Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6CoPr-3-2022.pdf
PDF · 114.38 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/3/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu Mgr. Andreja Kekelyho a členov JUDr. Jany Urbanovej a JUDr. Vladimíra Topoľančíka, v spore žalobcu: AP-TRANS, s.r.o., so sídlom Liesek 631, 027 12 Liesek, IČO: 36 428 396, zastúpeného JUDr. Michalom Murinom, advokátom so sídlom Nová Doba 497, 027 43 Nižná, IČO: 46 808 965, proti žalovanému: E. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Z. Y. W. XXX, XXX XX Z. Y. W., zastúpenému JUDr. Martou Bojo Vevurkovou, advokátkou so sídlom Mieru 312/13, 029 01 Námestovo, IČO: 42 217 075, o zaplatenie sumy 804,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/9/2022-206 zo dňa 19. júla 2022, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Cpr/9/2022-206 zo dňa 19. júla 2022 potvrdzuje.
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Ružomberok (ďalej „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom (v poradí druhým vo veci) žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok I.). Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozsudku rozhodnutím vydaným súdnym úradníkom (výrok II.). 2. V dôvodoch rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol že žalobou, doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 07.04.2020, sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 804,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 23.08.2019 do zaplatenia. Skutkovo žalobca podanú žalobu odôvodnil tým, že medzi ním a žalovaným vznikol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.06.2017 pracovný pomer, ktorý bol zo strany žalobcu okamžite ukončený dňa 04.09.2019 podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce (ďalej „ZP“) z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny, keďže žalovaný mal opakované absencie v práci, a to aj napriek predchádzajúcim upozorneniam zo strany žalobcu, aby od takéhoto konania upustil. Ukončeniu pracovného pomeru žalovaného predchádzalo spôsobenie škody žalovaným na motorovom vozidle ev. č. TS 350 YD, ktorá vznikla následkom nesprávnej manipulácie a zanedbaním kontroly pri doťahovaní matíc na kolese motorového vozidla, v dôsledku čoho sa dňa 19.08.2019 počas jazdy uvoľnilo koleso a poškodil disk, skrutky a osadenie náboja sa stratili. Žalobcom uplatnený nárok tak predstavoval nárok na náhradu škody podľa ust. § 191 ods. 1 a 2 v spojení s ust. § 81 písm. e), § 178 a § 179 ZP. 3. Okresný súd Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania vydal platobný rozkaz spis. zn. 3Up/682/2020 dňa 22.07.2020. Keďže proti tomuto platobnému rozkazu podal žalovaný včas odpor s vecným odôvodnením, s poukazom na ust. § 11 ods. 5 zákona č. 307/2016 Z. z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých zákonov došlo ex lege k zrušeniu platobného rozkazu.
4. Prípisom zo dňa 24.08.2020 Okresný súd Banská Bystrica vec postúpil súdu prvej inštancie, keďže žalobca navrhol pokračovanie v konaní na príslušnom súde podľa ust. § 14 ods. 3 zákona č. 307/2016 Z. z. 5. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný bol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 05.06.2017 zamestnaný u žalobcu ako vodič a jeho pracovný pomer bol ukončený okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) ZP dňa 04.09.2019. Ďalej bolo v konaní preukázané (a medzi stranami nebolo sporné), že žalovaný jazdil s návesom zn. MANA ev. č. TS 350 YD, pričom dňa 19.08.2019 bol žalovaný s týmto návesom vyslaný žalobcom na cestu do Talianska. Pred obcou Beluša sa mu počas jazdy uvoľnili skrutky na kolese a došlo k poškodeniu kolesa na návese. 