Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/650/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení z predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa

- POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, v mene ktorej koná Doc. JUDr. Branislav Fridrich PhD., advokát a konateľ proti odporcovi - Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné nám. 13, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. -87 zo dňa 10.6.2014 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 523,70 eur titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť súd prvého stupňa v exekučnej veci vedenej podľa spisovej značky súdneho exekútora - Ex/12435/2011 (voči dlžníkovi zo zmluvy o úvere č. 500500080 povinná - C. T.). Navrhovateľ v návrhu tvrdil, že okresný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní od doručenia tejto žiadosti, ale rozhodol až dňa 23.4.2012, stalo sa tak s omeškaním viac ako 284 dní. Navrhovateľ dodal, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní, spísal a podal žiadosti o informáciu o stave konania (dňa 2.7.2009, 23.9.2009, 13.11.2009, 25.2.2010), spísal a podal sťažnosť na prieťahy v konaní u súdu (dňa 30.8.2010, 23.11.2010, 25.5.2011). Postup exekučného súdu podľa navrhovateľa bol v rozpore s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď neexistovala okolnosť, ktorá by v súdenom prípade umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil súd až po veľmi dlhej dobe.

Navrhovateľ tvrdil ďalej, že z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu mu vznikla majetková škoda vo výške 125 eur predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných úkonov zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70 eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40 eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a

telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15 eur. Pri uplatnení si aj náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľ skutkovo argumentoval tým, že márnym uplynutím času došlo u neho aj k vyvolaniu viacerých rizík - neskorým ukončením procedúry k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného; neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy v spojení s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u majiteľov pocity frustrácie, úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, zánik ďalších plánovaných a už vytvorených podnikateľských aktivít, hospodársku stratu, spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí. Základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy videl navrhovateľ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov, na dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu, pritom za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 523,70 eur (vychádzal z alikvotného pomeru nároku 55 eur za každý mesiac omeškania x 12 mesiacov). Pri vyčíslení náhrady nemajetkovej ujmy poukázal na prijaté závery Ústavného súdu SR vo viacerých nálezoch (aj ich konkrétne označuje) vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní.

Okresný súd konštatuje splnenie podmienky právomoci vo veci konať a rozhodnúť, keďže navrhovateľ za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. (v znení účinnom do 31.12.2012) si uplatnil návrh na predbežné prerokovanie nároku u príslušného orgánu štátu.

Okresný súd vykonaným dokazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu okresného súdu sp. zn. zistil, že v označenom exekučnom konaní žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená 7.9.2011. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Bratislava zo dňa 17.6.2011 sp. zn. SR 04743/11, právoplatný 4.7.2011. Exekučný súd skúmal žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ktoré listiny boli doložené k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Naviac vyzval Stály rozhodcovský súd výzvou zo dňa 13.10.2011, aby doložil zmluvu o úvere s rozhodcovskou doložkou a doklad o doručení rozsudku. Uvedené listiny boli predložené dňa 28.10.2011. Uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 2.4.2012 (nadobudlo právoplatnosť 28.7.2012) bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá.

Okresný súd pri právnom posúdení veci postupoval podľa § 3 ods. 1 písm. a/, d/ a ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci v účinnom znení do 31.12.2012, aplikoval aj ustanovenie § 41 ods. 1, ods. 2 ( v účinnom znení po 1.6.2011) § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v účinnom znení po 1.6.2010.

Súd viazaný dispozičnou zásadou, konkrétne viazaný návrhom, ale aj skutkom, žalobnými tvrdeniami o právne významných skutočnostiach, z ktorých navrhovateľ vyvodzuje uplatnený nárok, po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je právne dôvodné priznať navrhovateľovi uplatňované peňažné plnenie (majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu) na ním tvrdenom skutkovom základe.

Súd osobitne zvýraznil, že zamietnutie žiadosti o udelenie poverenie nie je viazané na 15 dňovú lehotu, uvádzanú v druhej vete § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (ani s účinnosťou po 31.5.2010). V exekučnej veci exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom v spotrebiteľskej právnej veci. V danom type konania je exekučný súd zo zákona nielen oprávnený, ale aj povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk vymedzených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (okresný súd odkazuje na závery rozsudku NS SR zo dňa 26.9.2011, sp. zn. ). Exekučný súd v rámci ex offo prieskumu v dotknutom exekučnom konaní postupoval v súlade so zákonom. V súvislosti s prieskumnou činnosťou exekučného súdu okresný súd poukazuje na závery rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, ďalej na ustanovenie Smernice rady 93/13/EHS (čl. 3 ods.1 písm. t).

