Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Cob-44-2013.pdf
PDF · 145.36 KB
No categories available
7Cob/44/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Tótha a členov senátu JUDr. Petra Šama a JUDr. Jozefa Škraba, v právnej veci žalobcu: DOLPHINS CORPORATION LTD., so sídlom Suite 13, Oliaji Trade Centre, First Floor, Francis Rachel Street, Victoria, Mahé, Seychelles, zast. Advokátskou kanceláriou VRBA & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Sliezska 9, 831 03 Bratislava, IČO: 35 918 225, proti žalovaným: 1. X. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. č. X, N., 2. S. N., nar. X.X.XXXX, bytom B. X, Z., obaja zastúpení JUDr. Vierou Komanovou, advokátkou, so sídlom Ul. 17.novembra 31, Stará Ľubovňa o zaplatenie 5.906,13 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov zo dňa 11.2.2013 č. k. 1Cb/19/2010-302, jednohlasne takto
rozhodol:
M e n í rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 5.906,13 eur, úroky z poskytnutého úveru do 31.12.2003 vo výške 2.142,50 eur, úroky 16 % ročne z istiny 5.906,13 eur od 1.1.2004 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšku p o t v r d z u j e rozsudok súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.
R u š í rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Okresný súd Bardejov rozsudkom č. k. 1Cb/19/2010-302 žalobu zamietol. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 2.467,71 eur k rukám jeho právnej zástupkyne, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že rozsudkom 1Cb/8/2000-306 zo dňa 29.9.2009 súd zamietol žalobu proti žalovane v 2. S. N..
Z vykonaného dokazovanie súd mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu Všeobecná úverová banka a.s. Bratislava, pobočka Bardejov poskytla žalovanému v 1. rade peňažné prostriedky vo výške 336.900,- Kčs za účelom zaplatenia vydraženej prevádzkovej jednotky Slovenská kniha Bardejovské Kúpele pri úrokovej sadzbe 17 % ročne, ktoré mali byť splatené do 30.9.1991 (správne malo byť 30.9.1995, pozn. krajský súd). Návratnosť pôžičky bola zabezpečená záložným právom v prospech právneho predchodcu žalobcu podľa záložnej zmluvy č. 116. Keď žalovaný v 1. rade splnil svoj záväzok zo zmluvy o pôžičke č. 137, tak zanikol záväzok zabezpečený záložným právom. Tým aj zanikla viazanosť žalovanej v 2. rade zo záväzku žalovaného v 1. rade proti právnemu predchodcovi žalobcu. Ak žalovaná v 2. rade stratila svoju pasívnu legitimitu k pohľadávke žalobcu zo zmluvy č.137 a žalobca nepreukázal, že má proti žalovanej v 2. rade pohľadávku z iného právneho titulu, preto súd žalobu proti
žalovanej v 2. rade zamietol. Zvyšok nároku žalobcu proti žalovanému v 1. rade súd potom vylúčil na samostatné konanie, s tým, že o trovách celého konania bude rozhodnuté vo vylúčenej (§ 151 O.s.p.) veci.
V konaní vedenom na Okresnom súde Bardejov pod spisovou značkou Cb/21/1997 pôvodný žalobca Všeobecná úverová banka, a.s. sa domáhala zaplatenia sumy 245.308,- Sk istiny, sumy 89.398,17 Sk titulom úrokov a poplatkov, ďalej bežného úroku vo výške 16 % ročne z nezaplatenej istiny 245.308,-Sk od 31.12.1995 do zaplatenia a zvýšených úrokov vo výške 14 % ročne zo sumy 80.960,-Sk od 1.12.1994 do zaplatenia. Návrh odôvodnila tým, že žalobca uzavrel zmluvu o pôžičke č. 137 dňa 7.11.1991 a poskytol žalovanému v 1. rade pôžičku 336.900,- Kčs na zaplatenie vydraženej prevádzkovej jednotky Slovenskej knihy s dohodnutou úrokovou sadzbou 14,5 % ročne. Ďalšou zmluvou o pôžičke č. 150 zo dňa 4.12.1991 poskytla VÚB, a.s. pôžičku vo výške 363.718,- Kčs na zaplatenie zásob sprivatizovanej prevádzkovej jednotky s dohodnutou úrokovou sadzbou 14,5 % ročne. Ku dňu 30.9.1995 žalovaný v 1. rade dlhoval na pôžičke č. 137 sumu 67.380,- Sk a na pôžičke č. 150 sumu 130.928,- Sk, pričom k 30.12.1995 žalovaný v 1. rade dlhoval ďalších 89.398,17 Sk bežných úrokoch a poplatkoch. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz, proti ktorému dal odpor žalovaný s tým, že súhlasí s dlžnou sumou 67.380,-Sk ako zostatok splatnej pôžičky č. 137, ako aj s výškou úrokov približne vo výške 24.495,-Sk prislúchajúcich k tejto pôžičke. Súhlasil aj so zostatkom dlžnej istiny pri pôžičke č. 150 v čiastke 147.928,- Sk, ale nesúhlasil s výškou úrokov 64.903,- Sk. Na zásoby vydraženej prevádzkovej jednotky je zriadené záložné právo v prospech pôvodného žalobcu, žiada, aby žalobca zrealizoval svoje záložné právo.
Na základe návrhu žalobcu súd uznesením zo dňa 5.3.1999 pripustil do konania na strane žalovaných, ako žalovanú v 2/ rade S. N..
Pôvodný veriteľ Všeobecná úverová banka, a.s. postúpila pohľadávku na spoločnosť G F R, s.r.o. Bratislava. Táto ďalej postúpila pohľadávku na spoločnosť D&I CONSULTING Limited, Londýn, Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska. Posledný postupník potom ďalej postúpil pohľadávku na terajšieho žalobcu DOLPHINS CORPORATION LTD, Mahé, Seychelles.
Podaním z 10.8.2011 žalobca zobral žalobu späť v časti nezaplatených poplatkov 32,53 eur.
Zástupkyňa žalovaného namietala absolútnu neplatnosť Zmluvy o pôžičke č. 150, uzatvorenej 4.12.1991. Poskytovateľom pôžičky mala byť Všeobecná úverová banka, pobočka Bardejov, pričom takto zapísaný subjekt nebol zapísaný v podnikovom registri, pretože VÚB vystupuje pod obchodným menom Všeobecná úverová banka, štátny peňažný ústav, so sídlom Námestie SNP 19, Bratislava, právna forma štátny podnik. Subjekt, ktorý poskytoval úver, mal vystupovať v obchodno-záväzkových vzťahoch pod obchodným menom zapísaným v podnikovom registri. Podľa uzavretej Zmluvy o pôžičke však poskytovateľom pôžičky bol odštepný závod. Odštepný závod ale musí v obchodných stykoch používať obchodné meno podnikateľa, pretože napriek zápisu v podnikovom registri nezískal právnu subjektivitu. Keďže účastník úverového vzťahu VÚB je v zmluve o pôžičke označený nesprávne, naviac nie je uvedené IČO organizácie, nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke.
