Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/4/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Vladimíra Monoka a JUDr. Evy Pirkovskej na verejnom zasadnutí konanom dňa 11.03.2015 v Prešove takto

rozhodol:

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 3 Tr. poriadku na podklade odvolania obžalovaných P. C. a U. M. a prokurátora z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn. zo dňa 09.12.2014 vo výroku o vine v časti, ktorým boli obaja obžalovaní P. C. a U. M. uznaní vinnými zo spolupáchateľstva zločinu lúpeže podľa § 20 k § 188 ods. 1, 2 písm. d/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona, ako aj výrok o treste a náhrade škody.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. poriadku

obžalovaných

1/ P. C. - nar. XX.XX.XXXX v O., trvale bytom Q. D., A. T. XX/XX, okr. O., t. č. v ÚVV a ÚVTOS F. od 13.04.2014

2/ U. M. - nar. XX.XX.XXXX v F., trvale bytom E. č. XX, okr. F., t. č. v ÚVV a ÚVTOS F. od 14.04.2014

u z n á v a v i n n ý m i , ž e

dňa 13.04.2014 v čase okolo 00:30 hod. v F. na sídlisku U. na ulici P. vo vzdialenosti 11 metrov od križovatky ulíc D. X. a P. za použitia násilia prepadli U. W., nar. XX.XX.XXXX, a to tým spôsobom, že ho fyzicky napadli tak, že ho sledovali počas chôdze po ulici z baru, kde spolu predtým sedeli, postupne sa potichu k nemu priblížili zozadu, obž. P. C. udrel poškodeného do tváre, zhodil ho na zem, obaja ho začali udierať päsťami do rôznych oblastí jeho tela, držali ho za nohy, keď poškodený sa bránil kopaním, obž. P. C. mu prehľadával vrecká a pri tomto útoku mu potrhali nohavice, odtrhli vrecko a keď poškodený začal kričať, obž. U. M. sa vzdialil od poškodeného a z miesta činu odchádzal preč, pričom obž. P. C. naďalej poškodeného udieral, kopol do neho a z miesta činu odišiel preč, pričom obaja obžalovaní odišli do baru L. v F. a počas tejto cesty obž. P. C. chcel použiť bankomatové karty, ktoré predtým skutkom v bode 2/ v bare Galaxy odcudzil poškodenému U. W.,

t e d a

- spoločným konaním proti inému použili násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci

t ý m s p á c h a l i

- v spolupáchateľstve zločin lúpeže podľa § 20 k § 188 ods. 1 Tr. zákona, a za to im

u k l a d á

obžalovanému P. C.

za uvedený zločin, ako aj za prečin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Tr. zákona, z ktorého bol uznaný vinným napadnutým rozsudkom,

podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 41 ods. 2, § 38 ods. 2 Tr. zákona úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 a 1/2 (tri a pol) roka.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona pre účely výkonu uloženého trestu ho zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

obžalovanému U. M.

podľa § 188 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona pre účely výkonu uloženého trestu ho zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku súd poškodeného U. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., S. XXXX/XX, s nárokom na náhradu škody odkazuje na občianske súdne konanie.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. zo dňa 09.12.2014 boli obaja obžalovaní P. C. a U. M. uznaní vinnými zo spolupáchateľstva zločinu lúpeže podľa § 20 k § 188 ods. 1, 2 písm. d/ Tr. zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona pre skutok uvedený v napadnutom rozsudku pod bodom 1/ na tom skutkom základe, že

dňa 13.04.2014 v čase okolo 00:30 hod. v F. na sídlisku U. na ulici P. vo vzdialenosti 11 metrov od križovatky ulíc D. X. a P. za použitia násilia prepadli U. W., nar. XX.XX.XXXX, a to tým spôsobom, že ho fyzicky napadli tak, že ho sledovali počas chôdze po ulici z baru, kde spolu predtým sedeli, postupne sa potichu k nemu priblížili zozadu, obž. P. C. udrel poškodeného do tváre, zhodil ho na zem, obaja ho začali udierať päsťami do rôznych oblastí jeho tela, držali ho za nohy, keď poškodený sa bránil kopaním, obž. P. C. mu prehľadával vrecká a pri tomto útoku mu potrhali nohavice, odtrhli vrecko a keď poškodený začal kričať, obž. U. M. sa vzdialil od poškodeného a z miesta činu odchádzal preč, pričom obž. P. C. naďalej poškodeného udieral, kopol do neho a z miesta činu odišiel preč, pričom obaja obžalovaní odišli do baru L. v F. a počas tejto cesty obž. P. C. chcel použiť bankomatové karty, ktoré predtým skutkom v bode 2/ v bare L. odcudzil poškodenému U. W., čím takto svojím konaním nespôsobili poškodenému U. W. žiadne zranenia, ktoré by si vyžiadali lekárske ošetrenie, a poškodením nohavíc mu spôsobili škodu, ktorá nie je presne určená,

