Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2S-197-2013.pdf
PDF · 88.53 KB
Case nature
Area
Subarea
2S/197/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: B. P., I. štátny občan, pobytový tábor D., SR, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, Námestie slobody 12, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: P.-G.-XX/XXXX zo dňa 29.05.2013, jednohlasne takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a.
Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 29.05.2013 minister vnútra SR zamietol rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu žalovaného, Migračného úradu č. MU-XXX-XX/PO-Ž-XXXX zo dňa 19.02.2013, ktorým bolo zastavené konanie vo veci žiadosti žalobcu o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany, o ktoré žalobca požiadal pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru SR Humenné dňa 14.12.2012.
K okolnostiam prípadu žalobca uviedol, že dňa 14.12.2012 (opakovane) požiadal o udelenie azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko v krajine pôvodu Indii polícia zabila jeho brata, jeho mučili a hrozí mu trest smrti, polícia prenasledovala Sikhov, ktorí presadzovali vytvorenie samostatného štátu, taktiež žalobca je prenasledovaný policajtmi, ktorí ho podozrievajú z ukrývania ľudí a zbraní na ich farme. K žiadosti predložil potvrdenie advokáta W. P. B. zo dňa 11.05.2006.
Žalobca namietal, že správny orgán, ktorý dospel k záveru, že sa od predchádzajúcej žiadosti žalobcu skutkový stav podstatne nezmenil, nevzal správny orgán do úvahy potvrdenie advokáta zo dňa 11.05.2006, ktoré bolo predložené žalobcom v správnom konaní.
K záveru žalovaného, že v odvolaní bolo poukázané na krátky výňatok zo správy Amnesty International bez uvedenia zdroja, ktorý má situáciu v krajine pôvodu dokumentovať a takýto neucelený a jednostranný dôkaz nemôže sprostredkovať úplný obraz k určitej krajine alebo určitej otázke a nedá sa z neho vyvodiť ani azylová relevancia jednotlivého prípadu, žalobca namietal, že síce v tomto smere súhlasí so žalovaným, zároveň je však povinnosťou správneho orgánu v zmysle § 32 ods. 1 Správneho poriadku zistiť presne a úplne skutkový stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie, pričom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. V správnom konaní nebola vykonaná žiadna aktivita smerom k zisťovaniu skutkového stavu okrem všeobecného tvrdenia, že neboli zistené ani iné skutočnosti brániace návratu žalobcu do Indie. Pritom správne orgány postupovali v rozpore s §
33 ods. 2 Správneho poriadku, pretože žalobcovi nebola daná možnosť, aby sa pred rozhodnutím mohol vyjadriť k podkladom rozhodnutia i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť doplnenie dokazovania.
Žalobca poukázal na to, že zo zdrojov dostupných na internete (napr. spomínaná správa Amnesty International) vyplýva, že v štáte Pandžáb dochádza ku konfliktom a zrážkam medzi prívržencami vládnych strán a Sikhami (žalobca je ich príslušníkom), ktorí sa snažia vytvoriť svoj vlastný nezávislý štát. Za posledných 25 rokov bolo vytvorených 9 vyšetrovacích komisií, ktoré vyšetrovali zabíjanie Sikhov, 25 ľudí bolo usvedčených za to, že sa zúčastnili na masakre, v rokoch 1989 až 1995 indická vláda nariadila protipovstalecké operácie, ktoré viedli k zadržaniam, mučeniu, mimo súdnym popravám a k zmiznutiu tisícok Sikhov, minimálne 3000 Sikhov bolo zavraždených počas 4 dní ako odveta za zavraždenie ministerky I. Y.. Žalobca poukázal na to, že trest smrti v Indii je ukladaný za zločiny alebo za sprisahanie za účelom spáchania zrady proti indickej vláde a podnecovanie alebo podpora vzbury. Podľa žalobcu, za to, že sa zúčastnil v 90- rokoch hnutia, ktoré sa pokúšalo vytvoriť nezávislý Pandžábsky štát Khalistan, mohol by byť posudzovaný ako osoba, ktorá podporovala alebo podnecovala vzburu proti indickej vláde, čo je v Indii jedna z príčin udelenia trestu smrti. V správnom konaní predložil potvrdenie zo dňa 11.05.2006, v ktorom sa uvádza, že voči nemu boli vznesené falošné obvinenia a bol na neho vydaný príkaz na zatknutie.