Právny zástupca žalobcu trval na tom, že v čase uzavretia Zmluvy o pôžičke bol veriteľ - poskytovateľ pôžičky spôsobilým subjektom na práva. Odštepný závod síce priamo v Zmluve doslovne uvedený nie je, avšak postačuje, ak subjekt za účelom označenia dodatku odštepného závodu uvedie jeho názov, čo bolo splnené.
Zástupkyňa žalovaného trvala na tom, že odštepný závod nebol samostatnou organizáciou, ktorá mala samostatné povolenie na činnosť k uzavretiu pôžičky. Činnosť odštepného závodu je určená základnou organizáciou, ktorá poverovala svoje pobočky výkonom určitých právomoci. Pobočka poskytujúca úver ako zmluvná strana mala uviesť materskú organizáciu, v danom prípade Všeobecnú úverovú banku, štátny peňažný ústav s ďalšími identifikačnými údajmi.
Okresný súd ako predbežnú otázku riešil otázku platnosti Zmluvy o pôžičke č.150, uzatvorenej medzi právnymi predchodcami žalobcu a žalovaným v 1. rade. V zmluve č. 150 ako poskytovateľ pôžičky je uvedená Všeobecná úverová banka, pobočka v Bardejove, zastúpená riaditeľom R.. F. N.. Ako vyplýva z výpisu obchodného registra (podnikového registra), do 31.3.1992 Všeobecná úverová banka, štátny peňažný ústav mala zapísaný v registri odštepný závod pod názvom: Všeobecná úverová banka,
pobočka Bardejov, sídlo Kellerová 1, Bardejov, vedúci: R.. F. N.. Súd v tejto veci vychádzal z § 18 Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 Zb. účinného v čase podpísania Zmluvy o pôžičke č. 150, kde organizácia je oprávnená určiť, ktoré vnútorné organizačné jednotky sa zapíšu do podnikového registra ako odštepný závod; vedúci odštepného závodu je oprávnený robiť v mene organizácie všetky právne úkony týkajúce sa odštepného závodu. Obdobne § 10 ods. 3 zákona číslo 111/1990 Zb. o štátnom podniku, v znení účinnom v čase podpisu Zmluvy o pôžičke č. 150, určoval, že podnik môže určiť, ktoré vnútorné organizačné jednotky sa zapíšu do obchodného registra ako odštepný závod. Vedúci odštepného závodu je oprávnený robiť v mene podniku všetky právne úkony týkajúce sa tohto odštepného závodu.
Súd konštatuje, že odštepný závod ako organizačná zložka podniku, zapísaná do obchodného registra, nemá právnu subjektivitu, pritom pri prevádzkovaní činnosti v rámci odštepného závodu musí používať obchodné meno podnikateľa s označením, že ide o odštepný závod. Hospodársky zákonník určuje, že vedúci odštepného závodu je oprávnený urobiť všetky právne úkony len v mene podniku. V Zmluve o pôžičke č. 150, ale ako poskytovateľ pôžičky nie je uvedený podnik Všeobecná úverová banka, štátny peňažný ústav, ale ako poskytovateľ pôžičky je uvedený odštepný závod Všeobecnej úverovej banky, pobočka Bardejov. Zmluvu o úvere uzavrel nespôsobilý právny subjekt, ktorý urobil neplatný právny úkon podľa § 38 ods.1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu súd musí prihliadať zo zákona. Preto sa už súd ďalej nezaoberal námietkami žalovaného. Tým ale nie je dotknuté právo žalobcu domáhať sa nároku z náhrady škody, poprípade vydania bezdôvodného obohatenia.
V ostatnom sa už súd nezaoberal námietkami žalovaného ani tvrdeným uznaním záväzku podľa § 558 Občianskeho zákonníka. Za uznanie záväzku nie je možné považovať vyjadrenie žalovaného na pojednávaní 7.5.2007 vo veci 1Cb/8/2000, ktoré sa nachádza na č. l. 22 spisu. Nešlo o jednostranný úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorým by uznal jeho pohľadávku čo do základu, aj do výšky. Vo svojej výpovedi žalovaný (žalovaný v 1. rade) iba uviedol, že nespochybňuje nárok žalobcu v prípade, ak je zmluva o pôžičke č. 150 platná. Predmetné vyjadrenie nespĺňa požiadavky platného uznania dlhu. Vzhľadom na vyššie uvedené súd nárok žalobcu zamietol.
O trovách konania účastníkov bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému bola priznaná náhrada trov konania na trovách právneho zastúpenia v sume 2.467,71 eur, vrátane 6,64 eur súdneho poplatku za výpis z Obchodného registra.
Proti rozsudku okresného súdu dal odvolanie žalobca. Žiadal zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa, vyhovieť návrhu v celom rozsahu a zaviazať žalovaného k náhrade trov konania. Súd v odôvodnení uviedol, že Zmluvu o pôžičke uzavrel subjekt bez právnej subjektivity, preto je zmluva absolútne neplatná. Podľa súdu v zmluve mal byť uvedený samotný podnik, ktorý organizačnú zložku založil, t. j. subjekt označený ako Všeobecná úverová banka, štátny peňažný ústav. Žalobca poukazuje na to, že subjektom poskytovateľom pôžičky je Všeobecná úverová banka, pobočka Bardejov, zastúpená riaditeľom R.. F. N.. Ide o organizačnú zložku, ktorú podnik Všeobecná úverová banka, štátny peňažný ústav, Bratislava má zapísanú v podnikovom registri Obvodného súdu Bratislava I, v oddieli PŠ vložka 364/B, a ktorá bola zriadená v súlade s § 10 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku, ako odštepný závod a zapísaná do podnikového registra. Ide o subjekt organizácie, ktorý v nadväznosti na § 107 ods. 4 Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 Zb. sa zapisuje do podnikového registra, môžu nadobúdať práva a zaväzovať odo dňa zapísania do podnikového registra. V danom prípade pobočka Bardejov bola oprávnená konať v mene banky - VÚB. Úkony pobočky nie sú úkonmi organizačnej zložky, ale úkonmi banky a nezaväzujú organizačnú zložku, ale bankový subjekt ako celok. Tu poukazuje na rozhodnutie NS SR vo veci 5Obo/17/2000 zo dňa 1.12.2000. R.. N. bol oprávnený ako subjekt zastupujúci pobočku banky zmluvu podpisovať. Vyplýva to z § 20 a nasl. Hospodárskeho zákonníka, že socialistické organizácie konajú prostredníctvom svojich štatutárnych, alebo iných orgánov. Štatutárny orgán socialistickej organizácie podľa zákona, alebo príslušných organizačných predpisov má oprávnenie konať v mene organizácie vo všetkých veciach organizačnej zložky. Riaditeľ pobočky bol zmocnený vykonávať činnosť z poverenia VÚB za podnikateľa banku a nepotreboval na to osobitné splnomocnenie, čo vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR vo veci 4Obo 116/1996 - 74 zo dňa 9.8.1996. Ak v zmluve je nepresne označený účastník, nemožno dospieť k záveru, že vzhľadom na následné správanie účastníkov takúto zmluvu uzavrel subjekt, ktorý nemal spôsobilosť mať práva a povinnosti, že takúto zmluvu uzavrela vo vlastnom mene organizačná
zložka, nie v mene právnickej osoby, ktorá ju založila. Tu sa poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu vo veci 5Obo 17/2000. Pôžičku neposkytla pobočka banky, ale pôžičku poskytla samotná banka. Problematika ohľadom označovania zmluvných strán je jasná i z rozhodnutia R13/2003 a uznesenia Najvyššieho súdu vo veci 4Mdo 2/2010 zo dňa 29.12.2011. Podľa odvolateľa neexistuje žiaden právny dôvod na to, aby zmluva bola vyhlásená za absolútne neplatnú.
