Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_29C-45-2022.pdf
PDF · 83.68 KB
Case nature
Area
Subarea
29C/45/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudkyňou JUDr. Dianou Vlčkovou v právnej veci žalobcu: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX XX C. o zaplatenie 91,- Eur s prísl. takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 91,- EUR s 5 % úrokom z omeškania ročne od 10.9.2020 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Nárok na náhradu trov konania stranám sporu n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Žalobca žalobou doručenou súdu dňa 27.05.2022 sa voči žalovanému domáhal zaplatenia 91,- Eur s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne od 10.09.2020 do zaplatenia.
Žalobu odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 10.08.2020 vystavená faktúra č. 3060087537 vo výške 91,- Eur splatná do 09.09.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení hotel Arman za obdobie od 26.05.2020 do 01.06.2020. Uvedená doporučená listová zásielka bola žalovaným prevzatá dňa 17.08.2020.
Keďže žalovaný pohľadávku štátu v lehote splatnosti faktúry neuhradil, bola žalovanému zaslaná výzva na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020 na zaplatenie dlžnej sumy do 30 dní od vystavenia výzvy. Ďalšiu výzvu žalobca zaslal žalovanému dňa 16.02.2022, avšak na obe výzvy nereagoval.
Ustanovenie § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osobe v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinnosti uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je fyzická osoba povinná znášať. Uloženie povinnosti podľa ustanovenia § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z.z. je aj podľa Ústavného súdu SR v súlade s ustanoveniami Ústavy SR (Nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. PL ÚS 4/2021).
Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Žalobca zastáva názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení, a preto postupoval v súlade s vyššie uvedenými platnými ustanoveniami.
Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
Súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 177 ods. 2 písm. a) CSP a na základe skutkových tvrdení žalobcu, oboznámením faktúry, ako aj ďalších listinných dôkazov, zistil tento skutkový stav:
Žalobca faktúrou č. 3060087537 vyúčtoval žalovanému náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení Hotel Arman za obdobie od 26.05. do 01.06.2020 vo výške 91,- Eur s dátumom splatnosti 09.09.2020, ktorú prevzal dňa 17.08.2020. Na ďalšie výzvy žalobcu na úhradu pohľadávky štátu zo dňa 19.10.2020 a 16.02.2022 žalovaný nereagoval.
Vláda SR vyhlásila podľa § 8 zák. č. 42/1994 Z.z. počnúc dňom 12.03.2020 od 6.00 hod. mimoriadnu situáciu. Úrad verejného zdravotníctva SR opatrením zo dňa 16.05.2020 pod č. OLP3992/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného zdravia s poukazom na ust. § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) predmetného zákona, nariadil všetkým osobám, ktoré sa od 18.05.2020 vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, izoláciu v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR a to na dobu 14 dní.
Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovaného v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 Zák. o ochrane verejného zdravia.
Z hypotézy ust. § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia, alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca si plnil povinnosti uložené mu zákonom o ochrane zdravia podľa § 12 ods. 2 písm. f) citovaného zákona.
Ústavný súd v náleze PL.ÚS 4/2021 v bode 109 a 110 nálezu uviedol, že hoci samotný § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti, ani neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám o sebe žiadnym spôsobom nezasahuje do osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) Zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje Úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť Regionálneho úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) Zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nie len z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na § 12 ods. 2 písm.
f) Zákona o ochrane verejného zdravia, či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4 písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia.
Z tohto dôvodu aj napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia v časti o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych opatreniach obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie ochorenia a sám o sebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj § 48 ods. 4 Zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahu do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu javiť ako formálne súladne so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy do ľudských práv v kontexte článku 13 ods. 1 a 2 Ústavy SR. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 Zákona o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods. 2 Zákona o ochrane z verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písm. f) predmetného ustanovenia.
Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tieto nastávajú v prípade, ak sú spojené v tom čase s účinným oprávnením Úradu verejného zdravotníctva nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 Zákona o ochrane zdravia.
Podľa § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby, ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením Úradu verejného zdravotníctva, znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu, rovnako aj Ústavnému súdu SR v bode 157 nálezu PL.ÚS 4/2021 ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek povinností, nie len povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napr. aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie a podobne. Aj z argumentácie Ústavného súdu SR v uvedenom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia, má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi poskytovateľom služieb a jeho prijímateľom, osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ust. § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe uložil a v povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené.
Ako vyplýva z citovaného nálezu Ústavného súdu SR, uvedené ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napr. o náklady z titulu kúpy respirátorov, dezinfekcie, a teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady s tým súvisiace však žalovanej vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené jej opatrením Úradu verejného zdravotníctva. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok okamihom zaplatenej kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa § 588 a nasledujúceho Občianskeho zákonníka, nie však na základe ustanovenia § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia.
Rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanému. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie pohľadávku, ktorá patrila poskytovateľovi služby v karanténnom zariadení. Podľa žalobcu, čo sporné nebolo, tento uhradil poskytovateľovi služby náklady za stravu žalovaného počas jeho umiestnenia v karanténnom zariadení. Žalovaný bol subjektom, ktorý niesol hmotnoprávnu povinnosť znášať náklady za stravu podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia počas nariadenej izolácie. Keďže tak neurobil, a túto povinnosť za neho splnil žalobca, čím jeho dlh voči prevádzkovateľovi zariadenia zanikol, vzniklo na strane žalovaného voči žalobcovi bezdôvodné obohatenia podľa § 454 Občianskeho zákonníka. To spočívalo v tom, že nedošlo na strane žalovaného k zmenšeniu jeho majetkových hodnôt vo výške plnenia za stravu, ku ktorému by inak došlo, ak by plnil sám. V tomto smere je irelevantné, že poskytovateľ stravy si nárok uplatnil voči žalobcovi, pretože v zmysle § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia, bolo hmotnoprávnou povinnosťou znášať náklady na stravu na strane žalovaného. Súd ani v zmysle Nálezu Ústavného súdu SR nezistil, že by náklady za stravu vo výške 91,- Eur za rozhodné obdobie boli zjavne disproporčné voči žalovanému. Zároveň ide o primeranú položku stravného, ktorá zjavne nepresahuje výšku nákladov na stravu dospelej osoby mimo nariadenej izolácie, teda v bežnom živote.
Keďže žalovaný pohľadávku žalobcu v lehote splatnosti neuhradil, súd vyhovel žalobe o zaplatenie 91,- Eur s 5 %-ným úrokom z omeškania ročne určeným v súlade s ust. § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. odo dňa nasledujúceho po splatnosti faktúry od 10.09.2020 do zaplatenia.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na náhradu trov konania stranám priznaný nebol. Úspešnému žalobcovi trovy konania nevznikli a žalovaný bol v konaní neúspešný.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Prešov.
Podľa § 365 ods. 1 CSP, odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 365 ods. 2 CSP, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 CSP, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku. Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie exekúcie podľa exekučného poriadku.