatá vec - finančná hotovosť vo výške 7.700,99 Eur (232.000 Sk). Proti vykonaniu prehliadky podal poškodený do protokolu sťažnosť ústne do zápisnice o svojom výsluchu dňa 8.12.1994.
Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/94, bol navrhovateľ vzatý do väzby. Proti uzneseniu podal navrhovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 5.1.1995, sp.zn. 5Tpo/346/94 tak, že sťažnosť zamietol.
Uznesením 2Kv/204/94 zo dňa 23.1.1995 Krajský prokurátor v Banskej Bystrici zamietol sťažnosť navrhovateľ proti uzneseniu vyšetrovateľa zo dňa 8.12.1994, sp.zn. VP-222/30-94, o vznesení obvinenia, ktorú podal navrhovateľ ústne do zápisnice o svojom výsluchu dňa 8.12.1994.
Uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.5.1995, sp.zn. Tp/102/94 bola väzba navrhovateľa predĺžená od 8.12.1994 do 8.12.1995.
Dňa 17.1.1996 podala Krajská prokuratúra obžalobu. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 25.9.1996, sp.zn. 2T/6/96, navrhovateľa spod obžaloby oslobodil. Voči rozsudku podal prokurátor
Krajskej prokuratúry v Banskej Bystrici odvolanie dňa 25.3.1997. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal aby zaistená finančná hotovosť bola vrátená jeho bratovi, od ktorého ju mal požičanú.
Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26.11.1997, sp.zn. 2To/27/97 napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu a vec vrátil. Krajský súd v Banskej Bystrici dňa 10.2.1999 rozsudkom sp.zn. 2T/6/96 opätovne rozhodol o oslobodení navrhovateľa spod obžaloby. Dňa 20.4.2001 Krajská prokuratúra v Žiline podala na navrhovateľa obžalobu pre ten istý trestný čin, spod ktorého bol navrhovateľ už dvakrát oslobodený. Rozsudkom Krajského súdu v Žiline so sp.zn. 3T/4/2001 zo dňa 17.3.2009 bol navrhovateľ spod obžaloby oslobodený po tretí raz. Voči rozhodnutiu podala Krajská prokuratúra v Žiline odvolanie. Uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2010, sp.zn. 1To/14/09 súd odvolanie prokurátora zamietol.
Dňa 13.12.2010 podal navrhovateľ žiadosť o vrátenie veci - finančnej hotovosti odňatej dňa 8.12.1994, ktorá mu bola vrátená uznesením Krajského súdu v Žiline so sp.zn. 3T/4/2001 zo dňa 21.2.2011.
Za nezákonné rozhodnutia označil navrhovateľ:
- uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Policajného zboru Banská Bystrica ČVS: VP-222/30-94 zo dňa 8.12.1994.
- uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994 sp.zn. Tp/102/94 o vzatí do väzby,
- uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 309/94 zo dňa 7.12.1994, na základe ktorého bola vykonaná domová prehliadka a odňatá vec (hotovosť vo výške 232.000 Sk).
Titulom vyššie uvedených rozhodnutí vznikla navrhovateľovi škoda, ktorú navrhovateľ špecifikoval nasledovne:
- skutočná škoda: ujma spôsobená odňatím veci - finančnej hotovosti vo výške 232.000 Sk (7.700,99 Eur), ktorá bola navrhovateľovi bezdôvodne zadržiavaná od 8.12.1994 do 21.2.2011, t.zn. minimálne 16 rokov a 74 dní, za ktoré uvedená suma stratila výrazne na hodnote v dôsledku inflácie. Skutočnú škodu je v tomto prípade možné určiť najmä ako stratu možnosti tieto finančné prostriedky investovať a tým získať určitý majetkový prospech v roku 1994. Navrhovateľovi v súvislosti so zaistením veci vznikla škoda vo výške 19.498,63, v ktorej je zahrnutý vplyv inflácie na zadržanú čiastku. Pretože bola navrhovateľovi vyplatená iba zadržiavaná čiastka v pôvodnej hodnote, zostáva uhradiť z titulu skutočnej škody sumu vo výške 11.797,64 Eur.
- ušlý zisk, ktorý spočíva v nezväčšení majetku navrhovateľa, ktoré by bolo možné nebyť škodnej udalosti (zadržanie finančnej hotovosti). Ušlý zisk je určený ako suma úrokov z vkladu týchto finančných prostriedkov v banke na termínovanom účte. Výška úrokovej sadzby od decembra 1994 bola 5,81%, čo predstavuje sumu 11.536,26 Eur.
- nemajetková ujma vo výške 150.000 Eur, ktorú navrhovateľ odôvodnil tým, že sa nachádzal vo väzbe, pričom bol nevinný. Počas pobytu vo väzbe stratil dôveru rodiny, bol narušené jeho súkromie, osobný i rodinný život. Po prepustení z väzby sa nedokázal zaradiť do pracovného života a do dnes je nezamestnaný. Ujma je zvýraznená dĺžkou trestného konania, ktoré trvalo od konca roku 1994 a bolo právoplatne ukončené v roku 2011. K neprimerane dlhému trestnému konaniu sa tiež pripája bezradnosť navrhovateľa domôcť sa svojho vlastníckeho práva k zaistenej veci, ktorá trvala 5917 dní.
Odporca sa k návrhu na začatie konania vyjadril podaním doručeným súdu dňa 9.7.2012 tak, že návrh žiadal zamietnuť. Vo svojom vyjadrení uviedol, že príkaz na domovú prehliadku (uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7.12.1994, sp.zn. Tp/309/94) nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, pretože samotná skutočnosť, že osoba, u ktorej bola vykonaná domová prehliadka, nie je páchateľom trestného činu, pre ktorý bol vydaný príkaz na domovú prehliadku, nespôsobuje nezákonnosť samotného príkazu. Podmienky, za ktorých možno považovať rozhodnutie za nezákonné upravuje ustanovenie § 1 až 4 zák. č. 58/1969 Zb.. Považovať príkaz na domovú prehliadku za nezákonné rozhodnutie, len z hľadiska výsledku trestného konania vo vzťahu k osobe, v ktorej obydlí bola prehliadka vykonaná, či z hľadiska výsledku prehliadky, nemá oporu v zákone. Okrem vyššie uvedeného poukázal na skutočnosť, že na základe domovej prehliadky boli u navrhovateľa nájdené
streľby schopné zbrane a strelivo, za čo bol navrhovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania podľa § 196 ods. 2 písm. b) zák. č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinný v tom čase.