Keďže okrem neplatnosti sa súd nezaoberal ďalšími námietkami žalobcu, tak žalobca zdôrazňuje, že v odpore proti platobnému rozkazu žalovaný D. N. uznal nárok žalobu zo zmluvy. Preto žalobca dával návrh na vydanie rozhodnutia na základe uznania. Obdobné uznanie urobil žalovaný aj na pojednávaní dňa 7.5.2003, preto súd mohol vydať rozhodnutie vo veci na základe uznania. Ide o rozhodnutie R10/2000.
Žalobca namietal priznané trovy konania. Súd pri výpočte trov mal zohľadňovať aj znižovanú tarifnú sadzbu za úkony právnej pomoci z hľadiska čiastočného späťvzatia návrhu v priebehu konania. Odmena právnej zástupkyne žalovaných má byť minimálne o 439,73 eur nižšia, ako predstavuje náhrada, ktorú si uplatňuje a je priznaná súdom. Žalobca navrhuje zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa a vyhovieť žalobe v celom rozsahu a žalovaného zaviazať k náhrade trov konania.
Zástupkyňa žalovaného v 1. rade navrhuje potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne. Možnosti vytvárať v rámci podniku vlastnú organizačnú štruktúru umožňuje zákon o štátnom podniku č. 111/1990 Zb., kde ústredie deleguje časť svojich právomocí na jednotlivé organizačné zložky a zároveň písomne poverí vedúcich pracovníkov určitým rozsahom právomocí, na základe ktorých môže meniť u podnikateľského subjektu vykonávať povolenú činnosť. Vyžaduje sa písomné poverenie. Pri zápise odštepného závodu je uvedené meno vedúceho odštepného závodu, ale nie je uvedená činnosť, ktorú môže vykonávať. To vyplýva len z organizačného poriadku banky ako subjektu zapísaného v podnikovom registri. Žalovaný poukazuje na to, že v samotnej zmluve o pôžičke nie je riadne označený účastník zmluvy ako poskytovateľ pôžičky a je na zváženie, či úverová zmluva vôbec vznikla. Ak banka pôsobí prostredníctvom svojich organizačných zložiek, je nevyhnutné, aby bol rešpektovaný zákon. Úverová zmluva musí mať zákonné náležitosti, označenie, kto zmluvu uzatváral, aké mal poverenie na uzatváranie, resp. podpisovanie zmlúv. Z vyhotovenej zmluvy nie je jasné, kto zmluvu za banku podpisoval. Podľa § 24f ods. 2, 3 Hospodárskeho zákonníka, štatutárnym orgánom socialistickej organizácie je jej pracovník alebo člen, ktorý je podľa tohto zákona alebo podľa príslušných organizačných predpisov oprávnený konať v mene organizácie vo všetkých veciach, pričom zástupcom socialistickej organizácie je ten, koho určuje zákon alebo stanovy, či iné vnútorné predpisy na základe zákona. Oprávnenie zastupovať socialistickú organizáciu vzniká udelením poverenia, plnomocenstva štatutárnym orgánom; v plnomocenstve musí byť vymedzený rozsah splnomocnenia. Zmluva o pôžičke však nemá náležitosti v časti subjektu uzatvárajúceho za veriteľa zmluvu.
Čo sa týka námietky uznania záväzku, tak v uznaní musí byť presne špecifikované, aký dlh sa uznáva. Zo zápisnice zo 7.5.2003 to nevyplýva. Naviac chýba podpis dlžníka. Žalovaný ďalej poukazuje na premlčanie nároku, pretože nárok si je premlčaný vo všeobecne trojročnej dobe. Ak sú uplatňované kapitalizované úroky, tie sa premlčujú v rovnakých lehotách, ako istina. Navrhuje potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa a priznať náhradu trov odvolacieho konania.
V písomnom vyjadrení pred pojednávaním zo dňa26.1.2015 žalobca trval na svojich doterajších právnych zhodnoteniach spôsobilosti veriteľa - organizačnej zložky a R.. N. podpisovať na základe zákonného zmocnenia podľa § 20 a nasl. Hospodárskeho zákonníka záväzky za banku. Odštepný závod VÚB, pobočka Bardejov ako zapísaný subjekt v podnikovom registri, bol oprávnený vedúcim odštepného závodu robiť úkony za podnikateľa, v danom prípade za banku a nepotreboval na to osobitné splnomocnenie, čo vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu vo veci 4Obo 116/1996-74. Pôvodný žalobca ako banka mala množstvo regionálne pôsobiacich nižších organizačných zložiek a tí boli oprávnení konať v rozsahu a v mene banky, pričom ich úkony nie sú úkonmi organizačnej zložky, ale úkonmi banky. Ide o rozhodnutie Najvyššieho súdu 5Obo 17/2000. Nepresné označenie účastníka nemôže znamenať, že zmluvu uzavrel subjekt, ktorý nemal spôsobilosť na práva a povinnosti. O tom pojednáva aj rozhodnutie Najvyššieho súdu 5Obo 17/2000. Okresný súd ako predbežnú otázku posudzoval otázku platnosti zmluvy a nezaoberal sa už ďalšími námietkami žalobcu, napr. že došlo k platnému uznaniu záväzku. Písomnosť mal ako odpor proti platobnému rozkazu, tak aj prejav žalovaného v 1. rade na pojednávaní 7.5.2003. Naviac žalovaný vedel, o aký záväzok, o aký dlh pri
zmluve ide, akú sumu dlhuje. Navrhuje zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrhu vyhovieť v celom rozsahu a priznať náhradu trov konania.