a obžalovaný P. C. v bode 2/ napadnutého rozsudku bol uznaný vinným aj z prečinu neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty podľa § 219 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe že,

dňa 12.4.2014 v čase po 23.00 hod. v F. na ulici T. v bare L. využil, že poškodený U. W. sa vzdialil od stola, pri ktorom s obvineným a ďalšími osobami sedel a z jeho kapsičky mu ukradol plastovú kartu s označením SLOVAK LINES, plastovú kartu spoločnosti Orange s vylomenou SIM kartou a ručne písanými číselnými kódmi a bankomatovú platobnú kartu MasterCard Premia číslo XXXX XXXX XXXX XXXX na meno U. W. s dobou platnosti 10/15 spoločnosti Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36234 176 a túto kartu dňa 13.04.2014 v čase o 00:59 hodine použil v bankomate ČSOB v Poprade na ulici T. za účelom zistenia zostatku na karte, pričom nebola uskutočnená žiadna iná transakcia,

za čo bol obžalovanému P. C. podľa § 188 ods. 2 s použitím § 41 ods. 2 Tr. zákona uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, a

obžalovanému U. M. podľa § 188 ods. 2 s použitím § 39 ods. 1 Tr. zákona bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 30 mesiacov, pre výkon ktorého bol podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Poškodený U. W. bol so svojím nárokom na náhradu škody podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázaný na občianske súdne konanie.

Po vyhlásení rozsudku, ktorého boli osobne účastní obaja obžalovaní, ich obhajcovia a prokurátor, podali odvolanie obžalovaní M. C. a J. M., čo vyplýva zo zápisnice z hlavného pojednávania. Prokurátor podal odvolanie dňa 11.12.2014, ktorého rozsah dodatočne špecifikoval iba proti výroku o treste uloženom obž. J. M..

V dodatočne predložených dôvodoch odvolania obžalovaný M. C. prostredníctvom svojho obhajcu vyslovil názor, že prvostupňový súd pochybil, pretože nevyhodnotil riadne skutkový stav a na základe takého hodnotenia nesprávne rozhodol. Predovšetkým poukázal na skutočnosť, že sa k celému konaniu priznal, konal v zlosti na poškodeného, ktorý sa s ním najprv dohodol na tom, že mu zabezpečí za odmenu pracovníčky na šitie hokejových rukavíc, no tento sa v podstate o takúto činnosť nezaujímal a zaujímal sa iba o sex s malými H.. Jemu za túto činnosť sľúbil odmenu, slovo však nedodržal a nemal tak v podstate ani na cestu domov. Dal poškodenému iba príručku, nič neulúpil, nechcel lúpiť a ani nemal úmysel lúpiť. Prvostupňový súd pochybil aj pri vyhodnotení dôkazov, pretože pri správnom vyhodnotení by dospel k záveru, že v jeho konaní vidieť iba naplnenie skutkovej podstaty výtržníctva. Tiež bola zle vyhodnotená osoba poškodeného a to tým, že nesprávne boli vyhodnotené jej pohnútky, jej povaha a osobnosť. Vzhľadom na uvedené preto navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok podľa § 321 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku zrušil a vrátil ju okresnému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie.

Obžalovaný J. M. taktiež odôvodnil svoje odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu, v ktorom vyhodnotil predmetný rozsudok ako nezákonný a nespravodlivý, a preto v rámci svojho zákonného práva podal proti jeho obsahu odvolanie, lebo sa necíti byť vinným zo spáchania zločinu lúpeže. Hoci prvostupňový súd vykonal rozsiahle dokazovanie výsluchom svedkov a prečítaním listinných dôkazov, došlo zo strany prvostupňového súdu k pochybeniu v tom, že nebolo riadne zabezpečené objasnenie veci v súlade s okolnosťami, na ktoré poukázala obhajoba. Zásadne namieta, že v jeho prípade ako druhého páchateľa sa prvostupňový súd vôbec nevysporiadal s preukázaním existencie pohnútky vykonať lúpežné prepadnutie spolu s M. C., u ktorého tento motív bol započatý odcudzením plastových kariet už v bare L. jeho samostatným konaním. Aj napriek tomu, že prvostupňový súd konštatuje vyhodnotenie spoločného konania pri tomto zločine lúpeže počas trestného konania, nebol vyprodukovaný žiadny dôkaz o tom, že sa mali dohodnúť s M. C. na prevedení tohto lúpežného prepadnutia voči poškodenému J. W.. Naopak, zhodne potvrdili, že odchod z baru bol nasmerovaný len k tomu, aby zabránili spoločnému odchodu poškodeného s K. T.. Trvá na tom, že nenaplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, lebo z jeho strany nebolo použité násilie s úmyslom zmocniť sa cudzej veci. Naopak, bolo preukázané, že na mieste činu hliadka polície našla zničené nohavice poškodeného W. a sumu 10,- eur. Kritického dňa poškodeného videl prvýkrát. Ako bolo zistené, že poškodený W. nesúhlasil s prítomnosťou jeho osoby v ich spoločnosti, preto aj v samotnom bare sedel pri inom stole. Vzhľadom k tomu, že sa nenachádzal v spoločnosti poškodeného, nebol ani vytvorený priestor, aby spolu komunikovali a tým by sa mohol dozvedieť bližšie skutočnosti o jeho osobe. Len zo samotného

