Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/92/2014

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Oľgy Lichnerovej a sudkýň JUDr. Alice Beňovej a Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa Mgr. A. Z., bytom I., I. XXX/XX , zastúpeného JUDr. M. F., advokátom so sídlom v Z., G. K. č. X proti odporcovi J. s. r. o. so sídlom v B. S., I. XXXX/X, U. XX XXX XXX, o zaplatenie 17.979,64 eur s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 17. júna 2013, č.k. -212 takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Vo výroku o uložení povinnosti navrhovateľovi zaplatiť náhradu trov štátu napadnutý rozsudok z r u š u j e.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti odporcovi zaplatenia sumy 17.979,64 eur s príslušenstvom z titulov nárokov vyplývajúcich z § 4 ods. 1 a nasl. Zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi navrhovateľom a odporcom existoval pracovnoprávny vzťah, založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.03.2004, ktorý trval do skončenia pracovného pomeru dohodou do 31.07.2006. Navrhovateľ mal dojednané v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce Bratislavu, pričom tvrdil, že od začiatku chodil pracovať pre odporcu do mesta Lasse v Rakúsku. Cestovné lístky si kupoval sám, evidencia dochádzky na pracovisko sa neviedla, cestovné príkazy sa nevypĺňali. Zamestnávateľ mu nevyplácal cestovné, vreckové ani stravné v cudzej mene a preto si tento nárok uplatnil žalobou. Odporca poprel, že by vysielal navrhovateľa každý deň na pracovné cesty do Rakúska a tvrdil, že ho tam posielal iba na školenia. Ako vyplýva z ust. § 3 ods.1 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, platného v čase trvania pracovného pomeru navrhovateľa s odporcom, zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. V tomto konaní nebol predložený nijaký príkaz na pracovnú cestu, riadne vyplnený a podpísaný zamestnávateľom, z ktorého by vyplývalo, že odporca navrhovateľa vyslal na pracovnú cestu do Rakúska a taktiež nebolo predložené žiadne vyúčtovanie preukázaných cestovných a iných výdavkov s touto pracovnou cestou súvisiacich ( na stravu, cestovné lístky) za vyššie uvedené obdobie. Samotné svedectvo L. D., že navrhovateľa videl vo firme odporcu v Lasse každý deň nestačí na to, aby súd bez existencie akýchkoľvek písomných dokladov mohol žalobou uplatnený nárok priznať. Dôkazné bremeno nesie v spore navrhovateľ a tento nepreukázal žiadnym spôsobom, že bol vyslaný zamestnávateľom na zahraničnú pracovnú cestu, za akých podmienok ju mal absolvovať a nepredložil žiadne doklady, preukazujúce rozsah trvania tejto cesty. Za danej dôkaznej situácie súd nemohol rozhodnúť inak, než nárok uplatnený žalobou ako

nepreukázaný v celom rozsahu zamietnuť. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 1 ods. 1,2, § 57 Zákonníka práce, § 2, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 13 ods. 1,2,4, § 14 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi právo na náhradu trov konania nepriznal, lebo si žiadne neuplatnil. V konaní vznikli trovy štátu v súvislosti s pribratím tlmočníka z nemeckého jazyka, nakoľko pôvodný konateľ odporcu DI M. D. neovládal slovenský jazyk. Náklady na tlmočné predstavovali sumu 27,07 eur za preklad dokladu predloženého navrhovateľom zo dňa 19.06.2006 v nemeckom jazyku, za tlmočenie na výsluchu dňa 29.01.2010 v sume 39,84 eur, za preklad dožiadania do Rakúska za účelom opätovného výsluchu Ing. D. zo dňa 30.08.2012 v sume 101,97 eur, za preklad vybaveného dožiadania z Rakúska zo dňa 06.11.2012 v sume 27,08 eur spolu v sume 195,96 eur, ktoré boli hradené z rozpočtových prostriedkov tamojšieho súdu. Štát má proti účastníkom konania podľa ust. § 148 ods.1 O.s.p. právo na náhradu trov konania, ktoré platil, podľa výsledku sporu, pokiaľ u účastníka nie sú predpoklady pre oslobodenie od platenia súdnych poplatkov. Žiaden z účastníkov nebol oslobodený od platenia súdneho poplatku a preto súd zaviazal na náhradu trov konania štátu navrhovateľa, ktorý bol v spore neúspešný.