Právna zástupkyňa žalovaného na pojednávaní pred odvolacím súdom trvala na tom, že nedošlo k platnému uznaniu záväzku na pojednávaní dňa 7.5.2003, pričom spochybňuje platnosť uznania záväzku. Naviac poukazuje na to, že pri splácaní dlhov z uzavretých zmlúv o pôžičke číslo 137 a 150 došlo aj k vytvoreniu jedného účtu na splácanie, takže sa stratila prehľadnosť o spôsobe splácania úveru a výpočtu výšky úrokov. V čase uzavretia zmlúv bol dohodnutý zmluvný úrok 14,5 % ročne. Preto je pochybný nárok žalobcu na platenie 16 % úroku. Spochybňuje nárok žalobcu na tvrdené príslušenstvo pohľadávky úroky z omeškania. Navrhuje potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa a priznať náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia a zistil, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné. Je potrebné zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ v celosti bol nárok žalobcu zamietnutý, a zaviazať žalovaného v 1. rade na zaplatenie dlžnej istiny 5.906,13 eur s úrokom vypočítaným do 31.12.2003 v čiastke 2.142,50 eur, vrátane povinnosti platiť 16 % ročný úrok zo sumy 5.906,13 eur od 1.1.2004 do zaplatenia a vo zvyšku potvrdiť rozhodnutie súdu prvého stupňa, pokiaľ bol nárok žalobcu v prevyšujúcej časti zamietnutý. Je potrebné zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania, pretože súd prvého stupňa nevyriešil otázku celých trov konania, nakoľko pôvodne žalovanými v konaní bol ako žalovaný v 1. rade, tak jeho manželka S. N., žalovaná v 2. rade.
Súd žalobu zamietol s poukazom na to, že zmluvy o pôžičke uzatváral nespôsobilý subjekt na strane veriteľa, a to pobočka Všeobecnej úverovej banky v Bardejove. Keď zmluvy uzatváral subjekt nespôsobilý mať práva a povinnosti, potom hodnotil uzavreté Zmluvy o pôžičke č. 137 a 150 ako neplatné a návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol. Odvolací súd v prvom rade hodnotí právny vzťah podľa právoplatného práva v čase uzavretia zmluvy o pôžičkách. Prvá Zmluva o pôžičke č. 137 bola uzavretá dňa 7.11.1991 a druhá Zmluva o pôžičke č. 150 bola uzavretá dňa 4.12.1991, t. j. za účinnosti Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 Zb., ktorým sa bude riadiť zmluvný vzťah účastníkov z hľadiska toho, že subjektmi bol poskytovateľ úveru Všeobecná úverová banka, pobočka v Bardejove a dlžníkom X. N., X., podnikateľ - živnostník, zapísaný v živnostenskom registri s R. XXXXXXXX. Podľa § 1 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, Hospodársky zákonník upravuje vzťahy vznikajúce pri podnikateľskej činnosti právnických a fyzických osôb oprávnených k tejto činnosti podľa tohto zákona a zvláštnych právnych predpisov. Zmluvný vzťah sa týkal dvoch podnikateľských subjektov, a to Všeobecnej úverovej banky ako peňažného ústavu, a žalovaného v 1. rade X. N. ako živnostníka. Podľa § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka číslo 513/1991 Zb., týmto zákonom sa spravujú právne vzťahy, ktoré vznikli odo dňa jeho účinnosti. Právne vzťahy vzniknuté pred dňom účinnosti tohto zákona a práva z nich vzniknuté, ako aj práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov z hospodárskych a iných zmlúv uzavretých predo dňom účinnosti tohto zákona, sa spravujú doterajšími predpismi. Zmluvy o bežnom účte, zmluvy o vkladovom účte, zmluvy o uložení cenných papierov a iných hodnôt sa však spravujú týmto zákonom odo dňa jeho účinnosti, aj keď k ich uzavretiu došlo pred týmto dňom. Podľa ods. 2, podľa doterajších predpisov, sa až do svojho ukončenia posudzujú všetky lehoty, ktoré začali plynúť predo dňom účinnosti tohto zákona, ako aj lehoty pre uplatnenie práv, ktoré sa podľa predchádzajúceho odseku spravujú doterajšími predpismi, aj keď začnú plynúť po účinnosti tohto zákona. Toto intertemporálne ustanovenie určuje, že ak právny vzťah vznikol za účinnosti Hospodárskeho zákonníka, spravuje sa podľa § 763 ods. 1 Obchodného zákonníka právnym predpisom platným v čase uzavretia zmluvného vzťahu, t. j. Hospodárskym zákonníkom.
Keďže Zmluva o pôžičke č. 137 bola zabezpečená záložným právom, na návrh žalobcu súd pripustil do konania ako žalovanú v 2. rade manželku X. N. S. N.. V priebehu súdneho konania došlo k vyplateniu záväzkov zo Zmluvy o pôžičke č. 137, kde záložná zmluva bola akcesorickým záväzkom, ktorý zanikol splnením záväzku, potom zanikla aj pasívna legitimácia žalovanej v 2. rade. Preto okresný súd rozsudkom zo dňa 29.9.2009 č. k. 1Cb/8/2000-306 žalobu proti žalovanej v 2. rade S. N. zamietol. Zvyšok nároku žalobcu vylúčil na samostatné konanie. O trovách celého konania bude rozhodnuté v konaní o vylúčenej veci. V odôvodnení rozhodnutia súd uviedol, že žalovaný v 1. rade splnil svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy č. 137 zaplatením celého dlhu, vrátane príslušenstva, preto zaniklo zabezpečenie pohľadávky záložným právom k nej viaznúcej. Tým aj zanikla viazanosť žalovanej v 2. rade popri
žalovanom v 1. rade za pohľadávku zo zmluvy č. 137. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, aby voči žalovanej v 2. rade mal inú pohľadávku z iného právneho titulu, súd žalobu proti žalovanej v 2. rade zamietol. V ďalšom okresný súd rozhodoval len o nároku žalobcu zo Zmluvy o pôžičke č. 150 zo dňa 4.12.1991.
Pôvodný žalobca VÚB, a. s. Bratislava postúpila pohľadávku len zo Zmluvy o pôžičke č. 150, čo vyplýva z notárskej zápisnice zo dňa 7.1.2004 medzi postupcom Všeobecnou úverovou bankou, a.s. a postupníkom G F R, s.r.o., Bratislava (č. l. 191 spisu 7Cob/44/2013
- 8 -
1Cb/8/2000). Táto pohľadávka zo Zmluvy o pôžičke č. 150 bola predmetom ďalších postúpení medzi spoločnosťou G F R, spol. s r.o. Bratislava a D&I CONSULTING Limited, Londýn a následne medzi touto spoločnosťou a terajším žalobcom.