Pokiaľ exekučný súd preskúmaval listiny (dôkazy), ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, išlo o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, preto takúto činnosť nie je možné považovať za úradný postup, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako nesprávny. Nemožno ho hodnotiť ani ako nesústredený a so zbytočnými prieťahmi, zvlášť v konkrétnej veci.

Pri závažnosti a obťažnosti spotrebiteľskej veci, pri nutnosti dodržiavania zvýšenej ochrany spotrebiteľov nie je možné vždy dodržať zákonom stanovenú 15-dňovú lehotu pre udelenie poverenia, ktorú v konkrétnom čase zákon súdom ukladal. Od pojmu nesprávny úradný postup je potrebné oddeliť pojem používaný navrhovateľom „zbytočný prieťah“. Vychádzajúc aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR, napr. v rozhodnutiach sp. zn. , , nie každý prieťah možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie lehôt automaticky nevyvoláva porušenie základného práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná i skutočnosť, na ktorú súd prihliadal s poukazom na rozhodnutie , že navrhovateľ pred okresným súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach).

Navrhovateľ nepreukázal v konaní vznik škody (majetkovej ujmy), ani ako skutočnú škodu, ani ako ušly zisk v žalovanej výške 125 eur. Z listinných dôkazov predložených navrhovateľom nevyplynulo, žeby navrhovateľ vynaložil vo veci správy a vymáhania pohľadávok akékoľvek finančné prostriedky. Pokiaľ by navrhovateľ v konaní aj preukázal vynaloženie finančných prostriedkov na správu a vymáhanie pohľadávky alebo pohľadávok, uvedené náklady navrhovateľa nemôže súd automaticky, bez ďalšieho považovať za škodu spôsobenú súdom nesprávnym úradným postupom v rozhodnom období. Bez individualizácie nákladov uplatnených navrhovateľom na konkrétnu žalovanú vec možno nárok navrhovateľa považovať len za náklad podnikateľa vo veci správy a vymáhania pohľadávok vôbec, t.j. náklady podnikateľa súvisiace s podnikaním. V prípade, že v súvislosti s podnikateľskou činnosťou navrhovateľa vznikne škoda, ktorú podľa tvrdenia navrhovateľa mal zaviniť odporca, je navrhovateľ povinný vznik škody a jej výšku v konaní preukázať. Navrhovateľ v časti uplatneného nároku z titulu náhrady škody, v uplatnenom základe a výške neuniesol dôkazné bremeno.

Obdobne nepreukázal navrhovateľ ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. (v účinnom znení do 31.12.2012) na náhradu nemajetkovej ujmy. V návrhu produkoval len tvrdenia, na základe ktorých vyčíslil nemajetkovú ujmu v peniazoch. Na preukázanie škody a jej výšky však nepredložil žiadne dôkazy. Vyčíslenú nemajetkovú ujmu vypočítal navrhovateľ alikvotným pomerom 55 eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu, s poukazom na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v nálezoch. Konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní môže len Ústavný súd SR. Preto i použitie metodiky uvádzanej navrhovateľom pre posúdenie nemajetkovej ujmy a jej výšky, bez splnenia ďalších podmienok považoval súd za predčasné. Odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní nie je možné vzťahovať na fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo ().

Navrhovateľ nepreukázal splnenie zákonných podmienok vzniku zodpovednosti štátu (porušenie právnej povinnosti, vznik a existencia škody, príčinná súvislosť) za nesprávny úradný postup, nepreukázal splnenie základu nároku pre priznanie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

V samostatnom výroku okresný súd zamietol návrh navrhovateľa (zo dňa 5.6.2014), ktorým sa domáhal prerušenia konania až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a nestranný súd. Dôvodnosť procesného návrhu navrhovateľa na prerušenie konania či už z pohľadu § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p., či už z pohľadu § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. podľa názoru okresného súdu naplnená nebola. Otázku vylúčenia/nevylúčenia sudcov riešil Krajský súd v Žiline (ako súd nadriadený) v uznesení č.k. zo dňa 24.4.2013 (nadobudlo právoplatnosť 18.6.2013), ktorým zákonný sudca JUDr. Drahomír Mrva z prejednania a rozhodovania veci vylúčený nebol. Otázka zákonného sudcu bola konformným spôsobom vyriešená. Rozhodnutie Krajského súdu Žilina ako nadriadeného súdu o nevylúčení zákonného sudcu je rozhodnutím konečným, teda rozhodnutie súdu vo veci samej nezávisí od žiadnej otázky, ktorú by súd nebol oprávnený riešiť. Nebol dôvod na prerušenie konania ani z pohľadu § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p (označené uznesenie súdu neukladá povinnosť konanie prerušiť) a to z identických dôvodov, že otázka zákonného sudcu bola vyriešená zákonným spôsobom.