Proti tomuto rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhal sa jeho zmeny tak, že jeho návrhu bude v celom rozsahu vyhovené. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách má byť vypracovaný písomný príkaz na pracovnú cestu. Z dikcie uvedeného ustanovenia vyplýva, že je povinnosťou odporcu písomne určiť len miesto nástupu pracovnej cesty, miesto výkonu práce, atď., teda nie samotné vyslanie na pracovnú cestu. Túto súdom tvrdenú povinnosť písomne vyslať zamestnanca, neupravuje žiadne zákonné ustanovenie. Poukázal na § 57 Zákonníka práce, ktorý uvádza, že zamestnávateľ môže vyslať zamestnanca na pracovnú cestu, ale nie je v tomto ustanovení uvedené, že má povinnosť vyslať ho písomne. Z tohto dôvodu je nesprávny právny názor súdu, že nepredložil žiadny príkaz na pracovnú cestu a preto súd jeho návrhu nemohol vyhovieť. Ďalej uviedol, že žiadne ustanovenie zákona o cestovných náhradách nepodmieňuje vyplatenie náhrady za cestovné, stravné zamestnancovi predložením písomných listín. Zvyklosť vyúčtovať cestovné, stravné a iné náklady na príkaze na cestu, nie je možné zamieňať s povinnosťou zamestnávateľa takýto príkaz písomne vystaviť podľa § 3 ods. 1 zák. č. 283/2000 Z.z. a evidovať ho pre potreby účtovníctva. Neexistuje ani zákonná povinnosť, aby tieto doklady evidoval on, ani pre naplnenie princípu dôkazného bremena, za ktorý by mal byť zodpovedný, a to z dôvodu, že ním tvrdené skutočnosti preukázal inak. Uviedol, že v konaní preukázal, že do Lasse v Rakúskej republike pravidelne v rozhodnom období denno-denne dochádzal, plnil si tam pracovné povinnosti, a to výpoveďou zamestnanca L. D.. Táto svedecká výpoveď nebola ničím spochybnená a ako zákonný dôkaz v súlade s § 125 O.s.p. je neúplne rovnocenným dôkazom akýmkoľvek písomným dôkazom alebo listinám. Napokon tento dôkaz nevyvracia ani sám odporca, čo konštatuje prvostupňový súd na strane 5 odôvodnenia, kde uvádza, že odporca poprel, že by navrhovateľa na pracovné cesty do Rakúska vysielal a tvrdil, že ho tam posielal iba na školenia. Z tohto vyjadrenia odporcu je zrejmé, že potvrdil, že pravidelne chodil do jeho pracoviska v Lasse, rozporoval len účel týchto ciest. V súlade s § 154 ods. 3 Zákonníka práce, školenie zamestnanca je považované za výkon práce, ak je jeho vzdelávanie v súlade s potrebou zamestnávateľa. Na preukázanie tohto svojho tvrdenia, ktoré rozporoval, odporca nepredložil žiadne dôkazy. Postup súdu prvého stupňa, ktorým svedeckú výpoveď neuznáva ako hodnoverný dôkaz tak ako písomný dôkaz, je podľa jeho názoru takou vadou konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci, čo je odvolacím dôvodom podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 212 ods. 1, § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa vo veci samej nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na tom právnom názore, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno a žiadnym spôsobom nepreukázal, že bol vyslaný odporcom opakovane na zahraničné pracovné cesty a preto mu nevznikol nárok na vyplatenie cestovných náhrad vo forme nákladov na