K škode spôsobenej odňatím veci uviedol, že v prípade odňatých finančných prostriedkov existovalo podozrenie, že pochádzajú z trestnej činnosti, to znamená, že nepatria obvinenému, ale poškodenému. Z tohto dôvodu mohli byť finančné prostriedky vrátené navrhovateľovi až vtedy, keď sa preukázalo, že čin nespáchal a prostriedky nepochádzajú z trestnej činnosti. K preukázaniu uvedeného došlo až po právoplatnom oslobodení navrhovateľa spod obžaloby. Ďalej uviedol, že namieta, že v súvislosti s odňatím veci - hotovosti vo výške 232.000 Sk, mohla ujma v majetkovej sfére navrhovateľa vzniknúť, pretože v priebehu trestného konania, navrhovateľ a jeho brat uvádzali, že odňaté finančné prostriedky patrili bratovi navrhovateľa. Akékoľvek nároky súvisiace s odňatím finančných prostriedkov sú preto nedôvodné. Okrem toho, čo sa týka straty hodnoty peňazí, takýto nárok nemá opodstatnenie v zákone a Najvyšší súd ČR sa touto otázkou zaoberal vo viacerých svojich rozhodnutiach, napr. rozsudok sp.zn. 25Cdo/862/2008, podľa ktorého vplyvom inflácie na hodnotu pohľadávky na peňažné plnenie skutočná škoda podľa občianskeho zákonníka nevzniká.
K navrhovateľom nárokovanej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 150.000 Eur uviedol, že zo žalobného návrhu nie je vôbec jasné, ktorým zásahom mu mala byť nemajetková ujma spôsobená. Ďalej uviedol, že má za to, že náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., nie je možné priznať ani pri aplikácii Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V prípade ak by sa súd s uvedenou argumentáciou nestotožnil, odporca z opatrnosti uviedol, že navrhovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. Tp/102/94 zo dňa 9.12.1994. Bol obvinený z trestného činu lúpeže a z trestného činu nedovoleného ozbrojovania v znení trestného zákona účinného v tom čase. V trestnom konaní vedenom pre trestný čin lúpeže bol navrhovateľ právoplatne oslobodený spod obžaloby dňa 29.9.2010 rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 3T/4/2001 zo dňa 17.3.2009 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2010, sp.zn. 1To/14/2009. Na druhej strane zo spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania bol navrhovateľ uznaný vinným a to rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.2.1999, sp.zn. 2To/36/1999 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 2.9.1999, sp.zn. 2To/36/1999. Keďže navrhovateľovi bolo vznesené obvinenie tak pre trestný čin lúpeže ako i pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania a navrhovateľ bol vzatý do väzby pre oba trestné činy, nie je splnená podmienka vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa zák. č. 58/1969 Zb. - oslobodenie spod obžaloby. Ak by sa aj opomenulo, že navrhovateľ bol odsúdený za jeden trestný čin, pre ktorý bol vzatý do väzby, je nevyhnuté okrem pozitívnych podmienok vzniku nároku na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. posudzovať i nesplnenie niektorej z negatívnych podmienok podľa § 5 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb.. Ak je splnená čo i len jedna, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe nevzniklo. Z uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/1994 vyplýva, že dôležitým dôvodom, pre ktorý bol obvinený podozrivý zo spáchania trestného činu lúpeže, bola skutočnosť, že v jeho obydlí boli nájdené streľbyschopné zbrane a strelivo. Napokon z trestného činu nedovoleného ozbrojovania bol navrhovateľ uznaný vinným. Teda je preukázané, že vlastným zavineným konaním, sám navrhovateľ dal dôvod na podanie a vyhovenie návrhu na vzatie do väzby. V zmysle uvedeného je odporca toho názoru, že si navrhovateľ väzby zavinil sám.
Odporca tiež vzniesol námietku premlčania. V tejto súvislosti uviedol, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe podľa druhej hlavy prvej časti zák. č. 58/1969 Zb. sa premlčí za rok odo dňa nadobudnutia právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia. Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 29.9.2010. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená dňa 12.10.2011, teda po uplynutí premlčacej doby.
K vyššie uvedenému vyjadreniu odporcu sa navrhovateľ vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 26.9.2012. Uviedol, že s vyjadrením odporcu v celom rozsahu nesúhlasí. Vo vzťahu k domovej prehliadke poukázal na skutočnosť, že pri prehliadke bola navrhovateľovi podľa § 79 Trestného poriadku odňatá vec - finančná hotovosť patriaca Jaroslavovi Bednárikovi a to z dôvodu, že predmetná vec pochádza z trestnej činnosti. Nakoľko sa toto podozrenie nepotvrdilo, bola mu finančná hotovosť uznesením 3T/4/2011, po 16 rokoch, vrátená. Navrhovateľ ďalej uviedol, že otázka, či bolo vydané nezákonné rozhodnutie, sa bude vždy posudzovať so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu. Nezákonným rozhodnutím je podľa navrhovateľa rozhodnutie verenej moci, ktoré je v rozpore s
právnym poriadkom, ktorým je Slovenská republika viazaná alebo záväzkami vyplývajúcimi z planej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Navrhovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009, podľa ktorého základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle citovaného ustanovenia § 6 ods. 1 prvá veta uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Dodal, že pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnuté uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu objasňujúci obsah právnej normy vo vzájomnej súvislosti s inými normami možno dospieť k záveru, že pokiaľ citované ustanovenia § 18 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. je umiestnené v štvrtej časti ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie aj v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Podľa navrhovateľa nemožno totižto prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. Na jednej strane je povinnosť orgánom činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánom, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv iných. Navrhovateľ má za to, že odňatie veci v trestnom konaní bolo vykonané pre podozrenie, že predmetná vec pochádza z trestnej činnosti. Toto podozrenie sa nepotvrdilo a teda odňatie veci spĺňa zákonné podmienky nezákonného rozhodnutia, pretože nie je rozhodné ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Pretože toto podozrenie sa nepotvrdilo a zodpovednosť štátu podľa zák. č. 58/1969 Zb. je koncipovaná ako objektívna zodpovednosť, ktorej sa štát pri splnení zákonných podmienok nemôže zbaviť, je navrhovateľ toho názoru, že odporca je zodpovedný za škodu spôsobenú navrhovateľovi nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom. Tiež namietol, že uvedené konanie OČTK predstavuje nesprávny úradný postup v zmysle § 18 zák. č. 58/1969 Zb.. Napriek tomu, že vec bola právoplatne ukončená dňa 29.9.2010, uznesenie o vrátení veci bolo vydané až dňa 21.2.2011 a to až po urgencii navrhovateľa zo dňa 13.12.2010. Celková dĺžka odňatia veci 16 rokov, o ktorej sa pôvodné podozrenie, že pochádza z