Žalovaný v 1. rade v konaní cestou svojho právneho zástupcu namietal platnosť uzavretej Zmluvy o pôžičke č. 150. Namietal nedostatok spôsobilosti na právne úkony u veriteľa označeného ako Všeobecná úverová banka, pobočka Bardejov, zastúpená riaditeľom R.. F. N. a žalovaným v 1. rade X. N., X.. Podľa rozsudku okresného súdu pobočka VÚB nie je spôsobilým subjektom na uzatváranie zmluvných záväzkov, pretože spôsobilým subjektom mať práva a povinnosti je Všeobecná úverová banka, štátny peňažný ústav. Riaditeľ odštepného závodu mal robiť úkony v mene banky, t. j. Všeobecnej úverovej banky, štátny peňažný ústav, nie v mene pobočky. Preto s poukazom na § 38 ods. 1 Občianskeho zákonníka konštatoval neplatné uzavretie Zmluvy o pôžičke pre nedostatok spôsobilosti subjektu - pobočky VÚB v Bardejove urobiť platný právny úkon. Odvolací súd pri hodnotení spôsobilosti subjektu uzatvárať zmluvný vzťah za banku prostredníctvom pobočky vychádza z iného právneho posúdenia spôsobilosti na právne úkony. Je toho názoru, že Zmluva o pôžičke č. 150 bola uzavretá Všeobecnou úverovou bankou, štátnym peňažným ústavom v Bratislave, pričom v Zmluve o pôžičke sa jedná len o neúplné označenie veriteľa. Nebolo úmyslom pobočky Všeobecnej úverovej banky, Bardejov uzatvárať túto zmluvu vo vlastnom mene, nie v mene Všeobecnej úverovej banky, štátneho peňažného ústavu. Neúplné označenie organizácie ešte neznamená neplatný právny úkon, pretože pri výklade právneho úkonu je potrebné vychádzať z § 20 ods. 1, 2 Hospodárskeho zákonníka, že právnym úkonom je každé konanie alebo iné správanie (opomenutie), z ktorého vyplýva vôľa založiť, zmeniť, zrušiť alebo zachovať práva alebo povinnosti, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Právny úkon treba vykladať v súlade so skutočnou vôľou konajúcej organizácie a v súlade s povahou konania, o ktorý ide. Pritom treba prihliadať na okolnosti, za ktorých sa prejav urobil, a na zásady poctivého hospodárskeho styku. Prejav vôle, ktorý obsahuje výraz, ktorý pripúšťa rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu toho, kto takýto výraz použil. Právny úkon môže urobiť ako občan, tak aj právnická osoba, pritom za organizáciu musí urobiť právny úkon subjekt, ktorý má právnu subjektivitu. Právna subjektivita v hospodárskom práve zahrňuje spôsobilosť mať práva a povinnosti, ako aj spôsobilosť na právne úkony. Organizácia obe tieto záväzky právnej subjektivity nadobúda v tom istom časovom okamihu, pričom právny úkon za organizáciu môže uskutočniť štatutárny orgán alebo zástupca, zákony, či zmluvy. Ustanovenie § 22 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka definuje právny úkon tak, že tento musí byť urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Podľa ods. 2 neplatnosti z dôvodu uvedenom v ods. 1 sa môže dovolávať len organizácia, na ktorej ochranu je dôvod neplatnosti ustanovený. Táto organizácia môže úkon dodatočne schváliť alebo ho strany môžu dodatočným vyjasnením urobiť určitým a zrozumiteľným. V tomto prípade má právne účinky, ako by bol platný od začiatku.
Podľa žalovaného došlo k uzavretiu neplatného právneho úkonu s poukazom na to, že právny úkon za veriteľa podpísala pobočka banky vo svojom mene, nie v mene banky, čo by bolo v rozpore s § 17 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka, pretože Hospodársky zákonníka vyžadoval v prípadoch a za podmienok ustanovených v zákone vystupovať v hospodárskych vzťahoch v mene socialistickej organizácie zástupcom organizačnej zložky. Podľa § 17 ods. 1 socialistickej organizácie vystupujú v hospodárskych vzťahoch vo svojom mene a majú aj majetkovú zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Podľa § 18 Hospodárskeho zákonníka, organizácia je oprávnená určiť, ktoré vnútorné organizačné zložky sa zapíšu do podnikového registra ako odštepné závody; vedúci odštepného závodu je oprávnený robiť v mene organizácie všetky právne úkony týkajúce sa odštepného závodu. Ustanovenie § 18 Hospodárskeho zákonníka hovorí o tom, že právne úkony sa robia v mene organizácie, nie v mene organizačnej zložky, t. j. odštepného
závodu. Pri výklade právneho úkonu je ale potrebné vychádzať z vôle konajúcej organizácie, v danom prípade pobočka Všeobecnej úverovej banky, ktorá konala v mene Všeobecnej úverovej banky, čo vyplýva aj z označenia veriteľa Všeobecná úverová banka, aj keď bez označenia právnej formy, t. j. že sa jedná o štátny peňažný ústav. Tu je potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu 5Obo 17/2000 z dňa 1.12.2000 o tom, že skutočnosť, že v zmluve je ako účastník zmluvy označená organizačná zložka existujúcej právnickej osoby (obchodnej spoločnosti), nemôžu dospieť k záveru, že ju uzavrela organizačná zložka vo svojom mene, a nie v mene právnickej osoby, ktorej je zložkou. Len zo skutočnosti, že v záhlaví zmluvy nebolo označenie účastníka presné, nie je možné vyvodiť, že vzhľadom na následné správanie sa oboch účastníkov zmluvného vzťahu sa bude konštatovať, že zmluvy neboli uzavreté pobočkou odporcu v jej mene. Prejav vôle konajúcich osôb bol jednoznačný a nie je možné z toho vyvodiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ako to konštatoval súd prvého stupňa. Naviac pobočka VÚB v Bardejove bola zapísaná v podnikovom registri (č. l. 63 pôvodného spisu Cb/21/97) s uvedením vedúceho R.. F. N.. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu vo veci 4Obo 116/96-74 zapísaním odštepného závodu do obchodného registra nevzniká nová právnická osoba, odštepný závod zapísaním nenadobúda spôsobilosť mať práva a povinnosti. Dôsledkom zapísania odštepného závodu do podnikového registra je oprávnením vedúceho odštepného závodu robiť právne úkony v mene podnikateľa týkajúce sa odštepného závodu, pričom aj podľa rozhodnutia 4MObdo 2/2010 neuvedenie sídla podnikateľov nemá za následok neplatnosť zmluvy a nemožno z toho vyvodzovať absolútnu neplatnosť právnych úkonov. Vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu jednoznačne poukazuje na to, že neúplné označenie účastníka zmluvného vzťahu neznamená absolútnu neplatnosť zmluvy a naviac z uzavretej zmluvy o pôžičke jednoznačne vyplýva, že túto zmluvu uzatvára Všeobecná úverová banka, zastúpená pobočkou v Bardejove. Chýbajúce označenie právnej formy Všeobecnej úverovej banky ako štátneho peňažného ústavu nemôže robiť zmluvu o pôžičke č. 150 absolútne neplatnou zmluvou pre nespôsobilosť právneho subjektu a že subjektom, ktorý uzatváral zmluvu, je pobočka, bez právnej subjektivity. Zmluvu o pôžičke uzavrela Všeobecná úverová banka ako subjekt práva, pričom bola zastúpená riaditeľom pobočky, ktorý bol oprávnený za túto pobočku uzatvárať zmluvy v mene Všeobecnej úverovej banky, štátneho peňažného ústavu. Preto odvolací súd ináč hodnotí platnosť uzavretej zmluvy o pôžičke ako okresný súd a považuje túto zmluvu za platne uzavretú, pretože na strane veriteľa bol subjekt spôsobilý mať práva a povinnosti, a to Všeobecná úverová banka, štátny peňažný ústav v Bratislave, zastúpený svojou pobočkou v Bardejove, ktorú zastupoval zapísaný riaditeľ pobočky v podnikovom registri R.. F. N.. Preto odvolací súd v ďalšom hodnotil len nárok žalobcu uplatnený v súdnom konaní z uzavretej Zmluvy o pôžičke.