6. Žalobca si podanou žalobou uplatnil voči žalovanému nárok vyplývajúci zo zodpovednosti zamestnanca za spôsobenú škodu podľa ust. § 179 ods. 1 ZP, na základe čoho súd prvej inštancie pristúpil ku skúmaniu splnenia zákonom predpokladaných podmienok nároku podľa predmetného zákonného ustanovenia. Pokiaľ žalobca tvrdil, že ku škode došlo následkom nesprávnej manipulácie a zanedbania kontroly pri doťahovaní matíc na kolese vozidla, v dôsledku čoho sa počas jazdy uvoľnilo koleso a poškodil disk, skrutky a osadenie náboja sa stratili, táto skutočnosť v konaní nebola preukázaná. Hoci žalobca do konania vniesol a následne bola aj vykonaná listina obsahujúca oznámenie o vzniku škody, ktorá bola podpísaná žalovaným, podľa názoru súdu prvej inštancie táto samotná listina nenahrádza preukázanie základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Predmetné oznámenie môže už len dokresliť celkový obraz, ale nemôže to byť jediný podklad pre priznanie nároku, osobitne v situácii, keď žalovaný porušenie povinnosti pri plnení pracovných úloh zo svojej strany nepripúšťal. Žalobca v rámci konania predložil aj viaceré iné listiny - napr. faktúru č. 1220190233 zo dňa 06.09.2019, položkový rozpis opráv na poškodenom motorovom vozidle, či výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 04.09.2019 danú žalovanému, tieto však skutkové tvrdenia žalobcu o porušení povinností žalovaného nepreukázali. Otázne bolo aj to, z akého dôvodu by žalovaný oznámenie škodovej udalosti pre poisťovňu podpísal, keď podľa jeho tvrdenia nebol poistený (poistenie zodpovednosti zamestnanca za škodu spôsobenú zamestnávateľovi) a z akého dôvodu by oznámenie predkladal žalobcovi, keď z jeho povahy vyplýva, že bolo určené poisťovateľovi. Celkovo podľa názoru súdu prvej inštancie oznámenie o vzniku škody, podpísané žalovaným, nemalo v súvislosti s prejednávanou vecou žiadne právne účinky. Rovnako tak znalecký posudok predložený žalobcom k otázke pravosti podpisu žalovaného na oznámení o vzniku škody nebol dôkazom preukazujúcim splnenie základných predpokladov zodpovednosti za škodu podľa ust. § 179 ods. 1 ZP - uvedený posudok bol dôkazom len tej skutočnosti, kto predmetnú listinu podpísal. Súčasťou odporu žalovaného podaného voči vydanému platobnému rozkazu bola aj zachytená SMS komunikácia medzi sporovými stranami v čase predchádzajúcom podaniu žaloby, pričom táto nijakým spôsobom nepreukazuje porušenie pracovnoprávnej povinnosti žalovaným, ale naopak, v určitom smere vyvoláva rozpor v časovom slede opravy vozidla. 7. Súd prvej inštancie ďalej po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že nebola preukázaná povinnosť žalovaného ako zamestnanca žalobcu skontrolovať skrutky na kolese motorového vozidla a prípadne ich doťahovať pred cestou. Žalobca zároveň v konaní nepredložil pracovnú zmluvu uzatvorenú so žalovaným, z ktorej by vyplynul predmet jeho činnosti a neboli predložené ani interné predpisy, ktoré by vyššie uvedené činnosti žalovanému ako zamestnancovi určovali. U žalobcu v čase zamestnávania žalovaného pracoval aj iný zamestnanec na pozícii „mechanik“ a nemožno tak vylúčiť, že práve tento zamestnanec mal na starosť kontrolu motorových vozidiel. Okolnosťou spochybňujúcou preukázanie zodpovednosti žalovaného za škodu bola aj možnosť vzniku škodovej udalosti aj v prípade riadneho uskutočnenia kontroly kolies a dotiahnutia skrutiek na motorovom vozidle, napr. v dôsledku jazdy s plne naloženým vozidlom po nekvalitnom povrchu vozovky. Vznik škody a prípadná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovaného a vzniknutou škodou je otázkou technickou, vo vzťahu ku ktorej preukázaniu žalobca nepredložil v konaní žiaden dôkaz. 8. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že bolo povinnosťou vodiča kontrolovať stav motorového vozidla s poukazom na ust. § 3 písm. e) bod 11 vyhlášky Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky č. 134/2018 Z. z. ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a ust. § 4 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov a žalovaný si túto povinnosť nesplnil a jeho chybou došlo ku škode, súd prvej inštancie uviedol, že z výpovede žalovaného v spore vyplynulo, že vozidlo vždy pred dlhšou cestou skontroloval a kolesá dotiahol kľúčom. Následne až v priebehu jazdy bola nutná výmena skrutiek, a to v obci Beluša, k čomu aj došlo za súčinnosti žalobcu