trestnej činnosti nepotvrdilo, predstavuje neprimerané zasiahnutie do vlastníckeho práva navrhovateľa a minimálne predstavuje prieťahy v konaní OČTK. Čo sa týka poukazovania odporcu na nájdenie streľbyschopných zbraní v obydlí navrhovateľa, na nezákonnosť rozhodnutia poukazuje navrhovateľ z dôvodu odňatia veci navrhovateľovi ako vlastníkovi, a to finančnej hotovosti pre podozrenie, že vec pochádza z trestnej činnosti, ktoré sa nepotvrdilo. Spod obžaloby pre trestný čin lúpeže bol navrhovateľ oslobodený. Čo sa týka odporcovej argumentácie, že navrhovateľ mal peniaze požičané od svojho brata a teda mu škoda nevznikla, navrhovateľ uviedol, že zmluvou o pôžičke peňazí prechádza vlastnícke právo k požičaným peniazom na dlžníka a teda navrhovateľ bol ich vlastníkom v čase ich odňatia. V reakcii na judikát, ktorý predložil odporca poukázal navrhovateľ na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 25Cdo/296/2006, v ktorom sa uvádza, že za škodu sa v právnej teórii a praxi považuje ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v nezväčšení majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, ak by nedošlo k škodovej udalosti. Je možné ju spojovať i s tým, že z dispozície poškodeného bola protiprávne odňatá vec, s ktorou nemohol po určitú dobu nakladať a nemohol ju tak využiť k dosiahnutiu predpokladaného zisku, ktorý by mu neušiel, keby nedošlo k škodovej udalosti. Navrhovateľ ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/117/2005, kde je uvedené, že aj keď sa náhrada škody priznáva podľa zák. č. 58/1969 Zb. je potrebné priznávať aj nemajetkovú ujmu ak na ňu vznikol nárok. Okrem toho nezákonné trestné konanie trvalo aj počas účinnosti zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý priznanie nemajetkovej ujmy umožňuje. S argumentáciou, že si navrhovateľ väzbu zavinil sám nesúhlasí, pretože v zmysle § 5 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody nemá ten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom u útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia. Navrhovateľ sa ani nepokúsil o útek, ani iným spôsobom nedal príčiny pre obavy, ktoré by boli dôvodom väzby. K námietke premlčania sa navrhovateľ vyjadril tak, že s ňou nesúhlasí, pretože si neuplatňuje náhradu škody v dôsledku ušlej mzdy za obdobie väzby, ale náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú zák. č. 58/1969 Zb. neumožňuje, ale táto je uplatnená v zmysle Dohovoru. Podľa § 20 citovaného zákona sa právne vzťahy upravené v tomto zákone Občianskym
zákonníkom a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe.
K vyššie uvedenému vyjadreniu navrhovateľa sa odporca vyjadril podaním zo dňa 12.10.2012. Uviedol, že príkaz na domovú prehliadku nie je možné považovať za nezákonné rozhodnutie v súvislosti so skutočnosťou, že osoba, u ktorej bola prehliadka vykonaná, bola oslobodená spod obžaloby. Poukázal na § 82 ods. 1 zák. č. 141/1961 Zb. v znení účinnom v tom čase, z ktorého vyplýva záver, že domovú prehliadku možno vykonať, ak je dôvodné podozrenie, že v byte alebo v inom priestore slúžiacom na bývanie alebo v priestoroch k nim patriacim je vec dôležitá pre trestné konanie alebo sa tam skrýva osoba podozrivá z trestného činu. Teda pre príkaz na vykonanie domovej prehliadky nie je podstatné, či osoba, i ktorej má byť prehliadka vykonaná, je páchateľom trestného činu, či podozrivá z jeho spáchania. Dôležitá je len skutočnosť, či existuje dôvodné podozrenie. Z uznesenia OS Banská Bystrica sp.zn. Tp/309/94-161 zo dňa 7.12.1994 vyplýva, že v danom prípade bol vydaný príkaz na domovú prehliadku i v obydlí Aleny Kopčekovej, pričom voči nej vznesené obvinenie nebolo a ani nebola podozrivá zo spáchania trestného činu. Bolo by absurdné domovú prehliadku vo vzťahu k nej považovať za zákonnú a vo vzťahu k navrhovateľovi za nezákonnú v súvislosti s neskorším oslobodením spod obžaloby. V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4MCdo/15/2009 uviedol, že príkaz na domovú prehliadku nemá charakter uznesenia o vznesení obvinenia, pretože vykonaním prehliadky nedochádza zo strany orgánov štátu k obvineniu osoby zo spáchania trestného činu a samotný výsledok trestného konania nemá žiaden vplyv na zákonnosť domovej prehliadky, keďže voči osobe, u ktorej sa vykonáva, žiadne trestné konanie vedené byť nemusí. Vo vzťahu k tvrdeniu navrhovateľa, že konanie OČTK predstavuje nesprávny úradný postup v zmysle § 18 zák. č. 58/1969 Zb. uviedol, že v tejto súvislosti si navrhovateľ žiaden nárok neuplatnil. Ďalej zopakoval, že kým sa nepreukázalo, že finančné prostriedky nepochádzajú z trestnej činnosti, nebolo možné ich navrhovateľovi vrátiť. K navrhovateľom nárokovanej náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že právo na náhradu škody v súvislosti s rozhodnutím o väzbe vzniká, ak dôjde k oslobodeniu spod obžaloby alebo k zastaveniu trestného stíhania. Tieto základné podmienky nie sú splnené. Navrhovateľ bol vzatý do väzby v súvislosti s obvinením zo spáchania trestného činu lúpeže a trestného činu nedovoleného ozbrojovania. Z trestného činu nedovoleného ozbrojovania bol navrhovateľ právoplatne uznaný vinným. Okrem toho si navrhovateľ väzbu zavinil sám, pretože hromadenie zbraní a streliva v zmysle uznesenia o vzatí do väzby bolo konanie, ktorým dal navrhovateľ príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby. Vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - uznesenie o vznesení obvinenia pre trestný čin lúpeže, navrhovateľ nepreukázal. Navrhovateľovi bolo uznesením Krajského úradu vyšetrovania PZ v Banskej Bystrici vznesené obvinenie pre dva trestné činy. Je nesporné, že navrhovateľ bol oslobodený spod obžaloby pre trestný čin lúpeže, na druhej strane zo spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania bol uznaný vinným. Teda nie je splnená podmienka vzniku práva na náhradu škody. Nie je možné preukázať, že nemajetková ujma, ktorej náhradu požaduje v súvislosti so vznesením obvinenia, mu bola spôsobená práve v časti obvinenia z trestného činu lúpeže a nie v časti obvinenia z trestného činu nedovoleného ozbrojovania. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatňuje v súvislosti s prieťahmi OČTK, avšak skutočnosť, či k prieťahom došlo nie je preukázaná. Napokon uviedol, že trvá na námietke premlčania nárokov spojených s rozhodnutím o väzbe. Ak navrhovateľ výslovne uvádza, že si právo na náhradu nemajetkovej ujmy neuplatňuje v zmysle zák. č. 58/1969 Zb. je potrebné vziať do úvahy, že sa na neho nevzťahuje oslobodenie od súdnych poplatkov. Odporca vznesenú námietku premlčania doplnil na pojednávaní konanom dňa 3.6.2013 a uviedol, že podľa § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. sa právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím premlčí za 10 rokov odo dňa, kedy bolo poškodenému doručené alebo oznámené nezákonné rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda. Všetky tri rozhodnutia, od ktorých si navrhovateľ odvodzuje svoj nárok mu boli doručené v rokoch 1994 a 1995 a preto premlčacia doba uplynula.