správania poškodeného ku K. T. a jeho sexuálnym narážkam predpokladal, že nemôže ísť o osobu staršiu ako do 60 rokov. Podotýka, že poškodený W. mal vtedy požité alkoholické nápoje podobne ako ods. M. C., čiže jeho prvotná výpoveď po príchode hliadky na miesto činu bola aj z toho dôvodu značne nepresná, chaotická a zmätená. Ako vyplynulo z úradných záznamov hliadky a samotných výpovedí svedkov R. Y., M. Q. a R. O., tak poškodený najprv označoval za páchateľov muža a ženu, pričom najmenej jeden z nich mal byť H.. Prvostupňový súd vôbec nevzal do úvahy podstatnú skutočnosť, že poškodený používa v bežnom živote dioptrické okuliare, ktoré mu po prvotnom útoku P. C. spadli do trávy. Nebola preukázaná aktívna účasť jeho osoby v takom rozsahu, ako súd vymedzuje v skutkovom výroku tým, že mali obaja poškodeného udierať päsťami do rôznych častí tela. Nie je pravdivá tá časť výpovede poškodeného, že mu mal aj spôsobiť bolestivé zranenia pri tomto incidente, keď na druhej strane si tieto zranenia nevyžiadali lekárske ošetrenie, čiže ani jeho následnú práceneschopnosť. Skutočnosť, že bol na mieste činu a svojou pasivitou umožnil obž. M. C.točiť na poškodeného, nemôže zakladať naplnenie priameho úmyslu tak, ako to vyšpecifikoval prvostupňový súd u M. C.. Bol z celej tejto situácie zmätený a nevedel, ako má reagovať po tak intenzívnych prejavoch fyzických útokov obž. C. na poškodeného. Hoci obžalovaný M. C. pokračoval vo svojom útoku na osobu poškodeného a ten sa bránil kopaním, svoju účasť na tomto incidente ukončil samostatným odchodom za K. T.. Nesúhlasí preto, že ho prvostupňový súd uznal vinným a odsúdil ho z tak závažného zločinu lúpeže, hoci nikdy v minulosti za takýto alebo podobný trestný čin nebol odsúdený. Z uvedených dôvodov považuje napadnutý rozsudok za nezákonný a nespravodlivý a navrhol, aby krajský súd zrušil rozsudok a vo veci rozhodol podľa § 285 písm. c/ Tr. poriadku a oslobodil ho spod obžaloby.