a žalovaný pokračoval ďalej v jazde. Z uvedeného vyplýva, že vozidlo v určitom úseku jazdy bolo v poriadku a následne po zistení závady a jej oprave so súhlasom žalobcu pokračoval žalovaný v jazde do Talianska a späť, z čoho možno usúdiť, že vozidlo po tomto zásahu bolo spôsobilé jazdy. Nebolo preukázané, že by žalovaný zanedbal akúkoľvek svoju povinnosť a postup žalovaného pred jazdou aj počas jazdy bol podľa názoru súdu prvej inštancie v súlade s právnymi predpismi. 9. Napokon súd prvej inštancie poukázal aj na vek poškodeného vozidla (12 rokov), ktorému by mala zodpovedať pravidelná starostlivosť vlastníka, resp. prevádzkovateľa o jeho jazdyschopnosť. Žalobca však v spore nepreukázal pravidelné servisovanie, údržbu a vykonané opravy. 10. Súhrnom uvedeného tak súd prvej inštancie v konaní nemal na základe vykonaného dokazovania preukázané porušenie právnej povinnosti žalovaného pri plnení pracovných úloh, následkom čoho nebolo dôvodné žalobe vyhovieť a žalobu tak zamietol. 11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP a priznal žalovanému ako úspešnej sporovej strane nárok na ich náhradu voči žalovanému v rozsahu 100 %. 12. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 13. Žalobca zotrval na žalobou uplatnenom nároku. V spore nebolo spochybnené, že žalovaný bol v čase škodovej udalosti zamestnancom žalobcu a že bol v danom čase vodičom poškodeného motorového vozidla. Na prvom pojednávaní vo veci žalovaný tvrdil, že podpis na oznámení o vzniku škody nie je jeho, čo bolo dokázané aj predloženým znaleckým posudkom, a len takticky následne tvrdil, že si predmetný dokument nepamätá. Z uvedeného oznámenia o vzniku škody pritom vyplýva, že škoda v odhadovanej výške 1.400,- eur na motorovom vozidle vznikla v dôsledku nedotiahnutých matíc na prívese, pričom kontrolu ich dotiahnutia zanedbal práve žalovaný. Podpisom žalovaného na predmetnom oznámení bolo podľa názoru odvolateľa preukázané, že vzniknutú škodu spôsobil nedbalosťou žalovaný. Pri otázke porušenia povinnosti odvolateľ poukázal na povinnosti žalovaného ako zamestnanca a vodiča, napr. povinnosť prispôsobiť rýchlosť jazdy svojim schopnostiam a vlastnostiam vozidla, povinnosť odstránenia zistenej chyby na mieste a do pozornosti dal aj skutočnosť, že žalovaný motorové vozidlo zastavil asi po 200 metroch od momentu, kedy počul „divný“ zvuk a nie skôr, čím by nemusela vzniknúť škoda v rozsahu, v ktorom vznikla. Nestotožnil sa s prezentovaným úsudkom súdu prvej inštancie, že ku škodovej udalosti v danom prípade mohlo dôjsť aj v prípade riadneho uskutočnenia bežnej kontroly. Záverom poukázal na nespornosť sumy potrebnej na opravu vzniknutej škody, ako aj na to, že žalovaný nárok bol v konaní riadne ozrejmený. 14. Iné podania sporových strán v tomto odvolacom konaní odvolaciemu súdu predložené neboli. 15. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie žalobcu proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané včas (§ § 362 CSP), oprávnenou osobou - žalobcom, v neprospech ktorého bolo rozhodnuté (§ 359 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m) CSP], preskúmal odvolaním žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa ust. § 219 ods. 3 CSP v spojení s ust. § 378 CSP a ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania ako vecne správny potvrdil. 16. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a stotožnil sa s nižšie uvedenými podstatnými skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie medzi inými založil. Pokiaľ tak ide o napadnutý rozsudok, súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je vecne správne, pričom naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti ďalej uvedených dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 17. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.