Podľa § 101 ods. 1, 2 O.s.p., účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a že dbajú na pokyny súdu.
Vo veci súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa (č.l. 181), výsluchom svedka Jozefa Nechalu (č.l. 182), výsluchom svedka Rose Marie Bednárikovej (č.l. 187), a listinami: žiadosť o predbežné prejednanie nároku na náhradu škody (č.l. 8-13), oznámenie odporcu o vybavení žiadosti o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody (č.l. 14), uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici Tp/102/94 (č.l. 15-16), obžaloba (č.l. 17-30), protokol o vykonaní domovej prehliadky (č.l. 31), sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici Tp/102/94 zo dňa 9.12.1994 (č.l. 32), sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici Tp/102/94 zo dňa 25.4.1995 (č.l. 33), sťažnosť proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici 2T/6/96 zo dňa 13.5.1996 (č.l. 34), žiadosť o vrátenie veci (č.l. 35), uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.2.2011, sp.zn. 3T/4/2001 (č.l. 37), uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2010, sp.zn. 1To/14/2009 (č.l. 38-44), rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 17.3.2009, sp.zn. 3T/4/2001 (č.l. 45-54), obžaloba prokuratúry Krajskej prokuratúry v Žiline (č.l. 55-70), rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 10.2.1999, sp.zn. 2T/6/96 (č.l. 71-86), vyjadrenie k odvolaniu prokurátora Krajskej prokuratúry Banská Bystrica (č.l. 87-89), zápisnica z Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/94 (č.l. 94), uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994, sp.zn. 6Tpo/346/94 (č.l. 95-96), uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 8.12.1994 (č.l. 97-98), uznesenie Krajského prokurátora v Banskej Bystrici zo dňa 23.1.1995 (č.l. 99-100), žiadosť o prepustenie z väzby (č.l. 101), návrh na zastavenie trestného stíhania (č.l. 102), uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.4.1995, sp.zn. Tp/102/94 (č.l. 103), uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 17.5.1995 (č.l. 104), uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26.5.1995, sp.zn- Tp/102/94 (č.l. 105), rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.9.1996, sp.zn. 2T/6/96 (č.l. 106-126), uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.9.1996, sp.zn. 2T/6/96 (č.l. 127), sťažnosť proti uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 25.9.1996 (č.l. 129), uznesenie Najvyššieho súdu SR 26.11.1997, sp.zn. 2To/27/97 (č.l. 130-136) ako i s ostatným obsahom súdneho spisu.
Súd sa oboznámil s rozhodnutiami, ktoré predložili účastníci konania:
Podľa § 2 ods. 3 zák. č. 385/2000 Z.z., sudca je pri výkone svojej funkcie nezávislý a pri rozhodovaní viazaný len Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom. Právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutý v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na základe návrhu súdu je pre súd záväzný.
Podľa § 135 ods. 1 O.s.p., súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná [§ 109 ods. 1 písm. b)]. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; ) súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní.
S poukazom na citované zákonné ustanovenia, súd rozhodnutiami súdov, predloženými účastníkmi konania, nie je v prejednávanej veci viazaný.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázaný nasledovný skutkový stav:
Navrhovateľ vo svojej výpovedi dňa 18.2.2013 uviedol, že v decembri 2004 o 5 hod. ráno ho zobudili v dome intenzívnym búchaním na dvere. Keď otvoril, tak tam stálo 5 maskovaných mužov so zbraňami. Vytiahli ho z domu a hodili do snehu. Následne bol zaistený a bola obmedzená jeho osobná sloboda a začala sa domová prehliadka. Oznámili mu, že je podozrivý z trestného činu lúpeže, celý čas sa k nemu správali neúctivo a na to, čo on vravel, nereagovali. Domová prehliadka sa skončila o 14. hod poobede. Vyšetrovateľa nezaujímalo, keď mu hovoril, že v čase lúpeže bol na inom mieste. Nechal ho 3 mesiace vo väzbe, potom za ním prišiel, urobil ďalší výsluch a začal preverovať jeho alibi. Dva roky vo väzbe uzavreli nedovoleným ozbrojovaním, i keď im hovoril, že zbrane patrili jeho otcovi, ktorý bol zberateľ. Keď zomrel a pochovali ho, on s domom nič nerobil, bol tam iba dočasne. Po prepustení sa s ním rodina prestala stretávať a u neho začali zdravotné problémy psychického charakteru, všetci susedia mu to dávali najavo. Táto jeho zlá povesť v Topoľčanoch naďalej trvá, on si musel zmeniť priezvisko a prácu
si našiel v Španielsku. Peniaze, ktoré mu odňali mu chýbali po celý čas, pred odňatím si ich chcel vložiť do SLSP, lebo tam boli výhodné úrokové sadzby. Odňaté peniaze si požičal od svojho brata, ktorý bol mäsiar a v tom čase nemal núdzu.
Svedok Jozef Nechala (brat navrhovateľa) dňa 18.2.2013 uviedol, že peniaze požičal bratovi, aby si zabezpečil nejaké bývanie. Po prepustení jeho brata všetci vrátane rodiny odsudzovali. Mal depresie, zatváral sa doma, mal zastreté a bál sa šoférovať auto. Keď chodil von, tak si dal kapucňu a čapicu, aby ho nikto nespoznal. Trpel nechutenstvo. Lekár potom zistil, že tieto problémy boli psychického charakteru. Depresívne stavy u neho trvali asi pol roka po prepustení z väzby, no pozostatky má dodnes.