Na základe hore uvedených skutočností žalobca žiada, aby súd rozhodnutia vydané v oboch stupňoch správneho konania zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 14.10.2013, zotrval na svojom právnom názore, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Uviedol, že žalobca prvý krát požiadal o postavenie utečenca dňa 20.03.2001 z dôvodu obáv o svoj život v krajine pôvodu, kde pôsobil v policajných zložkách v Pandžábe, pričom sa často zúčastňoval na zásahoch proti teroristom, ktorí sa mu mali vyhrážať. Postavenie utečenca mu nebolo priznané rozhodnutím právoplatným dňa 09.11.2001.
Žalobca v nasledujúcich rokoch žiadal o postavenie utečenca, resp. o udelenie azylu opakovane, jeho žiadosti boli zamietnuté ako zjavne neopodstatnené a azyl mu nebol udelený.
V konaní o žalobcovej piatej žiadosti o udelenie azylu rozšíril žalobca svoje dôvody o prenasledovanie políciou, ktorá ho mala prenasledovať z dôvodu, že v roku 1992 vystúpil z jej radov. Údajne ho začali navštevovať pod zámienkou vyšetrovania. Žalovaný uviedol, že žalobca však ešte 8 rokov po opustení polície ostal žiť v krajine pôvodu a až následne krajinu opustil, preto tento dôvod na udelenie azylu správny orgán nepovažoval za presvedčivý. Rozhodnutie správneho orgánu, ktorým žalobcovi nebol udelený azyl, napadol žalobca žalobou na súde, pričom krajský súd jeho žalobu zamietol a následne bol tento rozsudok potvrdený i Najvyšším súdom SR.
Následne (09.07.2008) žalobca požiadal o udelenie azylu z dôvodu obavy o svoj život v krajine pôvodu a z dôvodu, že ovláda slovenský jazyk. Po posúdení jeho žiadosti mu znova rozhodnutím zo dňa 16.09.2009 nebol azyl udelený. Proti rozhodnutiu podal žalobca žalobu na Krajský súd v Bratislave, ktorý jeho žalobu zamietol, následne bol tento rozsudok potvrdený i Najvyšším súdom SR (právoplatným dňa 06.09.2010).
Žalobca 16.09.2010 požiadal opäť o udelenie azylu z politických dôvodov, bol s ním vykonaný pohovor na objasnenie dôvodov jeho opakovanej žiadosti, pri ktorej uviedol, že sa v plnej miere pridŕža dôvodov, ktoré uviedol už v minulosti. Rozhodnutím zo dňa 24.09.2010 bolo konanie o udelenie azylu podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o azyle“ alebo ako „zákon“) zastavené. Proti rozhodnutiu podal žalobca rozklad, ktorý bol rozhodnutím ministra vnútra SR zo dňa 29.12.2010 zamietnutý. Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu žalobu, ktorú Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 3S 28/2011-58) zamietol, pričom tento rozsudok potvrdil Najvyšší súd SR (rozsudkom sp. zn. 10Sža/14/2012).
Žalobca podal žiadosť o udelenie azylu ôsmy krát dňa 19.12.2011 pred pracovníkmi Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, pridržal sa svojich predchádzajúcich dôvodov, a znovu bolo konanie o udelenie azylu zastavené (právoplatne dňa 25.06.2012). Žalobca dňa 21.05.2012 opustil pobytový tábor v Rohovciach, dňa 13.12.2012 bol vrátený z Rakúskej republiky a dňa 14.12.2012 podal pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné v poradí už 9. žiadosť o udelenie azylu. Ako dôvod
svojej žiadosti uviedol obavu o svoj život. Uviedol, že polícia zabila jeho brata, on mal byť mučený a hrozí mu trest smrti, o čom má aj dodatočné potvrdenie. Po predložení tohto potvrdenia bolo zistené, že toto už predložil jeho právny zástupca v odvolacom konaní v roku 2006. Vyplýva to aj z odvolania proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 09.06.2006. Keďže žalobcom uvádzané skutočnosti boli už v minulosti predmetom správneho posúdenia, ako aj predmetom súdneho preskúmania, prvostupňový správny orgán svojim rozhodnutím zo dňa 19.02.2013 azylové konanie podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavil.