cestovné výdavky, stravné a vreckové. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi účastníkmi existoval pracovno-právny vzťah založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.03.2004, ktorý trval do skončenia pracovného pomeru dohodou do 31.07.2006. Navrhovateľ mal dojednané v pracovnej zmluve ako miesto výkonu práce Bratislavu, pričom tvrdil, že od začiatku chodil pracovať pre odporcu do mesta Lasse v Rakúsku. Odporca poprel, že by vysielal navrhovateľa na pracovné cesty do Rakúska a tvrdil, že ho tam posielal iba na školenia. V konaní nebol predložený nijaký príkaz na pracovnú cestu riadne vyplnený a podpísaný zamestnávateľom, z ktorého by vyplývalo, že odporca navrhovateľa vyslal na pracovnú cestu do Rakúska a taktiež nebolo predložené žiadne vyúčtovanie preukázaných cestovných a iných výdavkov s touto pracovnou cestou súvisiacich (na stravu, cestovné lístky). Samotné svedectvo L. D., že navrhovateľa videl vo firme odporcu v Lasse každý deň, podľa názoru súdu prvého stupňa nestačí na to, aby súd bez existencie akýchkoľvek písomných dokladov mohol žalobou uplatnený nárok priznať. Dôkazné bremeno v spore niesol navrhovateľ a tento nepreukázal žiadnym spôsobom, že bol vyslaný zamestnávateľom na zahraničnú pracovnú cestu, za akých podmienok ju mal absolvovať a nepredložil žiadne doklady, preukazujúce rozsah trvania tejto cesty. Za danej dôkaznej situácie, súd prvého stupňa uplatnený nárok navrhovateľa ako nepreukázaný v celom rozsahu zamietol.

Odvolací súd tento právny názor súdu prvého stupňa považuje za správny. Stotožňuje sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu podľa § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie jeho správnosti a k odvolacím námietkam navrhovateľa uvádza nasledovné:

Pre posúdenie nároku navrhovateľa na vyplatenie cestovných náhrad vo forme nákladov na cestovné výdavky, stravné a vreckové za vykonané zahraničné pracovné cesty, bolo podstatné zistiť dojednanie účastníkov o mieste výkonu práce a pravidelnom pracovisku navrhovateľa v pracovnej zmluve, či nedošlo k zmenám týchto dojednaní počas trvania pracovného pomeru, pretože náhrada cestovných výdavkov, stravného a vreckového, patrí zamestnancovi podľa zákona o cestovných náhradách, len ak bol zamestnávateľom vyslaný na pracovnú cestu. Pojem „pracovná cesta“ definuje zákon o cestovných náhradách č. 283/2002 Z.z. platného v čase trvania pracovného pomeru v § 2 ods. 1 tak, že pracovnou cestou podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. V zmysle § 2 ods. 2 cit. zákona, zahraničná pracovná cesta podľa tohto zákona je čas pracovnej cesty (ods. 1) v zahraničí, vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty. Zákon o cestovných náhradách definuje aj pravidelné pracovisko, ktorým je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom (§ 2 ods. 3 veta prvá cit. zákona).

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ pracoval pre odporcu na základe pracovnej zmluvy od 01.03.2004 ako chemický inžinier až do skončenia pracovného pomeru dohodou do 31.07.2006. V pracovnej zmluve bolo dohodnuté miesto výkonu práce Bratislava, avšak navrhovateľ tvrdil, že v skutočnosti na základe pokynov odporcu každý deň bol vysielaný na pracovné cesty do Rakúska do mesta Lasse, kde pracoval pre spoločnosť DI Günter Kucharovits GmbH. Navrhovateľ tvrdil, že do práce chodil každý deň o 06.00 hodine, kupoval si cestovné lístky, avšak žiadne cestovné príkazy sa nevypĺňali, stravné sa nevyplácalo, do evidencie sa nikde nezapisoval. Zahraničná pracovná cesta podľa tvrdení navrhovateľa každý deň trvala v rozsahu od 6 do 12 hodín, pričom navrhovateľ vykonal v roku 2004 celkom 193 zahraničných ciest, v roku 2005 to bolo 230 zahraničných ciest a v roku 2006 celkovo 145 zahraničných ciest. Podľa tvrdení navrhovateľa zamestnávateľ mu nevyplácal žiadne náklady s tým spojené, ako cestovné náhrady, stravné, ani vreckové v cudzej mene. Odporca v konaní poprel, že by navrhovateľa vysielal na zahraničné pracovné cesty, tvrdil, že navrhovateľ vykonával prácu v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve, t.j. v Bratislave. Odporca uvádzal, že pokiaľ navrhovateľ cestoval do Rakúska, bol tam za účelom školenia a kvôli vzdelávacím aktivitám, pričom všetky nároky z pracovného pomeru mal vyplatené. Z výsluchu konateľa odporcu bolo ďalej zistené, že v spoločnosti sa zmenil konateľ, všetky doklady týkajúce sa pracovného pomeru s navrhovateľom sa stratili, resp. boli údajne odcudzené. Za tejto procesnej situácie, keď v konaní nebol predložený žiadny listinný dôkaz - cestovný príkaz podpísaný zamestnávateľom o vyslaní navrhovateľa na zahraničnú pracovnú cestu v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách, taktiež nebolo zo strany navrhovateľa predložené žiadne vyúčtovanie preukázaných cestovných a iných výdavkov súvisiacich s týmito zahraničnými pracovnými cestami, bol záver súdu prvého stupňa o neopodstatnenosti žalobou uplatneného nároku správny. Z vyjadrení navrhovateľa jednoznačne vyplýva, že počas trvania pracovného pomeru s