Svedkyňa Rose Marie Bednáriková (manželka navrhovateľa) dňa 3.6.2013 uviedla, že navrhovateľa spoznala v roku 2003. Mali penzión na Duchonke a on sa tam uchádzal o prácu. Jednalo sa o to, že to bolo mimo sezóny, bolo treba strážiť objekt a zároveň, keď tam boli cez víkend nejakí hostia, tak ich bolo treba pustiť. Navrhovateľovi táto práca vyhovovala, pretože v noci nemohol spávať, objekt je mimo ľudí a mimo sezóny tam nie je veľa ľudí, čo mu vyhovovalo. Vzali sa v roku 2004 (uzavreli manželstvo) a navrhovateľ jej navrhol, či by nemohol vziať jej meno, pretože sa za svoje hanbí kvôli krivému obvineniu v minulosti. Bola to pre neho šanca na nový začiatok. Keď ho obvinili, tak sa na neho všetci pozerali ako na kriminálnika a vyčítali mu to i blízky z rodiny.
Z protokolu o vykonaní domovej prehliadky Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru Topoľčany mal súd za preukázané, že dňa 8.12.1994 bola na základe uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.12.1994, sp.zn. Tp/309/94 vykonaná domová prehliadka u Jaroslava Nechalu v rodinnom dome č. 2192/7 na ulici Agátovej v Topoľčanoch. Proti vykonaniu domovej prehliadky bola podaná Jaroslavom Nechalom sťažnosť.
Z uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/94 mal súd za preukázané, že navrhovateľ bol vzatý do väzby, ktorá začala dňom jeho zadržania 8.12.1994 o 12. hod s tým, že bude vykonaná v ÚZVJS Banská Bystrica. Vo výroku rozhodnutia je ako dôvod väzby uvedené ustanovenie § 67 ods. 1 písm. a, b, c Trestného poriadku, t.j. všetky tri dôvody väzby (úteková, kolúzna a preventívna). Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že obvinený Jaroslav Nechala bol stíhaný za trestný čin lúpeže a iné trestné činy. Od spáchania skutku 9.9.1994 sa nezdržiaval v mieste svojho stáleho bydliska, ukrýval sa na rôznych miestach, hlavne v rekreačnej chalupe patriacej Vladimírovi Grznárovi. Konal tak z obavy pre prezradením. To sú okolnosti, ktoré odôvodňujú skutočnosť, že v prípade jeho ponechania na slobode by mohol ujsť, alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stínaniu alebo hroziacemu trestu. V závere rozhodnutia je uvedené, že hrozí obava pokračovania trestnej činnosti.
Dňa 13.12.1994 podal Jaroslav Nechala na Okresný súd v Banskej Bystrici sťažnosť proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/94.
Dňa 17.1.1996 bola na Krajský súd v Banskej Bystrici doručená obžaloba (mimo iných) na Jaroslava Nechalu pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, 2 písm. a), b) ods. 3 Trestného zákona a pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 2 písm. b) Trestného zákona.
Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa zo dňa 25.9.1996, sp.zn. 2T/6/96 (mimo iné) uznal Jaroslava Nechalu vinným zo spáchania trestného činu nedovoleného ozbrojovania, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov. Naproti tomu bol Jaroslav Nechala oslobodený spod obžaloby pre trestný čin lúpeže.
Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 26.11.1997 vyššie uvedený rozsudok na odvolanie zrušil v celom rozsahu a prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
Krajský súd v Banskej Bystrici ďalším rozsudkom zo dňa 10.2.1999, sp.zn. 2T/6/96 (mimo iné) obžalovaného Jaroslava Nechalu uznal vinným za trestný čin nedovoleného ozbrojovania, za čo ho
odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere 2 rokov, naproti tomu bol Jaroslav Nechala oslobodený spod obžaloby za skutok, ktorým údajne spáchal trestný čin lúpeže.
Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 2.9.1999, sp.zn. 2To/36/99 vyššie uvedený rozsudok opätovne (mimo iné) zrušil v časti oslobodenia spod obžaloby a vec vrátil na došetrenie.
Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 17.3.2009, sp.zn. 3T/4/2001 (mimo iné) opätovne rozhodol, že obžalovaného Jaroslava Bednárika, rod. Nechala podľa § 226 písm. c) Tr.por. oslobodil spod obžaloby za skutok, ktorým údajne spáchal trestný čin lúpeže.
Oslobodzujúci rozsudok nadobudol právoplatnosť doručením uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2010, sp.zn. 1To/14/09, dňa 29.9.2010.
Žiadosťou adresovanou Krajskému súdu v Žiline zo dňa 13.12.2010 požiadal Jaroslav Nechala o vrátenie finančnej hotovosti vo výške 7700,99 Eur, ktoré mu boli odňaté pri domovej prehliadke dňa 8.12.1994.
Uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 21.2.2011, č.k. 3T/4/2001-2613 rozhodol súd o vrátení sumy 7700,99 Eur Jaroslavovi Bednárikovi, rod. Nechala.
Podaním zo dňa 10.10.2011 sa navrhovateľ obrátil na odporcu so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verenej moci podľa zák. č. 58/1969 Zb.. Uviedol, že škoda mu mala byť spôsobená nasledujúcimi nezákonnými rozhodnutiami: uznesením o vznesení obvinenia Krajského úradu vyšetrovania Banská Bystrica zo dňa 8.12.1994, uznesením Okresného súdu Banská Bystrica o vzatí do väzby zo dňa 9.12.1994, sp.zn. Tp/102/94 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 7.12.1994, sp.zn. Tp/309/94 na základe ktorého bola vykonaná domová prehliadka a odňatá vec - finančná hotovosť. Žiadosťou o predbežné prerokovanie navrhovateľ žiadal o priznanie náhrady majetkovej ujmy vo výške 27.555,95 € a nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- €
Odporca na uvedenú žiadosť reagoval listom zo dňa 2.4.2012 č. 11368/2012/151, v ktorom navrhovateľovi oznámil, že žiadosti nebolo vyhovené, pretože podľa názoru odporcu neboli splnené zákonné predpoklady vzniku nároku na náhradu škody.
Súd vec právne posúdil nasledovne:
Predmetom konania je nárok navrhovateľa na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená nezákonnými rozhodnutiami, vydanými v trestnom konaní vedenom voči nemu.
Podľa § 27 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Podľa § 1 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len "štátny orgán"). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.
Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 5 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči štátu ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené alebo ak bol spod obžaloby oslobodený.
Podľa § 23 zák. č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa prvej časti druhej hlavy sa premlčí za rok odo dňa, keď nadobudlo právoplatnosť oslobodzujúce rozhodnutie alebo rozhodnutie odsudzujúce na miernejší trest alebo rozhodnutie, ktorým bolo trestné konanie zastavené.
Navrhovateľ si uplatnil náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nasledujúcimi nezákonnými rozhodnutiami:
- Uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Banská Bystrica o vznesení obvinenia ČVS: VP-222/30-94 zo dňa 08.12.1994
- Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 102/94 zo dňa 09.12.1994 o vzatí do väzby
-Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 309/94 zo dňa 07.12.1994, na základe ktorého bola vykonaná domová prehliadka dňa 08.12.1994 a odňatá vec - hotovosť vo výške 232.000,- Sk.