Samotná Zmluva o pôžičke je uzavretá podľa § 382a Hospodárskeho zákonníka v spojení s § 341 a nasl. Občianskeho zákonníka a zásad bankovej menovej politiky od roku 1990, čo je uvedené v titule Zmluvy o pôžičke. Ustanovenie § 382a Hospodárskeho zákonníka sa týka poskytovania úverov, pričom úvery a vklady sú upravené v § 381 a nasl. Hospodárskeho zákonníka. Podľa § 382a ods. 1, 2 Hospodárskeho zákonníka, banka poskytuje úvery spravidla na základe úverovej zmluvy, pričom úverovou zmluvou sa banka zaväzuje poskytnúť organizácii úver na dohodnutý účel a v dohodnutom čase. Organizácia sa zaväzuje použiť poskytnutý úver na dohodnutý účel, zaplatiť úrok a úver v dohodnutom čase splatiť. V ods. 3 sú definované podmienky úverovej zmluvy, kde v úverovej zmluve sa dohodnú podmienky úverovania, najmä rozsah poskytnutého úveru, spôsob a časový plán jeho čerpania, splácania, a spravidla spôsob formy predkladania vzájomných informácií a podkladov, zabezpečenie úveru, pravidlá úrokovania a postup pri neplnení úverovej zmluvy. Podľa ods. 4, úverová zmluva vznikne dohodou v jej celom obsahu.
Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy v § 341 ods. 1 definoval zmluvu o pôžičke, ako zmluvu o pôžičku, kde vznikne občanovi právo, aby mu organizácia poskytla peňažné prostriedky na účel, ktorému má pôžička slúžiť. Podľa ods. 2 zmluva o pôžičke musí mať písomnú formu. Podľa § 343 ods. 1 OZ, občan je povinný požičanú sumu organizácii splatiť v dohodnutej lehote a zaplatiť jej úroky podľa sadzieb, ktoré ustanovuje vykonávací predpis. Je oprávnený splácať požičanú sumu aj pred dohodnutou lehotou. Vzhľadom na to, že poskytnuté peňažné prostriedky z pôžičky neboli priamo vyplácané dlžníkovi - žalovanému v 1. rade, ale došlo k bankovému prevodu poskytnutej sumy na zaplatenie zásob v privatizovanej jednotke a táto suma bola vyplatená VÚB priamo predávajúcemu Slovenskej knihe Prešov, tak Zmluva o pôžičke č. 150 je odvolacím súdom hodnotená ako úverová zmluva podľa § 382a Hospodárskeho zákonníka. Neboli tu naplnené podmienky pôžičky na odovzdanie peňazí dlžníkovi, ale boli poskytnuté peňažné prostriedky - úver na dohodnutý účel, a to na zaplatenie zásob sprivatizovanej jednotky. Podľa Zmluvy o pôžičke č. 137 dostal žalovaný v 1.
rade úver na zaplatenie vydraženej prevádzkovej jednotky Slovenskej knihy v Bardejovských kúpeľoch a Zmluva o pôžičke č. 150 je úverovou zmluvou na zaplatenie zásob sprivatizovanej jednotky.
Podľa § 382a ods. 4 Hospodárskeho zákonníka, úverová zmluva vznikne dohodou o celom obsahu, v danom prípade Zmluva o pôžičke č. 150 pojednáva o poskytnutí úveru 363.718,- Kčs s úrokovou sadzbou 17 % basic rate s odchýlkou -2,5 %. V danom prípade je úverový vzťah úročený sadzbou 14,5 % ročne. Podľa bodu I. bod 2. podnikateľ sa zaväzuje poskytnutú pôžičku splatiť do 30.9.1995 a dodržiavať podmienky dohodnuté s pobočkou. V časti III. bodu 1 sú uvedené splátky s tým, že výška štvrťročnej splátky je 24.250,- Kčs a výška poslednej splátky je 24.218,- Kčs ako 15. splátka k 30.9.1995. Podľa žalobcu sa žalovaný v 1. rade dostal do omeškania so splácaním dlhu v poslednom štvrťroku roku 1993, kedy nezaplatil splátku v celej výške, ale len jej časť a neskôr splatné splátky už vôbec nezaplatil. Podľa podania žalobcu zo dňa 16.2.2011, ôsma splátka splatná 27.12.1993 bola 24.500,- Kčs, pričom bola zaplatená len v rozsahu 16.040,- Sk a nezaplatených zostalo 8.210,- Sk. Ďalej nebola zaplatená deviata až štrnásta splátka, t. j. 6 x 24.250,- Sk a posledná pätnásta splátka splatná 30.9.1995 v čiastke 24.218,- Sk. Podľa žalobcu dlh na istine pri tejto úverovej zmluve č. 150 je 177.928,- Sk, t. j. 5.906,13 eur. Odvolací súd dospel k inému súčtu, a to 179.428,- Sk (5.955,90 eur), ale je viazaný návrhom, teda že dlh na istine je 177.925,- Sk, t. j. 5.906,13 eur. Podľa § 382a ods. 2 Hospodárskeho zákonníka má dlžník úveru zaplatiť úrok a úveru v dohodnutom čase splatiť. V dobe podania žaloby dňa 29.11.1996 právny predchodca žalobcu pri zmluve č. 137 evidoval dlh na istine 37.380,- Sk a pri pôžičke č. 150 je dlh na istine 177.928,- Sk. K 30.12.1995 z obidvoch týchto pôžičiek - úverov žalobca evidoval úroky a poplatky v rozsahu 89.398,17 Sk. Keď bol vydaný platobný rozkaz, žalovaný dal odpor proti platobnému rozkazu dňa 22.1.1996, kde uvádza, že súhlasí s dlžnou čiastkou 67.380,- Sk ako zostatok splatnej pôžičky č. 137, ako aj s výškou úrokov približne vo výške 24.495,- Sk prislúchajúcich pôžičke č. 137. Ďalej súhlasí s dlžnou čiastkou 177.928,- Sk ako zostatok splatnej pôžičky č. 150, ale nesúhlasí s výškou prislúchajúcich úrokov približne 64.903,- Sk. Z hľadiska doby urobenia odporu (22.1.1996), došlého súdu 23.1.1997, takýto odpor je potrebné považovať za uznanie záväzku v časti istiny pri pôžičke č. 150 na sumu 177.928,- Sk. Uznanie je potrebné