18. Vo všeobecnosti odvolací súd tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že je v zmysle ust. § 380 CSP viazaný odvolacími dôvodmi (ods. 1), s výnimkou vád týkajúcich sa podmienok konania, na ktoré je povinný prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (ods. 2). Z tohto vyplýva, že na iné pochybenia súdu prvej inštancie, mimo tých, ktoré namietol odvolateľ v odvolacej lehote, ktoré by inak mohli byť v zmysle ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, prihliadať nemôže, aj keď by takéto pochybenia zistil. Vady týkajúce sa podmienok konania odvolací súd nezistil. 19. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu formulované v jeho opravnom prostriedku, pričom sa tak v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami súdu prvej inštancie. 20. Žalobca odôvodňoval podané odvolanie tým, že v konaní preukázal všetky podmienky vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, žalovaný porušil svoju povinnosť dotiahnuť matice na predmetnom prívese, v dôsledku ktorého porušenia povinnosti došlo ku škode. Žalobca považoval tieto svoje tvrdenia za preukázané listinným dôkazom - oznámením o vzniku škody z poistenia zodpovednosti za škodu, podpísaným žalovaným. 21. Odvolací súd na tomto mieste považuje za potrebné uviesť, že vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu je podmienený, okrem vzniku škody u zamestnávateľa, zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, v príčinnej súvislosti s ktorým vznikla zamestnávateľovi škoda. Všetky uvedené predpoklady vzniku zodpovednosti zamestnanca za škodu musia byť naplnené kumulatívne. Vo všeobecnosti v právnej teórii, ako aj v súdnej praxi je pojem škoda ustálený. Za škodu sa považuje „skutočná škoda“ a „iná škoda“ (najmä ušlý zisk). Pojem škoda je definovaný ako ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Jej existenciu preukazuje poškodený. Aj z ustanovení ZP vyplýva, že rozlišuje skutočnú škodu a inú škodu. Pod skutočnou škodou treba rozumieť sumu, o ktorú sa majetok poškodeného zmenšil, pričom táto suma zodpovedá hodnote, ktorú treba vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do pôvodného stavu. Ušlý zisk predstavuje majetkovú hodnotu, ktorá zodpovedá tomu, o čo by sa majetok poškodeného zväčšil, ak by nedošlo k škodnej udalosti. Zamestnanec v zásade zamestnávateľovi zodpovedá iba za skutočnú škodu. Len výnimočne, napríklad pri úmyselne spôsobenej škode, zodpovedá aj za ušlý zisk. To, že zamestnávateľovi vznikla škoda a aká je jej výška, preukazuje poškodený zamestnávateľ. Za protiprávne konanie sa vo všeobecnosti pokladá konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. Vo vzťahu k zodpovednosti zamestnanca za škodu, za protiprávne konanie zamestnanca možno označiť zavinené konanie zamestnanca, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, dôsledkom ktorého je ujma zamestnávateľa vo forme škody. Predpokladom protiprávneho konania zamestnanca je teda spôsobilosť zamestnanca na protiprávne úkony. Konanie zamestnanca, ktoré bude mať relevantné právne dôsledky, pritom môže spočívať v konaní alebo opomenutí konať, a to v prípade, ak zamestnanec mal povinnosť konať určitým spôsobom. Musí ísť pritom o zavinené protiprávne konanie pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním. Porušenie povinnosti zamestnanca pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením môže vyplývať z porušenia ustanovení ZP, ale aj ďalších právnych predpisov, ktoré majú pracovnoprávny charakter. Ide najmä o povinnosti vyplývajúce z kolektívnej zmluvy, pracovného poriadku, určených pracovných postupov, ale aj z obsahu pracovnej zmluvy. Zákonník práce za plnenie pracovných úloh vo všeobecnosti považuje výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, inú činnosť vykonávanú na príkaz zamestnávateľa a činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. Protiprávnosť konania preukazuje poškodený zamestnávateľ. Ďalším predpokladom zodpovednosti zamestnanca za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi konaním zamestnanca (škodcu) a jeho následkom