I. K náhrade skutočnej/majetkovej škody
Premlčanie nároku
Vo vzťahu k náhrade majetkovej škody, ktorá mala vzniknúť navrhovateľovi zadržaním finančnej hotovosti vo výške 7.700,99 Eur sa súd prednostne zaoberal námietkou premlčania, vznesenou odporcom. Odporca namietal, že vo vzťahu k akejkoľvek škode, spôsobenej navrhovateľom označenými nezákonnými rozhodnutiami uplynula objektívna premlčacia doba, ustanovená v § 22 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb., keďže označené rozhodnutia boli doručené navrhovateľovi v rokoch 1994 a 1995 a preto premlčacia doba uplynula.
Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.
Keďže rozhodnutia označené za nezákonné boli vydané pred účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z., prípadné premlčanie nároku je potrebné podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. posudzovať podľa zákona 58/1969 Zb.
Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.
Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.
Súd konštatuje, že objektívna premlčacia doba vo vzťahu k označeným nezákonným rozhodnutiam (Uznesenie Krajského úradu vyšetrovania Banská Bystrica o vznesení obvinenia ČVS: VP-222/30-94 zo dňa 08.12.1994, Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 102/94 zo dňa 09.12.1994, Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici sp.zn. Tp 309/94 zo dňa 07.12.1994) uplynula najneskôr v roku 2005. Navrhovateľ túto skutočnosť ani nenamietal. Súd sa ďalej zaoberal námietkou navrhovateľa (vo vzťahu uplatnenej majetkovej škode), že námietka premlčania je v tomto prípade v rozpore s
dobrými mravmi. V súlade s ustálenou súdnou judikatúrou námietka premlčania v zásade dobrým mravom neodporuje, „to však nevylučuje výskyt situácií, v ktorých je uplatnenie tejto námietky výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil.“ (nález Ústavného súdu ČR zo dňa 26.6.2012, sp.zn. I. ÚS 781/11). Keďže v danom prípade objektívna premlčacia doba uplynula bez zavinenia navrhovateľa a to tak, že navrhovateľovi „nezostala“ žiadna subjektívna lehota podľa § 22 ods. 1 citovaného zákona, súd vyhodnotil námietku premlčania vo vzťahu k nároku na náhradu majetkovej škody ako odporujúcu dobrým mravom.
Vo vzťahu k označeným nezákonným rozhodnutiam navrhovateľ ani netvrdil ani nepreukázal, že majetková škoda mu vznikla z prvých dvoch ním označených nezákonných rozhodnutí (uznesenie o vzatí do väzby a uznesenie o vznesení obvinenia). Súd konštatuje, že medzi týmito rozhodnutiami a navrhovateľom označenou majetkovou ujmou nie je ani žiadna príčinná súvislosť, keďže k odňatiu veci v trestnom konaní sa nutne nevyžaduje, aby osoba, ktorej boli veci odňaté napr. pri domovej prehliadke bola trestne stíhaná. Z tohto dôvodu sa súdu týmito rozhodnutiami, navrhovateľom označenými ako nezákonné súd ďalej v súvislosti s uplatnenou majetkovou škodou ďalej nezoberal.
Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že predmetná finančná hotovosť bola navrhovateľovi odňatá na základe vykonanej domovej prehliadky dňa 8.12.1994, ktorá bola nariadená uznesením Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.12.1994, sp.zn. Tp/309/94. Podľa zákona č. 141/1961 Zb. (Trestný poriadok) účinnom v čase nariadenia a vykonania domovej prehliadky, bolo možné domovú prehliadku vykonať, ak bolo dôvodné podozrenie, že v byte alebo v inom priestore slúžiacom na bývanie alebo v priestoroch k nim patriacich (obydlia) bola vec dôležitá pre trestné konanie alebo že sa tam skrývala osoba podozrivá z trestného činu (§ 82 ods. 1). Výkon domovej prehliadky bol upravený v § 85 ods. 3 citovaného zákona s tým, že ak pri prehliadke došlo k vydaniu alebo odňatiu veci, bolo treba pojať do zápisnice aj údaje uvedené v § 79 ods. 5, podľa ktorého zápisnica o vydaní a odňatí veci musela obsahovať aj dostatočne presný opis vydanej alebo odňatej veci, ktorý by umožnil určiť jej totožnosť. Z uvedených ustanovení trestného priadku účinného v čase vykonania domovej prehliadky vyplýva, že vykonať domovú prehliadku bolo možné pri existencii dôvodného podozrenia, že v byte alebo v inom priestore slúžiacom na bývanie alebo v priestoroch k nim patriacich (obydlia) je vec dôležitá pre trestné konanie alebo že sa tam skrýva osoba podozrivá z trestného činu.
Škoda titulom nezákonného uznesenia Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.12.1994, sp.zn. Tp/309/94, ktorým bola nariadená domova prehliadka
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, ďalej existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Zodpovednosť štátu je vo všeobecnosti podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov, smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu (§ 3 zákona č. 58/1969 Zb.). Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti (§ 4 zákona č. 58/1969 Zb.). Uznesenie Okresného súdu v Banskej Bystrici zo dňa 7.12.1994, sp.zn. Tp/309/94, ktorým bola nariadená domová prehliadka, nebolo zrušené a teda v zmysle vyššie uvedeného ho nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie. V zmysle 4 ods. 1 veta druhá zákona č. 58/1969 Zb., súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo zrušené alebo zmenené právoplatné rozhodnutie pre nezákonnosť. Z uvedeného vyplýva, že súd v konaní o náhradu škody je viazaný rozhodnutím orgánu, ktorým bolo právoplatné rozhodnutie zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a nie je oprávnený sám posudzovať zákonnosť, či nezákonnosť predmetného rozhodnutia. Keďže uvedené rozhodnutie nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť, nemohol súd návrhu v tejto časti vyhovieť. Súd v tejto súvislosti ďalej uvádza, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi týmto nezákonným rozhodnutím a jeho majetkovou škodou. Samotným vydaním uznesenia o nariadení domovej prehliadky nemohla vzniknúť navrhovateľovi škoda, keďže predmetné uznesenie samo o sebe nemalo za následok odňatie finančných prostriedkov navrhovateľa - k tomuto došlo až vykonaním domovej prehliadky a pristúpením
ďalšej skutočnosti - nájdenie veci u ktorej bolo podozrenie, že pochádza z trestnej činnosti. Medzi vydaním uznesenia o domovej prehliadke a tvrdenou škodou navrhovateľa nie je bezprostredná príčinná súvislosť.