Prokurátor v úvode svojho odvolania zrekapituloval obsah napadnutého rozsudku, ktorý vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému U. M. považuje za nezákonný. Po citácii ustanovení § 34 a 39 Tr. zákona vyslovil, že okresný súd sa nimi dôsledne neriadil, čím naplnil odvolací dôvod uvedený v § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. poriadku. Súd pri ukladaní trestu J. M. použil ustanovenie § 339 ods. 1 Tr. zákona, pretože jeho činnosť a miera účasti na spáchaní trestného činu je podstatne nižšia než u obžalovaného M. C. a uloženie trestu pri použití trestnej sadzby ustanovenej pri § 188 ods. 2 Tr. zákona by bolo pre páchateľa neprimerane prísne. Na zabezpečenie ochrany spoločnosti a na dosiahnutie účelu trestu u neho postačuje trest kratšieho trvania v rozsahu uvedenom vo výroku. V tejto súvislosti považuje za potrebné v prvom rade uviesť, že obžalovaný J. M. sa aktívne zúčastnil na predmetnom trestnom čine. O tejto jeho aktívnej účasti svedčila jednak výpoveď obž. M. C., výpoveď poškodeného J. W. a svedkyne K. T. či už v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní. Nakoniec túto svoju účasť potvrdil aj samotný obžalovaný pri záverečnej reči, kde uviedol, že držal poškodeného za nohy. Obžalovaný J. M. taktiež vedel o tom, čo má obž. M. C. v úmysle, kde toto potvrdil na hlavnom pojednávaní. S. skutočnosti potvrdzuje aj samotný okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, kde uvádza, že obž. M. bol známy záujem obž. M. C. o vyplatenie peňazí poškodeným a počas schôdze získal informácie o záujme obž. C. o použitie fyzickej sily proti poškodenému. Proti týmto informáciám nič neurobil a mlčky ich podporoval tým, že naďalej kráčal za poškodeným a po uskutočnení útoku obž. C. podporil jeho konanie a to minimálne držaním za nohy poškodeného pri kopaní a pri prehľadávaní vrecka obž. C.. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že činnosť a miera obž. J. M. bola pri trestnom čine dostatočne vysoká, a preto nemožno súhlasiť s okresným súdom, že bola podstatne nižšia v porovnaní s činnosťou a mierou účasti obžalovaného M. C.. Taktiež poukázal aj na závažnosť spáchaného trestného činu, a to na skutočnosť, že v prípade poškodeného sa jednalo o chránenú osobu, nakoľko išlo o muža vo veku 69 rokov. Obž. J. M. síce nemusel poznať presný vek poškodeného, avšak ako uviedol v prípravnom konaní vo svojej výpovedi vo vzťahu k poškodenému, vnímal ho ako staršieho pána vo veku okolo 60-70 rokov. Z toho jasne vyplýva, že v čase spáchania trestného činu považoval poškodeného za osobu vyššieho veku. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že obžalovaný J. M. bol štyrikrát postihnutý za priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, ktorých sa dopustil vo vzťahu k ženám, čo preukazuje u obžalovaného sklon k násiliu páchanom na slabších osobách. Taktiež nie je možné sa stotožniť s tvrdením súdu, že trestom uloženým obžalovanému J. M. sa dosiahne jeho účel a splní si prvky individuálnej a generálnej prevencie. Naopak, má za to, že použitie § 39 Tr. zákona pri ukladaní trestu môže vyvolať v radoch jeho známych dojem, že aj pri násilnej trestnej činnosti, ktorej závažnosť a nebezpečnosť pre spoločnosť je nepochybne vysoká, konajúce súdy aplikujú pri výmere trestu ust. § 39 Tr. zákona a ukladajú tresty pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby. Z toho dôvodu by nebola funkcia generálnej prevencie uloženého trestu aplikáciou § 39 Tr. zákona dostatočne zaručená. Vzhľadom na vyššie uvedené preto navrhol, aby krajský súd podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/ Tr. poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste vo vzťahu k obžalovanému J. M. a v súlade s ust. § 322 ods. 3 Tr. poriadku vo veci sám rozhodol.

Na podklade takto riadne a včas podaných odvolaní osobami na to oprávnenými krajský súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku postupom podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým podali odvolatelia odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom i na chyby nevytýkané, pokiaľ by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a zistil, že odvolania obžalovaných sú čiastočne dôvodné, avšak z iných ako namietaných dôvodov, a odvolanie prokurátora je taktiež opodstatnené.

V prvom rade odvolací súd preskúmaval procesný postup konajúceho súdu, či tento netrpí takými podstatnými chybami, v dôsledku ktorých by bolo nevyhnutné napadnutý rozsudok zrušiť. Na tomto mieste je potrebné konštatovať, že konajúci súd vykonal dokazovanie v súlade s pravidlami stanovenými procesným predpisom a v rozsahu navrhnutom procesnými stranami. Obžalovaní mali možnosť vyjadriť sa ku skutkom, ktoré sa im kládli za vinu, mali možnosť vypočúvať svedkov, ako aj ich obhajcovia, pričom im bola poskytnutá aj možnosť predniesť argumenty pre ich nevinu v rámci záverečnej reči a posledného slova.

Z výsledkov zákonne zabezpečenej dôkaznej situácie konajúci súd ustálil skutkový stav uvedený vo výroku tohto rozsudku, pričom svoje skutkové zistenia opieral predovšetkým o výpovede poškodeného J. W., o výpovede obžalovaných M. C. a J. M., ako aj svedkyne K. T., ale aj o listinné dôkazy, ktoré sú obsiahnuté v spise. Obsah vykonaných dôkazov a ich hodnotenie je rozvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré považuje odvolací súd za súladné s ust. § 168 ods. 1 Tr. poriadku, a preto naň v celom rozsahu odkazuje.