posudzovať podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. platného v dobe podania odporu, kde podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu a výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má takéto uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. V čase urobenia odporu - roku 1996 už nebol platný Hospodársky zákonník, preto právny úkon je potrebné posúdiť podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Na tento platný právny predpis, aj keď sa jedná o uznanie podnikateľa, resp. bývalého podnikateľa, nie je možné použiť všeobecné ustanovenie Obchodného zákonníka, pretože zmluvný vzťah nevznikol za účinnosti Obchodného zákonníka, ktorý nadobudol platnosť a účinnosť 1.1.1992, t. j. po podpise Zmluvy o pôžičke č. 50 zo dňa 4.12.1991. Odvolací súd v tejto veci ale poukazuje aj na obsah zápisnice z pojednávania dňa 7.5.2003 (vec vedená pod sp. zn. 10Cb/8/2002), že žalovaný v 1. rade X. N. na pojednávaní do zápisnice uviedol, že robí prejav uznania (č. l. 21 spisu) „nespochybňujem nárok žalobcu čo do základu, ani čo do výšky. Poukazujem na to, že Zmluva o pôžičke je platná a musí byť platná aj Záložná zmluva. Preto žalobcu opätovne vyzýval na vyporiadanie predmetu zálohu a že nárok žalobcu tak, ako voči mne a žalovanej v 2. rade uznávam čo do dôvodu, aj čo do výšky a že žalobca má svoj nárok na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov uplatniť prostredníctvom predmetu zálohu. Ďalej žalovaný v 1. rade poukazuje na to, že v súvislosti so Zmluvou č. 137, táto už bola v celom rozsahu vyplatená a že žaloba bola žalobcom čiastočne vzatá späť. Na pojednávaní 7.5.2003 zástupkyňa žalobcu V.. Y. W. predniesla návrh, tak je nesporné, že žalobca žiadal zaplatiť zostatok dlhu 177.928,- Sk, vrátane úrokov 62.517,23 eur za obdobie do 31.12.1995, ako aj úroky vo výške 16 % ročne z nezaplatenej istiny od 1.1.1996 do zaplatenia a zvýšené úroky vo výške 14 % ročne zo sumy 105.210,- Sk z nezaplatených splátok pôžičky č. 150 od 1.1.1995 do zaplatenia. Žalovanému v 1. rade bolo prednesom žaloby zadefinované, čo je predmetom nároku žalobcu, žalovaný do zápisnice uznal tento záväzok a na č. l. 22 spisu je podpis uznávacieho prejavu. Preto odvolací súd je toho názoru, že bola splnená podmienka § 558 Občianskeho zákonníka na uznanie dlhu, že ak niekto písomne uzná, že zaplatí svoj dlh určený čo do výšky a dôvodu, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trvá. Preto je možné vychádzať z toho, že ako v odpore, tak na pojednávaní 7.5.2003 žalovaný v 1. rade uznal nárok žalobcu, čo sa týka istiny, tak aj úroku a poplatku za obdobie do 31.12.1995, t. j. sumu 177.928,- Sk istiny a úrokov a poplatkov 62.518,23 Sk. Z tohto uznávacieho prejavu vychádza aj odvolací súd. Odvolací súd považuje uzavretú Zmluvu o úvere - Zmluvu o pôžičke č. 150 za platne uzavretú. Úverovú zmluvu uzavrel odštepný závod Všeobecnej úverovej banky v mene peňažného ústavu - Všeobecnej úverovej banky, štátny peňažný ústav Bratislava, a žalovaný ako v odpore, tak do zápisnice na pojednávaní písomne
uznal nárok uplatnený v žalobe na istine 177.928,- Sk (5.906,13 eur) a na úrokoch a poplatkoch v sume 2.142,50 eur v zmenenej žalobe podľa uznesenia z 24.11.1999 č. k. Cb/21/97, ako aj v pripustenej zmene žaloby zo dňa 26.1.2009 č. k. 1Cb/8/2010-210, že sú úroky obmedzené do 31.12.2003, preto odvolací súd mení rozhodnutie súdu prvého stupňa, kde bol návrh v celom rozsahu zamietnutý tak, že žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi na istine úveru 5.906,13 eur, na úrokoch do 31.12.2003 ďalších 2.142,30 eur, ako aj úrok 16 % ročne zo sumy 5.906,13 eur od 1.1.2004 do zaplatenia, a to všetko do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Povinnosť zaplatiť úver s úrokmi vyplýva z § 382a ods. 1, 2 Hospodárskeho zákona a uzavretej zmluvy č. 150 a uznania tohto záväzku v odpore, či na pojednávaní dňa 7.5.2003, kde žalovaný v 1. rade aj podpísal zápisnicu o pojednávaní, čím je zachovaná písomnosť uznávacieho prejavu.
Čo sa týka platenia úroku 16 % ročne, je potrebné poukázať na bod I. bod 1 Zmluvy o pôžičke č. 150, že predmetom zmluvy je poskytnutie pôžičky 363.718,- Kčs pri úrokovej sadbe basic rate zvýšenej o odchýlku -2,5 %. Basic rate ku dňu podpisu zmluvy je 17 %. V danom prípade, v čase uzavretia zmluvy 4.12.1991 úročná sadzba bola 14,5 % (odpočítaných 2,5 % od basic rate 17 %), ale podľa bodu VIII. bodu 2, zmluvu možno meniť len písomnými dodatkami podpísanými podnikateľom. Pri zmene basic rate vyhlásenej VÚB v priebehu trvania záväzku môže pobočka zmeniť úrokovú sadzbu aj bez dodatku k tejto zmluve. Týmto článkom VIII. sa dáva právo veriteľovi meniť základnú úročnú sadzbu aj bez dodatku zmluvy, teda dohodnuté úročenie závisí od zmeny sadzby basic rate. V danom prípade od 1.1.2004 je to 16 % ročne.
