Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_6Co-5-2014.pdf
PDF · 85.37 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/5/2014
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v právnej veci žalobcu: M.. A. D., bývajúceho v D., Y. X, zastúpeného JUDr. Jánom Vrbom, advokátom so sídlom v Humennom, Námestie slobody 2, proti žalovanému: Hotel Eurobus s.r.o., so sídlom v Košiciach, Železiarenská 49, IČO: 43 957 366, zastúpenému JUDr. Martinom Kostrejom, advokátom, so sídlom v Michalovciach, kpt. Nálepku č. 8, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu s prísl., o odvolaní žalovaného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 19.11.2013, č.k. 5C/43/2012-156 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o trovách konania.
N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Okresný súd Michalovce (ďalej len okresný súd „alebo súd prvého stupňa“) uznesením zo dňa 19.11.2013 č.k. 5C/43/2012-156 konanie vo veci samej zastavil. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému na trovách konania 1/3-inu trov - 260,31 EUR, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Konanie zastavil potom, čo žalobca počas konania vzal žalobu v celom rozsahu späť. Žalovaný so späťvzatím žaloby súhlasil. Zastavenie konania odôvodnil aplikáciou § 96 ods. 1,2 O.s.p..
Výrok o trovách konania odôvodnil súd aplikáciou § 150 O.s.p. tak, že priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 1/3-iny, dôvodiac, že ak by aj došlo k zamietnutiu žaloby, bol by súd rozhodoval o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Uviedol, že žalobca bol jednoznačne úspešný, čo sa týka návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, lebo tomuto návrhu vyhovel okresný súd a toto rozhodnutie bolo potvrdené aj odvolacím súdom. V čase podania žaloby žalovaný bránil žalobcovi v užívaní prístupovej cesty tak, že túto prehradil kovovou rampou. Cestu žalobcovi sprístupnil až po nariadení predbežného opatrenia. Ohľadom tvrdeného úspechu žalovaného vo veci ďalších úkonov v konaní, súd sa s týmto názorom žalovaného plne nestotožnil. Žalovaný počas celého konania neuznával žiaden z uplatnených nárokov žalobcu, neuznával jeho tvrdený nárok, že vydržal právo prechodu a neuznal ani jeho podielové spoluvlastníctvo „v ceste“, o čom svedčí aj (posledné) podanie žalovaného doručené súdu dňa 13.11.2013 na č. l. 146 spisu. V tomto podaní žalovaný tvrdil, že vzhľadom k 18 ks pouličného osvetlenia, ktoré sa nachádza z ľavej strany spornej cesty evidentne na parcelách vo vlastníctve žalobcu, logicky vyvodil, že odkúpil celú cestu. Okresný súd mal zato, že minimálne od obhliadky na mieste samom dňa 10.4.2013 bolo zrejmé, aký je vlastnícky režim k ceste po výsluchu znalca M.. G. D., ktorý bol zhotoviteľom znaleckého posudku č. 126/1999 a ktorý na mieste samom vysvetlil bod 3. písm. b/ predmetného posudku na str. 9 a 10, hlavne pojem ľahkej vozovky, kde sa táto v prírode nachádza, a z ktorého výkladu bolo zrejmé, že táto tvorí jednak predvstupný areál pred domom žalobcu, ako aj časť vozovky, ktorá sa nachádza na parcelách žalobcu v jeho vlastníctve, teda aj časť spornej cesty. Aj ďalší V. M.. X. L. vo svojom posudku č. 3/2004 zo dňa 5.2.2004 ohodnotil prístupovú cestu, ktorá sa nachádza na parcele č. 559/1 v súčasnom vlastníctve žalovaného. Nemohol hodnotiť tú časť cesty, ktorá sa nachádzala na parcelách žalobcu, ktoré už tento mal vo svojom vlastníctve od 5.4.2000. Žalobca po odkonfrontovaní oboch spomínaných znaleckých posudkov, dospel k záveru, že cesta je v podielovom spoluvlastníctve jeho a žalovaného. Žalovaný však do posledného momentu túto skutočnosť popieral.