Z pohľadu odvolacích námietok považuje za podstatné uviesť, že obžalovaný M. C. nepoprel fyzický útok na poškodeného J. W., avšak tento popisoval o podstatne menšej intenzity ako to uvádzal poškodený J. W. a súčasne popieral motív získať finančné prostriedky.

O úmysle obžalovaného M. C. odňať poškodenému násilím peniaze svedčí tá skutočnosť, že poškodenému počas jeho fyzického napadnutia prehľadával vrecká, k čomu sa vyjadril poškodený W.. To, že použité násilie smerovalo k takémuto úkonu, svedčí aj poškodenie ošatenia J. W., ktorý mal nielen roztrhnuté nohavice, ale aj odtrhnuté vrecko. Ak by obžalovaný M. C. chcel iba poškodeného zbiť, pretože ho nazlostil, ako to tvrdil vo svojej výpovedi, k roztrhnutiu nohavíc by nedošlo a už vôbec by nedošlo k odtrhnutiu vrecka. Okrem toho obž. J. M. tvrdil, že obž. M. C. po ukončení útoku na poškodeného po príchode k nemu a svedkyni K. T. sa vyjadril, že poškodený žiadne peniaze pri sebe nemá. Uvedené zistenia teda bez rozumných pochybností preukazujú, že obž. M. C. napadol poškodeného J. W. v úmysle zmocniť sa finančných prostriedkov, ktoré mal mať poškodený pri sebe, pritom motív jeho konania je potrebné vyvodiť z jeho výpovede, keď tvrdil, že poškodeného v závere útoku kopol do nohy, asi do stehna, vynadal mu a tiež mu povedal, že klame, lebo mu nedal peniaze, ktoré mu sľúbil.

Pokiaľ ide o účasť obž. U. M. na tomto útoku poškodeného, odvolací súd sa stotožnil so záverom konajúceho súdu, že tento sa bezprostredne podieľal na fyzickom útoku poškodeného za účelom získania finančných prostriedkov. Útok obž. J. M. potvrdil samotný poškodený, ktorý popísal mieru jeho účasti, pričom roztrhnutie nohavíc poškodeného po celej jeho dĺžke na oboch stranách z vnútornej strany preukazuje tvrdenie poškodeného, že ho obaja obžalovaní mali chytiť za nohy a následkom ťahu nohavíc došlo k ich roztrhnutiu. Skutočnosť, že obž. J. M. bol účastný fyzického napadnutia, potvrdil aj obž. M. C. a čiastočne aj svedkyňa K. T., ktorá vypovedala, že M. robil nejaké pohyby pri poškodenom, ktoré ale nevedela popísať. Túto časť výpovede svedkyne je potrebné hodnotiť ako snahu napomôcť obž. J. M., pretože táto svedkyňa v prípravnom konaní dňa 13.04.2014 pred vyšetrovateľom vypovedala, že obaja obžalovaní poškodeného bili, udierali ho päsťami aj doňho kopali. Aj keď svedkyňa v ďalšej výpovedi v prípravnom konaní dňa 02.07.2014 konanie obž. J. M. opisovala bez násilia, t. j. že obž. M. iba chodil okolo ležiaceho poškodeného W., pohyboval sa okolo neho a nevidela, aby ho udrel alebo kopol, túto zmenu vo svojej výpovedi žiadnym spôsobom nezdôvodnila, a preto pokiaľ ide o hodnotenie jej výpovedi, je nevyhnutné považovať jej prvotnú výpoveď za hodnovernú, keďže ku skutku vypovedala v krátkej dobe po jeho spáchaní a vtedy si priebeh skutkového deja pamätala najviac. Neboli zistené žiadne okolnosti, pre ktoré by svedkyňa K. T. mala pri tejto prvej výpovedi uvádzať skutočnosti, ktorých účastná nebola, resp. pre ktoré by chcela obžalovaným poškodiť. Naopak, odvolací súd zastáva názor, že v priebehu

konania zmenila svedkyňa svoju výpoveď iba v snahe pomôcť minimálne obž. M. vyviniť sa, a obž. M. C. napomôcť aj tým, že jeho násilie smerujúce voči poškodenému popisovala aj v konaní pred súdom podstatne miernejšie. Ostatne, táto prvá výpoveď svedkyne K. T. korešponduje výpovedi poškodeného J. W., najmä pokiaľ ide o spôsob použitia násilia. Ak by svedkyňa nevidela priebeh skutkového deja, nemohla by totožne s poškodeným J. W. popísať použité násilie, t. j. že obaja obžalovaní poškodeného kopali a udierali päsťami, ale od počiatku by tvrdila skutočnosti, ktoré prezentovala v konaní pred súdom.