Navrhovateľ za nezákonné rozhodnutie označil aj samotnú zápisnicu o odňatí veci s odôvodnením, že mu ako vlastníkovi bola odňatá vec pre podozrenie, že vec pochádza z trestnej činnosti, pričom toto podozrenie sa neskôr nepotvrdilo, a teda odňatie veci spĺňa zákonné podmienky nezákonného rozhodnutia. S týmto názorom navrhovateľa sa súd nestotožňuje, pretože odňatie veci nemá povahu samostatného rozhodnutia. Uvedené vyplýva zo znenia ustanovenia § 85 ods. 3 zák. č. 141/1961 Zb., ktorý v súvislosti s odňatím veci pri domovej prehliadke odkazuje výslovne na ustanovenie § 79 ods. 5 citovaného zákona, ktorý stanovuje náležitosti zápisnice. Pretože odňatie veci pri domovej prehliadke nie je rozhodnutím, ale faktickým úkonom v trestnom konaní, nemôže sa navrhovateľ úspešne domáhať náhrady škody titulom nezákonného rozhodnutia, keďže takéto nezákonné rozhodnutie absentuje.
Vo vzťahu k označeným nezákonným rozhodnutiam a navrhovateľom tvrdenej majetkovej škode súd uvádza, že ak by aj navrhovateľom označené rozhodnutia boli nezákonné, prípadná škoda navrhovateľa by nevznikla ich vydaním, ale až tým, že finančné prostriedky navrhovateľa boli zadržiavané po určitý čas (približne 16 rokov). Samotný navrhovateľ vzniknutú majetkovú škodu odôvodňoval tým, že počas doby odňatia (16 rokov) finančné prostriedky, ktoré mu boli odňaté stratili, hodnotu. Z tohto je zrejmé, že medzi rozhodnutiami, označenými navrhovateľom ako nezákonné a ním tvrdenou škodou nemôže byť príčinná súvislosť. Súd je preto názoru, že ak navrhovateľovi nejaká majetková škoda vznikla, táto mu mohla vzniknúť iba v súvislosti s trvaním resp. predĺžením zadržiavania odňatých finančných prostriedkov, ktorá je priamo úmerná dĺžke trestného konania (teda v dôsledku prípadného nesprávneho úradného postupu, spočívajúceho v prieťahoch v konaní)
Nesprávny úradný postup, spočívajúci v prieťahoch v trestnom konaní
Navrhovateľ v podaní doručenom súdu dňa 22.1.2015 uviedol, škoda mu bola spôsobená aj nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní, poukazujúc na celkovú dĺžku trestného konania. V tejto súvislosti navrhovateľ uviedol, že súd si má právne posúdiť, či mu v danom prípade vznikla škoda nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom bol toho názoru, že v prípade nesprávneho postupu sa v jeho prípade nevyžaduje, aby takýto nárok bol predbežne prerokovaný, keďže zákon č. 58/1969 Zb. vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu predbežné prerokovanie nároku nevyžaduje.
Súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľa, že ustálenie toho, či škoda vznikla nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je otázkou právneho posúdenia. Ide o skutkovú otázku a navrhovateľ je povinný vymedziť akým titulom si náhradu škody voči štátu uplatňuje (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 M Cdo 13/2010 z 20.3.2012). Súd v tejto časti podľa obsahu posúdil vyjadrenie navrhovateľa ako procesný návrh na rozšírenie návrhu a uznesením, vyhláseným na pojednávaní dňa19.3.2015, tento procesný návrh zamietol. Pokiaľ by súd priznal plnenie z iného skutkového základu než ako bol vymedzený v návrhu, rozhodol by o inom nároku, v rozpore s § 153 ods. 2 O.s.p (napr. rozhodnutie NS ČR sp. zn. 25 Cdo 1934/2001). Vo vzťahu k dôvodom zamietnutia procesného návrhu na rozšírenie návrhu na začatie konania súd uvádza, že sa nestotožnil s vyjadrením navrhovateľa, že vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu, spočívajúcemu v prieťahoch v trestnom konaní sa nevyžaduje predbežné prekovanie nároku. Zákon č. 58/1969 Zb. síce nevyžadoval predbežné prekovanie nároku vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu, avšak prípadný nesprávny úradný postup v prípade navrhovateľa je potrebné posudzovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý už predbežné prerokovanie vyžaduje tak pri nezákonnom rozhodnutí ako aj pri nesprávnom úradnom postupe. Uvedené vyplýva z toho, že prieťahy v konaní sú trvajúcim protiprávnym stavom a v každom okamihu ich existencie dochádza k rovnakému porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a preto je právne relevantné posudzovať nároky na náhradu podľa toho zákona, ktorý bol platný a účinný v čase, keď prieťahy v konaní boli zavŕšené. Takýmto okamihom je právoplatnosť uznesenia, ktorým boli zaistené finančné prostriedky vrátené, t.j. za účinnosti zák. č. 514/2003 Z. z. a nie za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb. (napr. rozhodnutie KS BA sp.
zn. 2Co/262/2012-78 zo dňa 30.04.2013). Keďže v čase uplatnenia procesného návrhu na rozšírenie návrhu na začatie konania náhrada škody titulom nesprávneho úradného postupu nebola na príslušnom orgáne prerokovaná, resp. navrhovateľ túto skutočnosť nepreukázal, súd podľa § 95 ods. 2 O.s.p. návrh na rozšírenie návrhu zamietol, keďže by nemal právomoc o tomto návrhu konať pred tým, ako by došlo k predbežnému prerokovaniu nároku.
Napriek tomu však súd uvádza, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia žiadosti o preskúmanie postupu vyšetrovateľa Policajného zboru, povereného príslušníka Policajného zboru, vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného pracovníka finančnej správy prokurátorom. Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Z listinných dôkazov predložených navrhovateľom nevyplýva, že by nesprávny úradný postup vo vzťahu k vráteniu odňatej veci bol konštatovaný príslušným orgánom. Navrhovateľ teda nesprávny úradný postup OČTK nepreukázal.
II. Náhrada nemajetkovej ujmy
Odporca v priebehu konania uviedol, že náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej orgánom štátu pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z., t.j. za účinnosti zák. č. 58/1969 Zb., nie je možné priznať ani pri aplikácii Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. S uvedeným názorom sa súd nestotožňuje, pretože nárok na náhradu škody za predchádzajúce nezákonné pozbavenie osobnej slobody zaručuje nielen vnútroštátna úprava - v prejednávanej veci zákon č. 58/1969 Zb. (v súčasnej dobe už nahradený zákonom č. 514/2003 Z.z.) vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru. I keď čl. 5 ods. 5 Dohovoru zaručuje odškodnenie za pozbavenie osobnej slobody v prípadoch obdobných prípadom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím, možno podľa názoru súdu použiť tento článok aj v prípadoch, v ktorých sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe podľa zákona č. 58/1969 Zb. Vzhľadom na vnútroštátnu úpravu, ktorá sankcionuje štát zodpovednosťou za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe, treba aj tieto prípady považovať za prípady vadného pozbavenia osobnej slobody. Pretože Dohovor umožňuje v uvedenom článku odškodnenie aj nemateriálnej ujmy, má jeho aplikácia, pokiaľ ide o obsah pojmu škoda, prednosť pred vnútroštátnou úpravou.
