Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20Co-57-2022.pdf
PDF · 88.91 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/57/2022
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: Fakultná nemocnica s poliklinikou J. A. Reimana Prešov, so sídlom Hollého 14, 081 81 Prešov, IČO: 00 610 577, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOGA a spol., s.r.o., so sídlom Kupeckého 4, 040 01 Košice, proti žalovanému: S. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, XXX XX J., o zaplatenie 10,- eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov sp.zn. 16C/93/2021-22 zo dňa 30.08.2022, takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje sa rozsudok vo výroku II.
II. Stranám sporu sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „ I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 10 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne z tejto sumy od 18.11.2019 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, ale trovy právneho zastúpenia najviac vo výške sumy istiny priznanej výrokom I. tohto rozsudku, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške týchto trov.“
Svoje rozhodnutie okrem iného okresný súd vo vzťahu k náhrade trov konania odôvodnil tým, že žalobou doručenou súdu dňa 09.12.2021 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 10,- eur s príslušenstvom ako aj trov konania z toho dôvodu, že žalobca poskytol žalovanému dňa 07.11.2019 zdravotnú starostlivosť - v rámci ústavnej pohotovostnej služby, pričom žalovaný neuhradil zákonný poplatok vo výške 10,- eur. Dňa 07.11.2019 došlo zo strany žalobcu k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti žalovanému, čo žalovaný nerozporoval. Výzvou zo dňa 07.11.2019 žalobca vyzval žalovaného o úhradu sumy 10,- eur za poskytnutú zdravotnú starostlivosť. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie zistený skutkový stav ako aj citované právne ustanovenia mal za to, že žalobca preukázal dôvodnosť svojho nároku, pričom žalovaný tvrdenie žalobcu nijako nepoprel, teda súd mal zistený skutkový stav za nesporný, preto žalobe vyhovel. Žalovaný sa podľa názoru súdu prvej inštancie dostal do omeškania po uplynutí lehoty 10 dní od prevzatia výzvy (07.11.2019), kde je uvedené, že sumu je potrebné uhradiť v lehote do 10 dní, teda do 17.11.2019, preto súd priznal žalobcovi aj úrok z omeškania z priznanej sumy od 18.11.2019. O trovách konania rozhodol podľa § 251 a § 255 CSP. Ďalej svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že Civilný sporový poriadok už nemá ustanovenie obdobné § 150 ods. 2 CSP ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. Rovnaký účinok však možno dosiahnuť aj aplikáciou § 251 CSP, že sa hradia iba odôvodnené a účelne vynaložené výdavky.
V rámci právnej argumentácie týkajúcej sa náhrady trov konania súd analogicky poukazuje na nález Ústavného súdu ČR vo veci sp.zn. III. ÚS 2985/14 uviedol: „Právo žalující strany domáhat se svého nároku u soudu a využít k tomu služeb advokáta nezbavují obecný soud povinnosti brát na zřetel všechny relevantní okolnosti pro posouzení výše účelně vynaložených nákladů žalobce při vymáhání bagatelní pohledávky. Relevantní okolnosti je třeba vyhodnotit ústavně konformním způsobem, tedy racionálně a srozumitelně, s respektem k výkladu provedeným Ústavním soudem ohledně posuzování výše nákladů v tzv. formulářových žalobách, kdy je vedle obecně použitelných obratů prováděna jen konkretizace osobních údajů žalované strany, čísla linky prostředku hromadné dopravy, data jízdy, variabilního symbolu tzv. hlášenky revizora a kopie této listiny. Ústavný súd ČR ďalej vo svojom rozhodnutí sp.zn. I. ÚS 3372/11 uviedol, že: „Právní řád a jeho interpretace Ústavním soudem soudům zachovává prostor, aby ve svých rozhodnutích zohlednily nejen okolnosti průběhu řízení, ale i případné chování účastníků a jejich poměry konstituované ještě před jeho zahájením (viz ustanovení § 143, § 147 odst. 1, § 150 a § 151 odst. 2 o. s. ř.). Soudy při rozhodování o náhradě nákladů řízení jsou povinny posoudit účelnost právního zastoupení žalobce, zvláště ve specifických případech, kdy jde
- zaprvé o řízení, v němž proti rozsudku nalézacího soudu není odvolání přípustné (řízení o tzv. bagatelní věci),
- zadruhé jednotlivé žaloby se v zásadě liší jen údaji o žalovaných a žalované částce (jde o tzv. formulářovou žalobu),
- zatřetí jde o pohledávky ze smluv, kde jednou ze stran byl spotřebitel,