Poškodenie nohavíc z ich vnútornej strany roztrhnutím po celej ich dĺžke popisoval poškodený J. W. tak, že ho obaja obžalovaní chytili každý za jednu nohu. Niet sporu o tom, že nohavice poškodeného boli uvedeným spôsobom roztrhnuté, čo potvrdzovali aj svedkovia R. Y., či Ľ. F., ktorí na mieste činu vykonávali prvotné úkony a teda prišli do styku s poškodeným bezprostredne po spáchaní skutku. K roztrhnutiu nohavíc po celej ich dĺžke podľa názoru odvolacieho súdu by pri útoku na poškodeného iba jednou osobou nedošlo. Je potrebné si uvedomiť, že poškodený mal nohavice na sebe, bránil sa kopaním, a preto jeden útočník nemohol napnúť nohavice na obidvoch nohách poškodeného súčasne tak, že ťahom by švíky na nohaviciach povolili. Preto tvrdenie poškodeného, že k roztrhnutiu nohavíc došlo v čase, keď mu každý z obžalovaných držal jeho nohu, bolo vyhodnotené ako hodnoverné.

Za danej dôkaznej situácie preto konajúci súd správne postupoval, ak vyvodil záver, že obaja obžalovaní použili fyzické násilie voči poškodenému.

Je pravdou, že predchádzajúca dohoda medzi obžalovanými ohľadne odcudzenia peňazí za použitia násilia voči fyzickej integrite poškodeného pred útokom z dôkaznej situácie nevyplynula, keďže obaja obžalovaní popreli akýkoľvek lúpežný úmysel. Z okolností spáchania činu je však nutné usudzovať na konkludentnú formu dohody medzi obžalovanými, keď obž. J. M. sa pripojil k už vedenému fyzickému útoku zo strany obž. M. C. voči poškodenému J. W., pritom obž. M. C. prehľadával vrecká poškodenému. Týmto konaním obž. J. M. naplnil časť objektívnej stránky zločinu lúpeže, čo postačuje na spolupáchateľstvo spáchať trestný čin, keďže sa bezprostredne podieľal na naplnení znakov zločinu lúpeže.

Odvolacia námietka týkajúca sa hodnovernosti výpovede poškodeného nie je opodstatnená. Znalkyňa z odboru psychológie totiž uviedla po znaleckom vyšetrení, že je málo pravdepodobné, aby si poškodený takú udalosť vymyslel v celom rozsahu, pokiaľ bol pod vplyvom alkoholu, tak mohlo dôjsť ku skresleniu opisu udalostí. Tiež bolo zistené, že poškodený má tendenciu vypovedať sociálne žiaducim spôsobom, teda vo svoj prospech a prispôsobiť výpoveď tak, aby bol prijatý on. Uvedený záver ale nespochybňuje to, že sa skutok stal. Na jeho základe bolo potrebné hodnotiť výpoveď poškodeného opatrnejšie vo všetkých popisovaných udalostiach, na čo prihliadal aj konajúci súd, keď skutkové okolnosti oproti obžalobe upravil vypustením skutkového tvrdenia o odcudzení finančnej hotovosti vo výške 150,- eur.

Konajúci súd posúdil po právnej stránke konanie oboch obžalovaných ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, 2 písm. d/ Tr. zákona s poukázaním na § 139 ods. 1 písm. e/ Tr. zákona.

S touto právnou kvalifikáciou skutkových tvrdení ustálených konajúcim súdom sa odvolací súd nestotožnil. Skutkové zistenia totiž neobsahujú žiadne okolnosti, ktoré by preukazovali použitie kvalifikačného momentu uvedeného v § 139 písm. e/ Tr. zákona. Z nich totiž nevyplýva, aby obaja obžalovaní skutok spáchali práve v súvislosti s tým, že poškodený bol vo veku nad 60 rokov, teda aby jeho fyzické dispozície práve pre vek využili v súvislosti so spáchaním skutku, pretože vedeli, že bude klásť menší odpor a bude tak ľahšou obeťou ich trestnej činnosti. Úmyslom konania obžalovaného M. C. bolo síce získať finančné prostriedky, ktoré mu poškodený J. W. sľúbil vyplatiť, aj za použitia násilia, ku ktorému konaniu pristúpil ako spolupáchateľ i obž. J. M., avšak súvislosť medzi vekom poškodeného a spáchaním skutku z výsledkov vykonaného dokazovania nevyplýva. Preto samotné zistenie, že poškodený J. W. bol v čase spáchania skutku chránenou osobou, čo je v skutkových zisteniach zvýraznené iba uvedením dátumu jeho narodenia, nemôže byť posudzované ako okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby, pokiaľ toto zistenie nie je v súvislosti s konaním páchateľov. So zreteľom na uvedené potom odvolací súd uzavrel, že konajúci súd pochybil, ak pri právnom posúdení skutku prihliadal aj na vek poškodeného ako na okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby, dôsledkom čoho bola nesprávna právna kvalifikácia, a teda nesúlad s Tr. zákonom.

