Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6T-9-2014.pdf
PDF · 149.18 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
K3-6T/9/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice - okolie, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého a prísediacich D.. P.. A. B. T. B.. P. Q. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 10. marca 2015 v Košiciach takto
rozhodol:
Obžalovaná:
M. G., Z.. XX.XX.XXXX V. Č. Z. K., H. K., K. B. J., R.. J. Č.. XXXX/XX, živnostníčka
j e v i n n á, ž e
ako konateľka spoločnosti I., Q..J..H.. J. v čase od 29.3.2010 do 23.5.2011, v rozpore s partnerskou zmluvou Renault a partnerskou zmluvou Dacia, ktoré ako zmluvný partner uzavrela so spoločnosťou K.
- C., Q..J..H.. A., ako koncesionárom, finančné prostriedky, získané z predaja 26 osobných motorových vozidiel zn. J. T. I.. L. jednotlivým zákazníkom, neodviedla spoločnosti K. - C., Q..J..H.. A., tieto použila na iný účel, resp. ich použila v prospech spoločnosti I., Q..J..H.. J., čím spoločnosti K. - C., Q..J..H.. A. spôsobila škodu vo výške 320 682,84 €,
t e d a
prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená a spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu t ý m s p á c h a l a
zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona.
Za to sa odsudzuje
Podľa § 213 ods. 4 Tr. zákona v spojení s § 36 písm. j), § 38 ods. 3, ods. 8 a § 39 ods. 1 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov a 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zákona súd zaraďuje obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd ukladá obžalovanej povinnosť nahradiť poškodenému K.
- C., Q..J..H.., D.: XXXXXXXX, Q. Q. Ž. XX, XXX XX A. škodu vo výške 297.559,75 (dvestodeväťdesiatsedemtisícpäťstopäťdesiatdeväť eur a sedemdesiatpäť centov).
Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd odkazuje poškodeného K. - C., Q..J..H.., D.: XXXXXXXX, Q. Q. Ž. XX, XXX XX A. so zvyškom jeho nároku na náhradu škody na občianske súdne konanie.
odôvodnenie:
Dňa 20.1.2014 Krajský súd v Košiciach svojim uznesením č. l. 8Nto 16/2013-1112 odňal trestnú vec obžalovanej M. G. Okresnému Q. V. J. a prikázal ju na prejednanie a rozhodnutie tunajšiemu súdu. Obžaloba na obžalovanú bola podaná pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Tr. zákona.
Na začiatku hlavného pojednávania súd zisťoval záujem strán uzavrieť dohodu o vine a treste. Prokurátor nemal záujem uzavrieť dohodu o vine a treste a tak súd pristúpil k vykonaniu hlavného pojednávania. K prednesenej obžalobe obhajoba zaujala stanovisko, v ktorom uviedla, že obžalovaná sa cíti byť nevinná a jej nevinu sa budú snažiť preukázať, obdobne ako v prípravnom konaní. Podľa § 256 ods. 2 Tr. por. súd prečítal návrh poškodeného na náhradu škody z č. l. 45. V zmysle § 257 Tr. por. súd umožnil obžalovanej urobiť vyhlásenie o svojej vine. Obžalovaná využila túto možnosť a vyhlásila, že sa cíti byť nevinná. Vzhľadom k tomuto vyhláseniu obžalovanej súd vykonal dokazovanie v celom navrhnutom rozsahu. V rámci dokazovania na hlavnom pojednávaní boli vykonané nasledujúce dôkazy, ktoré súd hodnotí jednotlivo nasledovným spôsobom.
Obžalovaná M. G. po zákonnom poučení využila svoje právo a vo veci odmietla vypovedať. Súd na návrh prokurátora v zmysle § 258 ods. 4 Tr. por. prečítal výpoveď obžalovanej z prípravného konania zo dňa 9.1.2012 a z 29.5.2012. Z uvedených výpovedi vyplynulo, že obchodná spoločnosť I. Q..J..H.. J. vznikla v roku 2004 a od jej založenia je obžalovaná jediným konateľom. Obchodná spoločnosť je zmluvným partnerom značky L. T. J., na základe čoho je oprávnená predávať nové vozidla uvedených značiek ako B -dealer, ktorý patrí pod A -dealera, ktorým je spoločnosť K. - C., Q..J..H.. A. (ďalej len ako „poškodený“). Všetky objednávky na vozidlá odchádzali od obžalovanej elektronicky poškodenému a poškodený ich potom ďalej objednával od importéra Renault Slovensko (ďalej len ako „importér“). Konkrétne proces objednávok nových vozidiel obžalovaná popísala tak, že so zákazníkom sa u obžalovanej spísala objednávka, zákazník uhradil zálohu rádovo 500,- €, potom sa vozidlo elektronicky objednalo u poškodeného, ktorý ho zase objednal u importéra. Zákazník čakal, kým nebolo objednané vozidlo dodané obžalovanej, po dodaní vozidla obžalovanej sa kontaktoval zákazník, ktorý sa následne dostavil do predajne obžalovanej, kde zákazníkovi bola vystavená faktúra k úhrade celej hodnoty vozidla. Po prevode fakturovanej sumy na účet obžalovanej alebo po zaplatení ceny vozidla v hotovosti, bolo vozidlo odovzdané zákazníkovi. Pri odovzdaní vozidla sa spisoval preberací protokol. Objednané vozidlo, ktoré bolo dodané obžalovanej bolo dodané aj s tzv. depozitným listom, na ktorom sa u obžalovanej potvrdilo, že vozidlo prevzali od dopravcu a jeden výtlačok sa zasielal poškodenému. Poškodený na základe tohto depozitného listu vystavil pre obžalovanú faktúru na úhradu vozidla, ktorá bola zasielaná obžalovanej elektronicky aj poštou. Sumy fakturované poškodeným pre obžalovanú mali byť uhradené v lehote splatnosti. Vozidla dodávané obžalovanej od poškodeného v rokoch 2010 - 2011 sa rozlišovali na vozidla skladové a klientske. Klientske vozidla sa okamžite predávali, skladové vozidla čakali na predaj, boli vystavené v obchodných priestoroch obžalovanej a zákazník v prípade záujmu si ich hneď mohol kúpiť. Klientske aj skladové vozidla boli vo vlastníctve poškodeného až do ich uhradenia zákazníkom, pričom podľa dojednaných zmluvných podmienok sa vozidlo malo odovzdať zákazníkovi až po uhradení faktúry v prospech poškodeného. Prax však bola taká, že vozidlo sa zákazníkovi odovzdalo skôr, ako bola faktúra uhradená poškodenému. Vozidla boli poškodenému uhrádzané priebežne, pretože v dôsledku krízy klesal príjem a preto obžalovaná uhrádzala záväzky tak, ako jej prichádzali finančné prostriedky na účet a nerozdeľovala ich či sa jednalo o úhradu za servis, náhradné diely alebo vozidla. Obžalovaná sa bránila, že pred zaplatením faktúr poškodenému uprednostnila, v dôsledku nedostatku finančných prostriedkov, úhradu záväzkov voči zamestnancom, sociálnej poisťovni a režijné náklady, teda boli uhrádzané také položky, ktoré boli nevyhnutné pre ďalší chod spoločnosti. Obžalovaná potvrdila, že časť faktúr za dodané vozidla v období od marca 2010 do mája 2011 neboli uhradené, avšak okrem predmetných neuhradených vozidiel, obžalovaná odpredala v danom období aj ďalšie vozidla, ktoré boli riadne zaplatené poškodenému. Obžalovaná nikdy nepopierala, že jej spoločnosť má záväzok voči poškodenému, tento dlh aj písomne uznala a jeho úhradu zabezpečila aj svojim osobným majetkom. To, že daný záväzok chcela splatiť dosvedčuje to, že s poškodeným uzavrela splátkový kalendár, ktorý však nebola schopná dodržať. Konkrétne na otázku ako naložila s peniazmi, ktoré dostala od zákazníkov za vozidla obžalovaná uviedla, že z týchto peňazí uhrádzala všetky záväzky svojej spoločnosti, pričom
jedine ona rozhodovala, aké záväzky boli uhrádzané. Ako dôvod prečo neboli uhradené predmetné vozidla obžalovaná uviedla, že nemali dostatok príjmu a preto uprednostnila také záväzky, ktoré boli nevyhnutné k udržaniu prevádzky. Pokiaľ išlo o hotovostné platby prijaté od zákazníkov za vozidlá obžalovaná uviedla, že tieto preberala výlučne len ona a následne ich v krátkej dobe odniesla do banky na účet spoločnosti. Čo sa týka jej odmeny za odpredané vozidla, tak obžalovaná musela dodávateľovi uhradiť fakturovanú sumu a samotná odmena sa potom riešila individuálne.
Výpoveď obžalovanej možno hodnotiť ako v celku logickú a vecnú, bez obsahových rozporov, ktorá pôsobí celkom dôveryhodne a presvedčivo, avšak pre správne vyhodnotenie vypovedaných skutočností a okolností, nie je možné ju nekriticky považovať za nespochybniteľnú a naopak je potrebné ju konfrontovať s ďalšími vo veci vykonanými dôkazmi.
Splnomocnenec poškodeného P.. F. F. pred súdom uviedol, že v r. 2011 poškodený zistil, že obžalovaná odpredávala motorové vozidlá, ktoré neboli v jej vlastníctve, pretože boli vo vlastníctve importéra alebo poškodeného. Vozidla mohli byť odovzdávané jednotlivým zákazníkom až po úplnom uhradení kúpnej ceny vozidla. Takto došlo k odpredaju 27 vozidiel. Po tomto zistení došlo k stretnutiu zástupcov poškodeného a obžalovanej, kde sa riešil spôsob uhradenia škody. Zo strany obžalovanej došlo k uznaniu záväzku, dohodnutiu splátok, ale tieto splátky sa neplnili a obžalovaná nevedela ponúknuť iný spôsob riešenia situácie. Medzi poškodeným a obžalovanou boli uzatvárané partnerské zmluvy na vozidla zn. Renault a osobitne na vozidlá zn. Dácia. V týchto partnerských zmluvách bolo dojednané, že vozidlo mohlo byť odovzdané zákazníkovi až po tom, čo bola uhradená kúpna cena A dílerovi t.j. poškodenému, pričom B díler poukazoval A-dílerovi sumu zníženú o províziu, avšak presne túto okolnosť splnomocnenec nevedel uviesť. Importér zase vydal technický preukaz k vozidlu až po tom, čo mu bola uhradená kúpna cena za vozidlo. K samotnej výške škody splnomocnenec uviedol, že kým nedošlo k výpovedaniu partnerskej zmluvy, obžalovaná vykonávala naďalej predaj a poškodený si časť škody započítaval voči pohľadávkam obžalovanej.
K prípadu predaja vozidla svedkovi A., ktorý si mal údajne vozidlo prevziať v Košiciach vo firme Q. a nie u obžalovanej sa splnomocnenec nevedel vyjadriť.
Výpoveď splnomocnenca súd hodnotí tiež ako v podstate logickú a vecnú, ktorej dôveryhodnosť a presvedčivosť nebola spochybnená po žiadnej stránke.
Znalkyňa D.. L. vypovedala, že pri vypracovaní svojho znaleckého posudku vychádzala z podkladov v spise. Spoločnosť obžalovanej nepredložila k znaleckému skúmaniu žiadnu dokumentáciu. Neboli predložené pokladničné knihy, dodávateľské faktúry, mzdové doklady, hlavné knihy a iné podklady dôležité pre vypracovanie znaleckého posudku. Pri mesačných výdavkoch za budovu, nachádzajúcej sa na adrese Rožňava Krásnohorská 65, znalkyňa vychádzala iba z predložených dokladov od svedka I. G. ako prenajímateľa. Tento subjekt mal uzavreté zmluvy na odber energie so spoločnosťou M., na dodávku vody a zemného plynu. Neboli doložené zmluvy o prefakturácií nákladov z prenajímateľa I. G. na spoločnosť I. Q..J..H.. Za predpokladu, že by boli tieto náklady prefakturované spoločnosti I. Q..J..H. a tie by sa aj skutočne uhradili, tak tieto výdavky za r. 2010 by boli vo výške 10 910,23 eur a za obdobie január 2011 do júl 2011 vo výške 6 480,63 eur, čiže spolu 17 390,86 eur. Pre zodpovedanie položených otázok bolo nevyhnutne potrebné účtovníctvo Q.. I., pretože na úplné a presné vyčíslenie, bolo potrebné mať k dispozícii účtovníctvo, preto znalkyňou zistené údaje sú iba predbežné. Bez účtovníctva znalkyňa nevedela povedať, či reálne boli tieto náklady uhradené a či vôbec boli vyfakturované. V spisovom materiály boli iba zmluvy od dodávateľov pre svedka G..
V obdobnom duchu sa znalkyňa vyjadrila aj pokiaľ ide o vyčíslenie čistých miezd. Znalkyňa uviedla, že nemala žiadne mzdové doklady, mala iba doklady z daňového úradu, boli jej predložené prehľady na daň z príjmov zo závislej činnosti, podľa štvrťrokov za obdobie rokov 2010-2011. V týchto prehľadoch boli rozpísané zrazené preddavky na daň podľa jednotlivých mesiacov vo výške 19 percent. Na základe sadzby dane znalkyňa vypočítala hrubé mzdy vo výške 100 percent a následne z hrubej mzdy odpočítala preddavky a takto došla k výpočtu čistých miezd. V čistých mzdách však nie sú zohľadnené odvody do poistných fondov, bonusy a nezdaniteľné čiastky, preto vyčíslené mzdy sú neúplné a nepresné. Znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku nepoznala ani počet zamestnancov obžalovanej. Podľa položených otázok mala tiež zistiť odvody do fondov, kde znalkyňa vychádzala iba z prehľadov, ktoré boli doložené Sociálnou poisťovňou a Všeobecnou zdravotnou poisťovňou. Podľa týchto podkladov
aj vypracovala prílohu č. 5 svojho znaleckého posudku, kde sú vyčíslené predpisy a úhrady podľa jednotlivých poisťovní a jednotlivých mesiacov z predmetného obdobia. Na základe týchto prehľadov daňový subjekt uhradil za rok 2010 odvody v absolútnej výške 8115.59 eur a za január až júl 2011 vo výške 3 401,64 eur.
Ďalšou úlohou pre znalkyňu bolo zistiť daň z príjmov právnických osôb za r. 2009- 2010, kde tak isto znalkyňa vychádzala z podkladov z Daňového úradu Rožňava, kde bolo podané daňové priznanie za r. 2009, z ktorého vyplynula daňová povinnosť vo výške 4 905,64 eur, táto daň bola uhradená v plnej výške. Za r. 2010 bolo podané daňové priznanie k dani z príjmov právnických osôb vo výške 9 242,04 eur, z tejto sumy na základe podkladov daňového úradu daňový subjekt uhradil 2 140,14 € a zvyšok vo výške 7 101,90 eur nebol uhradený. Daňový úrad evidoval aj daňové povinnosti a odpočty na dani z pridanej hodnoty z r. 2010-2011. Samotné úhrady na daň z pridanej hodnoty sa nerealizovali, pričom nadmerné odpočty podľa jednotlivých mesiacov boli kompenzované s jednotlivými daňovými povinnosťami, v niektorých prípadoch boli daňové povinnosti vymožené daňovou exekúciou a niektoré boli presunuté z dôvodu nevymožiteľnosti do pomocnej evidencie. Prehľad daňových povinnosti a nadmerných odpočtov na dani z pridanej hodnoty a spôsob úhrad je uvedený v prílohe č. 4 predloženého znaleckého posudku.
Za účelom vyčíslenia konečných zostatkov peňažných prostriedkov na bankových účtoch, ktoré znalkyňa mala k dispozícii bol vyhotovený prehľad za obdobie od 1.1.2010 do 31.3.2012, ide o prílohu č. 6 predmetného znaleckého posudku, kde sú evidované osobitne bankové príjmové operácie s vyčíslením konečných zostatkov peňažných prostriedkov podľa jednotlivých bankových účtov a mesiacov. Z analýzy predložených výpisov z jednotlivých peňažných ústavov vyplýva, že celkový úhrn bankových príjmov, počiatočných stavov k 1.1.2010 predstavuje čiastku 4 327 320,83 eur a celkový úhrn bankových výdavkov 4 392 134, 27 eur. Je to uvedené v prílohe č. 6 znaleckého posudku, z ktorej vyplýva, že koncom každého mesiaca sledovaného obdobia sa evidovali mínusové zostatky peňažných prostriedkov a to v čiastkach od mínus 64 813,42 € do mínus 156 439,35 €. Ide o absolútne zostatky na všetkých bankových účtoch. Tieto mínusové zostatky boli ovplyvnené čerpaním kontokorentného úveru v Č. B. T. T. V. R. B.. Ak by sa uhradili výdavky uvedené v odpovedi č. 1, elektrika, voda, plyn, mzdové výdavky, preddavky na daň zo závislej činnosti, odvody do fondov, ak by boli uhradené tieto by predstavovali za r. 2010 čiastku 47 273,77 eur a za obdobie od januára do júla 2011 čiastku vo výške 13 189,46 eur. Tento podrobný rozpis predpokladaných výdavkov je uvedený v prílohe č. 2 znaleckého posudku.
Znalkyňa sa nepamätala či pri vypracovaní znaleckého posudku mala k dispozícií aj výpoveď svedkyne D.. V., ktorá viedla účtovníctvo spoločnosti obžalovanej. Znalkyňa nevedela potvrdiť ani vyvrátiť, či spoločnosť I. Q..J..H.. mala aj leasingy na autá, stroje a úvery. Podľa znalkyne na základe materiálov, ktoré mala k dispozícii, teda bez pokladničnej knihy, nie je možné verifikovať pokladničné knihy. Úlohou znalkyne nebolo skúmať, ako boli použité finančné prostriedky, pretože analytiku výdavkov nerobila. S určitosťou znalkyňa vedela povedať že daňový úrad neuznáva nákladové položky daňového subjektu bez preukázania právneho titulu ich vynaloženia.
Vo vzťahu k tomuto vykonanému znaleckému dokazovaniu súd uvádza, že záverom a zisteniam ku ktorým sa znalkyňa dopracovala, súd nepripisuje žiadnu dôkaznú hodnotu. Závery ku ktorým znalkyňa dospela totiž nevychádzajú z úplnej účtovnej dokumentácie, a preto zistené čísla a zostatky na účtoch nemôžu zachytávať skutočný stav bez nejakých pochybností. Preto súd konštatuje, že tento dôkaz nepriniesol žiadne poznatky, použiteľné pre rozhodnutie o vine obžalovanej.
Svedkyňa D.. T. A. vo svojej výpovedi pred súdom uviedla, že bola riaditeľkou u poškodeného, ktorý v tom čase vykonával autorizovaný servis a predaj vozidiel Renault a Dacia. Obžalovaná bola tzv. B- díler, a poškodený ako A- díler účtoval na B-dílera. Náplňou práce svedkyne bolo, že na základe faktúr od spoločnosti I. dodávali vozidlá tak, že vozidlo išlo priamo k B- dílerovi a faktúra išla poškodenému, ktorý na základe požiadavky od obžalovanej jej fakturoval cenu za konkrétne vozidlo. Do pracovnej náplne svedkyne patrila aj kontrola pravidelných platieb a odberov. Takto bolo zistené, že vozidlá, ktoré boli dodané obžalovanej neboli zaplatené poškodenému, napriek tomu, že boli predané koncovému klientovi. Uvedené bolo zistené v priebehu obdobia december 2010 - január 2011. Po tomto zistení sa nastavilo doručovanie technických preukazov až po úhrade vozidla a tak isto aj vo vzťahu k náhradným dielom.
Celá záležitosť bola odhalená tak, že bola podaná sťažnosť na telefonickom centre, vtedy sa poškodený dozvedel, že klient užíva vozidlo na prevozných značkách a nemá technický preukaz. V r. 2010 bolo tzv. šrotovné a preto veľmi veľa áut išlo na odbyt, pričom veľmi veľa áut bolo odovzdaných aj s technickým preukazom bez úrady. Mechanizmus predaja vozidiel prebiehal tak, že konkrétne vozidlo si B - díler objednal cez poškodeného od importéra, importér auto dodal B- dílerovi a B- díler fakturoval vozidlo poškodenému. Ani v jednom prípade poškodený nežiadal vrátenie vozidla, za ktoré nebola zaplatená cena, pretože v tom čase už vozidlo bolo majetkom klienta.
V dôsledku porušenia zmluvných podmienok importér v roku 2012 odobral spoločnosti obžalovanej licenciu. Svedkyňa ďalej uviedla, že obžalovaná jednoznačne spolupracovala pri riešení vzniknutého problému. Poškodený počas inkriminovaného obdobia mal prehľad o vozidlách, ktoré boli na sklade u obžalovanej, dokonca aj importér si robil raz za dva mesiace audit v skladových vozidlách.
Konkrétne na otázku obhajcu, ako prebiehal predaj vozidla zákazníkovi svedkyňa uviedla, že ak je auto skladom, faktúra je u A- dílera, zákazník ak si vyberie také vozidlo u B- dílera, tak B díler vyžiada od A- dílera faktúru, cena je asi o 1,5 percenta vyššia, faktúra príde od A - dílera k B - dílerovi obratom. Následne sa toto auto predáva. B díler má teda faktúru od A- dílera a má ju zaplatiť do 24 hodín, alebo ak ide o leasing do 2-3 dni. B- díler prevezme kúpnu cenu od klienta, vydá auto a sumu, ktorú A- díler fakturoval B dílerovi, zníženú o svoju maržu, A- díler preposlal importérovi, importér potom zašle technický preukaz, ktorý prichádza A- dílerovi, ktorý zase A díler do 3-4 dni doručí B- dílerovi.
Druhý typ vozidiel bolo klientske. V takomto prípade si zákazník objednával vozidlo z výroby u B dílera. B díler požiadal A dílera o objednanie a A díler ho objednal u importéra. Klient v takomto prípade skladal zálohu 10 % z ceny, pričom A - díler zálohu od B -dílera nežiadal. Vozidlo potom prichádzalo na sklad, A díler určil miesto dodania, teda k B - dílerovi a A dílerovi príde faktúra. A díler vyčká na požiadanie B dílera, aby mu vystavil faktúru. Keď požiada B díler o vystavenie faktúry, A- díler faktúru vystaví a zašle B- dílerovi. Keď B- díler faktúru zaplatí, A díler posiela peniaze importérovi. Vozidlo môže byť vydané po uhradení. V prípade, že platba od B dílera meškala, A díler uhradil faktúru importérovi, aby zákazník dostal technický preukaz od importéra.
Čo sa týka reklám pre B- dílerov, podľa svedkyne to bolo povinnosťou tak A- dílera ako aj B dílera, pretože ak niekto chce robiť v tomto biznise, musí prijať stanovené podmienky. K náhradným dielom svedkyňa uviedla, že díleri boli nútení odoberať náhradné diely, ale len toľko, koľko uznali za vhodné. Dostávali odporúčané množstvá náhradných dielov, ktoré síce díler nemal povinnosť odobrať, ale do budúcnosti to mohlo mať pre neho negatívny dopad. Obdobne to bolo s reklamnými tabuľami. Boli výdavky na reklamu, ktorá bola vnútená importérmi. Výpoveď svedkyne súd hodnotí ako dôveryhodnú a presvedčivú, bez logických a obsahových rozporov, určité nepresnosti vo výpovedi svedkyne súd neopovažuje za tak podstatné, aby spochybnili výpoveď ako celok.
Ako ďalší svedok bola vypočutá svedkyňa F. F., ktorá ako uviedla, bola od marca 2010 do mája 2011 zamestnaná u obžalovanej, v spoločnosti v Zorik s.r.o. ako predajca áut, kde okrem nej bol zamestnaný ešte jeden zamestnanec v pracovnej pozícii predajca. Jej náplňou práce bolo prijatie objednávky, jednanie s klientmi a odovzdávanie vozidiel. Podľa okolností prípadu mohlo dôjsť k tomu, že od zákazníka prevzala cenu vozidla, avšak presne sa na takýto prípad nepamätala, väčšinou kúpnu cenu preberala obžalovaná. Pokiaľ cenu prevzala svedkyňa, tak ju potom odovzdala obžalovanej. Pri odovzdaní vozidla zákazníkovi, po zaplatení ceny, svedkyňa odovzdala zákazníkovi doklady od auta, prepravné čísla, preberací protokol. Na technický preukaz zákazníci čakali, pretože prichádzal poštou, technické preukazy riešila obžalovaná. Ani svedkyňa a ani druhý predajca nemali oprávnenie niesť tržbu na poštu. Počas výkonu práce u obžalovanej prišla do kontaktu aj s nespokojným zákazníkom, ale takéto prípady riešila samotná obžalovaná. Prípady, kedy klient nemal hotovosť na kúpu vozidla sa riešili cez leasingovú spoločnosť, vtedy sa vystavila zálohová faktúra a na základe nej sa zaplatilo, pričom svedkyňa jednoznačne uviedla, že zákazník vždy zaplatil cenu vozidla. Svedkyňa hodnotila obžalovanú ako šikovnú, pracovala s radosťou a obetavosťou.
Aj pokiaľ ide o túto svedeckú výpoveď súd konštatuje, že výpoveď vyznieva dôveryhodne a presvedčivo, svedkyňa vypovedala samostatne a bez zaváhaní.
Svedkyňa D.. D. V. pri svojom výsluchu vypovedala, že ešte aj v súčasnej dobe pracuje pre obžalovanú, pričom podáva za spoločnosť obžalovanej hlásenia na dani z pridanej hodnoty. V minulosti ako samostatne zárobková činná osoba, na základe živnosti vykonávala pre I. Q..J..H.. vedenie účtovníctva, na základe požiadaviek obžalovanej, v priestoroch jej spoločnosti, na ich softvéry. Jej činnosť spočívala v tom, že zúčtovala podklady z predchádzajúceho mesiaca, ale žiadne doklady svedkyňa nevystavovala. Jej činnosť sa obmedzovala len na účtovníctvo, pričom prvotné podklady jej dávala obžalovaná. Mzdy svedkyňa prebrala už hotové, tiež platové výmery, zmluvy, dostala aj dochádzku, vedela základnú mzdu, práceneschopnosti a tiež dovolenky zamestnancov, teda robila aj mzdy, odvody a hlásenia pre poisťovne, pričom podklady jej dávala obžalovaná. Svedkyňa poprela, že by ona sama robila nejaké platby za spoločnosť, platby vykonávala obžalovaná. Svedkyňa si nepamätala koľko zamestnancov mala obžalovaná v prejednávanom období. Svedkyňa sa nevedela vyjadriť ani k tomu, kto mal na starosti archiváciu dokladov v spoločnosti obžalovanej, avšak všetky doklady, ktoré svedkyňa potrebovala k svojej práci boli v miestnosti, v ktorej vykonávala účtovníctvo, pričom všetky doklady aj tam nechala. Svedkyňa nemala vedomosť o nejakom pohybe účtovných dokladov mimo kanceláriu, ani o tom, že by ich mala obžalovaná zobrať. Svedkyňa potvrdila, že podklady na daňové priznanie robila ona sama. V čase, keď spoločnosť plne fungovala, svedkyňa nevykonávala úhrady za tovary a služby iným dodávateľom tovarov a služieb, nevedela isto, či spoločnosť obžalovanej splácala nejaké leasingy alebo či platila za nejaké služby. Daňové priznanie za rok 2010 spracovala svedkyňa, nepamätala sa kedy bolo toto daňové priznanie podané, určite však mala k dispozícii všetku dokumentáciu, nepamätala si v akej ekonomickej situácii bola spoločnosť v tom čase. Za účelom odstránenia rozporov súd prečítal výpoveď svedkyne z prípravného konania z č. l. 304-306. Súd vyzval svedkyňu, aby odstránila vzniknuté rozpory, svedkyňa uviedla, že sa nerozpamätáva na svoju výpoveď, ale pripustila, že to tak mohlo byť, čím vlastne potvrdila skutočnosti, o ktorých vypovedala na polícii, teda ako bolo podávané daňové priznanie za rok 2011, či mala k dispozícii potrebné účtovné doklady, že spoločnosť mala leasingy na autá, stroje a mala aj úvery a že v priebehu rokov 2010-2011 spoločnosť vykazovala v daňovom priznaní zisky, ktoré ale nevyplývali z tržieb, ale z neuhradených úrokov z omeškania..
Výpoveď svedkyne súd hodnotí ako dôveryhodnú a presvedčivú, bez logických a obsahových rozporov, určité rozpory, ktoré sa objavili vo výpovedi, svedkyňa odstránila, po prečítaní jej výpovede z prípravného konania, preto súd považuje skutočnosti získané týmto dôkazom za dôveryhodné a presvedčivé.
Z výpovede svedkyne V. Q. bolo zistené, že svedkyňa pracuje ako ekonómka obchodnej spoločnosti Tempus Car Košice asi od r. 2006. K vyčíslenej škode uviedla, že škoda pozostáva z ceny, za ktorú poškodený nakupoval vozidla od importéra a svojej marže.
Všetky bonusy a zľavy, ktoré patrili obchodnej spoločnosti Zorik za predaj vozidla boli účtované dobropisom z ich strany v prospech spoločnosti I. Q..J..H... Pokiaľ ide o maržu, ktorá patrila obchodnej spoločnosti obžalovanej, svedkyňa vypovedala, že každý článok t. j. aj poškodený a aj spoločnosť I. Q..J..H.. si sám prihadzuje svoju maržu, pričom svedkyňa vie, ako sa tvorí táto marža, ale nevie ju určiť v konkrétnej výške. Svedkyňa vysvetlila, že zjednodušene povedané maržou pre I. Q..J..H.. bolo to, o čo drahšie dané vozidlo predal, ako ho od poškodeného kúpil. Na otázku súdu, či je potrebné ešte z uplatnenej výšky škody odpočítať nejaké zľavy alebo bonusy svedkyňa odpovedala záporne, nakoľko zľavy a bonusy sa dobropisovali spoločnosti I. a boli použité na zápočty pohľadávok poškodeného, ktoré pochádzali zo starších faktúr.
Svedkyni bola predložená faktúra na č. l. 342- 385 a svedkyňa bola vyzvaná, aby sa vyjadrila k mínusovým položkám na faktúre. Svedkyňa z faktúry vyčítala, že išlo o zľavu pre predajcu, ktorú určil importér, teda o túto sumu poškodený predával I. Q..J..o. vozidlo lacnejšie, teda, táto zľava už nebola dobropisovaná, avšak to nevylučuje, že by reálne už importér nemohol poskytnúť inú zľavu, ktorá sa posunula k predajcovi cez dobropisy.
Súd predložil svedkyni zoznam vozidiel s uvedenou cenou na č. l. 335 a faktúru k vozidlu č. 10, pričom poukázal na rozdielnu výšku týchto súm. K tomuto rozdielu svedkyňa uviedla, že pri vyčísľovaní škody mohla byť zaplatená nejaká záloha, alebo mohlo to byť započítané dobropisom. K samotným zápočtom
svedkyňa uviedla, že išlo o dvojstranný zápočet, kde sa vždy prv započítavali najstaršie faktúry, pričom sa nezohľadňovalo, či išlo o faktúru na vozidlo, alebo náhradný diel, rozhodujúca bola splatnosť faktúry.
Aj túto výpoveď svedkyne súd hodnotí ako dôveryhodnú a presvedčivú, bez logických a obsahových rozporov. Z výpovede svedkyne súd za najpodstatnejšie považuje to, že svedkyňa vysvetlila súdu ako sa vyplácala marža pre obžalovanú a teda že škoda vyčíslená poškodeným nie je ovplyvnená nárokmi obžalovanej zo vzájomného zmluvného vzťahu s poškodeným.
Súd so súhlasom prokurátora a obžalovanej a v zmysle § 263 ods. 1 Tr. por. prečítal výpovede svedkov B. I. Č.. E.. XX-XX, A. I. Č.. E.. XX-XX, V. I. Č.. E.. XX-XX, A. I. Č.. E.. XX-XX, U. I. Č.. E.. XX-XXX, B. I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č..XXX-XXX, B. I. Č.. E..XXX-XXX, B. I. Č.. E.. XXX-XXX, P.. O. I. Č.. E..XXX- XXX, X. I. Č.. E..XXX-XXX, J. I. Č.. E.. XXX-XXX, U. I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č.. E.. XXX-XXX, Q. I. Č.. E.. XXX-XXX, F. I. Č.. E.. XXX-XXX, K. I. Č.. E..XXX-XXX, X. I. Č.. E.. XXX-XXX, L. I. Č.. E.. XXX-XXX, Q. I. Č.. E. XXX-XXX, U. I. Č.. E.. XXX-XXX, A. I. Č.. E.. XXX-XXX, Š. I. Č.. E.. XXX-XXX, A. Č.. XXX-XXX, V. Č..XXX-XXX, U. Č.. XXX-XXX.
Prečítané výpovede svedkov súd považuje za dôveryhodné a presvedčivé, dokonca neboli spochybnené ani zo strany samotnej obžalovanej.
Boli vykonané aj listinné dôkazy, ktoré navrhol prokurátor, a ktoré tvoria obsah vyšetrovacieho spisu, a to konkrétne súd prečítal správu spoločnosti TeF. z čl. 335-336, správu z č. l. 387 - 389, vyjadrenie z čl. 391, uznanie záväzku čl. 337-341, faktúry z č. l. 342 - 385, ročné dodatky ku koncesionárskej zmluve J. I. J. XXXX T. XXXX, L. I. J. XXXX Z. Č.. E.. XXX - XXX, XXX - XXX, XXX - XXX, X. I. I. Č.. E.. XXX - XXX, XXX - XXX, Q. V. B. E. I. Č.. E.. XXX-XXX, M. A. V. I. Č.. E.. XXX-XXX, Q. I. L. Ú. I. Č.. XXX-XXX, XXX-XXX, Q. I. R. B. I. Č.. XXX-XXX, Q. I. K. I. Č.. XXX-XXX, Q. I. Č. I. Č.. XXX-XXX, Q. I. V. I. Č.. E.. XXX- XXX, Q. I. V. Č.. XXX-XXX, Q. I. Q. Č.. XXX-XXX, Q. Q. X. XXX-XXX, Q. I. V. I. Č.. XXX-XXX, Q. R. I. X. I. Č.. XXX- XXX, Q. I. L. - I. X. I. Č.. XXX-XXX, Q. I. V. E. č. l. 922-951, výpis z katastra z č. l. 952, výpis z obchodného registra čl. 953-955, výpis zo živnostenského registra z č. l. 956 - 957, prehľad o predaných vozidlách čl. 958-960, podanie obvinenej z čl. 961-989, správa z mesta Rožňava, odpis z RT z čl. 1017-119, podanie z čl. 221-222, odpis RT zo dňa 5.3.2014.
Zhodnotením všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti súd konštatuje, že obžalovaná poprela svoju vinu t. j. spreneveru finančných prostriedkov, ktoré prevzala za predmetné vozidla. Jej obhajoba spočíva v tom, že v danom období nemala dostatok peňažných prostriedkov na splatenie všetkých svojich záväzkov a preto prostriedky, ktoré prevzala za predmetné vozidla použila na úhradu tých záväzkov, ktoré boli podľa obžalovanej nevyhnutné na zabezpečenie ďalšieho obchodno- podnikateľského chodu jej spoločnosti. O tom, že nemala úmysel prisvojiť si peňažné prostriedky, ktoré jej boli zverené má svedčiť podľa obžalovanej aj skutočnosť, že v období, pre ktoré je trestne stíhaná, uskutočnila aj predaj ďalších motorových vozidiel, ktorých počet násobne prevyšuje počet vozidiel, pre ktoré je stíhaná, pričom za tieto vozidla riadne zaplatila A - dílerovi, nikdy ani vo vzťahu ku A- dílerovi nespochybňovala, že má záväzky z nevyplatených motorových vozidiel, vždy komunikovala a spolupracovala s poškodeným pri riešení splnenia týchto záväzkov, ako napríklad uznala tieto záväzky, dohodla zaplatenie peňažného záväzku v splátkach, záväzok obchodnej spoločnosti zabezpečila svojim osobným majetkom, rovnako tak k zabezpečovaniu týchto záväzkov pristúpil aj jej manžel so svojim vlastným osobným majetkom. Z uvedeného súd vyvodzuje, že zabezpečením tohto ďalšieho chodu spoločnosti, si zrejmé obžalovaná chcela zabezpečiť do budúcna ďalší príjem peňažných prostriedkov, ktoré teoreticky asi v čase zlepšenia finančnej situácie obchodnej spoločnosti I. Q..J..H.. mohli obžalovanej poslúžiť aj na vyplatenie kúpnych cien A - dílerovi. Obhajoba obžalovanej spočívajúca v tom, že v danom období nemala dostatok peňažných prostriedkov súd nemohol preveriť napriek tomu, že táto jej obrana bola predmetom preskúmavania a to vykonaním znaleckého skúmania. Bohužiaľ ako uviedla samotná znalkyňa neboli jej predložené všetky potrebné účtovné doklady, preto nemohla dospieť k relevantným údajom, čo sa týka ekonomickej situácie spoločnosti obžalovanej v posudzovanom období. Znalkyňa sa dopracovala k určitým záverom, avšak tieto závery súd nepovažuje za použiteľné v trestnom konaní a nemôže sa o ne oprieť pri svojom rozhodovaní. Napokon súd posúdil túto okolnosť, teda či obžalovaná mala alebo nemala dostatok peňažných prostriedkov na úhradu všetkých svojich záväzkov, ako istú skutkovú pochybnosť, ktorá nebola odstránená vykonanými dôkazmi, avšak pre svoje konečné rozhodnutie a posúdenie daného prípadu, prakticky súd ani nepotreboval poznať skutočností, ktoré mali byť objasnené vykonaným znaleckým skúmaním. Súd prihliadol aj k námietke obžalovanej, že
išlo len o ojedinelé nezaplatenie za vozidla, nakoľko v danom období bolo predaných množstvo ďalších vozidiel, za ktoré bolo riadne zaplatené poškodenému. Uvedené tvrdenie obžalovanej sa skutočne aj preukázalo a to na základe zoznamu vozidiel, ktoré v období od januára 2010 do júna 2011 boli poškodeným dodané spoločnosti obžalovanej prostredníctvom poškodeného a boli aj reálne uhradené. Tento zoznam poskytol poškodený a nachádza sa na č. l. 387 - 389. Z uvedeného zoznamu vyplýva, že v danom období bolo riadne zaplatených 115 vozidiel. Avšak ani to, že za väčšie množstvo vozidiel obžalovaná v kritickom období zaplatila, nevníma súd ako dostatočné na vyvrátenie viny obžalovanej. Ak totiž postupujeme v tomto zozname vyplatených faktúr a spojíme si ho so zoznamom nezaplatených faktúr na č. l. 335,336, akosi prirodzene sa natíska otázka, prečo ak obžalovaná nemala dostatok peňazí na vyplatenie faktúry č. 31000322 znejúcej na sumu 27 569,97 €, splatnú dňa 10.5.2010, ako to, že mala dňa 13.5.2010 dostatok peňazí na zaplatenie dvoch faktúr a to faktúru č. 31000330 a faktúru č. 31000333 v celkovom objeme 33971,83 € . Obdobne sa môžeme pýtať aj na ďalšie faktúry, ktoré neboli zaplatené, ako to, že obžalovaná pár dni po splatnosti nezaplatenej faktúry, má prostriedky na zaplatenie nasledujúcej faktúry a prečo tieto prostriedky nepoužila na úhradu faktúry, ktorej splatnosť nastala skôr. Zistené sporadické nezaplatenie faktúry (raz za mesiac alebo za dva mesiace) vyvoláva skôr dojem, akoby sa malo pozabudnúť sem tam na niektorú faktúru.
Z prečítaných výpovedi svedkov, ktorí si v spoločnosti obžalovanej kúpili predmetné motorové vozidla, ako aj z jednotlivých s danými obchodnými prípadmi súvisiacimi listinnými dôkazmi, ako sú faktúry, dodacie listy apod. je nepochybne dokázané, že uvedení svedkovia za svoje vozidla obchodnej spoločnosti zaplatili riadne celú kúpnu cenu. To znamená, že zo všetkých predajov obžalovaná prevzala kúpne ceny či už priamo od svedkov alebo, v prípadoch, ak sa nadobudnutie vozidla riešilo cez leasing, od leasingovej spoločnosti. Ani samotná obžalovaná v priebehu konania hlavného pojednávania nespochybňovala skutočnosť, že prostriedky za predané vozidla skutočne nadobudla. Na druhej strane súd nemá žiadnu pochybnosť, že obžalovaná za predmetné vozidla nevyplatila faktúry poškodenému, nakoľko uznala tieto záväzky.
Pre posúdenie celého prípadu súd považuje za najpodstatnejšie posúdiť, či peňažné prostriedky boli vo vlastníctve obchodnej spoločnosti a teda či obžalovaná bola oprávnená peňažné prostriedky, ktoré prevzala za tieto motorové vozidla použiť na zabezpečenie chodu spoločnosti. Teda či došlo k prisvojeniu si, či išlo o vlastné či o cudzie peňažné prostriedky. Pre zodpovedanie týchto otázok je potrebné poznať aký právny vzťah bol medzi spoločnosťou obžalovanej a poškodeným. Medzi obchodnou spoločnosťou I. Q..J..H.. a poškodeným bola uzavretá Partnerská zmluva J. dňa 1.7.2005, Ročný dodatok k partnerskej zmluve platný pre rok 2008 a Partnerská zmluva Dacia zo dňa 1.9.2005. V článku XVIII Partnerskej zmluvy J. sa zmluvné strany dohodli, že vlastnícke právo k Novým vozidlám J. a náhradným dielom J. prechádza na zmluvného partnera RM. (I. Q..J..o.) až úplným zaplatením kúpnej ceny, a to vrátane príslušenstva. Obdobné dojednanie sa nachádza aj v Partnerskej zmluve Dacia. Z výpovede obžalovanej, a zhodne tak aj z výpovede splnomocnenca poškodeného a svedkyne D.. A. vyplynulo, že vozidlo mohlo byť vydané zákazníkovi až po úplnom uhradení kúpnej ceny vozidla nielen obžalovanej ale až poškodenému. Sama obžalovaná priznala, že v praxi sa to nedodržiavalo, pretože zákazníci boli nedočkaví a preto vozidla vydávala hneď potom, čo jej zaplatili kúpnu cenu. Teda vydávala zákazníkovi vozidlo, ktoré ešte nebolo v jej vlastníctve, ale bolo vo vlastníctve inej osoby, buď poškodeného alebo importéra. Pri ďalšej analýze priebehu predaja vozidiel súd dospel k poznaniu, že v čase, keď obžalovaná predávala vozidlo zákazníkovi, išlo de iure o cudziu vec, teda predávala cudziu vec vo vlastnom mene, za čo mala nárok na províziu. Práve tieto znaky boli signifikantné pre to, že súd posúdil tento vzťah medzi obžalovanou a poškodeným ako komisionársku zmluvu podľa § 577 - 590 Obchodného zákonníka (ďalej len ako „ObZ“). Zmysle § 585 ObZ komisionár je povinný bez zbytočného odkladu previesť na komitenta práva získané pri zariaďovaní záležitosti a vydať mu všetko, čo pritom získal, a komitent je povinný ich prevziať. Fakticky aj takto to bolo podľa výpovede obžalovanej a splnomocnenca dojednané t. j., že obžalovaná bola povinná vyplatiť faktúru, ktorú jej k danému vozidlu poslal poškodený a až po jej uhradení bola oprávnená vozidlo vydať zákazníkovi. Vychádzajúc z citovaného ustanovenia § 585 ObZ má súd za to, že obžalovaná bola povinná peňažné prostriedky, ktoré prevzala od zákazníkov za predaj vozidiel, a ktoré neboli v jej vlastníctve, odovzdať poškodenému, teda vyplatiť faktúry, ktoré jej vyfakturoval za tieto vozidla poškodený, nakoľko to boli peňažné prostriedky pre poškodeného a teda cudzia vec a nemohla ich použiť na plnenie svojich iných záväzkov. Tým, že obžalovaná tieto prostriedky, ktoré neboli jej, použila na splnenie svojich vlastných záväzkov voči iným veriteľom, si ich vlastne prisvojila, čím podľa názoru súdu naplnila všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery v zmysle § 213 ods. 1 Tr. zákona.
Obžaloba kládla za vinu obžalovanej to, že v obžalobe popísaným konaním mala spreneveriť finančné prostriedky z predaja 27 motorových vozidiel. Zo správy poškodeného z č. l. 335,336, v ktorej poškodený orgánu činnému v trestnom konaní oznamuje celkový počet, typ a hodnotu vozidiel, ktoré boli dodané spoločnosti obžalovanej a neboli vysporiadané k 15.8.2011 vyplýva, že poškodený evidoval celkovo 29 kusov vozidiel, ktoré neboli spoločnosťou obžalovanej vysporiadané. Súd konfrontoval tento zoznam s výpoveďami jednotlivých svedkov a s listinnými dôkazmi, ktoré sa vzťahovali k týmto vozidlám a zistil, že pokiaľ ide o prvé vozidlo z tohto zoznamu - Megane M3K Expression, motorizácia 1,6 16 V, 110K, toto vozidlo si kúpil svedok A.ý, ktorý uzavrel kúpnu zmluvu na toto vozidlo so spoločnosťou Q. Q.. Q. J..H.., kúpnu cenu svedok zaplatil v hotovosti do pokladne spoločnosti Q. Q.. Q. J..H.. na Vozárovej ulici v Barci, svedčí o tom aj pokladničný doklad na č. l. 280, svedok si toto vozidlo aj prevzal v spoločnosti SWAM spol. s.r.o.. Preto súd toto vozidlo nezahrnul do skutku a o dlh 15 000,01 €, ktorý poškodený evidoval k tomuto vozidlu voči spoločnosti obžalovanej znižoval celkovú výšku škody, ktorá mala byť daným trestným činom spôsobená poškodenému.
Ďalšia nezrovnalosť, ktorú súd zistil pri vykonávaní dôkazov sa týka vozidla uvedeného v citovanom zozname pod por. č. 15. Ide o vozidlo Koleas KOL Dynamique, motorizácia 2,0dCi 150 k. V spisovom materiály, ktorý tvorí obsah vyšetrovacieho spisu nebol zabezpečený žiadny dôkaz, či už osobný alebo vecný, ktorý by sa vzťahoval k predmetnému vozidlu. Vzhľadom k uvedenému súd aj toto vozidlo vylúčil zo skutku a tiež o sumu, ktorá bola uvedená pri tomto vozidle (26 872,62 €) znižoval škodu spôsobenú daným trestným činom.
Vo vzťahu k vozidlu č. 10 Koleos KOL Dynamique motorizácia 2,0dCi 150 K, poškodený v citovanom zozname uvádza dlh 18 264,19 €, napriek tomu že faktúra vystavená k tomuto vozidlu na č. l. 360 znie na sumu 25 264,19 € a podobne tak aj pokiaľ ide o vozidlo pod por. č. 19 Duster DUS Arctica, motorizácia 1,5dCI, 110 K poškodený uvádza dlh 4670,49, napriek tomu, že na faktúre k tomuto vozidlu na č. l. 375 je uvedená suma 15 355,09 €. Súd túto nezrovnalosť preveroval u svedkyni Q., ktorá k tomuto rozdielu uviedla, že pri vyčísľovaní škody mohla byť zaplatená nejaká záloha, alebo mohlo to byť započítané dobropisom. Keďže sa svedkyňa nevedela bližšie vyjadriť k tomuto rozdielu, súd pre potreby určenia výšky škody vychádzal z tej výšky, ktorú si poškodený vyčíslil v danom zozname, nakoľko ide o vyčíslenie v prospech obžalovanej oproti príslušným faktúram a navyše nebolo vylúčené, že k takejto čiastočnej úhrade nemohlo dôjsť konaním obžalovanej pred začatím trestného stíhania.
Ostatné vozidla uvedené v zozname na č. l. 335,336 boli podchytené výpoveďami svedkov a príslušnými listinnými dôkazmi, teda súd nezistil žiadnu pochybnosť ohľadom ich existencie a predaja spoločnosťou obžalovanej. Preto súd vychádzajúc z uvedeného zoznamu konštatuje, že poškodený identifikoval v skutočnosti celkovo 28 kusov vozidiel, ktoré dodal spoločnosti obžalovanej a neboli vysporiadané, nakoľko v poradovom číslovaní týchto vozidiel je chyba, pretože došlo k preskočeniu poradového čísla 12. Teda aj keď poškodený vyčíslil podľa poradového číslovania 29 vozidiel, správne ich bolo len 28, pričom suma, ktorú vyfakturoval poškodený za tieto vozidla predstavuje 362 561,57 €. Túto sumu súd znižoval z vyššie uvedených dôvodov o sumu za dve vozidla - vozidlo č. 1 a č. 15 (správne 14) t. j. o sumu 15 0006,01€ a 26 872,62 € a dostal sumu 320 682,84 € a túto škodu súd uviedol aj do skutkovej vety svojho meritórneho rozhodnutia. Ide o sumu, ktorú obžalovaná nevyplatila poškodenému za 26 vozidiel. V zmysle § 125 ods. 1 Trestného zákona škoda vo výške 320 682,84 €, predstavuje škodu veľkého rozsahu, nakoľko dosahuje zhruba 1205-násobok malej škody. Táto výška škody bola určujúca pre použitie kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu. Poškodený si v prípravnom konaní uplatnil riadne a včas škodu vo výške 357 083,90 €. Táto suma sa dostala aj do skutku uvedeného v obžalobe. Podaním na č. l. 1132,1133 poškodený upravil výšku škody na 339 438,38 €. O Túto sumu súd znížil o sumy za vozidla č. 1 a č. 15 na zozname na č. l. 335,336 a dostal sumu 297559,75 € a túto sumu priznal poškodenému ako náhradu škody spôsobenej nevyplatením 26 vozidiel dodaných obchodnej spoločnosti obžalovanej.
Ak zhrnieme vyššie uvedené úvahy a hodnotenia dôkazov jednotlivo a aj v ich vzájomných súvislostiach, má súd za dôkazne jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaná svojim konaním naplnila všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona. V dôsledku toho, že obžalovaná zisteným sktukom spôsobila škodu vo výške 320 682,84 €, súd podriadil skutok obžalovanej pod kvalifikovanú skutkovú podstatu trestného činu sprenevery teda subsumoval skutok pod § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona.
Určenie druhu a výmery trestu
Pri určovaní druhu a výmery trestu súd bral do úvahy spôsob spáchania skutku, význam spôsobeného následku, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti.
Bolo nepochybne preukázané, že obžalovaná spáchala skutok, ktorý súd podriadil pod skutkovú podstatu zločinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, pričom ide o útok proti majetku inej osoby, ktorým obžalovaná úmyselne spôsobila poškodenému ťažší následok v podobe škody veľkého rozsahu.
Pri posudzovaní osoby páchateľa, jeho pomerov a možností jeho nápravy v zmysle § 34 ods. 4 Tr. zákona sa súd opieral o nasledujúce, na hlavnom pojednávaní prečítané listinné dôkazy: · charakteristiku z mesta Rožňava z č. l. 1017 · odpis z registra trestov obžalovanej zo dňa 5.3.2015, z ktorého je zrejmé, že obžalovaná nebola doposiaľ trestne odsúdená.
Z vykonaných dôkazov mal súd za preukázané, že obžalovanú možno hodnotiť ako osobu, ktorá doposiaľ viedla riadny život, nebola trestne odsúdená a v mieste svojho pobytu nie sú o nej známe žiadne negatívne prejavy. Od roku 2004 je spoločníčkou a konateľkou obchodnej spoločnosti I. Q..J..H.. s miestom podnikania v Rožňave. Odhliadnuc od predmetného skutku, obžalovaná vedie riadny usporiadaný život, v súlade so spoločenskými očakávaniami, pričom pozitívne bola hodnotená aj svojou zamestnankyňou svedkyňou F..
U obžalovanej súd právne kvalifikoval jej konanie ako zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, za ktorý zákon stanovuje tresnú sadzbu trestu odňatia slobody od 10 - 15 rokov.
Ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. j) Tr. zákona súd posúdil to, že obžalovaná viedla riadny život. Súd nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť. Teda v danom prípade ide o prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností, čo odôvodňuje postup v zmysle § 38 ods. 3 Tr. zákona. Preto súd upravoval zákonom ustanovenú trestnú sadzbu 10 - 15 rokov tak, že znižoval hornú hranicu o jednu tretinu t. j. o 20 mesiacov. Po úprave súd dostal trestnú sadzbu v rozpätí od 10 do 13 rokov a 4 mesiace.
Pri ukladaní druhu a výmery trestu súd prihliadal na skutočnosť, že obžalovaná sa svojej zodpovednosti za spôsobenú škodu nevyhýbala a to ešte pred začatím trestného stíhania. Podľa výpovedí svedkov a listinných dôkazov obžalovaná spolupracovala s poškodeným pri hľadaní riešenia splatenia svojich záväzkov, uznala svoje záväzky, pristúpila aj na splatenie záväzku v splátkach, dokonca zabezpečila splnenie záväzku svojej obchodnej spoločnosti svojim osobným majetkom. Nevyhýbala sa kontaktu s poškodeným, neušla na neznáme miesto, nezbavovala sa svojho osobného majetku, nezatajovala svoj majetok pred poškodeným a pod. Takýto postoj páchateľa k spôsobenej škode nie je bežný a zasluhuje si osobitnú pozornosť. Doposiaľ sa súd nestretol s prípadom, aby páchateľ majetkovej trestnej činnosti, kde dlžníkom je obchodná spoločnosť, poskytol celý svoj osobný majetok na to, aby v prípade, že veriteľ nebude schopný sa uspokojiť z majetku dlžníka - právnickej osoby, mal možnosť dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku spoločníka. Uvedené svedčí o vyššej miere charakterových vlastností a zodpovednosti obžalovanej, ako aj o tom, že prakticky v dôsledku týchto právnych úkonov ostala nemajetná, čo súd posudzuje ako veľmi významnú skutočnosť ohľadom jej pomerov. Práve tieto pomery obžalovanej viedli súd k tomu, že považoval ukladanie trestu v rámci upravenej trestnej sadzby od 10 -13 rokov a 4 mesiacov za neprimerane prísne a že na ochranu spoločnosti postačí aj trest kratšieho trvania. Súd rešpektujúc obmedzenie ustanovenia § 39 ods. 3 psím. c) Trestného zákona ukladal trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby, teda pod 10 rokov. Napokon súd za primeraný a spravodlivý uznal trest vo výmere 6,5 roka. Vzhľadom k tomu, že obžalovaná je prvopáchateľkou a v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu nebola vo výkone trestu odňatia slobody, za úmyselný trestný čin, súd zaradil obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Uvedený trest podľa názoru súdu bude dostatočne pôsobiť na obžalovanú, aby viedla riadny život, pričom sa dosiahne aj účinné predchádzanie protiprávnych činov a bude primerane chránená aj spoločnosť. Zároveň súd očakáva, že odsúdenie v tejto veci, bude plniť aj svoju funkciu v oblasti generálnej prevencie a vyšle podnikateľskej sfére jasný signál o tom, že riadne a včasné plnenie
zmluvných záväzkov dlžníkmi je prvoradým predpokladom riadneho fungovania podnikateľskej sféry a spoločnosti na tomto riadnom fungovaní naozaj záleží.
Čo sa týka nároku poškodeného. Súd vyššie rozviedol ako postupoval pri vyčíslení škody a v akej výške si poškodený uplatnil svoj nárok. Keďže súd uznal obžalovanú za vinnú zo spáchania skutku, pre ktorého právnu kvalifikáciu bola výška škody absolútne nevyhnutná, súd nevidel dôvod nepriznať poškodenému škodu v takej výške, v akej bola preukázaná v rámci vykonaného dokazovania jednotlivými dôkazmi. V takejto výške súd aj priznal poškodenému nárok na náhradu škody. Vo zvyšnej časti, ktorú si poškodený radne a včas uplatnil súd odkázal poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie, nakoľko vzhľadom na predmet konania by preukazovanie opodstatnenosti škody v tejto zvyšnej časti vyžadovalo vykonávať ďalšie dokazovanie, ktoré nie je potrebné pre rozhodnutie o vine a treste a zbytočne by trestné stíhanie obžalovanej predĺžilo. prisvojila si cudziu vec, ktorá jej bola zverená a spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie a to do 15 dní od oznámenia rozsudku. Oznámením rozsudku je jeho vyhlásenie v prítomnosti toho, komu tre- ba rozsudok doručiť. Odvolanie sa podáva na Okresnom súde Košice - okolie. O odvolaní rozhoduje Krajský súd Košice - okolie.