Správny orgán sa v rámci posudzovania žiadosti žalobcu zaoberal situáciou v krajine pôvodu, na čo boli použité informácie vypracované odborom dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce migračného úradu zo dňa 08.02.2013. Na základe týchto informácií nie je India považovaná za nebezpečnú krajinu. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu vychádzajúcu zo správy Amnesty International, žalovaný uviedol, že takýto neucelený a jednostranný odkaz nemôže sprostredkovať úplný obraz k určitej krajine alebo k určitej otázke a nedá sa z neho odvodiť ani azylová relevancia jednotlivého prípadu. Po vykonanom dokazovaní správny orgán mal za to, že u žalobcu nebolo preukázané, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu mu hrozí vážne bezprávie, tak ako je vymedzené v § 2 psím. f/ zákona o azyle. Rovnako nebola na základe žalobcových tvrdení o jeho údajných problémoch s políciou (resp. teroristami v skorších konaniach) preukázaná opodstatnenosť obáv z prenasledovania rasových, národnostných, náboženských dôvodov, dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine tak, ako to vyplýva zo Ženevského dohovoru z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zo zákona o azyle.
K námietke týkajúcej sa zisťovania skutkového stavu žalovaný uviedol, že pre skúmanie, či sa skutkový stav zmenil alebo nezmenil, je rozhodujúce tvrdenie žiadateľa o udelenie azylu v novo podanej žiadosti. Pokiaľ žiadateľ uvádza tie isté skutočnosti ako v predchádzajúcom azylovom konaní, nie je povinnosťou správneho orgánu, aby vykonal dokazovanie žiadateľom neuplatnené, netvrdené skutočnosti. Žalovaný vyjadril názor, že v aktuálnom azylovom konaní bolo jednoznačne preukázané, že v konaní sa už právoplatne rozhodlo a na základe vlastnej výpovede žalobcu bolo preukázané, že skutkový stav sa podstatne nezmenil.
Z pripojeného administratívneho spisu vyplynuli okolnosti prípadu tak, ako boli žalovaným opísané v jeho vyjadrení ku žalobe zo dňa 14.10.2013.
Podľa § 19 ods. 1 písm. i/ zákona č. 480/2002 Z.z. ministerstvo konanie o azyle zastaví, ak sa v konaní o azyle už právoplatne rozhodlo o tom, že sa žiadosť zamieta ako zjavne neopodstatnená, neudeľuje sa azyl, odníma sa azyl, nepredlžuje sa doplnková ochrana alebo sa zrušuje doplnková ochrana a skutkový stav sa podstatne nezmenil.
Predmetom preskúmania zákonnosti v súlade s vymedzenými žalobnými dôvodmi bolo posúdiť, či rozhodnutie vydané v predmetnej veci obsahovalo všetky zákonné náležitosti, či v konaní neboli porušené procesné práva žalobcu, či zistený skutkový stav poskytoval dostatočný podklad pre vydané rozhodnutie a či bol zistený skutkový stav i adekvátne právne posúdený. Súd konštatoval, že žalobou napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky predpísané zákonné náležitosti, je náležite odôvodnené, vydal ho orgán na to príslušný a žalovaný sa v ňom dostatočne vyhodnotil so všetkými podstatnými skutočnosťami, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie.
Súd sa stotožnil s názorom žalovaného, ktorý postupoval v zmysle judikatúry NS SR v azylových veciach (napr. 1Sžo KS 124/2005), podľa ktorej povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 Správneho poriadku má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca ako žiadateľ o azyl v priebehu správneho konania uviedol. Zo žiadneho ustanovenia zákona totiž nemožno vyvodiť, že by žalovaný mal povinnosť sám si domýšľať právne relevantné dôvody na udelenie azylu, ktoré sám žiadateľ neuplatnil a následne k týmto dôvodom vykonať príslušné zistenia. Podľa názoru súdu sa situácia v krajine pôvodu žalobcu ako účastníka konania posudzuje vo vzťahu k tomuto účastníkovi konania a k dôvodom, ktoré uviedol v azylovom konaní. Taktiež aj k poskytnutiu doplnkovej ochrany, ktorá má subsidiárny charakter, musí účastník konania uviesť dôvody na jej poskytnutie, t.j. poskytnutie takejto ochrany je taktiež založené na individuálnom prístupe s dôrazom na subjektívne dôvody žiadosti.
Súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že je v súlade so zákonom a v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie druhostupňového správneho rozhodnutia, s ktorým sa stotožňuje. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že žalobca počas nelegálneho pobytu na území SR prvý krát požiadal o udelenie azylu dňa 20.03.2001 pred pracovníkmi Oddelenia azylu PZ Humenné. Bol s ním vykonaný pohovor, počas ktorého uviedol, že dôvodom jeho odchodu z krajiny pôvodu bola obava o jeho život a zdravie, pričom zároveň uviedol, že nebezpečenstvo mu hrozí od teroristov. Žalobcova žiadosť o udelenie azylu bola zamietnutá, žalobca v nasledujúcich rokoch opakovane podával žiadosti o udelenie azylu, pridŕžal sa svojich pôvodných dôvodov, ktoré postupne rozšíril (v poradí v piatej žiadosti) o obavu o život a zdravie - prenasledovanie políciou.
V žiadosti týkajúcej sa súdenej veci zo dňa 14.12.2012 žalobca odôvodňoval svoje obavy o život a zdravie tým, že v krajine pôvodu zabila polícia jeho brata a on sám bol mučený a hrozí mu trest smrti. Ako vyplýva z administratívneho spisu, uvedené dôvody boli zhodné s tými, ktoré žalobca uvádzal v jeho predchádzajúcich žiadostiach. Pokiaľ ide o predložené potvrdenie advokáta z krajiny pôvodu zo dňa 11.05.2006, z administratívneho spisu vyplýva, že toto potvrdenie bolo už predkladané žalobcom v roku 2006, teda sa opäť nejedná o novú skutočnosť preukazujúcu zmenu skutkového stavu oproti už zistenému v predchádzajúcich konaniach.
Súd zároveň poukazuje na zistenia správnych orgánov, podľa ktorých je India považovaná za bezpečnú krajinu pôvodu, pričom za problematické sa považujú len oblasti zväzového štátu Džamú a Kašmír. Samotný štát Pandžáb je hodnotený ako relatívne bezpečný a neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré bránia žalobcovi v návrate do krajiny pôvodu. Rovnako teda nebola na mieste námietka žalobcu, že správne orgány nevykonali smerom k zisťovaniu skutkového stavu žiadnu aktivitu.
Žalobca nesplnil podmienky predpokladané v § 8 až 10 zákona o azyle a správny orgán mal v konaní dostatočne za preukázané, že žalobca pri svojej už v poradí 9. žiadosti o udelenie azylu oproti žiadosti predchádzajúcej neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by poukazovali na podstatnú zmenu skutkového stavu. Pre skúmanie, či sa skutkový stav zmenil alebo nezmenil, je rozhodujúce tvrdenie žiadateľa o udelenie azylu v novo podanej žiadosti. Pokiaľ uvádza tie isté skutočnosti ako v predchádzajúcom azylovom konaní, nie je povinnosťou správneho orgánu, aby vykonal iné žiadateľom neuplatnené dokazovanie. Keďže v predchádzajúcom konaní už bolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí jeho žiadosti ako zjavne neopodstatnenej, bolo konanie v súlade s § 19 ods. 1 písm. i/ zákona o azyle zastavené. Súd je toho názoru, že rozhodnutie vydané na základe uvedených dôvodov bolo dostatočne, zrozumiteľne a preskúmateľne odôvodnené, skutkový stav bol náležite zistený i správne právne posúdený, súd neprisvedčil žalobným námietkam o nezákonnosti žalobou napadnutých rozhodnutí.
Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že správne orgány vo veci dostatočne zistili skutkový stav, tento i po právnej stránke správne posúdili a svoje rozhodnutia aj náležite odôvodnili. Námietky žalobcu teda neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.
Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.