- škodou vo sfére zamestnávateľa (poškodeného). Podľa právneho poriadku Slovenskej republiky na vznik zodpovednosti za škodu (vrátane pracovnoprávnej zodpovednosti) sa vyžaduje existencia príčinnej súvislosti medzi konaním škodcu a vznikom škody. V konaní príčinnú súvislosť preukazuje poškodený zamestnávateľ. Napokon zavinenie je ďalším predpokladom pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca. Právna teória definuje zavinenie ako vnútorný psychický vzťah fyzickej osoby ku konaniu a výsledkom tohto konania, ktoré je protiprávne. Zavinenie môže spočívať v dvoch formách, a to vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti. V prípade úmyslu zahŕňa vždy zložku vôľovú aj rozumovú, kým v prípade nedbanlivostného zavinenia je rozumová zložka odlišná. Pri úmyselnom zavinení zamestnanec vedel, že svojím konaním spôsobí škodu, a tento výsledok chcel dosiahnuť (priamy úmysel), alebo vedel, že ju môže spôsobiť, a pre prípad, že vznikne, bol s týmto výsledkom uzrozumený (nepriamy úmysel). O nedbanlivostné zavinenie ide vtedy, ak konajúci zamestnanec vedel, že škodu môže spôsobiť, ale bez primeraných dôvodov sa spoliehal, že ju nespôsobí (vedomá nedbanlivosť), alebo síce nevedel, že škodu môže spôsobiť, ale vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery o tom vedieť mal a mohol (nevedomá nedbanlivosť). V konaní na rozdiel od všeobecnej zodpovednosti za
škodu podľa ust. § 420 OZ (prezumpcia zavinenia škodcu) je podľa cit. ust. § 179 ods. 1 veta druhá ZP povinný preukázať zavinenie zamestnanca poškodený zamestnávateľ (okrem prípadov zodpovednosti zamestnanca za schodok na zverených hodnotách, ktoré je zamestnanec povinný vyúčtovať podľa § 182 ZP a zodpovednosti zamestnanca za stratu zverených predmetov podľa § 185 ZP). 22. Súd prvej inštancie sa tak správne zaoberal otázkou, či boli v danom prípade naplnené všetky vyššie uvedené predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného (zamestnanca) za škodu podľa cit. ust. § 179 ods. 1 ZP. Súd prvej inštancie dospel k záveru o nenaplnení predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, pričom medzi iným k tomu, že v danom prípade nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi tvrdeným protiprávnym konaním žalovaného a vznikom predmetnej škody. Súd prvej inštancie konštatoval, že len z existencie určitého následku - vzniku škody nemožno automaticky usudzovať, že príčina spočívala v protiprávnom konaní žalovaného. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že vozidlo v určitom úseku jazdy (145 km z Liptovského Hrádku do obce Beluša) bolo v poriadku a následne po zistení závady a jej oprave (výmena skrutiek) so súhlasom žalobcu pokračoval žalovaný v jazde do Talianska a späť. Závada bola zistená na uvedenej ceste, avšak až po dlhšom úseku jazdy pred obcou Beluša, kedy žalovaný zistil, že mu hrkoce náves, hneď zastal na najbližšom odpočívadle, zistil, že má rozbité koleso na návese (odseky č. 27., 29. a 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku) 23. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nenaplnení uvedeného predpokladu vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. Ako tvrdil žalobca, protiprávne konanie žalovaného malo spočívať v tom, že na mieste nakládky (Liptovský Hrádok) neskontroloval dotiahnutie matíc kolies návesu, pričom v dôsledku zanedbania tejto povinnosti žalovaného došlo ku vzniku škody. Porušenie uvedenej povinnosti žalovaným bolo v konaní sporným, pričom súd prvej inštancie dospel ku skutkovému záveru, že žalobca nepreukázal zanedbanie akejkoľvek povinnosti žalovaným. Ak by aj odvolací súd pripustil iný skutkový záver, ako ho urobil súd prvej inštancie (teda že žalovaný zanedbal svoju povinnosť skontrolovať dotiahnutie matíc kolies návesu), nebol by tento postačujúci pre nepochybný záver o príčinnej súvislosti medzi poručením povinnosti žalovaného a vznikom škody. K tejto úvahe odvolací súd viedla skutočnosť, že k uvoľneniu matíc a následnej škode došlo až po 145 km jazdy, a teda nemožno vylúčiť, že matice kolies návesu v čase začatia jazdy boli riadne utiahnuté a k ich uvoľneniu došlo až