Na druhú stranu sa súd stotožňuje s námietkou premlčania, ktorú vzniesol odporca. Zákon č. 58/1969 Zb. upravuje premlčanie dvoma spôsobmi a to v § 22 a špeciálne v § 23. Podľa § 22 ods. 1, 2 zák. č. 58/1969 Zb. právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, kedy sa poškodený dozvedel o škode, najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie. Zvláštna premlčacia doba podľa § 23 bola stanovená pre nároky na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe (§ 5) alebo rozhodnutím o treste (§ 6). Premlčacia doba je tu objektívna a jednoznačná. Právny nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy je odvodzovaný od rozhodnutia o väzbe preto sa na neho vzťahuje zákonná úprava § 23, kde je právny nárok podmienený zastavením trestného stíhania/oslobodením spod obžaloby, pričom premlčacia doba je vymedzená objektívne. Spod obžaloby bol navrhovateľ oslobodený uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.9.2010, sp.zn. 1To/14/09, právoplatným dňa 29.9.2010. Nasledujúcim
dňom začala plynúť jednoročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 1.10.2011. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená dňa 12.10.2011, teda po uplynutí premlčacej doby.
Súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa, že z dôvodu, že podľa zákona č. 58/1969 Zb. nemožno uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá sa uplatňuje v zmysle Dohovoru, sa na plynutie premlčacej doby nevzťahuje § 23 zákona, ale sa použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ak je obsahom nároku na náhradu škody nemajetkovej ujmy požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsiahlu aktuálnu judikatúru Najvyššieho súdu SR a tiež považuje za potrebné dodať, že i keď nemajetkovú ujmu možno podľa Dohovoru priznať ako náhradu škody podľa ustanovení zák. č. 58/1969 Zb., (keďže pod pojmom škoda je potrebné rozumieť škodu materiálnu i nemateriálnu a preto ak sa navrhovateľ domáha finančného odškodnenia za nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla rozhodnutím o väzbe, ide o nárok na náhradu škody, ktorý je možné podľa Dohovoru priznať), tak napriek tomu zák. č. 58/1969 Zb. v § 23 presne stanovuje dobu, po uplynutí ktorej sa nárok premlčí, z čoho je zrejmá lehota, v ktorej je potrebné návrh podať na súd. Pokiaľ je premlčanie práva na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe zákonom o zodpovednosti za škodu upravené, nie sú splnené podmienky na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, nakoľko zák. č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku lex specialis.
Odporcom vznesenú námietku premlčania nemožno pojať ako vznesenú v rozpore s dobrými mravmi s cieľom zmariť oprávnený nárok navrhovateľa. Súd v tejto otázke poukazuje na nález Ústavného súdu ČR zo dňa 26.6.2012, sp.zn. I. ÚS 781/11, ktorý v náleze uviedol, že „Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane konštatoval, že námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje; to však nevylučuje výskyt situácií, v ktorých je uplatnenie tejto námietky výrazom zneužitia práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému by za takejto situácie zánik nároku v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil.“ V obdobných prípadoch je na úvahe súdu, či bolo možné uplatniť nárok včas alebo nie a aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by „zhojovať“ neznalosť zákona - t. z. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V danom prípade súd nemá za to, že k márnemu uplynutiu premlčacej doby nedošlo zavinením navrhovateľa.
Pretože súd považuje odporcom vznesenú námietku premlčania za dôvodnú a premlčaný nárok nemožno navrhovateľovi priznať, bolo potrebné návrh v tejto časti zamietnuť.
Vo vzťahu k samotnej nemajetkovej ujme navrhovateľa súd uvádza, že ak by aj tento nárok nebol premlčaný, tak by v podobe uplatnenej navrhovateľom nebol dôvodný.
Podľa § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb., právo na náhradu škody nemá ten, kto si väzbu zavinil sám, najmä tým, že pokusom o útek alebo iným svojím konaním dal príčinu pre obavy, ktoré boli dôvodom väzby alebo jej predĺženia.
Z uznesenia o vzatí do väzby je zrejmé, že u navrhovateľa boli dané všetky tri zákonné dôvody väzby. Okrem iného je tam uvedené, že sa skrýval a že sú u neho obavy pokračovania v trestnej činnosti. Navrhovateľ teda svojím konaním dal príčinu na obavy, ktoré boli dôvodom väzby resp. jej predĺženia. Toto konanie navrhovateľa podľa § 5 ods. 2 písm. a) zákona č. 58/1969 Zb. vylučuje priznanie škody/ nemajetkovej ujmy za väzbu. Súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že navrhovateľ bol vzatý do väzby resp. vykonal väzbu nielen v súvislosti s trestným činom lúpeže, vo vzťahu ku ktorému bol neskôr oslobodený, ale aj v súvislosti s inou trestnou činnosťou (trestný čin nedovoleného ozbrojovania), za ktorú bol právoplatne odsúdený (na nepodmienečný trest odňatia slobody). Navrhovateľ vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme nepreukázal, že nemajetková ujma mu vznikla v súvislosti s trestným stíhaním za trestný čin lúpeže a nie za trestný čin nedovoleného ozbrojovania, preto by súd návrhu v tejto časti nemohol vyhovieť ani v prípade, ak by jeho návrh nebol premlčaný.
Záverom súd dodával, že navrhovateľ ani nepreukázal svoje tvrdenia, ktorými odôvodňoval vzniknutú nemajetkovú ujmu, konkrétne to, že si do podania návrhu nevedel nájsť prácu - opak vyplýva z výpovede manželky navrhovateľa.
Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody súd návrh na začatie konania v celom rozsahu zamietol.
Podľa § 142 ods. 1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.
S poukazom na citované ustanovenia zákona vznikol odporcovi s plným úspechom v spore nárok na náhradu trov konania, nakoľko si odporca náhradu trov konania výslovne neuplatnil, rozhodol súd tak, ako je uvedené v druhej časti výroku tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Účastník konania môže napadnúť rozhodnutie súdu I. stupňa odvolaním.
Odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje ( § 204 ods. 1, O.s.p.)
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. (§ 205 ods. 1, 2 O.s.p.)
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.