Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoE-255-2014.pdf
PDF · 88.15 KB
Case nature
Area
Subarea
3CoE/255/2014
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: CASH COLLECTORS SK s.r.o., so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 49, IČO: 44 703 015, právne zast. Havel, Holásek & Partners s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom v Bratislave, Mlynské Nivy 49, IČO: 36 856 584, proti povinnému: Z. G., naposledy bytom G., P. XX/X, P. V., t.č. na neznámom mieste, štátny občan Slovenskej republiky, o vymoženie 1.789,67 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 25. februára 2013, č.k. 16Er/4609/2012-26, takto dňa 18. marca 2015
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Pavla Holíka o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, § 53 ods. 1,4, § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka a s poukazom na príslušné ustanovenia smernice Rady č. 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie doručeným súdnemu exekútorovi dňa 03.12.2012 domáha vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 1.789,67 Eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp.zn. II/2011-4417, vydaný jediným rozhodcom Mgr. Ing. Bohumilom Kuhajdom dňa 10.10.2011 a ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 30.10.2012 a vykonateľnosť dňa 02.11.2012. Z predloženého exekučného titulu súd prvého stupňa zistil, že dňa 02.08.2005 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (N., a.s.) a povinným uzavretá Zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len zmluva), ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky (ďalej len obchodné podmienky), na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver vo výške 803,29 Eur s úrokovou sadzbou 17,30% ročne. Povinný nedodržal podmienky zmluvy a tak si oprávnený uplatnil svoje nároky na rozhodcovskom súde. Súd v prvom rade skúmal samotnú zmluvu, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinný si neplnil riadne svoje povinnosti vyplývajúce z predmetnej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v článku 18. obchodných podmienok. Preskúmaním obchodných podmienok, konkrétne článku 18. obchodných podmienok, vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku, k čomu ho viedli nasledovné dôvody. Súd prvého stupňa mal za to, že v danom prípade bol spôsob riešenia sporu, aj voľba rozhodcovského súdu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť
tohto zmluvného dojednania videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto rozhoduje v tomto prípade, je veriteľ (právny predchodca oprávneného), pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu prvého stupňa je dojednanie takejto rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnému ku dňu uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovská doložka obsiahnutá v obchodných podmienkach zmluvy podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu ustanovení § 53, 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol. Predložený rozhodcovský rozsudok, vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Po právoplatnosti uznesenia súd prvého stupňa rozhodne o zastavení exekučného konania.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zmenil tak, že rozhodne o udelení poverenia pre súdneho exekútora alebo, aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukazujúc na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, v dôsledku čoho je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Dôvodil, že v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák. je možné posúdiť rozhodcovskú doložku v konkrétnom prípade ako neprijateľnú zmluvnú podmienku len v zmysle tzv. generálnej klauzuly - § 53 ods. 1 Obč. zák. Poukázal na to, že Slovenská sporiteľňa, a.s. ako banka mala v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 o bankách v znení účinnom pri uzatváraní zmluvy povinnosť ponúknuť svojim klientom uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu. Nestotožnil sa preto s názorom súdu prvého stupňa, ktorý posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku už len preto, že takéto dojednanie znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva ho výlučne na vôli dodávateľa. Ďalej uviedol, že slovenská právna úprava výslovne nevylučuje dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve. S poukazom na ust. § 45 ods. 1 písm. c) a § 45 ods. 2 ZoRK argumentoval, že tento zákon za určitých okolností pripúšťa kontrolu rozhodcovských rozsudkov všeobecnými súdmi, a to inštitútom žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40, § 41, § 42 a § 43, čiže vnútroštátna úprava umožňuje zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby, z dôvodov a po splnení podmienok uvedených v ZoRK. V prípade, ak vnútroštátne exekučné súdy môžu vecne preskúmať právoplatný a vykonateľný rozhodcovský rozsudok, právny inštitút žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku stráca zmysel. Dôvodil, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu, je však oprávnený skúmať, či toto rozhodnutie vydal orgán s právomocou na jeho vydanie a či je rozhodnutie vykonateľné z materiálnej a formálnej stránky. Mal za to, že podpisom hlavnej zmluvy, ktorá odkazuje na VOP, je v danom prípade rozhodcovská doložka platne dojednaná a je dodržaná jej písomná forma. V závere odvolania navrhol, aby odvolací súd v prípade, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdí, pripustil ním navrhnuté dovolacie otázky.
Povinný a súdny exekútor sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.
Krajský súd v Trenčíne, ako odvolací súd, preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva:
Podľa § 243d Exekučného poriadku na exekučné konania začaté vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu a ktoré neboli ukončené k 01. januáru 2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.
Podľa § 54b zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 01. januárom 2015.
Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Ex.por. žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex.por. teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda, či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Ex. por., zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 (v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku) priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.
Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda, že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.
Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku). Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu, resp. zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach, sa preto považujú za protiprávne, a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 v spojení s ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. (v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku), správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 52 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka, § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či zmluva o splátkovom úvere, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinného. Rozhodcovskú doložku v článku 18 Všeobecných obchodných podmienok opodstatnene považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti, v dôsledku čoho nemohla platne založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a ani na vydanie rozhodnutia, ktoré by následne mohlo požívať tiež náležitú ochranu v procese exekučného vymáhania ním priznanej pohľadávky, teda stať sa spôsobilým podkladom pre vykonanie exekúcie.
Pokiaľ oprávnený poukázal v odvolaní na skutočnosť, že v zmysle § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd k tomu uvádza, že právny predchodca oprávneného neuzatvoril s povinným osobitnú rozhodcovskú zmluvu (ani nedal povinnému osobitný návrh na jej uzatvorenie a príslušné poučenie), ale rozhodcovská doložka bola začlenená do vopred pripravených všeobecných obchodných podmienok právneho predchodcu oprávneného. Povinný ako spotrebiteľ bol v postavení, že buď zmluvu aj s príslušnými obchodnými podmienkami pre úver príjme ako celok a úver dostane, alebo zmluvu ako celok odmietnu. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že stanovenie povinnosti banky ponúknuť klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy neznamená, že veriteľ je oprávnený včleniť do svojich zmlúv také znenie rozhodcovskej doložky, ktoré zakladá značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, v neprospech spotrebiteľa (tak ako tomu bolo v predmetnom prípade). Ak veriteľ uzatvára zmluvu so spotrebiteľom, je povinný rešpektovať aj príslušné zákonné normy chrániace spotrebiteľa.
Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 od. 1 O.s.p. potvrdil.
Nakoľko vyššie uvedené rozhodnutie vychádza z ustálenej súdnej judikatúry, odvolací súd nepovažoval za potrebné pripustiť dovolanie v danej veci, keďže sa nejednalo o otázky zásadného právneho významu.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.