Z uvedených dôvodov súd priznal žalovanej strane 1/3-inu trov konania, ktoré pozostávali z úkonov právnej služby špecifikovaných v dôvodoch uznesenia súdu prvého stupňa, ako aj príslušný „režijný paušál“, náhradu za stratu času, ako aj cestovné z Michaloviec do Kaluže a späť, t.j. trovy právneho zastúpenia spolu 780,94 €, s tým, že 1/3-ina z vyššie uvedenej sumy činí 260,31 €, ktorú súd uložil žalobcovi zaplatiť žalovanému do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
Proti výroku uznesenia o náhrade trov konania podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol zmeniť napadnuté uznesenie a priznať mu náhradu trov prvostupňového konania v sume 780,94 €. Nesúhlasil s názorom súdu, že žalobca bol (jednoznačne) úspešný, lebo bolo vydané predbežné opatrenie, ktoré bolo potvrdené odvolacím súdom. Žalobca v priebehu celého konania sa domáhal určenia, že nadobudol vecné právo, t.j. právo prechodu vydržaním, a žalovaný celý čas popieral tvrdenia žalobcu. Predmetom konania nebola určovacia žaloba, že žalobca je podielovým spoluvlastníkom cesty. Podľa žalovaného mal súd aplikovať na daný prípad ustanovenie § 146 ods. 2 prvú vetu O.s.p. a priznať mu plnú náhradu trov konania. Súd nemal vychádzať z ustanovenia § 150 ods. 1 O.s.p. a priznať mu len náhradu trov konania v rozsahu 1/3-iny. Žiadal priznať aj náhradu trov odvolacieho konania v sume 42,66 €.
Žalobca zostal v odvolacom konaní nečinný.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal žalovaný v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, voči ktorému je dovolanie prípustné (§ 201 O.s.p.), preskúmal uznesenie v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
Žalovaný odvolaním napadol len výrok o trovách prvostupňového konania a tak výrok uznesenia o zastavení konania vo veci samej nadobudol právoplatnosť ( § 206 ods. 3 O.s.p.).
Rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov prvostupňového konania je vecne správne, a preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
Okresný súd vec správne právne posúdil, keď svoje rozhodnutie v napadnutom výroku o náhrade trov prvostupňového konania založil na ustanovení § 150 ods. 1 O.s.p..
V prípade zastavenia konania vo všeobecnosti platí, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania ( § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).
Z tejto všeobecnej zásady však existujú dve výnimky. Prvou výnimkou je, ak niektorý z účastníkov zavinil, že sa konanie muselo zastaviť. Vtedy je povinný nahradiť jeho trovy ( § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.). Pri použití ustanovenia § 146 ods. 2 prvej vety O.s.p. treba otázku, či účastník konania zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, posudzovať podľa procesného výsledku. Druhou výnimkou je, ak sa pre správanie žalovaného vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, napr. vtedy, keď žalovaný po podaní žaloby plnil žalobcovi, v dôsledku čoho žalobca vzal žalobu späť ( § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p.).
Ak však žalobca vezme žalobu späť a nejde o prípad podľa § 146 ods. 2 druhej vety O.s.p. z procesného hľadiska zásadne platí, že žalobca zavinil zastavenie konania, a preto je povinný nahradiť žalovanému trovy konania.
K námietke žalovaného, že okresný súd mal rozhodnúť o trovách prvostupňového konania podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a nie podľa § 150 ods. 1 O.s.p., odvolací súd uvádza toto:
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Zo znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad, a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Dôvody hodné osobitného zreteľa sa môžu týkať aj sociálnej situácie účastníkov. Významné z aplikácie § 150 O.s.p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod..
Okresný súd správne v danom prípade postupoval, keď pri rozhodovaní o náhrade trov (prvostupňového) konania podrobne rozviedol okolnosti, ktoré viedli žalobcu k uplatneniu nároku na súde, postoj účastníkov v priebehu konania, vykonané dokazovanie v spore, okrem iného aj ohliadkou miesta samého, ako aj znaleckými posudkami a dospel k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré umožňujú súdu výnimočne priznať trovy konania iba sčasti.
Okresný súd mimoriadne precízne odôvodnil, ktoré okolnosti ho viedli k rozhodnutiu o náhrade trov konania podľa § 150 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p.
Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi súdu prvého stupňa, ktoré okresný súd uviedol v rozhodnutí o náhrade trov prvostupňového konania.
K odôvodneniu rozhodnutia okresného súdu, ktorým súd priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 1/3-iny z vyúčtovaných trov sa odvolaciemu súdu žiada poznamenať nasledovné:
Okresný súd priznal žalovanému 1/3-inu z vyúčtovaných trov, i keď podľa názoru odvolacieho súdu žalovanému neprislúchala odmena za právny úkon - odvolanie proti uzneseniu zo dňa 24.5.2012 (lebo žalovaný nebol úspešný v odvolacom konaní) a taktiež žalovanému neprislúcha ani odmenu za „predloženie“ listinného dôkazu zo dňa 9.11.2012 (kúpna zmluva zo dňa 18.2.2004). V súvislosti s uvedenými odmenami neprislúcha žalovanému ani príslušná náhrada výdavkov na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné za uvedené úkony.