odporcom, nikdy nepredložil zamestnávateľovi vyúčtovanie zahraničnej pracovnej cesty, takýto dôkaz nepredložil ani v súdnom konaní a len samotná svedecká výpoveď Františka Krála, že navrhovateľa videl vo firme odporcu v Lasse, nestačí na to, aby súd mohol bez existencie listinných dôkazov uplatnený nárok navrhovateľovi priznať. Navrhovateľ tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal konkrétne skutočnosti potrebné na vznik nároku na vyplatenie cestovných náhrad a v konaní sa obmedzil len na všeobecné konštatovania, ktoré však samé osebe nepreukázali opodstatnenosť jeho nároku. Odvolacie námietky navrhovateľa o nesprávnom právnom posúdení veci súdom prvého stupňa boli preto nedôvodné.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a vo výroku o náhrade trov konania podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd však postupom podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušil výrok napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu 195,96 eur do troch dní na účet tamojšieho súdu. Z obsahu spisu je zrejmé, že trovy konania štátu vznikli v súvislosti s pribratím tlmočníka z nemeckého jazyka, nakoľko pôvodný konateľ odporcu diplomovaný inžinier G?nter Kucharovits neovládal slovenský jazyk. Náklady na tlmočné predstavovali sumu 27,07 eur za preklad dokladu predloženého navrhovateľom v nemeckom jazyku, za tlmočenie výsluchu pôvodného konateľa odporcu dňa 29.01.2010 v sume 39,84 eur, za preklad dožiadania do Rakúska za účelom opätovného výsluchu Ing. D. dňa 30.08.2011 v sume 101,97 eur, za preklad dožiadania z Rakúska z 06.11.2012 v sume 27,08 eur, tlmočné spolu v sume 195,96 eur.

Podľa § 18 O.s.p. účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom vo svojej materčine, alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv.

Trovy spojené s tým, že účastník koná vo svojej materčine platí štát (§ 141 ods. 2 O.s.p.).

Podľa § 148 ods. 1 O.s.p. štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov.

Ust. § 148 ods. 1 O.s.p. je potrebné vykladať tiež s ohľadom na ust. § 18 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia by potom bolo v rozpore ukladať povinnosť k náhrade nákladov spojených s tým, že účastník realizuje svoje právo konať pred súdom vo svojej materčine. Zaplatením týchto nákladov totiž súd splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z ust. § 18 O.s.p. Náklady spojené s pribratím tlmočníka k pretlmočeniu výsluchu konateľa odporcu z nemeckého jazyka do slovenského jazyka a taktiež pretlmočenie prekladu predloženého navrhovateľom z nemeckého jazyka do slovenského jazyka, je treba posudzovať ako náklady vyplývajúce z práva účastníka konať pred súdom vo svojej materčine, pričom tieto náklady platí štát. Odvolací súd z týchto dôvodov zrušil výrok rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť trovy štátu súvisiace s pribratím tlmočníka z nemeckého jazyka.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi táto náhrada trov konania nebola priznaná, nakoľko si trovy konania neuplatnil.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .