Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

29C/31/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

2

Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dianou Vlčkovou v právnej veci žalobcu: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D. o zaplatenie 82,33 Eur s prísl. takto

rozhodol:

6

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 82,33 EUR s 5 % úrokom z omeškania ročne od 31.7.2020 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Nárok na náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

4

Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 29.04.2022 žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie 82,33 Eur s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 31.07.2020 do zaplatenia.

Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 30.06.2020 vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX vo výške 82,33 Eur splatná do 30.07.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení ÚZ Kancelárie NR SR Častá – Papiernička za obdobie od 01.05.2020 do 07.05.2020.

Dňa 06.07.2020 bola žalovaným prevzatá doporučená zásielka s faktúrou. Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil, žalobca zaslal žalovanému výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia tejto faktúry. Nakoľko žalovaný opätovne neuhradil pohľadávku štátu, zaslal žalovanému ďalšiu výzvu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 18.02.2020. Uvedená doporučená listová zásielka bola žalovaným prevzatá dňa 25.02.2022.

Ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osobe v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinnosti uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ustanovenia je aj podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami SR (Nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. ).

Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastáva názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto postupoval v súlade s vyššie uvedenými platnými ustanoveniami.

Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.

Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia a na základe skutkových tvrdení žalobcu, oboznámením faktúry, ako aj ďalších listinných dôkazov, zistil tento skutkový stav:

Žalobca faktúrou č. 5060062588 vyúčtoval žalovanému náklady za stravu počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení ÚZ Kancelárie NR SR Častá – Papiernička za obdobie od 01.05.2020 do 07.05.2020 vo výške 82,33 Eur s dátumom splatnosti 30.07.2020. Žalovaný mal faktúru prevziať dňa 06.07.2020. Žalovaný na výzvy žalobcu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020 a 18.02.2022 nereagoval.

Úrad verejného zdravotníctva SR z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie opatrením č. OVP 3712/2020 zo dňa 17.04.2020 nariadil všetkým osobám, ktoré od 20.04.2020 od 7:00 hod. vstúpia na územie SR izoláciu v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú a vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19.

Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovaného v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 Zák. o ochrane verejného zdravia.

Z hypotézy ust. § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia, alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca si plnil povinnosti uložené mu zákonom o ochrane zdravia podľa § 12 ods. 2 písm. f) citovaného zákona.

Ústavný súd v náleze v bode 109 a 110 nálezu uviedol, že hoci samotný § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti, ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám o sebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) Zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje Úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) Zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nie len z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá zahŕňa odkaz

na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia, či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia.

Z tohto dôvodu aj napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochorenia a sám o sebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj § 48 ods. 4 Zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahu do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladne so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte článku 13 ods. 1 a 2 SR. Preto situácia, v ktorej Zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa Zákona o ochrane z verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písm. f) predmetného ustanovenia.

Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tieto nastávajú v prípade, ak sú spojené v tom čase s účinným oprávnením Úradu verejného zdravotníctva nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 Zákona o ochrane zdravia.

Podľa § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením Úradu verejného zdravotníctva, znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu, rovnako aj Ústavnému súdu SR v bode 157 nálezu ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek povinností, nie len povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napr. aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie a podobne. Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v uvedenom náleze vyplýva, že ustanovenie Zákona o ochrane verejného zdravia, má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi poskytovateľom služieb a jeho prijímateľom, osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ust. Zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe uložil a v povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené.

Ako vyplýva z citovaného nálezu Ústavného súdu SR, uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napr. o náklady z titulu kúpy respirátorov, dezinfekcie, a teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady s tým súvisiace však žalovanej vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené jej opatrením Úradu verejného zdravotníctva. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok okamihom zaplatenej kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa a nasledujúceho , nie však na základe ustanovenia Zákona o ochrane verejného zdravia.

Rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanému. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie pohľadávku, ktorá patrila poskytovateľovi služby v karanténnom zariadení. Podľa žalobcu, čo sporné nebolo, tento uhradil poskytovateľovi služby náklady za stravu žalovaného počas jeho umiestnenia v karanténnom zariadení. Žalovaný bol subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie. Keďže tak neurobil, a túto povinnosť za neho splnil žalobca, čím jeho dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovaného voči žalobcovi bezdôvodné obohatenia podľa . To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovaného k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnil sám. V tomto smere je irelevantné, že poskytovateľ stravy si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle zákona o ochrane verejného zdravia, bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane žalovaného.

Súd ani v zmysle nálezu Ústavného súdu SR nezistil, žeby náklady na stravu vo výške 82,33 Eur za rozhodné obdobie boli zjavne disproporčné voči žalovanému. Zároveň ide o primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie, teda v bežnom živote.

Keďže žalovaný pohľadávku žalobcu v lehote splatnosti neuhradil, súd vyhovel žalobe o zaplatenie 82,33 Eur s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne určeným v súlade s ust. Nariadenia vlády č. odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry.

Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa tak, že nárok na náhradu trov konania stranám priznaný nebol. Úspešnému žalobcovi trovy konania nevznikli a žalovaný bol v konaní neúspešný.

Poučenie:

2

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.

Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa , odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa , odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.