O náhrade trov prvostupňového konania okresný súd rozhodoval podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p. Odporca ako úspešný účastník konania si právo na náhradu trov neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prioritne argumentoval, že súd nemal splnené podmienky ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. na prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov. On (navrhovateľ) riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spojené s označenými dôvodmi. Ak súd napriek tomu prejednal vec podľa § 101 ods. 2 O.sp., odňal mu tým právo na konanie pred súdom. Odvolateľ namietal zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu vec. Citoval ustanovenie § 14 ods. 1, § 15 O.s.p. On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou odvolateľ poukazuje na záver rozhodnutia Krajského súdu v Trnave sp. zn. -24 zo dňa 17.10.2012 v právne a skutkovo zhodnej veci, v ktorej nadriadený súd vylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Dunajská Streda z rozhodovania a prejednania veci. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; že on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušenie práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. V konaní bolo možno uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne pojednávanie vo veci odklad nepripúšťalo, nebolo neodkladným úkonom za danej procesnej situácie.

Odvolateľ argumentoval i tým, že konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Meritórne rozhodnutie súdu za tejto procesnej situácie je prinajmenšom predčasné.

Súd odignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu, vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti. Nesprávne aplikoval § 101 ods. 2 O.s.p., navyše keď on zdôraznil v žiadosti, že trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom súde.

Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom. On nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Porušil zásadu kontradiktórnosti súdneho konania, pritom kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Táto zásada nie je obmedzená ani druhom súdneho procesu. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie

podľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať ním (navrhovateľom) tvrdený skutkový stav. Namiesto toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc § 153b O.s.p. Odvolateľ vytýka súdu, že odignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy informačného systému a z titulu konkrétnych výdajov, napr. na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle a arbitrárne. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Nesúhlasí ani s tvrdením súdu, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník (povinný). Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. V súdnom konaní hodlal prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil, súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, jeho (navrhovateľa) nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné, napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie založené na skutkovej a právnej chybe súdu, nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania a aplikáciou postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Pri vykonaní dôkazov vychádzal najmä z procesného návrhu navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označeného priamo v návrhu na začatie konania. Vychádzal z rozhodujúceho a podstatného dôkazu, ktorý navrhovateľ označil - z obsahu súvisiaceho exekučného spisu. Vykonané dôkazy vyhodnotil súd v súlade s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj posúdil. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil i s písomným odôvodnením napadnutého rozhodnutia a len na zvýraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť vyjadriť sa k podstatným odvolacím argumentáciám.

Za rozporuplné vyhodnotil krajský súd odvolací argument navrhovateľa, ktorým namieta nestrannosť súdu a zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné, že zákonný sudca, ktorému vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie JUDr. Drahomír Mrva uznesením Krajského súdu v Žiline nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Uznesenie nadriadeného súdu vydané pod sp. zn. -23 zo dňa 24.4.2013, okresný súd doručil právnemu zástupcovi navrhovateľa dňa 18.6.2013. Naviac námietka navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. Z pohľadu tejto procesnej situácie mal súd prvého stupňa splnené všetky podmienky, aby vec v neprítomnosti účastníkov prejednal postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p.

Navrhovateľ na meritórne pojednávanie bol riadne predvolaný. Návrh navrhovateľa na zrušenie pojednávania (z dôležitého dôvodu) okresný súd obdŕžal 6.6.2014, s uvedeným podaním sa okresný súd zaoberal, oboznamoval na meritórnom pojednávaní dňa 10.6.2014. Uvedený procesný návrh navrhovateľa na odročenie pojednávania vyhodnotil správne okresný súd za nie dôležitý. Navrhovateľ za dôležitý dôvod pre odročenie nariadeného pojednávania označuje objektívne porušenie

zásady nestrannosti súdu a sudcu, čo namieta u Ústavného súdu SR podaním sťažnosti (túto sťažnosť pripojil), ide o dôvod účelový, keďže otázku zaujatosti/nezaujatosti sudcov posudzoval nadriadený súd právoplatne, ide o rozhodnutie konečné a ani podanie ústavnej sťažnosti namietajúce nesprávnosť označeného rozhodnutia nemôže byť považované za dôležitý dôvod pre odročenie súdneho pojednávania.