Prokurátor odvolaním namietal použitie zmierňujúceho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona pri ukladaní trestu obž. J. M., keďže neboli zistené žiadne okolnosti alebo pomery páchateľa takého charakteru, ktoré by opodstatňovali postup zvolený konajúcim súdom.

Odvolací súd sa stotožnil s uplatňovanou námietkou prokurátora, že aplikácia zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona je možná iba v prípade, pokiaľ existujú také okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, ktoré nie sú bežne sa vyskytujúcimi skutočnosťami, Preto mimoriadne zníženie trestu nemôže odôvodniť len samotná miera účasti páchateľa na trestnom čine, či vedenie riadneho života pred spáchaním trestného činu.

Podľa ustálenej súdnej praxe sa za mimoriadne pomery páchateľa podľa § 39 ods. 1 Tr. poriadku považujú okolnosti, ktoré nemajú priamy vzťah k spáchaniu trestného činu, preto za takéto okolnosti možno považovať napr. situáciu páchateľa, ktorý sa skutočne stará o väčší počet osôb, odkázaných na jeho výživu, alebo ktoré sú dokonca v jeho osobitnej starostlivosti, keď neprítomnosť páchateľa, ktorý si plnil riadne tieto povinnosti, v rodine po dlhší čas by mohla ohroziť riadnu výživu a výchovu týchto osôb, vážne ochorenie páchateľa. To znamená, že ide o také pomery na strane páchateľa, že trest odňatia slobody uložený v rámci zákonnej sadzby, aj keď na dolnej hranici, by sa u tohto páchateľa dôvodne pociťoval ako podstatne citeľnejší než u iných páchateľov a bol príliš prísny.

Okolnosťami prípadu sa rozumejú všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posudzovanie povahy a závažnosti spáchaného trestného činu a možnosti nápravy páchateľa. Mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody možno odôvodniť aj okolnosťami, ktoré sú znakom príslušnej skutkovej podstaty spáchaného trestného činu, pokiaľ ich význam a intenzita naplnenia výraznejšie vybočujú z obvyklých prípadov takýchto trestných činov a odôvodňujú zhovievavejší postup pri trestaní.

V posudzovanom prípade konajúci súd odôvodnil aplikáciu ustan. § 39 ods. 1 Tr. zákona iba nižšou mierou účasti obž. J. M. na spáchanom trestnom čine, čo nemožno v zmysle § 39 ods. 1 považovať za takú okolnosť prípadu, ktorá by odôvodňovala aplikáciu tohto ustanovenia. Na túto skutkovú okolnosť možno prihliadať iba pri ukladaní trestu vo vzťahu k jeho individualizácii s poukázaním na zásadu uvedenú v § 34 ods. 5 Tr. zákona. Použitie ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zákona pri ukladaní trestu obž. J. M. tak nebolo v súlade so zákonom, čo bol dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku vo výroku o treste u obž. J. M. podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku.

V nadväznosti na vyššie rozvedené zistenia preto odvolací súd na podklade odvolania oboch obžalovaných a prokurátora zrušil napadnutý rozsudok postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d/, 3 Tr. poriadku v časti, ktorým boli obaja obžalovaní uznaní vinnými zo spolupáchateľstva zločinu lúpeže podľa § 20 k § 188 ods. 1, 2 písm. d/ Tr. zákona, a naň nadväzujúce výroky o treste a náhrade škody.

Konajúci súd vykonal dokazovanie v takom rozsahu, ktoré postačovalo na rozhodnutie vo veci samej a toto mohlo byť podkladom aj pre rozhodnutie v odvolacom konaní. Preto odvolací súd po zrušení napadnutého rozsudku rozhodoval vo veci sám. So zreteľom na výsledky vykonaného dokazovania, ktoré nepreukázali predchádzajúcu dohodu medzi oboma obžalovanými o napadnutí poškodeného za účelom zmocnenia sa jeho finančných prostriedkov, odvolací súd upravil skutok pod bodom 1/ napadnutého rozsudku tak, že z neho vypustil tvrdenie o predchádzajúcej dohode a súčasne vypustil aj konštatovanie „poškodenému zranenia vyžadujúce si lekárske ošetrenie spôsobené neboli a bola mu spôsobená presne neurčená škoda poškodením nohavíc“, ktoré nemalo žiadny vplyv na posúdenie skutku.