Žalobca zmenou žaloby pripustenou 26.1.2009 žiadal aj zvýšené úroky z omeškania podľa Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. 14 % ročne od 1.1.2004 do zaplatenia, resp. žiadal aj poplatok 32,53 eur. V časti poplatku 32,53 eur žalobca zobral svoj návrh späť podaním zo dňa 8.8.2011 a žiadal žalovaného v 1. rade na zaplatenie 5.906,13 eur istiny, úroku z poskytnutého úveru do 31.12.2003 vo výške 2.142,50 eur, úroky z omeškania do 31.12.2003 vo výške 2.218,31 eur, úroky vo výške 16 % ročne zo sumy 5.906,13 eur od 1.1.2004 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 5.906,13 eur od 1.1.2004 do zaplatenia. Keďže hospodárska zmluva o poskytnutí úveru vyžadovala dohodu o celom jej obsahu (§ 382a ods. 4 HZ) a platenie úrokov z omeškania nebolo dohodnuté, len úrokov, potom nie je možné hovoriť o tom, aby došlo k dohode o povinnosti platiť úroky z omeškania. Hospodársky zákonník nepozná definíciu príslušenstva pohľadávky, ako je to v prípade § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, že príslušenstvo pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením, potom žalobca pri tomto hospodárskom záväzku nemá právo na platenie úrokov z omeškania. Žalobca odkazuje na Obchodný zákonník číslo 513/1991 Zb. a § 369 ods. 1 Občianskeho zákonníka, že pri peňažných záväzkoch je možné požadovať z nezaplatenej sumy úroky z omeškania. Hospodársky zákonník nedefinuje úroky z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky pri úverových zmluvách, resp. podľa § 378a Hospodárskeho zákonníka, ak je organizácia v omeškaní s platením peňažného záväzku, môže oprávnená organizácia v prípadoch, na ktoré sa nevzťahujú ustanovenie § 378 ods. 1 a 2 požadovať zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne. To sa vzťahuje ale na prípady tzv. bezzmluvných plnení. Úrok z omeškania nemá pôvod majetkovej sankcie podľa § 141 Hospodárskeho zákonníka (t. j. myslené penále, poplatky z omeškania, pokuty, zádržné a podobne), a keďže platenie úrokov z omeškania si účastníci nedohodli pri tomto hospodárskom záväzku, potom u žalobcu nevzniká právo na zaplatenie úrokov z omeškania podľa HZ.
Ak žalobca v konaní požaduje zvýšenie platenia úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 5.906,13 eur, tak žalobca vychádzal zo Zmluvy o pôžičke č. 137, ktorá v Dodatku č. 3 zo dňa 4.3.1994 menila časť III. bod 2ba zmluvy, kde ak podnikateľ neuhradil splátku v plánovom alebo prolongovanom termíne, banka z nezaplatenej splátky zvýši úrokovú sadzbu na 30 %, a to za obdobie od plánovaného (prolongovaného) do skutočného termínu vykonávania splátky. Keďže Dodatok č. 3 sa týka výlučne Zmluvy o pôžičke č. 137, a netýka sa Zmluvy č. 150, potom neprichádza v úvahu navyšovanie úrokovej sadzby podľa Dodatku k zmluve č. 137 až na 30 %, resp. požadovanie úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne. Preto odvolací súd potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby v časti úrokov z omeškania do 31.12.2003 vo výške 2.218,31 eur, či v časti platenia úrokov z omeškania vo výške 14 % ročne zo sumy 5.906,13 eur od 1.1.2004 do zaplatenia.
Žalovaný v 1. rade v konaní vzniesol námietku premlčania. Podľa zákona číslo 21/1991 Zb. o bankách, a to § 43, pôžičky poskytnuté bankami podľa doterajších predpisov sa považujú za úvery podľa tohto zákona, pričom Zmluva o pôžičke č. 150 je úverovou zmluvou
uzavretou podľa § 382a Hospodárskeho zákonníka. Podľa § 384 Hospodárskeho zákonníka, pri právach banky s poskytovaním úverov a pri právach proti ručiteľovi neplynie premlčacia lehota, pokiaľ na účte, z ktorého sa majú tieto pohľadávky uhradiť, nie je dostatok prostriedkov na ich úhradu. Sám žalovaný v 1. rade nenamietal, že mal dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie úveru, teda prezentoval skôr svoju nesolventnosť na zaplatenie úveru. Potom ani premlčacia lehota podľa § 384 Hospodárskeho zákonníka, pri splátkach úveru, neplynula. Naviac žalovaný bol v omeškaní s platením ôsmej až pätnástej splátky úveru, pričom ôsma splátka bola splatná 27.12.1993 a ostatné splátky po tomto dátume. Žaloba bola podaná 29.11.1993, potom nárok na tieto splátky nebol premlčaný s poukazom na § 131a Hospodárskeho zákonníka, že pokiaľ zákon neustanoví inak, je premlčacia lehota trojročná a plynie odo dňa, keď sa mohlo uplatniť právo po prvý raz. Právo na zaplatenie ôsmej a ďalších splátok vzniklo po 28.12.1993 a žaloba bola podaná vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe 29.11.1996, nárok žalobcu na zaplatenie dlžných splátok k pôžičke v rozsahu 177.928,- Sk, t. j.5.906,13 eur, nebolo premlčané. Naviac sám žalovaný v 1. rade v odpore, či na pojednávaní dňa 7.5.2003 nárok uznal čo do výšky a dôvodu.
Keďže nárok žalobcu z uzavretej úverovej zmluvy nie je premlčaný, žalovaný v 1. rade uznal pri Zmluve o pôžičke nárok žalobcu pri istine v rozsahu 5.906,13 eur, či v úrokoch a poplatkoch vzniknutých do 31.12.2003 v čiastke 2.142,50 eur a dohodol sa na platení úrokov z dlžnej istiny v závislosti od basic rate, ktorá je od 1.1.2004 aj po odpočítaní -2,5 percenta odchýlky v rozsahu 16 % ročne, potom krajský súd mení rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, že zaviazal žalovaného v 1. rade na zaplatenie dlžnej istiny úveru 5.906,13 eur, úrokov a poplatkov vzniknutých do 31.12.2003 vo výške 2.142,50 eur a úrokov 16 % ročne zo sumy 5.906,13 eur od 1.1.2004 do budúcna s tým, že vo zvyšku potvrdzuje rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí nároku žalobcu v prevyšujúcej časti, t. j. o povinnosti platiť úroky z omeškania, či zvýšené úroky z omeškania 14 % ročne po 1.1.2004 do budúcna.
Krajský súd ruší rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania a vracia v rozsahu zrušenia vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd rozsudkom 1Cb/8/2000-306 zo dňa 29.9.2009 zamietol žalobu proti žalovanej v 2. rade a zvyšok nároku žalobcu vylúčil na samostatné konanie s tým, že o trovách celého konania bude rozhodnuté v konaní o vylúčenej veci. O trovách konania proti žalovanej v 2. rade malo byť rozhodnuté v konečnom rozhodnutí o veci samej. Ak okresný súd v rozsudku zo dňa 11.2.2013 č. k. 1Cb/19/2010-302 rozhodol o trovách konania, rozhodoval len o trovách konania vo vzťahu k žalovanému v 1. rade. Súd prvého stupňa nerozhodol o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade. Aby nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom, t. j. v odvolacom konaní rozhodovať prvýkrát o trovách žalovanej v 2. rade, bolo potrebné zrušiť výrok rozsudku súdu prvého stupňa a výrok o trovách konania a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie rozhodovanie v spore. Súd prvého stupňa musí pri rozhodovaní zohľadniť ako čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom o sumu 995,05 Sk vo veci Cb/21/1997 čiastočné späťvzatie žaloby o 32,53 eur vo veci 1Cb/19/2010, či neúspechu žalobcu pri úrokoch z omeškania, a potom rozhodnúť podľa pomeru úspechu v súdnom konaní podľa § 142 ods. 2 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.