Nedoručenie písomného vyjadrenia odporcu k návrhu navrhovateľovi nemožno považovať za procesný postup, ktorý by mal dopad na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. Navrhovateľovi vecná argumentácia odporcu k podanému návrhu je známa z totožných sporov (v konaniach o návrhu navrhovateľa podaných v tisícoch právnych veciach), navyše navrhovateľ mohol využiť procesný priestor zúčastniť sa meritórneho pojednávania, na ktorom okresný súd písomné vyjadrenie odporcu oboznamoval, odvolateľ mohol argumentovať priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy, vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, bolo na navrhovateľovi, či tento procesný priestor využije alebo nie. Tým, že sa navrhovateľ nezúčastnil meritórneho pojednávania, o takúto možnosť sa obral sám.

Krajský súd vyhodnotil za účelový odvolací argument, ktorým odvolateľ poukazuje na predčasnosť meritórneho rozhodovania z dôvodu, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Procesný návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal prerušenia konania okresný súd vyhodnotil správne. Záver súdu, keď zamietol tento návrh navrhovateľa má svoj zákonný rámec a vychádza z existujúcej procesnej situácie v spise. Krajský súd navyše dodáva, že odvolateľ neuvádza žiadne odvolacie argumenty spochybňujúce vecné závery zamietnutia návrhu na prerušenie konania.

Súd prvého stupňa bol dôsledný i v dôkaznom konaní, skutkové okolnosti podstatné pre ustálenie existencie/neexistencie základu právneho nároku zisťoval z obsahu pripojeného exekučného spisu , skutkové zistenia súdu prvého stupňa korešpondujú s existujúcou procesnou situáciou v predmetnom spise. V dôvodoch rozhodnutia okresný súd dáva účastníkom konania relevantné a podrobné odpovede na všetky skutkové i právne významné otázky z ktorých vychádzal, uviedol ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú vec aplikoval, vychádzal z rozhodovacej praxe súdov v oblasti spotrebiteľskej ochrany, ochrany práv spotrebiteľov, ako aj zo súvisiacej povinnosti exekučného súdu i v štádiu exekučného konania poskytnúť zákonom vyžadovanú ochranu spotrebiteľovi. Okresný súd rozsah dokazovania neustálil svojvoľne a sám, ale prioritne vychádzal z dôkazov, ktoré navrhovateľ priamo v návrhu na začatie konania označil. Rozhodujúcim dôkazom bol obsah exekučného spisu, údaje, ktoré súd prvého stupňa uvádza v písomnom odôvodnení rozhodnutia, vychádzajú z pravdivých a relevantných procesných postupov v exekučnom konaní.

Nie je povinnosťou súdu pre prípad nevyjadrenia sa odporcu k žalobnému návrhu postupovať podľa § 114 ods. 3 O.s.p. a rozhodovať rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b/ O.s.p.. Navyše takáto procesná situácia v súdenej veci ani nenastala, keďže odporca reagoval na výzvu súdu a predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu. Jeho písomné vyjadrenie súd na pojednávaní oboznamoval.

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu je naplnená, ak sú splnené (pritom ide o kumulatívne splnenie podmienok) všetky zložky tohto zodpovednostného vzťahu, t.j. existencia nesprávneho úradného postupu, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Je správny vecný záver súdu prvého stupňa v konštatácii neexistencie nesprávneho úradného postupu, tento záver súd prvého stupňa podrobne, rozsiahlo a dôsledne vyargumentoval. S jeho argumentáciou sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, na ne poukazuje. Za nesplnenia prioritnej - základnej podmienky zodpovednostného vzťahu t.j. neexistencie nesprávneho úradného postupu,- ďalšie hmotnoprávne otázky, t.j. otázka vzniku škody, výšky škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, resp. otázky náhrady nemajetkovej ujmy sú bez právneho významu. Z tohto pohľadu odvolacie argumentácie navrhovateľa smerujúce k súvisiacim vecným otázkam či už k výške škody, k výške nemajetkovej ujmy nemajú žiadne právne dopady.

Ďalšie odvolacie argumentácie odvolateľa pri právnom posúdení veci významné neboli.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie súdu prvého stupňa má oporu v § 142 ods. 1 O.s.p.

O trovách tohto odvolacieho konania krajský súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. l O.s.p. tak, že účastníkom (žiadnemu z nich) ich náhradu nepriznal. Navrhovateľ v odvolacom konaní úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy úspešnej procesnej strane - odporcovi, odporca si však tieto trovy neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplynulo, že by mu boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e .