pod vplyvom okolností samotnej jazdy motorového vozidla a jeho návesu, ktoré viedol žalovaný. Ak potom mohlo dôjsť ku škode v dôsledku iných skutočností, ako žalobcom uvedených, nebol žalobcom preukázaný jeden z vyššie uvedených predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. Námietku žalobcu, že nie je zrejmé, ako súd prvej inštancie (zhodne potom aj odvolací súd) dospel k takémuto úsudku, považoval odvolací súd za nedôvodnú. K uvoľneniu matíc kolies vozidla logicky dochádza najčastejšie vplyvom jazdy vozidlom, teda v čase samotnej jazdy, kedy na kolesá vozidla pri ich dynamickom zaťažení pôsobia rôzne fyzikálne sily (napr. v dôsledku nerovnosti vozovky, výmoľou, zaťaženia vozidla nákladom). Ak by sa vylúčil vplyv týchto síl na utiahnutie matíc kolies vozidla, potom by zrejme nebol dôvod kontrolovať pravidelne ich utiahnutie. Na uvedenom závere nemôže nič zmeniť ani žalobcom produkovaný dôkaz, v zmysle ktorého mal žalovaný svojím podpisom potvrdiť príčinnú súvislosť medzi zanedbaním kontroly dotiahnutia matíc kolies vozidla a škodou. Je zrejmé, že žalovaný takéto skutkové okolnosti potvrdiť nemohol. Navyše žalovaný obsah tohto listinného dôkazu (ako súkromnej listiny) v spore poprel. Z uvedených dôvodov nepreukázania naplnenia jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu potom už odvolací súd považoval za nadbytočné preskúmavať skutkový záver súdu prvej inštancie, že žalovaný povinnosť skontrolovať utiahnutie matíc kolies návesu neporušil a za týmto účelom prípadne zopakovať dokazovanie (384 ods. 1 CSP). 24. Žalobca v podanom odvolaní tiež namietal, že žalovaný porušil ďalšie svoje povinnosti, v dôsledku čoho došlo k zväčšeniu škodu u žalobcu. Podľa tvrdení žalobcu mal žalovaný, pokiaľ zistil počas jazdy, že vozidlo, náklad alebo upevnenie nákladu nespĺňajú ustanovené podmienky, povinnosť, odstrániť chybu na mieste. Žalovaný, podľa vlastných tvrdení, zastavil s vozidlom až po 200 m jazdy od momentu, kedy započul „divný“ zvuk, pričom bolo jeho povinnosť zastaviť vozidlo na mieste skôr. Túto skutkovú argumentáciu o inom zavinenom protiprávnom konaní žalovaného, v dôsledku ktorého došlo ku škode, resp. zväčšeniu jej rozsahu (prostriedky procesného útoku podľa ust. § 149 CSP), žalobca produkoval až v podanom odvolaní, pričom však odvolací súd dospel k záveru, že neboli dané predpoklady podľa ust. § 366 CSP, aby mohli byť použité v odvolaní. Tieto prostriedky procesného útoku sa zjavne netýkali procesných podmienok, ani vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, nemalo byť nimi preukázané ani to, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a v neposlednom rade ich žalobca mohol nepochybne uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (mali vyplývať z výpovede žalovaného pred súdom prvej inštancie).
25. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalovaného a teda nenaplnenie odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 a CSP, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a vznikol mu tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu v súvislosti s odvolacím konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. Odvolací súd však žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mu preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy v odvolacom konaní nevznikli (žalovaný nevykonal v odvolacom konaní žiaden procesný úkon). Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mohol rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom v rozhodnej právnej úprave by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak, taký zmysel nemá, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (u jednej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesení Najvyššieho súdu SR spis. zn. 6Cdo/166/2016 zo dňa 26.10.2016 a spis. zn. 7Cdo/14/2018 zo dňa 28.02.2018. 27. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) [§ 421 ods. 2 CSP]. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) [§ 422 ods. 1 CSP].
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) [§ 428 CSP]. Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).