Žalobca ale nepodal odvolanie proti napadnutého uzneseniu, a tak odvolací súd nemohol zmeniť napadnuté uznesenie v prospech účastníka, t.j. žalobcu, ktorý odvolanie nepodal.
V občianskom súdnom konaní totiž platí zákaz reformácie in peius. Ide o zákaz adresovaný súdu ako štátnemu orgánu, ktorý by bol v prípade neexistencie tohto zákazu oprávnený spôsobiť zmenu procesného postavenia určitého účastníka k horšiemu. Tento zákaz platí pre celé konanie, t.j. pre prvostupňové aj odvolacie konanie. Ak v prípade zákazu reformácie in peius, súd nesmie zhoršiť procesné postavenie účastníkov, znamená to, že odvolací súd je prvostupňovým rozhodnutím, ktoré založilo určité procesné postavenie účastníka, v istom zmysle viazaný. Účinky reformácie in peius, teda navonok prijímajú formu určitej záväznosti rozhodnutia nižšieho súdu pre súd odvolací, ktorý je povinný vziať pôvodné prvostupňové rozhodnutie za základ svojho rozhodnutia, pokiaľ by náprava pochybení prvostupňového súdu musela mať za následok zhoršenie procesného postavenia odvolateľa, prirodzene za predpokladu, že druhá strana v procese odvolanie nepodala.
Odvolací súd teda nemohol zmeniť rozhodnutie v neprospech účastníka, ktorý odvolanie podal a v prospech účastníka, ktorý odvolanie nepodal.
Napriek tomu, že Občiansky súdny poriadok výslovný zákaz reformácie in peius v odvolacom konaní neobsahuje, možno ho všeobecne vyvodiť zo zásady viazanosti odvolacieho súdu medzami odvolacích návrhov, vyjadrenej v ustanovení § 212 ods. 1 prvej vety O.s.p., (výnimky z toho sú taxatívne vymedzené v ods. 2 písm. a/ až d/ citovaného ustanovenia). Uvedený zákaz je vyjadrením dôsledného uplatnenia dispozičnej zásady v civilnom konaní. Opravné konanie možno začať výlučne len na návrh účastníka, a to aj v tých prípadoch, keď prvostupňové konanie mohlo začať aj bez návrhu. To sa vzťahuje aj na náhradu trov konania.
Súd o povinnosti o náhrade trov konania rozhoduje podľa § 151 ods. 1 O.s.p. na návrh a jeho rozhodnutie možno preskúmať v odvolacom konaní len na základe odvolania účastníka.
Pokiaľ využije možnosť opravného prostriedku len jeden z účastníkov, nemôže sa jeho postavenie zhoršiť. Trovy konania totiž vznikajú vždy len v súvislosti s konaním vo veci samej, ktoré je sporové alebo nesporové.
Odvolací súd v danom prípade (ako už bolo vyššie uvedené) riešil už len otázku náhrady trov konania, pričom jeho preskúmacia právomoc bola daná len odvolaním žalovaného.
Žalobca možnosť opravného prostriedku nevyužil a odvolanie nepodal.
Za situácie, keď prvostupňový súd priznal žalovanému náhradu trov konania v sume 260,31 €, ktorá reprezentuje 1/3-inu z vyúčtovaných trov 780,94 €, nemohol odvolací súd (iba) na základe odvolania žalovaného zmeniť rozhodnutie tak, že žalovanému prizná nižšiu sumu, než 260,31 €, lebo takýmto rozhodnutím by zhoršil procesné postavenie žalovaného, čím by porušil zákaz reformácie in peius.
Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o trovách konania postupoval podľa § 150 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. odvolací súd napadnutú časť uznesenia súdu prvého stupňa, t.j. vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania ako vecne správnu potvrdil.
Výrok o náhrade trov odvolacieho konania sa zakladá na ustanovení § 224 ods. 1 O.s.p. za použitia § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný nemal úspech v odvolacom konaní a tak mu náhrada trov nepatrí. Žalobcovi náhrada trov odvolacieho konania nevznikla, a preto odvolací súd rozhodol tak, že nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 1.5.2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.