- začtvrté jde o smlouvu, nebo podmínky jiného právního důvodu k plnění, při nichž je spotřebitel fakticky vyloučen z možnosti sjednat si je s jiným obsahem (typicky půjde zejména o smlouvy o přepravě, dodávce tepla nebo energií, spotřebitelském úvěru, běžném účtu, o poskytování služeb informační společnosti, o poskytování služeb elektronických komunikací, o pojistné smlouvy, o regulační poplatek podle zákona č. 48/1997 Sb., o veřejném zdravotním pojištění a o změně a doplnění některých souvisejících zákonů).“ Súd prvej inštancie je teda presvedčený, že vzhľadom na bagateľnosť sporu a jeho nepochybnú typovosť nie je možné ani pri plnom úspechu žalobcu priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške prevyšujúcej výšku priznanej istiny.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca. Podľa jeho názoru je súd prvej inštancie pri obligatórnom rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí vo veci samej alebo v rozhodnutí, ktorým sa končí (ust. § 262 ods. 1 CSP), povinný postupovať výlučne cez ust. § 255 CSP, § 256 CSP alebo § 257 CSP, kedy skúma pomer úspechu vo veci, prípadné zavinenie strany sporu alebo napriek tomu, že nárok na náhradu trov konania úspešná strana má, súd prvej inštancie pristúpi k aplikácii ust. § 257 CSP, a z dôvodov hodných osobitného zreteľa v spojení s výnimočnými okolnosťami prípadu, úspešnej strane nárok na náhradu trov konania, neprizná. Odvolateľ poukazuje na to, že koncepcia Civilného sporového poriadku predpokladá dvojfázový režim rozhodovania o trovách, a to najskôr o nároku (§ 262 ods. 1 CSP) a po právoplatnosti rozhodnutia, v ktorom o nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté, nasleduje rozhodovanie o ich samotnej výške (§ 262 ods. 2 CSP). Odvolateľom napadnutý výrok sa týka rozhodovania súdu prvej inštancie o prvej fáze, t.j. o nároku na náhradu trov konania, v ktorej súd prvej inštancie nemá dôvod skúmať prípadnú účelnosť, odôvodnenosť a preukázanosť výdavkov, ktoré môžu byť refundované ako trovy konania podľa ust. § 251 CSP. Uvedené je predmetom prieskumu pri druhej fáze, kedy vyšší súdny úradník rozhoduje o výške trov konania a u tých výdavkov, ktoré úspešná strana žiada priznať ako trovy konania, skúma aspekty v zmysle ust. § 251 CSP, ktoré odôvodňujú ich priznanie alebo naopak nepriznanie. Vzhľadom na vyššie uvedené sa odvolateľ preto s aplikáciou ust. § 251 CSP v otázke posudzovania nároku na náhradu trov konania nestotožňuje, a má za to, že túto normu súd prvej inštancie, v otázke nároku na náhradu trov konania, nemal aplikovať vôbec, nakoľko ust. § 251 CSP nie je možné aplikovať ako kritérium, podľa ktorého súd prvej inštancie posudzuje nárok úspešnej strany na náhradu trov konania. Túto otázku je podľa názoru odvolateľa súd prvej inštancie povinný posúdiť výlučne cez aplikáciu ust. § 255 CSP až 257 CSP. Odvolateľ v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že úprava trov konania podľa Civilného sporového poriadku, na rozdiel od zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, upustila od rozlišovania tzv. bagateľných sporov, a odvolateľ sa domnieva, že zákonodarca tým jasne deklaruje väčší príklon k tzv. sankčnej funkcii, ktorú má inštitút trov konania v civilnom sporovom procese plniť. Limitovanie výšky nároku na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia len čo do istiny žalovanej sumy, žalobca považuje svojím spôsobom za svojvôľu konajúceho súdu, a to aj s prihliadnutím k tej
skutočnosti, že strana má zakaždým právo zvoliť si na zastupovanie v súdnom konaní advokáta, ktorého profesionálne služby robia civilné konanie hospodárnejším, nakoľko kvalifikovaným poskytovaním právnych služieb nedochádza k prieťahom a v predmetných veciach je takmer absolútne možné zakaždým rozhodnúť v skrátenom konaní, vydaním platobného rozkazu v súlade s čl. 17 CSP, ako to žalobca zakaždým žiada, navrhol rozsudok vo výroku II. zmeniť a priznať mu 100 % nárok na náhradu trov konania alebo zrušiť rozsudok vo výroku II. a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce podľa zásad upravených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie dôvodným nebolo.
4. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je posúdenie správnosti a zákonnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie o náhrade trov konania
5. Jediným zákonným postupom ako procesne úspešnej strane (§ 255 CSP) resp. strane, ktorá procesne nezavinila zastavenie konania (§ 256 ods. 1 CSP), nepriznať náhradu trov konania, je ex offo skúmanie existencie podmienok v zmysle ust. § 257 CSP, t.j. dôvodov hodných osobitného zreteľa.
6. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
7. Podľa ust. § 257 CSP môže súd výnimočne náhradu trov konania nepriznať, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa sú generálnym dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania a použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter.
8. Z Nálezu ÚS III. 98/2018 z 02.05.2018 vyplýva, že podľa § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Citované zákonné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho ,,nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu nahradiť trovy konania úspešnej strane, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane.“. Dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. Strane, ktorá mala vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. ,,Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr. nálezy Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 727/2000).“ Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1).
9. Právo na priznanie primeranej a právnymi predpismi stanovenej náhrady trov konania, ktoré úspešnej strane v konaní vzniknú, je súčasťou práva na spravodlivý proces a tiež súvisí, pokiaľ ide konkrétne o náhradu trov právneho zastúpenia, s majetkovým právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu a právom na právnu pomoc v zmysle čl. 37 ods. 2 listiny (porovnaj Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 119/2012).
10. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy ktorá na daný skutkový stav nedopadá alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval. Pokiaľ sa týka odvolateľovej odvolacej námietky, že súd mal postupovať podľa ust. § 257 CSP tak odvolací súd sa týmto stotožňuje a poukazuje na to, že okresný súd síce v bode 22 cituje ustanovenie
§ 150 ods. 2 O.s.p., avšak v odôvodnení napadnutého uznesenia už necituje ustanovenie § 257 CSP, ale primerane aplikuje na dosiahnutie účinku ustanovenie § 251 CSP. Je dôležité pripomenúť, že postup súdu prvej inštancie korešponduje s ust.§ 16 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 861/2007 z 11.7.2007, ktorým sa ustanovuje európske konanie vo veciach s nízkou hodnotou sporu. Čl. 16 ods. 1 je vyjadrením zásady zodpovednosti za výsledok, ktorá sa uplatňuje v sporovom konaní väčšiny členských štátov EÚ; súd postupuje podľa § 142 OSP a účastníkovi konania prizná náhradu trov konania pomerne k výške jeho úspechu vo veci (pozri výklad k § 142 OSP). Otázka náhrady trov konania je však práve v drobných sporoch o to citlivejšia, že trovy konania sú často vyššie ako samotná uplatnená pohľadávka. To najčastejšie odrádza žalobcu obrátiť sa so svojou nízkou pohľadávkou na súd, pričom cezhraničný charakter sporu predpokladá ešte vyššie trovy konania. Preto čl. 16 ods. 2 umožňuje prisúdiť úspešnej strane iba tie trovy konania, ktoré boli vynaložené účelne a sú primerané vo vzťahu k pohľadávke vrátane nákladov na trovy právneho zastúpenia, doručovania a prekladov dokumentov (bod 29 preambuly citovaného nariadenia). Z uvedeného je zrejmé, že predsa len výsledkovo posúdenie okresného súdu má svoju oporu v citovanom nariadení, avšak v otázke právneho posúdenia tento postup súdu prvej inštancie je potrebné hodnotiť ako nesprávne právne posúdenie v tom, že mal použiť, tak ako to správne namieta odvolateľ, ustanovenie § 257 CSP pre moderačné a absolučné právo v súvislosti s rozhodovaním o náhrade trov konania. Samotné nesprávne právne posúdenie, tak ako vyplýva z prejednávanej veci, bez ďalšieho nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania.
11. V prejednávanej veci je evidentné, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným vychádza zo spotrebiteľského vzťahu (pacient a poskytovateľ zdravotnej služby) a zároveň predmetom sporu bola suma 10,- eur, teda tzv. drobný spor (predtým § 200ea O.s.p., teraz konanie s nízkou hodnotou sporu), ktorý síce v súčasnosti v Civilnom sporovom poriadku nemá ekvivalent, avšak podľa názoru odvolacieho súdu predstavuje dôvod hodný osobitného zreteľa (§ 257 CSP) v rozsahu trov konania. Každé rozhodnutie súdu by malo viesť k spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi stranami sporu. Vyššie popísané okolnosti prípadu kedy uplatnené právo vychádza z jednoduchej formulárovej žaloby a súčasne vzhľadom na existenciu spotrebiteľského drobného sporu by nebolo v súlade s princípom spravodlivosti, aby žalovaný musel hradiť žalobcovi trovy konania, ktorých výška 6-krát presahuje predmet sporu. Uvedené okolnosti predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP a tomu zodpovedá aj výrok o náhrade trov konania (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 29/2020 zo dňa 23.01.2020).
12. Odvolací súd teda v danom prípade vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa v predmete sporu, teda v zjavnej neprimeranosti predmetu sporu (10,- eur) k uplatnenému nároku na náhradu trov konania.
13. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie s poukazom na § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil.
14. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, a preto nárok na náhradu trov odvolacieho konania nemá a procesne úspešnému žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli. Z týchto dôvodov odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
15. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).