Takto upravený skutok následne odvolací súd posúdil ako spolupáchateľstvo zločinu lúpeže podľa § 20 k § 188 ods. 1 Tr. zákona, pretože obaja obžalovaní spoločným konaním naplnili znaky skutkovej podstaty uvedeného zločinu.

Následne odvolací súd rozhodoval o treste. Pokiaľ konajúci súd ukladal obž. M. C. úhrnný trest odňatia slobody za dva trestné činy pri použití zásady stanovenej v § 41 ods. 2 Tr. zákona, keďže jeden z nich bol zločin, postupoval správne. Odvolací súd ale zistil, že obžalovanému M. C. priťažovalo to, že spáchal viac trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zákona), poľahčovalo mu to, že pred ich spáchaním viedol riadny život (§ 36 písm. l Tr. zákona). Na priestupok spáchaný obžalovaným M. C. v roku 2012, na

ktorý poukázal aj konajúci súd v súvislosti s hodnotením osoby obžalovaného, odvolací súd neprihliadal, keďže mu bola zaň uložená pokuta a išlo iba o jedno porušenie právnych noriem.

Odvolací súd ukladal obžalovanému M. C. trest za zločin lúpeže, keďže tento je najprísnejšie trestným. Za tento zločin podľa § 188 ods. 1 zákon ustanovuje sankciu odňatia slobody na tri roky až osem rokov. Pri použití asperačnej zásady uvedenej v § 41 ods. 2 Tr. zákona sa zvyšuje horná hranica trestnej sadzby o 32 mesiacov, teda trestná sadzba po jej úprave v zmysle citovaného ustanovenia je odňatie slobody na tri roky až 10 rokov 8 mesiacov. V rámci takto upravenej trestnej sadzby odvolací súd s prihliadnutím na mieru zavinenia a účasti na spáchanom zločine, na osobu obžalovaného a jeho pomery, na rovnaký pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, ako aj na to, že ide o prvé odsúdenie obžalovaného M. C., dospel k záveru, že uloženie úhrnného trestu odňatia slobody pri dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere 3 a 1 roka za prerokúvané trestné činy bude dostatočným trestom zabezpečujúcim prevýchovu obžalovaného, aby v budúcnosti viedol riadny život, ako aj zabrániť mu v páchaní ďalšej trestnej činnosti.

U obž. J. M. odvolací súd nezistil poľahčujúce a ani priťažujúce okolnosti. Obžalovaný J. M. spáchal podľa priestupkovej evidencie od roku 2012 celkom štyri priestupky, z toho tri priestupky v roku 2012 proti občianskemu spolunažívaniu násilným spôsobom a ostatný priestupok proti občianskemu spolunažívaniu spáchal 10.01.2014 opätovne za použitia násilia. Toto zistenie bránilo tomu, aby doterajší spôsob života obž. J. M. mohol byť vyhodnotený ako riadny, preto mu nebola priznaná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zákona, aj keď doposiaľ obžalovaný súdne trestaný nebol.

So zreteľom na tieto zistenia, ako aj na mieru jeho účasti na spáchanom zločine, odvolací súd vyvodil záver, že trest odňatia slobody uložený na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadby vo výmere 3 rokov bude trestom dostatočným na zabezpečenie účelu vymedzeného v § 34 ods. 1 Tr. zákona. Okolnosti, za ktorých obžalovaný skutok spáchal, ako aj zistenie, že pred spáchaním trestného činu sa dopustil viacerých protiprávnych konaní násilného charakteru, odôvodňovali uložiť obžalovanému trest spojený s odňatím slobody.

Pre výkon trestu odňatia slobody boli obaja obžalovaní zaradení podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, keďže doposiaľ odsúdení neboli, a teda ani neboli vo výkone trestu.

Poškodený J. W. si uplatnil nárok na náhradu škody riadne a včas, avšak výsledkami vykonaného dokazovania nebolo preukázané, aby mu obžalovaní trestnou činnosťou spôsobili škodu vo výške 150,- eur. Taktiež nebola preukázaná ani výška spôsobená poškodením nohavíc, preto aj odvolací súd rozhodol o uplatnenom nároku na náhradu škody poškodeného J. W. tak, že ho podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku odkázal s jeho nárokom na občianske súdne konanie.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd čiastočne vyhovel odvolaniam obžalovaných a okresného prokurátora.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.